Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/261/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014202003 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1014202003.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Andrey Kriškovej, v právnej veci žalobcu: S. L., X. P. XXX/XX, XXX XX X., IČO: 46 499 741, právne zast.: Vojčík & Partners, s.r.o., Rázusova 28, 040 01 Košice, IČO: 36 866 563, proti žalovanému: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Špitálska 4, 6, 8, 816 43 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 17091/2014-M_OOP-0003 zo dňa 24.10.2014, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 17091/2014-M_OOP-0003 zo dňa 24.10.2014 ako aj rozhodnutie Národného inšpektorátu práce č. 43/2014/1.0/DA/O zo dňa 04.07.2014 zrušuje podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 257,28 € trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu žalobcu do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou tunajšiemu súdu v zákonom stanovenej lehote sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 17091/2014-M_OOP-0003 zo dňa 24.10.2014, ktorým v časti týkajúcej sa odobratia oprávnenia odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie Národného inšpektorátu práce č. 43/2014/1.0/DA/O, nip/2014/06822, nip/2014/08153 zo dňa 04.07.2014 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie”) o odobratí oprávnenia č. VVZ-0009/12-01.1 zo dňa 23.01.2012 na vykonanie výchovy a vzdelávania zamestnancov a vedúcich zamestnancov potvrdil. Žalobca v žalobe uviedol, že Národný inšpektorát práce (ďalej len „prvostupňový orgán”) odôvodnil svoje rozhodnutie opakovanými a závažnými nedostatkami, ktorými žalobca porušil ustanovenia zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci (ďalej len „ZoBOZP”). Tento záver prvostupňový orgán vyvodil na základe inšpekcie práce vykonanej u žalobcu, výsledkom ktorej bolo vyhotovenie Protokolu č. IBB-1-27-2.2/P-A22 zo dňa 25.03.2014, v ktorom boli zistené nedostatky zachytené v bodoch 1-12. Na tieto nedostatky poukazuje aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí v bodoch 1-6. Žalobca ďalej poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v bode V. ods. 5, podľa ktorého nedostatky č. 2 až 6 podľa tohto rozhodnutia (2 až 12 podľa protokolu) a nový nedostatok formulovaný v prvostupňovom rozhodnutí nepovažuje žalovaný za závažné v takom rozsahu, aby samé o sebe odôvodňovali odobratie príslušného oprávnenia, dodatočné odstránenie týchto nedostatkov považuje žalovaný za dostatočné. Za najzávažnejší nedostatok uvedený v bode 1 napadnutého rozhodnutia, zistený pri inšpekcii vykonanej u žalobcu, považuje žalovaný nedodržanie ustanovenia § 27 ods. 13 písm. b/ ZoBOZP, a to nedodržanie povinnosti žalobcu spĺňať pri výchove a vzdelávaní podmienky ustanovené právnymi predpismi na zaistenie BOZP, z dôvodu nedisponovania odborným zástupcom G.. P. L. v pracovnom pomere v zmysle § 27 ods. 6 ZoBOZP v čase od vydania oprávnenia, t.j. 23.01.2012 do 23.05.2014. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že v uvedenom období disponoval odborným zástupcom G.. P. L., ktorý vykonával výchovu a vzdelávanie podľa schváleného vzorového projektu a v zmysle všetkých platných právnych predpisov. Dôvodil, že uvedený nedostatok vznikol len nesprávnou interpretáciou právnych predpisov žalobcom neúmyselne a zdôraznil, že v žiadnom prípade nemal za cieľ obchádzať alebo byť v rozpore s právnym poriadkom SR. Ďalej žalobca dôvodil, že uvedený nedostatok bol po upovedomení odstránený podpísaním štandardnej pracovnej zmluvy s odborným zástupcom G.. P. L. ku dňu 23.05.2014. Na tomto mieste žalobca konštatoval, že uvedený nedostatok nemal akýkoľvek vplyv na kvalitu poskytovanej výchovy a vzdelávania a bol len internou záležitosťou žalobcu a v súčasnosti v tejto súvislosti spĺňa všetky príslušné ustanovenia súvisiacich právnych predpisov. Mal za to, že kontrolný orgán má vychádzať zo skutkového stavu, t.j. medzi žalobcom a odborným zástupcom bola uzatvorená pracovná zmluva, ktorá však nespĺňala náležitosti podľa Zákonníka práce, čo však podľa žalobcu neznamená, že pracovný pomer neexistoval. Mal tiež za to, že napriek nesprávnej interpretácii právnych predpisov z jeho strany došlo k naplneniu znakov tzv. závislej práce definovanej v § 1 ods. 3 Zákonníka práce, a preto pracovný pomer medzi žalobcom a odborným zástupcom G.. P. L. existoval po celú dobu vykonávania výchovy a vzdelávania na základe predmetného oprávnenia. V tejto súvislosti žalobca poukázal na § 17 ods. 2 Zákonníka práce, pri aplikácii ktorého s poukazom na § 42 a nasl. mal za to, že pracovnú zmluvu bez zákonných náležitostí nemožno považovať za neplatnú. Zdôraznil, že o skutočnosti, či tu pracovný pomer je alebo nie je má právo rozhodovať súd, a to v súlade s § 7 ods. 1 OSP, pričom táto právomoc neprislúcha ani prvostupňovému orgánu a ani žalovanému. V ďalšom žalobca poukazoval na skutočnosti zistené na základe jeho dopytov po informáciách od prvostupňového orgánu, z ktorých má byť zrejmé, že prvostupňový orgán v takmer identických veciach (pri splnení povinnosti vyplývajúcej z § 27 ods. 6 ZoBOZP) rozhodoval zásadne odlišným spôsobom. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že prvostupňový orgán v mnohých konaniach riešil nedostatok disponovania odborným zástupcom v pracovnom pomere napr. výzvou na odstránenie nedostatkov, prípadne uložením pokuty, či konštatovaním, že neuzatvorenie pracovnej zmluvy alebo dohody o vykonaní práce s odborným zástupcom nie je závažným nedostatkom. Z tohto dôvodu žalobca považoval konanie správneho orgánu za rozporné so zásadou rozhodovať v obdobných veciach rovnako a mimo medzí diskrečnej právomoci, ktorá neznamená svojvôľu správneho orgánu pri jeho rozhodovaní. Žalobca konštatoval, že doposiaľ mu neboli správnymi orgánmi preukázané závažné nedostatky alebo opakujúce sa nedostatky pri vykonávaní výchovy a vzdelávania odôvodňujúce prijatie predmetného rozhodnutia. V danom prípade nemalo z jeho strany dôjsť k naplneniu zákonných dôvodov na odobratie oprávnenia na výchovu a vzdelávanie v zmysle § 27 ods. 14 písm. a/ a b/ ZoBOZP. Záverom žalobca dôvodil, že na základe inšpekcie práce a zistených nedostatkov vytýkaných v predmetnom protokole nie je možné konštatovať opakujúce sa nedostatky, rovnako nie je možné konštatovať ani závažné porušenia ZoBOZP, vzhľadom na ich povahu a vznik len nedopatrením žalobcu. V tejto súvislosti ešte poukázal na poskytnutie lehoty na odstránenie zistených nedostatkov v predmetnom protokole a tieto považoval za trvalo odstránené. Predmetné správne konanie považuje žalobca za šikanózne, neopodstatnené a nedôvodné. Na základe uvedeného navrhoval napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 13.01.2015 poukázal na § 27 ods. 13 písm. a/ a b/ a ods. 14 ZoBOZP a v tejto súvislosti na § 27 ods. 6 tohto zákona, v ktorom je uvedená sporná podmienka (pracovný pomer odborného zástupcu), pričom mal za to, že splnenie tejto podmienky je nevyhnutné na vydanie oprávnenia na výchovu a vzdelávanie a prvostupňový orgán ju skúma za každých okolností. V čase rozhodovania o vydaní príslušného oprávnenia bola táto podmienka zo strany žalobcu splnená, nakoľko odborný zástupca G.. P. L. bol v tom čase v pracovnom pomere vo vzťahu k žalobcovi, čo bolo preukázané pracovnou zmluvou zo dňa 05.01.2012. Ďalej žalovaný poukázal na výkon inšpekcie práce u žalobcu, z ktorej vyplynulo, že účastník konania prijal dohodu o zmene pracovnej zmluvy - dodatok k pracovnej zmluve č. 2 zo dňa 07.02.2012, ktorým sa zmenili podstatné náležitosti pracovnej zmluvy. Tento dodatok obsahoval najmä dohodu žalobcu s odborným zástupcom (jeho príbuzným v priamom rade), že ten nebude poberať žiadnu odmenu za výkon pracovnej činnosti. Túto zmenu žalobca v postavení oprávnenej osoby neoznámil prvostupňovému orgánu. Porušenie ust. § 27 ods. 6 ZoBOZP v nadväznosti na § 27 ods. 13 písm. a/ a b/ ZoBOZP posúdil žalovaný ako závažné podľa § 27 ods. 14 písm. b/ ZoBOZP a tento nedostatok považoval za dostatočný dôvod na odobratie príslušného oprávnenia. K jednotlivým žalobným námietkam žalovaný uviedol nasledovné: Mal za to, že ani v napadnutom a ani v prvostupňovom rozhodnutí nebola spochybňovaná existencia odborného zástupcu a vykonávanie jeho činnosti pri realizovaných školeniach, spochybňované však bolo splnenie podmienky mať odborného zástupcu v pracovnom pomere podľa § 27 ods. 6 ZoBOZP. Tiež mal za to, že závažnosťou sporného nedostatku sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zaoberal v dostatočnej miere v súlade s § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Prijatie a predloženie pracovnej zmluvy žalobcom považuje žalovaný za účelové konanie smerujúce k získaniu príslušného oprávnenia. V tejto súvislosti žalovaný dôvodil, že žalobca si nikdy nesplnil oznamovaciu ani odvodovú povinnosť voči Sociálnej poisťovni podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Z uvedeného dodatku č. 2 k pracovnej zmluve vyplýva, že odborný zástupca vykonával pre žalobcu pracovnú činnosť bez nároku na odmenu, pričom odplatnosť predstavuje jeden zo zásadných a základných atribútov pracovného pomeru a je jedným z podstatných znakov závislej práce, ktorú možno vykonávať len v pracovnoprávnom vzťahu. Ďalej dôvodil, že dohodnutie mzdových podmienok predstavuje podstatnú obsahovú náležitosť pracovnej zmluvy podľa § 43 ods. 1 písm. d/ Zákonníka práce, ktorá zakladá pracovný pomer. Základnou mzdovou podmienkou, ktorá musí byť vždy dohodnutá v pracovnej zmluve, je mzda zamestnanca. Žalovaný mal za to, že prejav vôle obidvoch zmluvných strán v skutočnosti nesmeroval k výkonu závislej práce odborného zástupcu pre žalobcu a ani k založeniu pracovného pomeru. Pracovná zmluva podľa žalovaného trpí od počiatku vadou, a to nedostatkom vážneho prejavu vôle obidvoch zmluvných strán, a preto ide o absolútne neplatný právny úkon v súlade s § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ďalej žalovaný s poukazom na § 27 ods. 14 ZoBOZP uviedol, že prvostupňový orgán je oprávnený v rámci svojej úvahy posúdiť závažnosť porušenia ustanovení ZoBOZP, ktoré odôvodňuje odobratie príslušného oprávnenia. Taktiež žalovaný, ako orgán rozhodujúci o odvolaní, je oprávnený použiť správnu úvahu, a teda posúdiť závažnosť porušenia podľa § 27 ods. 14 ZoBOZP. Mal za to, že posúdenie neexistencie pracovného pomeru v riešenom prípade nepredstavuje rozhodovanie o pracovnoprávnom spore medzi zmluvnými stranami, ale konštatovanie porušenia ust. § 27 ods. 6 ZoBOZP správnym orgánom z dôvodu absolútnej neplatnosti právneho úkonu, na ktorú sa prihliada z úradnej povinnosti. Zdôraznil, že na to, aby nastali právne účinky neplatnosti, nie je v zásade potrebný súdny výrok o neplatnosti právneho úkonu. Taktiež absolútne neplatný právny úkon nie je možné napraviť dodatočným splnením povinnosti, a teda dodatočným uzatvorením pracovnej zmluvy a splnením registračnej povinnosti do Sociálnej poisťovne. Ďalej žalovaný dôvodil, že prípady nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania treba posudzovať podľa okolností konkrétneho prípadu a vyskytujú sa vždy vtedy, ak je práca vykonávaná za odmenu, teda ide o závislú prácu. Odplatnosť nemusí byť výslovne dohodnutá v pracovnej zmluve, aby bolo možné konštatovať existenciu závislej práce a pracovného pomeru, ak vykonávaná práca spĺňa všetky ostatné atribúty závislej práce. Takáto práca nemôže byť vykonávaná bez nároku na odmenu. Naopak medzi rodinnými príslušníkmi nemusí byť práca vykonávaná za odmenu. V tejto súvislosti poukázal na § 2a zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, podľa ktorého nejde v takom prípade o porušenie zákazu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania. Mal za to, že ak práca medzi rodinnými príslušníkmi nie je vykonávaná za odmenu, takýto vzťah nie je možné považovať za pracovný pomer a výkon práce medzi nimi za výkon závislej práce. Záverom žalovaný uviedol, že vychádzajúc z doterajšej činnosti prvostupňového orgánu je jednoznačné, že prvostupňový orgán v skutkovo obdobných prípadoch pri uplatnení správnej úvahy dodržiava kontinuitu rozhodovania, čo zachoval aj v prípade žalobcu. Na základe uvedených dôvodov žalovaný navrhoval žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Krajský súd v Bratislave, ako súd príslušný na konanie, prejednal vec na nariadenom pojednávaní v rozsahu námietok uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 OSP) a preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Predmetom súdneho prieskumu, podľa zaužívanej súdnej praxe, môžu byť len tie námietky, ktoré sú konkretizované v podanej žalobe. Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 244 ods. 2 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie a postup správneho orgánu“). Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 245 ods. 1 OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu posúdi súd i zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré sa preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo preň prv urobené rozhodnutie záväzné a ak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný postup. Pri preskúmaní rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ust. § 244 ods. 1 OSP súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP). V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP). Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p. je v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že dňa 28.04.2014 bol prvostupňovému orgánu doručený návrh Inšpektorátu práce Banská Bystrica na odobratie oprávnenia na výchovu a vzdelávanie zamestnancov a vedúcich zamestnancov vydaného žalobcovi. Tento návrh bol odôvodnený vykonaním kontrolnej činnosti u žalobcu, o čom bol vypracovaný vyššie uvedený protokol zo dňa 25.03.2014 a po vyjadrení žalobcu k protokolu aj dodatok zo dňa 22.04.2014. Následne listom zo dňa 09.05.2014, doručeným žalobcovi dňa 16.05.2014, oznámil prvostupňový orgán začatie správneho konania vo veci odobratia predmetného oprávnenia na vykonávanie výchovy a vzdelávania zamestnancov a vedúcich zamestnancov. Listom doručeným prvostupňovému orgánu dňa 26.05.2014 sa žalobca vyjadril k začatiu správneho konania, kde predovšetkým poukazoval na odstránenie zistených nedostatkov, vrátane uzatvorenia pracovnej zmluvy s odborným zástupcom. Dňa 04.07.2014 vydal prvostupňový orgán prvostupňové rozhodnutie, ktorým podľa § 27 ods. 14 písm. a/ a b/ ZoBOZP odobral žalobcovi oprávnenie č. VVZ-0009/12-01.1 zo dňa 23.01.2012 na vykonanie výchovy a vzdelávania zamestnancov a vedúcich zamestnancov a zároveň žalobcu zaviazal na doručenie originálu tohto oprávnenia do 15 dní od doručenia tohto rozhodnutia. V súvislosti so zisteným nedostatkom absencie pracovného pomeru odborného zástupcu so žalobcom bolo v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia poukázané na dodatok č. 2 zo dňa 07.02.2012 k pracovnej zmluve uzatvorenej medzi žalobcom ako zamestnávateľom a odborným zástupcom G.. P. L. ako zamestnancom dňa 05.01.2012 a na obsah tohto dodatku, z ktorého vyplýva, že sa žalobca ku dňu 07.02.2012 dohodol s odborným zástupcom zmeny podstatných náležitostí pracovnej zmluvy zo dňa 05.01.2012 nasledovne. V súvislosti so mzdovými podmienkami sa odborný zástupca G.. P. L. zaviazal vykonávať pracovnú činnosť v potrebnom rozsahu pre zamestnávateľa - svoju dcéru (žalobcu) bez nároku na mzdu - plat, odmenu v súlade s § 11 ods. 1 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon). Rozsah pracovného času bolo dohodnutý podľa potreby zamestnávateľa. Podmienky týkajúce sa výmery dovolenky a výplatného termínu neboli vzhľadom na prácu odborného zástupcu bez nároku na mzdu upravené. Na základe týchto zistení bolo v prvostupňovom rozhodnutí konštatované, že pracovná zmluva zo dňa 05.01.2012 bola uzatvorená účelovo pre získanie predmetného oprávnenia, nakoľko táto pracovná zmluva nebola z hľadiska ustanovení Zákonníka práce nikdy naplnená a účastník konania seba ako zamestnávateľa a odborného zástupcu G.. P. L. ako zamestnanca nikdy neprihlásil do Sociálnej poisťovne ako bol povinný podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v čase vzniku pracovného pomeru. Týmto spôsobom mal žalobca porušiť ust. § 27 ods. 13 písm. b/ ZoBOZP v spojení s § 27 ods. 6 ZoBOZP, tzn. v čase od vydania predmetného oprávnenia dňa 23.01.2012 do 23.05.2014 nemal odborného zástupcu G.. P. L. v pracovnom pomere. Ďalej bolo konštatované, že žalobca nesplnil ďalšiu povinnosť, keď bezodkladne písomne neoznámil prvostupňovému orgánu zmenu pracovnej zmluvy spolu s predložením uvedeného dodatku ako dokladu o tejto zmene, čím porušil ust. § 27 ods. 13 písm. a/ ZoBOZP. Ďalej súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že po odvolaní žalobcu, ktorého argumentačným základom k spornému nedostatku boli dôvody uvedené v žalobe, vydal žalovaný napadnuté rozhodnutie, ktorým prvostupňové rozhodnutie v časti týkajúcej sa odobratia oprávnenia odvolanie žalobcu zamieta a prvostupňové rozhodnutie o odobratí predmetného oprávnenia potvrdil. Zároveň žalovaný zmenil prvostupňové rozhodnutie v časti povinnosti žalobcu doručiť originál predmetného oprávnenia tak, že túto povinnosť stanovil do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia bolo ohľadom pracovného pomeru odborného zástupcu žalobcu argumentované podobne ako vo vyjadrení žalovaného k žalobe. Podľa § 27 ods. 4 ZoBOZP podmienkou na vydanie oprávnenia na výchovu a vzdelávanie je, a/ ak žiadateľom je fyzická osoba, odborná spôsobilosť a odborná prax podľa prílohy č. 2a a lektorská spôsobilosť, b/ ak žiadateľom je fyzická osoba, ktorá sama nespĺňa podmienky ustanovené v písmene a), alebo právnická osoba, žiadateľom určený odborný zástupca s odbornou spôsobilosťou a odbornou praxou podľa prílohy č. 2a a žiadateľom 1. určený školiteľ, ktorý spĺňa podmienky ustanovené pre žiadateľa v písmene a), alebo 2. určení viacerí školitelia s odbornou spôsobilosťou podľa prílohy č. 2a, ktorí sú spoločne odborne spôsobilí na všetky témy všeobecných požiadaviek a osobitných požiadaviek výchovy a vzdelávania, s odbornou praxou podľa prílohy č. 2a a lektorskou spôsobilosťou, c/ vypracovaný vzorový projekt výchovy a vzdelávania, d/ materiálno-technické zabezpečenie výchovy a vzdelávania. Podľa § 27 ods. 6 ZoBOZP Odborný zástupca zodpovedá za odborné vykonávanie činnosti, na ktorú sa požaduje vydanie oprávnenia na výchovu a vzdelávanie. Odborný zástupca je k žiadateľovi o vydanie oprávnenia na výchovu a vzdelávanie v pracovnom pomere alebo je štatutárnym orgánom, členom štatutárneho orgánu alebo spoločníkom právnickej osoby a nemôže túto činnosť vykonávať pre inú fyzickú osobu alebo právnickú osobu. Podľa § 27 ods. 13 písm. a/ ZoBOZP osoba oprávnená na výchovu a vzdelávanie je povinná bezodkladne písomne oznámiť Národnému inšpektorátu práce zmenu údajov podľa odseku 7 písm. b) a c) a podľa odseku 8 písm. b) až d) a zmenu ďalších podmienok, za ktorých bolo oprávnenie na výchovu a vzdelávanie vydané, spolu s predložením príslušných dokladov. Podľa § 27 ods. 13 písm. b/ ZoBOZP osoba oprávnená na výchovu a vzdelávanie je povinná sústavne spĺňať podmienky uvedené v odseku 4; to sa v období 15 dní od skončenia vykonávania činnosti odborného zástupcu nevzťahuje na podmienku mať určeného odborného zástupcu podľa odseku 4 písm. b). Podľa § 27 ods. 14 písm. a/ ZoBOZP národný inšpektorát práce odoberie oprávnenie na výchovu a vzdelávanie, ak zistí závažné alebo opakujúce sa nedostatky pri vykonávaní výchovy a vzdelávania. Podľa § 27 ods. 14 písm. b/ ZoBOZP národný inšpektorát práce odoberie oprávnenie na výchovu a vzdelávanie, ak zistí závažné alebo opakované porušovanie právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci pri vykonávaní výchovy a vzdelávania. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný považoval za dostatočný dôvod na odobratie predmetného oprávnenia žalobcu skutočnosť, že pracovná zmluva medzi žalobcom a jeho odborným zástupcom bola upravená (práca bez nároku za odmenu), v dôsledku čoho je neplatná, a teda od počiatku neexistuje pracovný pomer medzi uvedenými osobami. Žalovaný aplikoval ustanovenie § 27 ods. 14 písm. b), keď považoval tento dôvod sám o sebe za natoľko závažný, že nemohol vyhovieť žiadosti žalobcu uvedenej v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu na jeho zmenu. Aplikoval pritom právnu úvahu o prejave vôle žalobcu nikdy pracovný pomer neuzavrieť a obísť tak zákon. Podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ak tento zákon neustanovuje inak. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi. Podľa § 43 ods. 1 Zákonníka práce v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a/ druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika, b/ miesto výkonu práce (obec, časť obce alebo inak určené miesto), c/ deň nástupu do práce, d/ mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve. Z vyššie uvedených zákonných ustanovení § 27 ZoBOZP vyplýva, že prvostupňový správny orgán, ako orgán dozorujúci plnenie podmienok na vydávanie predmetného oprávnenia, medzi ktoré patrí aj podmienka mať odborného zástupcu v pracovnom pomere, si v rámci predbežnej otázky môže vyriešiť to, či predložená pracovná zmluva spolu s jej dodatkom spĺňa zákonom predpísané náležitosti, t.j. či na základe tejto pracovnej zmluvy bol pracovný pomer skutočne založený. Napriek uvedenému však súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je v časti týkajúcej sa vyššie uvedeného porušenia nepreskúmateľné pre zlé právne posúdenie a nedostatok dôvodov. Na tomto mieste treba pripomenúť, že podľa čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu vyjadril v právnom názore: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princípy materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jeho úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané“ (I. ÚS 17/1999, nález zo dňa 22.09.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s 365, zhodne I. ÚS 44/1999, nález z 13.10.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382). Konaním žalovaného bol porušený princíp spravodlivosti. Aj v tomto prípade je teda podľa názoru súdu podstatná aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť. Úlohou súdu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno- právnymi princípmi. Súd nemôže tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. Súd si je vedomý právnej úpravy Zákonníka práce, podľa ktorej právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv, je neplatný (§ 17 ods. 1). Taktiež je mu známa zásada, že zamestnanci majú právo na mzdu za vykonanú prácu a že zamestnávatelia sú povinní poskytovať zamestnancom mzdu. Keďže ide však o zásadu (nie princíp), je prípustná z takejto zásady výnimka. Vzhľadom na vyššie uvedený predslov však na zistený skutkový stav nemal hľadieť správny orgán rigidne cez formalistický výklad jazykového znenia príslušného právneho predpisu, ale mal zohľadniť špecifiká ním rozhodovanej veci. Niet pochýb o tom, že zamestnancovi by mala vo všeobecnosti (prevažne) patriť za vykonanú prácu mzda. Pri formulácii zákonného znenia však zákonodarca predpokladal, že vo väčšine prípadoch pri vzniku pracovno-právneho vzťahu tento nevzniká medzi príbuznými alebo inak spriaznenými osobami. V danom prípade však zamestnancom žalobcu sa stal jeho otec - príbuzný v priamom rade, teda blízka osoba, ktorej celkom isto záleží na prospechu (prosperite) dcéry - zamestnávateľa. Je preto len prirodzeným dôsledkom opísaného rodinného vzťahu, že aj v rovine pracovnej zmluvy urobia zamestnávateľ so zamestnancom ústupky, ktoré nemožno očakávať od účastníkov pracovnej zmluvy, ktorí nie sú príbuznými. Ako vyplýva z administratívneho spisu a nepoprel to ani žalovaný, otec žalobcu činnosť odborného zástupcu pre žalobcu vykonával kontinuálne aj po uzavretí sporného dodatku k pracovnej zmluve a odborné vykonávanie činnosti v zmysle ZoBOZP nebolo nijako ohrozené. V tejto súvislosti je vhodné zopakovať, že súd (platí to aj pre správny orgán) musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Nespravodlivým sa súdu javilo také posúdenie zisteného skutkového stavu, ku ktorému dospel žalovaný. Podľa názoru súdu žalobca spĺňal v čase rozhodnom pre administratívne konanie podmienky ustanovené v § 27 ods. 4 a ods. 6 ZoBOZP, keďže odborný zástupca bol k nemu v pracovnom pomere. V prejednávanej veci žalovaný, ktorý založil svoje rozhodnutie na právnom závere, že žalobca nesplnil podmienky podľa ZoBOZP na udelenie predmetnej licencie, síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, konkrétne nesprávne interpretoval § 27 ods. 6 ZoBOZP. Z uvedených dôvodov súd po preskúmaní zákonnosti napadnutých rozhodnutí dospel k záveru, že žalovaný pri svojom rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto napadnuté rozhodnutia žalovaného podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Pokiaľ žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukazoval na vôľu žalobcu a jeho odborného zástupcu, ktorá smerovala k výkonu práce odborného zástupcu pre svojho rodinného príslušníka (žalobcu) bez nároku na odmenu, a teda bez založenia pracovnoprávneho vzťahu, súd na tomto mieste konštatuje, že žalovaný nemal skutočne preukázanú vôľu žalobcu obísť predmetnú zákonnú povinnosť (mať odborného zástupcu v pracovnom pomere). Z obsahu administratívneho spisu totiž nevyplýva, že by za účelom preukázania takejto vôle žalobcu a jeho odborného zástupcu vykonal žalovaný alebo prvostupňový správny orgán dostatočné dokazovanie. Argumentácia spočívajúca v poukazovaní na neprihlásenie odborného zástupcu ani žalobcu do príslušného registra Sociálnej poisťovne nemôže sama o sebe preukazovať skutočnú vôľu účastníkov daného právneho úkonu (pracovnej zmluvy). Okrem uvedeného súd vidí nesprávnosť napadnutého rozhodnutia aj v tom, že žalovaný nedostatočným spôsobom odôvodnil použitie §27 ods. 14 písm. b) citovaného zákona a tiež z akého dôvodu považoval porušenie povinnosti žalobcu mať odborného zástupcu v pracovnom pomere za natoľko závažné, aby mohol potvrdiť prvostupňové rozhodnutie o odobratí predmetného oprávnenia. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa žalovaný zameral iba na konštatovanie, že toto porušenie je samo o sebe dostatočným dôvodom na odobratie oprávnenia podľa § 27 ods. 14 písm. b/ ZoBOZP, a to bez akejkoľvek bližšej špecifikácie. Na tomto mieste súd poukazuje na zákonné ustanovenie § 47 ods. 3 Správneho poriadku, ktoré je potrebné vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie správneho orgánu musí obsahovať dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Je predpokladom toho, aby účastníci mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. Súčasťou práva na riadne odôvodnenie je aj to, aby sa správny orgán riadne vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami účastníka konania. Nedostatočné vysporiadanie sa s námietkami účastníka konania spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia. V tejto súvislosti súd taktiež poukazuje aj na argumentáciu žalobcu spočívajúcu v tom, že uvedený nedostatok nemal akýkoľvek vplyv na kvalitu poskytovanej výchovy a vzdelávania žalobcom prostredníctvom jeho odborného zástupcu a na odstránenie uvedeného nedostatku uzavretím novej pracovnej zmluvy so všetkými konzekvenciami s tým spojenými (prihlásenie do Sociálnej poisťovne). S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti dospel Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci k záveru, že napadnuté rozhodnutia je potrebné zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný právnym názorom vysloveným súdom v tomto rozsudku. Podľa § 250k ods. 1 OSP ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené z dôvodu podľa § 250j ods. 3 súd žalobcovi prizná úplnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Pri rozhodovaní o trovách konania súd s prihliadnutím na § 250k ods. 1 OSP priznal úspešnému žalobcovi náhradu trov konania, tak ako boli žalobcom vyčíslené, ktoré pozostávajú z odmeny advokáta podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Trovy právneho zastúpenia žalobcu pozostávajú v zmysle § 11 ods. 4 v spojení s § 13a uvedenej vyhlášky z 3 úkonov právnej služby, a to: 1. v zmysle § 13a ods. 1 písm. a/ vyhlášky za prevzatie a prípravu zastúpenia v roku 2014 vo výške 61,87 € + DPH, 2. v zmysle § 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky za podanie žaloby v roku 2014 vo výške 61,87 € + DPH, 3. v zmysle § 13a ods. 1 písm. d/ vyhlášky za účasť na pojednávaní 29.04.2016 vo výške 66,00 € + DPH. Okrem uvedenej náhrady za jednotlivé úkony právnej služby súd priznal žalobcovi v rámci trov právneho zastúpenia náhradu režijných paušálov za rok 2014, a to 2x 8,04 € + DPH a náhradu režijných paušálov za rok 2016, a to 1x 8,58 € + DPH. Spolu trovy právneho zastúpenia žalobcu, vrátane DPH, predstavujú sumu 257,28 €. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§205 ods. 1 O.s.p.). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.