Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Saz/25/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015201775 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1015201775.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľky: L. Q. W., narodenej XX.XX.XXXX, štátnej príslušníčky Kamerunskej republiky, v krajine pôvodu bytom P. T. O. O., D. B., Y. L., W., aktuálne s miestom pobytu D. Q., J. Č.. X, XXX XX Š., zastúpenej Centrom právnej pomoci, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava o opravnom prostriedku navrhovateľky zo dňa 23.10.2015 proti rozhodnutiu odporcu ČAS: MU-490-84/PO-Ž-2013 zo dňa 14.09.2015 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu ČAS: MU-490-84/PO-Ž-2013 zo dňa 14.09.2015 p o t v r d z u j e. Navrhovateľke n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-490-84/PO-Ž-2013 zo dňa 14.09.2015 odporca v zmysle § 13 ods.1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil navrhovateľke azyl a súčasne v zmysle § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle rozhodol o tom, že jej neposkytne doplnkovú ochranu (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Opísal v konaní zistený stav veci, osobitne poukázal na nie nepodstatné rozpory vo výpovediach navrhovateľky, ktoré navrhovateľka neustále menila, tiež na nehodnovernosť ňou predložených dokumentov, pričom na základe takéhoto posúdenia dospel k záveru, že k navrhovateľkou udávaným udalostiam nedošlo. Teda že v krajine svojho pôvodu v skutočnosti nebola prenasledovaná. Odporca vyhodnotil navrhovateľkine dôvody žiadosti o azyl a ňou predložené dôkazy ako nedôveryhodné, vykonštruované a klamlivé, a preto rozhodol tak, že navrhovateľke sa neudeľuje azyl, ani neposkytuje doplnkovú ochranu. Odporca tiež vyhodnocoval ev. bezpečnostné riziká návratu navrhovateľky do krajiny jej pôvodu a v tejto súvislosti dospel k záveru, že jej v prípade návratu nehrozí žiadne vážne bezprávie. Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka v zákonom stanovenej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 23.10.2015, ktorým sa domáhala jeho zrušenia. Navrhovateľka namietala nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci, najmä v prípade bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu. Nepriamo tiež nedostatočné zistenie stavu veci. Na základe zistených informácií sa navrhovateľka domnieva, že v jej prípade sú splnené zákonom stanovené podmienky pre poskytnutie minimálne doplnkovej ochrany. Odporca navrhol vo svojom vyjadrení k návrhu zo dňa 18.11.2015 napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť, a to s poukazom na skutočnosti už v ňom obsiahnuté. Zotrval na vlastnej argumentácii a zdôraznil, že navrhovateľka v podanom opravnom prostriedku neuviedla žiadne nové skutočnosti, ani nepredložila žiadne iné dôkazy, ktoré by mohli viesť k zmene napadnutého rozhodnutia. Tiež o.i. uviedol, že keď sa odporca snažil niekoľkokrát ozrejmiť nezrovnalosti vo výpovediach, navrhovateľka vždy uviedla, že si už presne nepamätá, čo povedala. Súd vec prejednal a rozhodol ako miestne a vecne príslušný súd (§ 246a ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len „O.s.p.“), § 21 ods. 3 zákona o azyle, § 14 zákona č. 371/2004 Z.z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky) za prítomnosti účastníkov konania a tlmočníčky anglického jazyka, ktorá na žiadosť navrhovateľky tlmočila priebeh pojednávanie a prednesov jeho účastníkov. Po riadnom preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku za použitia ust. § 250q ods. 3 O.s.p., súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne a zákonné. Súd poskytol navrhovateľke možnosť uviesť dôvody svojho návrhu. V rámci tohto prednesu navrhovateľka uviedla, že na Slovensko neprišla z ekonomických dôvodov, že jej manžel bol politik, písal knihu, „ktorú hľadali ale ju nenašli“. Túto knihu ona publikovala a odovzdala ju politikom - o tom nehovorila pred odporcom preto, lebo sa bála, že bude vrátená a tiež preto, lebo udávať politické dôvody nie je dobré. Bála sa toho, že ju na Slovenku nájdu. Na ďalšie otázky zo strany súdu uviedla, že o knihe pred odporcom hovorila, nepovedala iba to, že ju vydala, že urobila vo svojich výpovediach pred odporcom chybu, ak o politických dôvodoch nehovorila. Tiež uviedla, že právnik jej manžela odviedol jej deti do bezpečia (k sestre), že nevie či deti žijú, že manžel jej povedal, že počas doby pobytu na Slovensku ju hľadali a chceli ju zabiť a preto musel odísť. Ďalej uviedla, že jej manžel od roku 2004 nie je v Kamerune, že si nepamätá čo hovorila pred odporcom - konkrétne v priebehu vstupného pohovoru (7.11.2013) a že o knihe v priebehu tohto vstupného pohovoru sa bála hovoriť. Poverená pracovníčka odporcu založila do spisu v písomnej forme záverečné vyjadrenie odporcu v ktorom opätovne poukázala na rozporné tvrdenia navrhovateľky a uviedol, že výpovede navrhovateľky sa začali meniť potom, ako odporcovi doručila dokumenty, založené v spise. Z obsahu spisu odporcu ČAS: MU-PO-490/PO-Ž-2013 súd zistil, že navrhovateľka (ako to uviedla narodená 16.4.1984) požiadala o azyl vyhlásením dňa 31.10.2013 z dôvodu obavy o svoj život Uviedla, že jej manžel bol v krajine pôvodu zavraždený v roku 2004, keď ona bola tehotná a že v deň jej odchodu z Kamerunu prišli do ich domu štyria neznámi muži, ktorí hľadali nejaký dokument. V priebehu spísania dotazníka (7.11.2013) navrhovateľka (narodená 16.4.1984) uviedla, že vycestovala z Kamerunu v roku 2013 na podnet manželovho právnika, pretože do jej domu prišli neznámi muži, ktorí hľadali nejaké dokumenty. Počas pohovoru navrhovateľka uviedla, že v krajine pôvodu pracovala ako predavačka rôzneho tovaru a nemala žiadne problémy. V januári 2004 sa jej manžel jedného dňa nevrátil z práce, nežije - zabili ho ľudia, ktorí chcú zabiť aj ju. Manželov právnik kontaktoval tamojšiu políciu, ktorá ho po neúspešných pokusoch o nájdenie vyhlásila za nezvestného. V októbri 2013, keď bola ešte v práci, do jej domu prišli neznámi muži, ktorí hľadali manželove dokumenty súvisiace s jeho členstvom v hnutí Southern Cameroon National Council (ďalej len „SCNC“). O týchto dokumentoch nič nevedela, žiadne dokumenty však nenašli, tak zanechali u jej sestry odkaz, že pokiaľ im dokumenty nevydá, zabijú ju. Tiež uviedla, že o členstve jej muža v politickej strane nič nevie. Navrhovateľka sa po tomto incidente skontaktovala s manželovým právnikom (Erik Sanda), ktorý jej povedal, že jej manžel bol členom SCNC, o čom ona nevedela (navrhovateľka v neskorších pohovoroch však uviedla, že o tom vedela, avšak bála sa to povedať). Poradil jej, aby čo najrýchlejšie opustila krajinu, s čím súhlasila a následne ju odviezol k lodi, aby vycestovala do nejakej krajiny, kde požiada o azyl. V neznámej krajine vystúpila z lode, kde pokračovala v ceste autom s neznámym mužom, ktorý ju potom vysadil na neznámom mieste, odkiaľ pokračovala pešo smerom k vzdialeným obydliam. Počas cesty ju zadržala policajná hliadka, ktorá jej oznámila, že sa nachádza na území Slovenskej republiky a následne na policajnej stanici požiadala o azyl. O navrhovateľkinej žiadosti rozhodol odporca rozhodnutím ČAS: MU-490-12/PO-Ž-2013 zo dňa 29.11.2013 tak, že v zmysle §12 ods. 2 písm. d) a ods. 3 zákona o azyle zamietol žiadosť o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú. Proti tomuto rozhodnutiu navrhovateľka podala opravný prostriedok (v ktorom neuvádzala žiadne nové či iné okolnosti) o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k.: 5Saz/24/2013-62 zo dňa 25.03.2014 tak, že rozhodnutie odporcu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Navrhovateľka po podaní tohto opravného prostriedku doložila súdu rôzne listinné dôkazy (rodný list podľa ktorého sa narodila 16.4.1974, potvrdenie jej zlej situácie, potvrdenie politických problémov jej manžela, súpis svadobných darov a znenie zákona týkajúce sa násilných sobášov). Tiež uviedla, že v opravnom prostriedku zabudla uviesť, že neznámi muži, ktorí sa jej vyhrážali a prehľadávali jej dom za ňou prišli niekoľko dní potom, ako jej manžel v roku 2004 zmizol a že jej skutočný rok narodenia je rok 1974 Krajský súd v Košiciach zaviazal odporcu vypočuť navrhovateľku v medziach predložených listinných dôkazov, a vyhodnotiť ich tak po formálnej, ako i obsahovej stránke. V zmysle pokynu Krajského súdu v Košiciach odporca vykonal 6.6.2014 doplňujúci pohovor s navrhovateľkou za účelom objasnenia obsahu jednotlivých listín, ako aj vysvetlenia rozporov v navrhovateľkiných vyjadreniach. O. i. uviedla, že v skutočnosti sa narodila 16.4.1974, že po prvý raz prišli neznámi muži do jej domu v 6. mesiaci jej tehotenstva (v roku 2004) a to v čase, keď ju už manžel opustil. Hľadali nejaké manželove dokumenty. Nič však nenašli a tak odišli. Potom 26.9.2013, keď bola v práci prišli do domu neznámi muži - niečo hľadali - nejaké knihy a keď nič nenašli, nechali jej odkaz. S týmto odišla k „Erikovi“ ktorý jej povedal, že jej manžel je členom strany SCNC o čom dovtedy nevedela, ani nevedela čo skratka „SCNC“ znamená. Tiež uviedla, že po vykonaní vstupného pohovoru pred odporcom sa telefonicky spojila s kamarátkou (Mary), následne ju telefonicky kontaktoval „Erik“ ktorému povedala, že potrebuje doklad o tom, že je vydatá a nejaký doklad o jej manželovi. Následne „Erik“ dokumenty poslal mailom jej právnej zástupkyni, ktoré predložila v rámci konania pred Krajským súdom v Košiciach. Nevedela sa vyjadriť k otázke, prečo sa v jednom z predložených dokumentov uvádza, že do jej domu prišli policajti, keď ona sama nevie kto boli títo muži. Tiež uviedla, že pokiaľ v minulosti hovorila, že jej manžel je mŕtvy myslela to tak, že pre ňu je mŕtvy. 30.7.2014 navrhovateľka založila do spisu odporcu preklad založených dokumentov. V dobrozdaní p. Fosac Fotek Eric týkajúceho sa navrhovateľky je o. i. uvedené, že snúbenec navrhovateľky U. B. bol politický aktivista knihy, podobné knihe „Dark clouds, lightening and sunshine for Camerun“ v ktorej si zmenil meno na „Njiengwe Samson“. Po ich vydaní začala vláda autora a navrhovateľku stíhať, autor (snúbenec navrhovateľky) sa v roku 2004 ukryl. Navrhovateľku zastrašovali, táto bola držaná v domácom väzení v neznesiteľných podmienkach, potom sa ukryla, i naďalej snúbenca podporovala. Polícia po nej pátrala naďalej, následne jej pomohol utiecť. Odporca následne navrhovateľke opätovne neudelil azyl rozhodnutím ČAS:MU- PO-490-84/PO-Ž-2013 zo dňa 27.10.2014 a súčasne jej neposkytol doplnkovú ochranu. Krajský súd v Košiciach po podaní opravného prostriedku navrhovateľkou, rozhodol tak (č.k. 5Saz/51/2014-46 zo dňa 10.02.2015), že dané rozhodnutie o neudelení azylu zrušil a vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Počas predmetného pojednávania na súde o. i. uviedla, že knihu, na ktorej pracoval jej manžel distribuovali “chlapci“. Pred odporcom sa o tom bála rozprávať z dôvodu, že by mohla byť poslaná napäť. Tiež uviedla, že počas jej pobytu na Slovensku prišli ju hľadať ľudia s tým, že manžel zobral deti do bezpečia. Následne uviedla, že deti nezobral jej manžel, ale jeho právnik k manželovej sestre. Súd rozsudkom zaviazal odporcu na opätovné vypočutie navrhovateľky k predloženým dokumentom, ako aj k aktualizácii informácií o bezpečnostnej situácii v krajine pôvodu. V priebehu následného (v poradí druhého) doplňujúceho pohovoru konaného 21.5.2015, zameraného aj na objasnenie nezrovnalostí vo výpovediach navrhovateľky navrhovateľka o. i. uviedla, že o politických aktivitách manžela nechce hovoriť - manžel písal „nejaké“ knihy proti prezidentovi, ktoré distribuovali jeho traja spolupracovníci. Následne potvrdila, že o politických aktivitách manžela sa dozvedela až v deň svojho odchodu z Kamerunu - ale o jeho činnosti už vedela predtým, len o to nechcela rozprávať. Predmetnú knihu „Dark cloud sunshine“ dala manželovým spolupracovníkom, aby ju dali politikom. Sama ju nečítala. Ďalej uviedla, že muži prezidenta majú na svedomí zmiznutie manžela, že ona žiadnu politickú činnosť nevyvíjala. Odporca vyzval podľa pokynov Krajského súdu v Košiciach navrhovateľku na predloženie originálov dokumentov, ktorých fotokópie poskytla navrhovateľka ako dôkazy v azylovom konaní. Navrhovateľka originály listín a svoju ID kartu riadne predložila odporcovi, ktorý ich založil do administratívneho spisu. Odporca sa o.i. pokúšal zistiť a preukázať existenciu manželovej knihy, o ktorej navrhovateľka tvrdila, že kvôli jej držbe bola zastrašovaná a následne nútená opustiť krajinu. Napriek navrhovateľkiným tvrdeniam, že kniha bola verejne dostupná a rozšírená, odporcovi sa nepodarilo nájsť prostredníctvom internetových zdrojov žiadnu zmienku o nej. Podobne ani o manželovi navrhovateľky. Odporca vyhľadal a do spisu založil informácie o krajine pôvodu navrhovateľky, pochádzajúce z rôznych zdrojov, týkajúce sa aktuálnej bezpečnostnej situácie v celej krajine, zameral sa na Juhozápadnú provinciu, ako aj mesto Tiko Town, odkiaľ navrhovateľka pochádza, aktualizoval informácie, či sú politicky neaktívni občania v Kamerune (včítane príbuzných členov SCNC) prenasledovaní zo strany polície, prípadne sa stretávajú so zlým zaobchádzaním, či sa v Kamerune ukladá a vykonáva trest smrti, či je garantovaná sloboda pohybu po krajine, ako aj mimo krajiny a ako sa zaobchádza v krajine s neúspešnými žiadateľmi o azyl v prípade ich návratu do krajiny. Odporca z vypracovaných odpovedí na jednotlivé otázky zistil, že neexistujú žiadne bezpečnostné riziká v oblasti, z ktorej navrhovateľka pochádza, naopak táto oblasť je najbezpečnejšou zónou v Kamerune. Odporca následne po opätovnom vyhodnotení všetkých informácií a výsledkov pohovorov vydal napadnuté rozhodnutie. Podľa ust. § 19a ods. 3 písm. c), e) zákona o azyle ak žiadateľ nepodloží svoje vyhlásenia dôkazmi, ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu na to neprihliadne, c) ak vyhlásenia žiadateľa sú súvislé a hodnoverné a nie sú v rozpore s dostupnými informáciami týkajúcimi sa jeho prípadu, e) ak bola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť žiadateľa. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10. Podľa § 8 zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. § 10 zákona o azyle rieši otázku udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny manželovi azylanta, resp. slobodným deťom azylanta do 18 rokov ich veku, resp. rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl. Podľa ust. § 20 ods. 4 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2002/480/20150720> alebo udelený azyl. Podľa ust. § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. Podľa ust. § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. § 13b zákona o azyle rieši otázku poskytnutia doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny manželovi, slobodným deťom, resp. rodičom slobodného cudzinca, ktorým sa poskytla doplnková ochrana. Podľa ust. § 250q ods. 3 O.s.p. opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Vo veci azylu a doplnkovej ochrany zruší súd rozhodnutie správneho orgánu a vráti vec na ďalšie konanie aj vtedy, ak po preskúmaní rozhodnutia dospel k záveru, že od vydania rozhodnutia správnym orgánom sa podstatne zmenili okolnosti veci. Ustanovenie § 250j ods. 5 platí obdobne. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v intenciách podaného návrhu - opravného prostriedku nasledovne: K námietke nedostatočne zisteného stavu veci: Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná. Odporca navrhovateľku v priebehu konania zákonným spôsobom opakovane vypočul (vykonal s ňou vstupný a doplňujúce pohovory) k dôvodom podanej žiadosti o azyl, do spisu založil navrhovateľkou predložené doklady, vyhľadal a do spisu založil informácie o krajine jej pôvodu, zamerané tak na aktuálnu bezpečnostnú situáciu, na ňou udávané okolnosti (príbeh), na ev. bezpečnostné riziká jej návratu do krajiny pôvodu, včítane zaobchádzania kamerunských úradov s navrátilcami - neúspešnými žiadateľmi o azyl. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že pokiaľ odporca dôvodil, že niet správ o zlom zaobchádzaní s kamerunskými navrátilcami táto skutočnosť znamená, že zjavne k takémuto zlému zaobchádzaniu aktuálne nedochádza. Ak by tomu tak bolo niet pochýb o tom, že správy tohto druhu by sa objavili v správach napr. mimovládnych organizácií, alebo v iných dôveryhodných zdrojoch informácií. Pokiaľ navrhovateľka v návrhu dôvodí správami kamerunskej organizácie pomáhajúcej neúspešným žiadateľom o azyl pri ich návrate (RAF) je potrebné poukázať na skutočnosť, že tieto správy sú z roku 2012 resp. 2013, teda nie sú aktuálnymi, na ktorú skutočnosť poukázal už Krajský súd v Košiciach v odôvodnení svojho rozsudku č.k.. 5Saz/51/2014-46 z 10.2.2015. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci: Vo vzťahu k výroku o neudelení azylu: Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná. Ako to je zrejmé z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odporca po vyhodnotení vykonaného dokazovania - osobitne po vyhodnotení dôveryhodnosti navrhovateľky dospel k názoru, že navrhovateľka nie je z pohľadu zákona o azyle dôveryhodnou osobou. V dôsledku toho skonštatoval, že k udalostiam, ktoré uvádzala ako dôvody žiadosti o azyl nedošlo. Súd sa stotožnil s touto správnou úvahou odporcu. Navrhovateľka vo vyhlásení ktorým požiadala o azyl (31.10.2013) uviedla ako dôvod žiadosti obavu o svoj život, že jej manžel bol zavraždený v čase keď bola tehotná (poznámka súdu: v januári roku 2004), že v deň jej vycestovania z Kamerunu (poznámka súdu: 26.10.2013) prišli do ich domu štyria neznámi muži, ktorí hľadali a chceli po nej nejaký dokument. Vyhrážali sa jej že ak im ho nedá, zabijú ju. Tak vo vyhlásení, v zápisniciach o podaní vysvetlení, v spísanom dotazníku ako aj v plnomocenstve udelenom jej zástupkyni v konaní pred odporcom 20.11.2013 uviedla ako svoj dátum narodenia: 16.4.1984. V priebehu spísania dotazníka (vstupný pohovor) dňa 7.11.2013 navrhovateľka o. i. uviedla, že jej manžel nežije - zabili ho ľudia (v čase keď bola v 6. mesiaci tehotenstva), ktorí chcú zabiť aj ju. Uviedla, že 26.10.2013 večer, keď bola ešte v práci prišli k nim do domu štyria nejakí muži, ktorí všetko prehľadávali - chceli nájsť nejaké dokumenty, ktoré sa týkali členstva jej manžela v politickej strane SCNC. Keď tieto dokumenty nenašli, nechali jej odkaz, že ak im tieto dokumenty neodovzdá tak ju zabijú ako jej manžela. Uviedla, že nevedela o tom, že by jej manžel bol členom nejakej politickej strany. Dovtedy žiadne problémy v krajine svojho pôvodu nemala. Ich známy - právnik (Q. U. - ďalej len „Erik“) jej po opísanom incidente potvrdil, že jej manžel bol členom strany SCNC - dovtedy o tejto skutočnosti nevedela. Navrhovateľka tiež uviedla, že nevie aké dokumenty muži hľadali. V závere vyhlásila, že všetky údaje a skutočnosti ktoré uviedla sú pravdivé a nechce nič iné dodať. Ako to je zrejmé z uvedeného, až na drobné nezrovnalosti medzi vyhlásením a opisom príbehu urobeného navrhovateľkou v priebehu vstupného pohovoru, navrhovateľka v podstate rovnakým spôsobom prezentovala dôvody svojej žiadosti o azyl: - jej manžel nežije - bol v roku 2004 zavraždený, - nevedela o žiadnych jeho politických aktivitách či členstve v politickej strane, - do 26.10.2013 nemala s nikým žiadne problémy, - 26.10.2013 prišli do domu v ktorom bývala 4 neznámi muži, ktorí hľadali nejaké dokumenty (nevedela aké) a keď ich nenašli nechali jej odkaz, že ak im ich neodovzdá, tak ju zabijú ako jej manžela, - po incidente (v ten istý deň) jej známy právnik potvrdil, že manžel bol členom stany SCNC a poradil jej aby k krajiny odišla v čom jej pomohol. Po zamietnutí navrhovateľkinej žiadosti ako zjavne neodôvodnenej (29.11.2013) podala navrhovateľka voči tomuto rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok (Krajský súd v Košiciach, konanie sp. zn. 5Saz/24/2013) 7.2.2014 v ktorom neuvádzala žiadne iné či nové skutočnosti - namietala iba právne posúdenie jej žiadosti o azyl vyjadrené v napadnutom rozhodnutí. K podstatným zmenám v následných tvrdeniach navrhovateľky došlo potom, ako dňa 7.2.2014 doručila tomuto súdu podanie v ktorom uviedla, že vo vstupnom pohovore zabudla uviesť, že prvý raz prišli muži ktorí prehľadali jej dom (poznámka súdu: 26.10.2013) niekoľko dní potom, ako zmizol jej muž (poznámka súdu: v januári 2004). Uviedla, že omylom ako rok svojho narodenia uviedla rok 1984, keď právne sa narodila v roku 1974. Súčasne doložila (vo fotokópiách): - rodný list na meno Q. W., nar. XX.X.XXXX, - potvrdenie o svojej zlej situácii od Erika - K.C. K. Q. (podľa následne založeného prekladu: - jej manžel U. B. bol politicky činný, pod menom Samson Njiengwe napísal (aj)knihu „Dark clouds, lightening and sunshine for Camerun“; - následne bol podobne ako jeho snúbenica (navrhovateľka) stíhaný a ukryl sa; - navrhovateľka bola konfrontovaná skupinou policajtov; - navrhovateľka bola držaná v domácom väzení s tým, aby kópie knihy vydala; - následne sa navrhovateľka ukryla; - pokračovala v podporovaní svojho snúbenca - autora knihy; - bolo po nej vyhlásené pátranie a jej sestre doručené predvolanie a trestné oznámenie; - 26.9.2013 jej pomohol s útekom z Kamerunu) - potvrdenie o politických problémoch jej manžela vydané rodinným právnikom (K. K. Q.), -rukou písaný „zoznam darov, ktoré dostal jej otec pri jej sobáši“, - znenie zákona týkajúceho sa násilných sobášov. Rozhodnutie odporcu o zmietnutí žiadosti navrhovateľky o azyl ako zjavne neoprávnenej bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 25.3.2014 zrušené a vec bola odporcovi vrátená na ďalšie konanie. Dňa 6.6.2014 bol s navrhovateľkou vykonaný doplňujúci pohovor. V jeho priebehu navrhovateľka o. i. uviedla, že prvýkrát prišli do jej domu neznámi muži v civile v 6. mesiaci jej tehotenstva - hľadali nejaké dokumenty jej manžela (poznámka súdu: v januári 2004). Keď nič nenašli, odišli. V tom čase ju manžel už opustil. Dňa 26.9.2013 v čase keď bola na trhu prišli do domu neznámi muži, ktorí hľadali nejaké knihy. Keď nič nenašli, nechali pre navrhovateľku u jej sestry odkaz s ktorým išla následne za Erikom. Ten jej povedal, že jej manžel je členom strany SCNC o čom dovtedy nevedela. Ani nevie čo SCNC znamená. Následne Kamerun opustila za pomoci Erika. Tiež dodala, že Kamerun opustila v septembri 2013 a nie v októbri, ako to uviedla vo vstupnom pohovore. K dokladom, ktoré predložila v konaní na Krajskom súde v Košiciach uviedla, že sa telefonicky spojila s Erikom ktorému povedala, že potrebuje nejaký doklad o manželovi a doklad o tom, že je vydatá. Následne jej Erik poslal súdu predložené dokumenty a to prostredníctvom jej zástupkyne (v konaní pred odporcom) Mgr. Mercele Bľandovej Hulajovej. Odpovedajúc na otázky odporcu uviedla, že nevie, prečo Erik v doručenom dokumente uviedol, že do domu prišli policajti - lebo nevie kto boli tí ľudia, že rukou písaný dokument - zoznam darov mal byť dokladom o jej sobáši. Tiež uviedla, že nemá žiaden dokument potvrdzujúci smrť jej manžela - ten ju opustil a teda je pre ňu mŕtvy. Následne 17.6.2014 prostredníctvom zástupkyne založila do spisu fotokópiu svojej ID karty na meno Q. W., nar. XX.X.XXXX. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľka po doručení dokumentov od právnika Erika podstatne zmenila svoju predchádzajúce výpovede, osobitne v opise dôvodov, ktoré ju viedli k odchodu z krajiny jej pôvodu. Je tiež zrejmé, že samotný dokument týkajúci navrhovateľky obsahuje tvrdenia, popreté samotnou navrhovateľkou. Dňa 27.10.2014 odporca vo veci žiadosti navrhovateľky o azyl vydal negatívne rozhodnutie, voči ktorému podala navrhovateľka opravný prostriedok o ktorom rozhodoval Krajský súd v Košiciach v konaní sp. zn.. 5Saz/51/2014. Na pojednávaní navrhovateľka vypovedala, že knihu, na ktorej pracoval jej manžel distribuovali „chlapci“ - o tom nehovorila, lebo sa bála že bude poslaná späť. Tiež že počas jej pobytu na Slovensku ju hľadali ľudia s tým, že manžel zobral deti do bezpečia. Na otázku prečo doteraz tvrdila, že manžel je od roku 2004 mŕtvy, resp. nezvestný odpovedala, že ak je osoba 7 rokov nezvestná, nepokladá sa za živého. Na ďalšiu otázku, akí ľudia jej povedali že manžel zobral deti do bezpečia odpovedala, že deti zobral Erik k manželovej sestre. Toto v poradí druhé rozhodnutie odporcu bola konajúcim Krajským súdom v Košiciach zrušené a vec bola vrátená odporcovi na ďalšie konanie. Dňa 21.5.2015 sa s navrhovateľkou vykonal ďalší doplňovací pohovor. Na otázku, kedy sa dozvedela o politických aktivitách svojho manžela uviedla, že sa o nich dozvedela od Erika, že manžel písal nejaké knihy proti prezidentovi. Neodpovedala ani na opakované otázky, kedy sa o tom dozvedela - odpovedala, že traja spolupracovníci jej muža knihu distribuovali a že o tom nechce hovoriť, lebo sa bojí. Neodpovedala na otázku, čoho sa bojí. Následne uviedla, že o manželovej politickej činnosti sa dozvedela v deň svojho odchodu z Kamerunu, ale o jeho činnosti vedela už predtým, len o tom nechcela hovoriť. Následne uviedla, že knihu ktorú napísal jej manžel dala jeho spolupracovníkom, ktorí ju ďalej distribuovali. Tiež že jej manžel zmizol v roku 2004, pretože ho chceli zabiť, lebo písal „zlé veci o prezidentovi“. Uviedla, že muži ktorí prišli do jej domu (poznámka súdu: v roku 2013) boli policajti v civile. Ako je zrejmé z uvedeného, navrhovateľka opätovne zmenila svoje predchádzajúce výpovede, keď oproti jej predchádzajúcim tvrdenia uviedla, že o politickej činnosti svojho manžela vedela už v roku 2004 a že dokonca ona dala spolupracovníkom jej manžela jeho knihy s tým, aby ich distrubuovali. Oproti predchádzajúcim svojim výpovediam už uviedla, že muži, ktorí prišli k nej do domu (poznámka súdu: v septembri 2013) boli policajti v civile. S poukazom na námietku navrhovateľky sa súd prioritne zaoberal otázkou, či odporcovo vyhodnotenie navrhovateľky ako nedôveryhodnej je dôvodné. Súd dospel k názoru, že pre takáto správna úvaha odporcu je správna. Navrhovateľka tak vo svojich výpovediach (opakovane) pred políciou, vo vyhlásení ktorým požiadala o azyl a tak isto aj v priebehu vstupného pohovoru jednoznačne tvrdila, že jej manžel nežije - že bol zabitý v roku 2004, že 26. októbra (resp. septembra) 2013 v čase keď bola v práci prišli do jej domu štyria neznámi muži, ktorí hľadali nejaké dokumenty a keď ich nenašli, nechali pre ňu u sestry odkaz, že ak im tieto dokumenty neodovzdá, zabijú ju, ako zabili jej manžela. Následne v ten istý deň za pomoci Erika, ktorý jej súčasne potvrdil že jej manžel bol členom strany SCNC, z Kamerunu ilegálne vycestovala. Tiež uviedla, že do tohto incidentu nemala žiadne problémy. Až potom, ako jej boli doručené listiny od Erika (ktoré opisovali činnosť navrhovateľky vo vzťahu k jej manželovi, jej prenasledovanie, tiež aktivity jej manžela ktorý nemal byť zabitým ale sa mal ukrývať), začala meniť svoje výpovede v tom zmysle, že jej manžel žije, že písal knihu (knihy) namierenú voči prezidentovi, že o jeho politických aktivitách vedela už od roku 2004, kedy v jej dome knihu (knihy) či iné dokumenty hľadali, že neznámi muži ktorí hľadali nejaké neidentifikované dokumenty v septembri (októbri) 2013 boli policajti, že sama knihu ktorú napísal jej manžel pomáhala distribuovať (v spolupráci so spolupracovníkmi jej manžela). Súd poznamenáva, že navrhovateľkou následne udávané skutočnosti (po doručení materiálov od Erika) sa diametrálne odlišujú od predtým prezentovaných, pričom aj tieto, následne udávané skutočnosti navrhovateľka pozmeňovala. Nejde teda o nepatrné rozpory, ale o rozpory zásadného významu, na ktorú skutočnosť odporca správne poukázal v napadnutom rozhodnutí. Súd tiež poukazuje na skutočnosť, že odporca i napriek týmto rozporom vykonal dokazovanie, smerujúce k ich overeniu - k overeniu autora knihy (manžela navrhovateľky) ako aj k existencii samotnej knihy. Avšak s negatívnym výsledkom. Ďalej súd poukazuje aj na diametrálne rozporné tvrdenia navrhovateľky, týkajúce sa jej manžela. Spočiatku opakovane tvrdila, že bol zabitý v roku 2004. Neskôr (po obdržaní písomnosti od Erika, týkajúcej sa jej manžela) už uvádzala, že ju iba opustil, že žije, dokonca (ako to uviedla v konaní pred týmto súdom) jej manžel potom, ako už bola na Slovensku povedal, že ju počas pobytu na Slovensku „hľadali“ a „chceli ju zabiť“. K nehodnovernosti navrhovateľky prispelo aj jej tvrdenie, že v súvislosti s knihou, ktorej autorom mal byť manžel, bola vykonaná v septembri či októbri 2013 prehliadka domu v ktorom bývala, pričom sa tak malo stať 9 rokov potom, ako mala byť táto kniha vydaná. Súd tiež pripomína, že sama navrhovateľka počas vstupného pohovoru uviedla, že nemala žiadne problémy s políciou - teda ani v roku 2004, kedy (ako to neskôr uvádzala) takéto problémy mala mať! Pokiaľ ide samotný dokument od Erika, ktorý má svedčiť o politických aktivitách navrhovateľky a o jej prenasledovaní je potrebné poukázať na tri zásadné skutočnosti, svedčiace o jeho nehodnovernosti: 1/ Jeho autor (Erik) v ňom uvádza skutočnosti, o ktorých sa ani sama navrhovateľka nikdy nezmienila, dokonca ich poprela. 2/ Nebola potvrdená existencia knihy „Dark clouds, lightening and sunshine for Camerun“ a ani existencia jej autora. 3/ Súd sa vo svojej rozhodovacej praxi opakovane stretol s obdobnými dobrozdaniami podpísanými „Erikom - Fosac Foteck Eric“, ktoré podobne ako v tejto prejednávanej veci obsahovali údaje odlišné od výpovedí osôb (žiadateľov o azyl) v prospech ktorých boli vydané. Zjavne s cieľom prezentovať výhodnejšie i keď nepravdivé skutočnosti v konaní o udelenie azylu. Ak teda osoba navrhovateľky bola odporcom dôvodne vyhodnotená ako nedôveryhodná, nie je možné uveriť jej príbehu, čo v konečnom dôsledku znamená, že nepreukázala že sa skutočne stal. Teda že nenastali okolnosti, na ktorých zakladá svoju žiadosť o azyl. Z uvedeného dôvodu neboli splnené predpoklady udelenia azylu, predpokladané ust. § 8 zákona o azyle. Vo vzťahu k výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany: Odporca dôvodne konštatoval, že v prejednávanej veci neboli zistené skutočnosti, ktoré by svedčili, že v prípade návratu navrhovateľky do krajiny jej pôvodu by jej hrozilo vážne bezprávie v zmysle zákona o azyle. Ako to vyplýva zo správ o krajine jej pôvodu, navrhovateľka sa môže bezpečne vrátiť do regiónu jej pôvodu, ako to je zrejmé zo správ, založených v spise. Nikdy nebola - ako to sama uviedla - trestne stíhaná a nemala žiadne problémy s políciou. Ak aktuálne neexistujú správy o zlom zaobchádzaní štátnych orgánov Kamerunu s navrátilcami znamená to, že k takémuto zaobchádzaniu nedochádza. V opačnom prípade by správy o takomto zaobchádzaní celkom určite existovali. Správy, na ktoré poukázala navrhovateľka v podanom návrhu sú z roku 2012 resp. 2013, teda nie sú aktuálnymi, na ktorú skutočnosť poukázal už Krajský súd v Košiciach v odôvodnení svojho rozsudku č.k. 5Saz/51/2014-46 z 10.2.2015. Pretože odporca dostatočným a zákonným spôsobom zistil stav veci a pretože z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver o nedôveryhodnosti navrhovateľky súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako správne a zákonné. O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. s poukazom na výsledok konania. Záverom súd poznamenáva, že navrhovateľka i keď bola v konaní neúspešná, je zo zákona oslobodená od platenia súdnych poplatkov za toto konanie (§ 4 ods. 2 písm. v) zákona č. 71/1992 Zb.), a preto ju súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p).