Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/211/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015893059 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1015893059.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., Grősslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika- Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III zo dňa 16.1.2015, č. k. 12C/182/2012-128 a rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 16.1.2015, č.k. 12C/182/2012-130, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Uznesenie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 16.1.2015, č. k. 12C/182/2012-128 sa p o t v r d z u j e. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 16.1.2015, č.k. 12C/182/2012-130 sa p o t v r d z u j e. Žalovanému sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením zo dňa 16.1.2015, č.k. 12C/182/2012-128 súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu doručeného súdu dňa 9.1.2015 na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, predmetom ktorej je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave vo veci vylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. 2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že ide o totožný návrh žalobcu s podaním zo dňa 18.2.2014 (správne má byť uvedené zo dňa 25.2.2014), o ktorom už súd právoplatne rozhodol uznesením zo dňa 3.3.2014, č.k. 12C/182/2012-61 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.9.2014, č.k. 14Co/225/2014-84. Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu, rozhodnutie zo dňa 3.3.2014, č.k. 12C/182/2012-61 právne odôvodnil ust. § 109 ods. 1 písm. b/, § 109 ods. 2 písm. c/ zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a vecne nesplnením zákonných podmienok na prerušenie konania. Žalobca totiž nepreukázal podanie takejto ústavnej sťažnosti, navyše sa týka iba otázky procesného charakteru, ktorá nemá dopad na posúdenie nároku žalobcu z hmotnoprávnej stránky a teda rozhodnutie súdu nezávisí od výsledku konania o podanej sťažnosti, pričom o vznesenej námietke zaujatosti zákonného sudcu bolo už právoplatne rozhodnuté. 3. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca namietajúc, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., keď súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a) O. s. p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p.), ďalej z dôvodu, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c) O. s. p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 205 ods. 2 písm. b) O. s. p., ako i z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.). Odvolateľ poukázal na nepreskúmateľnosť, arbitrárnosť, ústavnú neakceptovateľnosť napadnutého rozhodnutia, ktoré bolo tak vydané v rozpore s čl. 46 ods. l, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (z odôvodnenia nevyplýva dôvod, pre ktorý súd prvej inštancie dospel k záveru, že neboli splnené podmienky pre prerušenie konania a zároveň súdu predložil i listiny, ktoré dôvody prerušenia konania preukazovali). Poukázal na obsah jeho žaloby, v ktorej súd prvej inštancie upozornil na skutočnosti nasvedčujúce tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že sa krajský súd s dôvodmi na vylúčenie sudcu nestotožnil, neznamená že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného z dôvodov (okrem tých, ktoré označil v žalobe), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach ( napr. vo veci vedenej na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 11NcC/46/2012 zo dňa 17. 10. 2012, ktorý vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda z rozhodovania a vec sťažovateľa prikázal na prejednanie Okresnému súdu Galanta). Žalobca v odvolaní poukázal ďalej na to, že nakoľko základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 36 ods. l Listiny (čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky) je v občianskom súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie konanie prerušiť do rozhodnutia Ústavného súdu o otázke nestrannosti súdu a osoby sudcu s tým, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Poukázal na skutočnosť, že výsledkom ním podanej ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práva na nestranný súd, bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, keďže procesný postup, v ktorom o veci sporovej strany nerozhodol zákonný sudca, resp. súd zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, z čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a z čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - preto rozhodnutie vydané v takomto konaní nemôže byť ústavne akceptovateľné. Uviedol, že súčasťou základného práva na zákonného sudcu je nevyhnutne požiadavka, aby prípadné námietky strany sporu ohľadne porušenia uvedených práv boli náležite preskúmané a aby sa s nimi preskúmateľným spôsobom vysporiadal súd, príslušný o týchto námietkach rozhodovať. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na opätovné prejednanie. 4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. 5. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 379, § 380 v spojení s § 470 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 6. V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobou doručenou prvoinštančnému súdu dňa 27.9.2012 sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 5x 175 Eur z titulu majetkovej škody a 3x 331,92 Eur, 940,44 Eur a 829,80 Eur z titulu nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III, pretože tento v zákonnej lehote nerozhodol o návrhoch na zmenu súdneho exekútora v exekučných konaniach vedených pre pohľadávky žalobcu vzniknutých neplnením záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv o úvere dlžníkom (povinným) Y. Y., Y. R., L. F., U. T. a L. P.. V žalobe zároveň žiadal o prikázanie veci inému súdu z dôvodu vylúčenia všetkých sudcov Okresného súdu Bratislava III z prejednávania a rozhodovania veci s odôvodnením, že Okresný súd Bratislava III, ktorý by bol inak oprávnený vec prejednať ako vecne a miestne príslušný súd podľa § 85 ods. 3 O.s.p., zapríčinil svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) vznik škody na strane žalobcu, a preto nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať. 7. V posudzovanej veci 12C/182/2012 rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 26.10.2012, č.k. 5NcC/348/2012-14 o tom, že zákonná sudkyňa L.. X. F. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 12C/182/2012. 8. V posudzovanej veci 12C/190/2012 rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31.10.2012, č.k. 4NcC/349/2012-17 o tom, že sudkyňa L.. O. S. je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci a ostatní sudcovia Okresného súdu Bratislava III uvedení vo výroku uznesenia (vrátane zákonnej sudkyne) nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 12C/190/2012. 9. V posudzovanej veci 12C/189/2012 rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 29.10.2012, č.k. 6NcC/349/2012-19 o tom, že sudkyňa L.. O. S. je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci a ostatní sudcovia Okresného súdu Bratislava III uvedení vo výroku uznesenia (vrátane zákonnej sudkyne) nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 12C/189/2012. 10. V posudzovanej veci 12C/186/2012 rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 26.10.2012, č.k. 5NcC/349/2012-14 o tom, že zákonná sudkyňa JH.. X. F. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 12C/186/2012. 11. V posudzovanej veci 12C/185/2012 rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 29.10.2012, č.k. 11NcC/350/2012-14 o tom, že sudkyňa L.. O. S. je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci a ostatní sudcovia Okresného súdu Bratislava III uvedení vo výroku uznesenia (vrátane zákonnej sudkyne) nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 12C/185/2012. Zároveň nevyhovel návrhu žalobcu na prikázanie veci inému súdu. 12. Súd prvej inštancie následne uznesením zo dňa 16.9.2013, č.k. 12C/182/2012-25 spojil na spoločné konanie veci vedené pred jeho súdom pod sp.zn. 12C/182/2012, 12C/185/2012, 12C/186/2012, 12C/189/2012 a 12C/190/2012 na spoločné konanie s tým, že budú vedené pod sp.zn. 12C/182/2012. 13. Súd prvej inštancie rozhodol uznesením zo dňa 3.3.2014, č.k. 12C/182/2012-61 o návrhu žalobcu na prerušenie konania zo dňa 25.2.2014 tak, že tento návrh zamietol. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 30.9.2014, č.k. 14Co/225/2014-84, 14Co/426/2014, 14Co/427/2014, 14Co/428/2014, 14Co/429/2014, 14Co/430/2014 toto rozhodnutie prvoinštančného súdu potvrdil. 14. Následne uznesením zo dňa 16.1.2015, č.k. 12C/182/2012-128 prvoinštančný súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania doručeného súdu dňa 9.1.2015. 15. Podľa § 164 C.s.p. ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet. Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. 16. Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že o odvolaní žalobcu rozhodoval po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z. 17. Citované zákonné ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., ktorému v súčasnosti zodpovedá ustanovenie § 164 C.s.p. upravujú tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Predmetné ustanovenie dopadá na procesné situácie, v ktorých súd môže konanie prerušiť, no nemusí tak urobiť. Prerušenie konania je tu na úvahe vec prejednávajúceho súdu a je upravené len ako procesná možnosť tohto súdu, nie však ako jeho povinnosť. Súd má najskôr zvážiť možnosť iných vhodných opatrení a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber vhodného opatrenia (napr. spojenie vecí, prerušenie konania, vyriešenie predbežnej otázky) slúžiaceho účelu racionálnej organizácie postupu pri vedení príslušného konania má súd podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní a spomedzi viacerých opatrení použiť to, ktorým sa ochrana práv strán sporu zabezpečí čo najrýchlejšie a najúčinnejšie. Rozhodujúcim hľadiskom je hospodárnosť konania, s prihliadnutím na ktorú prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo. 18. Uvedené ustanovenia musia súdy vykladať a uplatňovať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (čl. 152 ods. 4). Zo žiadneho ustanovenia Ústavy SR nemožno vyvodiť, že prerušením konania strana sporu stráca právo na to, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Všeobecný súd sa pri uplatňovaní procesného postupu podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. (§ 164 C.s.p.) preto musí spravovať aj požiadavkou, ktorá je zakotvená v tomto článku Ústavy SR a ktorá ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. 19. Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore sústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tomto prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Podľa § 162 ods. 1 písm. a) C.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. 20. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie v napadnutom uznesení, že návrh žalobcu na prerušenie konania bolo potrebné zamietnuť s odkazom na už právoplatné uznesenie zo dňa 3.3.2014, č.k. 12C/182/2012-61 (o obsahovo totožnom návrhu na prerušenie konania), v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky, týkajúce sa dôvodov na prerušenie konania aj v spojitosti s vylúčením zákonného sudcu z prejednania a rozhodovania veci. 21. Odvolací súd zároveň v tejto súvislosti dopĺňa, že mu je z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky známe, že Ústavný súd Slovenskej republiky aj ďalšie ústavné sťažnosti žalobcu v skutkovo a právne totožných veciach pre nedostatok svojej právomoci odmieta (napr. v konaniach vedených pod sp. zn. I ÚS 92/2013, I. ÚS 293/2013, I. ÚS 355/2013, I. ÚS 264/2013, II. ÚS 392/2012, II. ÚS 460/2013, IV. ÚS 345/2013, IV. ÚS 346/2013, IV. ÚS 360/2013, IV. ÚS 518/2013 a ďalších). Z odôvodnení príkladmo uvedených uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že argumentácia žalobcu ako sťažovateľa v podanej sťažnosti, ktorou odôvodnil návrh na prerušenie konania (a ktorú súčasne doložil k návrhu na prerušenie konania ) je totožná s jeho argumentáciou použitou v sťažnostiach, ktorými sa ústavný súd už zaoberal a v ktorých žalobca (sťažovateľ) namietal právne závery všeobecných súdov rozhodujúcich o námietkach zaujatosti vznesených žalobcom v prvoinštančných konaniach, ktorých predmetom boli jeho totožné nároky (náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnym úradným postupom súdov prvej inštancie nerozhodnutím o návrhoch na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote v exekučných konaniach, ktoré vznikli neplnením záväzkov vyplývajúcich z riadne označených Zmlúv o úvere ) vznesené proti totožnému žalovanému. Ústavný súd Slovenskej republiky v označených rozhodnutiach konštatoval, že Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania (strana sporu) zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd; naopak čl. 127 ods. l Ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Takýto postup vylučuje princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. l Ústavy a § 53 ods. l zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Podľa vysloveného právneho názoru Ústavného súdu SR v predmetných konaniach (a teda aj v tomto konaní) existuje "iný súd", a to krajský súd, resp. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktoré sú povolané na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa (žalobcu). Vychádzajúc z hore uvedeného právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky je potom možné konštatovať, že konanie vedené na Ústavnom súde SR o sťažnosti žalobcu na porušovanie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave v otázke namietanej zaujatosti Okresného súdu Bratislava III, nie je dôvodom na prerušenie konania o veci samej na všeobecnom súde prvej inštancie. 22. Odvolací súd považuje za potrebné zároveň zdôrazniť, že procesná otázka zákonného sudcu nie je ani otázkou predbežnou pre rozhodnutie vo veci samej, nakoľko otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať súd vyššej inštancie v riadnom inštančnom postupe, na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. 23. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil. 24. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 5x 175 Eur titulom majetkovej škody a sumu 3x 331,92 Eur, 940,44 Eur a 829,80 Eur titulom nemajetkovej ujmy uplatnenú podľa ust. zák.č. 514/2003 Z.z. a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. 25. Rozhodnutie právne odôvodnil § 3 ods.1, písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods.1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods.1, 2, 3 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, § 238 ods. 1, 2, § 44 ods. 5 zák.č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení, keď z vykonaného dokazovania zistil, že v exekučnej veci oprávneného (žalobcu) č.k. 36Er/1083/03 rozhodol exekučný súd o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora doručeného súdu dňa 23.11.2010 uznesením zo dňa 6.6.2011, v exekučnej veci oprávneného (žalobcu) č.k. 36Er/1199/03 rozhodol exekučný súd o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora doručeného súdu dňa 23.11.2010 uznesením zo dňa 6.6.2011, v exekučnej veci oprávneného (žalobcu) č.k. 36Er/1872/02 rozhodol exekučný súd o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora doručeného súdu dňa 14.10.2009 uznesením zo dňa 3.6.2010, v exekučnej veci oprávneného (žalobcu) č.k. 34Er/1950/03 rozhodol exekučný súd o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora doručeného súdu dňa 23.11.2010 uznesením zo dňa 2.6.2011, v exekučnej veci oprávneného (žalobcu) č.k. 36Er/1313/2005 rozhodol exekučný súd o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora doručeného súdu dňa 6.10.2010 uznesením zo dňa 23.3.2012, v exekučnej veci oprávneného (žalobcu) č.k. 36Er/67/2004 rozhodol exekučný súd o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora doručeného súdu dňa 23.11.2010 uznesením zo dňa 23.2.2012. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v prejednávanej veci nesprávny úradný postup nie je založený na porušení ustanovenia Exekučného poriadku, nakoľko exekučný súd v rozhodnom období nebol viazaný lehotou na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora. Stotožnil sa s argumentáciou žalovaného, že v danom konaní nie je oprávnený skúmať tzv. prieťahy v konaní, keď na ich preskúmanie je oprávnený len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti alebo predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. V súvislosti s uplatnenou majetkovou škodou uviedol, že žalobca neprodukoval žiadne dôkazy preukazujúce vznik majetkovej ujmy a jej výšku. Zdôvodnenie požadovanej nemajetkovej ujmy ostalo len v rovine hypotetických tvrdení, keď žalobca nijakým spôsobom nekonkretizoval aké konkrétne podnikateľské aktivity a plány boli nezákonným rozhodnutím ovplyvnené a v akom rozsahu. Zároveň žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi ním tvrdenou škodou a postupom súdu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca si nesplnil dôkaznú povinnosť, nepreukázal uplatnený nárok, ani kumulatívne splnenie zákonných predpokladov spájajúcich vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym postupom. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) prihliadajúc na to, že v konaní plne úspešnému žalovanému žiadne trovy konania nevznikli. 26. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie ( dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ustanovením § 221 ods. l písm. f), g), h), § 205 ods. 2 písm. c), d), e), f) O.s.p., t.j. že súd prvej inštancie odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca; súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci; súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Odvolateľ poukazujúc na § 101 ods. 2 O.s.p. uviedol, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd prvej inštancie preto nemohol postupovať podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak spravil, odňal mu možnosť konať pred súdom. Poukázal na obsah jeho žaloby, v ktorej súd prvej inštancie upozornil na skutočnosti nasvedčujúce tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že sa krajský súd s dôvodmi na vylúčenie sudcu nestotožnil neznamená, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného z dôvodov (okrem tých, ktoré označil v žalobe), pričom rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach ( napr. vo veci vedenej na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 11NcC 46/2012 zo dňa 17. 10. 2012, ktorý vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda z rozhodovania a vec sťažovateľa prikázal na prejednanie Okresnému súdu Galanta). Žalobca v odvolaní poukázal ďalej na to, že nakoľko podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával a rozhodoval vylúčený sudca. Konečné vydanie rozhodnutia vo veci samej súdom neprichádzalo do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí súčasne rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods.2 písm. c) O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie . Súd prvej inštancie sa dopustil viacero omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované úseky tomu nenasvedčujú. Na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nie len samotný moment, kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi. Podľa názoru odvolateľa v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Bolo potrebné vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise; za stavu, kedy sa žalovaný vôbec nevyjadril k podanej žalobe, mal mu súd umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, právnym, otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Ak súd zistil, že existuje okolnosť brániaca vydať pre žalobcu pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať strany sporu a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Majú právo vyjadriť sa aj k dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Pokiaľ ide o žalobu v časti náhrady majetkovej škody, súd prvej inštancie podľa názoru odvolateľa ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode vzniknutej titulom udržiavania a správy informačného systému a súvisiacich výdajov (na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií, poštovné a telekomunikačné výdaje). V tejto časti mal rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a mal za to, že je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. V konaní hodlal prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody , a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil . Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo a žalobcu nepoučil podľa § 120 ods.4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. V rozhodnutí súd prvej inštancie vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky , ako aj práv na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Súd prvej inštancie sám zistil, že o jeho návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Odvolateľ napokon poukázal na to, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke , ktorou je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a nestranný súd na základe Ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu rozhodnúť. Súčasne namietal, že súd prvej inštancie mal postupovať podľa § 153b) O.s.p., keď žalovaný nereagoval na výzvu súdu a nepredložil vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p. 27. Žalovaný sa k riadne doručenému odvolaniu žalobcu nevyjadril. 28. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 379, § 380 v spojení s § 470 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 29. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým zamietol žalobu v celom rozsahu a v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam. 30. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné. 31. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody je v danom prípade ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. 32. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že súd prvej inštancie stanovil v danej veci termín pojednávania na deň 16.1.2015 o 9.00 hod.. Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 29.12.2014 (viď doručenka na č. l. 87). Žalobca e-mailovým podaním bez zaručeného elektronického podpisu doručeným súdu prvej inštancie dňa 9.1.2015 (č. l.110) požiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu, že doposiaľ nebolo ústavne komformným spôsobom vyriešené ustanovenie zákonného sudcu. Zároveň požiadal o prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Zo zápisnice z pojednávania nariadeného súdom prvej inštancie na deň 16.1.2015 vyplýva, že súd prvej inštancie pojednával v neprítomnosti strán sporu a vo veci na tomto pojednávaní aj rozhodol, pričom uznesením vydanom na tomto pojednávaní zároveň zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania. 33. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že ak sa riadne predvolaný žalobca na pojednávanie nariadené na deň 20.4.2015 nedostavil a ani nepožiadal o jeho odročenie z dôležitého dôvodu , súd prvej inštancie postupoval správne, keď v uvedený deň pojednával v neprítomnosti žalobcu a rozhodol s prihliadnutím na obsah spisu a na dosiaľ vykonané dôkazy. Tento postup súdu bol v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. a súd prvej inštancie ním neodňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. 34. Odvolací súd ďalej udáva, že súd prvej inštancie poskytol žalobcovi dostatočný časový priestor predložiť, navrhnúť dôkazy, oboznámiť sa s dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, na pojednávanie obe strany sporu riadne a včas predvolal; sám žalobca z vlastného rozhodnutia tento priestor nevyužil. Žalobca nemôže svoju vlastnú pasivitu dávať na vrub súdu a v konečnom dôsledku ju využiť vo svoj prospech. V danej veci súd prvej inštancie poskytol stranám sporu (aj právnemu zástupcovi žalobcu) reálnu možnosť chrániť svoje práva a oprávnené záujmy. Ak túto možnosť bez uvedenia dôvodov (ospravedlniteľných) nevyužili, takéto chovanie už zákonodarca nedovoľuje v odvolacom konaní zohľadniť v ich prospech. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca v žalobe i v odvolaní uvádzal len všeobecné dôvody ohľadne spôsobených prieťahov v exekučných konaniach, neuvádzal však konkrétne skutočnosti, ktorými by spochybňoval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý svoj zamietajúci výrok právne a skutkovo odvodzoval od postupu exekučného súdu v konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava III. 35. Právne bezvýznamným je aj tvrdenie žalobcu, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko v ďalšom priebehu konania chcel predložiť dôkazy o výške vzniknutej majetkovej škody, a to znalecký posudok, ktorého vypracovanie zabezpečil, nakoľko povinnosťou strany sporu je podľa § 120 ods. 1 O.s.p. označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalobca si túto povinnosť nesplnil, keď tento v priebehu prvoinštančného konania (a napokon ani v odvolacom konaní) súdu nepredložil. Súd prvej inštancie preto správne o veci rozhodol len na základe listinných dokladov predložených do momentu jeho rozhodnutia stranami sporu. 36. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ( IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je k námietkam žalobcu o arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možné konštatovať, že odvolaním napadnuté rozhodnutie uvedeným požiadavkám vyhovuje a námietky žalobcu sú nedôvodné a nepodložené. 37. V danom konaní sa žalobca svojou žalobou domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Štát (Slovenská republika) zodpovedá za podmienok ustanovených zákonom č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci orgánmi verejnej moci (okrem orgánov územnej samosprávy pri výkone samosprávy) a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom (§ 2, § 3 ods. l citovaného zákona). Podľa citovaného zákonného ustanovenia teda štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh orgánov verejnej moci uvedených v ustanovení § 2 citovaného zákona o. i. aj nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia, nezákonným rozhodnutím (nezákonne vydaným). Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť ( § 3 ods. 2 citovaného zákona). Je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie); štát však zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne splnené aj ďalšie podmienky zodpovednosti, a to existencia škody, nemajetkovej ujmy, nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, nezákonné rozhodnutie, príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, nezákonným rozhodnutím. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok, štát zodpovednosť nenesie. Je nespornou skutočnosťou, že povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (čl. 13 ods. l písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky), rovnako podľa čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd každý je oprávnený konať čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. 38. Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v exekučných konaniach vedených pre pohľadávky žalobcu v zákonom stanovenej lehote. Podľa ustanovenia § 44 ods. 5 Exekučného poriadku (v znení platnom ku dňu začatia exekučných konaní), ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že na rozhodnutie o návrhu oprávneného na zmenu exekútora zákonodarca exekučnému súdu nestanovil žiadnu lehotu. V preskúmavanej veci je preto možné konštatovať (zhodne s názorom súdu prvej inštancie), že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu tým, že exekučný súd o návrhu na zmenu súdneho exekútora nerozhodol v zákonnej lehote. 39. Odvolací súd sa po oboznámení s obsahom spisu stotožňuje i so záverom súdu prvej inštancie o tom, že v posudzovanom prípade žalobca nepreukázal vznik a výšku majetkovej škody a ani príčinnú súvislosť medzi tvrdenou majetkovou škodou a nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Nie je opodstatnený jeho názor, že súd prvej inštancie ignoroval jeho tvrdenia týkajúce sa majetkovej škody. V tomto ohľade poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie vysvetlil, prečo nepovažuje žalobu v časti náhrady majetkovej škody za dôvodnú. Odvolací súd dodáva, že ak žalobcovi v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v predmetnej konkrétnej exekučnej veci vznikla škoda, mal ju vyčísliť a i preukázať v konkrétnej výške. Nie je možné vychádzať z jeho ničím neoverených a nepreukázaných tvrdení - žalobca totiž výšku škody vyčíslil paušálne bez viazanosti na konkrétny nesprávny úradný postup exekučného súdu v danej veci . Výška škody tvrdená žalobcom nie je preukázateľná a overiteľná z dôvodu, že žalobca škodu nevyčíslil na podklade preukázateľného zníženia jeho majetku, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ale ju vyčíslil paušálne. 40. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, žalobca uvádzal, že situácia vyvolaná nesprávnym úradným postupom exekučného súdu ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca však tieto svoje tvrdenia nekonkretizoval a ničím nepreukázal. Pokiaľ tvrdil, že neexistencia účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu vyvolala u členov jeho riadiacich orgánov a u jeho vlastníkov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo, treba poukázať na to, že sám žalobca nevyužil zákonné možnosti - vydanie rozhodnutia neurgoval a ani nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní. Okrem toho, v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby podieľajú, pretože im nevzniká ujma priamo a chýba tu príčinná súvislosť (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011). 41. Pokiaľ ide o prípadný nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch v konaní, je potrebné skonštatovať, že žalobca namietaný nesprávny úradný postup nijakým spôsobom nekonkretizoval. Ak bol toho názoru, že v konaní vznikli zbytočné prieťahy, v žalobe mal presne uviesť, v čom prieťahy spočívali a presne v akom období nastali tak, aby súd mohol uvedený tvrdený nesprávny úradný postup posúdiť (od novely § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. účinnej od 1.1.2013 iba na podklade výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov). Odvolací súd však dáva do pozornosti, že pokiaľ žalobca považoval za nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch v konaní nedodržanie zákonom stanovenej lehoty exekučným súdom, uvedený výklad je v rozpore s ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Uvedené ustanovenie totiž predpokladá, že za nesprávny úradný postup možno považovať jednak porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, a jednak zbytočné prieťahy v konaní. Nie je preto prípustné uplatňovať nárok na náhradu škody z oboch titulov (nedodržanie zákonom ustanovenej lehoty aj zbytočné prieťahy), ktoré vychádzajú z rovnakej skutočnosti. Inak povedané, skutočnosť, že exekučný súd nevydal rozhodnutie v zákonom určenej lehote, nemožno považovať za nesprávny úradný postup aj z dôvodu nedodržania zákonnej lehoty a aj z dôvodu zbytočných prieťahov v konaní. Prvoinštančný súd potom správne vyhodnotil aj tento nárok žalobcu za nedôvodný (hoci z iných dôvodov). 42. Za odňatie možnosti žalobcu konať pred súdom a za vadu v procesnom postupe súdu nie je možné posúdiť ani žalobcom namietanú okolnosť, že súd prvej inštancie v danej veci nerozhodol rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p., nakoľko na takýto postup neboli splnené zákonné podmienky (žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním doručeným súdu dňa 24.10.2013). 43. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil. 44. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a ich plnú náhradu priznal úspešnému žalovanému voči žalobcovi, s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 45. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).