Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Sa/28/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016201487 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milota Tóthová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1016201487.1 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Milotou Tóthovou v právnej veci žalobcu: O. C. C., D.. XX.XX.XXXX, bez cestovného pasu, bez dokladu totožnosti, štátna príslušnosť: Iracká republika, zastúpeného: Liga za ľudské práva, občianske združenie, Štúrova 3, Bratislava, proti odporcovi: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica, Sládkovičova 25, Banská Bystrica o preskúmanie rozhodnutia žalovaného o zaistení číslo: PPZ-HCP-BB5-6-006/2016- AV zo dňa 17.03.2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Predmet konania 1. Žalovaný predložil na Krajský súd v Bratislave dňa 10.08.2016 správnu žalobu podanú právnym zástupcom žalobcu zo dňa 28.07.2016 proti jeho rozhodnutiu PPZ-HCP-BB5-6-006/2016-AV vydanému dňa 17.03.2016, ktorým bola predĺžená lehota zaistenia žalobcu v súlade s ustanovením § 84 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov o 6 (šesť) mesiacov, t.j. od 17.3.2016 do 17.9.2016, na čas nevyhnutne potrebný, teda na dobu realizácie výkonu administratívneho vyhostenia, ktoré je uložené vykonateľným rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica evidovaným pod číslom PPZ-HCP-BB5-23-012/2015 -AV a následne bol žalobca umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Spolu s predložením správnej žaloby žalovaný predložil svoje vyjadrenie k nemu, ako aj kompletný administratívny spis, ktorý sa týka danej veci. 2. Predmetom súdneho konania na základe podanej správnej žaloby žalobcu je vyššie uvedené rozhodnutie žalovaného, ktorým rozhodol o predĺžení lehoty zaistenia žalobcu podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov za účelom vykonania ďalších úkonov v konaní o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky, v ktorom je potrebné rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia na účel zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky. 3. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že dňa 18.09.2015 žalobca bol rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica číslo PPZ-HCP- BB5-23-013/2015-AV zaistený a umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len ÚPZC Medveďov) na dobu do 17.3.2016. Predmetné rozhodnutie o zaistení žalobcu bolo po preskúmaní Krajským súdom v Bratislave rozsudkom č.k. 9Sp/103/2015-30 ako aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky rozsudkom č.k. 10SZa/18/2015 potvrdené a rozsudky súdov nadobudli právoplatnosť dňa 23.11.2015. Žalovaný dňa 16.03.2016 zo strany ÚPZC Medveďov pod č. PPZ-HCP- ME-8-005/2016-U obdržal registratúrny záznam, podľa ktorého zariadenie požiadalo o predĺženie lehoty zaistenia žalobcu v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov a upovedomilo žalovaného, že po zaistení žalobcu dňa 18.9.2015 vykonali osobný pohovor so zástupkyňou vedúceho diplomatickej misie Veľvyslanectva Irackej republiky so sídlom v Bratislave vo veci vystavovania dokladov, pričom zastupiteľský úrad Irackej republiky uviedol, že je možné vystaviť tzv. Laisser - Passer, ktorý je platný 1 mesiac a slúži na návrat do krajiny pôvodu a že v súčasnosti neexistuje žiadna prekážka, kvôli ktorej by nebolo možné realizovať prípadné vyhostenie žalobcu do krajiny pôvodu. Zariadenie ďalej žalovaného upovedomilo, že so žalobcom bol vykonaný pracovníkmi zariadenia viackrát pohovor za účelom zistenia totožnosti, avšak žalobca počas pohovoru odmietol akúkoľvek spoluprácu a nevyplnil osobné dotazníky týkajúce sa zistenia jeho totožnosti. Zariadenie ďalej uviedlo, že bola zaslaná žiadosť o vykonanie lustrácie na území Iraku prostredníctvom NÚ Interpol Bratislava a do dnešného dňa nie sú nové skutočnosti ohľadom totožnosti žalobcu. K otázke vyhostenia žalobcu na územie Maďarska zariadenie doposiaľ neeviduje žiadnu odpoveď, či príslušné maďarské orgány súhlasia s vyhostením žalobcu na ich územie. V súvislosti s možnosťou vyhostenia žalobcu na územie Bulharska a Turecka zariadenie bolo informované, že Iracká republika má vízovú povinnosť voči obom štátom a prípadný súhlas na vyhostenie je podmienený cestovným dokladom s vízom. Záverom zariadenie uviedlo, že žalobca s pracovníkmi zariadenia nespolupracuje, nedisponuje žiadnym cestovným dokladom a vzhľadom na uvedené existuje reálny predpoklad, že v zákonom stanovenej lehote, t.j. do 17.3.2016 rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-BB5-23-012/2016-AV zo dňa 18.9.2015 nebude možné realizovať, a preto žalovaný pristúpil dňa 17.03.2016 k predĺženiu lehoty zaistenia žalobcu. Žalovaný uviedol, že z dokladov uvedených v rozhodnutí o zaistení č. PPZ-HCP-BB5-23-013/2015- AV bolo preukázané, že žalobca bol dňa 18.9.2015 kontrolovaný na čerpacej stanici Agip vo Zvolene hliadkou Mýtnej polície a nakoľko nemohol hodnoverne preukázať svoju totožnosť, bol uvedeného dňa o 09.30 hod. predvedený na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica. Dňa 18.9.2015 bolo z dôvodu neoprávneného pobytu začaté konanie vo veci jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Žalobca do zápisnice o vyjadrení účastníka konania č. PPZ-HCP-BB5-23-007/2015-AV uviedol, že na územie Slovenskej republiky pricestoval v nákladnom priestore kamióna cez územie Maďarskej republiky, pričom sprostredkovateľovi zo Sýrie zaplatil spolu s kamarátom 9 000 USD. O udelenie azylu doposiaľ nikde v zahraničí nežiadal a nechcel tak urobiť ani na území Slovenskej republiky. Následnými lustráciami žalobcu bolo zistené, že na území Slovenskej republiky nemá udelený žiadny druh trvalého alebo prechodného pobytu podľa zákona o pobyte cudzincov a nebol ani žiadateľom o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany podľa zákona o azyle, na území Slovenskej republiky sa žalobca zdržiaval bez platného cestovného dokladu a ako vízový cudzinec sa zdržiaval na území Slovenskej republiky bez platného víza alebo platného povolenia na pobyt, čím porušil ustanovenie čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1, 2 Schengenského dohovoru a nesplnil podmienky na vstup na územie členských štátov. Na základe uvedených dôkazov správny orgán dňa 18.09.2015 žalobcu z dôvodu neoprávneného pobytu podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostil z územia Slovenskej republiky a zároveň podľa § 82 ods. 3 písm. b) citovaného zákona určil zákaz vstupu na 2 (dva) roky a v súlade s ustanovením § 55 ods. 2 zákona č. 71/1987 Zb. o správnom konaní vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície policajného zboru Banská Bystrica o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu č. PPZ-HCP-BB5-23-012/2015-AV nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 5.10.2015. Z uvedeného vyplýva, že žalobca nemá na území Slovenskej republiky udelený žiadny druh pobytu, aj v súčasnosti je bez platného cestovného dokladu a bez finančných prostriedkov a s úmyslom migrovať do západných štátov Európskej únie nelegálne prekročil vonkajšiu hranicu. Správny orgán pri vydávaní rozhodnutia o zaistení sa opieral o dôkazné prostriedky, ktoré vyplývali najmä z informácií zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania, z výsledkov vykonanej lustrácie žalobcu a dospel k záveru, že existuje reálne vysoké riziko a dôvodná obava, že žalobca v prípade uloženia alternatívy zaistenia pri prepustení na slobodu ujde. Žalovaný zdôraznil, že uložením administratívneho vyhostenia žalobcu žalobcovi odňal právo zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a dňom počítania lehoty vyhostenia (dva) roky je deň, kedy osoba, ktorej bolo uložené toto opatrenie, opustí územie Slovenskej republiky. Nakoľko žalobca je štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa zdržiava na území Slovenskej republiky neoprávnene, bez platného cestovného dokladu a príslušného víza, postup podľa § 84 ods. 1 písm. a) a d) zákona o pobyte cudzincov na účelom zabezpečenia výkonu administratívneho vyhostenia možno považovať za zákonný a dôvodný a sú naplnené podmienky stanovené zákonom o pobyte cudzincov na zaistenie žalobcu v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 ak existuje riziko jeho úteku. U žalobcu existencia rizika úteku je daná existenciou dôvodov, ktoré vychádzajú z objektívnych kritérií, stanovených v zákone o pobyte cudzincov ako chýbajúce doklady, chýbajúce miesto bydliska, nedostatok finančných prostriedkov, absencia spolupráce pri určovaní totožnosti a predchádzajúce správanie (nelegálna migrácia, útek), pričom podľa dôkazov a správania žalobcu existencia rizika úteku trvá, kým nebude reálne potvrdená jeho totožnosť vydaním cestovného dokladu príslušného štátu, ktorého je príslušníkom a vykonané jeho administratívne vyhostenie z územia Slovenskej republiky. Žalovaný uviedol, že pred vydaním rozhodnutia o zaistení sa správny orgán zaoberal aj tým, či bude možné vykonať administratívne vyhostenie v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, teda či bude naplnený účel zaistenia. Žalobca v zápisnici č. PPZ-HCP- BB5-6-005/2016-AV zo dňa 17.03.2016 potvrdil osobné údaje, vypovedal, že nemá cestovný doklad, ani finančné prostriedky a domov sa nechce vrátiť, na území Slovenskej republiky nepožiadal o azyl a ani nechce, chce odísť do Rakúska alebo Nemecka, je mu to jedno do ktorého štátu, v domovskom štáte sa trestného činu nedopustil ale nechce sa tam vrátiť. Po predložení kompletného spisového materiálu, ktorý tvorí podklady pre vydanie rozhodnutia o zaistení a poučení o jeho práve sa ešte k veci vyjadriť opätovne uviedol, že všetko už povedal v predchádzajúcej zápisnici a nemá čo už dodať k predmetnému konaniu, na území Slovenskej republiky nemá žiadnu rodinu, v domovskom štáte mu nehrozí žiaden trest, nedopustil sa žiadneho trestného činu a domov sa nechce vrátiť. Žalovaný uviedol, že podľa ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov predĺžil dĺžku lehoty zaistenia od 17.3.2016 do 18.9.2016, táto doba je nevyhnutná počas ktorej zariadenie vykoná všetky úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu z územia Slovenskej republiky, pričom predpokladané úkony nutné na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia žalobcu je potvrdenie totožnosti žalobcu, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a úkony vedúce k samotnej realizácii administratívneho zaistenia, táto doba zaistenia môže byť skrátená, pričom počas celej doby zaistenia bude správny orgán postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov - či trvá účel zaistenia. Podľa písomnej informácie ÚPZC Medveďov č. PPZ- HCP-ME-8-005/2016-U zo dňa 16.3.2016 zariadenie uviedlo, že žiada o predĺženie lehoty zaistenia na účel zrealizovania administratívneho vyhostenia účastníka do krajiny pôvodu. Žalovaný uviedol, že po dôkladnom vyhodnotení osoby žalobcu a z dôvodu, že žalobca je od 18.09.2015 umiestnený v ÚPZC Medveďov a jeho finančná situácia ako aj ostané pomery sú nezmenené, nebolo možné konať v zmysle ustanovenia § 89 ods. 1 písm. a) alebo b) zákona o pobyte cudzincov a žalobcovi nie je možné uložiť jednu z alternatív zaistenia v zmysle citované ustanovenia, nakoľko žalobca by svoju povinnosť nevedel reálne splniť, resp. vykonať a jeho odsun môže byť z hľadiska existencie rizika jeho úteku ohrozený. V závere rozhodnutia žalovaný konštatoval, že predmetné zaistenie je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) a článkom 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách. II. Žaloba 4. Žalobca považoval rozhodnutie za nezákonné z dôvodu, že pre zaistenie a umiestnenie žalobcu v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov neexistuje naďalej zákonný dôvod, nakoľko účel jeho zaistenia za účelom výkonu administratívneho vyhostenia na územie Maďarska v trvaní viac ako 10 mesiacov je neefektívny a stratil účel. Žiadal, aby súd v súlade s ustanovením § 230 ods. 2 písm. a) SSP vydal rozsudok, ktorým nariaďuje bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. 5. Žalobca poukazoval na to, že z vydaného rozhodnutia o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP- BB5-23-012/2015-AV zo dňa 18.09.2015 nevyplýva, že by mal žalovaný v úmysle vyhostiť žalobcu do inej krajiny ako Maďarska a poukázal na to, že prípisom zo dňa 06.05.2016 žalobca doložil do spisu vedenom o jeho osobe na ÚPZC Medveďov kópiu jeho cestovného dokladu, kópiu jeho občianskeho preukazu a kópiu preukazu o pobyte jeho otca a doteraz nebol zo strany ÚPZC Medveďov vyrozumený o postupe pracovníkov v súvislosti s predložením týchto kópií dokladov vo vzťahu k výkonu jeho administratívneho vyhostenia do Maďarska. Dňa 9.6.2016 sa obrátil na žalovaného so žiadosťou o poskytnutie informácie ohľadom úkonov, ktoré boli zo strany zariadenia vykonané a do 28.7.2016 nedostal žiadnu odpoveď. Žalobca ďalej namietal, že príslušné maďarské orgány nereagujú na žiadosť ÚPZC Medveďov, či súhlasia s jeho vyhostením na územie Maďarskej republiky a z tohto dôvodu považoval dĺžku jeho zaistenia za neadekvátnu. Poukazoval tiež na to, že Maďarsko odpoveďou zo dňa 16.10.2015 odmietlo jeho prevzatie na základe medzinárodnej zmluvy o readmisii osôb na spoločnej hranici. Žalobca mal ďalej za to, že s prihliadnutím na čas desať mesiacov od momentu kedy bol prvýkrát zaistený a umiestnený do útvaru zaistenia pre cudzincov, že v tejto chvíli neexistuje reálny predpoklad vyhostenia žalobcu do Maďarska a teda ani na ďalšie pozbavenie jeho osobnej slobody. Poukazoval tiež na informáciu zo dňa 15.06.2016, kedy boli oficiálne pozastavené transfery žiadateľov o azyl do Maďarskej republiky z územia Slovenskej republiky na základe rozhodnutia maďarskej vlády, ktoré sa týka nielen Slovenskej republiky ale aj iných členských štátov Európskej únie a hoci nie je žiadateľom o azyl v Maďarskej republike, aj táto informácia indikuje, že návratová politika vo vzťahu k Maďarskej republike je za súčasnej situácie neuskutočniteľná a jeho vyhostenie v súlade s 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov do Maďarska nie je možné, a preto z dôvodu nemožnosti realizovať rozhodnutie o administratívnom vyhostení nie je možné zaistenie žalobcu považovať za účelné a nie je možné považovať ani úkony žalovaného smerujúce k vyhosteniu žalobcu do Maďarska naďalej za efektívne a účelné. Pozbavenie osobnej slobody žalobcu je za súčasnej situácie neprimerané, svojvoľné a nezákonné, nakoľko sleduje účel, ktorý nie je možné naplniť. III. Vyjadrenie žalovaného 6. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 05.08.2016 a žiadal správnu žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. 7. K podanej správnej žalobe uviedol, že žalobca bol dňa 18.09.2015 rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica č. PPZ-HCP-BB5-23-013/2015-AV zaistený a zároveň týmto rozhodnutím bol umiestnený do ÚZPZC Medveďov na dobu nevyhnutne potrebnú na realizáciu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky. maximálne do 17.3.2016. Rozhodnutie o zaistení žalobcu bolo po preskúmaní Krajským súdom v Bratislave rozsudkom č.k. 9Sp/103/2015-30 zo dňa 21.10.2015 ako aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky rozsudkom č.k. 10SZa/18/2015 zo dňa 23.11.2015 potvrdené a rozsudky súdov nadobudli právoplatnosť dňa 23.11.2015. Napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB5-6-006/2016-AV zo dňa 17.3.2016 bolo rozhodnuté o predĺžení lehoty zaistenia žalobcu podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov o 6 (šesť) mesiacov, t.j. od 17.3.2016 do 17.9.2016 na čas nevyhnutne potrebný, teda na dobu realizácie výkonu administratívneho vyhostenia, ktoré je uložené vykonateľným rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica č. PPZ-HCP-BB5-23-013/2015-AVa v súlade s ustanovením § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov bol žalobca umiestnený do ÚPZC Medveďov, kde je umiestnený aj v súčasnosti. Uviedol, že rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia žalobcu bolo po preskúmaní Krajským súdom v Bratislave rozsudkom č.k. 5Sp/5/2015-95 zo dňa 2. júna 2016 ako aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky rozsudkom č.k. 10SZa/16/2016 zo dňa 11. júla 2016 potvrdené a rozsudky súdov nadobudli právoplatnosť dňa 11.7.2016. Žalovaný uviedol, že žalobca nie je žiadateľom o azyl ani o medzinárodnú ochranu v zmysle článku 2 písm. h smernice 2011/95/EU ani osobou požívajúcou medzinárodnú ochranu, čo bolo potvrdené lustráciou v príslušnej evidencii, a preto sa voči nemu neuplatňuje Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 (Dublinské nariadenie) a uplatňuje sa preto postup podľa zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého je žalobca nežiaducou osobou, nakoľko mu bol právoplatne uložený zákaz vstupu. Žalovaný poukázal na to, že žalobca je nelegálny migrant, jeho totožnosť do dnešného dňa nebola oficiálne potvrdená (t.j. orgánmi štátu ku ktorému sa sám hlási) napríklad vydaním náhradného cestovného dokladu alebo zaslaním platného cestovného dokladu z domovského štátu. K žiadosti žalobcu o poskytnutie informácie o vykonaných úkonoch ÚPZC Medveďov (ďalej len zariadenie) k výkonu vyhostenia žalovaný uviedol, že táto bola žalovanému doručená dňa 21.6.2016, stanovisko zariadenia bolo žalovanému doručené dňa 20.7.2016 a následne v ten istý deň bola informácia spracovaná a zaslaná žalobcovi. Podľa písomnej informácie zariadenia č. PPZ-HCP-ME-8-012/2016-U zo dňa 20.7.2016 bol so žalobcom, príslušníkom tretej krajiny, ktorý o sebe vyhlasuje že je štátnym príslušníkom Irackej republiky - O. C. C. za účelom jeho pravej totožnosti dňa 21.6.2016 vykonaný pohovor, pričom podľa správy žalobca odmietol akúkoľvek spoluprácu. Zariadenie uviedlo, že nedisponuje žiadnymi relevantnými dokladmi, na základe ktorých by bolo možné vystaviť náhradný cestovný doklad, od predĺženia lehoty zaistenia boli vykonávané osobné pohovory a predkladané osobné dotazníky na vyplnenie, pričom žalobca dotazníky nevyplnil a odmietal spoluprácu. Žalovaný ďalej uviedol, že námietky žalobcu týkajúce nemožnosti vyhostenia žalobcu do Maďarska ako krajiny tranzitu sa v podstate zhodujú s tými, ktoré už boli uplatnené v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu žalovaného o zaistení a rozhodnutiu o predĺžení lehoty zaistenia a boli konajúcimi súdmi vyhodnotené ako nedôvodné. Žalovaný poukázal na to, že skutkové okolnosti, ktoré boli podkladom pre zaistenie žalobcu sa nezmenili, k zaisteniu žalobcu došlo za účelom výkonu administratívneho vyhostenia, pričom dôvody zaistenia žalobcu sa nezmenili a naďalej trvajú. Žalobca bol zaistený z dôvodov podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko je to potrebné v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť vycestovanie žalobcu do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov (krajiny pôvodu, krajiny tranzitu - Maďarskej republiky, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme), nakoľko existuje riziko úteku žalobcu a je to potrebné na účel administratívneho vyhostenia. Žalovaný zdôraznil, že zákonom stanovené dôvody na zaistenia naďalej existujú a konanie o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť vycestovanie žalobcu z územia Slovenskej republiky stále prebieha a nebolo ukončené a riziko úteku žalobcu existovalo a naďalej existuje, pričom dôvodmi na tento záver sú hlavne nelegálny prechod vonkajšej hranice, jednoznačný úmysel migrovať do západnej Európy, chýbajúci doklad, nedostatok finančných prostriedkov, absencia spolupráce pri určovaní totožnosti a predchádzajúce aj terajšie správanie žalobcu, kde žalobca nevyužil možnosť dobrovoľného návratu, nechce sa vrátiť a chce naďalej nelegálne migrovať, pričom podľa vyjadrenia zariadenia žalobca odmieta akúkoľvek spoluprácu aj v súčasnosti. Uviedol, že zákonným dôvodom je aj naďalej existencia právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu č. PPZ-HCP- BB5-23-012/2015-AV. Mal za to, že v prípade žalobcu je zaistenie účelné a preto je potrebné, aby zostal zaistený. IV. Posúdenie právnej argumentácie 8. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a mieste príslušný na konanie preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v správnej žalobe žalobcu ako aj konanie, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo na nariadenom súdnom pojednávaní konanom dňa 19.8.2016, oboznámil sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu žalovaného a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom. 9. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chránených záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach stanovených týmto zákonom. 10. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 11. Podľa § 221 ods. 2 SSP žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 12. Podľa § 229 SSP ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 13. Podľa § 230 ods. 2 písm. a) SSP ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 2, rozsudkom podľa povahy veci nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. 14. Podľa § 88 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z.z policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak 1. existuje riziko jeho úteku, alebo 2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia, Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 15. Podľa § 88 ods. 4 zákona číslo 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 16. Podľa § 89 ods. 1 zákona číslo 404/2011 Z. z. policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. 17. Podľa § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky alebo územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky alebo územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie. 18. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 19. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 20. Úlohou súdu v prebiehajúcom konaní bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného v rozsahu a dôvodov vyplývajúcej z podanej žaloby a to, že zaistenie žalobcu za účelom jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky do Maďarskej republiky v trvaní viac ako desať mesiacov je neefektívne stratilo účel a z vydaného rozhodnutia o administratívnom vyhostení nevyplýva, že by žalovaný mal v úmysle vyhostiť žalobcu do inej krajiny ako do Maďarska a že vyhostenie žalobcu do Maďarska ako krajiny tranzitu nie je preukázateľne možné a teda zaistenie žalobcu stratilo účel. Súd preskúmavajúc napadnuté rozhodnutie žalovaného, vychádzajúc z jednotlivých námietok uvedených v správnej žalobe žalobcu musí konštatovať, že preskúmavané rozhodnutie je vecne správne a žalobcom podané námietky voči nemu uvedené v jeho žalobe nie sú dôvodné. 21. K žalobnej námietke žalobcu, že zaistenie žalobcu za účelom jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky do Maďarskej republiky v trvaní viac ako desať mesiacov je neefektívne a stratilo účel a z vydaného rozhodnutia o administratívnom vyhostení nevyplýva, že by žalovaný mal v úmysle vyhostiť žalobcu do inej krajiny ako do Maďarska súd uvádza, že žalobca bol na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica č. PPZ-HCP-BB5-23-012/2015-AV zo dňa 18.09.2015 z dôvodov podľa 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky do Maďarskej republiky a zároveň mu podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na 2 (dva) roky. Správny orgán podľa § 83 ods. 2 písm. a), b), c) zákona o pobyte cudzincov neurčil lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky a zároveň v súlade s ustanovením § 55 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Právoplatným rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica č. PPZ-HCP-BB5-23-013/2015-AV zo dňa 18.09.2015 bol žalobca zaistený v ÚPZC Medveďov podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 a § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na dobu do 17.03.2016. Rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica č. PPZ-HCP-BB5-6-006/2016-AV zo dňa 17.03.2016 žalovaný rozhodol o predĺžení zaistenia žalobcu podľa ustanovenia § 88 ods. 4 o pobyte cudzincov dňom 17.3.2016 do 17.9.2016 na čas nevyhnutne potrebný, teda na dobu realizácie výkonu administratívneho vyhostenia uloženého vykonateľným rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície policajného zboru Banská Bystrica č. PPZ-HCP-BB5-23-012/2015-AV zo dňa 18.09.2015 a umiestnil žalobcu do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len ÚPZC Medveďov). Z dokladov nachádzajúcich sa v administratívnom spise je nesporné, že k zaisteniu žalobcu došlo za účelom jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky, pričom je preukázané, že žalobca nerešpektoval všeobecne záväzné právne predpisy a rozhodnutia a svojím neoprávneným pobytom na území Slovenskej republiky porušil zákon o pobyte cudzincov ako aj Kódex schengenských hraníc, ktorý je záväzný pre všetky členské štáty. Zo zápisnice č. PPZ-HCP-BB5-23-007/2015-AV zo dňa 18.09.2015 vyplýva, že žalobca na územie Slovenskej republiky pricestoval v nákladnom priestore kamióna cez územie Maďarskej republiky, pričom sprostredkovateľovi zo Sýrie zaplatil spolu s kamarátom 9 000 USD. O udelenie azylu doposiaľ nikde v zahraničí nežiadal a nechcel tak urobiť ani na území Slovenskej republiky. Z obsahu administratívneho spisu je nesporné, že pracovníci ÚPZC Medveďov vykonali osobný pohovor so zástupkyňou vedúceho diplomatickej misie Veľvyslanectva Irackej republiky so sídlom v Bratislave vo veci vystavovania náhradných cestovných dokladov, ďalej podnikli ďalšie kroky týkajúce sa vyhostenia žalobcu nielen do Maďarska ale aj do Bulharska a Turecka a bola zaslaná žiadosť o vykonanie lustrácie na území Iraku prostredníctvom NÚ Interpol Bratislava. Lustráciami žalobcu bolo zistené, že na území Slovenskej republiky žalobca nemá udelený žiadny druh trvalého alebo prechodného pobytu podľa zákona o pobyte cudzincov a nebol ani žiadateľom o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany podľa zákona o azyle. Žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiaval bez platného cestovného dokladu, ako vízový cudzinec sa zdržiaval na území Slovenskej republiky bez platného víza alebo platného povolenia na pobyt. Súd poukazuje na to, že pri realizácii administratívneho vyhostenia je podstatné práve právoplatné rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB5-23-012/2015-AV zo dňa 18.09.2015. V tejto súvislosti je rozhodujúcim výrok napadnutého rozhodnutia, ktorý obsahuje uvedenie dôvodu predĺženia rozhodnutia zaistenia žalobcu v súlade s jeho administratívnym vyhostením. Z administratívneho spisu je nesporné, že pracovníci ÚPZC Medveďov vykonali so žalobcom viackrát pohovor za účelom zistenia totožnosti, avšak žalobca počas pohovoru odmietol akúkoľvek spoluprácu a nevyplnil osobné dotazníky týkajúce sa zistenia jeho totožnosti zariadenia a žalobca odmieta akúkoľvek spoluprácu aj v súčasnosti. Zo zápisníc o podaní vysvetlenia, nachádzajúcich sa administratívnom spise žalobcu je nesporné, že žalobcovi boli zabezpečení tlmočníci na tlmočenie z jazyka slovenského do jazyka arabského a naopak a žalobca nespochybnil skutočnosť, že s obsahom zápisníc súhlasí a nežiada ich doplnenie. Pokiaľ žalobca poukazoval, že dňa 06.05.2016 doložil do spisu vedenom o jeho osobe na ÚPZC Medveďov kópiu jeho cestovného dokladu, kópiu jeho občianskeho preukazu a kópiu preukazu o pobyte jeho otca súd z hľadiska ďalšieho predĺženia lehoty na jeho zaistenie považoval za bezpredmetné. K predĺženiu doby zaistenia žalobcu došlo z dôvodu, že je to potrebné v konaní o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky za účelom zabezpečenia jeho vycestovania do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, nakoľko existovalo a naďalej existuje riziko úteku žalobcu a je to potrebné na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky, čo je odôvodnené nelegálnym prechodom vonkajšej hranice, úmyslom migrovať do západnej Európy, chýbajúcimi dokladmi, nedostatkom finančných prostriedkov, nespoluprácou žalobcu pri určovaní jeho totožnosti a predchádzajúce aj terajšie správanie žalobcu, kde žalobca nevyužil možnosť dobrovoľného návratu, nechce sa vrátiť a chce naďalej migrovať. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že nie je dôvod nariadiť bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. 22. Súd uvádza, že žalovaný riadne zistil skutkový stav veci a predĺžil dobu zaistenia žalobcu, pretože je to potrebné v konaní o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky za účelom zabezpečenia jeho vycestovania do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, nakoľko existovalo a naďalej existuje riziko úteku žalobcu a je to potrebné na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky, čo je odôvodnené nelegálnym prechodom vonkajšej hranice, úmyslom migrovať do západnej Európy, chýbajúcimi dokladmi, nedostatkom finančných prostriedkov, nespoluprácou žalobcu pri určovaní jeho totožnosti a predchádzajúce aj terajšie správanie žalobcu, kde žalobca nevyužil možnosť dobrovoľného návratu, nechce sa vrátiť a chce naďalej migrovať. 23. Žalovaný správne vychádzal z jemu dostupných informácii a tieto objektívne posúdil, najmä z pohľadu dôveryhodnosti osoby žalobcu a posudzoval aj relevantnosť dôvodov na strane žalobcu v súvislosti so zaistením tejto osoby. V tejto súvislosti treba uviesť, že povinnosť zistiť skutkový stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žalobca v priebehu správneho konania uviedol. 24. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj správnym poriadkom. Žalovaný pred vydaním rozhodnutia riadne zistil skutkový stav (v súlade s § 32 ods. 1 správneho poriadku), odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, zrozumiteľné a obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti (§ 47 správneho poriadku) s uvedením skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, z rozhodnutia je zrejmé, akými úvahami sa žalovaný viedol pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a taktiež to, ako sa vyrovnal s vyjadreniami žalobcu a preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol. 25. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 168 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP. Žalovanému, ktorý bol vo veci úspešný žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, ide o orgán štátnej správy, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 26. Žalobca v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia je od poplatku oslobodený (§ 4 ods. 2 písm. m) Zákona o súdnych poplatkoch). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia, na Krajskom súde v Bratislave ( § 443 ods. 2 písm. b) SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok ( § 446 ods. 2 písm. d) SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).