Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/581/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1104131169 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1104131169.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Milana Chalupku a JUDr. Janky Richterovej, v právnej veci navrhovateľa: F.. F. A., Z.. XX.XX.XXXX, B. B., R.. I.V. Č.. XX, proti odporcovi: Sociálna poisťovňa, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8 zastúpenej JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Nám. Biely kríž č. 3, o náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 26. februára 2013 č.k. 8C/559/2004-266 v spojení s opravným uznesením zo dňa 30. júna 2014 č.k. 8C/559/2004-318 a proti opravnému uzneseniu zo dňa 30. júna 2014 č.k. 8C/559/2004-318 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e . Vo výroku o trovách konania rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a . Napadnuté opravné uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ v súvislosti s pracovným úrazom zo dňa 19. júla 2002 domáhal priznania náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za obdobie od 1. augusta 2003 do 31. decembra 2003 vo výške 454,815 euro mesačne s príslušenstvom. V časti požadovaného určenia, že invalidita je v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom, bolo konanie právoplatne skončené (uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 13. novembra 2007 č. k. 5Co/533/06-117). V odôvodnení rozsudku (v spojení s opravným uznesením) uviedol, že odporca prebral od zamestnávateľa výplatu v konaní uplatneného nároku od 1. januára 2004 podľa § 272 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti zodpovedá nárok na úrazovú rentu podľa § 85 tohto zákona, pričom jediným nárokom upraveným od 1. 1. 2004 v Zákonníku práce z titulu pracovného úrazu zostala náhrada vecnej škody. Právomoc odporcu podľa § 177 zákona o sociálnom poistení však nie je daná na rozhodovanie o nárokoch na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, o ktorých treba rozhodnúť podľa predpisov účinných do 31. 12. 2003 (§ 272 ods. 5 až 6 zákona). O uplatnenom nároku za obdobie od 1. augusta 2003 do 31. decembra 2003 je preto oprávnený rozhodovať súd podľa právnych predpisov účinných do 31. 12. 2003, teda podľa § 198 Zákonníka práce. V danej veci je preto zodpovedným subjektom zamestnávateľ navrhovateľa v čase pracovného úrazu (Ministerstvo vnútra SR) a nie odporca, ktorý by bol podľa § 210 Zákonníka práce povinný iba vyplatiť zamestnávateľom navrhovateľa uznaný nárok. Zamestnávateľ navrhovateľa listom zo dňa 21. marca 2003 (č.l. 229 spisu) síce požiadal odporcu o odškodnenie navrhovateľa, nevyplýva však z neho, aké konkrétne nároky podľa § 198 ods. 1 Zákonníka práce a v akom rozsahu uznal. V tomto čase sporný nárok ešte ani neexistoval. Súd prvého stupňa preto považoval za opodstatnenú námietku odporcu o nedostatku pasívnej legitimácie, v dôsledku čoho bolo potrebné návrh ako neopodstatnený zamietnuť. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa jeho zmeny a vyhovenia návrhu, a to s poukazom na ustanovenie § 210 ods. 1 a § 201 ods. 4 Zákonníka práce. Súdu prvého stupňa predovšetkým vytýkal, že nevenoval náležitú pozornosť zrušujúcemu uzneseniu dovolacieho súdu, keď nesprávne dospel k záveru, že u odporcu ide o nedostatok pasívnej legitimácie. Zdôraznil pritom, že v danom prípade sa nejedná o spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ktorý pracovný úraz uznal a celé odškodnenie straty na zárobku počas jeho práceneschopnosti vykonávala po dohovore so zamestnávateľom Sociálna poisťovňa. Domnieval sa tiež, že súd prvého stupňa neakceptoval závery dovolacieho súdu o tom, že právomoc sociálnej poisťovne nie je daná na rozhodovanie o nárokoch na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti (uznesenie dovolacieho súdu sp. zn. 1 Cdo 135/09 ). Napokon namietal nezaujatosť zákonného sudcu JUDr. Otílie Dolákovej. Odporca navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť, pretože nie je v konaní pasívne legitimovaným. Za celkom neopodstatnenú považoval námietku zaujatosti zákonného sudcu. Odvolací súd prejednal odvolanie navrhovateľa v rozsahu a z dôvodov vymedzených odvolaním (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je neopodstatnené. Súd prvého stupňa v rozhodujúcej spornej otázke pasívnej legitimácie odporcu dospel k správnemu právnemu názoru, podľa ktorého odporca nie je v konaní pasívne legitimovaný. Uvedený podrobne odôvodnený záver súdu vychádza zo záverov dovolacieho i odvolacieho súdu, ktoré boli v tejto veci vydané (uznesenie NS SR zo dňa 13. decembra 2010, sp. zn. 1 Cdo/135/09, uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 30. marca 2012 č.k. 5Co/70/12-231), v dôsledku čoho bolo potrebné napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). K odvolacím námietkam navrhovateľa je potrebné uviesť, že pri zmene systému odškodňovania zamestnancov z titulu pracovného úrazu alebo choroby z povolania z oblasti pracovného práva (zodpovednosť zamestnávateľa, pracovnoprávny spor) do oblasti sociálneho poistenia je podľa súdom prvého stupňa správne aplikovaného prechodného ustanovenia § 272 ods. 1-3, ako aj podľa § 272 ods. 9 zákona o sociálnom poistení určujúce, o aký druh nároku sa jedná a za aké obdobie sa nárok uplatňuje. Nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, ktorý je predmetom tohto konania, sa stal dávkou sociálneho poistenia - úrazovou rentou len za predpokladu, že patril poškodenému zamestnancovi i po 1.1.2004. V súdenej veci však navrhovateľ uplatňoval náhradu za stratu na zárobku len do 31. decembra 2003, v dôsledku čoho bolo potrebné postupovať podľa predpisov účinných do tohto dátumu, teda podľa Zákonníka práce. Nesprávne sa preto navrhovateľ domnieva, že v tomto prípade sa nejedná o spor medzi ním a jeho zamestnávateľom, a to bez ohľadu na skutočnosť, že úraz, z ktorého sa nárok uplatňuje, bol zamestnávateľom uznaný ako pracovný úraz a zo strany odporcu mu bola vyplácaná náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti. Uvedený postup odporcu bol v súlade so zákonom (§ 210 ods. 1 a 2 Zák. práce v znení účinnom do 31.12.2003), neznamená to však, že odporcovi automaticky vznikla povinnosť vyplácať navrhovateľovi i iný nárok z titulu pracovného úrazu, t. j. uplatňovanú náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti. Hoci odporca vyplácal priamo navrhovateľovi náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti, bol v právnom vzťahu len so zamestnávateľom navrhovateľa, u odporcu poistenom z titulu chorôb z povolania a pracovného úrazu (§ 210 Zák. práce v znení do 31.12.2003). Navrhovateľovi nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti ako jeden z viacerých druhov nárokov na náhradu škody na zdraví voči odporcovi nevznikol. Z vykonaného dokazovania tiež nevyplýva, že sporný nárok navrhovateľ po skončení pracovnej neschopnosti u zodpovedného zamestnávateľa úspešne uplatnil. Predmetný nárok možno v súdnom sporovom konaní uplatniť výlučne voči osobe zodpovednej za navrhovateľovu škodu na zdraví, navrhovateľ však i po rozhodnutí dovolacieho súdu naďalej uplatňoval sporný nárok proti odporcovi. Navrhovateľ z rovnakých dôvodov včas napadol odvolaním i opravné uznesenie, ktorým sa dopĺňalo odôvodnenie napadnutého rozsudku. Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd ako vecne správne potvrdil i opravné uznesenie (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Vo výroku o trovách konania odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a odporcovi náhradu trov konania nepriznal (§ 220 O.s.p.). Odvolací súd s ohľadom na predmet konania i zákonom dané kompetencie odporcu nepovažoval trovy právneho zastúpenia za účelne vynaložené trovy účastníka konania. Úspešnému odporcovi odvolací súd preto podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd podľa § 15a ods. 3 a 5 O.s.p. neprihliadol na vznesenú námietku zaujatosti JUDr. Otílie Dolákovej, keď zo strany navrhovateľa nebol dodržaný procesný postup, vyplývajúci z ustanovenia § 15a O.s.p. Z obsahu námietky vyplýva tiež, že zaujatosť sa vyvodzuje zo samotného rozhodnutia, nie z okolností, pre ktoré v zmysle § 14 ods. 1 a 2 O.s.p. možno sudcu považovať za nestranného a nezávislého. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.