Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/227/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1104139523 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1104139523.7 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: Y. X., O. X, X., zastúpený právnym zástupcom JUDr. Erikom Šablatúrom, advokátom, Holíčska 13, Bratislava, proti žalovanému: Dopravný podnik Bratislava, a.s., IČO: 00 492 736, Olejkárska 1, Bratislava, o 9.958,- eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu aj navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 18C/377/2004 - 588 zo dňa 28.11.2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I rozsudkom č.k. 18C 377/2004 - 588 zo dňa 28.11.2014 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.000,- eur a trovy konania 1.261,40 eur a trovy právneho zastúpenia 1.343,19 eur a žalobu v časti istiny 6.958,- eur s úrokom z omeškania zo sumy 9.958,- eur za rok 2005 vo výške 5%, za rok 2006 vo výške 4%, za rok 2007 vo výške 3%, za rok 2008 vo výške 2%, za rok 2009 vo výške 1% zamietol. Predchádzajúce rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I rozsudok č.k. 18C 377/2004 - 146 zo dňa 19.06.2007 odvolací súd na základe podaného odvolania uznesením sp.zn. 2Co 331/08 zo dňa 31.07.2009 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd Bratislava I rozhodol vo veci na základe žaloby žalobcu, ktorá bola doručená súdu dňa 05.09.2004 a ktorou sa domáhal priznania nemajetkovej ujmy vo výške 9.958,17 eur, z dôvodu diskriminácie. Žalobca pôvodne žiadal zrušiť upozornenie na porušovanie pracovnej disciplíny, zrušiť uloženie pokuty 500,- Sk, vyhlásiť za nezákonné uplatňovanie smernice č. PR 10/2003, odstrániť diskriminačné správanie zamestnancov v riadiacich funkciách, zrušiť predvolávanie vodičov vo svojom voľnom čase do dopravnej kancelárie. Súd prvého stupňa v danej veci vychádzal zo zistenia, že dňa 07.05.2004 bol žalobca predvolaný do dopravnej kancelárie k nadriadenému p. W. Z., ktorý žalobcovi oznámil, že dispečer dňa 24. 04. 2004 o 7.15 hod. zistil, že žalobca vozidlo č. XXXX nezabezpečil klinom a preto odovzdal žalobcovi upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny, ktoré vypracoval dňa 26.04.2004 s následným finančným postihom podľa smernice č. PR 10/2003 pokutou 500,- Sk a odovzdal žalobcovi oboznámenie vodiča s priestupkom. Žalobca tvrdil, že pociťuje túto diskrimináciu podľa § 13 ods. 4 Zákonníka práce ako vytváranie prostredia, ktoré je ponižujúce, zahanbujúce a urážlivé, pretože žalovaný šikanuje svojich zamestnancov. Podľa názoru žalobcu za dopravné priestupky, ktorých sa vodiči žalovaného dopustia, má právo kompetenčne udeľovať pokuty príslušník policajného zboru, a nie žalovaný. Šikana a perzekúcia sa uskutočňovala na základe smernice č. PR 10/2003. Neskôr žalobca upresnil žalobu a žiadal iba 300 000 Sk (9 958,17 eur) a náhradu trov konania. Podaním doručeným súdu dňa 08. 04. 2010 žiadal žalobca rozšíriť žalobu o ďalší skutok diskriminácie, a to neoprávnený postih v zmysle § 2 ods. 8 zák. č. 365/2004 Zb. Z toho dôvodu súd konanie prerušil do rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci Okresného súdu Bratislava I vo veci sp. zn. 18C 35/2007, v ktorej veci bolo potrebné pri uplatnení diskriminačného nároku žiadať od Ústavného súdu SR stanovisko v zmysle § 109 písm. b/ O. s. p., pretože všeobecne záväzný právny predpis, a to § 13 ods. 1, 3 Zákonníka práce a nielen podľa § 6 ods. 2 písm. b/ antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z. z. zásada rovnakého zaobchádzania, ktorá sa uplatňuje len v spojení s právami fyzických osôb uplatňovanými osobitnými zákonmi a v spojení s § 150 ods. 1 Zák, č. 385/2000 Z. z. o sudoch a prísediacich. Žalobca podaním doručeným súdu dňa 29.04.2010 rozšíril žalobu o úroky z omeškania. Ďalej súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku opísal postup žalobcu pri zmene žaloby, pri späťvzatí žaloby v časti a tiež dôvod prerušenia konania. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že na pojednávaní žalobcovi odňal slovo, nakoľko sa nevyjadroval k veci, k uplatňovanej nemajetkovej ujme, ale k porušeniu pracovnej disciplíny, čo bolo predmetom iného konania a to vo veci sp. zn. 20C 61/2006. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobca ako zamestnanec žalovaného za porušenie pracovnej disciplíny obdržal predvolanie žalovaného na 30.05.2004, s tým, že ak nepríde do 10 tich dní, vybavia vec bez jeho vypočutia a bude sa prísnejšie posudzovať. Žalobca sa v predvolaný deň dostavil k žalovanému a predmetom predvolania bolo oboznámenie vodiča s priestupkom, ktorého sa mal dopustiť dňa 24.04.2004 na linke č. XXX/X , vozidlo XXXX, a to opustením vozidla bez zabezpečenia proti samovoľnému pohybu zakladacím klinom. Postih podľa smernice PR 10/2003 bol vo výške 500,- Sk. Priestupok bol prejednaný dňa 07.05.2004. Predvolanie na priestupkové konanie pôsobilo na žalobcu stresujúco, ponižujúco zahanbujúco a urážlivo. Súd prvého stupňa v danej veci vychádzal z § 13 Zákonníka práce účinného k 07.05.2004, podľa ktorého zamestnancom patria práva vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov bez akýchkoľvek obmedzení a priamej diskriminácie alebo nepriamej diskriminácie podľa pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, rasy, farby pleti, jazyka, veku, zdravotného stavu, viery a náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia, okrem prípadu, ak to ustanovuje zákon alebo ak je na výkon prác vecný dôvod, ktorý spočíva v predpokladoch alebo požiadavkách a v povahe práce, ktorú má zamestnanec vykonávať. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku poukázal na to, že na účely zásady rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa priamou diskrimináciou rozumie, ak sa so zamestnancom zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s iným zamestnancom v porovnateľnej situácii. Nepriamou diskrimináciou je navonok neutrálny pokyn, rozhodnutie alebo prax znevýhodňujúce zamestnanca v porovnaní s inými zamestnancami, ak tento pokyn, rozhodnutie alebo prax nie sú primerané a nevyhnutné a nemožno ich ospravedlniť objektívnymi skutočnosťami. Za priamu diskrimináciu alebo nepriamu diskrimináciu sa považuje aj pokyn na diskrimináciu zamestnanca. Za formu diskriminácie sa považuje aj obťažovanie, ak ide o nežiaduce správanie s úmyslom alebo účinkom porušiť ľudskú dôstojnosť, a ktoré vytvára pre zamestnanca nepriateľské, zastrašujúce, zahanbujúce, ponižujúce a urážlivé prostredie. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na pracovisku v súvislosti s výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu alebo návrh na začatie trestného stíhania. Zamestnanec má právo podať zamestnávateľovi sťažnosť v súvislosti s porušením práv a povinností ustanovených v odsekoch 1 až 5; zamestnávateľ je povinný na sťažnosť zamestnanca bez zbytočného odkladu odpovedať, vykonať nápravu, upustiť od takého konania a odstrániť jeho následky. Zamestnanec, ktorý sa cíti poškodený v dôsledku nedodržania podmienok ustanovených v odsekoch 1 až 6, môže sa domáhať svojich práv na súde vrátane primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ak zamestnanec, ktorý sa považuje za poškodeného z dôvodu neuplatnenia zásady rovnakého zaobchádzania, preukáže súdu skutočnosti, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, je povinnosťou zamestnávateľa preukázať, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Zamestnávateľ nesmie zamestnanca postihovať alebo znevýhodňovať preto, že zamestnanec uplatňuje svoje práva vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov. Z výpovede svedka W. Z. súd zistil, že bol priamy nadriadený žalobcovi. Žalobcu predvolal, oboznámil ho o tom, aký predpis porušil a na základe sadzobníka schváleného žalovaným vyvodil postih, a to krátenie kolektívnej odmeny. U žalovaného vždy, keď zamestnanec poruší predpis, je potrebné to prejednať. Nevie, z akého dôvodu je to nazvané ako priestupok. Z oboznámenie vodiča s priestupkom zo dňa 07.05.2004 jednoznačne vyplýva, že predmetom predvolania žalobcu bolo oboznámenie sa s priestupkom, ktorého sa mal dopustiť 24.04.2004 na linke XXX/X, vozidlo XXXX, a to opustením vozidla bez zabezpečenia proti samovoľnému pohybu zakladacím klinom. Zo smernice PR 10/2003 platnej od 01.12.2003 jednoznačne vyplýva, že predmetom smernice je uplatňovanie finančných postihov za priestupky v doprave. Podľa čl. 1 smernice PR 10/2003 smernica určuje postup pri udeľovaní finančného postihu zamestnancom výkonnej dopravnej služby (vodičov MHD, dopravným dispečerom, zmenovým výpravcom) za priestupky uvedené v prílohe č. 1 tejto smernice. Podľa čl. 2 ods. 1, 2, 4 pod priestupkom zamestnancov výkonnej dopravnej služby sa rozumie porušenie pracovnej disciplíny a nekvalitný výkon pracovnej činnosti počas výkonu služby. Postih sa uplatňuje za priestupok, ktorý je zapísaný do premávkového výkazu alebo písomne nahlásený na dopravnú alebo dopravno-technickú prevádzku. Zamestnanec je povinný dostaviť sa na prerokovanie priestupku v termíne určenom vedúcim a uvedenom predvolaní. Na rokovaní je zamestnanec oboznámený s priestupkom a finančným postihom. Z prerokovania priestupku vedúci zabezpečí vyhotovenie záznamu, ktorý podpíše aj dotknutý zamestnanec. Podľa čl. 3 ods. 4 za priestupok sa považuje aj porušenie pracovnej disciplíny a nekvalitná práca, ktorá nie je uvedená v prílohe č. 1 tejto smernice. Z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 7/2014 - 9 zo dňa 26.03.2014 str. 8 vyplýva, že ustanovenie § 13 ods. 1 Zákonníka práce je demonštratívne. Potom je nutné použiť ako výkladové pravidlo Smernicu Rady č. 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní. Cieľom smernice je v rozsahu svojich úprav dosiahnuť všeobecný zákaz diskriminácie. Podľa odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa predmetom konania je nemajetková ujma 9.958,- eur s úrokom z omeškania z dôvodu diskriminačného konania zo strany žalovaného voči žalobcovi, v súvislosti s predvolávaním a riešením priestupku, ktorého sa mal žalobca ako zamestnanec žalovaného dopustiť porušením pracovnej disciplíny. Podľa názoru súdu žalovaný na riešenie priestupkov nemá zákonné oprávnenie a je potrebné prisvedčiť žalobcovi, že predvolávanie na priestupkové konanie pôsobí stresujúco, ponižujúco, zastrašujúco a znižuje ľudskú dôstojnosť, preto súd žalobcovi v súvislosti s týmto diskriminačným konaním voči žalobcovi zo strany žalovaného a v zmysle judikatúry Európskeho súdneho dvora, z ktorej jednoznačne vyplýva, že neoprávnené priznanie výhod jednému subjektu, a to žalovanému, má diskriminačný účinok, priznal nemajetkovú ujmu vo výške 3.000,- eur. Vo zvyšnej časti návrh súd zamietol, nakoľko žalobca dôkazne nepreukázal vznik vyššej nemajetkovej ujmy, neoznačil dôkazy na vznik nemajetkovej ujmy. Táto priznaná suma je sumou určenou na základe spravodlivého uváženia súdu. Podľa názoru súdu tvrdenie žalovaného, že nešlo o priestupkové konanie, ale len o nešťastnú formuláciu, súd považuje za účelové, nakoľko svedok Z. uviedol, že nevie prečo je v oboznámení napísané priestupok. Táto obrana podľa názoru súdu neobstojí, nakoľko z listinného dôkazu založeného v spise vyplýva, že po predvolaní došlo k prejednaniu priestupku, o čom svedčí aj nadpis Oboznámenia vodiča s priestupkom, ako aj obsah Smernice PR 10/2003, ktorá rieši postup pri riešení priestupkov. Návrh v časti uplatnených úrokov z omeškania súd zamietol, pretože boli uplatnené v trojročnej premlčacej lehote podľa § 101 Občianskeho zákonníka a tiež úroky by bolo možné priznať, ak by žalovaný neplnil na základe právoplatného rozsudku. Súd v danom prípade nepripustil dokazovanie výsluchom ďalších svedkov, pretože mali vypovedať k porušeniu pracovnej disciplíny, čo bolo predmetom iného konania, ktoré bolo právoplatne skončené. A ďalšie dôkazy založené v spise sú podľa názoru súdu nadbytočné, pretože predmetom sporu nie je porušenie pracovnej disciplíny žalobcu, ale diskriminácia v súvislosti s predvolávaním na priestupkové konanie. Súd prvého stupňa v odôvodnení uviedol, že vo veci neaplikoval antidiskriminačný zákon č. 365/2004 Z. z., pretože predmetom konania zostala iba nemajetková ujma v súvislosti s diskriminačným konaním, realizovaným dňa 07.05.2004 pred účinnosťou zákona č. 365/2004. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Proti výroku rozsudku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 3.000,- eur a trovy konania, podal odvolanie žalovaný, ktorý nesúhlasil s rozhodnutím súdu, žiadal rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, alebo zmeniť a návrh v celom rozsahu zamietnuť. V odvolaní namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný v podanom odvolaní uviedol, že podania žalobcu produkované v priebehu konania boli zmätočné. Žalovaný v podanom odvolaní poukázal najmä na to, že ako nedovolený dôvod diskriminácie použil žalobca iné postavenie, ako je uvedené v § 13 ods. 1 Zákonníka práce, a to povolanie, pretože so žalobcom sa zaobchádzalo menej priaznivo ako s inými vodičmi, stolármi, elektrikármi, automechanikmi. Znevýhodňujúce zaobchádzanie bolo podľa žalobcu motivované diskrimináciou na základe diskriminačného kritéria, ktorým je „povolanie“. Rozdiel v pracovnej náplni medzi týmito zamestnancami je natoľko významný, že nemožno v danom porovnaní hovoriť o osobe v porovnateľnej situácii. Nevykonávajú rovnaký druh práce rovnakými pracovnými postupmi, nepoužívajú rovnaké pracovné nástroje. Charakter ich činností je rozdielny, aj okolnosti, za ktorých ich vykonávajú. Rozdielna je aj miera zložitosti, namáhavosti, zodpovednosti. Vodiči MHD reprezentujú svojho zamestnávateľa navonok voči cestujúcej verejnosti, voči objednávateľovi dopravy hlavnému mestu SR Bratislava, ktorý vykonáva kontrolu plnenia dopravných výkonov. Akýkoľvek nedostatok v práci vodiča môže bezprostredne ohroziť život, zdravie, majetok nielen cestujúcich, ale aj ostatných účastníkov cestnej premávky. Vodiči sú podrobovaní pravidelným kontrolám, pravidelným preškoleniam za účelom zabezpečenia bezpečnosti a presnosti verejnej dopravy. Poukázal na nález Ústavného súdu sp. zn. PL ÚS 1/2012 z 03. 07. 2013, podľa ktorého: „Ústavný súd je toho názoru, že slovné spojenie „iné postavenie“ použité v čl. 12 ods. 2 ústavy je potrebné vykladať v nadväznosti na predtým vymenované zakázané diskriminačné dôvody, nerozlučne späté s ľudskou jedinečnosťou. Inými slovami, uvedené slovné spojenie, ktorým čl. 12 ods. 2 Ústavy nadobúda demonštratívny charakter, treba vykladať ako „iné postavenie“ obdobné charakteristikám pred ním menovaným, nie ako „iné postavenie“ v zmysle postavenia svojou podstatou odlišného od ostatných explicitne menovaných zakázaných dôvodov. Nevyhnutné je preto skúmanie, či uvažovaný diskriminačný dôvod má svojou povahou priamy vzťah k niektorému z vypočítaných dôvodov podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy. Povolanie podľa názoru ústavného súdu nie je identifikované spoločným povahovým základom, s niektorým ústavou zakázaných dôvodov diskriminácie. Zákonník práce vyrátava isté postavenia (statusy) na základe ktorých nie je možné osoby v porovnaní s inými osobami zvýhodňovať či znevýhodňovať. Výpočet nie je taxatívny, keďže obsahuje iné postavenie avšak musí ísť o status toho istého druhu tej istej povahy, ako sú predtým vymenované kritériá. ) Ak zisťujeme, čo spája statusy vymenované v čl. 13 ods. 1 Zákonníka práce zistíme, že je to výrazná miera nezameniteľnosti statusu a stabilita statusu - ide o typicky osobné charakteristiky, ktoré nie sú v dispozícii jednotlivca (napr. pohlavie, rasa, farba pleti, zdravotné postihnutie, vek) respektíve pri ich zmene jednotlivec stráca istú časť osobnej identity (príslušnosť k národnostnej etnickej menšine, manželský stav) a status vodič resp. status elektrikár, stolár tieto charakteristiky jednoducho nespĺňa. Žalovaný v podanom odvolaní zdôraznil, že predmetom konania je uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, v ktorej bol žalobca povinný preukázať vznik nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť s diskriminačným správaním žalovaného. Rozsudkom bola priznaná žalobcovi suma 3.000,- eur, ale peňažná satisfakcia nastupuje až vtedy, keď morálne zadosťučinenie nie je postačujúce vzhľadom na intenzitu zásahu, ktorá musí byť značná. Súd preto môže priznať nemajetkovú ujmu v peniazoch, ale len za predpokladu, ak iné primerané zadosťučinenie, napríklad vydané upozornenie prokurátora a následná zmena smernice žalovaným, nebolo dostačujúce na zhojenie výsledkov diskriminácie, vzhľadom na závažnosť vzniknutej ujmy, okolnosti za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov v súkromnom živote, spoločenskom živote žalobcu. Žalobca v konaní nepreukázal závažnosť vzniknutej ujmy, zníženie jeho vážnosti medzi spolupracovníkmi, zníženie jeho dôstojnosti alebo narušenie jeho psychiky. Žalovaný nesúhlasí s rozhodnutím súdu, pretože súd si pre rozhodnutie o výške nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nezadovážil potrebné skutkové podklady. Priznaná výška peňažného zadosťučinenia na základe voľnej úvahy súdu sa musí opierať o konkrétne a preskúmateľné hľadiská, musí byť odôvodnená a musí mať svoj základ v zistenom skutkovom stave. V konaní súd neskúmal, či a v akom rozsahu bola znížená česť, integrita žalobcu, ako sa na ňom prejavil daný zásah. Neskúmal závažnosť a intenzitu konania, dosah konania, motív, úmysel, dobrovoľnosť ukončenia protiprávneho konania. Podľa zákona je zakázaná diskriminácia, ktorá má dôvod v danosti konkrétneho špecifika napr. vek, vierovyznanie, pohlavie u diskriminovaného. Porušenie právneho predpisu samo o sebe diskriminačné konanie nepredstavuje. Ku diskriminácii môže dôjsť tak konaním vo svojom základe protiprávnym ako aj konaním vo svojom základe v súlade s právom. Pokiaľ sa má jednať o diskrimináciu, musí tu byť taký dôvod nerovnakého zaobchádzania, ktorý spočíva v konkrétnom špecifiku diskriminovaného. Samotné porušenie predpisu tak bez toho, aby k nemu došlo pre konkrétnu danosť diskriminovaného, nie je preto diskrimináciou. Z uvedených dôvodov preto žalovaný žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu zamietol, alebo vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Proti výroku rozsudku, ktorým súd žalobu zamietol, podal odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby odvolací súd dôvody odvolania akceptoval a vyhovel žalobe v celom rozsahu a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9 958 eur a trovy konania. V odvolaní žalobca namietal odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie má inú vadu, ktorú žalobca vidí v osobe sudcu, pretože dňa 19.06.2007 sudca vyhlásil neuveriteľne svojvoľný, neodborný rozsudok, ktorý bol až cynický. Neúspešnosť žalobcu v spore odôvodnil tým, že v čase vyhlásenia rozsudku žalobca nebol pracovníkom žalovaného. Okrem toho sudca poplatok za odvolanie predražil o 15.000,- Sk, namiesto sumy 18.000,- Sk stanovil sumu 33 000 Sk. Po sťažnosti sumu 33.000,- Sk zmenil na 18 000,- Sk. Ďalej namietal, že sudca vykonal rozhodujúce dôkazy až po 10 tich rokoch, a tak zdržiava spor, nerešpektuje príkaz Ústavného súdu konať bez prieťahov. Žalobca ďalej namietal odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Namietal, že súd nevykonal listinný dôkaz, a to odvolanie z 12.05.2004 adresované na právny odbor žalovaného a odpoveď od Y.. Š. z právneho odboru žalovaného zo 17.06.2004. Obe listiny boli súdu predložené dňa 13.10.2004 k návrhu na súdne konanie. Týmito listinami žalobca preukazoval zákaz diskriminácie z dôvodu § 13 ods. 4 a 5 Zákonníka práce, kde pracovník žalovaného dispečer L. pri výkone svojej funkcie bol povinný dňa 24.04.2004 o 7.15 hodine na Kolibe pri kontrole vodiča žalobcu sa preukázať dispečerským preukazom vykonať kontrolu práce vodiča, prípadne závadu napísať do prevádzkového výkazu vodiča. Tento však konal v rozpore s predpisom D1/2, vykonával kontrolu skrytým spôsobom z vozidla dispečingu, vôbec nevystúpil z vozidla, nevykonal kontrolu a oznámil lživé nepravdivé tvrdenie, že vodič žalobca nezaložil pod koleso trolejbusu zakladací klin. Na základe tohto obvinenia bol podrobený disciplinárnemu konaniu. Diskriminácia je popísaná v návrhu a spočíva v tom, že zamestnávateľ má iný prístup k dispečerovi J. L., ktorému toleruje neplnenie si povinnosti pri kontrole vodiča za porušenie smernice D1/2 ho nerieši v disciplinárnom konaní. Žalobca je naopak neoprávnene postihovaný za skutkovú podstatu nezaloženie klina pod koleso trolejbusa, ktorá je nepravdivá v dôsledku lži dispečera L.. Toto je neoprávnený postih. L. zneužil svoje postavenie ku škode vodiča Y.. X., teda žalobcu. Ďalší skutok diskriminácie zo strany zamestnávateľa spočíva v tom, že vedúci prevádzky N.. X., ktorý viedol disciplinárne konanie voči žalobcovi a dňa 26.04.2004 vypracoval „upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny“, postupoval tak, že v rámci konania ani neumožnil žalobcovi sa k veci vyjadriť, uviesť okolností, ktoré vyvracajú obvinenie „ z nezaloženia klinu“, on svojvoľne vyriekol verdikt vinný z porušenia pracovnej disciplíny a dňa 07.05.2004 písomnosť doručil žalobcovi. Takéto správanie zamestnávateľa žalovaného proti vodičovi je porušenie § 13 ods. 4 a 5 Zákonníka práce účinného k 07.05.2004. Žalobca tvrdil, že súd vykonal listinný dôkaz, ale nebral do úvahy stanovisko žalobcu, že bol uznaný vinný, ale k veci sa nemohol vyjadriť a obhájiť, že nebol porušovateľ pracovnej disciplíny. Ďalej namietal, že súd neakceptoval návrh na dokazovanie od žalobcu, pribral znalca z odboru psychológie, aby ten určil stupeň psychickej traumy, ponižovania ľudskej dôstojnosti. Žalobca tiež zdôraznil, že občania sú si rovní v dôstojnosti a právach podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov preto žalobca namietal správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bol návrh zamietnutý a žiadal mu vyhovieť v celom rozsahu. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O.s.p. ) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Z obsahu odvolaní navrhovateľa aj odporcu možno vyvodiť, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.). V súvislosti s námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd konajúci v spore rozhodol vo veci samej bez dostatočne vykonaného dokazovania a len sa oboznámil s listinami a z nich vyplývajúceho tvrdenia skutkového stavu a právneho posúdenia a vzal ich za základ svojho rozhodnutia vo veci samej. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku, okresný súd v danom prípade nepripustil dokazovanie výsluchom ďalších svedkov a ďalšie dôkazy založené v spise sú podľa názoru súdu nadbytočné, pretože predmetom sporu nie je porušenie pracovnej disciplíny žalobcu, ale diskriminácia v súvislosti s predvolávaním na priestupkové konanie. Súd vo veci neaplikoval antidiskriminačný zákon č. 365/2004 Z. z., pretože predmetom konania zostala iba nemajetková ujma v súvislosti s diskriminačným konaním realizovaným dňa 07.05.2004 pred účinnosťou zákona č. 365/2004. Vychádzajúc z uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že právo odporcu na riadne odôvodnenie rozsudku bolo porušené. Odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu totiž vychádza z ústavne nekonformného výkladu noriem (pravidiel) spojených s uplatnením práva na súdnu ochranu. Občiansky súdny poriadok stojí na zásade a princípoch, ktoré uprednostňujú zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania, trvá na zachovaní zákonov a čestnom plnení povinnosti i na úcte k právam iných osôb (§ 1 O.s.p.). Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené (§ 3 O.s.p.). Podmienky uplatnenia práva na súdnu ochranu musia byť z materiálneho hľadiska poskytnuté každému účastníkovi konania bez ohľadu, na ktorej strane v spore vystupuje. Podstatou obsahu odvolania žalovaného bol tiež argument, že predmetom konania je uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, v ktorej bol žalobca povinný preukázať vznik nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť s diskriminačným správaním žalovaného. Rozsudkom bola priznaná žalobcovi suma 3.000,- eur, ale peňažná satisfakcia nastupuje až vtedy, keď morálne zadosťučinenie nie je postačujúce vzhľadom na intenzitu zásahu, ktorá musí byť značná. Súd preto môže priznať nemajetkovú ujmu v peniazoch, ale len za predpokladu, ak iné primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce na zhojenie výsledkov diskriminácie, vzhľadom na závažnosť vzniknutej ujmy, okolnosti za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov v súkromnom živote, spoločenskom živote žalobcu. Žalovaný tvrdil, že žalobca v konaní nepreukázal závažnosť vzniknutej ujmy, zníženie jeho vážnosti medzi spolupracovníkmi, zníženie jeho dôstojnosti alebo narušenie jeho psychiky. Okrem toho, súd si pre rozhodnutie o výške nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nezadovážil potrebné dôkazy. Žalovaný dôvodne tvrdil, že priznaná výška peňažného zadosťučinenia na základe voľnej úvahy súdu sa musí opierať o konkrétne a preskúmateľné hľadiská, musí byť odôvodnená a musí mať svoj základ v zistenom skutkovom stave. Opodstatnená bola tiež námietka žalovaného, že v konaní súd neskúmal, či a v akom rozsahu bola znížená česť, integrita žalobcu, ako sa na ňom prejavil daný zásah. Neskúmal závažnosť a intenzitu konania, dosah konania, motív, úmysel, dobrovoľnosť ukončenia protiprávneho konania. Podľa zákona je zakázaná diskriminácia, ktorá má dôvod v danosti konkrétneho špecifika napr. vek, vierovyznanie, pohlavie u diskriminovaného. Porušenie právneho predpisu samo o sebe diskriminačné konanie nepredstavuje. Ku diskriminácii môže dôjsť tak konaním vo svojom základe protiprávnym ako aj konaním vo svojom základe v súlade s právom. Pokiaľ sa má jednať o diskrimináciu, musí tu byť taký dôvod nerovnakého zaobchádzania, ktorý spočíva v konkrétnom špecifiku diskriminovaného. Samotné porušenie predpisu tak bez toho, aby k nemu došlo pre konkrétnu danosť diskriminovaného, nie je preto diskrimináciou. Na základe konkrétnych okolností tohto prípadu, z ktorých vychádzal okresný súd, sa vyžadovala špecifická odpoveď na otázku, súvisiacu s predmetom konania, ktorým je uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, v ktorej bol žalobca povinný preukázať vznik nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť s diskriminačným správaním žalovaného. Za presvedčivý nemožno považovať záver súdu, že nárok navrhovateľa odôvodňujú písomné doklady založené v spise, že nie je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, keď súd nepripustil dokazovanie výsluchom ďalších svedkov a ďalšie dôkazy založené v spise sú podľa názoru súdu nadbytočné. Okresný súd svoj záver odôvodnil stručne, bez presvedčivých právnych záverov, ktoré bolo nutné zodpovedať s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Takéto odôvodnenie potom prirodzene vzbudzuje dôvodné pochybnosti najmä o presvedčivosti a spravodlivosti rozhodnutia súdu. Arbitrárnosť rozhodnutia môže byť kvalifikovaná buď ako rovnocenná konkurencia viacerých protichodných právnych názorov vyslovených súdom, alebo situácia, v ktorej súd svoj jediný právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré prichádzajú do úvahy. Práve o druhý z prípadov arbitrárnosti v danej veci ide. Doterajšie dôvody, ktoré použil okresný súd pre záver o dôvodnosti žaloby zostávajú neúplnými v tom zmysle, že vo všeobecnej argumentačnej rovine, ale i v konkrétnostiach posudzovaného prípadu, zostávajú nezodpovedané zo všetkých (potrebných) zákonných hľadísk, sú tak nepresvedčivými v tom, či povinnosť odporcu zaplatiť nemajetkovú ujmu na základe písomných dokladov založených v spise a tvrdenia navrhovateľa v podanom návrhu, bez vykonania dostatočného a pre rozhodnutie vo veci potrebného dokazovania, skutočne vznikol. Povinnosťou súdu je na zistený (preukázaný) skutkový stav veci „nájsť“ relevantnú právnu normu, túto vyložiť a na uvedenom základe rozhodnúť, či tu právo (povinnosť) je alebo nie je. Z ustanovenia § 132 O.s.p. totiž vyplýva, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Podľa názoru odvolacieho súdu, je v danej veci nevyhnutné zdôrazniť, že povinnosťou súdu prvého stupňa, vzhľadom na predmet tohto konania, bolo riadne a dostatočne zistiť skutkový stav veci, aby mohol vo veci rozhodnúť. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O takúto procesnú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva (v zmysle § 18 O.s.p.) majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv a to napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách ustanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), predkladať a označovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 120 ods. 1 O.s.p.), právo na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)). So zreteľom na to, že v konaní došlo k odňatiu možnosti účastníkov konať pred súdom, v súvislosti s tvrdením žalovaného, že súd rozhodol vo veci na základe nesprávne a nedostatočne zisteného skutkového stavu a na základe zmätočných podaní žalobcu a nesprávne dospel k názoru, že ďalšie dokazovanie je v danom prípade nepotrebné a tiež v súvislosti s tvrdením žalobcu, že súd vyhlásil neuveriteľne svojvoľný a neodborný rozsudok, ktorý bol až cynický a tiež namietal, že súd nevykonal dostatočné dokazovanie a nezaoberal sa listinami, ktoré boli súdu predložené dňa 13.10.2004 k návrhu, teda obaja účastníci žiadali vykonať vo veci dokazovanie s tým, aby sa dostatočne zistil skutkový stav veci, Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, zrušil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu a vrátil vec na ďalšie konanie. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že je dôvodná aj námietka týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia, resp. nepreskúmateľnosť písomného vyhotovenia rozhodnutia prvostupňovým súdom. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie rozsudku súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní. Ak rozsudok súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je irelevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušujú ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06). Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, ktoré majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05 a tiež Kraska c. Švajčiarsko). Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z článku 46 a nasl. Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p.), pritom spravodlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby jeho závery, ku ktorým na základe zhodnotenia skutkového stavu veci dospel boli prijateľné, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a najmä presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p., IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 332/09). Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Pri hodnotení dôkazov ide o činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Okresný súd svoj záver odôvodnil stručne bez presvedčivých právnych záverov, ktoré bolo nutné zodpovedať s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Takéto odôvodnenie potom prirodzene vzbudzuje dôvodné pochybnosti najmä o presvedčivosti a spravodlivosti rozhodnutia súdu. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06. III. ÚS 260/06). Aj Európsky súd pre ľudské práva formuloval viaceré zásady odôvodnenia rozsudkov, z ktorých vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené, rozsah tejto povinnosti sa však môže meniť s ohľadom na povahu rozhodnutí a musí byť posudzovaný podľa okolností každého prípadu (H. c. Belgicko z 30. novembra 1987, Ruiz Torija a Hiro Blani c. Španielsko). Odôvodnenie pritom musí vyhovovať najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti, ktorá má svoje opodstatnenie nielen z hľadiska možného použitia opravného prostriedku, ale ako bolo uvedené, súvisí aj s postupom súdu z hľadiska práva na spravodlivé súdne konanie. Samotné rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov súdneho konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na zrozumiteľnosť, jasnosť a súlad skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku. Zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z § 157 ods. 2 O.s.p. Jeho účelom je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku, zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal preukázané a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Ak súd svoj skutkový a naň nadväzujúci právny záver v rozhodnutí riadne neodôvodní, jeho rozsudok nemožno považovať za preskúmateľný. Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa nezodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p. a právu účastníkov na spravodlivé súdne konanie. Z nedostatočne vykonaného dokazovania vyplýva záver súdu, že žalovaný na riešenie priestupkov nemá zákonné oprávnenie a je potrebné prisvedčiť žalobcovi, že predvolávanie na priestupkové konanie pôsobí stresujúco, ponižujúco, zastrašujúco a znižuje ľudskú dôstojnosť, na základe ktorého súd žalobcovi v súvislosti s týmto diskriminačným konaním voči žalobcovi zo strany žalovaného a v zmysle judikatúry Európskeho súdneho dvora, z ktorej jednoznačne vyplýva, že neoprávnené priznanie výhod jednému subjektu, a to žalovanému, má diskriminačný účinok, priznal nemajetkovú ujmu vo výške 3.000,- eur. I napriek takémuto právnemu názoru, súd vo zvyšnej časti návrh zamietol, nakoľko žalobca dôkazne nepreukázal vznik vyššej nemajetkovej ujmy, neoznačil dôkazy na vznik nemajetkovej ujmy. Potom ak žalobcas neoznačil dôkazy na vznik nemajetkovej ujmy, ako súd dospel k záveru, že nárok na nemajetkovú ujmu je opodstatnený, už z odôvodnenia rozsudku nemožno zistiť, ako aj to, z akého dôvodu priznaná suma je sumou určenou na základe spravodlivého uváženia súdu. Odvolací súd zastáva názor, že závery súdu prvého stupňa vychádzajú z neúplne zisteného skutkového stavu, ktorého správnosť záverov obaja účastníci konania v napadnutých častiach výroku, svojim odvolaním dôvodne spochybňujú. Z odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu vyplýva, že jeho formálna a obsahová štruktúra je pomerne nejasná a nezrozumiteľná vo vzťahu tak k skutkovým zisteniam, ako aj k právnym záverom, vedúcim k rozhodnutiu vo veci a napadnutý rozsudok v oboch napadnutých výrokoch (v zamietajúcom aj vyhovujúcom), ktoré spolu vzhľadom na predmet sporu súvisia, je tiež nepresvedčivý a nepreskúmateľný. Pri takomto nepreskúmateľnom odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa, nemôže odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdiť (§ 219 ods. 1 O.s.p.) a ani zmeniť (§ 220 O.s.p.), ale iba zrušiť (§ 221 ods. 1 O.s.p.), lebo vzhľadom na uvedené ho ani preskúmať nemohol a okrem toho takéto rozhodnutie súdu, nemôže obstáť z hľadiska požiadavky správnosti rozhodnutia a musí byť zrušené. Preto bolo postupom súdu prvého stupňa porušené právo odvolateľov na spravodlivé súdne konanie, čím im súd odňal možnosť konať pred súdom. So zreteľom na to, že v konaní došlo k odňatiu možnosti odporcu konať pred súdom, pretože okresný súd svoje rozhodnutie, neodôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., čo malo za následok nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, Krajský súd v Bratislave zrušil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vrátil vec na ďalšie konanie. Bude preto úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní sa podstatnou námietkou žalovaného, súvisiacou s nedostatočným preukázaním dôvodnosti nároku zo strany navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy, zaoberať a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadať. K uplatnenému nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy, bol žalobca povinný preukázať vznik nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť s diskriminačným správaním žalovaného. K uvedenej námietke musí súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku zaujať jednoznačný a nespochybniteľný právny záver. Za takýchto okolností je potrebné konštatovať, že napadnutý rozsudok nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z obsahu zákonného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s kľúčovými právnymi otázkami, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.