Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/102/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1106235309 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Haitová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1106235309.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Haitovej a členiek senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej v právnej veci žalobcu: L.. H. Z., nar. XX.XX.XXXX, G. XX, XXX XX N., právne zast.: JUDr. Marek Valachovič, advokát, Františkánske nám. 3, 811 01 Bratislava proti žalovanému: v I. rade: Arrow Global Limited, 20-22 Bed Ford Row, Londýn, WC1R-4JS, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, právne zast.: SCHWEIZER LEGAL, s.r.o., Palisády 32, 811 06 Bratislava, IČO: 36681075, žalovanému v II. rade: M. Z., nar. XX.XX.XXXX, C. XX, XXX XX W., žalovanému v III. rade: A. Z., G. XX, XXX XX N. a žalovanému v IV. rade: STAVING & C.O., spol. s.r.o., Orviská cesta 1, 921 01 Piešťany, IČO: 36 235 229, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného v I. rade: OTP Banka Slovensko, a.s., Štúrova 5, 813 54 Bratislava, IČO: 31318916 o návrhu žalobkyne na zrušenie rozhodcovského rozsudku a o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 28Cb 444/2006-273 zo dňa 12.12.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I 28Cb 444/2006-273 zo dňa 12.12.2014 v napadnutej zamietajúcej časti a v časti, v ktorej bola žalobkyňa zaviazaná na náhradu trov konania p o t v r d z u j e . Žalovanému v 1. rade súd priznáva náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom č.k. 28Cb 444/2006-273 zo dňa 12.12.2014, ktorý bol napadnutý odvolaním žalobkyne v zamietajúcej časti a v časti, v ktorej bola žalobkyňa zaviazaná na náhradu trov konania, Okresný súd Bratislava I zamietol návrh žalobkyne. Súd zaviazal žalobkyňu k náhrade trov konania žalovaného v I. rade vo výške 300,62 EUR, citovaným rozsudkom zároveň vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného v I. rade a žalovaným v II., III., IV. rade náhradu trov konania nepriznal. 2. Žalobkyňa sa žalobným návrhom zo dňa 30.06.2006, doručeným súdu dňa 03.07.2006, doplneným podaním zo dňa 07.05.2008, domáhala proti žalovanému (pôvodne OTP banka Slovensko, a.s.), aby súd prvej inštancie vydal rozhodnutie, ktorým by zrušil rozhodcovský rozsudok sp. zn. II/2006-43 zo dňa 10.04.2006, vydaný Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk so sídlom v Bratislave. Žalobkyňa svoj žalobný návrh odôvodnila tým, že bola na základe rozhodcovského rozsudku sp. zn. II/2006-43 zo dňa 10.04.2006 vydaného Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk ako žalovaná v III. rade zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 44.023,32 EUR (1.326.246,63 Sk) spolu s úrokom z omeškania vo výške 6,00% p.a. a náhradou trov konania vo výške 1.337,71 EUR (40.300,00 Sk) do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Žalobkyňa uviedla, že v zmluve o kontokorentnom úvere č. 01630112004, ktorá bola uzatvorená medzi OTP Banka Slovensko, a.s., Štúrova 5, 813 54 Bratislava, IČO: 31318916 (ďalej tiež len ako „OTP Banka Slovensko, a.s.“) a žalovaným v IV. rade je uvedená v čl. II ako fyzická osoba a zaväzuje sa zabezpečiť pohľadávku žalovaného v IV. rade vlastnou bianko zmenkou, ktorú je banka oprávnená vyplniť a použiť v súlade s podmienkami uvedenými v predmetnej zmluve a Dohodou o vyplňovacom práve k bianko zmenke. Žalobkyňa ďalej uviedla, že samotnú zmluvu o kontokorentnom úvere zo dňa 23.09.2004 však nepodpísala. Ako avalisti boli uvedení L.. M. Z., nar. XX.XX.XXXX a M. Z., nar. XX.XX.XXXX, nie samotná žalobkyňa. Žalobkyňa mala za to, že OTP Banka Slovensko, a.s. nebola oprávnená doplniť ju ako avalistu, a preto podľa jej názoru nie je možné, aby bola povinná platiť sumu uloženú rozhodcovským rozsudkom. Žalobkyňa v doplnení žalobného návrhu ďalej namietala neplatnosť rozhodcovskej doložky a porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Dňa 23.09.2004 žalobkyňa aj s manželom podpísala v pobočke OTP Banky Slovensko, a.s. formuláre bez bližšieho oboznámenia sa z ich obsahom. Až neskôr sa dozvedela, že podpísali zmenku, dohodu o zmenkovom vyplňovacom práve a rozhodcovskú zmluvu. Na všetkých dokumentoch boli podpisy žalobkyne a jej manžela uvedené ako podpisy ručiteľov. V prípade predmetnej rozhodcovskej zmluvy však podľa žalobkyne absentoval základný prvok jej platnosti a záväznosti pre avalistov, a to dobrovoľnosť a dohoda účastníkov na jej obsahu. Žalobkyňa ďalej uviedla, že ako zmluvné strany rozhodcovskej zmluvy boli uvedení výlučne žalovaný v IV. rade a OTP Banka Slovensko, a.s.. V zmysle rozhodcovskej zmluvy sa všetky spory, ktoré vzniknú medzi týmito zmluvnými stranami mali prejednať pred Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk. Nakoľko žalobkyňa a ani jej manžel neboli zmluvnými stranami, nakoľko boli zaviazaní výlučne ako ručitelia, ich vôľa nesmerovala k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, ale len k podpísaniu ručiteľského záväzku v prospech hlavného dlžníka. Z uvedených dôvodov žalobkyňa nepokladala rozhodcovskú doložku za platnú a účinnú aj voči nej ako fyzickej osobe. Ako ďalší dôvod neplatnosti rozhodcovskej zmluvy žalobkyňa uviedla, že v rozhodcovskej zmluve absentovala aj bližšia identifikácia, nakoľko podľa jej názoru uvedenie slova avalista a jej podpis nezakladajú platnosť rozhodcovskej zmluvy voči nej ako fyzickej osobe. Žalobkyňa ďalej poukázala na to, že ani samotná dohoda podpísaná v ten istý deň neobsahuje rozhodcovskú doložku. Žalobkyňa mala za to, že ide o omyl vo vôli, ktorý robí právny úkon absolútne neplatným. Žalobkyňa ďalej uviedla, že došlo k porušeniu rovnosti strán účastníkov rozhodcovského konania, nakoľko v rozhodcovskom konaní nemala možnosť požiadať o ustanovenie advokáta ex offo, a teda ako právny laik bola znevýhodnená v možnosti rovnocenne si voči žalobcovi v rozhodcovskom konaní uplatňovať svoje procesné práva pred rozhodcovským súdom. Ďalším dôvodom porušenia rovnosti strán rozhodcovského konania bola absencia akéhokoľvek poučenia rozhodcovského súdu o možnosti uplatňovať si riadne svoje práve v rozhodcovskom konaní. Porušenie zásady rovnosti strán žalobkyňa videla tiež v skutočnosti, že jej neboli zaslané prílohy k žalobe v zmysle čl. 17 ods. 6 rozhodcovského poriadku. Žalobkyňa netušila, že konanie na rozhodcovskom súde môže prebehnúť výlučne bez jej účasti a bez nariadenia ústneho pojednávania a vychádzala z domnienky, že aj v rozhodcovskom konaní platí zásada ústnosti a priamosti tak, ako je to bežné v konaní pred všeobecným súdom. Žalobkyňa tiež uviedla, že hoci sa pôvodný rozhodca M.. S.Á. vzdal funkcie, nemožno vylúčiť jeho vplyv na rozhodovanie ostatných rozhodcov na rozhodcovskom súde, vrátane rozhodcu, ktorý rozhodoval spornú vec. Podľa žalobkyne bolo nespochybniteľným faktom, že M.. S. zastupoval Všeobecnú úverovú banku, a.s. v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 22Cb/10/2006, kde boli stranami sporu manžel žalobkyne ako žalobca a Všeobecná úverová banka, a.s. ako žalovaný. Žalobkyňa mala dôvodné pochybnosti nielen o zaujatosti pôvodného rozhodcu, ale aj celého rozhodcovského súdu. Ďalšie pochybnosti, podľa názoru žalobkyne vyvolávala skutočnosť, že nezávislým arbitrom medzi stranami sporu, v ktorom jedným zo subjektov je banka, mal byť rozhodcovský súd zriadený Slovenskou bankovou asociáciou. 3. Písomným podaním zo dňa 23.06.2008, doručeným súdu dňa 23.06.2008 žalobkyňa požiadala súd o odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Asociácie bánk sp. zn. II/2006-43 zo dňa 10.04.2006. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 21.06.2013, č.k. 28Cb/444/2006-214, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.09.2013 odložil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku sp. zn. II/2006-43 vydaného dňa 10.04.2006 Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk, a to až do právoplatného skončenia predmetného konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. 4. Žalobkyňa svoj nárok preukazovala listinnými dôkazmi a to Zmluvou o kontokorentnom úvere č. 01630112004 zo dňa 23.09.2004, Dohodou o vyplňovacom práve a použití bianko zmenky č. 630112003BZ zo dňa 08.09.2003, bianko zmenkou, rozhodcovským rozsudkom vydaným Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk so sídlom v Bratislave č.k. II/2006-43 zo dňa 10.04.2006, Rokovacím poriadkom Stáleho rozhodcovského súdu Asociácie bánk, sadzobníkom poplatkov rozhodcovského konania o iných sporoch ako z platobného styku, Dohodou o postúpení pohľadávok zo dňa 16.02.2007, osvedčením o dedičstve zo dňa 01.07.2011, upovedomením o spôsobe vykonania exekúcie predajom nehnuteľnosti, upovedomením o začatí exekúcie zo dňa 02.04.2008. 5. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie okrem listinných dôkazov predložených sporovými stranami a vyjadreniami sporových strán a tiež výsluchom žalobkyne, ktorá vo svojej výpovedi nad rámec svojich vyjadrení uviedla, že má za to, že rozhodcovský rozsudok nenadobudol právoplatnosť. Vrátili sa jej 2 obálky, adresované jej a jej manželovi, a to vo veľkej hnedej obálke formátu A4, ktorú nedopatrením zničila. Žalobkyňa chcela v dobrej viere vypomôcť synovi ako avalista, s ďalšími dokumentmi, ktoré podpisovala nebola podrobne oboznámená. Žalobkyňa nevie, čo rozumela pod pojmom avalista na zmenke a nebola poučená o tom, aký je rozdiel medzi rozhodcovským konaním a konaním na všeobecnom súde, celé podpisovanie v banke prebehlo zhruba za 10 minút. Ďalej uviedla, že nebola poučená, že medzi dokumentmi, ktoré podpisuje je rozhodcovská zmluva. 6. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom žalovaného (pôvodne OTP Banka Slovensko, a.s.), ktorý ako pôvodný žalovaný namietal, že žalobný návrh bol podaný po prekluzívnej lehote, nakoľko žalobkyňa podpísala doručenku rozhodcovského rozhodnutia dňa 13.05.2006 a na doručenke je uvedené, že táto zásielka bola na pošte uložená dňa 28.04.2006. Žalovaný zároveň predložil súdu dohodu o postúpení pohľadávok zo dňa 16.02.2007, oznámenie o postúpení pohľadávok L.. M. Z. a L.. H. Z. zo dňa 26.02.2007 a oznámenie o postúpení pohľadávok spoločnosti STAVING & C.O., spol. s.r.o. Piešťany zo dňa 26.02.2007. Žalovaný už nebol v sporovom konaní aktívne legitimovaný, avšak ako na pojednávaní uviedol, mal záujem zostať v sporovom konaní v postavení vedľajšieho účastníka na strane žalovaného v I. rade, vzhľadom k tomu, že má na výsledku sporového konania právny záujem. 7. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 22.05.2012, č.k. 28Cb/444/2006 - 176 pripustil, aby do konania na miesto pôvodného žalovaného - OTP Banka Slovensko, a.s. vstúpil ako nový žalovaný spoločnosť Arrow Global Limited, so sídlom 20-22 Bed Ford Row, Londýn, WC1R-4JS, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, reg. č. 5606545. 8. Uznesením zo dňa 23.07.2012, č.k. 28Cb/444/2006-189 Okresný súd Bratislava I pripustil vstup ďalších účastníkov do konania na strane žalovaného, a to ako žalovaného v II. rade - M. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX W.; ako žalovaného v III. rade - A. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XX, XXX XX N. a ako žalovaného v IV. rade - spoločnosť STAVING & C.O., spol. s.r.o., so sídlom Orviská cesta 1, 921 01 Piešťany, IČO: 36235229. 9. Súd prvej inštancie ďalej vykonal dokazovanie výsluchom žalovaného v II. rade, ktorý uviedol, že jeho rodičia boli puntičkári, mali v dokladoch poriadok, preto neverí, že by neprevzali rozhodnutie rozhodcovského súdu, alebo by na to rozhodnutie nereagovali. Zo strany OTP Banky Slovensko, a.s. sa mu to celé zdá ako podvod a nechápe prečo nezaložili majetok žalovaného v IV. rade, ktorý bol aspoň 50krát väčší ako poskytovaný úver. 10. Súd vykonal dokazovanie tiež výpoveďou žalovaného v III. rade, ako fyzickej osoby a zároveň ako konateľa žalovaného v IV. rade, ktorý uviedol, že ako konateľ žalovaného v IV. rade požiadal o úver. V banke mu predložili zmluvy a ukázali kde majú byť podpísané. Nakoľko nedodržali splátkový kalendár, banka začala urgovať platby, začali rásť úroky, zmluvné pokuty a celá suma úveru sa začala nabaľovať. Pretože v predmete činnosti začali robiť určité certifikované záležitosti, bolo potrebné, aby sa spoločníčkou a konateľkou stala žalobkyňa. Žalobkyňa podpísala listiny, ktoré jej predložili, pretože jej povedali, že úver bude splatný okamžite, a tým sa celá záležitosť skončila. Následne zistili, že z dôvodu odborného vzdelania nie je potrebná účasť žalobkyne vo firme, z tohto dôvodu skončila svoju účasť vo firme a spoločníkom a konateľom sa opäť stal žalovaný v III. rade. Žalovaný v III. rade ďalej uviedol, že sa o splatenie úveru nezaujímal, ani o exekúciu. Žalovaný v III. rade si nepamätal, či si po vzatí úveru, ktorý riešil rozhodcovský súd vzali ešte nejaký úver a ani nevie, ktorá zmluva bola predmetom rozhodcovského konania. Úverové zmluvy, ktoré podpisoval v banke si neprečítal, nakoľko ho nikto nevyzval, aby si tieto zmluvy prečítal a ani si nepamätá aké zmluvy podpisovala žalobkyňa. Žalovaný v III. rade rovnako uviedol, že im nikto nezakázal tieto zmluvy si prečítať. 11. Žalobkyňa po skončení dokazovania nad rámec svojich predchádzajúcich vyjadrení okrem iného uviedla, že rozhodcovská doložka je formulovaná bez možnosti prejednať akékoľvek spory vyplývajúce medzi zmluvnými stranami aj na všeobecnom súde a v zmluve nie je ani žiadne poučenie o možnosti viesť konanie aj na všeobecnom súde. Z tohto dôvodu je rozhodcovská doložka neplatná pre rozpor so spotrebiteľským právom, a to najmä so smernicou Rady EU č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993, ktorá zaväzovala SR ako člena Európskej únie od jej vstupu, t. j. od 01.05.2004, takže komunitárne právo je potrebné aplikovať. Žalobkyňa úverovú zmluvu dokonca ani osobne nepodpísala. Žalobkyňa ďalej uviedla, že návrh na začatie konania v tejto veci bol podaný v zákonnej lehote, nakoľko zásielka rozhodcovského súdu s rozsudkom bola žalobkyňou prevzatá až v odbernej lehote. Žalobkyňa rovnako poukázala na skutočnosť, že zmena rokovacieho poriadku v súvislosti s novelou č. 521/2005 Z.z. bola zo strany rozhodcovského súdu zverejnená v Obchodnom vestníku až v roku 2009, a keďže predmetná novela nemá prechodné ustanovenia, analogicky sa aplikuje § 54 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. 12. Žalovaný v I. rade nad rámec svojich predchádzajúcich vyjadrení uviedol, že chce poukázať na rozpor v tvrdeniach žalobkyne o uzatváraní zmluvnej dokumentácie, nakoľko najskôr tvrdila, že nepodpísala ani zmenku a následne sa vyjadrovala k podpisu celej zmluvnej dokumentácie. Zdôraznil, že žalobkyňa neuskutočnila žiadny právny úkon smerujúci k ukončeniu zmlúv, resp. dohôd, ktorých bola účastníčkou, a ktoré sa týkali poskytnutia úverov od OTP Banky Slovensko, a.s.. S ohľadom na postavenie žalobkyne a jej ochrany podľa spotrebiteľského práva žalovaný v I. rade poukázal na to, že žalobkyňa sa podieľala na obchodnej spoločnosti STAVING & C.O., spol. s.r.o., prípadne podľa tvrdenia žalovaného v III. rade v určitom rozsahu aj na chode tejto spoločnosti. 13. Vedľajší účastník na strane žalovaného v I. rade nad rámec svojich predchádzajúcich vyjadrení záverom uviedol, že vo vzťahu k podpísanej rozhodcovskej zmluve má banka podľa § 93b ods. 1 zákona o bankách povinnosť ponúkať svojím klientom neodvolateľný návrh na uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy. Toto ustanovenie zákona o bankách je transpozíciou jednej z európskych smerníc. Vo vzťahu k rozhodcovskej zmluve vedľajší účastník zdôraznil, že sa nejedná o rozhodcovskú doložku, ale o samostatnú rozhodcovskú zmluvu, ktorú žalobkyňa podpísala, a z toho dôvodu aplikácia § 53 ods. 4 písm. e) OZ, ktorá bola navyše účinná od 01.01.2008 neprichádza do úvahy. Vedľajší účastník poukázal na to, že rozhodcovská zmluva nie je zmluvou, ktorá by spotrebiteľovi zabraňovala podať žalobu na súdne preskúmanie rozhodcovského rozsudku. Zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje spotrebiteľovi dosiahnuť nápravu nesprávneho rozhodcovského rozsudku prostriedkami podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní. Neprijateľnou rozhodcovskou zmluvou by podľa vedľajšieho účastníka bola iba taká, ktorá by spotrebiteľovi zabraňovala podať žalobu na súdne preskúmanie rozhodcovského rozsudku. Rovnako pri prieskume rozhodcovskej zmluvy v zmysle generálnej klauzuly § 53 ods. 1 OZ, podľa názoru vedľajšieho účastníka ide o zmluvu, ktorá nespôsobuje značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa. Žalobkyňa rozhodcovskú zmluvu podpísala a je jej zmluvnou stranou. Vedľajší účastník ďalej uviedol, že podľa originálneho znenia čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS klauzula spotrebiteľskej zmluvy nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne takým druhom arbitráže, na ktorú by sa nevzťahovali ustanovenia právnych predpisov, a preto ani eurokonformným výkladom smernice a § 53 ods. 1 OZ nie je možné klasifikovať predmetnú rozhodcovskú zmluvu ako neprijateľnú alebo nekalú. 14. Súd prvej inštancie zistil, že na žalovaného v IV. rade bol vyhlásený konkurz vedený na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 9K/8/2010. Súd dospel k záveru, že predmetné konanie sa netýka majetku žalovaného v IV. rade, ktorý podlieha konkurzu, nakoľko vo veci rozhoduje o návrhu žalobkyne na zrušenie rozhodcovského rozsudku, nie je konanie voči žalovanému v IV. rade prerušené a citované zákonné ustanovenie sa na konanie voči žalovanému v IV. rade nevzťahuje. Preto súd prvej inštancie vo veci ďalej konal priamo so žalovaným v IV. rade (jeho štatutárnym zástupcom). 15. Súd prvej inštancie rozhodol na základe skutkového stavu, ktorý vyplynul z vyššie uvedeného dokazovania prostredníctvom listinných dôkazov predložených žalobkyňou a žalovanými, na základe výpovedí žalobkyne, žalovaných a vedľajšieho účastníka na strane žalovaného v I. rade. Súd prvej inštancie zhodnotil, že prejednávaný spor je sporovým konaním v pravom zmysle slova a je podriadený zásade kontradiktórnosti. Na základe uvedeného súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného podľa dôkazov navrhnutými sporovými stranami a výsledok rozhodovania závisel od miery úspešnosti sporových strán preukázať svojou iniciatívou svoje tvrdenia. Súd prvej inštancie konštatoval, že pri sporovom konaní je neunesenie dôkazného bremena spojené s následkom „straty“ , resp. prehratia sporu. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno v prejednávanej veci, nepreukázala, že návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku podala v zákonnej 30 dňovej lehote. 16. Súd prvej inštancie posudzoval prejednávaný nárok žalobkyne, ako nárok vyplývajúci zo ustanovení § 3 ods. 1, § 3 ods. 2, § 4, § 40 ods. 1, ods. 2, § 41 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, čo zdôvodnil v odôvodnení rozsudku na strane 7-8. Pokiaľ ide o procesný postup a vykonávané dokazovanie, súd prvej inštancie posúdil konanie vzhľadom k ustanoveniam § 101 OSP, § 120 OSP, ktoré ustanovenia boli platné a účinné v čase rozhodovania vo veci. Ustanovenia sa viažu k zásade kontradiktórnosti sporového konania a dôkaznej povinnosti sporových strán a ich zodpovednosti za spor a jeho výsledok. 17. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že dňa 23.09.2004 uzavreli žalovaný v IV. rade a OTP Banka Slovensko, a.s. (pôvodný žalovaný v I. rade) Zmluvu o kontokorentnom úvere - rýchly úver č. 01630112004, na základe ktorej banka poskytla žalovanému v IV. rade kontokorentný úver vo výške 53.110,27 EUR (1.600.000,- Sk). V zmysle čl. II zmluvy sa žalovaný v IV. rade zaviazal zabezpečiť pohľadávku banky zo zmluvy vlastnou bianko zmenkou s avalom spoločníkov ako občanov. V zmysle uvedeného sa ručiteľmi zo zmluvy stali L.. M. Z. nar. dňa XX.XX.XXXX a L.. H. Z., nar. XX.XX.XXXX a banke vzniklo oprávnenie vyplniť a použiť vlastnú bianko zmenku v súlade s podmienkami uvedenými v zmluve a v Dohode o vyplňovacom práve k bianko zmenke. Žalobkyňa teda dňa 23.09.2004 podpísala biankozmenku ako avalista a uzavrela spolu s OTP Banka Slovensko, a.s., žalovaným v IV. rade a L.. M. Z., nar. XX.XX.XXXX Dohodu o vyplňovacom práve k biankozmenke č. 007/3011/2004. Toho istého dňa uzavreli OTP Banka Slovensko, a.s., žalovaný v IV. rade, žalobkyňa a L.. M. Z., nar. XX.XX.XXXX Rozhodcovskú zmluvu, v zmysle ktorej sa „zmluvné strany dohodli, že spory z obchodov uzatvorených medzi zmluvnými stranami, vrátane sporov z platobného styku, ktoré medzi nimi vzniknú najmä z dôvodu neplnenia zmluvných povinností, náhrady škody alebo pri vykonávaní prevodov peňažných prostriedkov a pri vydávaní a používaní elektronických platobných prostriedkov zo všetkých obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní na Stálom rozhodcovskom súde Asociácie bánk SR so sídlom v Bratislave“. Nakoľko žalovaný v IV. rade pohľadávku OTP Banky Slovensko, a.s. vyplývajúcu zo Zmluvy o kontokorentnom úvere riadne a včas neplatil, podala OTP Banka Slovensko, a.s. dňa 21.02.2006 ako žalobca voči žalovanému v I. rade - STAVING & C.O., spol. s.r.o., IČO: 36235229, žalovanému v II. rade - L.. M. Z., nar. XX.XX.XXXX a žalovanému v III. rade - L.. H. Z., nar. XX.XX.XXXX žalobu o zaplatenie sumy 44.023,32 EUR (1.326.246,63 Sk) s príslušenstvom na Stálom rozhodcovskom súde Asociácie bánk. Predmetné konanie bolo pred rozhodcovským súdom vedené pod sp. zn. II/2006-43. Rozhodcovský súd vo veci rozhodol dňa 10.04.2006 rozhodcovským rozsudkom sp. zn. II/2006-43, ktorým uložil žalovaným v I. až III. rade v rozhodcovskom konaní povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.236.246,63 Sk s úrokmi vo výške 6,00% p.a. zo sumy vo výške 1.326.246,63 Sk odo dňa 28.11.2005 do zaplatenia, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodcovského rozsudku; žalovanému v I. rade v rozhodcovskom konaní povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky vo výške 11,10% p.a. zo sumy 1.284.318,69 Sk odo dňa 28.11.2005 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Zároveň boli žalovaní v I. až III. v rozhodcovskom konaní rade povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu trov rozhodcovského konania vo výške 40.300,00 Sk v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodcovského konania. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania, citovaných ustanovení § 3 ods. 1, § 3 ods. 2, § 4, § 40 ods. 1, ods. 2, § 41 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní dospel k záveru, že návrhu žalobkyne nie je možné vyhovieť, nakoľko nie je dôvodný. Predovšetkým súd skonštatoval, že žalobkyňa nepreukázala, že návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku podala v zákonom stanovenej 30-dňovej prekluzívnej lehote. Ako vyplýva z doručenky, ktorá je súčasťou rozhodcovského spisu vedeného na Stálom rozhodcovskom súde Slovenskej bankovej asociácie pod sp. zn. II/2006-43, žalobkyňa prevzala napadnutý rozhodcovský rozsudok dňa 13.05.2006 (zásielka bola uložená na pošte dňa 28.04.2006), čo žalobkyňa aj potvrdila svojím podpisom na predmetnej doručenke. Žalobkyňa v konaní túto skutočnosť namietala a uviedla, že v čase doručovania rozhodcovského rozsudku sa v mieste trvalého pobytu nezdržiavala a zásielku na pošte prevzala až dodatočne v odbernej lehote, ktorá začala plynúť dňa 16.05.2006. Na preukázanie svojho tvrdenia predložila súdu obálky, ktoré rozhodcovský súd doručoval žalobkyni a jej manželovi L.. M. Z., pričom nevedela uviesť, ktorá z obálok bola doručovaná jej a ktorá manželovi. Na predložených obálkach je na zadnej strane obálok viditeľná pečiatka pošty, z ktorej vyplýva do akého dňa bude zásielka uložená na pošte, v tomto prípade do 16.05.2006. Na prednej strane obálok absentuje doručenka. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že žalobkyňa v danej veci neuniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia. Z doručenky, ktorá je súčasťou rozhodcovského spisu, ktorý je priložený k súdnemu spisu jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa si zásielku, ktorej súčasťou bol napadnutý rozhodcovský rozsudok prevzala dňa 13.05.2006, teda v odbernej lehote vyznačenej na zásielke (obálke) poštou, ktorá začala plynúť dňa 28.04.2006 a uplynula dňa 16.05.2006. Uvedené podľa názoru súdu potvrdzuje aj to, že na prednej strane obálky absentuje doručenka, ktorá bola s vyznačeným dátumom prevzatia zásielky žalobkyňou a s pečiatkou pošty vrátená odosielateľovi - rozhodcovskému súdu. Súd poukázal aj na tú skutočnosť, že v prípade ak by si žalobkyňa neprevzala zásielku v stanovenej odbernej lehote od 28.04.2006 do 16.05.2006 vrátila by sa odosielateľovi, teda rozhodcovskému súdu celá zásielka, vrátane doručovaného rozhodcovského rozsudku. Súd prvej inštancie mal teda jednoznačne za preukázané, že rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Asociácie bánk zo dňa 10.04.2006 sp. zn. II/2006-43 bol žalobkyni doručený dňa 13.05.2006, a teda lehota na podanie žaloby na zrušenie predmetného rozhodcovského rozsudku žalobkyni uplynula dňa 13.06.2006. Žalobkyňa podala návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku na súd dňa 03.07.2006, teda po uplynutí 30-dňovej zákonnej prekluzívnej lehoty. Nakoľko žalobkyňa podala návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku oneskorene, súd prvej inštancie zamietol jej návrh v celom rozsahu. Súd prvej inštancie sa tiež zaoberal námietkami žalobkyne týkajúcimi sa veci samej a rovnako dospel k záveru, že ani v tomto prípade nie je možné návrhu na začatie konania vyhovieť. Žalobkyňa vo veci samej namietala neplatnosť rozhodcovskej zmluvy z dôvodu absencie slobodnej a vážnej vôle uzavrieť s bankou rozhodcovskú zmluvu, ktorá bola z jej strany podpísaná len z pozície avalistu a teda nie z pozície zmluvnej strany. Súd v tomto prípade dospel k záveru, že podpis žalobkyne na predmetnej rozhodcovskej zmluve reflektuje jej vôľu postupovať spôsobom uvedeným v rozhodcovskej zmluve. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že rozhodcovská zmluva uzatvorená dňa 23.09.2004 má všetky náležitosti rozhodcovskej zmluvy v zmysle zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, došlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy a teda rozhodcovský súd bol vo veci oprávnený konať a rozhodnúť. Súd mal za to, že žalobkyňou namietané dôvody porušenia zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania nie sú relevantné. Súd prvej inštancie rozhodol tak, že návrh žalobkyne zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 veta prvá O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Výška trov konania žalovaného v I. rade predstavovala sumu 300,62 EUR a pozostáva z náhrady trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby s režijným paušálom. Súd žalovanému v II. rade, žalovanému v III. rade a žalovanému v IV. rade náhradu trov konania nepriznal, nakoľko im zo súdneho spisu žiadne trovy konania nevyplynuli. Vedľajšiemu účastníkovi nijaké trovy konania za podanie odvolania zo dňa 19.11.2010 doručeného súdu dňa 23.11.2010 nevyplynuli, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 18. Žalovaná podala dňa 03.02.2015 voči rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie. Odvolanie dôvodila odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. b) OSP, teda, že konanie má inú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ako druhý odvolací dôvod uviedla žalovaná dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) OSP, teda že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, tretí odvolací dôvod uviedla žalovaná dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) OSP, teda, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaná v odvolaní namietala predovšetkým to, že súd procesne pochybil pri vykonávaní kľúčového dôkazu v prospech žalobkyne, ktorým preukázala, že podala žalobu v zákonom stanovenej lehote podľa ust. § 41 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. V odvolaní z 11.8.2008 voči uzneseniu súdu o zamietnutí návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku totiž žalobkyňa súdu predložila kópiu obálky, ktorá preukazuje, že odberná lehota zásielky obsahujúcej rozhodcovský rozsudok jej začala plynúť dňa 16.05.2006, nakoľko rozhodcovský rozsudok si neprevzala pri prvom pokuse doručovateľa o jeho doručenie, ale až následne v 18-dňovej odbernej lehote pošty. Týmto dôkazom teda žalobkyňa spochybnila dátum doručenia rozhodcovského rozsudku uvedeného v rozhodcovskom spise. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že dátum uvedený na zadnej strane obálky je zjavne dátum, odkedy začala odberná lehota žalobkyni plynúť a nie dátum kedy uplynula odberná lehota. Podľa jej názoru sa súd nevysporiadal s logickým rozporom spočívajúcim v tom, že ak bol rozhodcovský rozsudok žalobkyňou prevzatý dňa 13.05.2006, ako konštatuje súd, nedávalo by zmysel, aby na zadnej strane obálky bolo poštovým doručovateľom uvedené, že „adresát si zásielku v odbernej lehote neprevzal." Ďalšou procesnou vadou, ktorá sa v konaní vyskytla bola podľa žalobkyne nesprávna interpretácia ust. § 47 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v platnom znení ohľadom prerušenia tohto konania ex lege. Súd v napadnutom rozsudku uviedol, že napriek tomu, že na žalovaného v IV. rade sa vedie na Okresnom súde Trnava konkurzné konanie pod sp. zn. 9K 8/2010, podľa súdu v tomto prípade nejde o konanie, ktoré sa týka majetku úpadcu. Ten bol dlžníkom v hlavnom záväzkovom vzťahu s vedľajším účastníkom na základe úverovej zmluvy, ku ktorej žalobkyňa podpísala zmenkové ručenie. Súd podľa žalobkyne nesprávne interpretoval charakter predmetu tohto konania a jeho právne dôsledky, v prípade vyhovenia žalobe. Ak by totiž súd žalobe vyhovel a rozhodcovský rozsudok by zrušil, znamenalo by to vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného v I. rade ako právneho nástupcu vedľajšieho účastníka. Vymožené plnenia od dlžníka či ručiteľov na plnenie jeho dlhu by nepochybne predstavoval i po zrušení exekučného titulu v konkurznom konaní žalovaného v IV. rade jeho pohľadávky, ktoré sú majetkom podliehajúcim konkurzu podľa ust. § 67 ods. 1 písm. b) zákona č.7/2005 Z.z. Išlo by o úpadcove pohľadávky nadobudnuté počas konkurzu. Z tohto dôvodu má žalobkyňa za to, že toto konanie malo byť ex lege prerušené a žiada odvolací súd, aby tento právny názor i postup prvostupňového súdu preskúmal. Ak malo byť konanie prerušené podľa ust. § 47 zákona č. 7/2005 Z.z., ale súd napriek tomu vo veci konal a rozhodol, nepochybne by bola daná iná procesná vada, ktorá bránila riadnemu prejednaniu veci. Žalobkyňa ďalej vo svojom odvolaní uviedla, že ak súd zamietol žalobu z dôvodu uplynutia zákonnej lehoty na podanie žaloby, nemal už žiadny dôvod vykonávať vo veci dokazovanie ohľadom jednotlivých žalobných dôvodov. Súd mal v takom prípade zamietnuť žalobu už v rannom štádiu konania s poukazom na zásadu hospodárnosti. To by znamenalo, že vec mal rozhodnúť už na prvom vytýčenom pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 27.10.2010. K tomu však nedošlo a súd v rozpore so zásadou hospodárnosti konania vo veci ďalej konal ďalšie 4 roky, čím okrem iného spôsobil v konaní zbytočné prieťahy a predlžoval právnu neistotu žalobkyne. Súd posudzoval otázku platnosti rozhodcovskej zmluvy s poukazom na ust. § 3 a 4 ZRK. V konaní žalobkyňa uviedla, že pri podpisovaní všetkých dokumentov v pobočke vedľajšieho účastníka v roku 2004 s manželom vychádzala z toho, že na týchto dokumentoch, ktoré im boli zo strany banky predložené na podpis sa s manželom zaväzujú výlučne len ako ručitelia a nie osoby, ktoré by boli v priamom záväzkovom vzťahu voči vedľajšiemu účastníkovi ako pôvodnému veriteľovi z titulu úverového vzťahu. Z toho dôvodu aj vôľa žalobkyne a jej manžela ako spotrebiteľov nesmerovala k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, ale len k podpísaniu ručiteľského záväzku v prospech hlavného dlžníka. Samotné podpisovanie prebehlo tým spôsobom, že im boli predložené všetky dokumenty naraz (vrátane zmlúv, ktoré podpisoval konateľ dlžníka), ktoré boli žalobkyňou podpísané v domnienke, že ide výlučne len o potvrdenie ručenia za záväzky dlžníka voči banke. Ako sa však žalobkyňa dozvedela dodatočne, v rámci dokumentácie, ktorá bola v banke podpísaná bola aj sporná rozhodcovská zmluva z 23.9.2004. Žalobkyňu tak ako zmenkovú ručiteľku zaväzoval len čl. IV dohody o zmenkovom vyplňovacom práve, v zmysle ktorého „Právne pomery neupravené touto dohodou sa riadia príslušnými ustanoveniami zákona č. 191/1950 Sb. a Obchodného zákonníka platného v Slovenskej republike a pre prípadné spory sú príslušné súdy Slovenskej republiky." Táto dohoda teda neobsahovala rozhodcovskú doložku a teda neexistovala právomoc rozhodcovského súdu prejednať spor medzi vedľajším účastníkom a žalobkyňou. Žalobkyňa v konaní opakovane uvádzala, že v predmetnej rozhodcovskej zmluve nebola s manželom uvedená ako zmluvná strana - tou bol len žalovaný v IV. rade ako klient banky a dlžník z hlavného záväzkového vzťahu. Z tohto dôvodu aj vzhľadom na dikciu ust. § 3 a 4 ZRK nie je možné podľa názoru žalobkyne považovať rozhodcovskú zmluvu za platnú a záväznú aj voči žalobkyni ako fyzickej osobe. Žalobkyňa vo svojom odvolaní uviedla, že súd vôbec nezohľadnil postavenie žalobkyne ako spotrebiteľky pri uzatváraní zmenkového ručiteľského záväzku ako ani aktuálnu judikatúru vzťahujúcu sa k neprijateľnosti dojednania rozhodcovskej zmluvy v znení a za okolností ako tom u bolo v tejto veci. V danom prípade je rozhodujúcou skutočnosťou, že právny vzťah medzi žalobkyňou a vedľajším účastníkom vznikol po vstupe Slovenskej republiky do Európskej Únie, keď už v našom vnútroštátnom práve pôsobili normy komunitárneho práva vrátane vplyvu Smernice Rady č. 93/13/EHS z 15.04.1993. Táto Smernica v čl. 3 definuje aká podmienka sa považuje za nekalú, resp. ktorá sa nepovažuje za individuálne dojednanú. S ohľadom na vyššie uvedené právne normy sa teda nemožno stotožniť s právnym názorom súdu prvého stupňa v tom zmysle, že uvedenú Smernicu nemožno v tomto prípade aplikovať z dôvodu, že úprava súčasného ust . § 53 ods. 4 písm . r) Občianskeho zákonníka bola zavedená do slovenskej právnej úpravy až novelou č. 379/2008 Z.z. a teda neplatila už v čase podpísania rozhodcovskej zmluvy. Takýto „protispotrebiteľský" výklad Smernice podľa žalobkyne nie je možné akceptovať s ohľadom na fakt, že všeobecné súdy boli povinné ustanovenia Smernice a jej účel v spotrebiteľských právnych vzťahoch aplikovať, resp. vo vnútroštátnej úprave interpretovať už od vstupu SR do EÚ, t.j. od 1.5.2004. V čase pod písania predmetnej dokumentácie (23.9.2004) už teda vnútroštátne súdy boli povinné Smernicu aplikovať, a teda v jej duchu interpretovať aj príslušné vnútroštátne pravidlá ako aj právne úkony, ktoré spadajú pod jej rámec. Súd sa nezaoberal námietkami žalobkyne k porušeniu zásady rovnosti komplexne. Súd sa vyjadril len k námietke žalobkyne ohľadom pôvodne namietaného rozhodcu (M. . S.) a k písomnej forme rozhodcovského konania, ktorú vyriešil len odkazom na čl. 17 rokovacieho poriadku. Rokovací poriadok však žalobkyni nebol doručený, takže nemala žiadnu možnosť využiť právo na ústne rozhodcovské konanie. Navyše podľa cit. čl. 17 sa vyžaduje dohoda účastníkov o ústnej forme rozhodcovského konania, čo znamená, že ak by žalobkyňa s manželom o túto možnosť požiadali, muselo by dôjsť k dohode so žalobcom, čo nebolo reálne. K ostatným námietkam, ktoré žalobkyňa v konaní vo vzťahu k porušeniu zásady rovnosti uplatnila sa však súd prvej inštancie vôbec nevyjadril. Žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie po vykonaní opätovného dokazovania zmenil tak, že žalobe vyhovie a rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Asociácie bánk sp. zn. I 2006-43 z 10.04.2006 zruší a následne v zmysle ust. § 43 ods. 1ZRK vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie o uplatnenom nároku v rozhodcovskom konaní. V prípade, ak z dôvodu výskytu neodstrániteľných procesných vád dospeje odvolací súd k záveru, že sú splnené podmienky podľa ust. § 221 OSP, žalobkyňa navrhla, aby súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si žalobkyňa pre prípad úspechu uplatnila náhradu trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania. 19. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný v I. rade, ktorý uviedol, že považuje rozsudok ako aj postup súdu v konaní o námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu za správny, a preto si dovoľuje požiadať odvolací súd, aby rozsudok potvrdil. V zmysle odôvodnenia rozsudku ako aj konania na súde prvej inštancie, ktoré vydaniu rozsudku predchádzalo považuje žalovaný v I. rade skutkové a právne závery o prekludovaní práva na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku sp.zn.: Il/2006-43 vydaného Stálym Rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie dňa 10.04.2006 za správne. V nadväznosti na odvolanie žalobkyne je zrejmé, že jej obrana v otázke doručovania Rozhodcovského rozsudku v nadväznosti na uvedenie vykonania dôkazu obálkou predloženou žalobcom je zrejme účelová. Z obsahu odôvodnenia rozsudku totiž jednoznačne vyplýva, že skutočnosť o prevzatí Rozhodcovského rozsudku po dátume 16.05.2006, tvrdenú žalobkyňou má súd za nepreukázanú. Z obálky predloženej žalobkyňou totiž jednoznačne vyplýva, že dátum 16.05.2006 bol poštovým úradom vyznačený ako koniec uplynutia lehoty, po ktorú bola zásielka uložená na pošte. Prevzatie rozhodcovského rozsudku dňa 13.05.2006 preukazuje doručenka. Na základe vyššie uvedeného, je preto zrejmé, že v súlade s odôvodnením rozsudku nebolo zo strany žalobkyne preukázané. že záver o doručení rozhodcovského rozsudku dňa 13.05.2006 je nesprávny. V nadväznosti na žalobkyňou tvrdenú nehospodárnosť konania na súde prvej inštancie z dôvodu, že súd považuje žalobu za podanú po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty žalovaný v I. rade uviedol, že táto skutočnosť nemá vplyv na zákonnosť a správnosť odvolaním napadnutého rozsudku, a prípadné nároky by si mala žalobkyňa uplatniť v inom konaní. S ohľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie aj pre iné skutočnosti ako len doručovanie rozhodcovského rozsudku, a tieto sú odvolacími dôvodmi žalobkyne, vyjadril sa žalovaný v I. rade aj k týmto skutočnostiam. Žalovaný zdôraznil skutočnosť, že v prípade, že by mal odvolací súd za preukázané porušenie ustanovení o konaní v prípade týchto ďalších skutočností, takáto vada by nemala mať vplyv na meritórne rozhodnutie vyjadrené vo výroku rozsudku z dôvodu prekludovania práva na podanie žaloby o zrušenie Rozhodcovského rozsudku. Vo vzťahu k rozhodnutiu súdu o neprerušení konania z dôvodu, že na majetok žalovaného v IV. rade bol vyhlásený konkurz považuje žalovaný v I. rade za správne v zmysle odôvodnenia rozsudku súdom prvej inštancie, pričom dodal, že počas trvania exekučného konania neboli v prospech žalovaného v I. rade ako oprávneného v tomto konaní vymožené a uhradené žiadne peňažné prostriedky. K hodnoteniu a vykonávaniu dôkazov vo vzťahu k rozhodcovskej doložke zakladajúcej právomoc Rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie ako aj ochrane spotrebiteľa sa žalovaný v I. rade stotožnil so závermi súdu, pričom v tejto súvislosti si zdôraznil skutočnosť, že viaceré tvrdenia boli zo strany žalobkyne počas konania na súde prvej inštancie navzájom si odporujúce. Žalovaný v I. rade žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. 20. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie žalobkyne bolo podané v rámci účinnosti zákonnej úpravy procesného konania podľa Občianskeho súdneho poriadku. č. 99/1963 Zb., avšak o odvolaní rozhodoval odvolací súd dňa 20.10.2016, teda už za účinnosti právnej úpravy Civilného sporového poriadku č. 160 /2015 Z.z. (ďalej ako „CSP“) a postupoval tak v súlade s § 470 ods. 1 CSP a § 473 CSP, podľa ktorého sa počnúc účinnosťou CSP, ruší úprava Občianskeho súdneho poriadku 99/1963 Zb. a aj na konania začaté pred účinnosťou CSP, sa počnúc dátumom 01.07.2016, vzťahuje aktuálna procesná úprava CSP. 21. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov odvolania, rozsahu odvolania a vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 379 CSP a § 380 CSP), nakoľko neboli splnené zákonné podmienky pre posudzovanie napadnutého rozsudku v inom rozsahu, alebo z hľadiska iných odvolacích dôvodov, ako tých ktoré žalobca a žalovaný v odvolaní uviedli. Pokiaľ ide o skutkový stav veci, v štádiu v akom dospel v dokazovaní súd prvej inštancie, odvolací súd má za to, že skutkový stav bol zistený dostatočne a na základe vykonaných dôkazov dospel súd prvej inštancie k správnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd má za to, že nie je daný zákonný dôvod na opakovanie alebo doplnenie dokazovania v súlade s § 384 CSP a preto je viazaný skutkovým stavom veci tak ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s § 383 CSP. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. 22. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalobkyne dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na neho poukazuje. 23. Odvolací súd k odôvodneniu vecne správneho napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom odvolateľa dodáva: 24. Odvolací súd sa plne stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o tom, že návrhu žalobkyne nebolo možné vyhovieť, nakoľko nie je dôvodný. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku podala v zákonom stanovenej 30-dňovej prekluzívnej lehote. Z doručenky, ktorá je súčasťou rozhodcovského spisu, ktorý je priložený k súdnemu spisu jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa si zásielku, ktorej súčasťou bol napadnutý rozhodcovský rozsudok prevzala dňa 13.05.2006, teda v odbernej lehote vyznačenej na zásielke (obálke) poštou, ktorá začala plynúť dňa 28.04.2006, kedy žalobkyňu doručovateľ pošty nezastihol v mieste jej bydliska a uplynula dňa 16.05.2006, čo je taktiež na doručenke zaznamenané. Žalobkyňa súdu predložila zadnú stranu doručenky, na základe ktorej tvrdila, že zásielku neprevzala dňa 13.05.2006. Odvolací súd toto jej tvrdenie považoval za účelové, nakoľko v prípade ak by si žalobkyňa neprevzala zásielku v stanovenej odbernej lehote od 28.04.2006 do 16.05.2006, táto by sa vrátila odosielateľovi, teda rozhodcovskému súdu by sa vrátila celá zásielka, vrátane doručovaného rozhodcovského rozsudku. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno v preukázaní jej tvrdenia, že zásielku, ktorou jej bol doručený rozhodcovský rozsudok neprevzala dňa 13.05.2006, a tento dátum prevzatia jednoznačne vyplývala z doručenky založenej v rozhodcovskom spisovom materiály, lehota na podanie žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku žalobkyni uplynula dňa 13.06.2006. Nakoľko lehota určená § 41 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní je lehotou prekluzívnou, súd o nej rozhoduje aj bez námietky účastníka konania. Žalobkyňa podala návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku na súd dňa 03.07.2006, teda po uplynutí 30-dňovej zákonnej prekluzívnej lehoty. Podľa § 41 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak účastník rozhodcovského konania požiadal o opravu rozhodcovského rozsudku podľa § 36, lehota začína plynúť od doručenia rozhodnutia o oprave rozhodcovského rozsudku. 25. Pokiaľ ide o odvolanie žalobkyne v časti neprerušenia konania podľa zákona č. 7/2005 Z.z., odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie, že predmetné konanie sa netýka majetku žalovaného v IV. rade, ktorý podlieha konkurzu, nakoľko je predmetom konania návrh žalobkyne na zrušenie rozhodcovského rozsudku. 26. V nadväznosti na žalobkyňou tvrdenú nehospodárnosť konania na súde prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že táto skutočnosť nemá vplyv na zákonnosť a správnosť odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, a prípadné nároky si mala žalobkyňa uplatniť v inom konaní. 27. Odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ ide o ďalšie odvolacie dôvody žalobkyne, a to neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, porušenie zásady rovnosti, týmito sa odvolací súd nezaoberal, vzhľadom na skutočnosť, že ťažiskovou otázkou v tomto konaní jednoznačne bolo dokazovanie, kedy žalobkyňa prevzala rozhodcovský rozsudok a či podala návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku na súd v zákonnej prekluzívnej lehote. Podľa názoru odvolacieho súdu ďalšie odvolacie dôvody žalobkyne by nemali žiaden vplyv na konečné rozhodnutie súdu o odvolaní žalobkyne. 28. Odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie, bolo potrebné podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť ako vecne správny. 29. Odvolací súd rozhodol o potvrdení rozsudku súdu prvej inštancie č. 32Cb/8/2012-84 jednohlasne, to znamená 3 hlasmi z 3 členov senátu. 30. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný v I. rade, ktorý bol v odvolacom konaní, tak ako na konaní súdu prvej inštancie úspešný v plnej miere, má preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Na základe uvedeného odvolací súd žalovanému v I. rade náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni priznal vo výške 100%. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).