Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/211/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110208565 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1110208565.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa METRO Bratislava a.s., Primaciálne námestie č. 1, Bratislava, IČO: 35 732 881, práv. zast. JUDr. Henrietou Danišovou, advokátkou, Muchovo námestie 1, Bratislava proti odporcovi 1/ Doprastav a.s., Drieňová 27, Bratislava, IČO: 31 333 320 a 2/ obchodná spoločnosť Bilfinger MCE GmbH, Lunzerstrasse 64, A - 4031, Linz, Rakúsko, obaja práv. zast. JUDr. Borisom Bohunským, Kozia 20, Bratislava, o zrušenie rozhodcovského rozsudku a o odvolaní účastníkov proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 32Cb/102/2010-411 z 21.5.2015, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 32Cb/102/2010-411 z 21.5.2015 v napadnutej zastavujúcej časti týkajúcej sa odporcu 1/ p o t v r d z u j e . Vo zvyšnej časti uznesenie súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil konanie a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi 1/ a 2/ náhradu trov právneho zastúpenia v sume 197,21 EUR k rukám ich právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Zastavujúcu časť odôvodnil tým, že podľa § 40 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. sa účastník rozhodcovského konania môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia iba tuzemského rozhodcovského rozsudku a tým je podľa § 44 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. rozhodcovský rozsudok vydaný na území Slovenskej republiky. V odôvodnení ďalej vyslovil názor, že miesto rozhodcovského konania môže byť v Slovenskej republike, pričom však výsledkom konania nemusí byť automaticky vydanie tuzemského rozhodcovského rozsudku ale môže to byť i vydanie cudzozemského rozsudku. Poukázal na to, že celé rozhodcovské konanie sa viedlo podľa rozhodcovských pravidiel Medzinárodného rozhodcovského súdu Medzinárodnej obchodnej komory (ICC) v Paríži. Konštatoval, že aj zo samotného rozhodcovského rozsudku je zrejmé, že bol vydaný v Paríži a to Medzinárodným rozhodcovským súdom pri Medzinárodnej obchodnej komore (ICC) v jeho sídle v Paríži, nachádza sa na ňom hlavička súdu s jeho identifikačnými údajmi a spisovou značkou (15789/JNH/GZ), ktorá bola rozsudku pridelená Medzinárodným rozhodcovským súdom. So zreteľom na uvedené uzavrel, že uvedený rozsudok nemá povahu tuzemského rozhodcovského rozsudku ale cudzozemského rozsudku a preto nie je možné aplikovať § 40 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. a nie je daná právomoc súdu Slovenskej republiky. Výrok týkajúci sa náhrady trov konania odôvodnil úspechom odporcov v konaní a odkazom na § 142 ods. 1 O.s.p. a §§ 11 ods. 1, 1 ods. 3 v spojení s ust. § 13a ods. 4 vyhl. č. 655/2004 Z.z. Proti tomuto uzneseniu podali včas odvolanie účastníci konania. Navrhovateľ navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vytýkal súdu, že ak v danej veci zistil, že nie je daná právomoc slovenského súdu, tak potom vo veci nemal od počiatku vôbec konať ale postupovať podľa § 103 a § 104 O.s.p. a vec ihneď postúpiť príslušnému orgánu so zachovaním účinkov spojených s podaním návrhu na začatie konania. Súd teda mal zastaviť konanie bez toho, aby vykonal akýkoľvek úkon, takto však nekonal. Naopak konal zdĺhavo a nehospodárne. Namietal, že ak teda súd tvrdí, s čím žalobca nesúhlasí, že napádaný rozhodcovský rozsudok nebol vydaný na území Slovenskej republiky a preto nie je daná právomoc slovenského súdu, mal povedať aj to, kto je príslušný na rozhodovanie a tomuto orgánu vec postúpiť. Konštatoval, že súd prvého stupňa nepostupoval v súlade s § 104 os. 1 O.s.p.. Ďalej namietal, že sa súd prvého stupňa vôbec nevysporiadal s tým kto je odporca 2/. Uviedol, že je nesporné, že odporca 2/ zanikol. Pôvodne označený odporca 2/ bol z registra firiem Rakúskej republiky vymazaný 4.5.2004 s tým, že žiadosť o výmaz bola doručená 21.4.2014. Uzavrel, že súd prvého stupňa nemohol uviesť spoločnosť Bilfinger MCE Gmbh & Co za odporcu 2/ preto túto spoločnosť nemožno považovať za účastníka konania. Ďalej vytýkal súdu prvého stupňa, že pri rozhodovaní o trovách nesprávne postupoval podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keďže konanie zastavil a preto mal postupovať podľa § 146 O.s.p.. Napokon uviedol, že súd prvého stupňa nerozhodol o jej žiadosti na vrátenie súdneho poplatku. Odporcovia navrhli uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť, nakoľko slovenský súd nemôže vec postúpiť zahraničnému súdu, či zahraničnému orgánu, takýto postup nevyplýva zo žiadnej normy EÚ, medzinárodnej zmluvy, či princípov medzinárodného práva. Odporcovia však podali odvolanie do časti uznesenia týkajúcej sa náhrady trov konania. Namietal, že uznesenie súdu prvého stupňa je v časti týkajúcej sa náhrady trov konania nepreskúmateľné, nakoľko súd nezdôvodnil, prečo základnú sadzbu tarifnej odmeny posudzoval podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky a nie podľa § 10 ods. 2 vyhlášky. Súd má v prvom rade skúmať, či v navrhovateľ veci je možné hodnotu práva vyjadriť v peniazoch. Vyslovil názor, že v danom prípade je hodnota práva v peniazoch vyjadriteľná a zistiteľná bez akýchkoľvek ťažkostí, nakoľko predmetom konania bolo zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorým bol navrhovateľ zaviazaný zaplatiť odporcom 1/ a 2/ istinu 1.869.958,02 EUR spolu s úrokmi z omeškania a trovami 50.000,- USD, priznaná suma celkove predstavuje 2.329.660,91 EUR, z ktorej mal súd prvého stupňa správne pri výpočte odmeny za úkony poskytnutých právnych služieb vychádzať. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je správne iba sčasti. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi súdu prvého stupňa, pre ktoré konanie voči odporcovi 1/ zastavil a vzhľadom na zásadu hospodárnosti nepovažuje za potrebné dôvody opakovať. Slovenský súd nemôže postúpiť vec zahraničnému súdu, či zahraničnému orgánu, nakoľko takýto postup nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a taktiež zo žiadneho predpisu nevyplýva pre konajúci súd povinnosť v uznesení o zastavení konania určiť, ktorý cudzozemský orgán či súd má právomoc a je príslušný vo veci rozhodnúť. So zreteľom na uvedené nepovažoval odvolací súd námietky navrhovateľa za dôvodné a uznesenie súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa zastavenia konania podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil, avšak iba vo vzťahu k odporcovi 1/, nakoľko za dôvodné považoval námietky navrhovateľa týkajúce sa subjektu, ktorý súd prvého stupňa označil za odporcu 2/, a voči ktorému aj vo veci rozhodol. Z obsahu spisu vyplýva, že odporca 2/ bol v návrhu označený ako MCE VOEST Gmbh & Co (MCE Stahl und Maschinenban GmbH & Co), Lunzerstrasse 64, Linz, Rakúsko. Zo záhlavia napadnutého uznesenia vyplýva, že súd prvého stupňa rozhodol ale voči odporcovi 2/, voči spoločnosti Bilfinger MCE Gmbh, Lunzerstrasse 64, Linz, Rakúsko, avšak z odôvodnenia uznesenia nevyplýva, prečo konal s takto označeným odporcom 2/. Súd prvého stupňa zrejme vychádzal z oznámenia spoločnosti Bilfinger MCE Gmbh z 9.10.2014, v ktorom poukázal na nesprávne označenie odporcu 2/ s tým, že majetok spoločnosti označenej v návrhu prešiel na túto spoločnosť. Súd prvého stupňa pochybil, keď sa otázkou existencie právnej subjektivity spoločnosti označenej v návrhu ako odporca 2/ bližšie nezaoberal, keď vzhľadom na námietky navrhovateľa je sporné, či už v čase podania návrhu bol takto označený subjekt ešte spôsobilý byť účastníkom konania, ak áno, či túto spôsobilosť vôbec stratil a či spoločnosť, voči ktorej ako voči odporcovi 2/ súd prvého stupňa rozhodol je skutočne právnym nástupcom pôvodne označeného subjektu. So zreteľom na uvedené súd prvého stupňa napadnuté uznesenie v zastavujúcej časti týkajúcej sa odporcu 2/ podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vrátil na ďalšie konanie. Vychádzajúc z obsahu návrhu navrhovateľ sa ním nedomáha plnenia ale zrušenia rozhodcovského rozsudku a až následne ak súd návrhu vyhovie, bude sa súd zaoberať samotným nárokom na plnenie. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny vychádzal z ust. § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z., ktorá upravuje základnú sadzbu pre prípad, že nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len pomernými ťažkosťami. Nakoľko však odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vrátil na ďalšie konanie a výrok o trovách je výrok závislý, odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil aj výrok o náhrade trov a vec aj v tejto časti vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd prvého stupňa podľa § 224 ods. 3 O.s.p. rozhodne aj o trovách odvolacieho konania. Odvolací súd však prisvedčil názoru navrhovateľky, že v danom prípade vzhľadom na výsledok sporu nebolo možné postupovať pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.