Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/540/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110221173 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1110221173.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: C. Y., bytom H. X, H., zastúpeného: JUDr.Miloš Barbuš, advokát, AK Štúrova 13, Bratislava, proti žalovanému: CCS-Cargo Customs Service, s.r.o., IČO: 35 746 793, Gajova 13, Bratislava, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 7.2.2014, č.k. 26C/82/2010-264, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalovanému sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie: - zamietol žalobu o určenie, že okamžité skončenie pracovného pomeru uskutočnené listom zo dňa 26.2.2010 doručené žalobcovi dňa 2.3.2010 je neplatné a pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným naďalej trvá, - zamietol žalobu o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške jeho priemerného mesačného zárobku 331,94 eur s 9% úrokom z omeškania ročne od 15.3.2010 do právoplatnosti rozhodnutia súdu, - žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Zamietajúci výrok v určovacej časti žaloby právne odôvodnil § 68 ods.1 písm. b/, § 68 ods. 2, § 70, § 74 veta prvá, § 77 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej „Zák. práce„) a vecne tým, že z vykonaného dokazovania (výsluchu strán, svedkov M. S., N. K., S. N., I. Š., Y. C., I.na Š., N. Ď., M. R., W. G., I. U., z obsahu pracovnej zmluvy žalobcu, dohody o hmotnej zodpovednosti, okamžitého skončenia pracovného pomeru prevzatého dňa 2.3.2010, z obsahu listu žalobcu adresovaného zamestnávateľovi z 3.3.2010, ktorým oznámil zamestnávateľovi, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, z príkazu na zahraničnú pracovnú cestu zo dňa 14.12.2009, z potvrdenia o prevzatí kreditnej karty z 2.9.2008, zo žiadosti o vydanie kreditnej karty Mastercard business z 28.7.2008, z vyúčtovania zahraničnej pracovnej cesty z 31.12.2010, Smernice SM23, výpisu z kreditnej karty vystaveného Volksbank Slovensko, a.s. doručeným 22.1.2010, žiadosti o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnaneckou radou spoločnosti CCS-Cargo Customs Service, s.r.o. zo dňa 19.2.2010, internej smernice vydanej dňa 12.11.2007, z čestného prehlásenia z 3.9.2009, z čestného prehlásenia vyhotoveného 8.1.2010, ako aj z ostatných listinných dôkazov) mal preukázané, že medzi stranami vznikol na základe písomnej pracovnej zmluvy z 27.10.2008 pracovný pomer na dobu neurčitú s dňom nástupu do práce 1.11.2008 a s dohodnutou pracovnou pozíciou vodič-závozník s miestom výkonu práce zamestnanca Bratislava a zahraničné destinácie klientov podľa pokynov priameho nadriadeného. Z medzi stranami uzatvorenej dohody o hmotnej zodpovednosti mal súd prvej inštancie ďalej preukázané, že žalobcovi bola zverená okrem iného palivová platobná karta a kreditná banková platobná karta Volksbank, a.s.. Listom z 26.2.2010 prevzatým 2.3.2010 došlo zo strany zamestnávateľa k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobcom podľa § 68 ods. 1/ písm. b/ Zákonníka práce, v ktorom žalovaný skutkovo vymedzil dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru tak, že „dňa 16.12.2009 žalobca v rozpore s čl.II. a čl.III., bod 3 prvou a piatou vetou Dohody o hmotnej zodpovednosti svojvoľne bez predchádzajúceho písomného súhlasu vybral z pridelenej platobnej karty Volksbank Slovensko, a.s. Bratislava č. XXXXXXXXXXXXXXXX sumu 60 eur, výber tejto sumy z účtu zamestnávateľa žalobca zamestnávateľovi riadne nezdôvodnil, ani nepreukázal nevyhnutnosť jej použitia v súvislosti s plnením pracovných úloh“. Toto konanie zamestnávateľ vyhodnotil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, pričom o výbere hotovosti z platobnej karty sa dozvedel až na základe bankového výpisu z účtu banky Volksbank Slovensko, a.s. doručeného mu dňa 22.1.2010. 1.3. Súd prvej inštancie v rozhodnutí zdôraznil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je mimoriadny spôsob skončenia pracovného pomeru, ktorý prichádza do úvahy iba výnimočne. Je to jednostranný právny úkon, ktorým môžu rozviazať pracovný pomer zamestnávateľ i zamestnanec, ak má na to zákonom ustanovený dôvod. Podmienkou platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru je písomná forma, skutkové vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia tak, aby ho nebolo možné zameniť s inými. Účinky zrušovacieho prejavu nastávajú zo zákona dňom, keď sa písomný prejav o okamžitom skončení pracovného pomeru doručil druhému účastníkovi. Závažné porušenie pracovnej disciplíny treba posudzovať podľa konkrétnych okolností prípadu. Existencia závažného porušenia pracovnej disciplíny oprávňuje zamestnávateľa aj k výpovedi. Zamestnávateľ sa môže rozhodnúť, či dá zamestnancovi výpoveď alebo s ním okamžite skončí pracovný pomer. O závažné porušenie pracovnej disciplíny ide vtedy, ak svojou intenzitou z okruhu iných závažných porušení vystupuje tak, že ponechanie zamestnanca u zamestnávateľa do uplynutia výpovednej lehoty nie je možné z dôvodu udržania pracovnej disciplíny u zamestnávateľa. 1.4. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že z hľadiska formálnych náležitostí predmetný právny úkon okamžitého zrušenia pracovného pomeru spĺňal zákonné podmienky teda písomnú formu (bol podpísaný osobou oprávnenou konať za žalovaného, bol žalobcovi riadne doručený a okamžité skončenie pracovného pomeru bolo i vopred prerokované zamestnaneckou radou. Posudzujúc skutkové vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru mal preukázané, že žalovaný skončil pracovný pomer so žalobcom okamžite v dôsledku konania žalobcu spočívajúceho vo výbere hotovosti z kreditnej karty zamestnávateľa bez predchádzajúceho odsúhlasenia zamestnávateľom a nezdokladovania účelu použitia vybratej hotovosti. Tento dôvod bol zhodne skutkovo vymedzený v žiadosti o jeho prerokovanie zamestnaneckou radou a v okamžitom skončení pracovného pomeru. Súd prvej inštancie sa nepriklonil k právnemu názoru žalobcu v tom, že okamžité skončenie pracovného pomeru obsahovalo dva dôvody a konštatoval, že žalobca si nesprávne interpretuje to znenie textu v okamžitom skončení pracovného pomeru (piaty odsek) ako druhý skutok s dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru. V uvedenom texte žalovaný len zdôrazňuje skutočnosť, že žalobca sa dopustil i iného ďalšieho porušenia pracovnej disciplíny, na ktoré bol žalovaným písomne upozornený listom zo dňa 26.1.2010 a ktoré časovo predchádzalo písomnému zrušovaciemu prejavu žalovaného o okamžitom skončení pracovného pomeru. 1.5. Pri zhodnotení intenzity porušenia pracovnej disciplíny súd prvej inštancie vychádzal z okolnosti konkrétneho prípadu, spôsobu porušenia povinností žalobcom v spojení s jeho ďalším následným úmyselným zavineným konaním spočívajúcim v tom, že žalobca nezdokladoval použitie hotovosti po ukončení pracovnej cesty pri jej vyúčtovaní, kde uvádzal nepravdivé dôvody použitia hotovosti. Rovnako prihliadol i na predchádzajúce porušenia pracovnej disciplíny žalobcom rovnakého charakteru neoprávnenými výbermi z bankovej karty a uvádzaním nepravdivých zdôvodňovaní ich výberu, ako aj opakovanými oneskorenými vyúčtovaniami, ktoré skutočnosti mal preukázané z výpovede svedka S. N. ako aj z listinných dôkazov založených žalovaným (čestné prehlásenie zo dňa 3.9.2009). Nezdokladovanie výberu hotovosti kreditnou kartou pri vyúčtovaní pracovnej cesty potvrdil vo svojej výpovedi aj sám žalobca ktorý uviedol, že čestné prehlásenie o vyúčtovaní výberu kreditnou kartou doručil zamestnávateľovi až po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru. 1.6. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že žalobca v priebehu konania nepopieral vykonanie neoprávneného výberu kreditnou kartou a jeho obrana spočívala v tom, že žalovaný ako zamestnávateľ na zdokladovanie úhrady nákladov vynaložených zamestnancom na pracovnej ceste pri strate účtovného dokladu bežne akceptoval náhradný doklad formou čestného prehlásenia. Toto tvrdenie žalobcu však v priebehu konania nebolo preukázané. Preukázané bolo, že zamestnávateľ výnimočne akceptoval čestné prehlásenie, na základe jeho schválenia nadriadeným a to v prípade preukázateľne vzniknutých výdavkov počas pracovnej cesty a vyhodnotenia všetkých okolností konkrétneho prípadu. Z výpovedí svedkov mal súd prvej inštancie preukázané, že v zmysle interných predpisov žalovaného bol zamestnanec povinný si vyžiadať na každý výber z kreditnej karty predchádzajúci súhlas svojho nadriadeného a následne po ukončení pracovnej cesty mal povinnosť súčasne s predložením celkového vyúčtovania pracovnej cesty vydokladovať i vynaložené finančné náklady. Táto povinnosť zamestnancom vyplýva predovšetkým zo všeobecných právnych predpisov, najmä Zákonníka práce, osobitného zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov a je detailnejšie upravená v interných predpisoch žalovaného, s ktorými bolo zamestnanci oboznámení. 1.7. Pri posudzovaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny posudzoval súd prvej inštancie aj to, či u žalobcu išlo o ojedinelé porušenie pracovnej disciplíny a aké následky toto porušenie pracovnej disciplíny malo všeobecne aj z hľadiska vzťahu k ostatným zamestnancom. Vychádzajúc z uvedeného ako aj z vykonaného dokazovania potom dospel k záveru, že žalobca sa dopustil takého konania, ktoré možno vyhodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny pričom išlo o zavinené porušenie pracovnej disciplíny, dodržiavanie ktorej patrí k základným povinnostiam každého zamestnanca. Pri hodnotení intenzity porušenia pracovnej disciplíny bral do úvahy aj negatívny dopad takéhoto porušenia pracovnej disciplíny na pracovnú disciplínu ostatných zamestnancov a dospel k záveru, že zo strany zamestnávateľa nie je možné tolerovať a akceptovať konanie zamestnanca, ktorým úmyselne porušuje všeobecné právne predpisy ako aj interné predpisy zamestnávateľa. 1.8. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 zák.č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej „O.s.p.“) zohľadňujúc, že v spore plne úspešný žalovaný si právo na ich náhradu nepriznal. 2.1. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca navrhujúc aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil na ďalšie konanie a rozhodovanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Vo vzťahu k okamžitému skončeniu pracovného pomeru zdôraznil, že keďže súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou, je potrebné vychádzať len z toho, či je zrušujúci prejav skutkovo odôvodnený a či toto skutkové opísanie zakladá dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru (R 4/2002). V danom prípade je nesporné, že predmetom okamžitého skončenia pracovného pomeru sú dva skutky, pričom druhý skutok je vymedzený iba odkazom na písomné upozornenie zo dňa 26. 1. 2010. I napriek tomu, že súdu prvej inštancie predkladali rozhodnutie NS ČR 2Cdo/69/2007, súd prvej inštancie sa s výkladom tohto rozhodnutia vôbec nezaoberal a v rozhodnutí nevysvetlil, z akého dôvodu nie je aplikovateľné na dané okamžité skončenie pracovného pomeru. Takýto postup súdu je v príkrom rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p.. Pokiaľ je v okamžitom skončení pracovného pomeru vymedzených viacero porušení pracovnej disciplíny, tak každý tento dôvod pre skončenie pracovného pomeru sa posudzuje ako samostatný dôvod. Z uvedeného vyplýva, že oba dôvody uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru musia pre vyvolanie účinkov a platnosti tohto úkonu spĺňať obligatórne podmienky a náležitosti stanovené v Zákonníku práce každý samostatne. Na základe uvedených skutočností mal odvolateľ za nesporné, že právne relevantným pre posudzovanie platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru bude v zásade len prvý skutok v ňom uvedený. 2.2. Odvolateľ uviedol, že zo znenia okamžitého skončenia pracovného pomeru je evidentné, že žalovaný vo svojom prejave vôle dával zamestnancovi okamžité skončenie pracovného pomeru na základe opakovaného porušenia pracovnej disciplíny, na ktoré bol upozornený upozornením zo dňa 26. 1. 2010, tak ako to žalovaný sám uvádza. V prípade ak mal v úmysle so žalobcom skončiť pracovný pomer za takto definované skutky, čiže za kumuláciu porušenia pracovnej disciplíny, mal pristúpiť k skončeniu pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce. Z judikatúry (V 15/1983, rozhodnutia NS ČR sp.zn. 21 Cdo/742/2003, R 27/1995) jednoznačne vyplýva, že upozornenie za porušenie pracovnej disciplíny sa dáva pri predchádzajúcom porušení pracovnej disciplíny, teda pri prvom skutku. V tomto prípade bol žalobca upozornený na druhý skutok/ porušenie pracovnej disciplíny, ktoré bolo uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru. Teda po udelení upozornenia k žiadnemu inému porušeniu pracovnej disciplíny nedošlo. Odvolateľ ďalej konštatoval, že súd prvej inštancie účelovo vyberal skutočnosti zo skutkového stavu. V rozhodnutí síce pravdivo uviedol, že žalobca doručil čestné prehlásenie na zdokladovanie výberu hotovosti platobnou kartou až po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru, avšak pomlčal o iných skutočnostiach, ktoré sú pre posúdenie danej situácie relevantné. V rozhodnutí sa nevyporiadal sa so skutočnosťami, že v interných predpisoch žalovaného nie je stanovená lehota na predloženie čestného prehlásenia, že žalovaný ho nikdy nevyzval na jeho predloženie a na podanie vysvetlenia, resp. vyjadrenia k porušeniam pracovnej disciplíny, ktoré sa mu kladú za vinu a ktoré boli dôvodmi okamžitého skončenia pracovného pomeru a že okamžité skončenie pracovného pomeru mu bolo doručované počas práceneschopnosti. Mal za to, že v danom prípade mal zamestnávateľ aplikovať postup uvedený v § 63 ods.6 Zákonníka práce, t.j. mal povinnosť ho oboznámiť s dôvodom na skončenia pracovného pomeru a umožniť sa k nemu vyjadriť. V jeho prípade mu zamestnávateľ vopred neoznámil jednotlivé dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré mali spočívať v porušení pracovnej disciplíny a týmto mu odňala možnosť vyjadriť sa k nim. 2.3. K záverom týkajúcim sa prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnaneckou radou uviedol, že žalovaný zaslal členom zamestnaneckej rady žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorá obsahovala iba popis prvého skutku (výberu v hotovosti), samotné znenie okamžitého skončenia pracovného pomeru nebolo zamestnaneckej rade doručené a zamestnanecká rada prerokovala toto okamžité skončenie pracovného pomeru bez toho, že by vedela o tom, že v okamžitom skončení pracovného pomeru sú obsiahnuté dve porušenia pracovnej disciplíny. V žiadosti o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru nebolo uvedené, že žalobca predložil zamestnávateľovi čestné prehlásenie a ani to, na aké účely boli použité vybrané prostriedky. V žiadosti o prerokovanie mali byť pripojené aj všetky s tým súvisiace listiny, teda aj čestné prehlásenie a taktiež vyjadrenie žalobcu v zmysle § 63 ods. 6 Zákonníka práce, ktoré mu však žalovaný neumožnil vykonať. Zamestnanecká rada sa mala primárne zaoberať konaním žalobcu aj so všetkými okolnosťami, teda že prostriedky boli použité na nákup čistiacich prostriedkov tak ako to umožňuje interný predpis. Odvolateľ vyslovil presvedčenie, že zamestnanecká rada nemala kompletné podklady pre objektívne prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru, z tohto dôvodu nebola splnená hmotnoprávna podmienka pre okamžité skončenie pracovného pomeru a tento úkon je absolútne neplatným právnym úkonom. 2.4. Čo sa týka hodnotenia súdu prvej inštancie týkajúceho sa dôvodov použitia hotovosti uvedených v čestnom prehlásení a ich vyhodnotenia ako nepravdivých, nie je zo žiadnej časti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu zrejmé, na základe čoho súd takto tieto dôvody hodnotí. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by dôvody uvedené v čestnom prehlásení boli nepravdivé. Pokiaľ sa súd prvej inštancie v rozhodnutí odvoláva i na predchádzajúce porušenia pracovnej disciplíny žalobcom rovnakého druhu, tieto neboli predmetom dokazovania v konaní, neboli uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru a pri popise týchto skutkov prvoinštančným súdom, chýba ich akýkoľvek popis a miestna, vecná a časová súvislosť. Konštatovanie súdu je len všeobecným tvrdením bez akéhokoľvek podrobnejšieho sa zaoberania sa týmito skutkami. Odvolateľ ďalej uviedol, že žalovaný upravuje dve situácie platby kartou v smernicu SM 23, a to na súkromné účely s predchádzajúcim súhlasom žalovaného a na služobné účely, s dokladovaním alebo doložením čestného prehlásenia. Na základe jeho čestného vyhlásenia vyhotoveného podľa smernice SM 23, finančné prostriedky vybrané z platobnej karty neboli použité na súkromné účely, ale na služobné účely a súhlas žalovaného nebol potrebný. Poukazujúc na úpravu režimu úhrady nákladov na PC podľa SM 23 konštatoval, že palivo a prípadne ďalšie služby, ktoré je možné platiť tankovacou kartou, hradí zamestnanec touto kartou. Ostatné náklady (ktoré parametre tankovacej karty nedovoľujú z nej hradiť) zamestnanec hradí jemu pridelenou kreditnou kartou. Pod ostatnými nákladmi možno chápať tovary a služby, ktoré súvisia s výkonom pracovnej cesty a s prevádzkou a údržbou prideleného motorového vozidla. Po vykonaní pracovnej cesty je zamestnanec povinný zdokladovať použitie kreditnej karty, a to doložením účtovných dokladov a v prípade, ak ten nie je k dispozícii tak čestným prehlásením, v ktorom zamestnanec uvedie, na aký účel boli prostriedky použité. V čestnom prehlásení predloženom zamestnávateľovi detailne uviedol na aký použil finančné prostriedky, ktoré dňa 16.12.2009 vybral z kreditnej karty. Neporušil žiadne ustanovenie Zákonníka práce, zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách a ani internú smernicu SM 23. Naopak, v súlade s internou smernicou SM 23 a v súlade s Dohodou o hmotnej zodpovednosti postupoval pri preukazovaní svojho výdavku a je na zamestnávateľovi, či ho akceptuje alebo nie. O dôvodoch okamžitého skončenia pracovného pomeru sa dozvedel až pri jeho doručení, pričom bol v danom čase PN. 2.5. Poukazujúc na citovanú súdnu judikatúru (PR 7/1998, NS ČR sp.zn. 21 Cdo/762/2001, 21 Cdo/1241/2003, 2 Cdon/257/1997, 21 Cdo/46/2002, 28 Cdo/1193/2004, 22 Cdo/1900/2005, 25Cdo/812/1999) odvolateľ ďalej zdôraznil, že preukázanie toho, že zamestnávateľovi riadne predložil čestné prehlásenie o použití finančných prostriedkov (presne tak ako to upravuje smernica) a žalovaný toto čestné prehlásenie považuje za nepravdivé, je na žalovanom aby preukázal, že dôvody použitia finančnej hotovosti, ním uvedené v čestnom prehlásení sú nepravdivé. Žalovaný totiž danú situáciu vyhodnotil tak, že žalobca finančné prostriedky použil na súkromné účely bez toho, že by si vopred vyžiadal súhlas nadriadeného. V tomto smere však žiaden relevantný dôkaz nepredložil. Žalovaný nemá nikde vo svojich interných predpisoch ustanovenú lehotu, v ktorej je zamestnanec povinný doložiť čestné prehlásenie. Žalobca napokon s poukazom na rozhodnutia NS SR 5 Cdo/26/2009, 5 Cdo/74/2008, 2Cdo/314/2009 a 21 Cdo/1252/2002 namietol, že súd prvej inštancie bral pri posudzovaní platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z 26.2.2010 aj skutky, ktoré neboli obsahom tohto úkonu. Uviedol, že neoprávnených výberov sa dopustil i bývalý zamestnanec I. U., a to v sume 160 eur a 100 eur. Teda takýto istý postup iného zamestnanca v spornom čade, kde predmetom boli opakované výbery a sumy vyššie ako 60 eur, neboli dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, ale boli riešené upozorneniami. Žalovaný naviac sumu 60 eur žalobcovi zrazil z vyúčtovania mzdy za mesiac január 2010 i napriek tomu, že medzi stranami uzavretý čl. IV Dohody o hmotnej zodpovednosti je absolútne neplatným právnym úkonom. 3.1. Žalovaný v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne a právne správne v celom rozsahu potvrdiť, keď konajúci súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, vykonané dôkazy hodnotil v súlade s ust. § 132 O.s.p. a vec správne právne posúdil. Žalovaný zdôraznil, že jeho postup pri okamžitom skončení pracovného pomeru voči žalobcovi bol uplatnený v súlade so zákonom . Žalobca sa preukázateľne dopustil protiprávneho konania, ktoré bolo opodstatnene vyhodnotené ako závažné porušenie pracovnej disciplíny takej intenzity, t.j. konania spočívajúceho v uskutočnení vopred neodsúhlaseného hotovostného výberu z platobnej karty a žiadnym hodnoverným spôsobom nezdokladovaným a nepodaním vierohodného vysvetlenia k účelu výberu zamestnávateľovi a jeho spojitosti s plnením pracovných úloh ani do času okamžitého skončenia pracovného pomeru. Dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru bol tento jediný, dostatočne konkretizovaný dôvod, ktorý bol i vopred prerokovaný radou zamestnancov v zmysle § 74 Zákonníka práce. Otázka či ide o jeden alebo dva dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je otázkou interpretácie judikatúry, ale faktografie, t.j. toho, čo súd považoval v konaní za preukázané. O skutku uvedenom v okamžitom skončení pracovného pomeru sa dozvedel až koncom januára 2010 a k overeniu a ustáleniu jeho konania/ deliktu ako závažného porušenia pracovnej disciplíny zamestnávateľom došlo až neskôr na základe nehodnoverných vyjadrení žalobcu k použitému účelu hotovostného výberu a jeho nezdokladovania. Je faktom, že sa žalobca dopustil ďalšieho pracovnoprávneho deliktu dňa 25.1.2010 (použitie vozidla na súkromný účel) a za to bol písomne napomenutý listom zo dňa 26.1.2010, ale v okamžitom skončení pracovného pomeru žalovaný len zdôrazňuje, že žalobca sa dopustil i iného porušenia pracovnej disciplíny, ktorým je pracovnoprávny delikt zo dňa 25.1.2010 a cituje obsah tohto písomného upozornenia z 26.1.2010 k tomuto deliktu. Toto porušenie však v žiadnom prípade nebolo dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru. Každý pracovnoprávny delikt rieši žalovaný so zamestnancom a v predmetnom kontexte je len náhodou, že skutok z 25.1.2010 bol s písomným napomenutím zo strany zamestnávateľa zo dňa 26.1.2010 doriešený skôr, ako bol ustálený dej toho deliktu, za ktorý bol so žalobcom okamžite skončený pracovný pomer. 2.2. Žalovaný spochybnil i tvrdenia žalobcu o tom, že nemal možnosť svoje konanie vysvetliť. So žalobcom hovoril jeho priamy nadriadený p. S. N., ale vysvetlenia boli protirečivé, nehodnoverné a neakceptovateľné. Žalobca zamestnávateľovi uviedol, že výber z karty použil na pokutu za prekročenie rýchlosti. V rozpore s týmto tvrdením v súdnom konaní vypovedal, že pokutu obdržal za nevyhovujúci stav zimných pneumatík a následne sa oprel o úplne iný dôkaz - čestné prehlásenie. Čestné prehlásenie žalobca predložil len súdu ako prílohu svojho žalobného návrhu, pričom neexistuje žiadne jeho vysvetlenie a doloženie písomnou formou, prečo riadne a v lehotách v zmysle zák.č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách (do 5 dní po ukončení pracovnej cesty), resp. internej smernice SM -23 (do 5 dní po ukončení pracovnej cesty) riadne nevyúčtoval a nezdokladoval predmetnú pracovnú cestu, počas ktorej uskutočnil podľa tvrdenia žalobcu hotovostný výber na nákup vecí, ktoré boli „nevyhnutné„ pri plnení pracovných povinností. V danom prípade bola splnená i zákonná hmotnoprávna podmienka prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnaneckou radou tak ako je uvedená v § 74 Zákonníka práce. Zamestnaneckú radu požiadal o prerokovanie iba jediného popísaného skutku, pre ktorý bol rozhodnutý okamžite skončiť so žalobcom pracovný pomer a ktorý bol i obsahovo zhodne vymedzený v okamžitom skončení pracovného pomeru. To, že žalobca predložil čestné prehlásenie zamestnávateľovi nemohlo byť v žiadosti o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru uvedené, keďže žalobca zamestnávateľovi žiadne čestné prehlásenie nepredložil. V tomto čase ho zamestnávateľ nemal k dispozícii a i táto skutočnosť v spojitosti s ostatným uvedeným predmetným konaním žalobcu bola dôvodom kvalifikácie konania žalobcu ako závažného porušenia pracovnej disciplíny. 2.3. Skutočnosť, že žalobca mal povinnosť požiadať vopred o použitie platobnej karty na určitý účel a zdokladovať písomným dokladom účel (účtovný alebo iný daňovo uznateľný doklad) mu bola známa, takže vedome porušil povinnosť tým, že pre dotknutý výber nepožiadal o súhlas zamestnávateľa a ani následne v rozpore so všeobecným právnym predpisom ako i interným predpisom zamestnávateľa účel výberu v hotovosti nezdokladoval a dopustil sa tak porušenia pracovnej disciplíny. Poukazujúc na svoje písomné vyjadrenie z 31.1.2011 žalovaný uviedol, že v konaní bola preukázaná skutočnosť, že i v minulosti sa žalobca dopustil opakovane neoprávnených výberov z platobnej karty, ktoré boli riešené zamestnávateľom. Konanie, ktoré je predmetom sporu zamestnávateľ hodnotil samostatne ako závažné porušenie pracovnej disciplíny takej intenzity, pre ktoré sa rozhodol so žalobcom ukončiť pracovný pomer okamžite i s prihliadnutím na tieto predchádzajúce opakované porušenia pracovnej disciplíny žalobcom. Tvrdenia žalobcu o tom, že v jeho prípade nedošlo k porušeniu žiadnej právnej povinnosti a zamestnávateľ takéto porušenia nesankcionoval ani vo vzťahu k ostatným zamestnancom s poukazom na prípad upozornenia zamestnanca pána U., označil žalovaný za nepravdivé. Pokiaľ ide o doložené čestné prehlásenie žalovaný uviedol, že rozpis nakúpených položiek je v rozpore so žalobným návrhom, v ktorom je uvedené, že boli nakúpené i pohonné hmoty, výber hotovosti nesedí s rozpisom použitých peňazí, zakúpené veci žalobca nikdy nepredložil zamestnávateľovi k nahliadnutiu a zaevidovaniu do majetku zamestnávateľa, potreba a nevyhnutnosť ich kúpy počas pracovnej cesty žalobcu nie je naplnená, nejednalo sa o veci, ktoré bolo nevyhnutné zakúpiť počas krátkodobej pracovnej cesty na 3 dni (čistiaci spray na palubné dosky, špongia, metla, osviežovač vzduchu) a naviac žalobca pred nástupom na cestu nehlásil požiadavku na potrebné príslušenstvo do vozidla. Argumentácia žalobcu pomocou judikátu NS ČR sp.zn. 22 Cdo 2670/1998 je nesprávna - v prejednávanom prípade zamestnávateľ predsa nepopiera ním vystavený doklad. NS ČR v citovanej kauze riešil situáciu, keď jedna sporová strana predložila kvitanciu a druhá poprela jej relevanciu. Dokazovať pravdivosť čestného prehlásenia je však per se nemožné. 4. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatnenej žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 5. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo odvolaním možné napadnúť rozhodnutie súdu prvej inštancie, pokiaľ to nevylučoval zákon (§ 201 v spojení s § 202 O.s.p.). Odvolanie bolo prípustné proti rozhodnutiu len z dôvodov uvedených v § 205 ods.2 O.s.p.. Odvolanie žalobcu vyvolalo v danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj po 1. júli 2016 (§ 470 ods. 2 C.s.p.) - napadnuté rozhodnutie bolo preto možné podrobiť meritórnemu odvolaciemu prieskumu. Odvolací súd ďalej konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalobcu rozhodoval po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 6. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým zamietol žalobu o určenie, že okamžité skončenie pracovného pomeru uskutočnené listom zo dňa 26.2.2010 doručené žalobcovi dňa 2.3.2010 je neplatné a pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným naďalej trvá a o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške jeho priemerného mesačného zárobku 331,94 eur s 9% úrokom z omeškania ročne od 15.3.2010 do právoplatnosti rozhodnutia súdu, v ktorom dostatočne a presvedčivo zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o žalobe podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vyporiadal i s vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods. 2, 3 C.s.p.) majúcimi pri posúdení veci podstatný význam. 7. Pre doplnenie rozhodnutia a v záujme vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd uvádza nasledovné. 8. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je k námietkam žalobcu opakovane uvádzaným v odvolaní, o nedostatku riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia, v ktorom absentuje relevantné právne posúdenie a vyhodnotenie, z ktorého by bolo možné vyvodiť akými úvahami bol súd vedený pri posudzovaní rozhodujúcich otázok možné konštatovať, že odôvodnenie rozhodnutia napadnutého rozsudku uvedeným požiadavkám vyhovuje a námietky žalobcu sú v tomto smere nedôvodné a nepodložené. V danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, výsledky dokazovania, vysvetlil, čoho sa žalobca domáhal, čo uvádzal žalovaný na svoju obranu, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery náležite vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že skutkové alebo právne závery súdu prvej inštancie nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016). 9. K námietke odvolateľa, že rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis (§ 68 ods. 1 písm. b/, § 68 ods.2, § 70, § 74 veta prvá, § 77 zák.č. 311/2001 Z.z., namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. 10. K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016 (t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O.s.p.. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 133 až § 135 O.s.p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 11. Podľa § 68 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer okamžite výnimočne a to len vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu. Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže podľa ods. 1 okamžite skončiť pracovný pomer v lehote 2 mesiacov odo dňa keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr do 1 roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. Podľa § 70 Zákonníka práce okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musí v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné, uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť. Podľa § 74 veta prvá Zákonníka práce výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je neplatná. Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe, alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote 2 mesiacov odo dňa keď sa mal pracovný pomer skončiť. 12. Odvolací súd sa s poukazom na dôvody odvolania podaného žalobcom ako prvoradou otázkou zaoberal posúdením platnosti úkonu smerujúceho k skončeniu pracovného pomeru zo dňa 26.2.2010 daného žalobcovi podľa ust. § 68 ods.1 písm. b/ Zák. práce (v tomto úkone výslovne citovaného) z hľadiska náležitostí prejavu vôle smerujúceho k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, tzn. či tento prejav vôle bol zrozumiteľný a určitý, či obsahoval tiež presné a zrozumiteľne vyjadrené dôvody k okamžitému skončeniu pracovného pomeru spĺňajúce podmienky ust. § 70 Zák. práce a i vo vzťahu k splneniu povinnosti zamestnávateľa tento úkon vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov (§ 74 Zákonníka práce). Odvolací súd poznamenáva, že skúmanie splnenia formálnoprávnych podmienok úkonu smerujúceho ku skončeniu pracovného pomeru bol súd prvej inštancie povinný preskúmavať aj bez výslovného návrhu strán a bol povinný i bez aktivity strán sporu v tomto smere vykonať dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie týchto skutočností podstatných pre právne posúdenie veci (§ 120 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016). 13. Na splnenie hmotnoprávnych podmienok okamžitého skončenia pracovného pomeru v zmysle v odseku 11 citovaných zákonných ustanovení treba, aby dôvod bol v zrušovacom prejave uvedený takým spôsobom, aby bolo z neho zrejmé, aké skutkové dôvody viedli zamestnávateľa k tomu, že rozviazal pracovný pomer so zamestnancom, a naviac toto skutkové vymedzenie musí byť také, aby ho nebolo možné zameniť s iným skutkom a musí byť preskúmateľné i z hľadiska dodržania subjektívnej a objektívnej lehoty určenej v § 68 ods. 2 Zákonníka práce. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník pracovnoprávneho vzťahu (zamestnanec alebo zamestnávateľ) vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého zákonného dôvodu sa pracovný pomer okamžite končí. Z dôvodu uvedeného v ust. § 68 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce môže zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer len vtedy, ak zamestnanec svojim konkrétnym zavineným konaním závažne porušil pracovnú disciplínu. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru preto musí byť uvedený nielen tak, aby bolo zrejmé, ktorý z dôvodov uvedených v ust. § 68 ods. 1 Zákonníka práce bol uplatnený, ale súčasne takým spôsobom, aby bolo nepochybné, v akom konkrétnom konaní zamestnanca spočíva; iba taká konkretizácia použitého dôvodu po skutkovej stránke zaisťuje, že nevzniknú pochybnosti o tom, z akého dôvodu bol so zamestnancom okamžite skončený pracovný pomer, a že dôvod nebude možné dodatočne meniť. 14. V prejednávanom prípade sa odvolací súd plne zhoduje s názorom súdu prvej inštancie o tom, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 26.2.2010 zodpovedá hore uvedeným požiadavkám - z jeho obsahu je zrejmé, aké skutkové dôvody viedli žalovaného k tomu, že rozviazal pracovný pomer so žalobcom, skutkové vymedzenie je nezameniteľné s iným skutkom a musí byť preskúmateľné i z hľadiska dodržania subjektívnej a objektívnej lehoty určenej v § 68 ods. 2 Zákonníka práce. Z obsahu okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 26.2.2010 je bez akejkoľvek pochybnosti že za zavinené závažné porušenie pracovnej disciplíny vedúce zamestnávateľa k okamžitému skončeniu pracovného pomeru považoval žalovaný konanie žalobcu, ktorým „dňa 16.12.2009 v rozpore s čl. II, čl. III bodom 3 prvou a piatou vetou Dohody o hmotnej zodpovednosti svojvoľne - bez predchádzajúceho písomného súhlasu zamestnávateľa vybral z pridelenej platobnej karty VOLKSBANK Slovensko, a.s. Bratislava č. XXXXXXXXXXXXXXXX sumu 60 eur, výber uvedenej sumy zamestnávateľovi riadne nezdôvodnil a ani nepreukázal nevyhnutnosť jej použitia v súvislosti s plnením pracovných úloh“. 15. Za právne neopodstatnenú považuje odvolací súd odvolaciu argumentáciu žalobcu smerujúcu k jeho úvahe o tom, že ďalším dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru medzi stranami bolo i iné porušenie pracovnej disciplíny na ktoré žalovaný poukázal v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 26.2.2010 pri konštatovaní o tom, že „upozornením zo dňa 26.1.2010 Vám doručeného dňa 1.2.2010 ste boli písomne napomenutý za porušovanie pracovnej disciplíny s upozornením, že ak sa v nasledovnom čase dopustíte akéhokoľvek ďalšieho porušenia pracovnej disciplíny, zamestnávateľ voči Vám uplatní § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce a ukončí s vami pracovný pomer s okamžitým účinkom.“ Vychádzajúc z obsahu okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 26.2.2010 a posudzujúc ho v celom jeho kontexte i odvolací súd túto všeobecnú a skutkovo bližšie nekonkretizovanú konštatáciu o porušení pracovnej disciplíny, na ktorú bol žalobca písomne napomenutý v upozornení zo dňa 26.1.2010, vníma len ako konštatáciu dokresľujúcu stav v dodržiavaní pracovnej disciplíny žalobcom na pracovisku v čase bezprostrednom pred doručením úkonu smerujúceho ku skončeniu pracovného pomeru. Okolnosť, že zamestnávateľ za závažné porušenie pracovnej disciplíny nepovažoval konanie žalobcu, za ktoré mu bolo dňa 26.1.2010 dané upozornenie na dodržiavanie pracovnej disciplíny nebola v celom priebehu konania namietaná ani zo strany žalovaného. Preto pokiaľ súd prvej inštancie pri skúmaní platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 26.2.2010 preskúmaval výlučne konanie žalobcu, ktorým „dňa 16.12.2009 v rozpore s čl. II, čl. III bodom 3 prvou a piatou vetou Dohody o hmotnej zodpovednosti svojvoľne - bez predchádzajúceho písomného súhlasu zamestnávateľa vybral z pridelenej platobnej karty VOLKSBANK Slovensko, a.s. Bratislava č. XXXXXXXXXXXXXXXX sumu 60 eur, výber uvedenej sumy zamestnávateľovi riadne nezdôvodnil a ani nepreukázal nevyhnutnosť jej použitia v súvislosti s plnením pracovných úloh postupoval správne a správnosť ním prijatej úvahy konštatuje i odvolací súd. Naviac dodáva, že i napriek obšírnej odvolacej argumentácii žalobcu týkajúcej sa posúdenia, či dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným bol jeden alebo dva dôvody vedúce zamestnávateľa k použitiu zvoleného spôsobu skončenia pracovného pomeru, má sám žalobca za nesporné, že „právne relevantným pre posudzovanie platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru bude v zásade len prvý skutok, uvedený v okamžitom skončení pracovného pomeru“, t.j. skutok, ktorý bol v súvislosti s podanou žalobou o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru posudzovaný súdom prvej inštancie. 16. Vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním má odvolací súd za jednoznačné, že i ostané hmotnoprávne podmienky platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru boli v prejednávanom prípade splnené - bola dodržaná písomná forma okamžitého skončenia pracovného pomeru, okamžité skončenie pracovného pomeru bolo vopred prerokované s radou zamestnancov (dňa 19.2.2010), bol dodržaný kvalifikovaný spôsob doručenia žalobcovi (dňa 2.3.2010) a bola dodržaná zákonná 2 mesačná subjektívna a 1 ročná objektívna lehota podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce, v priebehu plynutia ktorej mohol zamestnávateľ podľa ods. 1 okamžite skončiť pracovný pomer (o závažnom porušení pracovnej disciplíny sa zamestnávateľ dozvedel dňa 22.1.2010 po doručení výpisu VOLKSBANK Slovensko a.s. za mesiac december 2009). Na odvolaciu námietku žalobcu o nesplnení povinnosti žalovaného pred doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru s ním tento úkon prerokovať neprihliadol, keďže táto povinnosť pre zamestnávateľa nevyplýva z hmotnoprávnej úpravy vzťahujúcej sa k použitému spôsobu skončenia pracovného pomeru. 17. K platnému skončeniu pracovného pomeru okamžitým skončením je potrebné okrem uvedeného, aby zamestnávateľ preukázal existenciu skutkovo vymedzeného dôvodu a následne skutočnosť, či konanie zamestnanca, ktoré je dôvodom k okamžitému skončeniu pracovného pomeru dosiahlo intenzitu, akú má na mysli ust. § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. 18. Vychádzajúc z obsahu spisu a výsledkov vykonaného dokazovania sa odvolací súd zhoduje s názorom súdu prvej inštancie v tom, že v konaní bolo preukázané, že žalobca zavinene porušil pracovnú disciplínu tým, že dňa 16.12.2009 bez predchádzajúceho písomného súhlasu zamestnávateľa vybral z pridelenej kreditnej platobnej karty VOLKSBANK Slovensko, a.s. Bratislava č. XXXXXXXXXXXXXXXX sumu 60 eur, výber uvedenej sumy zamestnávateľovi riadne nezdôvodnil a ani nepreukázal nevyhnutnosť jej použitia v súvislosti s plnením pracovných úloh. Ako prvoradé zdôrazňuje, že existenciu alebo neexistenciu porušenia pracovnej disciplíny žalobcom súd prvej inštancie správne preskúmaval podľa skutkového stavu zisteného z vykonaného dokazovania ku dňu, kedy bolo žalobcovi doručené okamžité skončenie pracovného pomeru (2.3.2010). Z vykonaného dokazovania je nad akúkoľvek pochybnosť, že žalobca sumu 60 eur z pridelenej kreditnej platobnej karty dňa 19.12.2009 bez súhlasu a vedomia zamestnávateľa skutočne vybral (táto skutočnosť je nesporná), avšak zamestnávateľovi čerpanie tejto sumy vo vyúčtovaní pracovnej cesty č. 784 trvajúcej od 15.12.2009 od 17,00 hod. do 18.12.2009 do 20,00 hod. neuviedol, neurobil tak ani do 22.1.2010 a tým pádom ani do uvedeného času nezdôvodnil výber jej použitia. O výbere uvedenej sumy sa žalovaný dozvedel až dňa 22.1.2010 po doručení výpisu VOLKSBANK Slovensko a.s. za mesiac december 2009. Z vyjadrenia žalovaného a výpovede svedka S. N. (priameho nadriadeného žalobcu) vyplynulo, že žalobca následne zdôvodnil výber uvedenej sumy tým, že ju použil na úhradu pokuty. Z výsluchu žalobcu je nepochybné i to, že „čestné prehlásenie na vydokladovanie použitia sumy 60 eur pri vyúčtovaní nepredložil, bol spätne vyzývaný na zdokladovanie a čestné prehlásenie, ktorým zdôvodňuje výber sumy 60 eur dňa 18.2.2009 z pridelenej kreditnej platobnej karty zaslal zamestnávateľovi až po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru“ (zápisnica z pojednávania nariadeného na deň 23.6.2011). Na základe uvedeného nie je možné žalovanému vytknúť, že použitie nevydokladovanej sumy 60 eur z pridelenej platobnej karty žalobcom oprávnene posúdil ako neoprávnený výber zamestnanca. 19. Na odvolacie námietky žalobcu namietajúce súdom prvej inštancie prijatý záver o preukázaní porušenia pracovnej disciplíny žalobcom uvedeným v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 26.2.2010 (s ktorými sa odvolací súd stotožňuje) odvolací súd neprihliadal. Za neúčelné a nesmerujúce k právnej podstate prejednávanej veci považuje odvolacie námietky týkajúce sa neprihliadnutia na v konaní doložené čestné prehlásenie, ktorým žalobca preukazoval účel ich použitia sumy 60 eur, ktoré (ako je nesporné z výsluch samotného žalobcu) predložil žalovanému až po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru. Pre právne posúdenie existencie porušenia pracovnej disciplíny žalobcom, ktoré žalovaný uviedol v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 26.2.2010 bolo v posudzovanom podstatným, že žalobca dňa 2.9.2008 prevzal žalovaným mu pridelenú kreditnú platobnú kartu VOLKSBANK Slovensko s určeným úverovým rámcom (od roku 2009 vo výške 332 eur), že podľa osobitného zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách a internej Smernice SM-23 účinnej od 10.5.2008 mal povinnosť vyúčtovať pracovnú cestu, vrátane prípadného výberu z pridelenej kreditnej platobnej karty v lehote 5 dní po jej ukončení, že si po ukončení pracovnej cesty až do skončenia pracovného pomeru túto povinnosť nesplnil i napriek tomu, že bol vyzývaný na zdokladovanie výberu. Zamestnávateľ sa teda pred daním okamžitého skončenia pracovného pomeru ani nemohol zaoberať účelom použitia sumy 60 eur, keďže žalobca si svoju povinnosť vyúčtovať výber uvedenej sumy a k vyúčtovaniu doložiť buď účtovné doklady, resp. čestné prehlásenie o použití finančných prostriedkov do doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru jednoznačne nesplnil. Pokiaľ odvolateľ namieta to, že nebol vyzývaný na predloženie vyúčtovania sumy 60 eur (i keď z obsahu jeho výpovede vyplýva, že k takémuto postupu bol vyzvaný) odvolací súd zdôrazňuje, že povinnosť predložiť vyúčtovanie nákladov pracovnej cesty (vrátane výberu z pridelenej kreditnej platobnej karty) je základnou povinnosťou zamestnanca. Bez komentára odvolací súd ponecháva v priebehu konania produkované rozporné tvrdenia samotného žalobcu o účele použitia sumy 60 eur (iný účel použitia je uvedený v doloženom čestnom prehlásení, v priebehu pojednávania nariadeného na deň 6.6.2012 však uviedol, že výber použil na zaplatenie pokuty za ojazdené zimné pneumatiky a následne kupoval výbavu). 20. Súd prvej inštancie sa napokon správne zaoberal posúdením, či konanie zamestnanca, ktoré je dôvodom k okamžitému skončeniu pracovného pomeru dosiahlo intenzitu, akú má na mysli ust. § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. V zmysle citovaného ustanovenia môže zamestnávateľ skončiť pracovný pomer výnimočne, a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu. Zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer so zamestnancom len vtedy, ak konanie zamestnanca možno s prihliadnutím na všetky okolnosti považovať za tak závažné, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby ho naďalej zamestnával. Pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny sa vo všeobecnosti musí prihliadať na osobu zamestnanca, ním zastávanú funkciu, jeho doterajší postoj pri plnení pracovných úloh, čas a situáciu, za ktorých došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, mieru zavinenia zamestnanca, spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností zamestnancom, dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa, a pod.. 21. Vychádzajúc z hore uvedených kritérií sa odvolací súd zhoduje i s úvahou súdu prvej inštancie v tom, že žalobca sa dopustil konania, ktoré možno vyhodnotiť ako zavinené závažné porušenie pracovnej disciplíny. V posudzovanom prípade nemožno neprihliadnuť na to, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobca sa rovnakého skutku opakovane dopustil aj v období pred decembrom 2009, bol na tieto porušenia opakovane upozorňovaný (15.5.2009 žalobca prevzal upozornenie na závažné porušenie pracovnej disciplíny s výstrahou za neoprávnený výber z pridelenej kreditnej platobnej karty vo výške 160 eur realizovaný v dňoch 22.3.2009 a 8.4.2009, ktorý bol použitý na súkromné účely) a v januári 2010 bol napomenutý za porušenie pracovnej disciplíny (použitie služobného vozidla pre súkromnú potrebu ). Vychádzajúc z uvedeného je možné konštatovať, že za danej situácie, pri zohľadnení negatívneho dopadu vytýkaného konania žalobcu na ostatných zamestnancov, nebolo možné jeho zotrvanie v pracovnom pomere čo len po dobu výpovednej doby a postup zamestnávateľa nemožno vyhodnotiť ako postup nemajúci zákonnú oporu. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazuje na to, že zamestnávateľ rovnaký postup iného zamestnanca I. U. v spornom čase (výber sumy 100 eur a 160 eur) nepostihol okamžitým skončením pracovného, táto odvolacia argumentácia nemá vplyv na posúdenie daného prípadu. V prípade žalobcu sa jedná o prípad, kedy sa neoprávneného výberu z pridelenej platobnej kreditnej karty dopustil opakovane a kedy bol na rovnaké porušenie pracovnej disciplíny v minulosti už napomenutý. 22. V nadväznosti na rozhodnutie v časti o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru súd prvej inštancie správne zamietol i návrh v časti o určenie že pracovný pomer medzi stranami trvá a o zaplatenie náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, keďže predpokladom pre rozhodovanie súdu o týchto nárokoch podľa ust. § 79 a nasl. Zákonníka práce je výrok súdu o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. 23. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie, podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 24. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).