Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/330/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214200364 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2214200364.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Terézie Mecelovej v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s. r. o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpenej: TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: T. D., nar. XX. G. XXXX, bytom K., Y. XXX/XX, o 2.299,60 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 13. marca 2017 č. k. 12C/362/2014-126 takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie sumy 2.299,60 eur, úroku z omeškania vo výške 32,34 eur a úroku z omeškania vo výške 9% ročne od 13. februára 2012 do zaplatenia. Žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 524 ods. 1, 2, § 525 ods. 1 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 92 ods. 8 ZoB (zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov). Vecne zdôvodnil uzavretou zmluvou o úvere dňa 20. júna 2008 medzi právnou predchodkyňou žalobkyne (Slovenská sporiteľňa, a. s., Bratislava) a žalovaným, ktorou bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 2.655,51 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať mesačnými splátkami vo výške 57,49 eur, v počte splátok 71. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo 16. decembra 2011 Slovenská sporiteľa, a.s., Bratislava postúpila na žalobkyňu pohľadávku voči žalovanému vo výške 4.723,95 eur. Žalobkyňa uviedla, že voči žalovanému si uplatňuje nezaplatené splátky za obdobie od februára 2012 do mája 2014, keďže vo februári 2012 žalobkyňa vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru. Výzvou z 12. decembra 2008 banka oznámila žalovanému, že splácanie pohľadávky z úveru je v omeškaní k 30. novembru 2008 vo výške 229,97 eur, s výzvou na úhradu dlžnej sumy. Súd prvej inštancie konštatoval, že pokiaľ nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, prípadne dlh nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, že predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Ak banka postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobkyni, postupovala v rozpore s ustanovením § 92 ods. 8 ZoB, pretože ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti). A ak ku dňu postúpenia nebol splatný celý úver, banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok je preto neplatným právnym úkonom pre rozpor so zákonom. Úpravou v ustanovení § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu, napriek písomnej výzve banky, v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru, pričom by nemala každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona na ochranu spotrebiteľa. Ustanovenie § 525 ods. 1 O. z. zakazuje postúpiť pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Zákon o banke dovoľuje postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia zákonom stanovených podmienok, a to aby bol klient aspoň 90 dní v omeškaní s pohľadávkou a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. V prípade ich absencie je postúpenie pohľadávky neplatné podľa § 39 O. z.. Na absolútnu neplatnosť postúpenia súd prihliada ex offo (z úradnej povinnosti). Ak pre platnosť postúpenia treba splniť určité podmienky, je postupca v súdnom konaní povinný tvrdiť a preukázať predpoklady svojej vecnej aktívnej legitimácie, a teda i splnenie podmienok platného postúpenia. Nepreukázanie tejto skutočnosti má za následok nepreukázanie vecnej aktívnej legitimácie žalobcu. Súd prvej inštancie konštatoval, že možno síce považovať za preukázanú požiadavku 90-dňového omeškania, nebolo však v prejednávanej veci preukázané, že by žalovaný bol bankou aj písomne vyzvaný na splnenie svojho záväzku. Žalobkyňa tak nepreukázala, že pohľadávka voči žalovanému bola v čase postúpenia spôsobilá na postúpenie. V dôsledku toho nepreukázala svoju vecnú aktívnu legitimáciu a žaloba bola zamietnutá. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z. v znení neskoršieho právneho predpisu). Žalovanému ako úspešnej strane v spore vznikol nárok na náhradu trov konania, ktorá mu priznaná nebola z dôvodu, že mu v spore trovy nevznikli. 2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa navrhujúc jeho zmenu vyhovením žalobe, alternatívne zrušením a vrátením veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnila nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci. Žalobkyňa poukázala na predložené oznámenie postupcu, adresované žalovanému o postúpení pohľadávky, ktoré spolu s podacím hárkom zakladá aktívnu legitimáciu žalobkyne a súd mal povinnosť z tohto oznámenia vychádzať. Podporne poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 4Obo 210/01, ako i uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/248/2016, sp. zn. 5Co/228/2016, sp. zn. 8Co/564/2015, uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/387/2015 a uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/133/2013. S poukazom na uvedené rozhodnutia vyšších súdov nie je potrebné prejudiciálne skúmať existenciu a platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok, ale vychádzať z oznámenia o postúpení. Zo znenia ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Zákonodarca rozlišuje v dotknutom ustanovení pojem peňažný záväzok a časť peňažného záväzku. Ak v prvej vete súvetia bol použitý pojem peňažný záväzok ako celok s tým, že zákonodarca jednoznačne identifikoval súčasne aj pojem časť peňažného záväzku, je zrejmé, že ak v druhej vete súvetia použije pojem z prvej vety, bude ho chápať v tom istom význame. Správnosť záveru o tom, že banka môže postúpiť aj nezosplatnenú pohľadávku možno vyvodiť posúdením druhej vety dotknutého ustanovenia. Jeho zmyslom je vyjadrenie podmienky, že pokiaľ dlžník uhradil banke tú časť záväzku, s plnením ktorej bol v omeškaní, a to v čase pred postúpením pohľadávky, právo banky postúpiť celú pohľadávku, najmä jej nezaplatený zostatok zaniká. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo namysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Uvedený názor je zrejmý aj zo samotného znenia ustanovenia. Ak by zákonodarca mienil upraviť oprávnenie banky postúpiť na inú osobu len peňažný záväzok, ktorý je splatný a s ktorým je dlžník v omeškaní, potom by druhá veta bola v praxi neaplikovateľná a nadbytočná. Žalobkyňa poukázala na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/511/2015. Dotknuté ustanovenie nehovorí o tom, že by banka nemohla postúpiť pohľadávku na nebanku z neukončeného „živého“ úveru. Obdobný záver vyplynul i z rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/540/2015. Právna predchodkyne žalobkyne oprávnenie vyhlásiť mimoriadnu splatnosť nevyužila, učinila tak až žalobkyňa podaním z 24. januára 2012 (k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru došlo 12. februára 2012, dodržaním lehoty podľa § 53 ods. 9 O. z.). Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru predstavuje právo veriteľa požadovať splatenie svojej pohľadávky. Zosplatnenie dlhu znamená, že dlh už nie je možné zaplatiť dlžníkom v splátkach. Stáva sa splatným celý dlh. Uvedená skutočnosť však nemá žiaden vplyv na výšku alebo existenciu dlhu dlžníka. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Žalobkyňa poukázala na odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/163/2015 a rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19C/34/2012. Zastáva názor, že svoju vecnú aktívnu legitimáciu v konaní preukázala. Ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB ani nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobkyne ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že jeho účelom bola úprava výnimiek z bankového tajomstva a nie podmienok platnosti postúpenia pohľadávok. Norma obsiahnutá v ustanovení § 92 ods. 8 ZoB nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 ZoB. Žalobkyňa poukázala na odborný text publikovaný v časopise Súkromné právo č. 1/2015. Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 ZoB nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Ak banka písomne dlžníka nevyzvala na plnenie pred postúpením pohľadávky, nemá to vplyv na platnosť postúpenia. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo ZoB. Ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nemožno preto spájať s aktívnou legitimáciou žalobkyne ako postupníka pohľadávky. Napriek tomu žalobkyňa poukazuje na výzvu z 12. decembra 2008, že žalovaný bol vyzvaný na úhradu dlžnej sumy a súčasne bol v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Žalobkyňa na podporu svojej argumentácie označila aj rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12Co/223/2015. Podľa bodu 18.14 Všeobecných obchodných podmienok klient súhlasil s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky. Ak dôjde k akémukoľvek porušeniu, napr. v prípade nesplácania pohľadávky, je banka oprávnená postupovať v súlade s úverovými podmienkami, všeobecnými obchodnými podmienkami a všeobecne záväznými právnymi predpismi, najmä je oprávnená postúpiť pohľadávku. Banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojím klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemôže odchýliť. Ustanovenie § 89 ods. 1 ZoB teda pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchylne od ustanovení ZoB. Na podporu tejto časti argumentácie žalobkyňa označila rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/76/2016 a sp. zn. 9Co/145/2015. 3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu zotrval na svojom doterajšom postoji v spore. 4. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. 5. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 6. Podľa § 92 ods. 8 veta prvá ZoB ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to i osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len postupník), aj bez súhlasu klienta. 7. Zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov upravuje vzťahy súvisiace s podnikaním bánk na území Slovenskej republiky s cieľom bezpečného fungovania bankového systému (§ 1). V ustanovení § 2 ods. 1 tento zákon definuje banku ako právnickú osobu so sídlom na území Slovenskej republiky založenú ako akciovú spoločnosť, ktorá má bankové povolenie (je osobitnou úverovou inštitúciou). Ustanovenie § 92 ods. 8 tohto zákona preto obsahuje osobitnú úpravu postúpenia pohľadávky, písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, avšak predmetom postúpenia môže byť peňažný záväzok klienta voči banke, s ktorým je nepretržite v omeškaní po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní, pričom sa tiež vyžaduje existencia písomnej výzvy na úhradu peňažného záväzku adresovaná klientovi. 8. Špeciálna úprava postúpenia pohľadávky vychádza z osobitného postavenia bánk, ktoré disponujú bankovým povolením. Keďže cieľom zákona je právna úprava pri zabezpečení fungovania celkového bankového systému, bolo žiadúce stanoviť pevné pravidlá pri postupovaní pohľadávok bánk na iné subjekty, ktoré nie sú bankami, aby nedošlo k obchádzaniu zákona o bankách (napr. s postúpením nesplatných pohľadávok bánk súvisí ich ďalšia správa, pritom poskytovanie úveru bánk a ich správa je špecifickou osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou). 9. Ustanovením § 92 ods. 8 ZoB zákonodarca sledoval sprísnenie postúpenia cesie bankovej pohľadávky zo sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší zmluvné podmienky, aby v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednal finančnú službu (toto právo banka nemá, ak klient uhradil omeškaný peňažný záväzok ešte pred postúpením pohľadávky, s výnimkou, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti peňažného záväzku presiahol jeden rok). Zákonom stanovené podmienky postúpenia, akými sú postúpenie iba splatnej pohľadávky, písomná výzva, aspoň 90-dňová lehota trvania omeškania, umožňujúce postúpiť bankovú pohľadávku, nepodporujú záver, že by hlavným cieľom sprísnenia cesie bankovej pohľadávky bola ochrana bankového tajomstva. Striktné podmienky postúpenia pohľadávky vo svojom súhrne opodstatňujú záver o zákaze postúpenia bankovej pohľadávky, so súčasným stanovením výnimiek z tohto zákazu a neumožňujú odklon od pravidiel cesie bankovej pohľadávky v neprospech spotrebiteľa (uvedené už odznelo v rozhodnutiach Krajského súdu v Prešove). Bolo by v rozpore s účelom ZoB a viedlo by k neúnosnému právnemu stavu, ak by banky postupovali „živý“ úver na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle ZoB pod dohľad Národnej banky Slovenska. 10. Odvolací súd sa preto nestotožnil s námietkou žalobkyne v odvolaní, že ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobkyne ako postupníka pohľadávky, keďže jeho účelom bola podľa názoru žalobkyne úprava výnimiek z bankového tajomstva. Nedodržaním zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky v spotrebiteľských veciach, sa takéto postúpenie dostáva do rozporu s dikciou zákona s priamym dopadom na platnosť právneho úkonu. Akceptujúc odvolaciu argumentáciu žalobkyne, spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou by sa ocitli v zmluvnom vzťahu s iným nebankovým subjektom. Uvedené by bolo v rozpore s požiadavkou náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so smernicou o nekalých obchodných praktikách. Banka nepochybne má právo postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu. Pre takýto postup banky je ale nevyhnutné, aby postupovala v súlade so zákonom, vrátane ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/177/2014). 11. Ak neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta ZoB pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, ide o postúpenie v rozpore so zákonom, kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 O. z. zakázané (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ďalej len „NS SR“ sp. zn. 1Cdo 147/2017). Preto odvolacia námietka poukazujúca na možnosť odlišného dojednania podmienok postúpenia pohľadávky banky nebola dôvodná. 12. Súd prvej inštancie sa preto dôvodne zaoberal aplikáciou ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB na daný prípad, keďže spôsobilým predmetom postúpenia môže byť, v prípade bankovej pohľadávky, iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy, napriek ktorej bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/119/2013). Súd prvej inštancie preto správne konštatoval, že nepreukázanie zákonom stanovených predpokladov cesie bankovej pohľadávky podľa § 92 ods. 8 ZoB, malo za následok nepreukázanie vecnej aktívnej legitimácie žalobkyne (postupníka). Podľa platného právneho poriadku nie je daná viazanosť už vydanými skoršími rozhodnutiami súdu prvej a druhej inštancie, pričom výkladom predmetného ustanovenia ZoB sa už zaoberal NS SR v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo 147/2017 s vyššie uvedeným záverom. 13. Postúpenie pohľadávky bánk právna úprava výslovne viaže na záväzky, s ktorými je klient banky v omeškaní, ktoré nastáva po splatnosti dlhu. Preto východiskovým predpokladom postúpenia je splatnosť pohľadávky banky voči klientovi. Banka môže postúpiť iba pohľadávku zodpovedajúcu peňažnému záväzku, s ktorou je klient v omeškaní (§ 92 ods. 8 ZoB), inak by boli postupované „živé“ úvery na nebankové subjekty, hoci poskytovanie a správa bankového úveru podliehajú osobitnej úprave ZoB. 14. Spôsobilým predmetom postúpenia môže byť, v prípade bankovej pohľadávky, iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy, napriek ktorej bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/119/2013). 15. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobkyňa nepreukázala prvú podmienku kogentne stanovenú v § 92 ods. 8 ZoB, a to písomnú výzvu banky dlžníkovi, ktorá je prvoradým predpokladom pre cesiu bankovej pohľadávky alebo jej časti na inú osobu. Žalobkyňa však takýto dôkaz v konaní nepredložila. Bez právneho účinku bola výzva právnej predchodkyne žalobkyne z 12. decembra 2008, ktorú nemožno považovať za písomnú výzvu pred postúpením pohľadávky, ktorým by bol poskytnutý primeraný čas vykonať nápravu na zotrvanie vo vzťahu s bankou, s ktorou bola dojednaná finančná služba, keďže výzva bola vyhotovená v roku 2008 a k postúpeniu pohľadávky došlo až v roku 2011, pričom obsahom výzvy nebolo zaplatenie celej dlžnej pohľadávky, ale len záväzku vo výške 229,97 eur, splatného do doby uvedenej vo výzve z roku 2008. Predmetom daného sporu je však pohľadávka za obdobie od februára 2012 do mája 2014, ktorej sa uvedená výzva objektívne nemohla týkať. 16. K námietke žalobkyne, že ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB upravuje výnimky z bankového tajomstva a nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky, je potrebné uviesť, že cieľom dotknutého ustanovenia bolo sprísnenie pravidiel pre postúpenie pohľadávok bánk zo spotrebiteľských úverov, napriek zaradeniu tohto ustanovenia do 14. časti právneho predpisu s názvom bankové tajomstvo, pričom podmienky platného postúpenia pohľadávky banky a podmienky možnosti prelomenia bankového tajomstva sa vzájomne nevylučujú, naopak prekrývajú sa (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 147/2017). 17. Vo vzťahu k poukazu žalobkyne na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo 210/01, podľa záverov ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky, je dôvodné poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 147/2017, ktorý označil uvedené rozhodnutie za staršieho dáta, ktorého závery v súčasnosti nie je možné aplikovať v oblasti spotrebiteľského práva, keďže spočíva na diametrálne odlišných až protichodných princípoch ako právo obchodné. Uvedené rozhodnutie primárne rozoberá i predmetnú notifikačnú povinnosť. Rozhodnutie nevylučuje možnosť súdneho prieskumu platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, najmä v prípade, keď samotná právna úprava postúpenia pohľadávky podľa O. z. obsahuje ustanovenia o zákaze postúpenia (§ 525 O. z.). Ak by bola postúpená pohľadávka v rozpore so zákonom, nemožno uvedené konvalidovať ani včasným a riadnym oznámením o postúpení pohľadávky. Argument žalobkyne poukazujúci na oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky bol potom bez právneho významu, vo vzťahu k požiadavke splnenia zákonom stanovených predpokladov pre postúpenie bankovej pohľadávky, ktoré mali byť v zmysle § 92 ods. 8 ZoB naplnené už pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky. Následkom postúpenia pohľadávky, ohľadom ktorej neboli splnené špeciálne podmienky pre postúpenie bankovej pohľadávky na nebankový subjekt (postúpenie v rozpore so ZoB), bol by neplatný právny úkon v zmysle § 39 O. z. (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo 147/2017). 18. V spore niesla žalobkyňa dôkazné bremeno preukázania naplnenia zákonom stanovených podmienok pre postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods. 8 ZoB, ktoré však neuniesla a v dôsledku toho bola žaloba súdom prvej inštancie dôvodne zamietnutá, pre nedostatok vecnej aktívnej legitimácie žalobkyne v konaní. 19. Poukaz žalobkyne na zosplatnenie úveru po postúpení pohľadávky vo februári 2012 (vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru), bol bez právneho významu, keďže osobitným zákonom (ZoB) upravené podmienky postúpenia bankovej pohľadávky mali byť naplnené pred postúpením pohľadávky (ku ktorému došlo v roku 2011). 20. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania, aplikujúc ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého vznikol žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, voči žalobkyni v konaní neúspešnej. Náhrada trov konania žalovanému priznaná nebola z dôvodu, že podľa obsahu spisu žalovanému trovy konania nevznikli. 21. Vzhľadom k tomu, že žalovaný bol úspešný v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262 v spojení § 255 ods. 1 CSP, vznikol mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. 22. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.