Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/33/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110244085 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1110244085.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: G. C., Š. XX, štátny občan SR, proti žalovanému: LM spol s.r.o., LM, GmbH (jazyku nemeckom), LM, Ltd (v jazyku anglickom), Bohrova 9, Bratislava, IČO: 17320836, zastúpeného: Mgr. Gordanou Novomestskou, advokátkou, Koceľova 9, Bratislava, o náhradu za nevyčerpanú dovolenku vo výške 556,40 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.3.2013, č.k. 18C/142/2010-121, jednohlasne (pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti, v ktorej uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 119,52 eur s 19,5% úrokom z omeškania od 5.10.1995 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania z r u š u j e a v rozsahu zrušenia sa v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa: - uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 119,52 eur s 19,5% úrokom z omeškania od 5.10.1995 do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 21 eur, všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, - žalobu v časti 347,28 eur zamietol, - konanie v časti o 89,60 eur zastavil. Rozhodnutie právne odôvodnil § 100, § 101, § 102, § 263 ods.1 Zák. práce účinného v rokoch 1994-1995 a vecne tým, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 25.10.1995 domáhal neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru a náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku, ktorý nárok súd uznesením č.k. 18C/142/2010-1 zo dňa 17.9.1998 vylúčil na samostatné konanie. Podaním doručeným súdu dňa 27.1.1997 na výzvu súdu v zmysle § 43 zák.č. 99/1963 Zb. v platnom znení (ďalej „ O.s.p.“) žalobca upresnil uplatnený nárok tak, že žiadal náhradu za dovolenku 16,5 dňa za rok 1995 a 6 dní za rok 1994 spolu vo výške 6.300,-Sk. Podaním doručeným súdu 2.2.2011 rozšíril uplatnený nárok na 556,40 eur, t.j. 115,12 eur za 6 dní nevyčerpanej dovolenky z roku 1994 a 441,28 eur za 23 dní nevyčerpanej dovolenky v sume 441,28 eur (13.294,-Sk) s 19,5 % úrokom z omeškania od 12.12.1995 do zaplatenia, ktoré rozšírenie súd uznesením č.k. 18C/142/2010 zo dňa 18.2.2010 pripustil. Súd prvého stupňa vec prejednal v intenciách tvrdení uvádzanými žalobcom, ktorými odôvodňoval svoj žalobný návrh a tvrdení žalovaného z hľadiska skutočnosti uvádzaných na svoju obranu a zistil, že žalobca pracoval u žalovaného od 2.5.1994 do 30.11.1995 (táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná). V roku l994 žalobca čerpal 2 dni dovolenky od 30.8. 1994 až 31.8.1994, 2 dni 2.9.1994 a 16.9.1994 a 2 dni od 10.11.1994 do 11.11.l994, teda v roku l994 čerpal žalobca 6 dní dovolenky a v roku l995 čerpal 1 deň dovolenky (15.6.1995). Základná výmera dovolenky na ktorú mal žalobca v roku l994 a 1995 právny nárok bola 3 týždne. Rozhodné obdobie v roku l994 bolo mesiace 7, 8, 9, hodinová mzda v 68,- Sk a denná mzda 578,-Sk. V roku l995 bolo rozhodné obdobie 7,8,9, hodinová mzda 68,-Sk, denný zárobok 578,-Sk. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca žalobou uplatňoval sumu 556,49 eur s príslušenstvom. S prihliadnutím na žalovaným uplatnenú námietku premlčania nárok vo výške 347,28 eur zamietol, keď žalobca tento nárok uplatnil až 2.2.2011, teda po uplynutí 3 ročnej premlčacej lehoty. Žalobca sa v konaní síce domáhal preplatenia nevyčerpanej dovolenky, na ktorú mal nárok v rozsahu 5 týždňov (preukazujúc to stavom individuálneho účtu), túto skutočnosť však bol povinný preukázať zamestnávateľovi v zmysle § 102 ods. 5 Zákonníka práce do konca roku 1994. Keďže tak neurobil, vznikol mu nárok na dovolenku len v základnej výmere tri týždne. Vykonaným dokazovaním zistil, že v roku l994 žalobca čerpal 2 dni dovolenky od 30.8. 1994 až 31.8.1994, 2 dni 2.9.1994 a 16.9.1994 a 2 dní od 10.11.1994 do 11.11.l994, teda v roku l994 čerpal spolu 6 dní dovolenky. Alikvotná časť dovolenky na ktorý mal žalobca nárok je 10 dní (15:12= 1,25x8 mesiacov = 10 dní. Keďže čerpal 6 dní, súd prvého stupňa mu priznal právo na preplatenie 4 dní vychádzajúc z rozhodného obdobia III. štvrťroka 1994 (v júli odpracoval 170 hod. so základnou mzdou 4.000,- Sk, v auguste 170 hod. so základnou mzdou 3.913,- Sk a v septembri 153 hodín so základnou mzdou 4.287,- Sk), z celkového počtu hodín 493, s celkovou mzdou 12.200,- Sk, 12.200 : 493 odpracovaná doba = 24,746 zaokrúhlene 25,- Sk za hodinu x koeficient 184,79 (vtedy 8,5 hod. pracovný čas) = 4 619,75 Sk mesačná mzda . Denný zárobok 25x8,5 hod = 212,50 Sk, 4 dni x 212,50 Sk = 850,-Sk t.j 28,20 eur. V roku 1995 žalobca čerpal 1 deň dovolenky (15.6.1995), alikvotná časť dovolenky na ktorú mal žalobca právny nárok je dovolenka v počte 11 dní, 15dní x 12 mesiacov = 1,25 x 9 odpracovaných mesiacov = 11,25 zaokrúhlene 11 dní. Keďže čerpal 1deň, súd prvého stupňa mu priznal právo na preplatenie dovolenky za 10 dní vychádzajúc z rozhodného obdobia III. štvrťroka 1995 (v júli odpracoval 170 hod. so celkovou mzdou 13.272,- Sk, v auguste 187 hod. s celkovou mzdou 11.118,- Sk a v septembri 161,5 hodín s celkovou mzdou 11.156,- Sk ), z celkového počtu hodín 518,50, s celkovou mzdou 35.546 Sk, 35.546 : 518,50 = 68 Sk za hodinu, 68 x 8,5 hod = 578,-Sk denná mzda x 10 dní = 5780, Sk t.j. 191,86 eur. Pri určovaní výšky priznanej sumy súd prvého stupňa uviedol, že žalobca si uplatňoval 556,40 eur - 89,60 eur (časť, ktorú zobral späť) = 466,80 eur - premlčaný nárok 347,28 = 119,52 eur. Výrok o zastavení konania v časti o zaplatenie 89,60 eur súd prvého stupňa právne odôvodnil § 96 ods.1,2,3 O.s.p. pri zohľadnení úkonu žalobcu, ktorým v uvedenej časti zobral návrh na začatie konania späť. Pri priznávaní úrokov z omeškania postupoval podľa § 517 ods. 1, 2 zák.č. 40/1964 Zb. v platnom znení (ďalej „Obč. zákonník„), nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb.. O trovách konania rozhodol podľa § l42 ods. 1 v spojení s § 155 ods. 1 druhá veta O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý má vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Uplatnené trovy konania vo výške 5,10 eur za poštovné nepriznal, nakoľko v tomto konaní pri poštovnom išlo o neúčelne vynaložené náklady, nakoľko pri riadnom dodržaní Občianskeho súdneho poriadku náklady na poštovné nemuseli žalobcovi vzniknúť, nakoľko súdny poplatok a špecifikácia uplatnenej sumy mali byť už v návrhu a nie dodatočne odstraňovať vady návrhu. Proti prisudzujúcemu výroku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný navrhujúc, aby odvolací súd prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa názoru odvolateľa súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho odôvodnenie je nepreskúmateľné a neurčité, stanovenú mzdu za rok 1995 protiprávne zdvojnásobil a z rozhodnutia nie je ani zrejmé, ako dospel k stanoveniu náhrady dovolenky v sume 119,52 eur. Súd prvého stupňa nárok na zaplatenie náhrady mzdy za dovolenku vo výške 6.300,- Sk (209,12 eur) vylúčil na samostatné konanie z konania vedeného pod sp. zn. 18C/313/1995, v ktorom bol rozhodnutím zo dňa 27.2.2001 (ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 13.11.2001) zamietnutý návrh žalobcu na určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru a o zaplatenie odstupného. Následne v tomto konaní do roku 2011 nekonal. Žalobca svojim podaním zo dňa 31.1.2011 doplnil žalobu a žiadal, aby súd rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť mu titulom náhrady za nevyčerpaný zostatok dovolenky na zotavenie sumu v celkovej výške 556,40 eur s prísl. za 6 dní dovolenky za rok 1994 a 23 dní dovolenky za rok 1995. Nárok žalobcu bol od začiatku zmätočný a nevykonateľný, z jeho podaní nebolo zrejmé, ako navrhovateľ postupoval pri výpočte nároku na náhradu dovolenky, z akej mzdy, ako vypočítal nárok na dovolenku, keď za rok 1995 si uplatňoval 23 dní dovolenky a pracovný pomer bol ukončený počas roka 30.11.1995. Žalovaný ďalej rozporoval výpočet pre určenie výšky náhrady mzdy za rok 1995 , ktorý je nesprávny, keď súd pri výpočte chybne spočítal kolónky zo mzdového listu a mzdu žalobcu tým zdvojnásobil. K uplatneným úrokom z omeškania v priebehu konania poukazoval na to, že počas obdobia nečinnosti súdu úrok z omeškania bezdôvodne rástol a v súčasnosti vysoko prekračuje žalovanú istinu. Pracovný pomer účastníkov bol ukončený dohodou ku dňu 30.11.1995, výplatný deň bol 12. deň nasledujúceho mesiaca, preto omeškanie žalovaného mohlo nastať najskôr od 13.12.1995. Žalovaný v odvolaní napokon spochybnil súdom prvého stupňa prijatý výrok o trovách konania, keď úspech žalobcu v konaní bol len nepatrný. Žalobca v písomnom vyjadrení sa navrhol odvolanie žalovaného zamietnuť. Konštatoval, že žalovaný v odvolaní opakuje len to, čo je už súdu známe a čo bolo prednesené na predchádzajúcich pojednávaniach. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 ) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo veci súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného proti prisudzujúcemu výroku je dôvodné. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že viazanosť rozsahom a dôvodmi odvolania vyplýva pre odvolací súd z § 212 ods. 1, 2 O.s.p.. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 O.s.p. vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Treba zdôrazniť, že ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. V danej veci odvolateľ v odvolaní napadol výlučne skutkové a právne závery vzťahujúce sa k výroku súdu prvého, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 119,52 eur spolu s 19,5% úrokom z omeškania za obdobe od 5.10.1995 do zaplatenia. Podľa § 100 zák.č. 65/1965 Zb. v znení účinnom do 31.12.1995 (ďalej „Zákonník práce „), pracovníkovi vzniká za určených podmienok nárok na) dovolenku za kalendárny rok alebo na jej pomernú časť, b) dovolenku za odpracované dni, c) dodatkovú dovolenku, d) osobitnú dodatkovú dovolenku, e) ďalšiu dovolenku. Podľa § 101 Zákonníka práce pracovník, ktorý počas nepretržitého trvania pracovného pomeru k tej istej organizácii vykonával v nej prácu aspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na dovolenku za kalendárny rok, prípadne na jej pomernú časť, ak pracovný pomer netrval nepretržite po dobu celého kalendárneho roka. Za odpracovaný sa považuje deň, v ktorom pracovník odpracoval prevažnú časť svojej smeny; časti smien odpracované v rôznych dňoch sa nesčítajú. Pomerná časť dovolenky je za každý celý kalendárny mesiac nepretržitého trvania toho istého pracovného pomeru jedna dvanástina dovolenky za kalendárny rok. Podľa § 102 ods. 1, 2, 5 Zákonníka práce základná výmera dovolenky je tri týždne. Dovolenka vo výmere štyroch týždňov prislúcha pracovníkovi, ktorý do konca kalendárneho roka dovŕši aspoň 15 rokov pracovného pomeru po 18. roku veku. Nárok na dlhšiu ako základnú výmeru dovolenky je povinný pracovník preukázať najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom uplatňuje nárok na dlhšiu dovolenku; inak nárok na dlhšiu dovolenku za tento kalendárny rok zaniká. Podľa ust. § 110b ods. 1, 2 a 3 Zákonníka práce pracovníkovi prislúcha za dobu čerpania dovolenky náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku a prípadné naturálne požitky. Náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku možno pracovníkovi poskytnúť len vtedy, ak pracovník nemohol vyčerpať dovolenku ani do konca budúceho kalendárneho roka a) pretože mu organizácia neurčila dobu čerpania dovolenky alebo mu určil nesprávnu dĺžku dovolenky, b) pre prekážky v práci na strane pracovníka, c) pre skončenie pracovného pomeru. Za dovolenku alebo jej časť, ktorú pracovník nemohol vyčerpať, prislúcha náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku. Podľa ust. § 119 ods. 1 Zákonníka práce mzda a náhrada mzdy je splatná pozadu za mesačné obdobie, pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie, a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. Podľa ust. § 252 ods. 1 a 2 Zákonníka práce uspokojením nárok zanikne. Nároky musia byť uspokojené riadne a včas. Podľa § 275 ods. 1 Zákonníka práce zisťovanie a používanie priemerného zárobku ustanovuje osobitný predpis. Podľa ust. § 17 ods. 1, 2, 4, 9 zákona č. 1/1992 Zb. o mzde, účinného od 1.1.1992 do 31.3.2002, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje zamestnávateľ z hrubej mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodnom období a z doby odpracovanej v rozhodnom období. Pokiaľ nie je ďalej ustanovené inak, je rozhodným obdobím predchádzajúci kalendárny štvrťrok; priemerný zárobok sa zisťuje k prvému dňu nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Predmetom daného konania bol nárok žalobcu na zaplatenie náhrady mzdy za nevyčerpaný zostatok dovolenky na zotavenie v rozsahu 16,5 dňa za rok 1995 a 6 dní za rok 1994 spolu vo výške 6.300,- Sk (209,12 eur). Podaním doručeným súdu dňa 2.2.2011 žalobca rozšíril uplatnený nárok na 556,40 eur pozostávajúcej zo sumy 115,12 eur za 6 dní nevyčerpanej dovolenky z roku 1994 a 441,28 eur za 23 dní nevyčerpanej dovolenky v sume 441,28 eur spolu s 19,5 % úrokom z omeškania od 12.12.1995 do zaplatenia. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 18.2.2011, č. k. 18C/142/2010-14 s použitím § 95 O.s.p. zmenu žalobného návrhu pripustil. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že pri rozhodovaní o nároku na zaplatenie náhrady mzdy za nevyčerpaný zostatok dovolenky na zotavenie je nutné prihliadať na príslušné hmotnoprávne ustanovenia § 110 a nasl. Zákonníka práce. Je nesporné, že zamestnanec v prípade, ak si nemôže vyčerpať základnú výmeru dovolenky na zotavenie z dôvodu skončenia pracovného pomeru, má nárok na zaplatenie náhrady mzdy za nevyčerpaný zostatok dovolenky na zotavenie. V posudzovanom prípade z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného trval v období od 2.5.1994 do 30.11.1995. Nesporné medzi účastníkmi bolo ďalej to, že v roku l994 žalobca čerpal 2 dni dovolenky od 30.8. 1994 až 31.8.1994, 2 dni 2.9.1994 a 16.9.1994 a 2 dni od 10.11.1994 do 11.11.l994, t.j. spolu 6 dní dovolenky na zotavenie a v roku l995 čerpal 1 deň dovolenky (15.6.1995). Za správny je treba považovať i skutkový záver súdu prvého stupňa o tom, že základná výmera dovolenky na ktorú mal žalobca v roku l994 a 1995 právny nárok bola 3 týždne, keď žalobca v konaní nepreukázal, že u žalovaného do konca roka 1994, resp.1995 riadne preukázal nárok na dlhšiu ako základnú výmeru dovolenky; dôsledkom uvedeného jeho nárok na dlhšiu ako základnú výmeru dovolenky zanikol (§ 102 ods. 5 Zák. práce). Takto prijaté závery súdu prvého stupňa sú správne a vychádzajúce z vykonaného dokazovania. Ďalšou podstatnou okolnosťou bolo následné posúdenie, na akú výmeru základnej dovolenky vznikol žalobcovi v priebehu trvania pracovného pomeru (t.j. od 2.5.1994 do 30.11.1995) nárok a či mu pri skončení pracovného pomeru prináležalo podľa ust. § 110b ods.3 Zák. práce právo na náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku za nevyčerpaný zostatok dovolenky na zotavenie. Až následne je možné posúdiť žalobcovi prináležiacu náhradu mzdy za nevyčerpaný zostatok dovolenky na zotavenie a zistiť, či táto náhrada mzdy dosahuje výšku predmetu daného konania, ktorým je už len prísudok vo výške 119,52 eur s príslušenstvom (19,5 % úrokom z omeškania od 12.12.1995 do zaplatenia). Je však treba uviesť, že súd prvého stupňa sa s uvedenými okolnosťami dôsledne nezaoberal. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je treba konštatovať rozpor v prijatom skutkovom závere súdu prvého stupňa o rozsahu nároku dovolenky na zotavenie za rok 1995 žalobcu (určeného na 11 dní), keď pri jeho stanovení súd prvého stupňa vychádzal zo záveru o tom, že žalobca v roku 1995 u žalovaného odpracoval 9 mesiacov. Uvedený záver je v rozpore so zisteniami o dĺžke trvania pracovného pomeru žalobcu u žalovaného (do 30.11.1995) a i s údajmi uvedenými v mzdovom liste žalobcu za rok 1995 (v ktorom sú záznamy za mesiace január až október 1995). Uvedený rozpor bude nutné v ďalšom priebehu konania odstrániť. Odvolací súd ďalej dáva súdu prvého stupňa do pozornosti, že náhradu mzdy za nevyčerpaný zostatok dovolenky na zotavenie možno zamestnancovi poskytnúť za predpokladu, že si dovolenku z taxatívne určených dôvodov nemohol vyčerpať ani do konca nasledujúceho kalendárneho roka. Nárok na náhradu mzdy za nevyčerpaný zostatok dovolenky, resp. jej pomernú časť je peňažným nárokom zamestnanca, ktorý je potrebné posudzovať ako ostatné peňažné nároky z pracovného pomeru. V prípade, ak si zamestnanec nemohol vyčerpať dovolenku ani do konca budúceho kalendárneho roka pre dôvody uvedené v § 110b ods. 2 Zák. práce (vrátane skončenia pracovného pomeru), prináleží mu náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku určeného podľa § 275 ods.1 Zák. práce v spojení s § 17 zák. č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku. V danom prípade to znamená, že pri splnení predpokladov pre možné priznanie náhrady za nevyčerpaný zostatok dovolenky na zotavenie pre skončenie pracovného pomeru k 30.11.1995 tento nárok vzniká až pri skončení pracovného pomeru, priemerný zárobok je v danom prípade nutné zisťovať k 1.12.1995 a pri jeho výpočte vychádzať z rozhodného obdobia III. štvrťroka 1995, a to i pri nároku za nevyčerpanú dovolenku za rok 1994. V súvislosti s uvedeným je treba súdu prvého stupňa vytknúť ďalej to, že pri určení výšky priemerného zárobku vychádzajúceho z rozhodného obdobia III. štvrťroka 1995 nevychádzal z hrubej mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodnom období a z doby odpracovanej v rozhodnom období tak, ako to predpisuje ust. § 17 ods. 1 zák. č. 1/1992 Zb. o mzde a do hrubej mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu zahrnul položku tzv. náhrady mzdy, príplatkov a bez ďalšieho za mesiac júl 1995 aj položku odmien. Výška zložky mzdy označená súdom prvého stupňa ako „príplatky„ nepredstavuje hrubú mzdu zamestnanca, ale výšku vymeriavacieho základu pre odvodové a daňové povinnosti zamestnanca. Pokiaľ ide o priznaný úrok z omeškania, pre absenciu dôvodov rozhodnutia v tejto časti, nie je možné tento prisudzujúci výrok preskúmať. Súdu prvého stupňa je treba vytknúť, že v tejto časti prisudzujúceho rozhodnutia neprípustne prekročil návrh samotného žalobcu žiadajúceho priznať úrok z omeškania až odo dňa 12.12.1995, čím porušil ust. § 153 ods.2 O.s.p.. V tejto súvislosti je treba zdôrazniť, že podstatným pre určenie splatnosti prípadne priznaných úrokov z omeškania z náhrady mzdy za nevyčerpaný zostatok dovolenky na zotavenie pri skončení pracovného pomeru je v danom prípade zistenie termínu, v akom bola splatná mzda za mesiac november 1995. So zreteľom na všetky vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 221 ods.1 písm. h/ O.s.p. zrušil (vrátane závislého výroku o trovách konania) a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.). V ďalšom priebehu sa súd prvého stupňa bude dôsledne zaoberať dôvodnosťou žaloby žalobcu o zostávajúcom predmete konania vychádzajúc z vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.), následne doplní dokazovanie v naznačenom smere, opakovane vyhodnotí skutkové závery zistené z vykonaného dokazovania s prihliadnutím na príslušnú hmotnoprávnu úpravu, o nároku rozhodne výrokom zodpovedajúcim ust. § 155 O.s.p. a odôvodní rozhodnutie spôsobom zodpovedajúcim ust. § 157 ods. 2 O.s.p., a to tak, aby logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetlil svoj postup a relevantné dôvody svojho rozhodnutia nadväzujúce na príslušnú hmotnoprávnu úpravu. Súdu prvého stupňa vo vzťahu k prijatému výroku o trovách konania odvolací súd napokon dáva do pozornosti, že v posudzovanom prípade, v ktorom sa nejedná o plný úspech žalobcu v spore, nie je možné otázku náhrady trov konania posúdiť podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., ktorý je možné aplikovať výlučne v prípade, ak má účastník vo veci plný úspech, t. zn. kedy súd v plnom rozsahu vyhovie jeho návrhu vo veci samej a vydá rozsudok v súlade s navrhovaným petitom. V novom rozhodnutí o zostávajúcom predmete konania súd prvého stupňa rozhodne o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods.3 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.