Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/523/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111207241 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1111207241.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci žalobcov: 1/ P.. E. V., V. N. XXX/XX, M., 2/ U.. U. V., L. L. XX, Bratislava, obaja zastúpení Advokátskou kanceláriou Marcel Biznár, s.r.o., Bajkalská 31, Bratislava, proti žalovanému: C.. L. F., V. X, Bratislava, zastúpený LawPartners, s.r.o., Košická 56, Bratislava, IČO: 36 866 318, o určenie neexistencie záväzku, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 26. júna 2015 č. k. 8C 137/2011-500 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov, ktorou sa proti žalovanému domáhali určenia, že záväzok medzi stranami sporu na základe zmluvy o pôžičke čo do výšky 31.534,22 Eur nikdy nevznikol a že ich záväzok voči žalovanému čo do výšky 4.647,15 Eur zanikol splnením. Ďalej žiadali určiť, že záložné právo zriadené k nehnuteľnosti na M. H. Č.. X v Bratislave na zabezpečenie pohľadávky žalovaného vo výške 31.534,22 Eur nikdy nevzniklo a že právo zriadené k nehnuteľnosti na M. H. Č.. X na zabezpečenie pohľadávky žalovaného vo výške 4.647,15 Eur zaniklo splnením záväzku. Zároveň uložil žalobcom povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia vo výške 950,06 Eur a uložil im i povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne náhradu trov štátu vo výške 1.847,95 Eur titulom znalečného. 2. Rozhodol tak právne vec posúdiac poukazom na ust. § 657 Občianskeho zákonníka, § 151a, § 151b a § 151c Občianskeho zákonníka, § 34 a § 37 Občianskeho zákonníka, keď poukázal na skutočnosti uvádzané žalobcami za účelom preukázania dôvodnosti žaloby, a to, že dňa 30.9.2008 bola medzi žalobcami ako dlžníkmi a žalovaným ako veriteľom uzavretá zmluva o pôžičke peňazí, predmetom ktorej bolo poskytnutie finančnej čiastky vo výške 36.181,37 Eur, keď v súlade so zmluvou mali žalobcovia prevziať od žalovaného čiastku o výške 4.647,15 Eur pri podpise zmluvy u notára, 21.576.05 Eur po podaní vkladu na Katastrálnom úrade Bratislava a 9.958,18 Eur uhradiť do troch mesiacov osobne k rukám žalovaného alebo na bankový účet. Dňa 30.9.2008 bola medzi stranami sporu uzavretá taktiež zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, a to k zabezpečeniu vyššie uvedenej pohľadávky, keď predmet zálohu je zapísaný na LV č. XXXX katastrálneho územia Bratislava IV - Karlova Ves na meno E. V.W. a U. V.. Rozhodnutie Správy katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu o vklade záložného práva nadobudlo právoplatnosť dňa 16.10.2008. Dňa 27.10.2010 právny zástupca žalovaného vyzval žalobcov na zaplatenie dlžnej čiastky a upozornil ich na možnosť realizácie záložného práva, následne dňa 8.11.2010 im zaslal kópie príjmového a výdavkového dokladu zodpovedajúceho čiastke 1.090.000,- Sk (36.181,37 Eur). Žalobcovia uznávajú prevzatie finančnej čiastky pri podpise zmluvy o pôžičke vo výške 4.647,15 Eur, keď prevzatie tejto sumy podpísali na príslušných príjmových a výdavkových dokladoch, avšak o prevzatí zvyšnej čiastky vo výške 21.576,05 Eur a 9.958,18 Eur nemajú vedomosť, namietali pravosť ich podpisov na príjmových dokladoch a vo veci navrhli vykonať znalecké dokazovanie znalcom z odboru grafológie. Podľa žalobcov dlh vo výške 4.647,15 Eur splatili, o čom svedčia kópie vkladov a účet žalovaného. 3. Poukázal tiež na tvrdenia žalovaného, že žalobcom poskytol pôžičku v celej sume uvedenej v zmluve o pôžičke, t.j. v sume 36.181,37 Eur, keď prevzatie týchto súm žalobcovia potvrdili podpísaním príjmových a výdavkových pokladničných dokladov zo dňa 30.9.2008 na sumu 140.000,-Sk, zo dňa 30.9.2008 na sumu 650.000,-Sk, zo dňa 3.10.2008 na sumu 300.000,-Sk. Tvrdil, že žalobcovia začali pôžičku splácať a tak uhradili v dňoch 2.3.2009, 9.3.2009, 16.3.2009 a 4.5.2009 vždy čiastku 1000,- Eur, následne pôžičku prestali splácať. Žalobcovia v liste zo dňa 5.11.2010 spochybnili aj prevzatie sumy 140.000,- Sk, ktoré ich vyjadrenie je v priamom rozpore s tvrdeniami uvádzaným v žalobe a ktorý list nebol zámerne priložený k žalobe. Poslednú splátku žalobcovia uhradili dňa 31.10.2011 vo výške 647,15 Eur, čím došlo k uhradeniu dlžnej sumy vo výške 4.647,15 Eur, hoci bola nimi pôvodne popieraná. 4. Súd prvej inštancie mal na základe uvedeného za to, že medzi stranami sporu neboli sporné skutočnosti o uzavretí pôžičky, o uzavretí zmluvy o záložnom práve a o vrátení sumy 4.647,15 Eur žalobcami žalovanému, z ktorého dôvodu dokazovanie v tomto smere nevykonával. Za spornú označil skutočnosť, či žalobcovia prevzali od žalovaného zvyšné sumy pôžičky vo výškach 650.000,- Sk a 300.000,- Sk. Vzhľadom na namietanú spornosť podpisov žalobcov na príjmových a výdavkových dokladoch na sumy 650.000,- Sk a 300.000,- Sk vo veci ustanovil znalecký ústav - Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity na posúdenie ich pravosti, pričom podľa záveru ním vypracovaného znaleckého posudku pri analýze podpisov žalobcov na uvedených príjmových a výdavkových pokladničných dokladoch neboli zistené žiadne znaky nasvedčujúce technickému falšovaniu, prekrytím týchto dokladov s porovnávacím materiálom nebolo zistené ich vyhotovenie obkresľovaním, originály vyhotovila totožná osoba. V zmysle záveru vyhotoveného znaleckého posudku teda originály podpisov sú pravými podpismi E. V. R. U. V. na základe podobnosti a zhodnosti znakov. 5. Vychádzal i z výpovede svedka U., ktorá neovplyvnila závery iného dokazovania, keď svedok uviedol, že pozná žalobcu, mienil od neho kúpiť byt na hypotekárny úver, stretol sa s p. M., ktorý mu navrhol zaujímavý obchod, ktorý navrhol ďalej žalobcovi, ten však nemal na jeho realizáciu peniaze. P. M. mu navrhol pôžičku peňazí od žalovaného, s tým, že zábezpekou mal byť byt žalobcu. Podľa svedka sa však nič neudialo, nedošlo k vyporiadaniu obchodu, na byte bola ťarcha. Pán M. mal prevziať peniaze od žalovaného. Podľa svedka sa mu p. M. pochválil, že zohnal peniaze na obchod. Svedok nevedel uviesť, či žalobcovia prevzali od žalovaného peniaze. Zo svedeckej výpovede podľa súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalobca dal zábezpeku a žalovaný mu požičal peniaze. Podľa svedka mali snahu otočiť peniaze získané od žalovaného, o konkrétnej zmluve o pôžičke nemal vedomosti. Súd prvej inštancie konštatoval, že sám žalobca vo svojej výpovedi potvrdil podpísanie zmluvy o pôžičke a záložnej zmluvy, poprel však prijatie akýchkoľvek peňazí, keď vrátenie sumy 4.647,15 Eur zdôvodnil tým, že právny zástupca mu radil ich vrátenie s poukazom na podpis skutočnosti, že boli prevzaté pri podpise zmluvy. Uviedol, že žalobcovia sa nevedeli vyjadriť k záverom znaleckého posudku, pričom vypočutý svedok U. nebol prítomný pri podpise zmluvy a pri rokovaniach, ktoré jej podpisu predchádzali. Tvrdenie žalobcu, že sumu 4.647,15 Eur vrátil napriek tomu, že ich neprevzal, mal za nepravdepodobné a nemožné, čisto účelové. Z ostatného dokazovania, najmä zo znaleckého posudku, ktorý s najvyššou možnou mierou pravdepodobnosti potvrdil pravosť podpisov žalobcov na relevantných dokladoch, mal za preukázané, že žalobcovia prijali od žalovaného predmet pôžičky. Mal ta k za preukázané, že došlo k naplneniu reálneho kontraktu prijatím dohodnutého plnenia a na základe uvedeného žalobu v celom rozsahu zamietol. Dôvodil, že bolo potrebné oddeliť primárny právny vzťah medzi stranami sporu od vzťahov sekundárnych, ktorými bolo použitie finančných prostriedkov na realizovanie „istého obchodu“, ktoré tvrdenia nepovažoval súd prvej inštancie za relevantné pri hodnotení otázky vzniku kontraktu medzi stranami sporu. Zdôraznil, že žalobcovia nevedeli nijakým spôsobom vysvetliť, ako sa ich podpisy na príjmové a výdavkové pokladničné doklady dostali a pravdivosť svojich tvrdení o neprijatí predmetu pôžičky nepreukázali. Zamietnutie vykonania ďalších navrhnutých dôkazov odôvodnil ich irelevantnosťou, nakoľko neboli spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť prevzatie peňazí žalobcami. 6. O náhrade trov konania rozhodol v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30.6.2016 (ďalej len „OSP“), keď trovy konania žalovaného mali spočívať v zaplatenom súdnom poplatku za odvolanie proti nariadenému predbežnému opatreniu a v trovách právneho zastúpenia pri sadzbe 57,- Eur na úkon právnej pomoci v roku 2011, pri sadzbe 58,69 Eur v roku 2012, 60,07 Eur v roku 2013, 61,84 Eur v roku 2014 a pri sadzbe 64,53 Eur v roku 2015 podľa § 11 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.. V prípade ďalších porád s klientom zo dňa 5.12.2011, 21.5.2012, 25.9.2013, 23.10.2014 a 26.3.2015 mal za to, že tieto vynaložené trovy nespĺňajú kritérium účelnosti, keď z obsahu úradných záznamov nie je zrejmé, čo bolo predmetom týchto rokovaní. Za účasť právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní konanom dňa 27.3.2015 priznal odmenu s krátením na 1 podľa § 13a ods. 4 vyhlášky. O náhrade trov štátu rozhodol súd prvej inštancie podľa § 151 ods. 6 OSP v spojení s § 148 ods. 1 OSP, keď trovy štátu spočívali vo vyplatenom znalečnom. 7. Proti tomuto rozsudku podali riadne a včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobcovia, a žiadali ho zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Tvrdili, že k naplneniu zmluvy o pôžičke zo dňa 30.9.2008 nedošlo, pretože žalovaný si povinnosť z nej vyplývajúcu nesplnil. Súdu prvého stupňa vytkli nevykonanie navrhnutých dôkazov na podporu svojich tvrdení. Podľa ich názoru z výpovede žalobcu 1/ a svedka U. vyplynulo, že žalovaný predmet pôžičky neposkytol. Uviedli, že druhú časť pôžičky mal žalovaný odovzdať po podpise zmluvy dňa 30.9.2008 v realitnej kancelárii a dňa 3.10.2008, pričom však žalobca 1/ musel po podpise zmluvy odísť do práce a v tento deň sa ďalších úkonov v súvislosti s pôžičkou nezúčastňoval. Podpísané zmluvy prevzal p. M., odovzdal ich žalovanému. Finančné prostriedky neprevzal ani dňa 3.10.2008, nakoľko v ten deň bol na pracovnej porade mimo Bratislavy. Mali za to, že žalovaný im neumožnil voľné nakladanie s predmetom pôžičky, keď súd prvej inštancie zamietol návrh na dokazovanie v tomto smere. Mali za otázne, či došlo k vzniku ich záväzku vzhľadom na nenaplnenie všetkých pojmových znakov zmluvy o pôžičke, resp. či takýto právny úkon nie je absolútne neplatný. Uviedli, že zmluvu podpísali v domnení, že peniaze im budú poskytnuté pred notárom. Daný právny úkon označili za rozporný s dobrými mravmi. 8. Proti preskúmavanému rozsudku v časti týkajúcej sa náhrady trov konania podal riadne a včas odvolanie žalovaný a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie žiadal v tejto časti zmeniť a žalobcom uložiť povinnosť zaplatiť mu titulom náhrady trov konania sumu 7.879,01 Eur. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Mal za to, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru, keď na rozhodnutie o náhrade trov konania neaplikoval ust. § 10 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. s tým, že počas prvoinštančného konania boli v účinnosti dve verzie znenia ust. § 10 ods. 2 vyhlášky. Mal za to, že za tarifnú hodnotu sa považuje aj cena práva, keď podľa znenia vyhlášky do 30.6.2013 existovali dva spôsoby ocenenia práva, a to na základe hodnoty pohľadávky alebo na základe hodnoty záväzku. Od 1.7.2013 sa špecifikoval aj ďalší spôsob ocenenia práva, a to podľa hodnoty veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom sporu. Mal za to, že vyhláška uprednostňuje postup podľa § 10 ods. 2. Predmetom konania bolo určenie, či vznikli práva a povinnosti zo zmluvy o pôžičke a mal za to, že hodnota pohľadávky bola jednoznačná vo výške 31.534,22 Eur. Taktiež vytkol súdu prvej inštancie, že mu nepriznal náhradu za trovy konania vynaložené v súvislosti s ďalšími poradami a taktiež mu nepriznal v plnej výške náhradu za účasť na pojednávaní konanom dňa 27.3.2015. Poukázal na ust. § 14 ods. 2 písm. b/ vyhlášky v znení účinnom do 30.6.2013 a následne na ust. § 13a písm. b/ vyhlášky, keď pri konaní s dĺžkou vyše 4 roky boli porady s klientom nevyhnutné v záujme vyžiadania si pokynov od klienta, v záujme vzájomnej informovanosti a pod, ako aj na časovú súvislosť porád s vytýčenými pojednávaniami. Za nedôvodné mal krátenie odmeny za pojednávanie konané dňa 27.3.2015, ktoré bol odročené napriek zachovaniu zákonnej lehoty na prípravu pojednávania a po tom, ako bolo vyhlásené uznesenie, že súd bude pojednávať v neprítomnosti žalobcov. 9. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov realizovanom prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 29.10.2015 žiadal napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa veci samej ako vecne správny potvrdiť a zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Mal za to, že súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie, ktorého výsledky správne vyhodnotil. Poukázal na závery znaleckého posudku, ktorý potvrdil pravosť podpisov žalobcov na príjmových a výdavkových dokladoch. Vypočutý svedok U. pri podpise zmluvy a pri úkonoch s peniazmi nebol prítomný a potvrdil, že p. M. dostal peniaze na zamýšľaný obchod. Do pozornosti dal opakované odročovanie súdnych pojednávaní na základe žiadostí žalobcov a neunesenie dôkaznej povinnosti z ich strany. Naopak, podľa jeho názoru on preukázal, že záväzkový vzťah na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 30.9.2008 vznikol a tým aj záložné právo k bytu. Taktiež poukázal na opakované zmeny tvrdení žalobcov ohľadom prevzatia sumy 4.647,15 Eur. Uviedol, že i podľa výpovede samotného žalobcu 1/ on požičal peniaze pánu M.. 10. Žalobcovia sa k odvolaniu žalovaného v časti výroku o náhrade trov konania písomne nevyjadrili. 11. Podľa § 470 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 (zákon č. 160/2015, ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 CSP veta prvá, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Vzhľadom na dikciu príslušného prechodného ustanovenia CSP o priamej a okamžitej aplikabilite nového sporového poriadku podaním odvolania žalobcov proti rozsudku súdu prvej inštancie tento nenadobudol právoplatnosť a je potrebné ho odvolacím súdom prejednať za použitia príslušných ustanovení CSP a v ich zmysle o odvolaní i rozhodnúť. 12. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preto prejednal vec podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom z hľadiska skutočností potrebných pre posúdenie opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým i právnym záverom, svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a podrobne odôvodnil (§ 393 ods. 2 CSP), náležite sa vysporiadal s podstatnými tvrdeniami strán prednesenými v konaní, z ktorého dôvodu sa odvolací súd s jeho právnymi závermi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). Vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku si nežiada doplniť dôvody na zdôraznenie jeho správnosti, nakoľko by došlo len k opakovaniu vecných a právnych záverov súdu prvej inštancie a z uvedeného dôvodu sa vyjadruje len k odvolacím námietkam žalobcov. 13. Sporové konanie, o ktoré ide i v posudzovanej veci, je ovládané zásadou dispozičnou a prejednacou. Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov k nim je zásadne vecou strán sporu. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov teda leží zásadne na nich a ukladá im označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Ide o povinnosť tvrdenia a povinnosť unesenia dôkazného bremena o svojom tvrdení. K splneniu tejto povinnosti je zaviazaná každá strana sporu. Rozsah a konkrétnu podobu dôkazného bremena určuje hmotnoprávna norma, ktorá má byť na daný spor aplikovaná. Dôkazné bremeno ohľadom všetkých tvrdení, ktorými odôvodňuje svoj nárok, má žalobca, žalovaný nenesie bremeno tvrdenia ani bremeno dôkazné, jeho dôkazná povinnosť sa odvíja len od úrovne splnenia dôkaznej povinnosti žalobcom. 14. V danej veci má odvolací súd zhodne s vysloveným právnym názorom súdu prvej inštancie za to, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že nedošlo k uzavretiu právneho úkonu pôžičky a s tým súvisiaceho vzniku záložného práva k nehnuteľnostiam, ktorými bola pohľadávka vyplývajúca zo zmluvy o pôžičke zo dňa 30.9.2008 zabezpečená, a že nedošlo k reálnemu plneniu žalovaného v ich prospech, čím podľa ich vyjadrenia nemalo dôjsť k reálnemu naplneniu uzatvoreného kontraktu. Odvolací súd má za to, že reálny kontrakt nemusí byť podmienený odovzdaním peňazí tvoriacich predmet zmluvy o pôžičke priamo do rúk dlžníkov, keď plnenie pánu M. mohlo byť dohodnuté medzi účastníkmi zmluvy o pôžičke ako miesto plnenia. Podstata unesenia dôkazného bremena je v doložených dokladoch, keď žalobcovia nemohli podpísať prevzatie peňazí, ak sa tieto nedostali do ich sféry. Je potrebné vychádzať zo zistenia, že účastníkmi zmluvy o pôžičke boli žalobcovia, i keby peniaze prevzal M., veriteľom zo zmluvy je teda žalovaný a žalobcovia sú v zmysle zmluvy o pôžičke vo vzťahu k nemu dlžníci. Vykonaným dokazovaním došlo k zisteniu, že peniaze reálne od žalovaného prevzal eventuálne pán M., ale s vedomím žalobcov, ktorí i preto podpísali príjmové pokladničné doklady. Ak existoval sekundárny právny vzťah medzi žalobcami a pánom M., táto skutočnosť je pre účely posúdenia primárneho právneho vzťahu medzi stranami sporu irelevantná a i prípadné prevzatie finančných prostriedkov pánom M. neznamená neexistenciu záväzku žalobcov voči žalovanému, nakoľko p. M. evidentne neprijal cudzie nesúvisiace peňažné prostriedky. Pre veriteľa je irelevantné, kto konkrétne prijal peňažné prostriedky za dlžníka, keď žalovaný nedisponuje žiadnym právnym titulom voči p. M.Č. a nie je povinný dopodrobna zisťovať druhotné právne vzťahy, keď ako veriteľ disponuje príslušnými dokladmi (zmluva o pôžičke, pokladničné doklady), ktoré mu poskytujú právnu ochranu. 15. Na základe uvedeného preto súd prvej inštancie procesne nepochybil, ak zamietol návrhy žalobcov na ďalšie dokazovanie, ktoré by neboli spôsobilé vyslovené právne závery zmeniť. 16. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, a to i v časti týkajúcej sa náhrady trov prvoinštančného konania, keď odvolanie žalovaného proti tejto časti rozsudku vyhodnotil za nedôvodné. V tejto časti napadnutého rozsudku sa odvolací súd plne stotožňuje s dôvodmi preskúmavaného rozhodnutia týkajúcimi sa žalovaným napadnutej časti, keď predmetom konania nebolo oceniteľné plnenie a ani určenie vlastníctva, ale určovacia žaloba, v ktorom prípade postup súdu pri určovaní výšky tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. bol správny. Pokiaľ ide o nepriznanie odmeny za úkony právnej služby označené ako „ďalšie porady s klientom“, odvolací súd zhodne s vysloveným názorom súdu prvej inštancie má za to, že vychádzajúc zo zásady dôkaznej povinnosti i pre účely rozhodovania o náhrade trov konania žalovaný účelnosť ich vynaloženia nepreukázal, keď obsahom úradného záznamu nie je predmet týchto rokovaní. Zákonnú požiadavku preukázania účelnosti vynaložených trov konania predpokladá i aktuálne znenie ust. § 251 CSP, podľa ktorého trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva, pričom podľa § 252 CSP každý platí výdavky (pri nepreukázaní ich účelnosti), ktoré mu vzniknú. V súvislosti s priznanou náhradou za účasť právneho zástupu žalovaného na pojednávaní konanom dňa 27.3.2015 postupoval súd prvej inštancie v zmysle vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., ak odmenu za tento úkon právnej služby krátil, nakoľko na predmetnom pojednávaní podľa obsahu zápisnice nedošlo k prejednaniu veci samej. Vyhláseným uznesením o pojednávaní v neprítomnosti žalobcov nebol súd prvej inštancie viazaný, keďže išlo o uznesenie týkajúce sa vedenia konania (§ 170 ods. 2 OSP), následne bolo pojednávanie odročené z dôvodu neprítomnosti žalobcov, k prejednaniu veci nedošlo. Za daných okolností mal žalovaný právo na postup v zmysle § 147a OSP, ktoré využil. 17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 378 ods. 1 CSP a nárok na ich náhradu úspešnému žalovanému priznal v plnom rozsahu, keď o ich výške rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP). 18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).