Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/190/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244442 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1111244442.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci navrhovateľa: K. J., Q.. XX.XX.XXXX, U. I.. J. XX, W., zast. FUTEJ & Partners s.r.o., IČO: 35 955 341, Radlinského č. 2, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika zast. Národnou bankou Slovenska, Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, o náhradu škody 7.193,37 eur s príslušenstvom, na odvolania navrhovateľa i odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27. novembra 2014 č.k. 7C/182/2011-290 a na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu rovnakého súdu zo dňa 28. januára 2015 č.k. 7C/182/2011-329, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach p o t v r d z u j e . Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 7.193,37 Eur s príslušenstvom, titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska ( ďalej len NBS ) pri výkone bankového dohľadu nad činnosťou Podielového družstva Slovenské investície (ďalej len Družstvo) a obchodníka s cennými papiermi ( ďalej len OCP ), podľa zák. č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov. Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil nasledovný skutkový stav veci: Družstvo od roku 2000 spolupracovalo so spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., IČO: 36020095, od roku 2002 so spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., IČO: 35828749 (spoločnosť mala rovnaké obchodné meno, ale iné IČO), uvedený obchodník s cennými papiermi od 13. 05. 2003 (kedy nadobudlo právoplatnosť prvostupňové rozhodnutie Úradu pre finančný trh č. GRUFT-22/2003/OCP zo dňa 22. 04. 2003 vydané pre OCP) nemal povolenie na poskytovanie investičnej služby riadenie portfólia podľa § 6 ods. 2 písm. d) Zákona o cenných papieroch, a to do 22. 04. 2008, z čoho vyplýva, že nešlo o kontinuálnu činnosť pri riadení portfólia družstva PDSI obchodníkom s cennými papiermi. Úrad pre finančný trh podľa ust. § 127 ods. 2 zák. o cenných papieroch dňa 21. 03. 2002 schválil Družstvu prospekt investície zo dňa 20. 02. 2002 v znení jeho doplnenia dňa 19. 03. 2002, s lehotou platnosti verejnej ponuky majetkových hodnôt 10 rokov s tým, že Úrad podľa ust. § 127 ods. 4 v spojení s ust. § 122 ods. 5 cit. zák. v konaní pri rozhodovaní o žiadosti nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených v prospekte s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt investície. Navrhovateľ žiadosťou zo dňa 30.03.2011 požiadal družstvo o zrušenie členského podielu a zaplatenie vyrovnacieho podielu. Z potvrdenia o zániku členstva v Družstve vyplýva, že navrhovateľovi vzniklo voči Družstvu právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu podľa čl. 21 ods. 2 Stanov Družstva, splatného do 6 mesiacov odo dňa zániku účasti člena v družstve. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 11. 04. 2011, č. k. 3K 95/2010, právoplatným dňa 05. 05. 2011 vyhlásil na majetok družstva konkurz a do funkcie správcu konkurznej podstaty ustanovil J.. J. S. a súčasne veriteľov dlžníka vyzval, aby v lehote 45 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu prihlásili svoje pohľadávky. Prezídium policajného zboru, Úrad boja proti korupcii, odbor boja proti korupcii Bratislava, oddelenie vyšetrovania, Pribinova č. 2, Bratislava listom zo dňa 20. 09. 2012, ČVS: 153/BPK-B-2010 oznámilo súdu, že začalo trestné stíhanie podľa ust. § 199 ods. 1 Trestného poriadku za obzvlášť závažný zločin podvodu podľa ust. § 221 ods. 1, 4 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa ust. § 20 Trestného zákona, vo veci prebieha naďalej vyšetrovanie a doposiaľ nebolo žiadnej konkrétnej osobe vznesené obvinenie v zmysle ust. § 206 Trestného poriadku. Aplikujúc ust. čl. 1 ods. 1 veta prvá, čl. 2 ods. 2, 3, čl. 46 ods. 3, 4 Ústavy SR, § 35 ods. 1, 2 zák. o dohľade, § 3 ods. 1, § 4, § 9 ods. 1, § 15, § 16 zák. č. 514/2003 Z.z. prvostupňový súd dospel k záveru o nedôvodnosti navrhovateľom podaného návrhu. Zhodnotil, že vykonaným dokazovaním zistená činnosť zo strany NBS nemohla založiť nesprávny úradný postup v spojení s jej zákonom vymedzenou právomocou. Družstvo ako spoločenstvo neuzavretého počtu osôb, ktoré sa združili, aby spoločnou činnosťou zabezpečovali uspokojovanie podnikateľských a s nimi súvisiacich potrieb svojich členov a účelne hospodárili s majetkom družstva, je podnikateľský subjekt založený podľa Obchodného zákonníka, ktorý je nositeľom podnikateľského profitu, ale aj podnikateľského rizika (Ústava SR garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti, keď im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť, aby konali niečo, čo im zákon neukladá). Družstvu tak bolo umožnené vstupovať do právnych vzťahov s občanmi uzatváraním právnych úkonov (predmetných zmlúv). Navrhovateľ v súlade s princípom zmluvnej autonómie rovnakého postavenia účastníkov právnych vzťahov dobrovoľne vstúpil do záväzkového vzťahu s Družstvom a teda na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzal na seba práva a povinnosti vyplývajúce z členstva v družstve v snahe čo najlepšie realizovať svoje záujmy a potreby v podmienkach trhového hospodárstva, voľnej súťaže a konkurencie. Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromno-právnej oblasti t.j. do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb. Štát (Slovenská republika) nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti družstva (teda ani družstva PDSI) a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má družstvo autonómne postavenie a jeho vnútorné vzťahy sa spravujú princípmi členskej samosprávy v družstve v zmysle stanov družstva a ustanovení Obchodného zákonníka. Pokiaľ by NBS zakázala činnosť spočívajúcu v uzatváraní vyššie uvedených vzťahov s členmi družstva (občanmi ) a družstvom, zasiahla by tým do občiansko - obchodnoprávnych vzťahov a do zmluvnej autonómie subjektov súkromného práva ako aj do vlastníckeho práva občanov mimo rámca ochrany garantovanej čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, pretože by tým obmedzila resp. zmaril ich možnosť nadobudnúť majetkové hodnoty a realizovať svoje práva a uplatňovať nároky vyplývajúce z uvedených zmlúv. Až odo dňa 01. 06. 2010, t. j. od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch podľa zákona č. 129/2010 Z. z. - malo PDSI zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície a až odvtedy mohla NBS kontrolovať, či PDSI dodržiava schválený prospekt investície (teda či si PDSI plní povinnosť uloženú zákonom od 01. 06. 2010), pričom za prípadné nedodržiavanie tejto povinnosti v období po 01. 06. 2010 bolo možné PDSI sankcionovať. Dovtedy (pred 01. 06. 2010) NBS nemohla PDSI nič prikazovať a nariaďovať a už vôbec nemohla (táto právomoc jej neprináleží ani v čase rozhodnutia súdu) určovať, či a do akých konkrétnych cenných papierov má PDSI investovať. Odporca nezodpovedá za podnikateľské rozhodnutia a aktivity PDSI. Za plnenie prospektu investície družstva PDSI zodpovedá predstavenstvo družstva ako štatutárny orgán PDSI (pričom žalobu v mene družstva proti členom predstavenstva družstva o náhradu škody spôsobenej porušením povinností pri výkone ich funkcie možno podať podľa ustanovení § 251 ods. 2 a § 243a ods. 4 Obchodného zákonníka a proti členom kontrolnej komisie družstva podľa ustanovení § 244 ods. 8 v spojení s § 243a ods. 4 Obchodného zákonníka). Za plnenie prospektu investície družstva PDSI nezodpovedá odporca. V danom prípade PDSI podnikalo na základe ustanovení Obchodného zákonníka a v zmysle platných právnych noriem Občianskeho a Obchodného zákonníka vstupovalo do zmluvných vzťahov s fyzickými osobami (navrhovateľom) a s právnickými osobami (OCP). Nebola preto daná kompetencia NBS zasiahnuť voči PDSI, keďže uzatváranie vzťahov medzi navrhovateľom (ako členom družstva ) a PDSI bolo mimo rámca dozoru NBS. V návrhu na začatie konania ani počas konania navrhovateľ neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že NBS si neplnila zákonom jej dané povinnosti. Uzatvorené právne vzťahy medzi nimi riadne definovali práva a povinnosti s vkladom spojené, na ktorých pochopenie nebolo potrebné, aby navrhovateľ disponoval odbornými vedomosťami či skúsenosťami. Navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach a nepreukázal tak základný atribút vzniku škody a to nesprávny úradný postup odporcu. Prvostupňový súd z uvedeného vyvodil, že ak chýba preukázanie čo i len jedného atribútu vzniku škody nie je možné konštatovať, že by boli splnené ďalšie dva atribúty vzniku škody tak, ako to predpokladá zák.č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov. Súd poukázal aj na výpoveď svedka (bývalého štatutárneho zástupcu družstva ) Z.. M. H., ktorý bol zároveň predsedom dozornej rady OCP s tým, že aj prostredníctvom neho malo družstvo dostupné všetky informácie o činnosti OCP, a mali zabezpečené priame dohliadanie na činnosť OCP (vzhľadom na kompetencie dozornej rady družstva a členov dozornej rady družstva najmä podľa ustanovení § 197 až § 201 Obch. zák.). Prvostupňový súd dospel k záveru, že nie je daná príčinná súvislosť medzi konaním Slovenskej republiky zastúpenej NBS a vznikom v návrhu označenej škody navrhovateľovi, pretože táto mu nevznikla tým, že vložil finančné prostriedky do PDSI, ale škoda mu môže vzniknúť jedine v dôsledku neschopnosti PDSI splniť svoj záväzok z uzavretých zmlúv z dôvodu jeho nepriaznivej finančnej situácie (navrhovateľ si uplatnil svoju pohľadávku v konkurznom konaní), pričom navrhovateľ žalobu voči PDSI nepodal. V ďalšom súd prvého stupňa poukázal na ust. § 415 a § 441 Obč.zák. s tým, že PDSI a jeho dcérske spoločnosti - EURO DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE, DOLÁROVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE a SPORITEĽNÉ DRUŽSTVO STRED BB "v konkurze" - vystupujúce pod spoločným logom "SLOVENSKÉ INVESTÍCIE" - sú podnikateľské subjekty (družstvá), ktoré vznikli a vyvíjajú činnosť podľa Obch. zák. (najmä podľa ustanovení § 2 ods. 2 a § 221 až § 260 ). Navrhovateľ vložil svoje finančné prostriedky do PDSI s plným vedomím toho, že vložením finančných prostriedkov sa stal členom podnikateľského subjektu (družstva), pričom s členstvom sú spojené práva a povinnosti, ktoré sa týkajú okrem iného aj hospodárenia a majetku družstva. Za činnosť Družstva zodpovedá a v mene Družstva koná predstavenstvo ako štatutárny orgán družstva, ktorý riadi činnosť družstva a rozhoduje o všetkých záležitostiach družstva, pokiaľ nie sú zákonom, stanovami alebo rozhodnutím členskej schôdze vyhradené inému orgánu družstva. Členovia predstavenstva sú povinní vykonávať svoju funkciu s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami družstva a všetkých jej členov. Členovia predstavenstva, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie, sú zodpovední spoločne a nerozdielne za škodu, ktorú svojím konaním družstvu spôsobili (Obch. zák. ust. § 243a ods. 1 a 2 ). Navrhovateľ (v danom prípade v spornom čase ako člen družstva a ako investor) vedel, že s takouto investíciou je spojené aj riziko a doterajší ( propagovaný) výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b) zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Členská schôdza je najvyšším orgánom družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú činnosť družstva v jeho orgánov v zmysle ustanovení Obch. zák. a čl. 33 Stanov PDSI. NBS vykonáva dohľad nad Družstvom ako vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, a to len v zákonom limitovanom rozsahu vymedzenom ustanoveniami Zákona o cenných papieroch a investičných službách. Úrad pre finančný trh (ktorého kompetencie pri výkone dohľadu prešli od 01. 01. 2006 na NBS) schválil pre Družstvo dňa 21. 03. 2002 Prospekt investície podľa § 127 ods. 2 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (právoplatný dňa 28. 03. 2002), na základe ktorého bolo Družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky majetkových hodnôt 10 rokov. Za pravdivosť údajov v prospekte investície zodpovedá štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, ktorého vyhlásenie o tom, že skutočnosti uvedené v prospekte investície sú úplné a pravdivé ako aj jeho podpis, ktorý prospekt investície musí obsahovať. Obsahom Prospektu investície je iba zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje, čo je povinná náležitosť prospektu podľa § 128 ods. 1 písm. a) bodu 10 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zákon č. 566/2001 Z. z. však nepožadoval, aby pri schvaľovaní prospektu boli predložené samotné zmluvy (požadoval len ich zoznam) a schválený Prospekt investície tieto samotné zmluvy nikdy neobsahoval. Schválením Prospektu investície nevznikol medzi Družstvom a OCP zmluvný vzťah, prospekt investície neukladá povinnosti tretím osobám (ani OCP), ale zaväzuje len vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt. Povinnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt bolo uzatvoriť s OCP zmluvu, ktorá by obsahovala zásady správy portfólia uvedené v prospekte, kontrolovať plnenie zmluvy a v prípade jej neplnenia vymáhať súdnou cestou splnenie zmluvných záväzkov vyplývajúcich na prospech členov družstva (investorov). Družstvo bolo povinné vykonávať svoju činnosť tak, aby si splnilo všetky záväzky voči svojim členom, pričom členovia Družstva, teda aj navrhovateľ majú práva a povinnosti spojené s členstvom v Družstve, okrem iného aj schvaľovať ročnú účtovnú závierku a voliť a odvolávať členov predstavenstva a kontrolnej komisie. NBS vykonáva dohľad nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt v zákone č. 566/2001 Z. z. len v zákonom vymedzenom limitovanom rozsahu, a to dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt ustanovených v zákone č. 566/2001 Z. z., teda kontroluje zverejnenie schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky (ust. § 126 ods. 2 a ust. § 127 citovaného zákona), aktuálnosť prospektu investície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a splnenie povinnosti predložiť pred zverejnením NBS na posúdenie oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako aj dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z. z. S účinnosťou od 01. 06. 2010 bola NBS oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený prospekt investície. NBS nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, pretože by to bolo nezákonným prekročením jej kompetencií. Družstvo bolo podľa zákona č. 566/2001 Z. z. povinné predkladať NBS polročné a ročné správy o svojom hospodárení, čo aj pravidelne predkladalo. Z hospodárskych výsledkov, uvedených v týchto správach, nevyplývali indície ani informácie o zhoršenej finančnej situácii Družstva, ktorá by ohrozila vyplácanie vyrovnávacích podielov či podielov na zisku jeho členom. NBS po podaní podnetu Družstvom a oboznámení sa s informáciami uvedenými v podnete vykonala ihneď v období od 20. 04. 2010 do 06. 05. 2010 u OCP dohľad na mieste. OCP neposkytoval pre Družstvo investičnú službu riadenie portfólia v zmysle zákona č. 566/2001 Z. z, v rámci dohľadu na mieste nepredložil NBS žiadnu dokumentáciu, ktorá by preukazovala, že OCP obhospodaroval portfóliá tých družstiev, s ktorými uzavrel Zmluvu o riadení portfólia, nepredložil žiadnu dokumentáciu, ktorá by preukazovala, že vykonával ktorúkoľvek z činností uvedených v čl. I bode 2 zmlúv o riadení portfólia, nepredložil žiadne pokyny portfólia manažéra, konfirmácie obstaraných obchodov pre družstvá, nepredložil zmluvy o kúpe alebo predaji cenných papierov obstaraných pre družstvá, výpisy z evidencie majetkových účtov či doklady preukazujúce úschovu a správu cenných papierov. S odkazom na ust. § 222 a § 223 Obch. zák. súd tiež uviedol, že predstavenstvo PDSI bolo povinné vykonávať svoju funkciu s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami Družstva a všetkých jeho členov, ktorí podľa čl. 37 bodu 3 písm. b) Stanov PDSI riadili činnosť a spravovali majetok PDSI. S odkazom na čl. 20 ods. 3 prvej vety Ústavy SR tiež uviedol, že vlastníctvo členských podielov patriacich jednotlivým členom družstva zaväzuje členov družstva, aby sa aktívne a s dostatočnou starostlivosťou riadne a včas zaujímali o svoje práva a výkon svojich práv voči družstvu, pretože inak ich podcenením či zanedbaním sa môžu sami pričiniť o znehodnotenie alebo nevymožiteľnosť (stratu) svojich majetkových, satisfakčných a iných práv súvisiacich s družstvom. V tejto súvislosti tiež prvostupňový súd zdôraznil, že štátne orgány (teda aj NBS), môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon platí pre všetky orgány verejnej moci, t. j. aj pre NBS pri výkone dohľadu. Z uvedených okolností prípadu súd dospel k záveru, že bol to práve samotný navrhovateľ, ktorý zanedbal prevenčnú povinnosť uloženú mu Obch. zák. ako členovi družstva, a preto musí následky s tým spojené znášať sám. Mal ako člen družstva v spolupráci s ďalšími členmi družstva postupovať s primeranou dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od neho spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru rizika. Tiež treba dodať, že neznalosť zákona ho podielu viny nezbavuje. V čase rozhodnutia súdu navrhovateľ nepodal žalobu o náhradu škody proti PDSI, proti žiadnemu členovi predstavenstva družstva PDSI ani kontrolnej komisii PDSI. Podľa názoru prvostupňového súdu sa preto navrhovateľ mohol a súčasne mal ako člen družstva povinnosť presvedčiť o skutočnostiach uvádzaných PDSI, mal sa aktívne a s dostatočnou starostlivosťou riadne a včas zaujímať o svoje práva voči družstvu, nakoľko ich podcenením či zanedbaním sa sám pričinil o znehodnotenie alebo nevymožiteľnosť svojich majetkových, satisfakčných práv súvisiacich s družstvom, a pokiaľ sa rozhodol v spornom období vložiť peňažné prostriedky do družstva, pretože ponúkalo zhodnotenie vloženej sumy o výnos, ktorý prevyšoval mnohonásobne úroky poskytované bankami, znamená to, že navrhovateľ mal vedomosť o tom, aké úroky poskytujú banky. Prvostupňový súd s poukazom na ustálený skutkový stav dospel k záveru, že iba PDSI vznikla povinnosť vrátiť navrhovateľovi finančné prostriedky v žalovanej výške. A len v prípade, ak by sa navrhovateľ nedomohol svojich pohľadávok proti družstvu PDSI, tak až následne by bolo zrejmé, či mu vznikla alebo nevznikla škoda (a ak vznikla, v akej výške). Navrhovateľ vložil finančné prostriedky do podnikateľského subjektu, ktorým je družstvo PDSI. Zhrnutím uvedeného prvostupňový súd dospel k záveru, že v danej veci neboli splnené podmienky na náhradu škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že NBS vydala relevantné rozhodnutia v danej veci a súd nezistil ani prieťahy v konaní. Postup NBS zodpovedal zákonu o cenných papieroch a investičných službách a zákonu o dohľade. Prvostupňový súd sa nestotožnil ani s tvrdením navrhovateľa v tom, že medzi navrhovateľom označenou škodou, ktorá sa má rovnať hodnote investovanej sumy (vkladu) do PDSI a údajným nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v údajnej nečinnosti NBS, je daná príčinná súvislosť, a ani v tom, že keby NBS včas zakročila a pozastavila by činnosť PDSI a OCP, nebol by navrhovateľ svoje peniaze zveril PDSI. Uzavretím právneho úkonu s PDSI, navrhovateľovi (členovi družstva) ním označená škoda ešte nevznikla, vznikla mu vymožiteľná pohľadávka voči PDSI a škoda mu prípadne vznikne až v dôsledku nevymožiteľnosti tejto pohľadávky voči PDSI, pričom táto skutočnosť, t.j. nevymožiteľnosť, nemá príčinnú súvislosť v údajnej nečinnosti NBS, ale vo finančnom hospodárení PDSI (družstva) v rozsahu jeho predmetu podnikania. Pokiaľ by teda bola zakázaná činnosť PDSI a OCP, tak to samo o sebe ešte neznamená, že pohľadávka navrhovateľa z uzavretých právnych úkonov by bola uspokojená, práve naopak uložením sankcií by mohla byť táto vymožiteľnosť ohrozená z dôvodu dosahu na celú ich podnikateľskú činnosť. Štát (Slovenská republika) nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti družstva (v danom prípade PDSI) a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má družstvo autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy PDSI sa spravovali v danom čase Stanovami družstva ustanoveniami Obchodného zákonníka. Navrhovateľ ako člen družstva (t.j. podnikateľského subjektu) neinvestoval predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemal žiaden vplyv, ale práve naopak, členská schôdza je najvyšším orgánom družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú činnosť družstva v jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a Stanov PDSI. Súd záverom ešte poukázal na výsluch správcu konkurznej podstaty úpadcu PDSI JUDr. Mareka Letkovského, z ktorého okrem iného vyplýva, že celková výška pohľadávok prihlásených do konkurzu PDSI je cca 32,5 milióna Eur (v danom prípade sa nejedná iba o jeden vklad jedného člena ) ako aj na skutočnosť, že NBS dňa 27. 07. 2010 orgánom činným v trestnom konaní podala oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu ( listinný dôkaz sa nachádza v súdnom spise ). Podľa uznesenia Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa odboru boja proti korupcii č. k. ČVS:PPZ-153/BPK-B-2010 zo dňa 16. 11. 2010 bolo dňa 10. 08. 2010 začaté trestné stíhanie odľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona. Z uvedeného súd konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal svoje tvrdenia, t.j. že NBS porušila svoju povinnosť tým, že neurobila nekonkretizovaný úkon alebo nevydala nekonkretizované rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, že bola nečinná pri výkone verejnej moci, že robila zbytočné prieťahy v konaní alebo že vykonala iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní plne úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov konania, keďže otázka povinnosti odporcu ako verejnoprávnej inštitúcie poverenej i výkonom dohľadu nad finančným trhom hájiť na súde správnosť svojho postupu pri dohľade nad subjektami finančného trhu predstavuje súčasť povinností vyplývajúcich z bežnej agendy odporcu, ktorej financovanie a personálne vybavenie mal odporca zabezpečené v rámci svojho rozpočtu, nemožno potom spravodlivo od navrhovateľa požadovať, aby hradil náklady vzniknuté tým, že odporca zabezpečil a splnomocnil na procesný úkon súdu aj advokáta, hoci sám mal a má vytvorené všetky podmienky na hájenie svojich práv. Proti rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, ktorým z odvolacích dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b), c), d) a f) O.s.p. žiadal prvostupňový rozsudok zmeniť a jeho návrhu vyhovieť, alternatívne napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že povinnosťou NBS podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1 Zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 1. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany NBS, napriek tomu, že odporca v priebehu celého konania tvrdil opak - preto mala NBS zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný NBS) a OCP. Povinný zákonný dohľad zo strany NBS bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých, ktoré vyplývajú z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj navrhovateľa. Poukázal na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka Ing. M. H., O.., preukázané, že NBS už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom. NBS sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, Z.. S. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Odvolateľ poukázal ďalej na to, že NBS naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že OCP vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty vo výške 10.000 Eur, NBS nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj OCP, vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu mu banka svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Navrhovateľ tiež poukázal na skutočnosť, že NBS tým, že dňa 04. marca 2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska. Navrhovateľ v odvolaní ďalej uviedol, že NBS rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18. júla 2011 zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že NBS ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle NBS dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 01. októbra 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31. decembru 2006, z čoho vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011 ( zákazom činnosti ). Uviedol, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásili svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia navrhovateľa ako veriteľa v konkurznom konaní, a ak áno, v akom rozsahu. Súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť aj napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu - preto žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy, ak navrhovateľ doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru odporcu a prvostupňového súdu povinný mu dané plnenie vrátiť s tým, že ani zák. č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak pripúšťa regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon v platnom znení, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Uviedol, že z písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20. augusta 2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych sporov proti Národnej banke Slovenska, Garančnému fondu investícií, či poisťovni Chartis Europe a iným odporcom, a preto aktuálny stav konkurzu vylučuje jeho možnosť svoju pohľadávku z konkurzu uspokojiť. Namietla, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p., a to s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010. Odporca vo včas podanom odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov konania namietal, že prvostupňový súd rozhodujúci podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. reálne rozhodol o trovách konania v nesúlade s týmto ustanovením, keď v konaní úspešnému odporcovi náhradu trov nepriznal. Spochybnil záver prvostupňového súdu, že odporkyňa v rámci bežnej agendy má zabezpečené finančné a personálne vybavenie na hájenie správnosti postupu na súde, keď ide o cca 800 súdnych konaní vyvolaných navrhovateľmi proti odporcovi - NBS. Národná banka Slovenska nie je finančne napojená na štátny rozpočet. Prvostupňový súd taktiež nerozhodoval vo veci správneho súdnictva, ale vo veci náhrady údajnej škody, kedy sa vzťahy medzi účastníkmi spravujú Občianskym zákonníkom. Prvostupňový súd mylne vychádzal z rozhodnutia Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 6A/ 90/1996, ktoré sa vzťahuje výlučne na trovy konania vo veciach správneho súdnictva. Poukázal na viaceré rozhodnutia súdov, podľa ktorých aj štátu ako úspešnému účastníkovi konania patrí náhrada nákladov pri ich zastúpení advokátom. Ústavne garantované právo na právnu pomoc zásadne zahrňuje právo účastníka zvoliť si, či sa nechá zastúpiť advokátom, príslušné procesné predpisy mu pritom garantujú, že jeho trovy konania budú v prípade úspechu nahradené protistranou. Odporca preto navrhol zmenu napadnutej časti prvostupňového rozsudku, týkajúcej sa trov konania a priznanie odporcovi náhrady trov vo vyčíslenej sume 975,80 euro ako trov právneho zastúpenia. Odporca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhovateľa navrhol potvrdenie napadnutej časti rozsudku súdu prvého stupňa. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nebolo navrhovateľom podané dôvodne. V prejednávanej veci súd prvého stupňa na základe dokazovania vykonaného v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) správne ustálil, že navrhovateľ v konaní nepreukázal nesprávny úradný postup zo strany NBS pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na podrobné a precízne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, v ktorom súd prvého stupňa v súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/6, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08) zodpovedal účastníkmi konania nastolené otázky, ktoré majú rozhodný význam pre posúdenie veci samej, a s ktorým sa stotožňuje aj súd druhého stupňa. V danom prípade nebola spornou skutočnosť, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt; sporným bol rozsah tohto dohľadu. Zohľadniť treba pritom fakt, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z. z.), teda až od 1. 6. 2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície. Z uvedeného potom vyplýva, že aj NBS mohla až od 01. 06. 2010 dohliadať na to, či Družstvo dodržiava schválený prospekt investície. Rovnako aj povinnosť aktualizovať prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 01. 01. 2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák. č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z. z.). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h) zák. č. 566/2001 Z. z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z. z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov ako napr. správcovské spoločnosti pre kolektívne investovanie). Neexistujúce povinnosti Družstva preto nemohli byť ani predmetom kontroly NBS. Navrhovateľ sa tiež mylne domnieva, že NBS vykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva. Podľa platnej právnej úpravy NBS mohla kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. § 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z. z. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že navrhovateľ si musel byť vedomý toho, že s jej investíciou je spojené riziko, a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b) zák. č. 566/2001 Z. z. v znení platnom do 21. 7. 2013; § 126 až 130 boli zo zákona č. 566/2001 Z. z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22. 7. 2013 ). Ak si toho navrhovateľ vedomý nebol, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady vigilantibus iura non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje). To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľa, podľa ktorej o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemal vedomosť. Nemožno sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti NBS v oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, a preto ani NBS z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností NBS. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup NBS iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv navrhovateľa, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľ vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť NBS pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona. Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a OCP vyplýva, že jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo, že OCP obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, a ktoré dávalo pokyny na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c) Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená. Navrhovateľ si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom OCP s tým, že až do rozhodnutia NBS zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala OCP povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady NBS zo dňa 1. marca 2011, č. GUV - 274/2011, vykonával OCP túto činnosť ako regulovanú NBS. Činnosť Družstva, ktorého bol navrhovateľ v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči žalobcovi . Odhliadnuc aj od aktívneho prístupu NBS k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č. OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila OCP pokutu vo výške 16.596,96 €, kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou NBS, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007 uložila OCP pokutu vo výške 9.958,18 € a následne rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010 odobrala OCP povolenie na poskytovanie investičných služieb, odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku navrhovateľa o nedostatočných opatreniach NBS na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení OCP pri činnosti voči Družstvu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že navrhovateľ sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v takom pochybení v postupe NBS, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci; hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí NBS, keďže za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať. S poukazom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že v prejednávanej veci nebol preukázaný základný predpoklad pre založenie objektívneho zodpovednostného vzťahu v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z., a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci (§ 9 uvedeného zákona). Pokiaľ ide o rozsudok NS ČR sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý v odvolaní poukazoval navrhovateľ, jeho interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento rozsudok sa týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým, že so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho NS ČR v odôvodnení uvedeného rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom verejnej moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nedobytnosti pohľadávky poškodeného, ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu sa odvíja odo dňa, keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia. Uvedený rozsudok sp. zn. 29 Cdo 4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti NS ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie pohľadávok za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič. Z označeného rozsudku NS ČR nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody proti štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z tohto rozsudku NS ČR teda vyplýva, že predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu sumu, a po druhé to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej veci v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty, preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti pohľadávky navrhovateľa nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvého stupňa aj v tom, že žaloba bola podaná predčasne. Odvolací súd sa napokon nestotožnil ani s odvolacou námietkou týkajúcou sa procesného pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý podľa navrhovateľa na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predpísaným spôsobom. Z obsahu zápisnice z pojednávania konaného dňa 27. novembra 2014 totiž vyplýva, že konajúci súd po otvorení pojednávania riadne oboznámil účastníkov konania s dovtedy vykonaným dokazovaním a obsahom spisu (§ 119 ods. 2 O.s.p.). Dôvodné však nebolo ani odvolanie odporcu proti výroku o trovách prvostupňového konania. Účastník má právo na náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva (§ 142 ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok bližšie neurčuje kritériá pre posúdenie takejto účelnosti, preto je potrebné vždy vychádzať z okolností konkrétneho prípadu. Každý účastník má právo dať sa v konaní zastupovať advokátom. To bez ďalšieho ale neznamená, že trovy právneho zastúpenia predstavujú v každom prípade trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva účastníka. Podľa názoru odvolacieho súdu v prípade, keď sa predmet konania týka činnosti, pre ktorú bol účastník konania zriadený zákonom a je financovaný z verejného rozpočtu, resp. z prostriedkov získaných z dispozície s majetkom štátu, trovy právneho zastúpenia nemožno považovať za účelne vynaložené. Takýto účastník, plniac si zo zákona vyplývajúce úlohy, nevyhnutne musí totiž disponovať na to potrebným odborným aparátom. Jeho zamestnanci preto musia vedieť v konaní, týkajúcom sa jeho činnosti, zaujímať kvalifikované právne stanoviská k otázkam relevantným pre posúdenie opodstatnenosti návrhu na začatie konania. Iná by bola situácia, ak by predmet sporu nemal vzťah k činnosti, pre ktorú bol účastník zriadený. Odvolací súd s ohľadom na predmet konania i zákonom dané kompetencie odporcu nepovažoval trovy právneho zastúpenia za účelne vynaložené trovy účastníka konania. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil. Uznesením zo dňa 28. januára 2015 č.k. 7C/182/2011-329 súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť v lehote 15 dní od doručenia uznesenia súdny poplatok za podané odvolanie v sume 20 Eur, podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov. Navrhovateľ v zákonnej lehote napadol uvedené uznesenie odvolaním, ktorým žiadal, aby odvolací súd z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia predmetné uznesenie zrušil a konanie o vyrubenie súdneho poplatku zastavil. S odkazom na ust. § 4 ods. 1 písm. k) zák. o súdnych poplatkoch v znení účinnom do 01. 10. 2012 a ust. § 18ca zák. o súdnych poplatkoch v znení účinnom od 01. 10. 2012 navrhovateľ uviedol, že predmetné konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci sa začalo pred 01. októbrom 2012, a preto sa naň vzťahuje vecné oslobodenie od súdnych poplatkov týkajúce sa všetkých položiek Sadzobníka súdnych poplatkov. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania vec prejednal podľa § 212 ods. 1, § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní veci dospel k záveru, že ani odvolanie navrhovateľa voči uzneseniu, ktorým mu bola uložená poplatková povinnosť za odvolanie proti meritórnemu rozhodnutiu, nie je dôvodným. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení účinnom od 01. 01. 2014 do 31. 08. 2014 (ďalej len „zák. č. 71/1992 Zb.“) súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Podľa § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou. Podľa § 6 ods. 2 veta prvá a druhá zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Podľa § 8 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti. Podľa § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01. októbra 2012) z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok vo výške 20 Eur. Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne a v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami zákona o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení účinnom uložil navrhovateľovi poplatkovú povinnosť vo výške 20 Eur za odvolanie podané voči meritórnemu rozhodnutiu dňa 07.01.2015. Uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že v čase podania odvolania, ktorý je rozhodným pre vznik poplatkovej povinnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a) Zák. o súdnych poplatkoch, bola zákonom stanovená poplatková povinnosť aj v prípade konania o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci (do 30. 09. 2012 vecne oslobodeného od súdnych poplatkov), a to položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej sa súdny poplatok zo žaloby iniciujúcej takéto konanie platí vo výške 20 Eur. Podľa § 6 ods. 2 veta druhá zák. o súdnych poplatok sa preto v rovnakej výške platí aj súdny poplatok za odvolanie proti meritórnemu rozhodnutiu v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom verejnej moci. Na uvedenom závere nič nemení ani prechodné ust. § 18ca Zák. o súdnych poplatkoch, na ktoré poukazoval navrhovateľ, nakoľko odvolanie ako poplatkový úkon za odvolacie konanie bolo navrhovateľom podané dňa 07.01.2015, t. j. nejednalo sa ani o úkon, ani o konanie začaté do 30. 09. 2012. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd potvrdil ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. aj uznesenie, ktorým bola navrhovateľovi uložená poplatková povinnosť za odvolanie voči meritórnemu rozhodnutiu. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.