Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4To/116/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112010674 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1112010674.1 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Tibora Kubíka a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci proti obžalovanému I.. L. R., stíhaného pre prečin krivého obvinenia § 345 ods. 1 Tr. zák. a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 7T/61/2012 zo dňa 29.06.2016, na verejnom zasadnutí konanom dňa 13.decembra 2016 takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods.1 písm. d) Tr. por. z r u š u j e sa rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 7T/61/2012 zo dňa 29.06.2016 v celom rozsahu. Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. s použitím § 285 písm. a) Tr. por. sa obžalovaný I.. L. R., nar. XX.XX.XXXX v Ž. E. G., bytom O. P. XXX, okres Ž. E. G., na slobode, o s l o b o d z u j e spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I sp. zn. 2 Pv 819/10 zo dňa 07.08.2012, pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že dňa 10.02.2010 v čase od 01.45 hod. do 06.30 hod. a dňa 12.02.2010 od 08.50 hod. do 10.00 hod. v I. na Š. ulici XX, na Krajskom riaditeľstve PZ v I. na Úrade justičnej a kriminálnej polície pred vyšetrovateľom PZ do zápisnice o výsluchu svedka - poškodeného po poučení okrem iného uviedol, že mu A.. D. S. spolu s O. K. dňa 05.02.2010 dali podpísať 3 dokumenty súvisiace s ich obchodnou činnosťou a ktoré mali byť pozmenené tak, že ich L. R. odmietol podpísať, pričom následne 09.02.2010 ho A. E. spolu s dvomi neznámymi osobami nútili pod hrozbou násilia tieto 3 dokumenty podpísať, hoci vedel, že tieto okolnosti podstatné pre rozhodnutie nie sú pravdivé a že menovaní sa žiadneho trestného činu nedopustili, l e b o nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 7T/61/2012 zo dňa 29.06.2016 bol obžalovaný I.. L. R. uznaný vinným zo spáchania prečinu krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 Tr. zák., ktorých sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že dňa 10.02.2010 v čase od 01.45 h do 06.30 h a dňa 12.02.2010 od 08.50 hod. do 10.00 hod. v I. na Š. ulici XX, na Krajskom riaditeľstve PZ v I. na Úrade justičnej a kriminálnej polície pred vyšetrovateľom PZ do zápisnice o výsluchu svedka - poškodeného po poučení okrem iného uviedol, že mu A.. D. S. spolu s O. K. dňa 05.02.2010 dali podpísať 3 dokumenty súvisiace s ich obchodnou činnosťou a ktoré mali byť pozmenené tak, že ich L. R. odmietol podpísať, pričom následne 09.02.2010 ho A. E. spolu s dvomi neznámymi osobami nútili pod hrozbou násilia tieto 3 dokumenty podpísať, hoci vedel, že tieto okolnosti podstatné pre rozhodnutie nie sú pravdivé a že menovaní sa žiadneho trestného činu nedopustili. Podľa § 40 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd u obžalovaného upustil od potrestania. Podľa § 40 ods. 2 Tr. zák. súd vyslovil, že sa na obžalovaného hľadí, ako keby nebol odsúdený. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný I.. L. R., ktoré odôvodnil osobitným písomným podaním samostatne, ako aj prostredníctvom obhajcu. V odvolaní v podstate namieta, že nesúhlasí s tým, ako sa súd prvého stupňa vysporiadal so samotnými dôkazmi prezentovanými jednak v prípravnom konaní, jednak na hlavnom pojednávaní. Ako obžalovaný na hlavnom pojednávaní podrobne opísal samotný priebeh udalosti tak, ako sa stala, pričom poukázal na to, že nemal úmysel nikoho lživo obviniť z trestného činu v úmysle privodiť jeho trestné stíhanie. Priebeh udalosti opísal tak, ako ich vnímal a žiadnym spôsobom neuviedol nepravdu o okolnostiach podstatných pre rozhodnutie. Nemôže byť na jeho ťarchu, že skutočnosti, ktoré uviedol, orgány činné v trestnom konaní podozrivým osobám nepreukázali. Namietal dokazovanie v prípravnom konaní, keď vyšetrovateľ nezabezpečil ani jeden dôkaz, ktorý by preukazoval spáchanie trestného činu krivého obvinenia, ale len prevzal dôkazy z iného trestného konania. Len z výsledku predchádzajúceho trestného konania nemožno automaticky vyvodiť nepravdu ohľadne okolností, ktoré uvádzal ako oznamovateľ. Namieta aj obžalobu prokurátora, nakoľko malo dôjsť k opätovnému vypočutiu svedkov, aby bola obžaloba opretá o zákonným spôsobom vykonané dôkazy. A napokon výhrady má aj k dokazovaniu pred súdom prvého stupňa, keď na hlavnom pojednávaní mu bolo povedané, že ak oľutuje svoje konanie, tak bude upustené od potrestania. Súd ho teda považoval za vinného a čakal jeho reakciu. Pod tlakom týchto okolností s tým súhlasil, čo považuje za chybu. Odvolateľ ďalej dodal, že nesúhlasí s vybranými pasážami uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s naplnením subjektívnej stránky trestného činu, výlučne stroho a formálne odkázal na formálnu stránku trestného činu, ako súhrn základných znakov. Obžalovaný na absenciu subjektívnej stránky, t. j. úmyslu iného krivo obviniť poukázal aj v písomnom doplnení svojho odvolania, pričom navrhol doplniť dokazovanie. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a postupom podľa § 285 písm. a) Tr. por. ho oslobodil spod obžaloby. Krajský súd v Bratislave vykonal vo veci verejné zasadnutie, na ktorom obžalovaný I.. L. R. uviedol, že sa necíti byť vinný. Vykonané dokazovanie považuje za nedostatočné. Poukázal, že vinu nie je možné založiť iba na výpovediach svedkov, ale musí byť preukázaná aj subjektívna stránka, čo sa však nestalo. Dal do pozornosti aj nález Ústavného súdu ČR, kde sa riešila obdobná problematika. Navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a oslobodil ho spod obžaloby. Prokurátorka krajskej prokuratúry uviedla, že rozsudok súdu prvého stupňa považuje za zákonný a správny a preto navrhuje odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné. Krajský súd v Bratislave podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že podané odvolanie obžalovaného je dôvodné. Podľa § 321 ods.1 písm. d) Tr.por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona. Podľa § 322 ods.3 Tr.por. veta prvá odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený, alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. Odvolací súd je názoru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie na hlavnom pojednávaní zákonným spôsobom, pričom vykonal všetky relevantné dôkazy, ktoré boli podstatné pre zistenie skutkového stavu v žalovanej trestnej veci. Krajský súd v Bratislave však konštatuje, že z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní nemožno urobiť bez rozumných pochybností záver o vine obžalovaného zo spáchania žalovaného trestného činu. V tejto súvislosti odvolací súd upozorňuje, že výrok o vine zo spáchania trestného činu nie je možné založiť len na indíciách, domnienkach, či len na pravdepodobných skutkových záveroch, alebo len na skutočnosti, že nemožno vylúčiť, že skutok spáchal obžalovaný tak, ako je uvedené v obžalobe. Výrok o vine musí byť založený na skutkovom stave, o ktorom nie sú dôvodné (rozumné) pochybnosti a ktorý nepochybne vyplýva z vykonaných dôkazov. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, a to ani nebolo medzi stranami sporné, že obžalovaný I.. L. R. v dňoch 10.02.2010 a 12.02.2010 v I. na Š. ulici č. XX, na Krajskom riaditeľstve PZ v I. vypovedal v procesnom postavení svedka - poškodeného a to po zákonnom poučení, pričom uviedol, že mu A.. D. S. spolu s O.Á. K. dali dňa 05.02.2010 podpísať tri dokumenty súvisiace s obchodnou činnosťou a ktoré mali byť pozmenené a preto ich L. R. odmietol podpísať, pričom následne dňa 09.02.2010 ho A. E. spolu s dvoma neznámymi osobami nútili pod hrozbou násilia tieto tri dokumenty podpísať. Tieto skutkové okolnosti nepochybne vyplynuli zo zápisníc o výsluchu svedka - poškodeného, ktoré boli spísané v inom trestnom konaní s obžalovaným, ako aj zo samotnej výpovede obžalovaného na hlavnom pojednávaní. Predmetné skutkové okolnosti však nepopisujú protiprávne konanie obžalovaného (t. j. nehovoria nič o trestnoprávne relevantnom konaní a trestnoprávne relevantnom následku v danej trestnej veci), ktoré malo spočívať v tom, že iného úmyselne lživo obvinil zo spáchania trestného činu a úmyselne ako svedok vypovedal v trestnom konaní nepravdu o okolnosti, ktorá mala podstatný význam pre rozhodnutie. Vzhľadom k uvedenému nemajú tieto skutkové okolnosti žiadny vplyv na posudzovanie otázky, či sa skutok stal alebo nestal, respektíve, či je alebo nie je trestným činom, pretože na tieto otázky môže dať odpoveď len posudzovanie tých skutkových okolností, ktoré popisujú trestnoprávne relevantné konanie a následok. Trestnoprávne relevantným konaním a následkom je v danej trestnej veci len tá časť skutkovej vety obžaloby, ktorá uvádza, že obžalovaný „vedel, že okolnosti, ktoré uvádzal vo svojej svedeckej výpovedi nie sú pravdivé a že menovaní (A.. D. S. a A. E.) sa žiadneho trestného činu nedopustili“. Len táto časť skutkovej vety môže napĺňať znaky skutkovej podstaty žalovaných trestných činov a preto pre záver o tom, či sa skutok stal alebo nestal má význam len zistenie, či táto časť skutkových okolností bolo dokazovaním nepochybne ustálená (preukázaná). Krajský súd zdôrazňuje, že dostatočným dôkazom o tom, že došlo ku krivému obvineniu a že toto bolo vedené úmyslom stíhať nevinného nie je sama osebe skutočnosť, že sa orgánom činným v trestnom konaní nepodarilo preukázať vinu tomu, kto bol inou osobou označený za páchateľa (nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 485/2001 zo dňa 07.03.2002). Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ sa na podklade trestného oznámenia a následných svedeckých výpovedí I.. L. R. viedlo trestné stíhanie vo veci obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. zák., ktoré však bolo vyšetrovateľom podľa § 215 ods. 1 písm. a) Tr. por. zastavené, nemôže táto skutočnosť automaticky, či skôr mechanicky znamenať, že skutkové okolnosti uvádzané menovaným vo svojej svedeckej výpovedi boli nepravdivé a už vôbec nie, že ním bola uvádzaná nepravda úmyselne s cieľom dosiahnuť obvinenie nevinnej osoby. Pokiaľ ide o dokazovanie vykonané na hlavnom pojednávaní, tak obžalovaný v podstate obsahovo zopakoval skutkové okolnosti, v ktorých videl spáchanie trestného činu a ktoré aj boli podkladom pre vedenie trestného stíhania vo veci trestného činu vydierania. Podľa jeho verzie skutkových okolností malo dôjsť k spáchaniu trestného činu dňa 09.02.2010 s tým, že podpísať dokumenty ho mal nútiť hrozbou násilia A. E. spolu s dvoma neznámymi osobami. Z uvedeného vyplýva, že okrem obžalovaného, svedka A. E. a neznámych osôb (tie neboli ustálené ani v pôvodnom konaní vedenom na podklade oznámenia obžalovaného a ani v danom trestnom konaní), nemal byť už nikto iný účastný na obžalovaným oznamovanej trestnej činnosti. Na hlavnom pojednávaní bol vypočutý v procesnom postavení svedka A. E., ktorý uviedol, že pracoval ako šofér pána S., pričom nevedel popísať svoj bežný pracovný deň s tým, že na deň 09.02.2010 si vôbec nespomenul. Svedok - poškodený A.. D. S. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že dňa 09.02.2010 mala narodeniny jeho priateľka, pričom vyšlo najavo podvodné konanie obžalovaného. V ten deň bol v zamestnaní, odchádzal cca medzi 14.00 hod. a 15.00 hod. domov. Viezol ho šofér E.. Keď ho doviezol domov, pravdepodobne mu dal voľno a následne išiel s priateľkou. Svedkyňa S. B., priateľka poškodeného A.. D. S. vypovedala, že dňa 09.02.2010 mala narodeniny a preto je celá udalosť, ktorú popisuje obžalovaný nepravdepodobná. S. prišiel v ten deň domov, pričom ho priviezol šofér E.. Do firmy a potom do reštaurácie už nešli so šoférom. Z výpovedí uvedených svedkov podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva len to, že obaja svedkovia považujú za nepravdepodobné, že by došlo k tomu, čo opísal obžalovaný v procesnom postavení svedka. Ide teda len o ich hodnotenie výpovede obžalovaného, ktoré sa zakladá na domnienkach. Ani jeden z nich pritom nemal byť podľa výpovede obžalovaného prítomný, ako sa mu mal A. E. spolu s ďalšími neznámymi osobami vyhrážať a navyše z ich výpovedí je zrejmé aj to, že svedok A. E. nebol s nimi počas celého dňa, nakoľko jeho služby ako šoféra počas inkriminovaného dňa potrebovali len v obmedzenom rozsahu. Z výpovedí týchto svedkov, ako aj svedka A. E., ktorý si na nič nespomenul, sa teda nedá urobiť nepochybný záver, že k vyhrážaniu sa obžalovanému zo strany A. E. a iných osôb skutočne nedošlo, respektíve, že je vylúčené, aby k nemu došlo. Vzhľadom k tomu, že ďalšie osoby, ktoré mali byť účastné vyhrážania sa obžalovanému sa ustáliť nepodarilo a zvyšní svedkovia, ktorí boli vypočutí na hlavnom pojednávaní nevedeli k rozhodným skutkovým okolnostiam nič podstatné uviesť, je nutné prijať záver, že prokurátor neuniesol dôkazné bremeno ohľadne viny obžalovaného, nakoľko nepredložil také priame dôkazy, respektíve aspoň súhrn nepriamych dôkazov, z ktorých by bolo možné bez rozumných pochybností ustáliť, že obžalovaný vypovedal úmyselne lživo s cieľom privodiť trestné stíhanie A. E., či A.. D. S.. V tejto súvislosti poukazuje krajský súd aj na nepresvedčivé odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvého stupňa konštatuje, že počas celého dokazovania sa nepreukázalo, že tvrdenie obžalovaného je pravdivé. Toto konštatovanie svedčí pritom skôr o pochybnostiach súdu o relevantných skutkových okolnostiach a nie o nepochybne preukázanej vine obžalovaného. Na odsúdenie obžalovaného za spáchania trestného činu krivého obvinenia, či trestného činu krivej svedeckej výpovede pritom zásadne nepostačuje len presvedčenie súdu o nepravdepodobnosti posudzovanej informácie tvrdenej obžalovaným, ale musí byť bez rozumných pochybností preukázaná jeho nepravdivosť. Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 520/2016 zo dňa 22.06.2016, ktorý zdôrazňuje, že vyslovenie len podozrenia, že došlo k spáchaniu trestného činu konkrétnou osobou, nie je možné považovať za vedome lživé a teda za krivé obvinenie, pričom pri posudzovaní viny obžalovaného zo spáchania trestného činu krivého obvinenia sa nestačí zaoberať otázkou, či krivo obvinená osoba skutočne spáchala trestný čin, prípadne, či z neho bolo uznaná za vinného alebo či bola odsúdená, ale či je možné preukázať, že obžalovaný z hľadiska subjektívnej stránky trestného činu chcel alebo si bol vedomý, že obviňuje inú osobu nepravdivo a bol s tým uzrozumený a súčasne chcel alebo bol aspoň uzrozumený s tým, že v dôsledku jeho obvinenia bude táto osoba trestne stíhaná. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd konštatuje, že nie je možné nepochybne, t. j. bez rozumných pochybností ustáliť, že tvrdenia uvádzané obžalovaným, ktoré poskytol ako oznamovateľ trestného činu a následne ako svedok v rámci prípravného konania sú nepravdivé (odvolací súd opakuje, že práve tieto skutkové okolnosti boli podstatou trestnoprávne relevantného deja a práve o týchto skutkových okolnostiach existuje dôvodná pochybnosť). Práve z týchto dôvodov bolo namieste uplatnenie zásady in dubio pro reo a oslobodenie obžalovaného spod obžaloby postupom podľa § 285 písm. a) Tr. por. V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na judikatúru, ktorá konštatuje, že zásada zisťovania skutkového stavu veci, o ktorej nie sú dôvodné pochybnosti vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine o jednoznačne zistené fakty a nie len o pravdepodobnosť. Tam, kde nie je možné bezpečne určiť, ktorá z variant skutkového riešenia zodpovedá skutočnosti, musí súd voliť tú, ktorá je pre obvineného najpriaznivejšia (R 46/1963), pričom ani vysoký stupeň podozrenia sám osebe nemôže vytvoriť zákonný podklad pre odsudzujúci výrok. Odvolací súd uzatvára, že v konaní pred súdom prvého stupňa nebol produkovaný taký súhrn dôkazov, ktoré by jednoznačne a nepochybne usvedčovali obžalovaného zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe. Odvolací súd pritom nekonštatuje, že obžalovaný sa nedopustil skutku uvedeného v obžalobe (teda, že ako oznamovateľ a svedok vypovedal pravdu), ale konštatuje, že nebolo bez rozumných pochybností preukázané, že sa skutku uvedeného v obžalobe dopustil (teda, že vypovedal vedome lživo). Nedokázaná vina tu má však rovnaké dôsledky ako dokázaná nevina a tým je, za použitia zásady in dubio pro reo, oslobodenie spod obžaloby. Nad rámec uvedeného odvolací súd konštatuje, že postup súdu prvého stupňa, ktorý napadnutým rozsudkom podľa § 40 ods. 1 písm. a) Tr. zák. upustil u obžalovaného od potrestania bol v rozpore so zákonom. Podľa §40 ods. 1 písm. a) Tr. zák. možno totiž upustiť od potrestania iba v prípade, pokiaľ páchateľ priznal spáchanie prečinu, jeho spáchanie ľutuje a prejavuje účinnú snahu po náprave. V posudzovanej trestnej veci pritom obžalovaný vinu popieral počas celého dokazovania. Vzhľadom k uvedenému neboli splnené všetky zákonné podmienky na postup podľa § 40 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Pokiaľ súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že obžalovaný oľutoval svoje konanie vo svojej záverečnej reči, tak poukazoval na vyjadrenie obžalovaného, ktoré sa uskutočnilo mimo dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní a ktoré preto nemôže byť podkladom pre záver súdu spočívajúci v tom, že obžalovaný sa k spáchaniu trestnej činnosti priznal. V tejto súvislosti krajský súd zdôrazňuje, že podľa § 2 ods. 19 Tr. por. súd pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní smie prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané (tzv. zásada bez- prostrednosti). Predmetná základná zásada trestného konania teda stanovuje pravidlo, že súd musí pri rozhodovaní (t. j. posudzovaní viny či neviny, trestu, ochranného opatrenia, alebo náhrady škody) vy- chádzať len výsledkov dokazovania (napríklad výsluchy obžalovaného, svedkov, znalcov, čítanie výpo- vedí z prípravného konania, prípadne listinných dôkazov a podobne), ktoré boli vykonané v priebehu dokazovania na hlavnom pojednávaní. Alebo povedané inak, skutkový stav a prípadne aj priznanie a oľutovanie trestnej činnosti zo strany obžalovaného, možno ustaľovať len dôkazmi, ktoré boli vykona- né počas dokazovania na hlavnom pojednávaní. V rámci hlavného pojednávania vymedzuje Trestný poriadok priestor na dokazovanie v ustanoveniach § 258 až 273 Tr. por. (tretí diel nazvaný „Dokazovanie“). Začiatok dokazovania nasleduje po vyhláse- niach obžalovaného s tým, že súd o začatí dokazovania nerobí žiadne formálne (osobitné) rozhodnu- tie (uznesenie), ale len kontinuálne „prejde do dokazovania“. Koniec dokazovania na hlavnom pojedná- vaní vymedzuje Trestný poriadok formálnejšie ako jeho začiatok, nakoľko ustanovenie § 274 ods. 1 Tr. por. stanovuje, že ak niet ďalších dôkazných návrhov alebo ak súd rozhodol, že sa ďalšie dôkazy vyko- návať nebudú, vyhlási predseda senátu dokazovanie za skončené a udelí slovo na záverečné reči. Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že ak predseda senátu (samosudca) chce vo veci rozhodnúť, mu- sí dokazovanie formálne ukončiť (robí tak uznesením, ktoré je súčasťou zápisnice o hlavnom pojedná- vaní). Vyhlásením takéhoto uznesenia sa formálne uzatvára priestor na vykonávanie dôkazov s tým, že nasledujú už len argumentácie strán (záverečné reči) a zároveň sa ohraničuje priestor a v ňom vykona- né dôkazy, ktoré bude súd hodnotiť ako podklad pre svoje rozhodnutie. Záverečnú reč obžalovaného teda nemožno považovať za dôkazný prostriedok v zmysle § 119 ods. 2 Tr. por. a jej obsah za dôkaz, nakoľko nasleduje vždy až po formálnom skončení dokazovania (t. j. nas- leduje vždy až po „uzatvorení“ priestoru na vykonávanie dôkazov). Napokon záverečné reči oddeľuje od dokazovania aj samotný Trestný poriadok, ktorý ich upravuje v osobitnom štvrtom diely s názvom „Záver hlavného pojednávania“. Záverečné vystúpenia strán a ich zástupcov prebiehajú teda po skon- čenom dokazovaní, preto ich obsah nemožno použiť ako dôkaz. Argumentácia uplatnená v závereč- ných rečiach, ale môže viesť k doplneniu výsledkov dokazovania, alebo môže ovplyvniť súd pri hodno- tení vykonaných dôkazov. Skutočnosť, že záverečná reč obžalovaného nie je dôkazný prostriedok, nakoľko je „mimo“ dokazova- nia vyplýva aj z ustanovenia § 276 ods. 1 Tr. por., ktoré stanovuje, že ak súd zistí, so zreteľom na záve- rečné reči alebo pri záverečnej porade, že treba ešte niektorú okolnosť objasniť, rozhodne uznesením, že dokazovanie bude doplnené a v hlavnom pojednávaní pokračuje. Predmetné ustanovenie zvýrazňu- je fakt, že záverečné reči nie sú súčasťou dokazovania s tým, že ak je nevyhnutné vykonať ďalšie dô- kazy, musí súd formálne rozhodnúť o návrate do dokazovania a až potom môže pokračovať v ďalšom vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní. Krajský súd uzatvára, že záverečná reč (akejkoľvek strany) nie je dôkaz (a ani v rámci priestoru na jej prednesenie nie je možné vykonávať dôkazy), ale ide o argumentáciu, ktorá sa týka hodnotenia už vy- konaných dôkazov, skutkových okolností, právneho posúdenia, prípadne aj otázky trestu, ochranného opatrenia, či náhrady škody. Len pre úplnosť treba dodať, že využitie záverečnej reči je právom strán a nie ich povinnosťou s tým, že žiadna zo strán, a to ani prokurátor, toto právo nemusí využiť. Závereč- né reči sú teda samostatnou fázou hlavného pojednávania, v ktorej majú strany priestor na záverečnú diskusiu o dôkazoch a argumentoch s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu (to, že záverečná reč je ar- gumentácia možno vyvodiť aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Tdo 43/2008). Argumentá- cia strán, či diskusia strán o dôkazoch a argumentoch protistrany, v žiadnom prípade nemôže byť po- važovaná za dôkaz. Pokiaľ bol teda samosudca názoru, že obžalovaný sa v záverečnej reči priznal, mal postupovať v zmysle ustanovenia § 276 Tr. por. a rozhodnúť uznesením, že dokazovanie bude doplnené. Následne mal poučiť obžalovaného o jeho právach a dať mu priestor na vyjadrenie vo forme výpovede obžalovaného. Odvolací súd je však názoru, že v záverečnej reči obžalovaného nezaznelo nič, čo by bolo možné považovať za priznanie obžalovaného a čo by nútilo súd opätovne vstupovať do dokazovania. Obžalovaný v rámci záverečnej reči uviedol len to, že „ľutuje svojho konania, najmä čo sa stalo, nikdy nemal v úmysle nikoho krivo obviniť“. Z jeho vyjadrenia je zrejmé, že spáchanie trestnej činnosti popiera, nakoľko popiera úmysel inú osobu lživo obviniť. Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.