Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/386/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113234477 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1113234477.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu JUDr. Juraja Považana a JUDr. Janky Richterovej v právnej veci žalobcu: C. I. J., L.. XX.XX.XXXX, Š. M. T. K. O., v zast.: Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., so sídlom Makovického 15, Žilina proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave, č.k. 24C/199/2013-84, zo dňa 10. marca 2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žiadna zo strán sporu n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie výrokom určil, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.021,80 eur v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Súd žiadnej zo strán sporu náhradu trov konania nepriznal. 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil podľa § 11 písm. a/ zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, § 4 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 3, § 8 ods. 6 písm. a/, § 9 ods. 1, § 7 zákona č. 514/2003 Z.z., čl. 8 ods. 1, 2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 5 ods. 1, Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 31 ods. 1, 2 Dohovoru o postavení utečencov, čl. 17 ods. 1, 2 Ústavy SR, § 88 ods. 1 písm. a/ zákona 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a vecne tým, že žalobca sa na základe žalobného návrhu, ktorý bol doručený tunajšiemu súdu dňa 16.10.2013 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného (ďalej aj ako „odporca“) na náhradu nemajetkovej ujmy 10.000,- Eur titulom nezákonného pozbavenia osobnej slobody, ktorého sa malo dopustiť Oddelenie hraničnej kontroly PZ Č. L. P., v konaní vedenom pod č. p. G.-Y.-D.-XX-XXX/XXXX, X. K. XX.XX.XXXX, resp. v konaní vedenom pod č.p. G.-Y.-D.-XX-XXX/XXXX, X. K. XX.XX.XXXX. Žalobca (ďalej aj ako „navrhovateľ“) svoj nárok odôvodnil tvrdením, podľa ktorého z dôvodu nezákonných rozhodnutí Oddelenia hraničnej kontroly PZ Č. L. P., došlo k pozbaveniu jeho osobnej slobody a to v období od 19.04.2012 do 04.06.2012, t.j. 47 dní. 3. Súd vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie vo veci samej (§ 6, § 100 ods. 1 Obč. súd. por.) a to výsluchom strán sporu a oboznámením sa s obsahom listinných dôkazných prostriedkov, založených v súdnom spise. Z vykonaného dokazovania boli súdu preukázané tieto skutočnosti: Zo zápisnice Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Č. L. P., O. Y. G. D., Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, č.p. G.-Y.-D.-XX-XXX/XXXX, X. K. XX.XX.XXXX o vyjadrení účastníka konania (č.l. 35-37) vyplýva, že navrhovateľ pochádza z T., ktoré opustil dňa 28.10.2009, nakoľko v T. je neustála vojnová situácia. Matka navrhovateľa ho chcela ochrániť, preto ho poslala študovať na Ukrajinu, z ktorej následne odcestoval na Slovensko. Navrhovateľ si bol vedomý, že na Slovensko pricestoval s falošným dokladom (povolenie na vstup do Talianska), a že na územie Slovenskej republiky vstúpil neoprávnene. Navrhovateľ však uznal svoju vinu a bol ochotný pre to znášať následky. Príslušným orgánom Úradu hraničnej a cudzineckej polície bol upovedomený, že z tohto dôvodu dôjde k zaisteniu jeho osoby a k začatiu administratívneho konania o vyhostení jeho osoby z územia Slovenskej republiky. V závere zápisnice navrhovateľ uviedol, že sa rozhodol požiadať o azyl. Menovaný bol upovedomený správnym orgánom, že v prípade konania na prijatie vyhlásenia o azyl, po zaistení, je príslušný Útvar policajného zaistenia pre cudzincov D., z tohto dôvodu bol navrhovateľ umiestnený v ÚPZC D.. Navrhovateľ svojím podpisom potvrdil, že počas výpovede nebol na jeho osobu kladený zo strany policajtov žiadny fyzický, ani psychický nátlak, navrhovateľ vypovedal dobrovoľne. Navrhovateľ si bol vedomý, že svojím konaním porušil zákony Slovenskej republiky, že sa na území SR zdržiava neoprávnene a berie na vedomie napomenutie za hore uvedený priestupok v zmysle § 84 ods. 2 zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. 4. Z rozhodnutia o zaistení, vydaného Oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru Č. L. P., O. Y. G. D., Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, č.p. G.-Y.-D.-XX-XXX/XXXX, X. K. XX.XX.XXXX (ďalej aj ,,rozhodnutie o zaistení navrhovateľa zo dňa 21.04.2012") (č.l. 5-6) vyplýva, že navrhovateľ bol zaistený a to dňa 21.04.2012 od 17:20 hod. a to s poukazom na ust. § 88 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, na účel jeho vrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, nakoľko sa neoprávnene zdržiaval na území Slovenskej republiky, pričom k zaisteniu došlo a to na čas nevyhnutné potrebný, najviac však do 10.10.2012, s umiestnením navrhovateľa do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov D.. 5. Z výroku rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č.k. 1Sp/8/2012-37, zo dňa 02.05.2012 (č.l. 7-11) vyplýva zrušenie rozhodnutia o zaistení navrhovateľa zo dňa 21.04.2012 a vrátenie veci správnemu orgánu na ďalšie konanie. 6. Z rozhodnutia o zaistení, vydaného Oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru Č. L. P., O. Y. G. D., Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, č.p. G.-Y.-D.-XX-XXX/XXXX, X. K. XX.XX.XXXX (ďalej aj ,,rozhodnutie o zaistení navrhovateľa zo dňa 09.05.2012") (č.l. 12-13) vyplýva, že navrhovateľ bol zaistený a to dňa 21.04.2012 od 17:20 hod. a to s poukazom na ust. § 88 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, na účel jeho vrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, nakoľko sa neoprávnene zdržiaval na území Slovenskej republiky, pričom k zaisteniu došlo a to na čas nevyhnutné potrebný, najviac však do 10.10.2012, s umiestnením navrhovateľa do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov D.. 7. Z obsahu rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č.k. 5Sp/11/2012-36, zo dňa 29.05.2012 (č.l. 14-18) vyplýva zrušenie rozhodnutia o zaistení navrhovateľa zo dňa 09.05.2012 a vrátenie veci správnemu orgánu na ďalšie konanie. 8. Z obsahu rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č.k. 3Sžz/3/2012, zo dňa 30.05.2012 (č.l. 19) vyplýva, že v čase rozhodovania najvyššieho súdu boli zrušené rozhodnutia o zaistení navrhovateľa. Vznikol tak stav, že navrhovateľ bol zadržiavaný bez príslušného rozhodnutia, pričom tento stav najvyšší súd vyhodnotil ako nezákonný zásah orgánu verejnej správy podľa § 250v ods. 1 O.s.p. Keďže najvyšší súd mal preukázané, že stav zaistenia navrhovateľa v čase jeho rozhodnutia trval, resp. hrozilo jeho opakovanie, návrhu navrhovateľa zo dňa 23.05.2012, ktorým sa domáhal urýchleného rozhodnutia v zmysle čl. 5 ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vyhovel. Najvyšší súd tak uložil odporcovi Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky vo veci zaistenia navrhovateľa na základe rozhodnutia o zaistení navrhovateľa zo dňa 09.05.2012 prepustiť zaisteného C. I.D. J., L.. XX.XX.XXXX, O. T. bezodkladne, najneskôr do 30.05.2012 do 24.00 hod. na slobodu. 9. Z príkazu Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Č. L. P., O. Y. G. D., Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, č.p. G.-Y.-D.-G.-XX/XXXX, X. K. XX.XX.XXXX (č.l. 82) vyplýva, že navrhovateľ bol prepustený zo zaistenia dňa 30.05.2012 o 16.00 hod. Z oznámenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 31.05.2013 (č.l. 20) o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody vyplýva, že podmienkou pre priznanie nároku na náhradu škody je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia na to príslušným orgánom, čo v tomto prípade splnené nebolo, nakoľko z obsahu rozsudkov Krajského súdu v Košiciach vyplýva, že súd výslovne neakceptoval návrh právneho zástupcu navrhovateľa na zrušenie napadnutého rozhodnutia o zaistení z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. Podľa názoru odporcu, predmetné rozhodnutia neboli zrušené pre nezákonnosť. Navrhovateľ na pojednávaní uviedol, že od začiatku sa v tejto veci cíti pod tlakom, nemohol spávať, na Slovensko prišiel s cieľom žiadať o azyl, na hraniciach ho zastavili, príslušný orgán s ním uskutočnili pohovor, v rámci ktorého požiadal o azyl. Polícia mu na to povedala, že má čakať, že potom ho odvedú do tábora, následne mu však polícia nasadila putá, navrhovateľ sa pýtal na dôvod, policajti mu povedali, že kvôli bezpečnosti. Navrhovateľ sa následne spýtal, že kam ho chcú odviezť, policajti mu povedali, že do Y.. Celé konanie sa uskutočnilo za účasti prekladateľky, ktorá mu tvrdila, že je to v poriadku, že ho polícia odvedie do Y.. Potom, keď ho policajti doviezli na neznáme miesto, sa ich spýtal, že kde sa nachádzajú, polícia mu však na jeho otázky neodpovedala. Vyzliekli ho, vtedy si navrhovateľ uvedomil, že niečo nie je v poriadku. Pri kontrole vo vlaku s ním policajti komunikovali v jazyku, ktorému on nerozumel. Policajti si od neho vyžiadali doklady, ktoré im následne vydal. Ihneď pri zadržaní políciou vo vlaku požiadal o azyl. Pokiaľ ide o časový moment, kedy sa správneho konania zúčastnila tlmočníčka, navrhovateľ uviedol, že to bolo v deň jeho zaistenia, po zaistení vo vlaku ho odviedli na policajnú stanicu, kde mu povedali, že má čakať na tlmočníčku, bolo to zhruba o 16.00 hod., resp. niekedy po 16-tej hodine, keď došla tlmočníčka. Aj v prítomnosti tlmočníčky požiadal políciu o udelenie azylu. Na policajnej stanici bolo aj tlačivo, na ktoré políciu upozornil, išlo o tlačivo o priznanie statusu azylanta. Zásah nezákonného rozhodnutia do jeho osobnosti spočíval v tom, že bol psychicky nastavený tak, že na Slovensku požiada o azyl a že ho odvedú do tábora pre azylantov. Namiesto toho sa ocitol na policajnej stanici, kde bol zavretý ako vo väznici, bol izolovaný, miestami odmietal na protest jesť, nemohol spávať. Jediným dôvodom prečo prišiel na Slovensko, hoci si bol vedomý, že má pri sebe falošný doklad bolo to, aby požiadal o azyl. Je pravda, že pred príchodom na Slovensko žil na Ukrajine, avšak je to jedna z nebezpečných krajín, kde zažil aj rasové útoky, z tohto dôvodu nepožiadal na Ukrajine o azyl. 10. Z písomného vyjadrenia odporcu k žalobe zo dňa 11.02.2014 (č.l. 25-34) vyplýva, že Krajský súd v Košiciach rozhodoval ako odvolací orgán, teda nepreskúmaval zákonnosť už právoplatného rozhodnutia tak, ako to výslovne vyžaduje zákon č. 514/2003 Z. z. V dôsledku zrušenia rozhodnutia o zaistení navrhovateľa odvolacím orgánom, navrhovateľovi žiadna škoda nevznikla. V opačnom prípade by každé jedno rozhodnutie, ktoré by bolo v odvolacom konaní zrušené, zakladalo právo účastníka na náhradu nemajetkovej ujmy. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/220/2010, zo dňa 30.03.2011, nesprávny postup orgánu štátu, ktorý vyústil v nesprávne rozhodnutie, ktoré nenadobudlo právoplatnosť, ale bolo zrušené odvolacím orgánom, nemôže založiť objektívnu zodpovednosť štátu, lebo pochybenie štátu bolo napravené. S poukazom na ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., tu nie je daná zodpovednosť odporcu. Vychádzajúc z obsahu znenia zápisnice o vyjadrení účastníka konania č.p. G.- Y.-D.-G.-XX/XXXX, X. K. XX.XX.XXXX, má odporca za to, že navrhovateľ si zaistenie a obmedzenie osobnej slobody z dôvodu predloženia falošného dokladu a následného protiprávneho vstupu na územie SR zavinil sám, preto s poukazom na ust. § 8 ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z., mu nevzniklo právo na náhradu škody. Podľa názoru odporcu si navrhovateľ nemohol uplatniť nemajetkovú ujmu, opierajúc sa o ustanovenie § 7 zák. č. 514/2003 Z.z., nakoľko uvedené ustanovenie sa týka uplatnenia náhrady škody. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je subsidárnym nárokom a do úvahy prichádza až po tom, ak je preukázané, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením (uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 6Co/209/2012, zo dňa 29.06.2012). Zo strany navrhovateľa nedošlo k preukázaniu zákonných predpokladov pokiaľ ide o zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (1./ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, 2./ vznik škody, 3./ príčinná súvislosť). Z uvedených dôvodov odporca žiadal žalobu ako neopodstatnenú zamietnuť. 11. Navrhovateľ sa na základe žalobného návrhu domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal odporcu na náhradu nemajetkovej ujmy 10 000,- Eur titulom nezákonného pozbavenia osobnej slobody, ktorého sa malo dopustiť Oddelenie hraničnej kontroly PZ Č. L. P., v konaní vedenom pod č. p. G.-Y.- D.-XX-XXX/XXXX, X. K. XX.XX.XXXX, resp. v konaní vedenom pod G.-Y.-D.-XX-XXX/XXXX, X. K.S. XX.XX.XXXX. Z rozhodnutia o zaistení, vydaného Oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru Č. L. P., O. Y. G. D., Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, č.p. G.-Y.-D.-XX- XXX/XXXX, X. K. XX.XX.XXXX (ďalej aj ,,rozhodnutie o zaistení navrhovateľa zo dňa 21.04.2012") (č.l. 5-6) vyplýva, že navrhovateľ bol zaistený a to dňa 21.04.2012 od 17:20 hod. a to s poukazom na ust. § 88 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, na účel jeho vrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, nakoľko sa neoprávnene zdržiaval na území Slovenskej republiky a to na čas nevyhnutné potrebný, najviac však do 10.10.2012, s umiestnením účastníka konania do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov D.. 12. K existencii zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu na náhradu škody v súvislosti so zaistením a pozbavením osobnej slobody navrhovateľa rozhodnutím o zaistení zo dňa 21.04.2012 a zo dňa 09.05.2012: Predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci sú: a/ nezákonné rozhodnutie, b/ vznik škody, a c/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. a/ k existencii nezákonného rozhodnutia: Podľa názoru navrhovateľa mu v dôsledku nezákonných rozhodnutí Oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru Č. L. P., ktoré boli následne zrušené Krajským súdom v Košiciach, a ktorých nezákonnosť bola konštatovaná aj Najvyšším súdom SR, vznikla nemajetková ujma v sume 10.000,- Eur. 13. Podľa názoru odporcu, Krajský súd v Košiciach rozhodoval ako odvolací orgán, teda nepreskúmaval zákonnosť už právoplatného rozhodnutia tak, ako to výslovne vyžaduje zákon č. 514/2003 Z. z. V dôsledku zrušenia rozhodnutia o zaistení navrhovateľa odvolacím orgánom, navrhovateľovi žiadna škoda nevznikla. V opačnom prípade by každé jedno rozhodnutie, ktoré by bolo v odvolacom konaní zrušené, zakladalo právo účastníka na náhradu nemajetkovej ujmy. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/220/2010, zo dňa 30.03.2011, nesprávny postup orgánu štátu, ktorý vyústil v nesprávne rozhodnutie, ktoré nenadobudlo právoplatnosť, ale bolo zrušené odvolacím orgánom, nemôže založiť objektívnu zodpovednosť štátu, lebo pochybenie štátu bolo napravené. S poukazom na ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., tu preto nie je daná zodpovednosť odporcu. 14. Z rozhodnutia o zaistení navrhovateľa, vydaného Oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru Č. L. P., O. Y. G. D., Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, č.p. G.-Y.-D.-XX- XXX/XXXX, X. K. XX.XX.XXXX (č.l. 5-6) vyplýva, že navrhovateľ bol zaistený a to dňa 21.04.2012 od 17:20 hod. a to s poukazom na ust. § 88 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, na účel jeho vrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, nakoľko sa neoprávnene zdržiaval na území Slovenskej republiky a to na čas nevyhnutné potrebný, najviac však do 10.10.2012, s umiestnením účastníka konania do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov D.. Príslušný orgán v odôvodnení rozhodnutia k zaisteniu navrhovateľa uviedol, že zaistenie účastníka konania pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky. Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov správny orgán konštatoval, že zaistenie účastníka konania je v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. 15. Z výroku rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č.k. 1Sp/8/2012-37, zo dňa 02.05.2012 (č.l. 7-11) vyplýva zrušenie rozhodnutia o zaistení navrhovateľa zo dňa 21.04.2012 a vrátenie veci správnemu orgánu na ďalšie konanie. Podľa právneho názoru Krajského súdu v Košiciach, z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený ,,na čas nevyhnutne potrebný“, je potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Správny orgán je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia najmä z hľadiska účelu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (rozsudok Mestského súdu v Prahe, sp. zn. 7A/50/2011, zo dňa 14.03.2011). Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutne tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou (nález Ústavného súdu SR, č.k. II. ÚS 264/09-81, zo dňa 19.10.2010). Podľa názoru krajského súdu, aj keď správny orgán určil koniec lehoty zaistenia (t.j. deň 12.10.2012), to ešte neznamená, že správny orgán nemohol určiť aj kratšiu a konkrétnejšiu lehotu. K návrhu splnomocneného zástupcu navrhovateľa, aby krajský súd nariadil aj prepustenie navrhovateľa s Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov D., krajský súd uviedol, že konanie pred krajským súdom je konaním podľa tretej hlavy O.s.p. o rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov. Nie je konaním podľa piatej hlavy O.s.p. o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v zmysle § 250v O.s.p. 16. Z rozhodnutia o zaistení, vydaného Oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru Č. L. P., O. Y. G. D., Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, č.p. G.-Y.-D.-XX-XXX/XXXX, X. K. XX.XX.XXXX (č.l. 12-13) vyplýva, že navrhovateľ bol zaistený a to dňa 21.04.2012 od 17:20 hod. a to s poukazom na ust. § 88 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, na účel jeho vrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, nakoľko sa neoprávnene zdržiaval na území Slovenskej republiky a to na čas nevyhnutné potrebný, najviac však do 10.10.2012, s umiestnením účastníka konania do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov D.. Príslušný orgán v odôvodnení rozhodnutia k zaisteniu navrhovateľa uviedol, že zaistenie účastníka konania pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky. Správny orgán skúmal skutočnosti, že účastník konania nemá na území Slovenskej republiky žiadne rodinné väzby. Ďalej policajný útvar skúmal ekonomickú situáciu účastníka konania a dospel k záveru, že nemá dostatočné finančné prostriedky. Nemá na území Slovenska rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie, z tohto dôvodu mu policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 88 zákona, nakoľko vzhľadom na osobu zaisteného a jeho osobné pomery nie je možné z jeho strany zložiť peňažnú záruku a nakoľko menovaný nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov, nie je možné z jeho strany zabezpečiť si ubytovanie. Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov správny orgán konštatoval, že zaistenie účastníka konania je v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Správny orgán preskúmal okolnosti veci a zistil, že sú splnené podmienky podľa ust. § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán ďalej zistil, že aj keď účastník konania požiadal o azyl, účel jeho zaistenia stále trvá, pričom podanie žiadosti o azyl nie je samo o sebe dôvodom na prepustenie zisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, resp. azylové konanie nie je zaistením účastníka konania dotknuté. 17. Z obsahu rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č.k. 5Sp/11/2012-36, zo dňa 29.05.2012 (č.l. 14-18) vyplýva zrušenie rozhodnutia o zaistení navrhovateľa zo dňa 09.05.2012 a vrátenie veci správnemu orgánu na ďalšie konanie. Podľa právneho názoru Krajského súdu v Košiciach, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote šesť mesiacov, to neplatí ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny (§ 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov). Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou (§ 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov). Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení, a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Oprávnenou bola námietka splnomocneného zástupcu navrhovateľa, že správny orgán vo svojom rozhodnutí vôbec nespomína rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č.k. 1Sp/8/2012-37, zo dňa 02.05.2012, ktorým bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie o zaistení navrhovateľa zo dňa 21.04.2012. Od tohto rozsudku sa totiž odvíjalo následné napadnuté rozhodnutie správneho orgánu. Bez tejto súvislosti je potom nepreskúmateľné stanovenie začiatku doby zaistenia navrhovateľa dňom 21.04.2012 od 17:20 hod. v rozhodnutí zo dňa 09.05.2012. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na ustanovenie § 250j ods. 4 O.s.p., v zmysle ktorého ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, lehota na rozhodnutie správneho orgánu v ďalšom konaní začne plynúť až po doručení všetkých spisov správneho orgánu, pripojených k prejednávanej veci. O povinnosti správneho orgánu odôvodniť dĺžku zaistenia z hľadiska účelnosti, efektívnosti i reálnosti vyhostenia, resp. vrátenia štátneho príslušníka tretej krajiny, vyslovil krajský súd právne záväzný názor v predchádzajúcom rozsudku. K návrhu splnomocneného zástupcu navrhovateľa, aby krajský súd nariadil aj prepustenie navrhovateľa s Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov D., krajský súd uviedol, že konanie pred krajským súdom je konaním podľa tretej hlavy O.s.p. o rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov. Nie je konaním podľa piatej hlavy O.s.p. o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v zmysle § 250v O.s.p. 18. Z obsahu rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č.k. 3Sžz/3/2012, zo dňa 30.05.2012 (č.l. 19) vyplýva, že v čase rozhodovania najvyššieho súdu boli zrušené rozhodnutia o zaistení navrhovateľa. Vznikol tak stav, že navrhovateľ bol zadržiavaný bez príslušného rozhodnutia, pričom tento stav najvyšší súd vyhodnotil ako nezákonný zásah orgánu verejnej správy podľa § 250v ods. 1 O.s.p. Keďže najvyšší súd mal preukázané, že stav zaistenia navrhovateľa v čase jeho rozhodnutia trval, resp. hrozilo jeho opakovanie, návrhu navrhovateľa zo dňa 23.05.2012, ktorým sa domáhal urýchleného rozhodnutia v zmysle čl. 5 ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vyhovel. Najvyšší súd tak uložil odporcovi Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky vo veci zaistenia navrhovateľa na základe rozhodnutia o zaistení navrhovateľa zo dňa 09.05.2012 prepustiť zaisteného C. I. J., L.. XX.XX.XXXX, O. T. bezodkladne, najneskôr do 30.05.2012 do 24.00 hod. na slobodu. 19. Z dokazovania vyplýva, že zákon č. 514/2003 Z.z. rozlišuje medzi škodou, ktorá vznikla na základe právoplatného rozhodnutia, ktoré bol neskôr zrušené (§ 6 ods. 1) a škodou, ktorá vznikla na základe rozhodnutia, ktoré síce ešte nenadobudlo právoplatnosť, ale sa stalo vykonateľným, pričom bolo neskôr v dôsledku riadneho opravného prostriedku zrušené (§ 6 ods. 3). 20. Z dokazovania ďalej vyplýva, že a/ rozhodnutie o zaistení navrhovateľa, vydané Oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru Č. L. P., O. Y. G. D., Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, č.p. G.-Y.-D.-XX-XXX/XXXX, K. XX.XX.XXXX a b/ rozhodnutie o zaistení navrhovateľa, vydané Oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru Č. L. P., O. Y. G. D., Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, č.p. G.-Y.-D.-XX-XXX/XXXX, K. XX.XX.XXXX, sa stali vykonateľnými a to v deň ich vydania, nakoľko v dôsledku ich okamžitej vykonateľnosti bol navrhovateľ počnúc dňom 21.04.2012 zaistený a umiestený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov D.. 21. Z dokazovania ďalej vyplýva, že Krajský súd v Košiciach z dôvodu nezákonnosti zrušil neprávoplatné, avšak vykonateľné rozhodnutia o zaistení navrhovateľa zo dňa 21.04.2012 a zo dňa 09.05.2012 s tým, že vec vrátil príslušnému správnemu orgánu na ďalšie konanie a to bez toho, aby došlo k prepusteniu navrhovateľa na slobodu. Krajský súd v Košiciach k tomu uviedol, že konanie pred krajským súdom je konaním podľa tretej hlavy O.s.p. o rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov. Nie je konaním podľa piatej hlavy O.s.p. o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v zmysle § 250v O.s.p. 22. Nezákonnosť vykonateľného rozhodnutia o zaistení navrhovateľa zo dňa 21.04.2012 mala podľa názoru Krajského súdu v Košiciach spočívať v tom, že správny orgán nedostatočným spôsobom odôvodnil dĺžku zaistenia navrhovateľa. Dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Správny orgán je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia najmä z hľadiska účelu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. 23. Nezákonnosť vykonateľného rozhodnutia o zaistení navrhovateľa zo dňa 09.05.2012 mala podľa názoru Krajského súdu v Košiciach spočívať v tom, že správny orgán nedostatočne preskúmal, či bol v tomto prípade splnený účel zaistenia a v tom, že rozhodnutie bolo nepreskúmateľné z hľadiska stanovenia začiatku doby zaistenia. Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení, a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Preto oprávnenou bola námietka splnomocneného zástupcu navrhovateľa, že správny orgán vo svojom rozhodnutí vôbec nespomínal rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č.k. 1Sp/8/2012-37, zo dňa 02.05.2012, ktorým bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie o zaistení navrhovateľa zo dňa 21.04.2012. Od tohto rozsudku sa totiž odvíjalo následné napadnuté rozhodnutie správneho orgánu. Bez tejto súvislosti bolo potom nepreskúmateľné stanovenie začiatku doby zaistenia navrhovateľa dňom 21.04.2012 od 17:20 hod. v rozhodnutí zo dňa 09.05.2012. 24. Nezákonnosť zaistenia navrhovateľa konštatoval aj Najvyšší súd SR, ktorý vo svojom rozhodnutí uviedol, že v tomto prípade vznikol stav, v zmysle ktorého bol navrhovateľ zadržiavaný bez príslušného rozhodnutia, pričom najvyšší súd tento stav vyhodnotil ako nezákonný zásah orgánu verejnej správy podľa § 250v ods. 1 O.s.p. 25. Z týchto dôvodov bol navrhovateľ na základe príkazu Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Č. L. P., O. Y. G. D., Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, č.p. G.-Y.-D.-G.- XX/XXXX, K. XX.XX.XXXX prepustený zo zaistenia z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov D., v ktorom bol nepretržite od 21.04.2012. 26. Vychádzajúc zo zistených skutočností sa súd nestotožnil s argumentáciou odporcu, (podľa ktorej rozhodnutie, ktoré doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť, a ktoré bolo zrušené v odvolacom konaní nemôže založiť vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci), keďže z dokazovania vyplýva, že v danom prípade síce došlo k zrušeniu neprávoplatných rozhodnutí, avšak vždy šlo o rozhodnutia vykonateľné, v dôsledku ktorých došlo k zaisteniu navrhovateľa a ktoré boli vždy zrušené pre nezákonnosť v odvolacom konaní (§ 6 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z.). 27. Táto skutočnosť (nezákonnosť rozhodnutí) bola vždy dôvodom na zrušenie príslušných vykonateľných rozhodnutí z čoho vyplýva, že navrhovateľ bez pochybností preukázal existenciu vykonateľných rozhodnutí, ktorými mu mala byť spôsobená nemajetková ujma. 28. Navrhovateľ na pojednávaní uviedol, že od začiatku sa v tejto veci cíti pod tlakom, na Slovensko prišiel s cieľom žiadať o azyl, aj keď si bol vedomý, že má pri sebe falošné doklady. Na hraniciach ho zastavili, príslušný orgán s ním uskutočnili pohovor, v rámci ktorého požiadal o azyl. Polícia mu na to povedala, že má čakať, že potom ho odvedú do tábora, následne mu však polícia nasadila putá, navrhovateľ sa pýtal na dôvod, policajti mu povedali, že kvôli bezpečnosti. Potom, keď ho policajti doviezli na neznáme miesto, sa ich spýtal, že kde sa nachádzajú, polícia mu však na jeho otázky neodpovedala. Vyzliekli ho, vtedy si navrhovateľ uvedomil, že niečo nie je v poriadku. Zásah nezákonného rozhodnutia do jeho osobnosti spočíval v tom, že bol psychicky nastavený tak, že na Slovensku požiada o azyl a že ho odvedú do tábora pre azylantov. Namiesto toho sa ocitol na policajnej stanici, kde bol zavretý ako vo väznici, bol izolovaný, miestami odmietal na protest jesť, nemohol spávať. Odporca, vychádzajúc z obsahu znenia zápisnice o vyjadrení účastníka konania č.p. G.-Y.-D.-G.- XX/XXXX, X. K. XX.XX.XXXX, mal za to, že navrhovateľ si zaistenie a obmedzenie osobnej slobody z dôvodu predloženia falošného dokladu a následného protiprávneho vstupu na územie SR zavinil sám, preto s poukazom na ust. § 8 ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z., mu nevzniklo právo na náhradu škody. Pod pojmom škoda sa rozumie skutočná škoda a ušlý zisk (§ 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.), resp. nemajetková ujma vyjadriteľná peniazoch, ak nie je možné škodu uspokojiť inak (§ 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.). Škodou je každá ujma, ku ktorej došlo nedovoleným alebo protiprávnym konaním iného subjektu, za čo tento subjekt zodpovedá. 29. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pri posúdení samotnej spornej právnej otázke, či bolo možné zaistiť navrhovateľa (v danom žiadateľa o azyl) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak existuje riziko jeho úteku, bolo rozhodujúce posúdiť, či odporca postupoval v súlade so zákonom, keď zaistil cudzinca, ktorý požiadal o udelenie azylu, a či riziko úteku, z ktorého odporca vychádzal pri rozhodovaní bolo možné vyvodiť z púhej informácie navrhovateľa, že má veľa známych v Dánsku a že by chcel ísť k nim. Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti so samotným vstupom cudzinca na územie SR bez oprávnenia a jeho zdržiavaním sa na území SR v úmysle požiadať Slovenskú republiku o azyl, komplexne odkazuje na svoje skoršie rozhodnutie zo dňa 3. mája 2013, sp. zn. 1Sža/5/2013 v ktorom najvyšší súd uviedol, že pokiaľ vstup takéhoto cudzinca na územie SR bez oprávnenia a jeho zdržiavanie sa na území SR je spojené s úmyslom požiadať Slovenskú republiku o azyl, nemôže byť jeho neoprávnený vstup bez ďalšieho dôvodom zaistenia cudzinca. Najvyšší súd pri tejto otázke uviedol, že je potrebné vychádzať z toho, že zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo dokonca v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov alebo predovšetkým Ústavným poriadkom SR. Akékoľvek zaistenie musí trvať čo najkratšiu dobu a iba dovtedy pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou učinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Pokiaľ sa ukáže, že reálny predpoklad pre vyhostenie alebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať. stráca zaistenie odôvodnenie a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená (čl. 15 ods. 4 smernice 2008/115/ES). Podľa Súdneho dvora Európskej únie návratová smernica zavádza presný postup, ktorý majú členské štáty použiť pri navrátení neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín a stanovuje poradie jednotlivých po sebe idúcich fáz, ktoré tento postup zahŕňa. Najvyšší súd preto upozorňuje na nutnosť eurokonformného výkladu zákona o pobyte cudzincov práve s ohľadom na existenciu návratovej smernice a povinnosti implementácie jeho obsahu do vnútroštátnych právnych noriem. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je možné dospieť k záveru, že v prípade, keď je v dobe rozhodovania správneho orgánu o zaistení cudzinca zrejmé, že sa jedná o cudzinca, ktorý na územie SR vstúpil v úmysle požiadať o azyl, a je teda nepravdepodobné, že účel zaistenia, v danom prípade jeho vrátenie na Ukrajinu nebude realizovateľné práve pre prekážku azylového konania, ktoré právoplatne neskončilo, nebude možné zbavenie, či obmedzenie osobnej slobody považovať za súladné s Ústavným poriadkom SR, s medzinárodnými záväzkami SR v oblasti ochrany základných práv a podľa súčasného právneho stavu ani s ustanoveniami návratovej smernice. Podľa návratovej smernice (podľa jej preambuly) v súlade so smernicou Rady 2005/85/ES z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca by sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl v členskom štáte, nemal považovať za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území tohto členského štátu, pokiaľ nenadobudlo účinnosť rozhodnutie o neudelení azylu alebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo na pobyt ako žiadateľa o azyl. V danom prípade, odporca zaistil navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov. Z obsahu administratívneho spisu však vyplýva, že navrhovateľ pred samotným vydaním rozhodnutia pri spisovaní zápisnice o podaní vysvetlenia prejavil vôľu o udelenie azylu na území SR. Odporca sa síce realizovateľnosťou a uskutočniteľnosťou vrátenia navrhovateľa na Ukrajinu zaoberal, s jeho závermi sa však ani podľa odvolacieho súdu nebolo možné stotožniť, pretože správy o krajine pôvodu nenasvedčujú záveru odporcu, že Ukrajinu možno považovať za bezpečnú krajinu. Krajský súd preto správne poukázal na to, že správny orgán už v čase zaistenia navrhovateľa, tobôž v konaní o administratívnom vyhostení, mal mať k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený. Vo vzťahu k Ukrajine sa nebude môcť ani podľa odvolacieho súdu uspokojiť s jej označením za bezpečnú krajinu formálne len preto, že ratifikovala readmisnú dohodu s EÚ a iné medzinárodné dohovory. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je teda možné uzavrieť, že správny orgán má povinnosť sa zaoberať v konaní o zaistení cudzinca nielen otázkou legálnosti vstupu a pobytu na území SR z pohľadu postavenia cudzinca, ktorý je žiadateľom o azyl najmä v kontexte Dohovoru o postavení utečencov, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, návratovej smernice, a zákona o azyle, ale aj možnými prekážkami vrátenia cudzinca na územie krajiny, z ktorého prekročil štátnu hranicu v danom prípade prebiehajúcim konaním o azyle, najmä ak tieto vyšli najavo pred rozhodnutím o zaistení. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je rozhodujúce, či úmysel požiadať o azyl prejavil navrhovateľ pri prvom možnom kontakte s policajnými zložkami štátu na území, ktorého žiada o azyl, ale rozhodujúce bolo, že odporca v čase rozhodovania o zaistení navrhovateľa o tomto úmysle vedomosť mal, čo sám nespochybňoval (viac pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Sža/21/2014, zo dňa 29.07.2014). 30. Pokiaľ ide o otázku zavinenia navrhovateľa v súvislosti s jeho zaistením v tomto konaní, z dokazovania nepochybne vyplýva, že ak Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Č. L. P., K. XX.XX.XXXX rozhodlo o zaistení navrhovateľa, a to aj napriek tomu, že navrhovateľ počas výsluchu výslovne požiadal o azyl, príslušným orgánom na prijatie vyhlásenia o azyle, po vstupe navrhovateľa na územie Slovenskej republiky, bol v tomto prípade policajný útvar v mieste hraničného priechodu, t.j. Obvodné oddelenie PZ T. Q.. Podanie žiadosti o azyl malo byť následne zo strany Obvodného oddelenia PZ T. Q. zaznamenané na úradnom tlačive, a bezodkladne doručené Ministerstvu vnútra SR (§ 3 ods. 3 zákona o azyle). Po tomto úkone mal príslušný správny orgán umiestniť navrhovateľa v záchytnom tábore v Y. (§ 3 ods. 7 zákona o azyle). Ak teda Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Č. L. P. uviedlo navrhovateľovi, že príslušným orgánom na prijatie jeho vyhlásenia o azyl je Útvar policajného zaistenia pre cudzincov D., kde navrhovateľa následne po zaistení aj umiestnilo, postupovalo tak v rozpore so zákonom o azyle. 31. Ako vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Sža/21/2014, zo dňa 29.07.2014, pokiaľ vstup cudzinca na územie SR bez oprávnenia a jeho zdržiavanie sa na území SR je spojené s úmyslom cudzinca požiadať Slovenskú republiku o azyl, nemôže byť neoprávnený vstup na územie SR dôvodom zaistenia cudzinca. 32. Podľa Ústavného súdu SR, čo je potrebné považovať za zavinenie väzby samotnou osobou, ktorá žiada o náhradu škody, zákon č. 514/2003 Z. z. bližšie neustanovuje, preto je interpretácia a aplikácia tohto zákonného ustanovenia zverená všeobecným súdom, ktoré o nárokoch na náhradu škody spôsobenej väzbou rozhodujú. Pri tomto rozhodovaní vychádzajú vždy z konkrétnych okolností každého prípadu zistených z riadne vykonaného dokazovania, vychádzajúc z ktorého im prislúcha urobiť právny záver o zavinení, resp. nezavinení väzby osobou žiadajúcou náhradu škody. Pri tomto rozhodovaní sa samozrejme musia vyvarovať svojvôle a svoje skutkové a právne závery riadne odôvodniť. V prípade sťažovateľa je aj z pohľadu ústavného súdu nepochybné, že v rozhodnej dobe (september 2008) tu vzhľadom na vtedajšie správanie sťažovateľa skutočne existovala dôvodná obava, že by mohol pokračovať v trestnej činnosti, ktorej sa mal dopúšťať na jemu blízkych osobách, a teda bolo dané aj jeho zavinenie na vzatí do preventívnej väzby. Ústavný súd preto jeho sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 444/2012, zo dňa 03.10.2012). 33. Aj keď z gramatického výkladu ust. § 8 ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z. nevyplýva, že právo na náhradu škody nevznikne, ak si osoba zaistenie zavinila sama (zákon hovorí iba o treste, o ochrannom opatrení a o väzbe), z teleologického výkladu možno dospieť k záveru, že zákonodarca prijatím takejto právnej normy chcel zamedziť, aby boli odškodňované také osoby, ktoré si obmedzenie alebo pozbavenie osobnej slobody zavinili svojim vlastným konaním. Uvedenú právnu normu je podľa názoru súdu možné aplikovať v tomto prípade, aj keď navrhovateľ nebol vo väzbe, a ani mu nebolo uložené ochranné opatrenie, či trest odňatia slobody. Avšak, čo možno chápať pod zavinením zaistením, ust. § 8 ods. 6 písm. a) bližšie neupravuje (viď nález ústavného súdu). 34. Z dokazovania nepochybne vyplýva, že navrhovateľ vstúpil na územie Slovenska, aby požiadal o azyl, čo výslovne uviedol v zápisnici počas výsluchu, uskutočneného dňa 21.04.2012 pred Oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru Č. L. P.. Namiesto začatia konania o udelenie azylu a umiestnenia navrhovateľa v príslušnom záchytnom tábore, došlo k zaisteniu navrhovateľa a jeho umiestneniu v útvare policajného zaistenia pre cudzincov a to v období od 21.04.2012 do 30.05.2012, resp. k začatiu konania o jeho administratívnom vyhostení z územia SR. Je pravdou, že navrhovateľ pri zadržaní predložil falošné doklady (falošné povolenie na vstup do Talianska), čo možno považovať za prečin falšovania a pozmeňovanie verejnej listiny (§ 352 Tr. zák.). Navrhovateľ ako azylant sa však takýmto skutkom zjavne nedopustil trestného činu proti mieru, vojnového trestného činu alebo trestného činu proti ľudskosti podľa medzinárodných dokumentov, a nedopustil sa závažného nepolitického trestného činu mimo územia Slovenskej republiky, čo je dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie azylu (§ 13 ods. 1 zákona o azyle). Osoba navrhovateľa teda pri prvom svojom prvom kontakte so správnym orgánom svojím správaním nemohla vzbudiť obavu, odôvodňujúcu postup podľa § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte, práve naopak, správny orgán mal náležite posudzovať jeho žiadosť o azyl a to postupom pod § 3 ods. 1 zákona o azyle a to bez toho, aby navrhovateľa považoval za osobou, neoprávnene sa zdržiavajúcu na území SR (návratová smernica). Navrhovateľ pri svojom prvom kontakte s oddelením hraničnej kontroly prejavil vôľu požiadať o azyl, čo napokon aj oficiálne uskutočnil (zápisnica o jeho vypočutí zo dňa 21.04.2012). Oddelenie hraničnej kontroly („OHK“) však kládlo väčší dôraz na skutočnosť, že navrhovateľ neoprávnene vstúpil na územie SR s tým, že počas kontroly predložil falošné listiny (čo napokon OHK vyhodnotilo ako dôvod na zaistenie a na administratívne vyhostenie navrhovateľa), pričom ostalo bez väčšieho právneho povšimnutia zo strany OHK, že navrhovateľ požiadal o azyl. Nemožno teda klásť za vinu navrhovateľovi, akým spôsobom OHK vyhodnotilo jeho žiadosť o azyl, resp. že ho OHK neodovzdalo Obvodnému oddeleniu OZ T.Ý. Q.. Navrhovateľ po svojom zadržaní a požiadaní o azyl nevzbudzoval odôvodnené podozrenie, že sa bude skrývať alebo že ujde (§ 88 ods. 2 zákona o pobyte). OHK taktiež nevyhodnotil bezpečnostnú situáciu na Ukrajine v prípade vrátenia navrhovateľa do krajiny pôvodu. Taktiež nie je zrejmé, prečo začalo konanie o administratívnom vyhostení navrhovateľa, ak azylové konanie nebolo právoplatne skončené. 35. Navrhovateľ, ktorý preukázateľne požiadal bezprostredne po zadržaní o azyl, si nemohol takýmto vyhlásením zapríčiniť zaistenie a to aj s prihliadnutím na právny názor, vyslovený najvyšším súdom v obdobnej veci (sp. zn. 1Sža/21/2014, zo dňa 29.07.2014). Súd si preto neosvojil argumentáciu odporcu, podľa ktorej si mal navrhovateľ svojím konaním zapríčiniť zaistenie a pozbavenie osobnej slobody (§ 8 ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z.). 36. c/ k existencii príčinnej súvislosti medzi nezákonnými rozhodnutiami a vznikom škody navrhovateľovi: Z dokazovania nepochybne vyplýva, že ak by sa Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Č. L. P. sústredene zaoberalo žiadosťou navrhovateľa o udelenie azylu, nedošlo by k zaisteniu navrhovateľa po dobu od 21.04.2012 do 30.05.2012. Počas pozbavenia osobnej slobody trpel navrhovateľ stresom, nepokojom, nespavosťou, cítil sa ponížený, nepochopený, bol izolovaný od vonkajšieho prostredia, pričom sa v dôsledku nezákonného zaistenia nachádzal v režime, ktorý nebol v súlade s jeho vôľou. V danom prípade nastala nemajetková ujma vo sfére osobnostných práv navrhovateľa a to neodôvodneným pozbavením jeho osobnej slobody po dobu 39 dní. Zo strany Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Č. L. P. došlo v tomto prípade k zásahu do základných práv a slobôd navrhovateľa, garantovaných nielen Ústavou SR (čl. 17), ale medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Navrhovateľ síce v žalobe uviedol, že jeho zaistenie trvalo od 19.04.2012 do 04.06.2012 (t.j. 47 dní), z dokazovania však vyplýva, že navrhovateľ bol zaistený v čase od 21.04.2012 do 30.05.2012 (t.j. 40 dní). 37. d/ k otázke, či samotné konštatovanie porušenia práva je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom: Podľa názoru odporcu, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je subsidárnym nárokom a do úvahy prichádza až po tom, ak je preukázané, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením (uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 6Co/209/2012, zo dňa 29.06.2012). Z dokazovania však vyplýva, že zo strany navrhovateľa došlo k preukázaniu všetkých troch zákonných predpokladov pokiaľ ide o zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (1./ nezákonné rozhodnutie, 2./ vznik škody, a 3./ príčinná súvislosť). Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ bol po dobu 39 dní nezákonne zaistený, kedy nemohol realizovať svoju osobnú slobodu, garantovanú ústavou a medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná, mal súd za to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je v prípade navrhovateľa dostatočným zadosťučinením a to vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (pozbavenie slobody). 38. 3/ k opodstatnenosti nemajetkovej ujmy 10.000,- Eur: Navrhovateľ sa na základe žalobného návrhu, ktorý bol doručený tunajšiemu súdu dňa 16.10.2013 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal odporcu na náhradu nemajetkovej ujmy 10.000,- Eur titulom nezákonného pozbavenia osobnej slobody, ktorého sa malo dopustiť Oddelenie hraničnej kontroly PZ Č. L. P., v konaní vedenom pod č. p. G.-Y.-D.-XX-XXX/XXXX, X. K. XX.XX.XXXX, resp. v konaní vedenom pod G.-Y.-D.-XX-XXX/XXXX, X. K. XX.XX.XXXX. Vzhľadom na čiastočný úspech navrhovateľa, ktorý bol v porovnaní s neúspechom v tomto konaní nepatrný, súd s poukazom na ust. § 142 ods. 2 Obč. súd. por. nepriznal žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania. 39. Proti predmetnému rozhodnutiu podal odvolanie žalobca, ktorý žiada odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 10.000,- eur a trovy vo výške 1.690,57 eur. Vo svojom odvolaní žalobca namieta výšku priznanej nemajetkovej ujmy a nepriznanie trov konania. 40. Odvolateľ namieta, že súd nesprávne právne vec posúdil, keď podľa názoru súdu ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. súd s prihliadnutím na gramatický výklad daného ustanovenia upravuje iba dolnú hranicu nemajetkovej ujmy, nie však hornú hranicu, uznal nárok žalobcu za dôvodný, pričom vo zvyšnej časti súd žalobu ako neopodstatnenú zamietol. Skutočnosť, že zákon upravuje len dolnú hranicu nemajetkovej ujmy a neupravuje hornú hranicu, rozhodne nemôže znamenať, že súd môže priznávať nemajetkovú ujmu len na dolnej hranici. Navyše pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy súd je povinný vychádzať z kritérií uvedených v § 17 ods. 3 zákona o náhrade škody. Žalobca namieta, že Slovenská republika sa dopustila voči žalobcovi protiprávneho konania niekoľkokrát: a/ Žalobca prišiel na územie SR požiadať o poskytnutie medzinárodnej ochrany. Po príchode na územie SR OHK Č. L. P. vyhlásilo, že nie je príslušným správnym orgánom pre prijatie vyhlásenia, ktorým by žalobca požiadal o azyl, a to aj napriek tomu, že príslušným bolo. b/ OHK Č. L. P. namiesto prijatia vyhlásenia o žiadosti o azyl iniciovalo konanie o administratívnom vyhostení žalobcu, následne bol pozbavený osobnej slobody nezákonným rozhodnutím OHK Č. L. P.. c/ po zrušení prvého nezákonného rozhodnutia OHK Č. L. P. Krajským súdom v Košiciach, vydalo OHK Č. L. P. vydalo takmer totožné rozhodnutie o pozbavení osobnej slobody žalobcu, ktoré bolo Krajským súdom v Košiciach opäť ako nezákonné zrušené. d/ po opätovnom zrušení už druhého nezákonného rozhodnutia OHK Č. L. P. o zaistení žalobcu, nebol žalobca zo zaistenia prepustený. e/ Vzhľadom na nezákonný postup OHK Č. L. P. bol žalobca nútený domáhať sa prepustenia zo zaistenia. 41. Žalobca poukazuje na rozhodnutie ESĽP Emin vs. Holandsko z 29. mája 2012. Odvolateľ taktiež namieta nesprávny postup, keď súd konštatoval, že vzhľadom k tomu, že žalobca mal vo veci len čiastočný úspech, žiadnej zo strán sporu nepriznal náhradu trov konania. Súd mal podľa žalobcu aplikovať na vec ust. § 142 ods. 3 O.s.p. Žalobca poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV ÚS 599/2013, zo dňa 23.01.2014. Odvolateľ sa domnieva, že v predmetnom konaní bolo rozhodované o zásahu štátnych orgánov SR do všetkých zložiek osobnostných práv žalobcu predovšetkým do jeho práva na osobnú slobodu a ľudskú dôstojnosť a preto je potrebné pre vyčíslovanie trov konania postupovať v zmysle § 10 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti. 42. Proti predmetnému rozsudku podal odvolanie taktiež žalovaný, ktorý žiada odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a to tak, že žalobný návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol, resp. ho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje odvolanie žalovaný odôvodnil podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/ a f/, § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p. Žalobný návrh bol podaný podľa zákona č. 514/2003 Z.z. titulom vydania nezákonného rozhodnutia a nie titulom ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ. Posudzovanie žalobného návrhu podľa § 11 a priznanie náhrady nemajetkovej ujmy titulom zásahu do osobnostných práv žalobcu je v rozpore s predmetom žalobného návrhu. Spájanie dvoch právnych predpisov (Občianskeho zákona a zákona č. 514/2003 do jedného žalobného návrhu v tomto prípade nie je možné a v zmysle ustálenej judikatúry ani prípustné. Podľa názoru žalovaného, ak bola vec posudzovaná, ako zásah do osobnostných práv žalobcu, pasívna legitimácia štátu nie je daná. Názor súdu o tom, že Oddelenie hraničnej kontroly PZ Č. L. P. malo posudzovať žiadosť o azyl bez toho, aby žalobcu považoval za osobu neoprávnene sa zdržiavajúcu na území Slovenskej republiky, ako aj o tom, že v takom prípade by k zaisteniu žalobcu nedošlo, je podľa žalovaného nesprávne, nemajúce oporu v zákone o azyle ani zákone o pobyte cudzincov. OHK PZ Č.W. L. P. nie je príslušné zaoberať sa žiadosťou o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. Žalobca nebol azylant. Nakoľko zákon č. 514/2003 Z.z. nie je procesnoprávnym predpisom priznanie náhrady nemajetkovej ujmy na základe viac ako 15 mesiacov neúčinného ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. považuje žalovaný za nezákonné a zakladá podľa neho vadu konania. Podľa názoru žalovaného žiadna zo špecifických podmienok zákona č. 514/2003 Z.z. nenastala a žalobca ich ani nijakým spôsobom nepreukázal. Samotná skutočnosť, že došlo k zaisteniu žalobcu a k pozbaveniu jeho osobnej slobody sama o sebe nezakladá nárok na nemajetkovú ujmu. Žalobca v danej veci nesplnil podmienku preukázania všetkých predpokladov na vyvodenie zodpovednosti žalovaného podľa zákona č. 514/2003 Z.z., keď neuniesol dôkazné bremeno nie len ohľadom vzniku a existencie nemajetkovej ujmy a jej výšky a v nadväznosti na to ani existenciu príčinnej súvislosti medzi vytýkaným nezákonným rozhodnutím a nemajetkovou ujmou. Žalovaný považuje odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie za formalistické, svojvoľné a vynaložené jednoznačne v prospech žalobcu a arbitrárne bez toho, aby malo rozumný základ v obsahu spisu. 43. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok platného a účinného od 01.07.2016 (ďalej len „C.s.p“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 44. Odvolací súd, viazaný rozsahom (§ 379 C.s.p.) a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené. 45. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1, 2, 3 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 C.s.p.). 46. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v zmysle ust. § 387 ods. 2 C.s.p. 47. Pre doplnenie odvolací súd uvádza, že žalobca v rámci svojho odvolania neprezentuje žiadne podstatné tvrdenia, ktoré by spochybňovali vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, resp. ktoré by dostatočne a vyčerpávajúco neodôvodnil už súd prvej inštancie. Odvolací súd uvádza, že sa plne stotožnil s názorom súdu prvej inštancie 48. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 49. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.. Vzhľadom k tomu, že žiadna zo strán sporu nemala v odvolacom konaní úspech, preto odvolací súd žiadnej zo strán sporu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. 50. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p., § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).