Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/390/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115219801 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1115219801.6 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a členiek senátu Mgr. Patrície Železníkovej a Mgr. Aleny Čakváriovej v právnej veci maloletého dieťaťa: L. T., nar. XX.XX.XXXX, štátny občan U. P. a Slovenskej republiky, zastúpeného procesným opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/A, 916 16 Bratislava, dieťa rodičov: otec - S. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXXX L., L., L. XXXXX, D., štátny občan U., zastúpený JUDr. Danielou Ježovou, LL.M., PhD., advokátkou, so sídlom Javorinská č. 13, 811 03 Bratislava, a matka - H. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. č. XX, XXX XX X., štátna občianka U. republiky a U. P. zastúpená JUDr. Andrejom Garom, advokátom, so sídlom Štefánikova č. 14, 811 05 Bratislava, za účasti Krajskej prokuratúry Bratislava, so sídlom Vajnorská 47, 812 56 Bratislava, o návrhu otca o návrat maloletého do cudziny, na odvolanie matky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27.10.2015, č.k. 2P/7/2015-603 jednohlasne (pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Uznesenie súdu prvej inštancie sa m e n í tak, že návrat maloletého L. T., nar. XX.XX.XXXX do D. sa n e n a r i a ď u j e. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 27.10.2015 č.k. 2P/7/2015-603 nariadil návrat maloletého L. T., nar. XX.XX.XXXX do krajiny jeho obvyklého pobytu do D.. Nariadil matke, aby maloleté dieťa navrátila na územie D. do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. V prípade, že matka maloleté dieťa nevráti, určil, že otec je oprávnený po uplynutí stanovenej lehoty maloleté dieťa prevziať za účelom jeho navrátenia do miesta obvyklého pobytu na územie D.. Štátu náhradu trov nepriznal. Žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal. 2. Súd prvej inštancie v danej veci, predmetom, ktorej je žiadosť otca o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu pri rozhodovaní vychádzal z čl. 1, 3, 12, 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25.10.1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z.z. (ďalej len „Dohovor“), v zmysle ktorých na základe vykonaného dokazovania ustálil, že maloletý L. T., narodený dňa XX.XX.XXXX v L. v L., mal obvyklý pobyt v D., kde vyrastal nepretržite až do 22. 06. 2015, kedy matka s maloletým vycestovala na dovolenku na územie Slovenskej republiky, kde od 02.07.2015 maloletého neoprávnene, bez súhlasu otca, alebo príslušného H. súdu zadržiava. Rovnako za preukázaný považoval výkon opatrovníckeho práva na území D. oboma rodičmi. Konštatoval, že na území Slovenskej republiky osobnú starostlivosť o maloletého vykonáva matka, jej starostlivosť je vzorná. Maloletý je zdravý, má zabezpečenú zdravotnú starostlivosť, od 02. 09. 2015 navštevuje štátnu základnú školu. Pokiaľ matka prostredníctvom právneho zástupcu žiadala na daný prípad aplikovať ustanovenia čl. 11 ods.4 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 uviedol, že vyššie uvedený právny predpis ako právo Európskej únie sa na vec nevzťahuje, keďže D. nie je členským štátom Európskej únie a nie je tak viazaný právom Európskej únie. Z uvedeného dôvodu nepripustil návrhy na doplnenie dokazovania prednesené právnym zástupcom matky, týkajúce sa preukázania vykonania primeraných opatrení na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho vrátení. Konštatoval, že matka sa k odchodu s maloletým na Slovensko vopred pripravovala, predala svoj rodinný dom za cenu XXX XXX D., sama dobrovoľne skončila dovtedy úspešné podnikanie, z čoho je možné prijať záver o veľmi dobrej finančnej situácii matky pred jej odchodom na Slovensko, ako aj to, že dôvodom jej odchodu neboli jej nepriaznivé finančné a majetkové pomery. Uviedol, že v prípade návratu do D. má matka dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie si vhodného bývania, môže ďalej pracovať a na H. súde právne doriešiť rodičovský spor o maloletého. Pokiaľ ide o posúdenie výsluchu maloletého, ktorý súd prvej inštancie vykonal prostredníctvom kolízneho opatrovníka pohovorom s maloletým uviedol, že tento vzhľadom na vek a rozumovú vyspelosť maloletého, nemohol vyhodnotiť ako dôkaz nespochybniteľne právne významný pre svoje rozhodnutie. Uviedol, že vzhľadom na nízky vek maloletého a jeho výraznú citovú naviazanosť k matke, sa názor maloletého, že chce ostať tam, kde je jeho matka, javí ako pochopiteľný a zdravý. Želanie maloletého však podľa názoru súdu prvej inštancie nemohlo byť relevantným dôvodom, aby návrhu otca nevyhovel. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie ďalej za preukázané, že od februára 2014 (po rozchode rodičov v decembri 2013) sa na H. súde vedie medzi rodičmi súdne konanie o právach a povinnostiach rodičov voči maloletému, v ktorom ani jeden z rodičov nenamietal otcovstvo S. T. k maloletému, dokonca ani samotná matka, ktorá v tomto konaní jeho otcovstvo spochybňovala. Súd v danej veci ustálil, že otázku nadobudnutia rodičovských práv S. T., ako otca k maloletému je potrebné posúdiť podľa príslušných právnych predpisov účinných v D. v čase rozhodovania tunajšieho súdu a na základe uvedeného uzavrel, že S. T. je nositeľom rodičovskej zodpovednosti vo vzťahu k maloletému. Poukázal na rozhodnutie amerického súdu zo dňa 28. 02. 2014, ktorým do marca 2015 bola rodičom nariadená striedavú starostlivosť o maloletého s určením, že každý rodič má nárok na 16 dní dovolenky ročne s maloletým, alebo ľubovoľný počet dní s výslovným písomným povolením druhého rodiča. Za preukázané mal, že v júli 2014 matka maloletého podala na súd nový návrh, ktorým sa domáhala zmeny rozhodnutia súdu zo dňa 28. 02. 2014 a žiadala o zverenie maloletého do jej výlučnej osobnej starostlivosti, otec sa domáhal vzájomným návrhom zverenia maloletého do jeho výlučnej osobnej starostlivosti. Od uvedeného času vedú rodičia na americkom súde súdny spor o zmenu zverenia maloletého, pričom vo veci samej nebolo prijaté konečné rozhodnutie. Súd v tomto konaní vydáva predbežné rozhodnutia, ktorými ako vyplýva z ich obsahu, dočasne upravuje práva a povinnosti rodičov voči maloletému, reagujúc vždy na aktuálnu situáciu medzi rodičmi a neoprávnené zadržiavanie maloletého matkou na území Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním, najmä obsahom znaleckého posudku znalca Y. R., Ph.D zo dňa 02.02.2015, ustanoveného v súdnom konaní pred H. súdom, správou psychoterapeuta maloletého G. U., Ph.D, ako i písomným stanoviskom zákonných sudkýň W. D. Q. a U. Q. Di I., ako i na základe samotnej skutočnosti, že matka voči otcovi pre nevhodné správanie sa k maloletému nevzniesla žiadne obvinenie ustálil, že matkou tvrdená existencia domáceho násilia preukázaná nebola. L. na zásady a ciele Dohovoru s tým, že návrat dieťaťa do štátu jeho obvyklého pobytu, neznamená nevyhnutne jeho návrat k opustenému rodičovi a jeho oddelenie od rodiča únoscu, keďže o týchto odlišných otázkach musí rozhodnúť príslušný H. súd, do právomoci ktorého rozhodovanie o týchto otázkach prináleží. O trovách konania rozhodol podľa § X46 ods. 1 O.s.p., o trovách štátu podľa § 148 ods. 1 O.s.p.. 3. Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote cestou zvoleného právneho zástupcu podala odvolanie matka. Navrhla uznesenie súdu prvej inštancie zrušiť, vec vrátiť súdu na ďalšie konanie, alternatívne navrhla uznesenie súdu prvej inštancie zmeniť a návrh otca na nariadenie návratu maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu do D. zamietnuť. Tvrdila, že napádané uznesenie je v rozpore s ust. § 157 ods.2 , § 132 O.s.p.. Namietala, že postupom súdu prvej inštancie jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď súd dňa 21.08.2015 otvoril pojednávanie v jej neprítomnosti a bez vykázania jej doručenia predvolania. Uviedla, že súd prvej inštancie pochybil, keď nevykonal dôkaz prehratím ňou predloženého DVD nosiča, ktoré preukazuje zlý psychický stav maloletého zapríčinený nevhodným správaním sa otca. S názorom súdu prvej inštancie vysloveným v odôvodnení napadnutého uznesenia o tom, že v D. nevyhľadala odbornú pomoc a neobrátila sa na policajné orgány D. nesúhlasila, mala za to, že nevhodné správanie sa otca k maloletému bolo preukázané samotnými rozhodnutiami príslušného civilného súdu v okrese H., L. č. K., ktorým bol otcovi uložený zákaz zneužívania, obťažovania, prenasledovania, strašenia a vyhrážania sa jej a maloletému. Poukázala na rozhodnutie uvedeného rodinného súdu, ktorý v tejto veci rozhodnutím zo dňa 16.06.2014 uložil otcovi povinnosť zdržať sa voči maloletému fyzických trestov, rovnako poukázala na následné rozhodnutie súdu zo dňa 08.01.2015, ktorým súd otcovi pod hrozbou sankcie úplne zakázal používať fyzické tresty a všetky formy fyzickej disciplíny. Poukázala na obsah a závery znaleckého posudku zo dňa 02.02.2015 vypracovaného znalcom Y. Ph.D, pre účely súdneho konania pred súdom v D., z ktorého podľa jej názoru existencia domáceho násilia vyplýva, keď maloletý uviedol, že ho otec pri písaní domácej úlohy udrel a negatívne sa pred maloletým vyjadroval k jej osobe. Namietala v tomto kontexte vyjadrenie znalca J. R. zo dňa 22.09.2015, doručené návratovému súdu, ktorým negoval ním zistenú existenciu domáceho násilia, keďže z jeho posudku vyplýva okrem iného i konštatovanie, že maloletý pridávaním času stráveného v domácnosti otca trpí. Uviedla, že súd prvej inštancie pri vyhodnotení existencie domáceho násilia neprihliadol na vyjadrenia pedagógov maloletého, ako i na lekárke správy o vyšetrení maloletého pre jeho očné tiky, pretrvávajúce ako spôsob vyrovnávania sa so stresom. Mala za to, že v danom prípade bolo preukázané naplnenie podmienok čl.13 písm. b) Dohovoru. Namietala vyjadrenia sudkyne J., ktoré nie sú pre súd záväzné s poukazom na jej postup, keď v záujme maloletého vydávala už skôr uvedené predbežné opatrenia, ako ochranu maloletého pred neprimeraným správaním sa otca, a ktoré by neboli vydané, keby si v tom čase situácia maloletého ochranu súdnym rozhodnutím nevyžadovala. Namietala spôsob výsluchu maloletého a jeho vyhodnotenie, ako aj nenariadenie ňou požadovaného znaleckého dokazovania znalcom z odboru psychológie detí. Namietala, že v konaní súd nezistil stanovisko ústredného orgánu CIPC a nevykonal dopyt od partnerského orgánu v D., či premiestnenie maloletého matkou bolo neoprávnené, nevyhodnotil čestné vyhlásenia ĽD. starej matky maloletého, a priateľky matky Z.. Poukázala na predbežné opatrenie civilného súdu H., L. č. K. zo dňa 04.08.2015, ktorým súd rozhodol o predbežnom zverení maloletého do osobnej starostlivosti otca s tým, že na ňu v dôsledku nerešpektovania skôr vydaných predbežných opatrení a nevrátenia sa s maloletým na územie USA vydal zatykač s povinnosťou šerifa ju uväzniť až do vytýčenia nového pojednávania. Súčasne namietala, že súd prvej inštancie nezisťoval podmienky zrušenia uvedeného predbežného opatrenia pre prípad nariadenia návratu, rovnako poskytnutia odborného psychologického poradenstva, či zabezpečenia bývania pre matku a maloletého v prípade návratu. Vzhľadom na uvedené namietala, že súd mal pri podozrení o násilí analogicky aplikovať preukázanie primeraných opatrení ustanovenia čl. 11 ods.4 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003. V neposlednom rade namietala nesprávny názor súdu prvej inštancie pri posúdení vyjadreného názoru maloletého, ktorý sa jednoznačne vyjadril, že sa nielenže nechce vrátiť do D., ale nechce sa ani stýkať s otcom. Na podporu svojich tvrdení uvedených v odvolaní poukázala na článok „K, rozsudku ESĽP vo veci X. v Lotyšsko. Vyjadrila názor, že otcov záujem o maloletého nie je úprimný, návratové konanie používa ako prostriedok, aby ju mohol naďalej ovládať či manipulovať, čo vyplýva aj z jeho absolútneho nezáujmu o maloletého za obdobie ich pobytu na území Slovenska. K odvolaniu priložila právnu analýzu amerického právnika Y.ej situácie v D. po návrate. 4. Svoje odvolanie matka v rámci plynutia odvolacej lehoty dopĺňala podaniami, v ktorých spochybňovala nadobudnutie opatrovníckeho práva otca vo vzťahu k maloletému a jeho výkon. Žiadala zohľadniť na v konaní opakovane prezentovaný názor maloletého k otázke jeho návratu do D., s poukazom na zžitie sa maloletého s prostredím a jeho začlenením do sociálnych väzieb na Slovensku a najmä na jeho psychickú traumu spôsobenú mu konaním otca, ktorý ho dňa 21.01.2016 proti jeho vôli počas návratového konania zo Slovenska doslova uniesol. 5. Otec vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu matky prostredníctvom právnej zástupkyne navrhol uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť. K tvrdeniu matky o nevykonaní ňou navrhnutých dôkazov poukázal na ust. § 120 O.s.p., v zmysle ktorého je na rozhodnutí súdu, ktoré z označených dôkazov vykoná, pričom povinnosťou súdu nie je vykonať všetky navrhované dôkazy. K matkou tvrdenej existencii domáceho násilia uviedol, že rozhodnutie amerického súdu o zákaze používania telesných trestov v nijakom prípade neodráža názor konajúceho súdu, že by vo vzťahu k maloletému konal neprimerane s tým, že po rozhodnutí súdu zo dňa 16.06.2014 matka ďalšie návrhy na poskytnutie právnej ochrany pred jeho údajným zlým zaobchádzaním s maloletým nepodala. Poukázal na závery znalca Y.,Ph.D, ktorý odporúčal pokračovať v striedavej osobnej starostlivosti s konštatovaním, že maloletý, keď je s ním, nie je v ohrození. Zdôraznil, že na neho nikdy nebolo v D. podané trestné oznámenie v súvislosti s jeho konaním voči maloletému. K listom zákonných sudkýň z D. uviedol, že tieto nemali v úmysle vyvrátiť svoje vydané rozhodnutia, ale ich vysvetliť, pre účely aplikácie čl.13 Dohovoru. Vo vzťahu k väzeniu matky v D. po jej príchode uviedol, že súdy D. sami bez jeho iniciatívy vydali rozhodnutie pre neuposlúchnutie súdu matkou, na základe ktorého jej bola uložená povinnosť vrátiť maloletého na územie D. do 48 hodín, od vydania rozhodnutia. Pokiaľ matka bude po príchode na územie D. v zmysle rozhodnutia amerického súdu zadržaná, ide len o zadržanie na 72 hodín za účelom zabezpečenia jej účasti na najbližšom pojednávaní. Zdôraznil, že na matku trestné oznámenie pre trestný čin únosu doposiaľ nepodal. Poukázal na to, že od príchodu matky a maloletého na Slovensko, nemal s maloletým takmer žiadny kontakt, matka ho akoby vymazala zo života maloletého, preto aj zisťovaný názor maloletého, ktorý je pod vplyvom matky, bol súdom prvej inštancie vyhodnotený správne. V tomto smere poukázal aj na konanie matky, ktorá zmenila priezvisko maloletého na V., prihlásila ho do základnej školy s vyučujúcim jazykom slovenským, napriek rozhodnutiu amerického súdu, ktorým jej uložil povinnosť, aby maloletý navštevoval výučbu v anglickom jazyku. Poukázal na matkou podaný návrh na súd v D. o zverenie maloletého do jej osobnej starostlivosti, konanie, ktoré doposiaľ bez meritórneho rozhodnutia vo veci prebieha a nie je ukončené. Mal za to, že z vyjadrenia matky bolo jednoznačne preukázané, že sa na presťahovanie na Slovensko dlhodobo pripravovala, predala dom, zatvorila firmu a jemu oznámila, že ide s maloletým na dovolenku. Matke k presťahovaniu maloletého z D. súhlas nedal, o čom svedčia jeho okamžité právne kroky k podaniu žiadosti o návrat. K spochybňovaniu jeho otcovstva k maloletému uviedol, že toto bolo určené 21.05.2007 na základe dobrovoľnej dohody o určení otcovstva, ktorú matka v lehote 60 dní zrušila ( v čase, keď z D. odišla prvýkrát, avšak sa aj dobrovoľne vrátila). Okrem faktu, že bol otcom maloletého od narodenia aj de iure svedčí aj skutočnosť, že maloletý mal od narodenia jeho priezvisko. Zdôraznil, že matka pred orgánmi Slovenskej republiky úmyselne zamlčala, že maloletý má otca, aby získala rodný list maloletého na Slovensku, bez uvedenia otca a s priezviskom V.. Praktický výkon jeho opatrovníckeho práva je zrejmý z obsahu spisu, ale aj z tvrdení matky, kedy minimálne od 01.03.2014 prebieha tzv. navyšujúci režim starostlivosti oboch rodičov o maloletého, ktorý má niekoľko fáz. Uviedol, že matka používa konanie o návrat na posúdenie dôkazov a skutočností uvádzaných v konaní pred súdom v D. Namietal skúmanie názoru maloletého po 8 mesačnom odlúčení od neho, po zmene jeho priezviska v snahe o jeho vymazanie zo života maloletého a tvrdenia matky o zžití sa maloletého s prostredím na Slovensku. 6. K odvolaniu matky sa vyjadril procesný opatrovník maloletého, ktorý navrhol uznesenie súdu prvej inštancie zmeniť, návrh otca na nariadenie návratu zamietnuť s poukazom na vyjadrený názor maloletého a skutočnosť, že návrat by maloletého vystavil neznesiteľnej ujme a aktuálne by bol v rozpore s jeho záujmom. 7. K odvolaniu matky sa písomne vyjadrila Krajská prokuratúra Bratislava, ktorá sa priklonila k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie. Poukázala na to, že návrat maloletého neznamená vrátenie otcovi a o zverení maloletého bude rozhodovať príslušný súd. Uviedola, že správanie sa maloletého je vyústenie konania matky, ktorá nerešpektuje rozhodnutia súdov. 8. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 65, § 66 zák. č. 161/15 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej C.m.p.), s nariadením odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej „ C.s.p.“), a dospel k záveru, že odvolanie matky dôvodné je. 9. Súd prvej inštancie riadne zistil skutočný stav veci, keď vo vzťahu k návrhu otca vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na ich základe dňa 27.10.2015 aj dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj dostatočne odôvodnil. 10. Tým, že v danej veci predmetom konania je návrh otca na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, súd prvej inštancie v danej veci správne postupoval v zmysle príslušných článkov Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, prijatého v Haagu dňa 25.10.1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z. z. (ďalej len " Dohovor "), konkrétne v zmysle článku 1, 3 a 12 a v tejto súvislosti správne vyhodnotil, že opatrovnícke právo k maloletému L. otec nadobudol podľa právneho poriadku D., správne vyhodnotil výkon opatrovníckeho práva oboma rodičmi, a napokon správne vyhodnotil aj obvyklý pobyt maloletého, ktorý nesporne je na území D., rovnako správne vyhodnotil, že od 02.07.2015 je maloletý neoprávnene zadržiavaný matkou na území Slovenskej republiky. Uvedené závery vyplynuli z celého vykonaného dokazovania, preto so záverom súdu prvej inštancie v tomto smere sa stotožnil aj odvolací súd, ktorý námietky matky uvedené v jej odvolaní smerujúce k spochybneniu nadobudnutia a výkonu opatrovníckych práv otca k maloletému, či námietky matky smerujúce k preukázaniu existencie domáceho násilia posúdil ako nedôvodné. So závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení rozhodnutia sa odvolací súd plne stotožnil a ako na také na ne poukazuje. 11. V rámci vysporiadania sa s odvolacími dôvodmi matky je potrebné uviesť, že pokiaľ matka dôvodila použitie čl. 13 Dohovoru existenciou domáceho násilia, ktorého sa mal otec vo vzťahu k maloletému v D. dopúšťať, odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie uzatvára, že tieto tvrdenia matky preukázané neboli. Existenciu domáceho násilia, tak ako ho matka prezentovala, nie je možné vyvodiť z rozhodnutí H. súdu a už vôbec nie zo znaleckého posudku znalca Y. Ph.D, a ani zo stanoviska psychoterapeuta maloletého G., Ph.D. Dostatočnú ochranu maloletého pred akýmkoľvek nevhodným správaním sa rodičov, dostatočne garantovali svojimi rozhodnutiami a stanoviskami konajúce sudkyne W. a U.. Odvolací súd zdôrazňuje, že tunajšiemu súdu neprináleží posudzovať postup amerického súdu v danej rodinnej veci pri hodnotení rodičovských kompetencií otca alebo matky, a to aj v súvislosti matkou namietanou neexistenciou otcovstva S. vo vzťahu k maloletému, keďže americký súd s S. konal ako s otcom maloletého L. podľa vnútroštátneho práva D., ktoré navyše matka v D. nikdy nespochybnila. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že je možné ustáliť riadne vykonávanie rodičovských práv otcom, a to nepochybne minimálne od rozhodnutia amerického súdu o zverení maloletého do striedavej osobnej starostlivosti zo dňa 28.02.2014. Nie je teda podstatné, či bol maloletý dňa 06.07.2015 americkým súdom predbežne zverený do osobnej starostlivosti otca, ako sa právny zástupca matky mylne domnieva. Námietky matky o tom, že sa nemôže do USA vrátiť z dôvodu jej zadržania a predvedenia na súdne pojednávanie z dôvodu ňou nerešpektovaných rozhodnutí amerického súdu, je potrebné vyhodnotiť ako nedôvodné, keďže matka si uvedených sankcií vedomá bola a tieto si privodila vlastným konaním. Správne postupoval súd prvej inštancie aj pokiaľ ide o vyhodnotenie požiadavky právneho zástupcu matky v súvislosti s použitím čl. 11 ods.4 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. 11. 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností. Odvolací súd vzhľadom na okolnosti daného prípadu nemohol prihliadnuť ani na argumenty matky o zžití sa maloletého s prostredím na Slovensku, keďže v danom prípade nešlo o splnenie podmienok čl. 12 Dohovoru, keďže plynutie času pri neoprávnenom zadržiavaní neznamená jeho legalizáciu, či možnosť ustálenia, že sa dieťa zžilo s prostredím. 12. Odvolací súd však vzhľadom na nové skutočnosti, ktoré nastali v priebehu odvolacieho konania dospel k potrebe opätovného zisťovania a vyhodnocovania názoru maloletého, jeho priamym vypočutím. Odvolací súd doplnil dokazovanie podľa ust. § 385 ods. 1 C.s.p., s poukazom na násilné a protiprávne konanie otca, ktorý dňa 21.01. 2016 proti vôli maloletého a napriek vykonateľnému uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým na jeho návrh zakázal maloletému opustiť územie Slovenskej republiky, nevyčkajúc na rozhodnutie odvolacieho súdu o odvolaní matky proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej, maloletého v ranných hodinách spred školského zariadenia v Bratislave naložil do motorového vozidla s úmyslom vycestovať s ním do R. V dôsledku konania otca, ktorý bol v prítomnosti maloletého O. políciou zadržaný na trajekte v O. prístave v H., bol maloletý rozhodnutím O. súdu zo dňa 28.01.2016 zverený do starostlivosti detského domova a následne rozhodnutím O. súdu vrátený späť na územie Slovenskej republiky a umiestnený do Detského domova U.. Odvolací súd mal za to, že je v záujme maloletého L., ktorý je vo veku takmer 9/2 roka, aby dostal skutočnú reálnu príležitosť sa vyjadriť, k predmetu konania a k veci, ktorá sa ho týka. Odvolací súd zisťoval názor maloletého jeho vypočutím pred odvolacím senátom, za prítomnosti jeho procesného opatrovníka. Odvolací súd maloletého vypočul aj za účasti psychológa PhDr. Y., za účelom posúdenia možnej manipulácie maloletého, autentickosti a spontánnosti jeho vyjadrenia a celkového prejavu, ako aj vyhodnotenia jeho schopnosti samostatne vyjadriť svoj názor. Odvolací súd zisťoval názor maloletého L. v kontexte s maloletým opakovaného odmietania návratu do USA prezentovaným v priebehu celého konania, násilného odňatia maloletého otcom zo starostlivosti matky, na ktorú je maloletý úzko citovo naviazaný a jeho premiestnenia na územie O. ( jeho následného umiestnenia v detskom domove v cudzej krajine, bez prítomnosti rodičov, s následkami na jeho psychický stav ) a potreby možnej aplikácie článku 13 písm. b/ Dohovoru. 13. Odvolací súd sa stotožnil s hodnotením psychológa, že správanie sa maloletého L. počas rozhovoru na odvolacom súde bolo autentické a spontánne, keď pri rôznych otázkach, ktoré mu boli kladené psychológ nezistil, že by išlo o účelové správanie, za ktorým by mohla byt' cielená programová príprava matky pre toto vypočúvanie. Maloletý svoj postoj k otcovi vyjadroval úplne autenticky, pričom v jeho vzťahu k otcovi prevládal strach a hnev a ani na základe cielených otázok na pozitívne vlastnosti otca nebolo možné pozorovať v prejave maloletého aspoň minimálnu dôveru k otcovi. Strach z otca a tak isto traumatické ložiská zo správania sa otca k nemu, sú dôsledkom aj toho, ako sa k nemu správal otec v D., ktorý zrejme nebol disponovaný si k L. vytvoriť bezpečnejšie citové puto ani vtedy, keď ešte ako rodina žili spolu. Uvedené sa prejavilo z jeho prežívania, pri kladení mu otázok na jeho život v D., keď uviedol, že ho otec občas pri učení udrel, býval na neho nahnevaný, nepekne sa vyjadroval o matke, alebo mu s ňou nedovolil telefonovať počas pobytu u neho. Maloletý L. značne citlivo a bolestivo prežíval aj rodičovský konflikt, ktorý sa zrejme tiež podpísal pod jeho nedôveru k osobe otca. Veľmi silnú traumu si však maloletý L. odniesol z toho, keď ho otec uniesol pred školou v Bratislave. ( „Keď som videl otca pri škole, začal som utekať, otec ma chytil a dal ma nasilu do auta a povedal mi, že ideme do H...." V O. na lodi mi povedal, že budem mať druhých rodičov a stále mi opakoval, že mama klame“ ). Maloletý L. zdôrazňoval, že potom, čo sa mu stalo, otca nemá rád a nechce sa s ním čo i len na chvíľu stretnúť, vyjadroval z neho strach a obavy. Maloletý jednoznačný odmietavý postoj vyjadril k návratu do D. a to aj za prítomnosti matky. Uvedené argumenty maloletý hovoril spontánne, značne úprimne a s bolestivým prežívaním, v jeho postojoch podľa názoru PhDr. V. nebolo ani trochu simulovanej účelovosti a jeho prežívanie nebolo predstierané. Maloletý sa naopak snažil svoju bolesť potláčať, neprezentoval ju pred ostatnými. Maloletý aktuálne otcovi nedôveruje a nedisponuje ani žiadnou pozitívnou citovou väzbou k otcovi ( čo je nepochybne v rozpore so záujmom maloletého). Pri matke sa maloletý naopak cíti bezpečne, má ju veľmi rád, jeho adaptácia na podmienky Slovenska ( školské povinnosti, spolužiaci, športové aktivity) je pozitívna. 14. Podľa ustanovenia čl. 13 Dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa. 15. Odvolací súd vzhľadom na zistený názor maloletého a jeho psychický stav, ktorý v dôsledku necitlivého konania otca v priebehu odvolacieho konania spôsobil maloletému psychickú traumu a stratu akéhokoľvek pocitu istoty a dôvery k otcovi, dospel v danom prejednávanom prípade k záveru o preukázaní potreby aplikácie článku 13 Dohovoru. Pokiaľ ide o námietky otca v súvislosti s ovplyvňovaním maloletého proti nemu zo strany matky, s cieľom spochybniť vierohodnosť názoru maloletého, tento odvolací súd hodnotil v širších súvislostiach, konkrétne vo vzťahu k prežitej udalosti dňa 21.01.2015, pričom odvolací súd poukazuje na autentickosť a spontánnosť prejavu maloletého pri zisťovaní jeho názoru. 16. S poukazom na uvedené odvolací súd po doplnení dokazovania dospel na rozdiel od súdu prvej inštancie k záveru, že v danej veci je na mieste aplikácia článku 13 písm. b) Dohovoru a možnosti odmietnutia nariadenia návratu pri zistení, že dieťa s návratom nesúhlasí, z ktorého dôvodu pri rozhodovaní prihliadol na zásadu rešpektovania najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa a ním vyjadreného nesúhlasu s návratom. Maloletý L. dosiahol vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je potrebné prihliadnuť na jeho jednoznačne vyjadrovaný názor o odmietaní návratu do D. a súčasne, vziať do úvahy jeho psychický stav a jeho prežívanie strachu a nedôvery k otcovi, u ktorého nenachádza pocit bezpečia. Po vyhodnotení skutočností, ktoré v dôsledku protiprávneho konania otca nastali v priebehu odvolacieho konania, a ktoré do značnej miery ovplyvnili prežívanie maloletého a jeho psychický stav, odvolací súd dospel k záveru o preukázaní existencie vážneho nebezpečenstva, že návrat by maloletého vystavil ďalšej duševnej ujme, alebo ho priviedol do inak neznesiteľnej situácie a to narušením jeho súčasnej stability a pocitu istoty. Vzhľadom na aktuálny psychický stav maloletého a jeho pred súdom prezentované stanovisko k veci, ktorá sa ho veľmi úzko týka, a ktoré by v prípade nariadenia návratu zostalo pre maloletého nevypočuté a nerešpektované, s poukazom na jeho aktuálne prežívanú úzkosť, by mohlo dôjsť k ohrozeniu jeho ďalšieho psychického vývinu. 17. S poukazom na uvedené, odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. zmenil, nezistiac podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 18. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 52 C.m.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu dovolanie nie je prípustné. Podľa ust. § 76 C.m.p. dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia, alebo zadržania. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 Cs.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 Cs.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 Cs.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).