Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Cob/215/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207211418 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kúšová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1207211418.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: PSJ Hydrotranzit, a. s., Vlčie hrdlo 90, 821 07 Bratislava, IČO: 35 833 106, zastúpeného: Gritters a spol., s. r. o., advokátska kancelária, Jakubovo námestie 19, 811 09 Bratislava, IČO: 36 856 941, proti odporcovi: Rental & more, a. s., Karpatské námestie 10, 831 06 Bratislava, IČO: 47 630 001, (predtým: SBS DYNASTY a. s., Hraničná 18, 821 05 Bratislava, IČO: 35 762 764), zastúpeného: JUDr. Danielom Gajdošom, advokátom, Hraničná 18, 821 05 Bratislava, za účasti vedľajšieho účastníka: Poštová poisťovňa, a. s., Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 405 410, zast.: Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, o zaplatenie 135.805,48 eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu a vedľajšieho účastníka proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 54Cb/82/2007-406 zo dňa 28.02.2013, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 54Cb/82/2007-406 zo dňa 28.02.2013 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 114.122,25 eur s 8,50 % úrokom z omeškania ročne od 24.05.2008 do zaplatenia, sumu 8.762,58 eur titulom náhrady trov konania za zaplatený súdny poplatok a sumu 6.532,13 eur titulom náhrady trov právneho zastúpenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd návrh zamietol. V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že návrhom doručeným súdu dňa 25.04.2007 sa navrhovateľ (pôvodne navrhovateľ v 1/ rade) spolu so spoločnosťou Inžinierske stavby, a.s. (pôvodne navrhovateľ v 2/ rade) domáhal proti odporcovi zaplatenia sumy 4.091.276,- Sk (135.805,48 eur) alternatívne, aby bol odporca zaviazaný povinnosťou voči navrhovateľovi v 1/ rade alebo navrhovateľovi v 2/ rade, nakoľko dňa 03.10.2005 v čase medzi 2:40 hod. a 4:30 hod. došlo ku krádeži autožeriavu K. XXX T. XX.X, evidenčné číslo B.-XXXAH, výrobné číslo vozidla XXXXXX/XX, výrobné číslo motora XXXXXX/XX, a to v areáli Transpetrol a.s. medzi obcami Bučany a Trakovice, ktorý bol vo vlastníctve navrhovateľa. Spoločnosť Inžinierske stavby, a.s. (pôvodne označený ako navrhovateľ v 2/ rade) v čase krádeže realizovala v danom areáli pre spoločnosť Transpetrol a.s. dielo „V. Z. J. O. XX.XXX F.X V. D. X. X B.“. Navrhovateľ vykonával subdodávateľské práce pre spoločnosť Inžinierske stavby, a.s. a z tohto dôvodu mal v tomto areáli stroje a zariadenia. Skutočnosti ohľadom odcudzenia žeriavu navrhovateľ zdokumentoval uznesením ČVS: KRP - 58 OEK - TT 2005 - Hc, vydané KR PZ SR v Trnave, Úrad justičnej a kriminálnej polície, pričom z uvedeného uznesenia je zrejmé, že trestné stíhanie vo veci krádeže bolo prerušené, nakoľko sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej osobe. V trestnom konaní bol vyhotovený znalecký posudok, v ktorom bola všeobecná hodnota odcudzeného vozidla v čase krádeže určená na sumu 4.091.276,- Sk (135.805,48 eur) s DPH. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že spoločnosť Inžinierske stavby a.s. uzatvorila s odporcom, za účelom zabezpečenia strážnej služby v areáli, Zmluvu o poskytovaní strážnej služby č. I., podľa ktorej sa výkon strážnej služby začal od 01.04.2005. Podľa názoru navrhovateľa odporca porušil svoje povinnosti z tejto zmluvy, a to povinnosť riadne zabezpečiť výkon strážnej služby, spočívajúci vo výkone ochrany majetku s cieľom ochrany majetku objednávateľa, zamedzenia vniknutia nepovolaných osôb do objektov, ako aj predchádzaniu mimoriadnych udalostí (čl. I. ods. 1 zmluvy), povinnosť vykonávať strážnu službu tak, aby bolo zabránené v násilnom pôsobení proti záujmom objednávateľa, zabezpečená ochrana majetku, ako aj predchádzanie mimoriadnym udalostiam (čl. II. písm. c/ zmluvy). Zistený skutkový stav súd prvého stupňa právne posúdil podľa ustanovení § 420 ods. 1, 2, 3, § 415, § 442 ods. 1, 3 a § 443 Občianskeho zákonníka. Na základe vykonaného dokazovania považoval za nesporné, že navrhovateľ realizoval v areáli pre spoločnosť Transpetrol, a.s. dielo „V. Z.M. J. O. XX.XXX F.X, V. D. X. X B.“, ako aj skutočnosť, že spoločnosť Inžinierske stavby, a.s. (pôvodne navrhovateľ v 2/ rade) uzavrel s odporcom zmluvu o poskytovaní strážnej služby, ktorou sa odporca zaviazal pre Inžinierske stavby, a.s. ako objednávateľa zabezpečovať strážnu službu v rozsahu zákona č. 379/1997 Z.z., spočívajúcu vo výkone ochrany majetku označeného objektu, ktorým bol podľa čl. I. 1.:uzavretý (oplotený) priestor staveniska stavby č. XXX: „V. Z. J. O. XX.XXX F.X, V. D. X. X B.“, v rámci areálu prečerpávacej stanice X. X K. B., a to prostredníctvom svojich zamestnancov s cieľom ochrany majetku objednávateľa, zamedzenia vniknutia nepovolaných osôb do objektov, ako aj predchádzaniu mimoriadnych udalostí. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia konajúci súd ďalej uviedol, že spoločnosť Inžinierske stavby, a.s. uzavrela s navrhovateľom zmluvu o združení s cieľom realizácie objednávky - vyššie označenej stavby, pričom navrhovateľ ako člen združenia realizoval v danom objekte práce a za účelom realizácie týchto prác mal v objekte umiestnené svoje stroje a zariadenia. Za nesporné považoval, že dňa 03.10.2005 medzi 02:40 hod. 04:30 hod. došlo v areáli, ktorý bol strážený odporcom ku krádeži autožeriavu vo vlastníctve navrhovateľa. Konštatoval, že je síce pravdou, že medzi navrhovateľom a odporcom nebol žiadny zmluvný vzťah, odporca mal uzatvorenú zmluvu o výkone strážnej služby so spoločnosťou Inžinierske stavby, a.s., pre ktorú činnosť vykonával, avšak navrhovateľ mal autožeriav umiestnený v areáli stráženom pre spoločnosť Inžinierske stavby, a.s., vykonávajúc pre túto spoločnosť zmluvne dojednané práce. Podľa názoru súdu prvého stupňa v danom prípade neprichádza do úvahy vyvodenie zodpovednosti za škodu voči odporcovi v zmysle Obchodného zákonníka, nakoľko je zrejmé, že medzi navrhovateľom a odporcom neexistoval záväzkový vzťah, a teda navrhovateľovi nemohla vzniknúť škoda v dôsledku porušenia povinnosti zo záväzkového vzťahu medzi nimi. Poukázal na ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to § 415 O. z., podľa ktorého je každý povinný si počínať tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, majetku, prírode a životnom prostredí, ako i na § 420 O. z., podľa ktorého každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Zdôraznil predovšetkým skutočnosť, že na vyvodenie zodpovednosti za škodu v zmysle uvedeného ustanovenia postačuje porušenie právnej povinnosti, nie iba zmluvnej povinnosti, a preto je potrebné uvedené ustanovenie zákona aplikovať aj na vzťah medzi navrhovateľom ako poškodeným a odporcom, ktorý porušil svoju právnu povinnosť vyplývajúcu mu zo zmluvy uzatvorenej s inou osobou ako poškodeným, ale toto porušenie právnej povinnosti malo na poškodeného priamy dopad. Ďalej sa konajúci súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal existenciou predpokladov vzniku zodpovednosti odporcu za škodu a uviedol, že odcudzením autožeriavu vznikla navrhovateľovi škoda. Bol toho názoru, že príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou je zrejmá a nepochybná, odporca nezamedzil vniknutiu nepovolaných osôb do objektu, nevykonával riadne strážnu službu v záujme zabezpečenia ochrany objektu, čím vznikla škoda. Príčinnú súvislosť považoval za danú, nakoľko vzniknutá škoda je adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu a škoda by nebola vznikla bez uvedenej príčiny. Poukázal na skutočnosť, že odporca si nepočínal tak, aby nedochádzalo ku škodám, pričom sa stotožnil v tomto prípade s tvrdením navrhovateľa, že v danom prípade nešlo o porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti akýmkoľvek subjektom, ale odporcom, od ktorého v tomto prípade je možné požadovať výrazne vyšší stupeň pozornosti, ako od akéhokoľvek iného subjektu, a to práve kvôli tomu, že predmetom jeho činnosti bolo vykonávanie strážnej služby v danom areáli v rozhodnom čase. Konajúci súd vyslovil názor, že navrhovateľ je aktívne legitimovaný na podanie návrhu, ktorým sa ako poškodený domáha svojho nároku na náhradu škody a postúpenie pohľadávky z Inžinierskych stavieb, a.s. Košice na navrhovateľa sa potom javí pre posúdenie nároku v zmysle § 420 a § 415 O.z. ako bezvýznamné, ktorým sa súd ani nezaoberal, keďže Inžinierskym stavbám a.s. škoda nevznikla. K uplatnenej výške škody súd prvého stupňa uviedol, že priznal navrhovateľovi nárok na náhradu škody, nakoľko navrhovateľovi vznikla skutočná škoda, ktorou sa rozumie majetková ujma, ktorá spočíva v zmenšení majetku navrhovateľa ako poškodeného, ide teda o rozdiel v hodnote jeho majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody. Všeobecná hodnota ukradnutého autožeriavu bola stanovená znaleckým posudkom č. XXX/XXXX, vypracovaným znalcom D.. Ľ. A., vo výške 4.091.276,- Sk s DPH, teda bez DPH vo výške 3.438.047,- Sk, čo predstavuje 114.122,25 eur. V tejto súvislosti konajúci súd uviedol, že nemal dôvod spochybňovať znalecký posudok, ktorý posúdil ako listinný dôkaz, keďže bol vypracovaný v rámci trestného konania pre zadávateľa, ktorým bolo Krajské riaditeľstvo PZ v Trnave. V časti ďalších uplatnených nákladov vo výške 8.603,86 eur, predstavujúcich nájomné za nájom ďalšieho autožeriavu, nárok navrhovateľa zamietol, nakoľko bol toho názoru, že tieto náklady by bolo možné považovať za súčasť vzniknutej škody v prípade, ak by navrhovateľ v konaní preukázal nutnosť zaobstarania si ďalšieho žeriavu, pričom na preukázanie týchto predpokladov bol navrhovateľ konajúcim súdom vyzvaný a napriek tomu uvedená skutočnosť preukázaná nebola. Súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi nárok na zaplatenie príslušných úrokov z omeškania a to tak, ako si ich uplatnil v návrhu v spojení so zmenou petitu doručenou súdu dňa 20.09.2012 od podania návrhu, pričom odporcovi bol návrh doručený dňa 23.05.2008 a teda od 24.05.2008 sa dostal do omeškania so zaplatením sumy za odcudzený autožeriav. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p., nakoľko dospel k záveru, že neúspech navrhovateľa v pomere k jeho celkovému úspechu vo veci je neúspechom len v pomerne nepatrnej časti a priznal navrhovateľovi plnú náhradu trov konania predstavujúcu trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 6.532,13 eur za 9 úkonov právnej služby, pozostávajúce z tarifnej odmeny a režijných paušálov. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali v zákonnej lehote odvolanie odporca a vedľajší účastník na strane odporcu. Odporca odvolanie odôvodnil § 205 ods. 2 písm. a), d) a f) O.s.p., nakoľko v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1 (presnejšie podľa § 221 ods. 1 písm. h), súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Bol toho názoru, že navrhovateľ nepreukázal ním tvrdené skutočnosti. Poukázal na to, že navrhovatelia sa domáhali buď zaplatenia náhrady škody navrhovateľovi v 1/ rade alebo v 2/ rade a po poučení súdom, že ak neupravia petit, tak súd žalobu zamietne, účelovo postúpili medzi sebou neexistujúcu pohľadávku zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 11.12.2008. Odporca vyslovil názor, že zmluvou o postúpení pohľadávky navrhovateľ de iure potvrdil, že mu žiadna škoda nevznikla, pretože podľa tejto zmluvy mala škoda vzniknúť spoločnosti Inžinierske stavby, a.s., ktorá ju touto zmluvou postúpila na navrhovateľa. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že ich konanie jednoznačne preukazuje účelovosť vedenia tohto súdneho konania proti odporcovi, kedy vlastník ukradnutého autožeriavu sa za každú cenu snaží navodiť stav, že odporca zodpovedá za krádež autožeriavu a dodatočne zámerne vytvára právne úkony smerujúce k tomuto stavu. Ďalej vytkol súdu prvého stupňa, že bez toho, aby mal dané skutočnosti preukázané dôkazmi tvrdí, že odporca mal povinnosť strážiť majetok aj tretích osôb (navrhovateľa), porušil povinnosti zo zmluvy o poskytovaní strážnej služby a príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a škodou je zrejmá, nepochybná a daná. Odporca ďalej uviedol, že súd prvého stupňa aplikuje ustanovenie § 420 Obč. zák. na porušenie zmluvnej povinnosti medzi odporcom a treťou osobou vo vzťahu k navrhovateľovi (poškodenému), stotožňuje sa s tvrdením navrhovateľa o porušení všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa § 415 Obč. zák. odporcom bez toho, aby uviedol v čom konkrétnom porušil všeobecnú prevenčnú povinnosť, akým konaním ju porušil a akým dôkazom preukázal navrhovateľ porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa § 415 Obč. zák.. Poukázal tiež na skutočnosť, že súd vo svojom rozhodnutí nedostatočne zrozumiteľne a jasne odôvodnil, či konanie odporcu považoval za porušenie všeobecnej preventívnej povinnosti alebo len za porušenie zmluvnej povinnosti. Odporca v odvolaní namietol aj pochybenie súdu, že pri posudzovaní zodpovednosti za škodu vôbec neprihliadal na spoluzavinenie navrhovateľa (poškodeného), na jeho povinnosti ako vlastníka veci, pričom všeobecná preventívna povinnosť v prvom rade svedčí jemu ako vlastníkovi veci a nezaoberal sa možným znížením náhrady škody podľa ust. § 450 OZ. Odporca zastáva názor, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (dôvod odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.), keďže akákoľvek aplikácia ustanovenia § 420 ods. 1 Obč. zák. aj na stav, kedy porušenie zmluvnej povinnosti je protiprávnym úkonom aj vo vzťahu k poškodenému, ktorý nie je účastníkom zmluvy, znamená neprípustný rozširujúci výklad, ktorý nemá oporu v samotnom zákonnom znení, ani v právnej teórii a ustálenej rozhodovacej praxe súdov. Z logického výkladu tohto zákonného ustanovenia nepochybne vyplýva, že sa vzťahuje na porušenie zmluvnej povinnosti medzi zmluvnými stranami a v prípade porušenia zákonného ustanovenia sa vzťahuje voči tretím osobám. V tejto súvislosti citoval čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a uviedol, že výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Každý účastník občianskeho súdneho konania má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad relevantnej právnej normy, ktorá sa aplikuje na zistený stav veci. Účinky interpretácie a aplikácie právnej normy súdom musia byť v súlade s ústavou, avšak súd prvého stupňa podľa názoru odporcu nerešpektoval uvedené ústavné princípy, čím zároveň porušil ustanovenie čl. 152 ods. 4 ústavy. Odporca ďalej uviedol, že napadnuté rozhodnutie sa javí byť neodôvodnené a arbitrárne vyúsťujúce k porušeniu jeho základných práv. Odôvodnenie rozhodnutia je nedostatočné a pôsobí zmätočne, a preto neposkytuje dostatočný priestor a podklad na jeho preskúmanie. Vytkol konajúcemu súdu, že sa nevysporiadal s jeho podstatnými námietkami a argumentmi, a práve naopak v prípade navrhovateľa sa stotožnil s jeho tvrdeniami bez akejkoľvek opory vo vykonanom dokazovaní. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva jednostrannosť, ktorá zakladá svojvôľu a taký výklad na vec sa vzťahujúcich právnych aktov, ktorý znamená popretie ich podstaty a zmyslu. Taktiež z judikatúry ESĽP práva zaoberajúce sa požiadavkami na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa odporcu vyplýva, že tento článok dohovoru zaväzuje síce súd odôvodniť svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému (obdobne napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07). Vzhľadom na uvedené odporca zastáva názor, že právne závery súdu prvého stupňa v predmetnej veci je možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom ústavou garantovaných práv. Na základe uvedených skutočností odporca navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alebo aby napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol a zaviazal navrhovateľa k povinnosti nahradiť odporcovi trovy konania. Vedľajší účastník na strane odporcu podal odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O. s. p. a odôvodnil ho tým, že napriek skutočnosti, že súd v niektorých oblastiach nesprávne zistil skutkový stav a nevykonal ďalšie navrhované dôkazy, rozhodnutie súdu prvého stupňa je primárne nesprávne po právnej stránke a vo veci je možné meritórne rozhodnúť po prehodnotení právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 220 Občianskeho súdneho poriadku zmenil tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a zaviaže navrhovateľa na náhradu trov konania odporcu a vedľajšieho účastníka. Vedľajší účastník uviedol, že súd dospel k skutkovému zisteniu, že odporca porušil svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o poskytovaní strážnej služby zo dňa 23.03.2005, ktorú uzavrel so spoločnosťou Inžinierske stavby, a.s. a na základe toho vyvodil zodpovednosť odporcu voči navrhovateľovi, a to napriek skutočnosti, že navrhovateľ nebol zmluvnou stranou zmluvy o poskytovaní strážnej služby a nešlo ani o zmluvu v prospech tretieho. Súd prvého stupňa sa tak výrazne odklonil od tradičnej zásady, že porušenie zmluvnej povinnosti má za následok zodpovednosť za škodu iba voči zmluvnej strane, voči ktorej došlo k porušeniu povinnosti. Odôvodnenie tohto právneho záveru je pritom zhrnuté do jedinej vety (s. 10), z ktorej vyplýva, že porušenie zmluvnej povinnosti má za následok zodpovednosť za škodu erga omnes. Súd prvého stupňa podľa názoru vedľajšieho účastníka vo svojej právnej úvahe správne dospel k záveru, že ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka sa vzťahuje na porušenie akejkoľvek povinnosti, pretože Občiansky zákonník nemá osobitný systém náhrady škody pre porušenie povinností ex lege a ex contractu, nesprávne však určil okruh osôb, ktorým v dôsledku porušenia zmluvnej povinnosti môže vzniknúť právo na náhradu škody. Bol toho názoru, že z gramatickej konštrukcie „každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti“ súd svojou argumentáciou vytvoril konštrukciu „každý zodpovedá každému za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti“, čiže dáva zmluvnú zodpovednosť na úroveň deliktuálnej zodpovednosti. Pritom konštrukcia zodpovednosti v Občianskom zákonníku je tradične vykladaná tak, že občianskoprávna zodpovednosť je sekundárnou právnou povinnosťou, vznikajúca subjektu, ktorý porušil primárnu právnu povinnosť vyplývajúcu pre neho zo zákona alebo z inej právnej skutočnosti. Oprávnenou osobou je v prípade porušenia záväzkového vzťahu ten, kto mohol požadovať splnenie záväzkovej povinnosti a v prípade náhrady škody z porušenia mimozáväzkovej zákonom ustanovenej povinnosti len ten, voči komu sa škodca dopustil porušenia tejto povinnosti. V tejto súvislosti odporca uviedol, že konštrukciu oddelenej zodpovednosti v slovenskom práve potvrdzuje aj Obchodný zákonník, ktorý v § 373 jednoznačne určuje osobu, ktorá je oprávnená domáhať sa náhrady škody v prípade porušenia povinnosti vyplývajúcej zo záväzkového vzťahu. Vyslovil presvedčenie, že výklad § 420 Obč. zák. pripúšťajúci neobmedzené právo na náhradu škody za porušenie zmluvnej povinnosti aj tretím stranám už nie je interpretáciou práva, ale súdnou tvorbou práva, ktorá navyše v takomto rozsahu významným spôsobom ohrozuje právnu istotu, a preto v tejto časti má za to, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu súdu prvého stupňa (§ 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.). V súvislosti s porušením povinnosti zamedziť vniknutiu nepovolaných osôb do objektu vedľajší účastník vytkol súdu prvého stupňa, že v tejto časti súd neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a vykonal nesprávne právne posúdenie veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Na vyvodenie príčinnej súvislosti musí súd identifikovať samotnú príčinu, t.j. akým konkrétnym spôsobom došlo k porušeniu povinnosti zo strany odporcu a následne skúmať, či je medzi porušením povinnosti a vznikom škody jednoznačný kauzálny nexus. Z rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je možné jednoznačne určiť, ako súd skutkovo vymedzil porušenie povinnosti „vykonávať strážnu službu tak, aby bola zabezpečená ochrana majetku ako i predchádzanie mimoriadnym udalostiam“, možno sa iba domnievať, že súd vyčíta odporcovi, že „nezabezpečil stráženie objektu, či už strážením viacerými strážnikmi, častejšími obchôdzkami a podobne“ (str. 10). Konajúci súd v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy, najmä navrhované výpovede zástupcov odporcu, ktorých cieľom bolo preukázať, že počet osôb vykonávajúcich strážnu službu bol daný obchodnou dohodou medzi objednávateľom a odporcom a odporca teda nemohol zvýšiť účinnosť strážnej služby zvýšením počtu strážnikov. Vedľajší účastník v odvolaní ďalej uviedol, že ak súd prvého stupňa vyčíta odporcovi porušenie povinnosti informovať o nedostatkoch strážených objektov, toto tvrdenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd podľa názoru vedľajšieho účastníka nesprávne vymedzil obsah povinnosti informovať o nedostatkoch stráženého objektu, keďže povinnosť odporcu sa viazala na nedostatky strážených objektov, pričom počet osôb vykonávajúcich strážnu službu nie je vlastnosťou stráženého objektu, ale vlastnosťou služby samotnej. Taktiež vyjadril presvedčenie, že medzi súdom uvádzaným porušením informačnej povinnosti voči objednávateľovi a vznikom škody nie je daná príčinná súvislosť. Žiadne z porušení povinností, ktoré súd prvého stupňa v rozsudku odporcovi pričítal, však ku vzniku škody v takejto príčinnej súvislosti nebolo. Ďalej vytkol konajúcemu súdu, že konštatoval porušenie § 415 Občianskeho zákonníka, ale žiadnym spôsobom nevymedzil, aké úkony mal odporca v rámci svojej prevenčnej povinnosti vykonať. V tejto časti považuje vedľajší účastník napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný, pretože súd nevymedzil, akým spôsobom malo dôjsť k porušeniu prevenčnej povinnosti, aké úkony mal odporca vykonať a na základe čoho dospel k názoru, že ich nemohol vykonať navrhovateľ ako vlastník autožeriavu, teda osoba, ktorá v prvom rade má záujem na tom, aby predišla ujme vo svojej majetkovej sfére. Bez ohľadu na nepreskúmateľnosť rozsudku v tejto časti je vedľajší účastník presvedčený, že právne posúdenie súdu prvého stupňa je nesprávne a v danom prípade s ohľadom na okolnosti prípadu nedošlo k naplneniu predpokladov potrebných na uplatnenie zodpovednosti za porušenie § 415 Občianskeho zákonníka. K výške škody vedľajší účastník uviedol, že súd prvého stupňa priznal žalobcovi náhradu škody, tak ako bola vyčíslená v listinnom dôkaze - Znaleckom posudku č. XXX/XXXX a nevysporiadal sa s jeho námietkami, na ktoré poukazoval v konaní, s dôvodmi, pre ktoré nedal vypracovať nový znalecký posudok a nevysporiadal sa ani so zrejmými nezrovnalosťami v obsahu vyšetrovacieho spisu. K odvolaniu odporcu a vedľajšieho účastníka na strane odporcu sa vyjadril navrhovateľ tak, že žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a zaviazal odporcu na náhradu trov konania. K tvrdeniam odporcu ohľadne povinnosti strážiť majetok navrhovateľa poukázal na to, že článok I. ods. 1 zmluvy o poskytovaní strážnej služby hovorí nepochybne a v prvom rade o ochrane majetku celého objektu, ako o záväzku odporcu a až následne je spomenutá ochrana majetku objednávateľa, zamedzenie vniknutia nepovolaných osôb do objektov a predchádzanie mimoriadnych udalostí ako partikulárne ciele zmluvy, ktoré vyššie uvedený záväzok odporcu nijako nespochybňujú. Uviedol, že v zmysle zmluvy o združení, ktorá bola uzavretá pred uzavretím zmluvy o poskytovaní strážnej služby, bolo logickým záujmom spoločnosti Inžinierske stavby, a.s., aby bol chránený aj majetok jej zmluvného partnera - navrhovateľa, ktorý s ním realizoval stavbu v chránenom objekte. Skutočnosť, že predmetom zmluvy o poskytovaní strážnej služby bola ochrana majetku celého objektu vyplýva aj z ďalších ustanovení tejto zmluvy, konkrétne z čl. II. ods. 3, písm. c) a ods. 6 písm. g), kde sa opäť hovorí o ochrane majetku, resp. majetku chráneného objektu, nie o ochrane majetku vo výlučnom vlastníctve objednávateľa. K tvrdeniam odporcu ohľadne príčinnej súvislosti konštatoval, že medzi protiprávnym úkonom odporcu a vznikom škody je preukázateľne príčinná súvislosť. V prípade, ak by zo strany odporcu boli riadne plnené povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o poskytovaní strážnych služieb, k vzniku škody by na strane navrhovateľa nedošlo. Vzhľadom k tomu, že odporca porušil ustanovenia čl. I., ods. 1, čl. II. ods. 3 písm. c) zmluvy o poskytovaní strážnej služby vznikla navrhovateľovi škoda, ktorá je dôsledkom protiprávneho úkonu odporcu. Podľa názoru navrhovateľa neobstojí ani námietka odporcu o nedostatočnom odôvodnení rozsudku, a to z dôvodu, že na strane 9 posledný odsek, na strane 10 a na strane 11 prvé tri odseky súd odôvodnil svoje rozhodnutie jasne a zrozumiteľne. K odvolaniu vedľajšieho účastníka na strane odporcu navrhovateľ uviedol, že je toho názoru, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že je založená zodpovednosť za škodu v zmysle ust.§ 420 Obč. zák. a správnosť jeho postupu potvrdzuje aj súdna prax (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky R 56/2004, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Cdo 319/2008). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia teda súd správne poukázal na to, že v danom prípade nie je možné vyvodiť zodpovednosť za škodu voči odporcovi v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, a to z dôvodu, že medzi navrhovateľom a odporcom nie je záväzkový vzťah. Navrhovateľ považoval za zrejmé a nepochybné, že ak sa odporca v zmluve zaviazal na ochranu majetku objektu, na zamedzenie vzniknutia nepovolaných osôb do objektu a na predchádzanie mimoriadnym udalostiam (medzi ktoré patria podľa článku 3.3, písm. g/ Smernice aj „spáchané trestné činy v objekte“) a neochránil majetok nachádzajúci sa v objekte, nezamedzil vzniknutiu nepovolaných osôb (páchateľov) do objektu a nezabránil vzniku mimoriadnej udalosti (trestnému činu), porušil tieto svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, v dôsledku čoho došlo k odcudzeniu autožeriavu zo stráženého objektu, čím navrhovateľovi vznikla škoda, a teda je tu zrejmá príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou. K ďalšej námietke vedľajšieho účastníka uviedol, že vlastník vykonal všetky potrebné opatrenia za účelom prevencie vzniku škody, odcudzený autožeriav sa v rozhodnom čase nachádzal v oplotenom a stráženom areáli, bol riadne uzamknutý a mal nasadené podporné zabezpečujúce papuče. V súvislosti s námietkami odporcu ohľadne výšky škody navrhovateľ uviedol, že súhlasí s názorom súdu prvého stupňa, že nie je dôvod spochybňovať znalecký posudok č. XXX/XXXX a konštatoval, že odporca aj vedľajší účastník na strane odporcu mali právo dať vypracovať kontra znalecký posudok na preukázanie svojich tvrdení a predložiť ho súdu ako dôkaz. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenými osobami - účastníkmi konania (§ 201 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok a odvolanie odporcu a vedľajšieho účastníka na strane odporcu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniam je potrebné vyhovieť. Z obsahu spisu je nesporné, že navrhovateľ sa domáha voči odporcovi zaplatenia sumy 135.805,48 eur s prísl. z titulu náhrady škody, ktorá vznikla krádežou autožeriavu, ktorý bol vo vlastníctve navrhovateľa. V konaní nebolo sporné, že k vzniku škody došlo krádežou. Pôvodne sa náhrady škody domáhal navrhovateľ alternatívne aj so spoločnosťou Inžinierske stavby, a.s. (pôvodne označený ako navrhovateľ v 2/ rade), ako uviedol v návrhu na začatie konania z opatrnosti, nakoľko len táto spoločnosť bola v zmluvnom vzťahu s odporcom na základe zmluvy o poskytovaní strážnej služby zo dňa 01.04.2005 a nechal na posúdení súdu, či je možné priznať náhradu škody vlastníkovi vozidla, ktorý nebol v zmluvnom záväzkovom vzťahu s odporcom. Spoločnosť Inžinierske stavby, a.s. vzala návrh na začatie konania späť po uzavretí zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 11.12.2008, na základe ktorej postúpila pohľadávku, ktorá vznikla z dôvodu krádeže autožeriavu navrhovateľovi. Súd prvého stupňa zistený skutkový stav posúdil podľa ustanovení § 420 ods. 1, 2, 3, § 415, § 442 ods. 1, 3 a § 443 Občianskeho zákonníka, nakoľko v danom prípade neprichádza do úvahy vyvodenie zodpovednosti za škodu voči odporcovi v zmysle Obchodného zákonníka, keďže je zrejmé, že medzi navrhovateľom a odporcom neexistoval záväzkový vzťah, a teda navrhovateľovi nemohla vzniknúť škoda v dôsledku porušenia povinnosti zo záväzkového vzťahu medzi nimi a na vyvodenie zodpovednosti za škodu v zmysle uvedeného ustanovenia postačuje porušenie právnej povinnosti nie iba zmluvnej povinnosti. Ustanovenie § 420 Obč. zák. aplikoval na vzťah medzi navrhovateľom ako poškodeným a odporcom, ktorý porušil svoju právnu povinnosť vyplývajúcu mu zo zmluvy uzatvorenej s inou osobou ako poškodeným a toto porušenie právnej povinnosti malo na poškodeného priamy dopad. Podľa § 420 ods. 1 Obč. zák., každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. K základným predpokladom zodpovednosti za škodu v zmysle cit. ust. zákona patrí 1) protiprávny úkon, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody (kauzálny nexus) a 4) zavinenie. Prvé tri predpoklady sú objektívnej povahy a štvrtý povahy subjektívnej. Právna teória aj súdna prax prvý z označených predpokladov, teda protiprávny úkon, štandardne vykladá ako prejav ľudskej vôle (úkon), komisívny alebo omisívny, ktorý je v rozpore s objektívnym právom (niekedy sa tiež hovorí o úkone, ktorý zasahuje do subjektívneho práva inej osoby). Pritom nie je rozhodné, či vyplýva porušenie právnej povinnosti zo zmluvy alebo ide o povinnosť mimozmluvnú, zákonnú. Zmluvná povinnosť je v prípade jej porušenia spojená so zmluvnou zodpovednosťou voči spolukontrahentovi a mimozmluvná (zákonná) povinnosť je v prípade jej porušenia spojená s mimozmluvnou deliktnou zodpovednosťou voči každému. Oprávnenou osobou je v prípade porušenia záväzkového vzťahu ten, kto mohol požadovať splnenie záväzkovej povinnosti a v prípade náhrady škody z porušenia mimozáväzkovej zákonom ustanovenej povinnosti len ten, voči komu sa škodca dopustil porušenia tejto povinnosti. Predpokladom zodpovednosti za škodu je porušenie konkrétnej právnej povinnosti, pričom do úvahy by mohlo prichádzať aj porušenie povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 415 Obč. zák., ktoré vyjadruje všeobecnú prevenčnú povinnosť, vzťahujúcu sa na všetkých účastníkov občianskoprávnych vzťahov. Ide o záväznú právnu povinnosť každého dodržiavať nielen povinnosti uloženej právnymi predpismi a povinnosti prevzatej zmluvne, ale aj bez konkrétne stanoveného pravidla správania počínať si natoľko obozretne, aby konaním alebo jeho opomenutím nevznikla škoda iným ani jemu samému. Povinnosť vyslovená týmto ustanovením je pre každého z účastníkov občianskoprávnych vzťahov záväznou právnou povinnosťou určitým spôsobom sa správať a jej nedodržanie predstavuje porušenie. Aplikácia § 415 Obč. zák. prichádza do úvahy len vtedy, ak nie je konkrétna právna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje. Porušenie prevenčnej povinnosti, ktoré znamená zároveň porušenie právnej povinnosti v zmysle § 420 Obč. zák., je teda jedným zo základných predpokladov všeobecnej zodpovednosti za škodu. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, akou úvahou sa súd prvého stupňa spravoval pri právnom posúdení uplatneného nároku, keď aplikuje ustanovenie § 420 Obč. zák. na porušenie zmluvnej povinnosti medzi odporcom a treťou osobou - spoločnosťou Inžinierske stavby, a.s. vo vzťahu k navrhovateľovi (poškodenému), ktorý neuzavrel s odporcom zmluvu o poskytovaní strážnej služby zo dňa 23.03.2005 a ustanovenie § 415 Obč. zák. o porušení všeobecnej prevenčnej povinnosti odporcom bez toho, aby uviedol, aké konkrétne právne povinnosti porušil odporca. V tejto súvislosti poukazoval len na porušenie zmluvných povinností, ktoré boli dohodnuté v zmluve o poskytovaní strážnej služby č. I. uzavretej medzi odporcom a pôvodným navrhovateľom 2/, pričom nekonkretizoval, aké povinnosti odporca porušil, akým jeho konaním alebo opomenutím boli porušené. Porušením povinnosti je predovšetkým porušenie povinností, ktoré ukladá právny predpis alebo porušenie tých povinností, ktoré na seba vzala fyzická alebo právnická osoba napr. zmluvou. Medzi navrhovateľom a odporcom však nebola uzavretá žiadna zmluva. V konaní nebolo preukázané, že by zmluva o poskytovaní strážnej služby bola uzavretá aj v prospech navrhovateľa. Ak nie je splnený prvý predpoklad zodpovednosti za škodu (porušenie povinnosti odporcu voči navrhovateľovi) nedá sa dôvodiť zodpovednosť za škodu podľa § 420 Obč. zák.. Konajúci súd ďalej len konštatoval porušenie § 415 Obč. zák. bez toho, aby uviedol, v čom konkrétnom odporca porušil všeobecnú prevenčnú povinnosť, akým konaním prípadne opomenutím ju porušil a akým dôkazom preukázal navrhovateľ porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti. Žiadnym spôsobom nevymedzil, aké úkony mal odporca v rámci svojej prevenčnej povinnosti vykonať, akým spôsobom malo dôjsť k porušeniu a nezaoberal sa ani námietkou odporcu pri posudzovaní zodpovednosti za škodu, keď vôbec neprihliadal na prípadné spoluzavinenie navrhovateľa (poškodeného), na jeho povinnosti ako vlastníka veci a nezaoberal sa v tejto súvislosti ani s možným znížením náhrady škody podľa ust. § 450 OZ. V tejto časti je napadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnené a nepresvedčivé. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa vychádza z nesprávneho skutkového zistenia, keď bez toho, aby mal dané skutočnosti preukázané dôkazmi uviedol, že odporca mal povinnosť strážiť majetok aj tretích osôb (navrhovateľa), čím porušil povinnosti zo zmluvy o poskytovaní strážnej služby a príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a škodou je zrejmá, nepochybná a daná. Z vykonaného dokazovania a zo zisteného skutkového stavu odporcovi nesvedčí žiadna takáto povinnosť voči navrhovateľovi, nemohol ju teda voči navrhovateľovi ani porušiť. Z tohto dôvodu nie je splnený základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, a to existencia samotnej povinnosti a jej následné porušenie. Odvolací súd zhodne s názorom odporcu ako aj vedľajšieho účastníka na strane odporcu poukazuje na to, že konštatovanie konajúceho súdu, že odporca porušil povinnosť tým, že neochránil majetok, nezamedzil vstupu nepovolaným osobám a nepredchádzal mimoriadnym udalostiam nie je uvedením, akú konkrétnu povinnosť porušil a akým konaním sa jej dopustil. Z rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je možné určiť, ako súd vymedzil porušenie povinnosti „vykonávať strážnu službu tak, aby bola zabezpečená ochrana majetku ako i predchádzanie mimoriadnym udalostiam“. Konajúci súd v napadnutom rozhodnutí taktiež neodôvodnil ďalší zákonný predpoklad všeobecnej zodpovednosti za škodu, a to príčinnú súvislosť medzi vzniknutou škodou a konaním odporcu, keď len konštatuje bez akéhokoľvek odôvodnenia a bez akejkoľvek opory vo vykonanom dokazovaní, že príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou je zrejmá a nepochybná. Na vyvodenie príčinnej súvislosti musí súd identifikovať samotnú príčinu, t.j. akým konkrétnym spôsobom došlo k porušeniu povinnosti zo strany odporcu a následne skúmať, či je medzi porušením povinnosti a vznikom škody jednoznačný kauzálny nexus. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že konajúci súd sa vôbec nezaoberal pohľadávkou postúpenou na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 11.12.2008, ktorou spoločnosť Inžinierske stavby, a.s. postúpila pohľadávku, ktorá vznikla z dôvodu krádeže autožeriavu dňa 03.10.2005 navrhovateľovi. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia len vyslovil názor, že navrhovateľ je aktívne legitimovaný na podanie návrhu, ktorým sa ako poškodený domáha svojho nároku na náhradu škody a postúpenie pohľadávky z Inžinierskych stavieb, a.s. na navrhovateľa sa potom javí pre posúdenie nároku v zmysle § 420 a § 415 O.z. ako bezvýznamné, keďže Inžinierskym stavbám a.s. škoda nevznikla. V tejto súvislosti sa súd prvého stupňa žiadnym spôsobom s uplatneným nárokom z titulu postúpenej pohľadávky nevysporiadal. V tejto časti je napadnuté rozhodnutie nedostatočné a nepreskúmateľné. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Nevysporiadanie sa takýmito pre rozhodnutie podstatnými skutočnosťami je porušením práva účastníka konať pred súdom, v rámci ktorého má účastník konania právo na riadne, zrozumiteľné, vyčerpávajúce odôvodnenie rozhodnutia. V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky I sp. zn. ÚS 350/08 dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazov cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Navrhovanie dôkazov je právom a zároveň je procesnou povinnosťou účastníkov konania, avšak len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dôkazov sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním udržalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, jeho zákonnou povinnosťou je v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Konajúci súd v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil, prečo nevykonal dôkazy navrhnuté odporcom a vedľajším účastníkom v podaní z 27.05.2011 (najmä navrhované výpovede zástupcov odporcu, vypracovanie nového znaleckého posudku), nevysporiadal sa s námietkami vedľajšieho účastníka v súvislosti s jeho námietkami na nezrovnalosti v obsahu vyšetrovacieho spisu. Skutočnosť, že súd prvého stupňa neakceptoval niektoré návrhy odporcu, prípadne vedľajšieho účastníka na doplnenie dokazovania, sama osebe neznamená porušenie ich práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, avšak súd prvého stupňa pochybil, keď nevykonanie navrhovaných dôkazov riadne a presvedčivo v rozsudku neodôvodnil. Z uvedeného hľadiska považoval odvolací súd napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné. Jednou z esenciálnych podmienok vydaného rozsudku je jeho riadne odôvodnenie písomného vyhotovenia podľa § 157 ods. 2 O.s.p.. Povinnosť súdu odôvodniť rozsudok spôsobom zakotveným v § 157 ods. 2 O.s.p. je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúceho z článku 36 a nasl. Listiny základných práv a slobôd a z článku 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivé súdne konanie. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Konajúci súd sa v ňom musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené skutočnosti, ale tiež s poukazom na všetky relevantné úvahy, ktoré ho viedli k právnym záverom, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Stav, kedy v rozsudku absentujú náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. vo svojich dôsledkoch vedie k tomu, že sa tento stáva nepreskúmateľným. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie i postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv, pričom takýmto právom je i právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Povinnosti súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie korešponduje právo účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Porušením tohto práva sa účastníkovi odníma možnosť skutkovo a právne reagovať na rozhodnutie súdu, proti ktorému chce využiť možnosť opravného prostriedku. Nedostatok riadneho, dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia, ktoré nerešpektuje § 157 ods. 2 O.s.p. a neobsahuje požadované náležitosti, predstavuje porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.. Vzhľadom na vyššie uvedené pochybenia súdu prvého stupňa, ktorými došlo k odňatiu práva účastníka konať pred súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že účastníci konania majú právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s uplatneným nárokom a úvahy o skutkových a právnych záveroch súdu musia byť zrozumiteľne odôvodnené. V ňom súd prvého stupňa, ako súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, odstráni vytknuté nedostatky v naznačenom smere. V novom rozhodnutí vo veci sa vysporiada so všetkými relevantnými námietkami i s tvrdeniami účastníkov konania a svoje rozhodnutie odôvodní tak, aby spĺňalo kritériá zakotvené v § 157 ods. 2 O.s.p.. O náhrade trov konania vrátane trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci v súlade s § 224 ods. 3 O.s.p.. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.