Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/110/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208222303 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Bahníková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1208222303.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a členiek senátu a JUDr. Ľubici Kriškovej a JUDr. Ľubici Břouškovej v právnej veci žalobcu: ČD Cargo, a.s., Jankovcova 1569/2c, 170 00 Praha 7, Holešovice, Česká republika, IČO: 28 196 678, zast. advokátskou kanceláriou Balcar, Polanský & Spol. s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, proti žalovanému: Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., Drieňová 24, 820 09 Bratislava, IČO: 35 914 921, zast. Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, o zaplatenie 1.474.969,75 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 24Cb/262/2009-1413 zo dňa 26.11.2014 a proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II č.k. 24Cb/262/2009-1437 zo dňa 19.2.2015 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 24Cb/262/2009-1413 zo dňa 26.11.2014 a uznesenie Okresného súdu Bratislava II č.k. 24Cb/262/2009-1437 zo dňa 19.2.2015 p o t v r d z u j e . Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd v Bratislave návrh žalobcu na prerušenie konania zamieta. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava II napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 106.251,59 eur titulom náhrady trov konania pozostávajúcich zo súdneho poplatku za podaný odpor proti platobnému rozkazu v sume 33.193,50 eur a z trov právneho zastúpenia v sume 73.058,09 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalovaného. 2. V odôvodnení súd uviedol, že žalobou podanou na súd dňa 3.11.2008 sa žalobca domáhal, aby súd určil povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu 1.474.988,28 eura s príslušenstvom predstavujúcim zákonný úrok z omeškania z titulu neuhradenej dane z pridanej hodnoty za použitie nákladných železničných vozňov. Písomným podaním zo dňa 2.3.2009, doručeným súdu faxom dňa 3.3.2009 a následne podaným na súd dňa 4.3.2009, žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu zobral žalobu čiastočne späť z dôvodu nesprávnych výpočtov, a to v časti o zaplatenie istiny vo výške 18,53 eura s príslušenstvom s tým, že v ďalšom konaní sa žalobca domáhal, aby súd určil povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu 1.474.969,75 eura s príslušenstvom predstavujúcim zákonný úrok z omeškania. 3. Súd po vykonanom dokazovaní vypočutím právnych zástupcov účastníkov konania, oboznámením sa s listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu a obsahom CD nosiča predloženého žalobcom dospel k jednoznačnému záveru, že nároky žalobcu uplatnené v konaní sú neopodstatnené. 4. Súd uviedol, že žalobca svoje nároky uplatňované v danom konaní predstavujúce neuhradenú DPH z poplatkov za používanie železničných nákladných vozňov a z administratívnych poplatkov súvisiacich s používaním železničných nákladných vozňov odvodzuje od Dodatkovej dohody k AVV o vzájomnom používaní nákladných vozňov uzavretej v písomnej forme medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným dňa 4.1.2007 (ďalej len „Dodatková dohoda“). V súvislosti s predmetnou Dodatkovou dohodou súd uviedol, že nezakladala typický zmluvný vzťah, v ktorom jedna zmluvná strana poskytuje vecné plnenie druhej zmluvnej strane, ktorá za poskytnuté vecné plnenie platí druhej zmluvnej strane peňažnú protihodnotu, ale v danom prípade išlo o dohodu o vzájomnom používaní nákladných vozňov, t.j. obidve zmluvné strany si navzájom mali poskytovať vecné plnenia totožného charakteru a obidve zmluvné strany mali následne za poskytnuté plnenia platiť peňažnú protihodnotu. S poukazom na uvedenú skutočnosť nie je možné jednoznačne určiť rozhodné právo v zmysle ustanovení článku 4, ods. 1 a ods. 2 Rímskeho dohovoru, ktoré upravujú voľbu rozhodného práva pre zmluvu ako takú, a nie pre jednotlivé plnenia poskytované na základe zmluvy. V prípade predmetnej Dodatkovej dohody mali obidve zmluvné strany poskytovať plnenie charakteristické pre zmluvu. V každom prípade však s odkazom na článok 7 ods. 1 Rímskeho dohovoru je v prípade dane z pridanej hodnoty uplatňovanej žalobcom potrebné aplikovať ustanovenia českého právneho poriadku, čo však neznamená priamo aplikáciu českého právneho poriadku na uplatňované úroky z omeškania, keďže daň z pridanej hodnoty nebola v danom prípade samostatným nárokom, ale bola pripočítavaná k vyúčtovaným poplatkom za používanie nákladných vozňov. Žalobca nepredložil súdu žiadnu zmluvu, z ktorej by jednoznačne vyplýval prejavený úmysel zmluvných strán uzavrieť zmluvu o nájme dopravných prostriedkov (v danom prípade železničných nákladných vozňov) a ktorá by obsahovala všetky náležitosti platnej zmluvy o nájme dopravných prostriedkov. Dodatkovú dohodu podľa názoru súdu nie je možné považovať za platnú zmluvu o nájme dopravných prostriedkov, nakoľko z nej nevyplýva úmysel zmluvných strán smerujúci k nájmu nákladných vozňov, čo jednoznačne vyplýva zo samotného článku II, bod 2.1 a článku III, bod 3.1 Dodatkovej dohody, v zmysle ktorých zmluvní partneri uzavreli túto dodatkovú dohodu s cieľom zaistiť kontinuitu a vzájomnú spoluprácu v oblasti hospodárenia nákladných vozňov a dohodli sa, že od 1.1.2007 naďalej zachovávajú komerčné princípy stanovené v RIV 2000 v znení platnom k 31.12.2005. Z uvedenej dikcie predmetných článkov Dodatkovej dohody podľa názoru súdu jednoznačne vyplýva, že zmluvné strany prejavili úmysel aj v ďalšom období, t.j. v období, v ktorom už nebola účinná Dohoda o vzájomnom používaní nákladných vozňov medzi železničnými podnikmi RIV 2000 (ďalej len „RIV 2000“), naďalej zachovávať princípy a pravidlá vyplývajúce z RIV 2000. Tento úmysel jednoznačne potvrdzuje jednak formulácia úvodných ustanovení Dodatkovej dohody, ako aj taxatívny výpočet ustanovení RIV 2000, ktoré budú vo vzájomných vzťahoch zmluvných strán platiť a medzi ktorými nebolo uvedené ustanovenie RIV 2000 upravujúce nájom vozňov. Okrem toho predmetnú Dodatkovú dohodu je podľa názoru súdu potrebné vnímať aj v kontexte Zmluvy o spoločnej preprave č. 2156/2154/2006 uzavretej v písomnej forme medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným dňa 16.1.2007, ktorá obsahovala dohodu zmluvných strán o konkrétnych podmienkach realizácie spoločných prepráv. Žalobca nepredložil súdu žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že žalobca, resp. jeho právny predchodca odovzdali predmetné nákladné vozne žalovanému v pohraničných staniciach za účelom ich využitia žalovaným ako nájomcom na základe vlastného uváženia žalovaného, ale naopak je nesporné, že k prevzatiu predmetných nákladných vozňov žalovaným v pohraničných staniciach došlo vždy v súvislosti s vykonávaním spoločných prepráv tovaru, t.j. žalovaný neprevzal v pohraničných staniciach predmetné nákladné vozne za účelom ich nájmu, ale výlučne za účelom vykonania spoločnej prepravy tovaru. V tejto súvislosti súd uviedol, že príslušné ustanovenia RIV 2000, ktoré boli prevzaté do Dodatkovej dohody veľmi presne upravovali práva a povinnosti železničných podnikov pri vzájomnom používaní nákladných vozňov, včítane dispozície vlastníckeho železničného podniku k vozňom nielen v čase realizácie prepravy tovaru, t.j. určenie prepravnej cesty, ale aj v čase po odovzdaní tovaru príjemcovi. Vzhľadom na znenie článku II, bod 2.1 predmetnej Dodatkovej dohody definujúceho cieľ tejto dohody súd považoval za potrebné poukázať aj na znenie úvodu RIV 2000, z ktorého vyplýva, že v nej uvedené technické a prevádzkové pravidlá majú slúžiť k zvyšovaniu efektívnosti a konkurencieschopnosti železničnej dopravy, s čím podľa názoru súdu súvisí aj možnosť čiastočnej dispozície žalovaného ako železničného podniku vracajúceho nákladné vozne žalobcovi ako vlastníckemu železničnému podniku s nákladnými vozňami, t.j. vrátiť nákladné vozne opätovne naložené alebo počas spätnej cesty k vlastníckemu železničnému podniku realizovať ďalšiu prepravu, avšak aj to za dodržania podmienok vyplývajúcich z RIV 2000 a prevzatých do predmetnej Dodatkovej dohody. Zmeny právnej úpravy medzinárodnej železničnej nákladnej prepravy tovaru zrealizované v priebehu roku 2006 podľa názoru súdu žiadnym spôsobom nemenili charakter a obsah vzťahov železničných podnikov pri vzájomnom používaní nákladných vozňov a v žiadnom prípade z nich nie je možné odvodiť, že v roku 2007 bez ďalšieho malo byť vzájomné používanie nákladných vozňov pri realizácii spoločných prepráv tovaru považované za nájom nákladných vozňov. Samotný žalobca potvrdil, že poplatky za používanie vozňov boli zahrnuté do prepravného účtovanému zákazníkovi žalobcu, resp. právneho predchodcu žalobcu, ktoré bolo celé zaťažené daňou z pridanej hodnoty. Na základe vyššie uvedených skutočností dospel súd k jednoznačnému záveru, že v prípade používania nákladných vozňov vo vlastníctve žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu žalovaným v roku 2007 nešlo o nájom nákladných vozňov, ale o poskytnutie služby priamo súvisiacej s prepravou tovaru medzi členskými štátmi, pričom miestom uskutočňovania tejto služby nebolo územie Českej republiky, v dôsledku čoho nejde o plnenie zaťažené daňou z pridanej hodnoty v zmysle príslušných ustanovení zákona Českej republiky č. 235/2004 Sb. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom k 31.12.2007. V tejto súvislosti súd zdôraznil, že rozhodné ustanovenia českého zákona o dani z pridanej hodnoty v znení, v ktorom boli účinné v roku 2007, boli rovnako účinné aj v roku 2006, v ktorom právny predchodca žalobcu poplatky za používanie nákladných vozňov a s tým súvisiace administratívne poplatky neúčtoval žalovanému s DPH, pričom tento postup právneho predchodcu žalobcu nebol napadnutý príslušnými finančnými orgánmi Českej republiky. Na uvedenú skutočnosť súd poukázal z dôvodu tvrdení žalobcu o tom, že súd musí prihliadať na rozhodnutia finančných orgánov Českej republiky o priznaní vrátenia DPH odvedenej v roku 2007 železničným podnikom z iných štátov odlišným od žalovaného. Súčasne súd považoval za potrebné uviesť, že v danom prípade ide o spor dvoch obchodných spoločností, vo vzťahu ktorých nebolo vydané žiadne právoplatné rozhodnutie správneho alebo súdneho orgánu týkajúce sa predmetu daného sporu, pričom súd svojím rozhodnutím žiadnym spôsobom nehodnotí správnosť alebo nesprávnosť postupu finančných orgánov Českej republiky vo vzťahu k iným železničným podnikom. Vzhľadom na vyššie uvedenú skutkovú a právnu kvalifikáciu súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa žalovaným uplatnenou námietkou premlčania. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a s poukazom na znenie v rozsudku citovaných ustanovení súd kvalifikoval žalobcom uplatnené nároky ako skutkovo i právne irelevantné a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Súčasne súd v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. určil povinnosť žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania. 5. Uznesením č.k. 24Cb/262/2009-1437 zo dňa 19.2.2015 súd prvej inštancie s poukazom na § 148 ods. 1 OSP uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť do 3 dní od jeho právoplatnosti na účet súdu sumu 557,64 eur titulom náhrady trov konania platených štátom, a to ako odmenu za preklad žalobcom predložených listinných dôkazov v nemeckom jazyku. 6. Proti rozsudku a proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Odvolanie proti rozsudku žalobca odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f) g) a h) OSP, a súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. 7. V súvislosti s inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku a jeho nepreskúmateľnosť v zmysle § 157 ods. 2 OSP, keď rozsudok má 54 strán a vlastná právna úvaha súdu a právne posúdenie len 2 a pol strany. Súd podľa žalobcu nepodal odpovede na podstatné otázky žalobcu ohľadom povahy nájmu ako zdaniteľného plnenia. Súd sa v rozsudku nevyjadril k otázkam, či vzhľadom na predostretú judikatúru Súdneho dvora EÚ alebo Európskeho súdneho dvora (ďalej len SDEÚ) nie sú splnené znaky nájmu ako zdaniteľného plnenia. Súd nedostatočne právne argumentoval, keď neposudzoval, či sú splnené podmienky nájmu ako zdaniteľného plnenia v zmysle daňovej legislatívy. Žalobca ďalej namietal nepreskúmateľnosť vzťahu medzi skutkovými zisteniami a právnymi úvahami súdu, čo predstavuje inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z odôvodnenia rozsudku nie je žalobcovi zrejmé, ako sa súd vysporiadal so stanoviskom Finančného riaditeľstva pre hl. m. Prahu zo dňa 17.7.2012, ktorým žalobca okrem iného preukazoval svoju povinnosť odviesť DPH z poplatku za používanie vozňov. 8. Žalobca ďalej v odvolaní namietal porušenie procesných predpisov pri dokazovaní, pretože napriek tomu, že súd vykonal 4 pojednávania, ani na jednom nevykonal zákonom predpísaným spôsobom listinné dôkazy, ani dôkaz oboznámenia účastníkov s obsahom CD nosiča, čím zaťažil rozsudok inou vadou konania. Súd nerešpektoval spôsob vykonania dôkazu v zmysle § 126 až 130 OSP. 9. Žalobca ďalej namietal nesprávne právne posúdenie veci, keď nárok žalobcu súd posúdil ako skutkovo a právne nedôvodný z dôvodu, že poskytovanie vozňov zo strany žalobcu v prospech žalovaného považuje za poskytnutie služby priamo súvisiacej s prepravou tovaru medzi členskými štátmi, a nie za nájom dopravného prostriedku. Žalobca poukázal na to, že súdu preukazoval, že poskytovanie vozňov medzi účastníkmi je nájmom, pričom túto argumentáciu oprel o viacero rozhodnutí SDEÚ vykladajúce obsah smernice Rady č. 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH (tzv. šiesta smernica). Súd sa však vôbec v rozsudku nezaoberal tým, či nie sú splnené znaky nájmu v zmysle daňovej legislatívy a judikatúry SDEÚ, a ak by mal súd výslovne za to, že na danú vec sa nevzťahuje ani jeden rozsudok SDEÚ, mal sa obrátiť na SDEÚ s prejudiciálnou otázkou, či poskytovanie vozňov medzi účastníkmi nie je nájom dopravného prostriedku v zmysle šiestej smernice. 10. Žalobca považuje závery súdu, ktoré oprel o výklad článku II, bod 2.1 a čl. II, bod 3.1 Dodatkovej dohody k Všeobecnej zmluve o používaní vozňov na rok 2007 zo dňa 4.1.2007 (ďalej len Dodatková dohoda) za nesprávne. Žalobca poukázal na to, že od 1.7.2006 vstúpila v platnosť novelizácia Dohovoru COTIF, ktorá neobsahuje zvláštne ustanovenia v oblasti vzájomného používania vozňov medzi jej členskými štátmi, ale predpokladá uzatvorenie bilaterálnych zmlúv. Medzi právnym predchodcom žalobcu (ČD, a.s.) a žalovaným tak bola dňa 4.1.2007 uzatvorená Dodatková dohoda k VSP na rok 2007, ktorá výslovne stanovuje v čl. 3.2, že poplatky za použitie vozňov uvádza bez DPH. Povinnosť odviesť DPH z poplatkov za používanie vozňov žalobca odvodzuje z európskej legislatívy, judikatúry SDEÚ a zákona o DPH, s ktorými predpismi musela byť nesporne aj samotná Dodatková dohoda, inak by bola absolútne neplatná. Zákonom o DPH bola do českého právneho poriadku implementovaná šiesta smernica, preto aj z tohto dôvodu je potrebné vykladať jeho jednotlivé ustanovenia v súlade s touto smernicou a judikatúrou SDEÚ. Žalobca dal za pravdu súdu, že pojem nájom či dopravný prostriedok šiesta smernica neupravuje, avšak nariadenie rady ES č. 1777/2005 (ďalej len Nariadenie) stanovuje v čl. 10, že dopravnými prostriedkami sú aj železničné vagóny. Uvedený článok odpovedá zneniu čl. 56 ods. 1 písm. g) šiestej smernice, ktorým upravuje miesto poskytnutia služieb v prípade nájmu hnuteľného hmotného majetku. Železničné vagóny je tak podľa názoru žalobcu možné pre účely DPH považovať za dopravné prostriedky aj v zmysle šiestej smernice. V prípade vozňov žalobcu bola teda miestom plnenia Česká republika a poskytnutie takejto služby je predmetom DPH v súlade s § 2 ods. 1 písm. b) zák. o DPH. 11. Žalobca v tejto súvislosti upozornil, že pokiaľ by prenájom dopravného prostriedku vždy súvisel s prepravou, príslušná legislatíva (smernica EÚ a český zákon o DPH) by nestanovila odlišné kritériá pre miesto plnenia pri prenájme dopravného prostriedku a pri službách priamo súvisiacich s prepravou. Súd tak podľa názoru žalobcu nesprávne uzavrel, že poskytovanie vozňov predstavuje službu priamo súvisiacu s prepravou tovaru. V predmetnej veci sa s poukazom na judikatúru SDEÚ malo poskytovanie vozňov a preprava tovaru posudzovať ako dve oddelené a samostatné plnenia. Ak súd uzavrel, že poskytovanie vozňov a preprava tovaru nie sú samostatnými a oddelenými plneniami, mal takýto záver riadne odôvodniť. 12. Pre posúdenie charakteru poskytovania vozňov z daného hľadiska z pohľadu zdaniteľného plnenia, SDEÚ vymedzil jeho základné znaky nasledovne: a) dôležitosť pohľadu konečného zákazníka (spotrebiteľa), ktorému je plnenie poskytované pri zohľadnení všetkých okolností prípadu b) priama súvislosť medzi poskytnutou službou a obdržanou odplatou c) reciprocita zmeny - odmena získaná poskytovateľom služieb predstavuje skutočnú hodnotu služieb poskytnutých príjemcovi. K pohľadu konečného spotrebiteľa žalobca poukázal na to, že zákazník vždy nakupuje od železničnej spoločnosti len službu prepravy tovaru a v žiadnom prípade si nenakupuje prenájom či trakciu vozňov, preto žalobca postupoval v súlade s platnou legislatívou DPH a v priznaniach k DPH jednoznačne deklaroval, že je voči zákazníkovi poskytovateľom prepravy tovaru po celom fakturovanom úseku. Zákazníkovi je tak fakturovaná len preprava tovaru, ktorá je jedným plnením poskytovaným dopravcom zákazníkovi. Aby plnenie (preprava tovaru) medzi dvoma subjektmi mohlo byť predmetom DPH, musí platiť reciprocita zmeny (plnenie je zmenené za rovnakú hodnotu v podobe odplaty dohodnutej medzi stranami). 13. Žalobca ďalej v odvolaní poukázal na právnu definíciu prepravnej zmluvy v hlave II., čl. 6, § 1 CIM a na skutočnosť, že dodaním tovaru je prepravná zmluva naplnená a ukončená. Prepravné sa upína na tovar ako taký. V zmysle týchto kritérií je používanie vozňov medzi žalobcom a žalovaným v zmysle judikatúry SDEÚ samostatným plnením ako nájom a nemôže byť súčasťou prepravnej zmluvy, pretože nie je uskutočňované z rovnakého zmluvného vzťahu. Používanie vozňov a plnenie z prepravnej zmluvy nie sú realizované medzi rovnakými subjektmi; poplatky za používanie vozňov sú fakturované oddelené, prepravné je fakturované medzi skupinou dopravcov a zákazníkmi a poplatky za používanie medzi dopravnými podnikmi, bez ohľadu na konkrétnu prepravnú zmluvu; poplatok sa uhrádza za celú dobu pobytu vozňov na území SR, t.j. za naloženú dopravu ako aj za prázdny beh vozňov, ako aj za pobyt vozňov v železničných staniciach. Keďže používanie vozňov napĺňa znaky samostatného plnenia, z hľadiska DPH ide o nájom. 14. Žaloba nesúhlasí s tvrdením súdu, že Dodatkovú dohodu nemožno považovať za nájomnú zmluvu, ktorá by obsahovala všetky náležitosti platnej zmluvy, keďže z nej nevyplýva úmysel strán uzavrieť nájomnú zmluvu. Žalobca svoj nesúhlas oprel o skutočnosť, že v Dodatkovej dohode bol inkorporovaný čl. 51 RIV 2000, ktorý upravuje podmienky a spôsob prenájmu vozňov v zmysle § 665 Obč. zák. Bez ohľadu na to, či došlo k platnému uzavretiu zmluvy o nájme dopravného prostriedku z daňového hľadiska vzniká žalobcovi povinnosť odviesť DPH z plnenia, ktoré vykazuje znaky nájmu v zmysle judikatúry SDEÚ. 15. Žalobca ďalej poukázal na to, že daňovú povinnosť žalobcu potvrdili aj vecne príslušné daňové orgány ČR. Rozhodnutia FÚ a stanovisko FR súčasne v zmysle judikatúry ÚS ČR dotvorili české právo z materiálneho hľadiska. Žalobca má za to, že súd v rozsudku nerešpektuje a porušil výkladové pravidlá pri aplikácii noriem českého práva, kde bolo úlohou súdu vykladať zákon o DPH tak, ako sa vykladá a aplikuje v krajine pôvodu, a to s poukazom na § 53 ods. 1 zák. č. 97/1963 o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. 16. Žalobca má za to, že v danom prípade, keďže spor vznikol v súvislosti s poskytovaním vozňov žalobcu žalovanému, má sa uplatňovať české právo ako rozhodné právo, a to najmä pri výpočte úrokov z omeškania. 17. Žalobca ďalej namietal odňatie možnosti konať pred súdom tým, že súd neprerušil konanie a nepredložil prejudiciálnu otázku, a z dôvodu nepreskúmateľnosti odôvodnenia rozsudku. 18. Žalobca považuje za nepochybné, že vzhľadom na dôležitosť posúdenia povahy poskytovania vozňov ako zdaniteľného plnenia, nejednoznačnosť názoru na aplikáciu DPH z poplatkov za používanie vozňov v zmysle dokumentu „Používanie vozňov v medzinárodnej preprave a DPH“, absenciu rozhodnutia SDEÚ, ktoré by túto otázku upravovalo, sa mal Okresný súd obrátiť na SDEÚ s prejudiciálnou otázkou a za tým účelom prerušiť konanie. Nepoloženie prejudiciálnej otázky aj s poukazom na rozhodnutie ÚS SR 90/05 je odňatím možnosti konať pred súdom. 19. Žalobca za odňatie možnosti konať pred súdom považuje aj nepreskúmateľnosť rozsudku, keď žalobcovi bola odňatá možnosť náležite skutkovo (súd nevykonal dokazovanie) a právne (súd sa nevysporiadal s podstatnou právnou argumentáciou žalobcu) argumentovať. 20. Žalobca má ďalej za to, že nepredložením prejudiciálnej otázky bol naplnený i odvolací dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. g) OSP , t.j., že vo veci nerozhodoval zákonný sudca. 21. Súčasne má žalobca za to, že súd nesprávne právne posúdil vec tým, že vyhodnotil poskytovanie vozňov ako službu priamo súvisiacu s prepravou tovaru, a nie ako nájom, a vzhľadom na absenciu riadneho vykonávania dôkazov súd nedostatočne zistil skutkový stav veci. Taktiež nevykonal navrhnuté dôkazy a preto neúplne zistil skutkový stav veci. Súd sa nevysporiadal s faktúrami francúzskej spoločnosti SNCF č. 91388172, 91293372, žiadosťou žalobcu o vrátenie DPH vo Francúzsku, rozhodnutím francúzskych finančných orgánov o vrátení DPH žalobcovi. 22. Žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil konanie a obrátil sa na SDEÚ s prejudiciálnou otázkou, či je poskytovanie vozňov medzi železničnými prepravcami pri realizovaní medzinárodnej železničnej prepravy tovaru zdaniteľným plnením nájmom dopravného prostriedku v zmysle čl. 56 ods. 1 písm. g) šiestej smernice v znení platnom v rozhodnej dobe, alebo či ide skutočne len o súčasť prepravnej služby, resp. vedľajšie plnenie, ktoré nie je zdaniteľným plnením. 23. V prípade, ak by odvolací súd rozsudok potvrdil, žalobca navrhol pripustiť dovolanie v otázke právneho posúdenia povahy poskytovania vozňov medzi účastníkmi konania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. 24. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo aby ho zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal mu trovy konania. 25. Žalobca s poukazom na to, že napadol rozsudok, podal odvolanie aj proti uzneseniu o trovách štátu, pretože toto uznesenie je závislé od rozsudku. 26. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 1.12.2015 a v doplnenom vyjadrení zo dňa 7.12.2015 navrhol rozsudok a uznesenie ako vecne správne potvrdiť a priznať mu vyčíslené trovy odvolacieho konania. 27. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie postupoval pri dokazovaní v súlade s § 129 ods. 1 OSP, a ak by aj námietky žalobcu v tomto smere boli opodstatnené, nemajú za následok nezákonnosť rozhodnutia, pretože súd oboznámil listinné dôkazy a oboznámil sa aj s obsahom CD nosiča a účastníci konania boli so všetkými listinnými dôkazmi oboznámení. CD nosič bol prílohou vyjadrenia žalobcu zo dňa 2.12.2011 a údaje z neho boli predložené aj vo forme sumarizácie ako súčasť vyjadrenia. Obaja účastníci boli tak s obsahom CD nosiča oboznámení. 28. Žalovaný považuje rozsudok v súlade s § 157 ods. 2 OSP, pretože odôvodnenie záverov, ku ktorým súd dospel, je obsahovo i rozsahovo primerané a dáva odpoveď na všetky otázky relevantné pre konanie. Z rozsudku je zjavné, že dochádza k poskytovaniu vozňov zo strany vlastníka (žalobcu) v prospech spoločného zákazníka, pre ktorého sa vykonáva preprava a súd v rozsudku vymedzil dôvody, pre ktoré sa medzi žalobcom a žalovaným nemohlo jednať o nájom, a súd zreteľne uviedol, že o nájom nemôže ísť predovšetkým preto, že vozne sa žalovanému neodovzdávali za účelom ich využitia žalovaným ako nájomcom na základe jeho vlastného uváženia. K týmto záverom súd dospel predovšetkým na základe medzinárodných dohôd, bilaterálnych zmlúv a právnych predpisov upravujúcich organizáciu medzinárodnej železničnej prepravy tovaru. 29. Súd prvej inštancie konštatoval, že nie je naplnený znak exkluzivity užívania (spoločný tak pre civilistické ako aj pre daňové hľadisko), teda už z toho je zrejmé, prečo súd dospel k záveru o neexistencii nájmu. Prvostupňový súd tak judikatúru SDEÚ, ktorá vychádza z predpokladu exkluzivity užívania, posúdil. 30. Žalovaný ďalej podrobne poukázal na povahu poskytovania vozňov pred rokom 2007 a v roku 2007 a zdôraznil, že na povahe poskytovania vozňov pre účely prepráv sa v období pred 1.7.2006 a po 1.7.2006 nič nezmenilo, o čom svedčí i to, že do Dodatkovej dohody boli inkorporované ustanovenia Dohody RIV (bod 51 a nasl.) upravujúce poskytovanie vozňov a povinnosti s tým súvisiace, ako aj ustanovenia (bod 71) upravujúce poplatky. Uzatváranie bilaterálnych zmlúv za daných okolností nemalo dopad na zmenu náhľadu na fakturovanie DPH. Tak, ako poplatky neboli nájomným pred 1.7.2006, neboli nájomným ani po 1.7.2006, a teda ani v r. 2007. 31. Z Dodatkovej dohody nevyplýva úmysel účastníkov konania, aby ich vzťahy boli považované za vzťahy nájomné, táto Dohoda ani nemá náležitosti platnej nájomnej zmluvy a Dohoda ani neprevzala bod 54 Dohody RIV upravujúci nájom vozňov. Podľa názoru žalovaného vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným nejde o nájom vozňov ani v prípade zohľadnenia ekonomickej a organizačnej podstaty transakcie. 32. Žalovaný má za to, že v konaní bolo preukázané, že vozne žalobcu sa na území SR nachádzali vždy v priamom súvise s konkrétnymi prepravami tovaru v intenciách CIM a pri aplikácii bodov 51 až 53 Dohody RIV, kedy bol žalovaný jedným z viacerých dopravcov podieľajúcich sa na spoločnej preprave. Žalovaný mal pri prvotnej preprave zabezpečiť trakciu týchto vozňov na svojom území a tým plniť svoj záväzok z prepravnej zmluvy. Vracanie vozňov po ich vyložení (či prázdnych, alebo opätovne naložených) vždy súviselo s určitou prepravou. Pokiaľ vozne u žalovaného stáli (čakali na naloženie), vždy sa u žalovaného nachádzali v súvislosti s nejakou prepravou. Žalovaný platil poplatok aj za obdobie, kedy vozeň žalobcu čakal na naloženie iba preto, aby bol motivovaný čo najskôr vozne opatriť tovarom a zabezpečiť ich trakciu v smere k žalobcovi. Žalovaný neplatil poplatok ako protiplnenie za to, že by mohol tento vozeň užívať sám pre svoje potreby podľa svojho uváženia. 33. Žalovaný sa nestotožňuje s tvrdeniami žalobcu, že poskytovanie vozňov je zdaniteľným plnením (nájmom) medzi žalobcom a žalovaným s miestom plnenia v ČR. Jediné zdaniteľné plnenie sa uskutočňuje medzi dopravcom a zákazníkom, keďže ide o plnenie z prepravnej zmluvy a služby súvisiacej s prepravnou službou, ktorou je poskytnutie vozňov pre potreby zákazníka. Aj keby poskytovanie vozňov nemohlo byť považované za službu súvisiacu s prepravnou zmluvou, ani tak by poskytovanie vozňov nemohlo predstavovať nájom medzi žalobcom a žalovaným, ale nanajvýš medzi žalobcom a zákazníkom, nakoľko žalobca poskytuje vozne pre potreby zákazníka, nie pre potreby žalovaného. Poskytovanie vozňov nemôže byť teda zdaniteľným plnením medzi žalobcom a žalovaným. 34. Žalovaný sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že poplatky neuhrádza zákazník. Aj keď ich zákazník priamo nepoukazuje vlastníkovi vozňov (tieto mu v rámci vnútorného rozpodielovania príjmov z prepravy poukazujú nadväzujúci dopravcovia), zákazník platí sumu zodpovedajúcu poplatkom, ktorá je zahrnutá do ním hradeného prepravného. 35. Žalovaný ďalej zdôraznil, že trakciou vozňov sa realizuje samotná prepravná zmluva a vozne poskytuje vlastník vozňov zákazníkovi ako čiastkové plnenie súvisiace s realizáciou prepravnej zmluvy, pretože bez premiestnenia vozňov by sa zákazník nikdy nedočkal tovaru. Zákazník v sume prepravného platí aj sumu zodpovedajúcu poplatkom práve za poskytnutie vozňov. 36. Žalovaný má za to, že súd nebol povinný pri posudzovaní povahy poskytovania vozňov vychádzať z posúdenia tejto otázky orgánmi správy daní ČR, ktoré nedisponujú právomocou na to, aby túto otázku mohli posúdiť s konečnou platnosťou. Preto neobstojí tvrdenie žalobcu, že súd nevykladal ZDPH (ČR) tak, ako sa aplikuje v krajine pôvodu (ČR). 37. Žalovaný zdôraznil, že pri totožnosti právnej úpravy ZDPH (ČR) v r. 2007 a 2006 a pri totožnosti organizácie medzinárodnej prepravy tovaru právny predchodca žalobcu sumy poplatkov v r. 2006 o DPH nenavyšoval. 38. Žalovaný sa nestotožňuje ani s odkazom žalobcu na § 665 ods. 1,2 Obč. zák. v súvislosti s ust. bodu 51.2 Dohody RIV, pretože žalovaný nevyužíval úžitkovú hodnotu vozňov žalobcu pre svoje potreby a plnenie povinnosti žalovaného pri spoločnej preprave - t.j. prevziať vozne od žalobcu, ťahať ich na svojom území presne stanoveným spôsobom po presne stanovenej prepravnej ceste, nie je možné považovať za užívanie veci v zmysle § 665 Obč. zák. 39. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie nebol povinný prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a iniciovať pred SDEÚ konanie o predbežnej otázke, pretože by nešlo o výklad (interpretáciu) úniového práva, navyše by sa jednalo o posúdenie skutkových a nie právnych otázok. Podľa žalovaného, z rovnakých dôvodov návrhu žalobcu na prerušenie konania by nemal vyhovieť ani odvolací súd. 40. Žalovaný zároveň vyslovil názor, že odvolanie, ktoré podpísala JUDr. Helga Maďarová v postavení substitučného zástupcu, je podané neoprávnenou osobou, keďže z obsahu substitučného plnomocenstva nevyplýva, že advokátska kancelária Helga Maďarová advokátka s.r.o. je oprávnená zastupovať žalobcu. Z obsahu plnomocenstva vyplýva, že je oprávnená zastupovať spoločnosť Balcar, Polanský & Spol. s.r.o. 41. Na vyjadrenie žalovaného k odvolaniu reagoval podaním zo dňa 24.2.2016 žalobca. Uviedol, že v záujme hospodárnosti konania nereaguje na mylnú interpretáciu žalovaného a súdu prvej inštancie o povahe poskytovania vozňov, a v tomto smere v celom rozsahu odkazuje na odvolanie a stanoviská a vyjadrenia uplatnené pred súdom prvej inštancie. 42. Žalobca zdôraznil, že žalovaný odvádza pozornosť odvolacieho súdu od najpodstatnejšej skutočnosti, že ide o posúdenie povahy poskytovania vozňov ako zdaniteľného plnenia, pričom zdaniteľné plnenie sa musí vykladať v zmysle zák. č. 235/2004 Sb. platného v ČR v rozhodnom období a v súlade s cieľmi smernice Rady č. 2006/112/ES a nariadením rady ES č. 1777/2005. Daňová legislatíva je určujúca pre posúdenie povahy poskytovania vozňov ako nájmu, a nie primárne právna úprava predpisov medzinárodnej železničnej dopravy ani právna úprava civilného práva. 43. Absencia bližšej definície pojmu nájom dopravného prostriedku v zákone o DPH, v šiestej smernici a nariadení musí nevyhnutne viesť súd k vysporiadaniu sa s aplikáciou cudzieho práva a judikatúrou SDEÚ, ktorá vymedzuje znaky nájmu. Súd prvej inštancie mal povinnosť vykladať zákon o DPH eurokomformne. 44. Žalobca trvá na tom, že rozsudok nespĺňa náležitosti § 157 ods. 2 OSP a dôkazy neboli vykonané v súlade s § 129 ods. 1 OSP. Žalobca poukázal na to, že jeho právny zástupca dňa 23.1.2015 riadne a platne udelil advokátskej kancelárii Helga Maďarová s.r.o. všeobecné substitučné plnomocenstvo. Rozsah plnomocenstva pritom neprekračuje rozsah plnej moci udelenej žalobcom a neodporuje jeho záujmom, keďže žalobca vyslovene súhlasil s tým, že jeho právny zástupca sa môže nechať substitučne zastúpiť iným zástupcom. Navyše, aj súd prvej inštancie substitučné plnomocenstvo akceptoval a žalovaný ho v priebehu prvostupňového konania nenamietol. 45. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 11.7.2016 v podstate zotrval na svojej argumentácii prezentovanej v predchádzajúcich podaniach, preto odvolací súd obsah tohto vyjadrenia bližšie neuvádza. 46. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania v zmysel § 385 ods. 1 CSP, keďže súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a odvolací súd nepotreboval zopakovať alebo dopĺňať dokazovanie, ani to nevyžadoval dôležitý verejný záujem. Termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený v súlade s § 219 ods. 3 CSP dňa 31.10.2016. Po preskúmaní obsahu spisu a oboznámení sa s odvolaním žalobcu, s vyjadrením žalovaného k odvolaniu ako i s replikou žalobcu a duplikou žalovaného dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť, ani nie je dôvod na prerušenie konania odvolacím súdom. 47. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal so všetkými pre vec podstatnými skutočnosťami a na správnosť dôvodov uvedených v odôvodnení rozsudku odvolací súd s poukazom na § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k podstatným vyjadreniam strán prednesených v konaní na súde prvej inštancie, ako aj k podstatným tvrdeniam uvedených v odvolaní odvolací súd v zmysle § 387 ods. 2,3 CSP uvádza nasledovné: 48. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolanie bolo podané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, pričom od 1.7.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (CSP). Podľa prechodných ustanovení upravených v § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti. Podľa odseku 2 veta prvá, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 49. K námietke nedostatočného odôvodnenia a nepreskúmateľnosti rozsudku, ktorý žalobca namietal v bode II. 1. odvolania, k námietke nepodania odpovede na podstatné otázky žalobcu v bode 1.a, k námietke nedostatočnej právnej argumentácie (bod 1.b), k námietke nepreskúmateľnosti vzťahu medzi skutkovými zisteniami, vykonanými dôkazmi a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov (bod 1c) odvolania) a k námietke nedostatočného odôvodnenia rozsudku ako inej vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, odvolací súd uvádza, že uvedené námietky považuje za neopodstatnené, a to z nasledovných dôvodov. 50. Medzi základné prvky práva na spravodlivé súdne konanie (spravodlivý súdny proces) patrí podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko), Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. I.ÚS 226/03, I. ÚS 344/10), ale i rozsiahlej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky právo na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na rozhodujúce (relevantné) argumenty jednotlivých strán. Požiadavka riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia vyplýva nielen z potreby účastníkov mať možnosť dozvedieť sa o dôvodoch a príčinách, pre ktoré súd rozhodol určitým spôsobom, ale aj z prípadnej potreby skutkovo a právne argumentovať proti vydanému rozhodnutiu súdu v rámci využitia riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, pričom Ústavný súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti už vyslovil, že všeobecný súd nemusí v odôvodnení rozhodnutia dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (IV. ÚS 115/03, II. ÚS 76/07, I. ÚS 241/07). Podobný záver zaujal i Európsky súd pre ľudské práva, ktorý vyslovil, že od súdov sa nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania v konaní pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). 51. Odvolací súd sa nestotožňuje s námietkou odvolateľa, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s jeho argumentáciou ohľadom povahy nájmu ako zdaniteľného plnenia. Súd prvej inštancie v rozsudku jasne uviedol, že žalobca nepredložil žiadnu zmluvu, z ktorej by jednoznačne vyplýval úmysel zmluvných strán uzavrieť zmluvu o nájme dopravných prostriedkov (železničných nákladných vozňov), ktorá by obsahovala všetky náležitosti platnej zmluvy o nájme dopravných prostriedkov. Z Dodatkovej dohody nevyplýva úmysel zmluvných strán smerujúci k nájmu nákladných vozňov, čo jednoznačne vyplýva z čl. II. bod 2.1 a čl. III. bod 3.1 Dodatkovej dohody, v zmysle ktorých táto dohoda bola uzavretá s cieľom zaistiť kontinuitu a vzájomnú spoluprácu v oblasti hospodárenia nákladných vozňov a strany dohodli, že od 1.1.2007 sa naďalej zachovávajú komerčné princípy stanovené v RIV 2000 platnej k 31.12.2005. 52. Súd prvej inštancie taktiež aj v kontexte na Zmluvu o spoločnej preprave č. 2156/2154/2006 zo dňa 16.1.2007, ktorá obsahovala dohodu o konkrétnych podmienkach realizácie spoločných prepráv, dospel k správnemu záveru, že žalobca nepreukázal, že žalobca resp. jeho právny predchodca odovzdali predmetné nákladné vozne žalovanému v pohraničných staniciach za účelom ich využitia žalovaným ako nájomcom na základe vlastného uváženia žalovaného, ale naopak, je nesporné, že k prevzatiu nákladných vozňov žalovaným došlo vždy v súvislosti s vykonávaním spoločných prepráv tovaru a žalovaný tieto vozne neprevzal v pohraničných staniciach za účelom ich nájmu, ale výlučne za účelom spoločnej prepravy tovaru zákazníkovi v intenciách bodov 51 až 53 Dohody RIV, a táto skutočnosť priamo vyplýva aj z Dodatkovej dohody obsahujúcej ustanovenia bodov 51 až 53 Dohody RIV. 53. Odvolací súd zdôrazňuje, že v žiadnom zmluvnom dokumente žalobca a žalovaný neprejavili vôľu uzavrieť nájomnú zmluvu, čo vyplýva aj z toho, že do Dodatkovej dohody neprevzali bod 54 RIV, upravujúci nájom vozňov, a ani Všeobecná zmluva o používaní nákladných vozňov (VSP) zo dňa 1.7.2006 nehovorí o nájme vozňov. 54. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal, či nie sú splnené znaky nájmu ako zdaniteľného plnenia v zmysle daňovej legislatívy v spojení s judikatúrou SDEÚ, k tomu odvolací súd uvádza nasledovné: 55. Rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie sporu bola otázka, či je právny vzťah medzi účastníkmi konania nájmom dopravného prostriedku, z ktorého vznikla žalobcovi povinnosť odviesť DPH, alebo či išlo výlučne o plnenie v rámci medzinárodnej prepravy tovaru, ktorá nepodlieha povinnosť odviesť DPH. Žalobca svoje tvrdenia o tom, že poskytovanie vozňov nájmom je, oprel o rozhodnutia SDEÚ vykladajúce obsah smernice Rady č. 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (tzv. šiesta smernica). Poukázal na rozsudky SDEÚ, a to napr. C-108/99 Cantor Fitzgerald, C-275/01 Sinclair CoPPis, C-326/99 Goed Wonen C116/10, C 349/96 Card Protection Plan, C-425/06 Part Service C572/07 RLRE Tellmer Property, z ktorých má vyplývať, že používanie vozňov je vždy nájmom a samostatným plnením, ktoré nie je spojené s prepravnou zmluvou a súčasne nepredstavuje len vedľajšie plnenie k hlavnému (preprave tovaru). 56. K tomu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie, pokiaľ došiel k jednoznačnému záveru o neexistencii nájmu poskytovaných vozňov medzi žalobcom a žalovaným, čo oprel o Dohovor o medzinárodnej železničnej preprave v znení protokolu zo dňa 3.6.1999 (Dohovor COTIF), Dodatok D- CUV Jednotné právne predpisy pre zmluvy o používaní vozňov v medzinárodnej železničnej preprave (CIM), Všeobecnú zmluvu o používaní nákladných vozňov (VSP), Dodatkovú dohodu a ustanovenia RIV 2000, a pokiaľ súd prvej inštancie uzavrel, že v danom prípade poskytovanie vozňov a preprava tovaru nie sú samostatnými a oddelenými plneniami, odkaz žalobcu na rozsudky SDEÚ neobstojí, keďže z nich nevyplýva, že by poskytovanie vozňov v danom prípade malo byť vzťahom nájmu medzi žalobcom a žalovaným. Navyše, súd prvej inštancie poukázal vo vzťahu žalobcu a žalovaného na absenciu exkluzivity užívania vozňov žalovaným ako jedného zo znakov nájmu spomínaného judikatúrou SDEÚ. Zo šiestej smernice, ani zo zákona č. 235/2004 Sb. (ČR) a judikatúry SDEÚ nevyplýva, že za službu spojenú s prepravou tovaru nie je možné považovať poskytnutie nákladných vozňov pre potreby zákazníka. Zabezpečenie vozňov predstavuje doplnkovú službu žalobcu k samotnej trakcii vozňov pre zákazníka. Poskytovanie vozňov v danom prípade, ku ktorému dochádzalo zo strany žalobcu, vždy súviselo s konkrétnou prepravou tovaru, nikdy sa neuskutočňovalo bez súvisu s konkrétnou prepravou tovaru zákazníkovi. Keďže žalovaný pri plnení záväzku z prepravnej zmluvy mal iba prevziať vozne žalobcu a zabezpečiť ich trakciu na svojom území, v súvislosti s poskytovaním vozňov sa medzi žalobcom a žalovaným neuskutočňovalo žiadne zdaniteľné plnenie. 57. Je nepochybné, na čo správne poukázal súd prvej inštancie, že medzi právnym predchodcom žalobcu (ČD, a.s.) a žalovaným bola dňa 4.1.2007 uzavretá Dodatková dohoda k VSP na rok 2007. Uvedená Dodatková dohoda výslovne v bode 3.2 stanovuje, že „Zoznamy sadzieb úhrad za použitie vozňov a odškodnenia za nekryté prázdne behy sú uvedené v prílohe 1 k tejto dodatkovej dohode a tvoria jej neoddeliteľnú súčasť. V týchto sadzbách nie je započítaná daň z obratu, eventuálne iné, v zmysle platných národných predpisov počítané dane.“ Dodatková dohoda teda aj podľa odvolacieho súdu výslovne stanovuje, že poplatky za používanie vozňov sú bez DPH. Neexistuje preto žiaden dôvod, aby žalobca odvodzoval svoju povinnosť odviesť DPH z európskej legislatívy a zákona o DPH, keďže v danom prípade sa nejednalo o zdaniteľné plnenie. Rovnakým spôsobom (poplatky bez DPH) sa postupovalo aj v období pred rokom 2007, bez ohľadu na to, že žalobca tvrdí, že právna úprava DPH v ČR vychádza zo šiestej smernice a že poskytovanie vozňov medzi železničnými podnikmi je z daňového hľadiska nájmom, z ktorého sa musí odvádzať DPH. 58. Uvedené tvrdenie je teda irelevantné, pretože bez toho, aby medzi rokom 2006 a 2007 došlo k akejkoľvek zmene organizácie medzinárodnej prepravy tovaru, žalobca v roku 2006 poplatky o DPH nenavyšoval. Súd prvej inštancie správne poukázal na uvedenú skutočnosť v kontexte na rozhodnutia FÚ a stanovisko FR. Prvostupňový súd jasne uviedol, že v danom prípade ide o spor dvoch obchodných spoločností, vo vzťahu ktorých nebolo vydané žiadne právoplatné rozhodnutie správneho alebo súdneho orgánu. Súd prvej inštancie na str. 35 odôvodnenia rozsudku jasne uviedol, že pri analýze stavu neboli prílohou dopytu žiadne doklady súvisiace s danou problematikou, t.j. zmluvy, dohody, nákladné listy, faktúry s prílohami atď., na základe ktorých by FR mohlo pred podaním stanoviska samo posúdiť skutkový stav danej veci. Odvolací súd zdôrazňuje, že posúdenie otázky, či sa jedná o vzťah nájmu alebo nie, patrí do právomoci súdov, nie orgánov správy daní ČR. Preto ani obsah rozsudku nemohol byť ovplyvnený rozhodnutiami FÚ, ktoré nemajú právomoc posudzovať s konečnou platnosťou povahu poskytovania vozňov medzi žalobcom a žalovaným. 59. Osobitná úprava vzťahov medzi žalobcom a žalovaným v Dodatkovej dohode o vzájomnom používaní nákladných vozňov s cieľom zabezpečiť kontinuitu a vzájomnú spoluprácu v oblasti hospodárenia nákladných vozňov medzi žalobcom a žalovaným vzťah nájmu jednoznačne nezaložila. Preprava tovaru a poskytovanie vozňov sú uskutočňované na rovnakom základe, pretože ak by preprava tovaru neprebehla, neexistoval by žiaden dôvod na to, aby sa vozne žalobcu nachádzali na území žalovaného. Poplatky pri prvotnej preprave (naložené vozne) ako aj pri spätnej preprave (prázdne vozne) vždy súvisia s prepravnou zmluvou a s prepravou tovaru, a nemajú povahu nájomného. Poplatky medzi dopravcami sa vždy účtovali v súvislosti s konkrétnou prepravou tovaru organizovanou podľa pravidiel Dohody RIV inkorporovaných do Dodatkovej dohody (bod 51.2 a 51.3). Odvolací súd sa nestotožňuje preto s názorom žalobcu, že ustanovenie bodu 51.2 Dohody RIV predstavuje dojednanie o podmienkach a spôsobe užívania predmetu nájmu, t.j. vozňov žalobcu v zmysle § 665 ods. 1,2 Obč. zák. 60. Podľa § 665 ods. 1 Obč. zák. nájomca je oprávnený užívať vec spôsobom určeným v zmluve; ak sa nedohodlo inak, primerane povahe a určeniu veci. Prenajímateľ je oprávnený požadovať prístup k veci za účelom kontroly, či nájomca užíva vec riadnym spôsobom. 61. Podľa § 665 ods. 2 Obč. zák. nájomca je povinný vec užívať iba v prípade, že sa tak dohodlo alebo že neužívaním by sa vec znehodnotila viac než jej užívaním. 62. Užívanie predmetu nájmu je využívanie úžitkovej hodnoty predmetu nájmu pre potreby nájomcu. V danom prípade však žalovaný nevyužíva úžitkovú hodnotu vozňov žalobcu pre svoje potreby, pretože žalovaný je povinný prevziať vozne žalobcu a prepraviť ich podľa vopred stanovených požiadaviek zákazníka, za presne stanovených podmienok. Plnenie povinnosti zo strany žalovaného pri spoločnej preprave, t.j. prevziať vozne a ťahať ich na svojom území presne stanoveným spôsobom, po presne stanovenej prepravnej ceste nie je možné považovať za užívanie veci v zmysle § 665 Obč. zák. Záväzok žalovaného prepraviť tovar na svojom území sa neviaže k tovaru, ale k vozňu žalobcu naloženého tovarom, ak vozne neposkytol zákazník. Žalovaný teda tým, že zabezpečuje trakciu vozňov, a tým plní svoj záväzok z prepravnej zmluvy, nerealizuje úžitkovú hodnotu vozňov, preto ani z pohľadu § 665 Obč. zák. sa nemohlo jednať o nájom vozňov. 63. Správne je aj konštatovanie súdu prvej inštancie, že poplatky za používanie vozňov boli zahrnuté do prepravného účtovaného zákazníkovi žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu, ktoré bolo celé zaťažené daňou z pridanej hodnoty, takže nie je dôvod zdaňovať poplatky ešte raz. Aj keď ich zákazník (poplatky) priamo nepoukazuje vlastníkovi vozňov, keďže tieto mu v rámci vnútorného rozpodieľovania príjmov z prepravy poukazujú nadväzujúci dopravcovia, zákazník platí sumu zodpovedajúcu poplatkom, ktorá je zahrnutá do nám hradeného prepravného. 64. Skutočnosť, že orgány správy daní ČR železničným podnikom ostatných členských štátov DPH na základe ich žiadostí vracajú, nie je dôkazom o tom, že žalobca mal v danej veci fakturovať DPH na poplatky, keďže sa nejednalo o zdaniteľné plnenie ani z daňového hľadiska (z pohľadu zák. č. 235/2004 Sb). Posúdenie otázky, či poskytovanie vozňov z daňového hľadiska je alebo nie je nájmom, nie je v kompetencii finančných orgánov. 65. Odvolací súd má preto za to, že súd prvej inštancie pri citácii českého zákona o DPH a vyhodnocovaní skutkového stavu vecí aj s poukazom na stanovisko FR a rozhodnutia FÚ správne aplikoval jeho príslušné ustanovenia, keďže zistil, že v danom prípade sa nejednalo o nájomný vzťah, resp., že z poskytovania vozňov v medzinárodnej železničnej doprave nevznikla povinnosť z poskytnutého plnenia odviesť DPH. V súvislosti s poskytovaním vozňov na prepravu tovaru sa medzi žalobcom a žalovaným neuskutočňovalo žiadne zdaniteľné plnenie. Súd prvej inštancie teda neporušil povinnosť ústavne komfortného výkladu Dodatkovej dohody a ustanovení českého zákona o DPH. 66. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie nemusel odôvodňovať, či poskytovanie vozňov a preprava tovaru boli samostatným plnením, alebo jedným plnením, keďže služba prepravy a s tým spojená služba poskytnutia vozňov sa realizovala v prospech zákazníka. Ak by aj malo ísť o samostatné plnenia, vždy sa jednalo o vzťahy medzi žalobcom a zákazníkom. Keďže pre účely prepravy sa nepoužili vozne zákazníka, zákazník za ich použitie zaplatil ich vlastníkovi sumu zodpovedajúcu poplatkom, zakalkulovanú v sume prepravného. Následné platenie poplatkov medzi železničnými podnikmi a vlastníkom vozňov potom predstavuje už iba súčasť ich vnútorného rozpodielovania celkových príjmov z prepravy, ktoré uhrádza zákazník (čl. 49 CIM, Čl. V. bod 1 Zmluvy o spoločnej preprave). 67. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie ani na jednom z pojednávaní nevykonal zákonom predpísaným spôsobom listinné dôkazy, ani nevykonal dôkaz oboznámenia účastníkov s obsahom CD nosiča, čím mal zaťažiť rozsudok inou vadou konania. 68. Podľa § 129 ods. 1 OSP v znení účinnom do 16.4.2015, dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie. 69. Zmyslom § 129 ods. 1 OSP je zabezpečiť, aby bol účastník konania oboznámený s obsahom listinných dôkazov predložených v konaní druhým účastníkom konania a vytvoriť mu možnosť vyjadriť sa k týmto dôkazom. Z podaní a vyjadrení oboch účastníkov konania, v ktorých títo reagovali na tvrdené skutočnosti a dôkazy predložené druhým účastníkom konania jednoznačne vyplýva, že účastníci konania mali k dispozícii všetky listinné dôkazy predložené v konaní druhou stranou a že sa mohli oboznámiť s ich obsahom a vyjadriť sa k nim. Účel § 129 ods. 1 OSP bol naplnený tým, že všetky listinné dôkazy predložené jedným z účastníkov konania súd prvej inštancie, prípadne samotný účastník konania, doručil druhému účastníkovi konania. 70. Z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 26.11.2014 vyplýva, že súd prvej inštancie oboznámil listinné dôkazy tvoriace obsah spisu a že sa oboznámil s obsahom CD nosiča, ktorý bol prílohou vyjadrenia žalobcu zo dňa 2.12.2011, s ktorým bol oboznámený aj žalovaný. Okrem toho, údaje na CD nosiči boli zo strany žalobcu predložené súdu aj vo forme sumarizácie ako súčasť vyjadrenia zo dňa 2.12.2011 a žalovaný sa k CD nosiču spolu s vyjadrením žalobcu vyjadroval v podaní zo dňa 23.4.2012. 71. Odvolací súd má preto za to, že ani striktné nedodržanie postupu podľa § 129 ods. 1 OSP (teraz podľa § 204 CSP) nemôže mať za následok nezákonné rozhodnutie. Obom účastníkom bol obsah predložených listinných dôkazov známy, a žalobca priamo na pojednávaní v súvislosti s vykonávaním dôkazov súdom prvej inštancie nijaké námietky neuplatnil. Postup súdu prvej inštancie v situácii, keď obsah listinných dôkazov bol obom účastníkom známy a kedy žalobca na pojednávaní žiadne námietky voči dokazovaniu nevzniesol, nemožno považovať za postup, dôsledkom ktorého by bolo porušenie práv účastníka konania. 72. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne posúdil všetky relevantné predložené dôkazy, z ktorých vyvodil správne skutkové závery a tie správne právne posúdil. Odvolací súd v konaní pred súdom prvej inštancie nezistil vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 73. Vzhľadom k uvedenému, odvolací súd napadnutý rozsudok a súvisiace uznesenie o trovách štátu podľa § 387 ods. 1,2 CSP ako vecne správne potvrdil. 74. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške týchto trov konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie. 75. Odvolací súd zároveň zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania podaný spolu s odvolaním podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, a to z nasledovných dôvodov: 76. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, účinného v čase podania návrhu, súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. 77. Konanie pred Súdnym dvorom o predbežnej otázke má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože Súdny dvor v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) OSP ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Rozhodnutie o aplikovateľnosti úniového práva (tiež jeho výklade, prípadne jeho platnosti) musí bezprostredne súvisieť so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom, t.j. musí spor determinovať po právnej stránke. Súčasne prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne nepodstatná k prebiehajúcemu konaniu, jej možné zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúce konanie. 78. V danom prípade bolo podstatnou otázkou posúdenie, či poskytovanie vozňov v medzinárodnej železničnej preprave tovaru pri prepravách, na ktorých sa v r. 2007 podieľali žalobca (resp. jeho právny predchodca) a žalovaný, predstavovalo nájom vozňov. Zodpovedanie tejto otázky je teda determinované posúdením právneho úkonu, z ktorého k uskutočneniu zdaniteľného plnenia malo dôjsť, a nie z právnych noriem upravujúcich otázku dane z pridanej hodnoty vo svetle šiestej smernice. 79. Navrhované prerušenie konania a návrh obrátiť sa na SDEÚ s prejudiciálnou otázku, „či je poskytovanie vozňov medzi účastníkmi konania (železničným prepravcami) pri realizovaní medzinárodnej železničnej prepravy tovaru zdaniteľným plnením nájmom dopravného prostriedku v zmysle čl. 56 ods. 1 písm. g) šiestej smernice v znení platnom v rozhodnej dobe, alebo či ide skutočne len o súčasť prepravnej služby, resp. vedľajšie plnenie, ktorá nie je zdaniteľným plnením“ nie je podľa odvolacieho súdu pre riešenie daného prípadu relevantná. 80. V danom prípade sa jednalo o posudzovanie skutkových otázok a pokiaľ otázka komunitárneho práva nie je pre daný prípad relevantná, a ani pred súdom prvej inštancie sa nepreukázala potreba výkladu komunitárneho práva, nemožno dospieť ani k záveru, že došlo k porušeniu základného práva na zákonného sudcu. V danej veci teda nebol naplnený ani odvolací dôvod, že vo veci rozhodoval nezákonný sudca. 81. Odvolací súd preto návrh na prerušenie konania zamietol. 82. Uvedené rozhodnutie je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).