Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 21CoE/64/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210226449 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Noskovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1210226449.3 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o. Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: J. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. X, XXX XX L., zastúpený opatrovníčkou PhDr. C. J., G. XXXX/XX, R., S. D., o vymoženie 1.506,49 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II č. k. 0Er/1350/2010-29 zo dňa 02.12.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave, uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k. 0Er/1350/2010-29 zo dňa 02.12.2014, p o t v r d z u j e . Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a . Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa, exekučné konanie vedené na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 0Er/1350/2010 a u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, vyhlásil za neprípustné a toto zastavil v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“), pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať a podľa § 57 ods. 1 písm. a) EP súd exekúciu zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným. Povinný v zastúpení svojej opatrovníčky (matky), na základe upovedomenia o začatí exekúcie sp. zn. EX 13955/10 zo 04.07.2011, doručenému 18.07.2014, podal dňa 21.07.2014 voči exekúcii námietky, s návrhom na zastavenie exekúcie a odvolanie voči trovám exekúcie. Poukázal na to, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava II z 30.8.2010, č. k. 27Ps 9/2010-31, bol zbavený spôsobilosti na právne úkony. Oprávnený bol požiadaný, aby komunikoval s jeho opatrovníčkou, prípadne s právnou zástupkyňou jeho opatrovníčky, JUDr. Martou Srncovou. Z vyššie uvedeného rozsudku je nesporné, že povinnému bola obmedzená spôsobilosť na právne úkony v rozsahu rozhodovania o svojej zdravotnej starostlivosti, robiť právne úkony súvisiace s dispozíciou majetkom a finančnými prostriedkami a rozhodovať o mieste svojho pobytu. Za opatrovníka bola ustanovená PhDr. C. J. (matka) v rozsahu obmedzenia spôsobilosti na právne úkony povinného. Exekučným titulom v predmetnej exekučnej veci je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, č. k. SR 04953/10 zo dňa 14. júna 2010. Súd prvého stupňa poukázal na tú skutočnosť, že návrh na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony povinného bol podaný matkou dňa 1.6.2010. Z obsahu odôvodnenia vyššie uvedeného rozsudku je nesporné, že povinný J. R. bol v čase od 20.4.2010 do 28.8.2010 hospitalizovaný v Psychiatrickej nemocnici P. Pinela v Pezinku. To značí, že povinný sa z objektívnych príčin nezdržiaval v mieste svojho bydliska (bol v psychiatrickej liečebni) a v tom čase trpel povinný závažným duševným ochorením, ktoré nebolo len prechodné a pretrváva doteraz . Teda konanie prebiehalo v čase, keď povinný už nebol schopný posúdiť priebeh a dosah rozhodcovského konania, naviac ani nemal o ňom žiadne vedomosti. Z objektívnych príčin ani nemal možnosť si prevziať žalobu, výzvu rozhodcovského súdu, ani rozsudok rozhodcovského súdu z dôvodu, že bol stále hospitalizovaný, a preto nebola dodržaná ani fikcia doručenia podľa § 25 ods. 1, ods. 2 a ods. 4 zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“). Súd prvého stupňa na záver dospel k záveru, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok nebol vydaný v súlade so zákonom č. 244/2002 ZoRK a nie je riadnym exekučným titulom a preto v súlade s § 57 ods. 1 písm. a) , písm. g) a § 57 ods. 2 EP, exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu sa v zákonnej lehote odvolal oprávnený. Poukázal na skutočnosť, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom vzhľadom na ust. § 205 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len "OSP") v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) OSP. Mal za to, že pokiaľ súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. Uviedol, že v prípade, že vnútroštátny súd, ktorý na základe informácií o skutkových a právnych okolnostiach, ktorými disponuje, alebo s ktorými sa oboznámil v dôsledku dokazovania vykonaného ex offo zistil, že podmienka patrí do pôsobnosti smernice, konštatuje v rámci preskúmavania ex offo, že táto podmienka má nekalú povahu, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomuto kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. V prípade konštatovania nekalej povahy podmienky ex offo, nemôže byť povinnosť upovedomiť účastníkov konania a umožniť im vyjadriť sa považovaná nakoniec za povinnosť, ktorá je sama o sebe nezlučiteľná so zásadou efektivity, ktorou sa riadia členské štáty pri prevedení práv priznaných právnym poriadkom únie. Je totiž zrejmé, že pri uplatnení tejto zásady musia byť zohľadnené najmä základné zásady vnútroštátneho súdneho systému. Mal za to, že zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomuto kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Uviedol, že rozhodcovské súdnictvo je súdna právomoc v širšom zmysle, predstavuje tiež sporové rozhodnutie prostredníctvom neutrálnej tretej strany. Mal za to, že je ako forma neštátneho sporového vybavovania zákonne uznaná a zásadne aj pri účasti spotrebiteľa prípustná. Poukázal na rozhodnutia Spolkového súdneho dvora, ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky a zdôraznil, že vnútroštátny súd má právomoc posúdiť rozhodcovskú doložku v zmluve uzavretej medzi spotrebiteľom a obchodníkom (profesionálom) vo svetle uvedenej smernice a to aj keď spotrebiteľ sám neprimeranosť doložky nenamietal. Zdôraznil tiež, že podľa § 56 Občianskeho zákonníka je treba vždy skúmať, či s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam nemôže byť za neprípustné dojednanie tiež považovaná rozhodcovská doložka. Oprávnený mal za to, že exekučný súd pristupuje odlišne k tejto problematike a v danom prípade považoval rozhodcovské konanie automaticky za neprijateľnú podmienku, pretože spotrebiteľ sa reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu a nedal na rozhodcovské konanie riadne zmocnenie. Rozdielnosť prístupov súdov členských štátov Európskej únie k výkladu čl. 3 ods. 1 je síce podmienená judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, avšak nie je mysliteľné, aby najvyššia civilnosúdna inštancia Nemecka a ústavná inštancia Českej republiky sa zásadne odchyľovala od rozhodovacej činnosti slovenských súdov ako komunitárnych súdov. Uviedol tiež, že exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd, dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkov rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Základné práva totiž nevytvárajú len rámec obsahu jednoduchého práva, ale aj rámec jeho interpretácie a aplikácie. Tento účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníka konania tak, že sa ochrana subjektívnych práv celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí. Poukázal tiež na to, že z pohľadu ochrany princípov právneho štátu, najmä princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ako aj ochrany základných práv, je potrebné zvýrazniť problém plynutia času. Ak ustanovenie § 41 zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Inak platí, že pokiaľ táto lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné, pričom je tým založená platnosť zásady správnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu, a to vrátane účinkov, ktoré na jeho základe nastali. Pokiaľ by bola táto lehota spochybnená, rovnako ako účinky rozhodnutia samotného, neexistovala by žiadna istota ani limit, či už vecný, ale najmä časový, ktorý by bránil povinnému domáhať sa kedykoľvek ochrany pred plnením súdom uloženej povinnosti s poukazom na vady rozhodnutia, jeho neplatnosť, alebo neúčinnosť, alebo neexistenciu takéhoto exekučného titulu. Poukázal tiež na to, že ust. § 45 ods. 2 ZoRK explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Mal za to, že exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu konal mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania, úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte, spojené s exekučnou vecou. Zdôraznil, že v danom prípade exekučný súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s postavením oprávneného ako podnikateľského subjektu, a preto toto jeho iné postavenie ho vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí a to z titulu platnej zmluvy o úvere. Opäť je nutné konštatovať, že z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Zdôraznil, že súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a že jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd je však v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak by odvolací súd napriek vyššie uvedenej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, mal za to, že táto je platná. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere, ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Zdôraznil, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Uviedol, že v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Navyše aj účastníci konania si v bode 20 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka všetky právne vzťahy medzi nimi budú upravované Obchodným zákonníkom. Oprávnený poukázal aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Mal za to, že dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná, nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Zdôraznil, že ani zo zákona, ani z iných právnych prepisov, nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Mal za to, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Súd preto nie je oprávnený vykonať prieskum rozhodcovského konania podľa § 45 ods. 1 písm. a) ZoRK, teda podľa dôvodov uvedených v osobitnom predpise, ktorým v zmysle poznámky pod čiarou č. 17 je § 268 OSP, § 57 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov. Súd však exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju práve podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) EP a urobil tak nie na návrh účastníka konania, ale z úradnej povinnosti. Mal za to, že takýto postup je v rozpore so zákonom a preto je po právnej stránke neudržateľný. Zdôraznil, že ak by súd vyššie uvedenú argumentáciu o nemožnosti uplatniť dôvody na zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 EP neakceptoval, uviedol, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zostáva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd pri vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Pokiaľ ide o návrh na prerušenie konania na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a podanie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, poukázal na viaceré nejasnosti právneho základu a jeho interpretácie Súdnym dvorom Európskej únie a všeobecným súdom rozhodujúcim v exekučnom konaní, ktoré slúži na uspokojenie pohľadávok veriteľov. Všeobecný súd vo svojom uznesení tvrdí, že Smernica Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané, pričom zákaz neprimeranosti je tu treba chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané logicky tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulovaných zmluvných podmienok a že u úverových zmlúv spotrebiteľ koná pod tlakom finančnej tiesne - k získaniu nefair výhody. Súd pritom nepochybuje o tom, že takouto výhodou je prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov k rozhodcovi, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je nutné nariaďovať pojednávanie a sú vylúčené opravné prostriedky. Súd preto dospel k záveru, že v spotrebiteľských zmluvách sú rozhodcovské doložky zakázané, čo vyplýva aj z toho, že je neprípustné, aby sa spotrebiteľ vzdával v spotrebiteľskej zmluve svojich práv, čo v prípade rozhodcovskej doložky znamená dokonca práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom. Mal za to, že všeobecný súd si týmto tvrdením vytvoril sám právny základ, ktorý má zásadné následky pre ďalšie usporiadanie právneho vzťahu. Mal za to, že z predmetnej smernice vyplýva, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však podľa názoru oprávneného zjavne nie je prípad rozhodcovského konania podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Takéto rozhodcovské konanie je upravené právnymi predpismi a v zmysle § 31 ods. 2 ZoRK sa v ňom rozhoduje podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Zdôraznil, že výklad právnych predpisov všeobecnými súdmi sa musí riadiť jasnými a stanovenými výkladovými metódami. Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený, treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj vtedy, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy. Z uvedených dôvodov považuje oprávnený za správne a dôležité, aby odvolací exekučný súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo po b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Oprávnený mal za to, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS a ani nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Má za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu "nekalá zmluvná podmienka" v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Uviedol, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Mal za to, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty, vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky tak, ako boli vyššie konkretizované, vrátane otázky, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS, zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Odvolanie podané v zákonnej lehote oprávnenou osobou, smeruje voči rozhodnutiu vydanému v exekučnom konaní vyšším súdnym úradníkom, voči ktorému Exekučný poriadok pripúšťa odvolanie (§ 44 ods. 2 EP). Podaním odvolania tak v zmysle § 374 ods. 4 OSP nedošlo k zrušeniu rozhodnutia zo zákona a vzhľadom na predloženie veci odvolaciemu súdu sudcom súdu prvého stupňa sú splnené podmienky funkčnej príslušnosti odvolacieho súdu konať a rozhodovať o veci v inštančnom postupe. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1. OSP), v rozsahu podaného odvolania preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. Odvolací súd uznesením č. k. 21CoE/64/2010-119 zo dňa 12.04.2016, vyzval oprávneného, aby v lehote do 10 dní od doručenia uznesenia predložil odvolaciemu súdu originál plnej moci pre právneho zástupcu na zastupovanie v predmetnom exekučnom konaní. Dňa 12.05.2016 bolo odvolaciemu súdu doručené plnomocenstvo zo 16.12.2014, ktorým oprávnený splnomocnil spoločnosť Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, jej menom doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., advokáta, aby ho zastupoval vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 0Er/1350/2010 (úverová zmluva č. 1233261). Odvolací súd sa ako s prvou otázkou vysporiadal s návrhom na prerušenie konania v zmysle postupu podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, súd konanie preruší ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (článok 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva - Ú. v. ES C 325, 24.12.2002). Podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEU), Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú a) výkladu zmlúv, b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/33/2012 zo dňa 29.03.2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil práve aj otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 ZFEU Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej prejudiciálnej otázke. V uvedenom uznesení uviedol: "Konanie o predbežnej otázke podľa čl. 267 ZFEU má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej." Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEU nemožno vykladať absolútne t. j., že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva, je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva, je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru Európskej únie nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo 06. októbra 1982 vo veci CILFIT, S - 283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teda článok 267 ZFEU) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva spoločenstva na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEU Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu zmluvy a aktov prijatých inštitúciami únie. Oprávnený návrhom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP žiadal odvolací súd, aby Súdnemu dvoru EU na základe článku 267 ZFEU predložil tri prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa Zákona o rozhodcovskom konaní. Preto považuje v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie mu takýto postup umožňuje, t. j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora Európskej únie a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j., keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou Acte Eclaire, ako aj s doktrínou Acte Claire. Doktrína Acte Eclaire (konanie objasnené, alebo konanie už rozsúdené), je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, teda na judikatúre konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa problémy, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína Acte Claire (konanie jasné, alebo konanie zrozumiteľné) je založené na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácie úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor Európskej únie. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov uvedený v § 109 ods. 1 písm. c) OSP pre prerušenie konania podľa osobitného zákona a nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny dvor Európskej únie, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Keďže nebol zákonný dôvod na prerušenie konania, odvolací súd sa následne zameral na skúmanie vecnej správnosti rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa. K námietkam oprávneného o porušení jeho ústavne garantovaných práv ako účastníka konania a to práva na spravodlivý súdny proces a na zachovanie zásady rovnosti pred súdom odvolací súd poukazuje, že exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov, predložených samotným oprávneným. Z uvedeného dôvodu nie je možné konštatovať porušenie práva oprávneného na prístup k vykonanému dokazovaniu. Za neopodstatnenú považoval odvolací súd aj námietku oprávneného o údajnom vylúčení dvojinštančnosti konania. Proti uzneseniu exekučného súdu, ktorý rozhoduje, či už o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia, alebo v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu uvedeného v ust. § 57 ods. 1 písm. g) EP a teda aj neprípustnosť jej vedenia, je odvolanie v zmysle Exekučného poriadku prípustné. Preskúmanie vecnej správnosti a zákonnosti rozhodnutia exekučného súdu ako súdu prvého stupňa, je predmetom tohto odvolacieho druhostupňového konania. Odvolací súd považuje za správne právne hodnotenie okresného súdu vo vzťahu, ktorý vznikol medzi oprávneným a povinným a to, že je vzťahom spotrebiteľským. Z predloženej zmluvy nevyplýva, že povinný je podnikateľským subjektom a že by bol pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom oprávnený pri jej uzatváraní konal v rámci svojej obchodnej činnosti. Argument oprávneného poukazujúci na neprípustnosť aplikácie Smernice Rady ES 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúry Súdneho dvora Európskeho spoločenstva, nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia prijatého právneho názoru súdu v danom prípade zásadný, nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu, týkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany spotrebiteľa tak, ako na ňu poukázal odvolací súd a podporne poukázal na výklad danej smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodov 17 a 18 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (VPPÚ), súd prvého stupňa posúdil ako neprijateľnú a tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko bola upravená iba ako zmluvný odkaz na VPPÚ a splýva s ostatnými dojednaniami. Súd prvého stupňa mal za to, že VPPÚ spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., obsahujú podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Takouto je rozhodcovská doložka tak, ako je formulovaná v bode 18 VPPÚ. Spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal, nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam., teda aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami a to samozrejme v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu, čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 prílohy smernice v tom význame, že rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je neprijateľné. Prvostupňový súd uviedol, že konanie na Stálom rozhodcovskom súde prebiehalo v čase, keď sa povinný (odporca - Pavol Suržin) z objektívnych príčin nezdržiaval v mieste svojho bydliska (bol v psychiatrickej liečebni) a v čase, keď povinný mal závažné duševné ochorenie, ktoré pretrváva doteraz a nebolo len prechodné. Teda konanie prebiehalo v čase, keď povinný už nebol schopný posúdiť priebeh a dosah tohto konania, naviac, ani nemal o ňom žiadne vedomosti. Z objektívnych príčin ani nemal možnosť si prevziať žalobu a výzvu rozhodcovského súdu. Naviac, ak by aj prevzal tieto listiny, nebol schopný ani posúdiť ich obsah. V čase rozhodovania Stáleho rozhodcovského súdu dokonca prebiehalo už konanie o pozbavenie spôsobilosti na právne úkony. Taktiež doručovanie rozhodcovského rozsudku bolo v čase, keď povinný bol ešte stále hospitalizovaný. Na základe vyššie uvedeného súd konštatoval, že za daných okolností rozhodcovský súd nemal podklady pre riadne konanie - povinnému (odporcovi) nebola vôbec doručená žaloba a výzva na žalobnú odpoveď, povinný (odporca) nemal vôbec vedomosti o rozhodcovskom konaní, nemal možnosť sa z objektívnych dôvodov o tomto dozvedieť. Neprevzal z objektívnych príčin ani rozhodcovský rozsudok. Vzhľadom na svoje ochorenie ani nemal možnosť oznámiť oprávnenému, prípadne rozhodcovskému súdu miesto, kde sa v tom čase zdržoval. Rozhodcovský rozsudok nebol riadne (vôbec) povinnému (odporcovi) doručený, a preto sa ani nestal právoplatným. Podstatnou otázkou, ktorou sa odvolací súd zaoberal teda bolo, či dojednanie rozhodcovskej doložky v osobitne nepodpísaných obchodných podmienkach, rešpektuje zákonom vyžadovanú podmienku písomnej zmluvy a či súdu prvého stupňa predložený rozhodcovský rozsudok má z tohto hľadiska charakter riadneho exekučného titulu. Exekučné konanie je integrálnou súčasťou súdnej moci. Predstavuje prirodzenú právnu základňu umožňujúcu realizáciu práva úspešného účastníka súdneho, alebo iného konania, na vymoženie priznaného mu práva alebo plnenia. Esenciálnou a neopomenuteľnou podmienkou exekučného konania je dispozícia vykonateľným exekučným titulom. Oprávnený (veriteľ) disponujúci exekučnými titulom očakáva poskytnutie súdnej ochrany, smerujúcej k naplneniu účelu exekučného titulu v prípadoch, kedy povinný (dlžník) uloženú mu povinnosť nesplní dobrovoľne. Odopretie vykonania exekučného titulu jeho realizáciou v exekúcii, preto musí byť založené na závažných, zákonom predpokladaných okolnostiach, vylučujúcich spôsobilosť rozhodnutia, alebo iného titulu upraveného § 41 EP, byť podkladom na vykonanie exekúcie. Existenciu týchto okolností musí súd vždy dôsledne skúmať a svoje rozhodnutie o ich existencii v súlade so zákonom riadne a presvedčivo odôvodniť. Zistenie naplnenia podmienok na výkon exekúcie je v zmysle § 44 EP jedným zo základných oprávnení a povinností exekučného súdu. Zo spisového materiálu je zrejmé, že oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 04953/10 zo dňa 14.06.2010, ktorým zaviazal povinného zaplatiť oprávnenému sumu 1.506,49 Eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 1.506,49 Eur od 09.12.2009 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 1.506,49 Eur od 01.04.2010 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 366,06 Eur, to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Právny vzťah medzi oprávneným a povinným bol založený zmluvou o úvere, uzatvorenou dňa 03.12.2008. Výška poskytnutej čiastky podľa zmluvy bola 796,65 Eur (24.000,- Sk). Povinný sa zaviazal zaplatiť túto sumu navýšenú o príslušný poplatok vo výške 756,82 Eur (22.800,- Sk). Dlžník sa taktiež zaviazal zaplatiť navýšenú sumu spolu s úverom v 12 mesačných splátkach po 129,46 Eur (3.900,- Sk). Predmetná zmluva bola uzavretá na predtlačenom formulári, ktorej súčasťou bolo splnomocnenie pre Advokátsku kanceláriu Advocate s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, za účelom spísania notárskej zápisnice. Podľa § 243d ods. 2 EP, prechodných a záverečných ustanovení k úpravám účinným od 1. januára 2015, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu (spotrebiteľské rozhodcovské spory), ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014. Z hľadiska skúmania platnosti rozhodcovskej doložky v prejednávanej právnej veci sú tak rozhodné právne predpisy v znení účinnom do 31.12.2014. Spôsobilosť rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom je odvodená v prvom rade od právomoci rozhodcovského súdu na konanie a vydanie rozhodnutia o spornom práve účastníkov. V prípade neplatnosti rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky je rozsudok vydaný rozhodcovským súdom nulitným aktom a nie je spôsobilým exekučným titulom. Skúmanie platnosti rozhodcovskej zmluvy/doložky nie je preskúmavaním rozhodcovského konania, ani materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu ako nesprávne dôvodí odvolateľ, ale predstavuje skúmanie formálnej podmienky vykonateľnosti rozhodnutia. Podľa § 41 ods. 2 písm. d) EP, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Podľa § 4 ods. 1 ZoRK, v znení k 03.12.2008 (ku dňu podpisu zmluvy o úvere), rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Podľa § 4 ods. 2 ZoRK v cit. znení, rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že obchodné podmienky sú v európskom právnom prostredí vrátane Slovenskej republiky, štandardnou a všeobecne akceptovateľnou súčasťou zmlúv. Dojednanie časti obsahu zmluvy v obchodných podmienkach nevylučujú ani vnútroštátne, či úniové právne predpisy, týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Za takýchto okolností preto výlučne skutočnosť, že rozhodcovská doložka je obsiahnutá len v účastníkmi osobitne nepodpísaných obchodných podmienkach zmluvy ešte sama o sebe neznamená, ani nevyvoláva nedostatok písomnej formy rozhodcovskej doložky. Podľa dôvodovej správy k ZoRK, podstatnej pre teleologický (zákonodarcom sledovaný) účel a cieľ zákona, sa inkorporácia rozhodcovskej doložky do prílohy zmluvy nevylučuje. Dôvodová správa uvádza, „rozhodcovská zmluva môže byť obsiahnutá aj v inom, nezmluvnom dokumente.“ Pokiaľ je preto z obsahu samotnej, účastníkmi riadne podpísanej zmluvy zrejmé, že povinný bol oboznámený s obsahom obchodných podmienok tvoriacich súčasť zmluvy, tieto mu boli doručené a vyjadril s nimi súhlas, potom je písomná forma rozhodcovskej doložky v zmysle § 4 ZoRK nesporne zachovaná. Z hľadiska skúmania platnosti takto uzavretej rozhodcovskej doložky a zachovania obligatórnej náležitosti jej písomnej formy, je podstatná subjektívna vedomosť druhej strany (dlžníka - povinného) o listinách (obchodných podmienkach) tvoriacich súčasť zmluvy, pričom existencia tejto vedomosti sa vyžaduje v čase rokovania, najneskôr však v čase uzavretia zmluvy, s ktorou sa spája dojednanie rozhodcovskej doložky nachádzajúcej sa v obchodných podmienkach tvoriacich súčasť obsahu zmluvy. Z obsahu zmluvy o úvere č. 1233261 založenej v spise súdu prvého stupňa, má odvolací súd za preukázané písomné vyhlásenie povinného, že sa oboznámil s obsahom zmluvy o úvere, súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej strane zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdil prevzatie zmluvy vrátane všeobecných podmienok uvedených na zadnej strane zmluvy a súčasne vyhlásil, že je plne spôsobilý na všetky právne úkony. Odvolací súd má tak nesporný dôkaz o tom, že Všeobecné podmienky poskytnutia úveru tvoriace obsahovú súčasť zmluvy a obsahujúce dojednanie rozhodcovskej doložky, boli povinnému v čase uzavretia zmluvy bez pochýb známe, vedel o nich a vyslovil súhlas s ich znením. Exekučný súd je v zmysle § 44 ods. 2 EP pri rešpektovaní osobitostí každej z prejednávaných exekučných vecí (osobitosti kauzy) a v súlade so zásadou proporcionality povinný dôsledne skúmať súlad exekučného titulu so zákonom vrátane otázky, či rozhodcovská doložka zakladajúca právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie a rozhodnutie vo veci, predstavuje takú kolíziou dvoch alebo viacerých subjektívnych práv (vymožiteľnosť práva oprávneného voči právu spotrebiteľa na ochranu pred vynúteným dosiahnutím zmluvnej dohody), aby právo tento spor riešilo spôsobom chránenia slabšieho práva s nevyhnutným obmedzením práva silnejšieho. V prejednávanej veci to v súvislosti s predloženým exekučným titulom znamená nemožnosť odmietnuť jeho vykonanie v exekúcii bez existencie zákonného, pre takýto záver súdu predvídateľného dôvodu. Výkon exekučného titulu v exekúcii je totiž vyjadrením ústavného práva oprávneného podľa čl. 46 Ústavy SR. Ochrana právu slabšiemu (t. j. právu spotrebiteľa) na úkor práva silnejšieho (práva dodávateľa) môže byť poskytnutá len v ústavou a zákonom prípustnej miere ochrany tak, aby právo slabšie nebolo nedôvodne zvýhodnené a právo silnejšie nebolo nedôvodne obmedzené. Odvolací súd s poukazom na svoju vyššie uvedenú argumentáciu uvádza, že uzavretie rozhodcovskej doložky v osobitne nepodpísaných obchodných podmienkach je možné a tento spôsob je v súlade s úpravou § 4 ods. 2 ZoKR, za predpokladu splnenia podmienky, že povinný (dlžník) pred podpisom, najneskôr však v čase podpisu zmluvy, mal obchodné podmienky k dispozícii a oboznámil sa, alebo mal možnosť oboznámiť sa s ich obsahom. Táto podmienka v prejednávanej veci splnená bola. V prejednávanej právnej veci boli obchodné podmienky ucelenou a nedeliteľnou súčasťou zmluvy, nakoľko sa nachádzali na jej zadnej strane. Vedomosť povinného o znení a obsahu VPPÚ v čase uzavretia zmluvy, vrátane dohody o právomoci rozhodcovského súdu (so zachovaním a rešpektovaním práva na konanie pred všeobecným súdom), ako aj ich nezameniteľnosť, je preto zrejmá. Odvolací súd z predložených dokladov ďalej zistil, že Okresný súd Bratislava II uznesením z 01.06.2011, exekučné konanie v časti o vymoženie zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 1.506,49 Eur od 09.12.2009 do zaplatenia, ktorý prevyšoval zmenkový úrok 9 % ročne z dlžnej sumy 1.506,49 Eur od 09.12.2009 do zaplatenia, zastavil. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 28.06.2011. Poverením číslo 5102 098084 zo dňa 01.06.2011 poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého na vymoženie 1.506,49 Eur istiny spolu so zmenkovým úrokom vo výške 9 % ročne zo sumy 1.506,49 Eur od 09.12.2009 do zaplatenia a zákonným úrokom 6 % ročne zo sumy 1.506,49 Eur od 01.04.2010 do zaplatenia. Povinný v zastúpení svojej opatrovníčky (matky), na základe upovedomenia o začatí exekúcie sp. zn. EX 13955/10 zo 4.7.2011, doručenému 18.7.2014, podala 21.7.2014 voči exekúcii námietky, s návrhom na zastavenie exekučného konania a odvolanie voči trovám exekúcie. Poukázal na to, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava II z 30.8.2010, č. k. 27Ps 9/2010-31, bol zbavený spôsobilosti na právne úkony. Povinný 28.9.2010 zaslal oznámenie o tejto skutočnosti spolu s kópiou predmetného rozhodnutia a oprávnený bol požiadaný, aby komunikoval s jeho opatrovníčkou, prípadne s právnou zástupkyňou jeho opatrovníčky JUDr. Martou Srncovou. JUDr. Rudolfovi Krutému taktiež 28.9.2010 zaslal oznámenie, aby komunikoval s jeho opatrovníčkou, prípadne právnou zástupkyňou. Ďalej v námietkach poukázal prostredníctvom svojej opatrovníčky na jeho zdravotný a psychický stav. Z pripojeného rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 30.8.2010 č. k. 27Ps 9/2010-31 je nesporné, že povinnému bola obmedzená spôsobilosť na právne úkony v rozsahu rozhodovania o svojej zdravotnej starostlivosti, robiť právne úkony súvisiace s dispozíciou majetkom a finančnými prostriedkami a rozhodovať o mieste svojho pobytu. Za opatrovníka bola ustanovená PhDr. C. J., v rozsahu obmedzenia spôsobilosti na právne úkony povinného. Podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z.z. EP, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 ZoRK, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Prvostupňový súd podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení preskúmal exekučný titul a jeho súlad, resp. rozpor so zákonom a dospel správne k záveru, že je potrebné exekúciu vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju. Uznesením č. k. 0Er/1350/2010-29 zo dňa 02.12.2014, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil. Odvolací súd zistil, že exekučným titulom v predmetnej exekučnej veci je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, č. SR 04953/10 z 14.6.2010. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti poukázal na tú skutočnosť, že návrh na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony povinného bol podaný matkou dňa 1.6.2010. Z obsahu odôvodnenia rozsudku je nesporné, že povinný (J. R.) bol v čase od 20.4.2010 do 28.8.2010 hospitalizovaný v Psychiatrickej nemocnici P. Pinela v Pezinku. Rozsudkom z 30.8.2010 bola povinnému obmedzená spôsobilosť na právne úkony, medzi iným aj v súvislosti robiť právne úkony s dispozíciou majetkom a finančnými prostriedkami. Rozsudok sa stal právoplatným 9. 9.2010. Oprávnený doručil Stálemu rozhodcovskému súdu 16.4.2010 návrh na začatie rozhodcovského konania voči J. R. (povinnému). Rozhodcovský súd rozhodol vo veci 14.6.2010. Podľa obsahu odôvodnenia rozhodcovský súd zaslal odporcovi a vyzval odporcu (J. R.) na žalobnú odpoveď. Výzvu na žalobnú odpoveď sa Stálemu rozhodcovskému súdu nepodarilo odporcovi doručiť a zásielka sa súdu vrátila ako nedoručená s poznámkou pošty, že adresát si ju v odbernej lehote neprevzal. Rozhodcovský rozsudok sa podľa tvrdenia oprávneného stal právoplatný 26.7.2010 a vykonateľný 29.7.2010. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 244/2002 ZoRK, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak, písomnosti sa považujú za doručené, ak boli doručené adresátovi osobne alebo do sídla, alebo na miesto podnikania adresáta, alebo na miesto jeho trvalého pobytu. Ak nemožno doručiť písomnosť adresátovi na nijakom z uvedených miest ani po vynaložení primeraného úsilia na zistenie tejto skutočnosti, písomnosti sa považujú za doručené, ak sú zaslané do posledného známeho sídla alebo miesta výkonu podnikania, alebo miesta trvalého pobytu adresáta doporučenou zásielkou alebo iným spôsobom, ktorý umožňuje overiť snahu doručiť písomnosti. Podľa § 25 ods. 2 zákona č. 244/2002 ZoRK, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak, písomnosti sa považujú za prijaté odo dňa ich doručenia. Podľa § 25 ods. 4 zákona č. 244/2002 ZoRK, žaloba a rozhodcovský rozsudok sa doručujú účastníkom vždy do vlastných rúk; dohody účastníkov o inom spôsobe doručovania sú neprípustné. Je nesporné, že konanie na Stálom rozhodcovskom súde prebiehalo v čase, keď sa povinný (odporca - J. R.) z objektívnych príčin nezdržiaval v mieste svojho bydliska (bol v psychiatrickej liečebni) a v čase, keď povinný mal závažné duševné ochorenie, ktoré pretrváva doteraz a nebolo len prechodné. Teda konanie prebiehalo v čase, keď povinný už nebol schopný posúdiť priebeh a dosah tohto konania, naviac, ani nemal o ňom žiadne vedomosti. Z objektívnych príčin ani nemal možnosť si prevziať žalobu a výzvu rozhodcovského súdu, naviac, ak by aj prevzal tieto listiny, nebol schopný ani posúdiť ich obsah. V čase rozhodovania Stáleho rozhodcovského súdu dokonca prebiehalo už konanie o pozbavenie spôsobilosti na právne úkony. Taktiež doručovanie rozhodcovského rozsudku bolo v čase, keď povinný bol ešte stále hospitalizovaný. Podľa § 57 ods. 1 písm. a) EP, súd exekúciu zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa doposiaľ nestalo vykonateľným. Odvolací súd zisťoval, či exekučný titul bol vydaný v súlade so zákonom č. 244/2002 Z.z. ZoRK. Zistil, že povinnému - odporcovi, nebola vôbec doručená žaloba a výzva na žalobnú odpoveď, povinný (odporca) nemal vôbec vedomosti o rozhodcovskom konaní, nemal sa možnosť z objektívnych dôvodov o tomto dozvedieť. Neprevzal z objektívnych príčin ani rozhodcovský rozsudok. Vzhľadom na svoje ochorenie ani nemal možnosť oznámiť oprávnenému, prípadne rozhodcovskému súdu miesto, kde sa v tom čase zdržoval. Rozhodcovský rozsudok nebol riadne (vôbec) povinnému (odporcovi) doručený, a preto sa ani nestal právoplatným. Odvolací súd má za to, že prvostupňový súd teda pri posudzovaní exekučného titulu v súlade s § 57 ods. 1 písm. a), § 57 ods. 1 písm. g) a § 57 ods. 2 EP, dospel k správnemu záveru, že rozhodcovský rozsudok nie je exekučným titulom, a preto správne exekúciu zastavil. Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Keďže nebola dodržaná fikcia doručenia podľa § 25 ZoRK a to, že žaloba, výzva a rozhodcovský rozsudok, neboli doručené do vlastných rúk povinnému a oprávneným predložené rozhodnutie nenadobudlo vykonateľnosť, exekučný titul nie je spôsobilým exekučným titulom a na jeho podklade nie je možné viesť exekúciu na majetok povinného. Exekúciu možno viesť len na podklade vykonateľného exekučného titulu. Vzhľadom na uvedené, sa odvolací súd stotožnil s rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II vo výroku aj odôvodnení, a preto ho ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP s tým, že ich náhradu úspešnému povinnému nepriznal, pretože mu žiadne odvolacie trovy nevznikli. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9, tretia veta zákona č. 757/2004 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.