Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/69/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212215095 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1212215095.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľov: 1/ X.. W. J., R.. XX.XX.XXXX, 2/ K.. E. J.Á., R.. XX.XX.XXXX, obaja bytom Š. XX, D., Č. W., obaja zastúpení JUDr. Annou Kubik, advokátkou so sídlom Grősslingova č. 51, Bratislava, proti odporcovi: S. J., R.. XX.XX.XXXX, D. S. Č.. XX, I., v konaní o zaplatenie 3.368,06 eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č. k. 58C/217/2012 - 72, zo dňa 04. septembra 2013, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne sumu 3.368,06 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 3.368,06 eur od 01.07.2010 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania 202,- eur a náhradu trov právneho zastúpenia 849,72 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Navrhovateľom 1/, 2/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zo dňa 04. septembra 2013 č. k. 58C/217/2012 - 72 uložil súd prvého stupňa odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 3.368,06 eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.368,06 eur od 01.07.2010 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania 202,- eur a náhradu trov právneho zastúpenia 849,72 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa § 685 ods. 1, § 696 ods. 2, § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z. a dospel k záveru, že návrhu navrhovateľa 1/ a 2/ je potrebné vyhovieť. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že navrhovatelia uzavreli s odporcom dňa 27.10.2006 Zmluvu o nájme nehnuteľností, v ktorej sa zaviazali, že prenechajú odporcovi do nájmu byt vo svojom bezpodielovom spoluvlastníctve t.j. byt Č.. XXX na X. N. D. A. na B. T., súpisné č. XXXX, nachádzajúci sa na pozemku parc. č. XXXX/XX, zapísaný na LV č. XXXX, okres Bratislava X., m.č. D. - W.. Zistil, že navrhovatelia sa dohodli s odporcom na mesačnom nájomnom za obdobie nájmu od 01.11.2006 vo výške 16.000,- Sk mesačne, za obdobie od 01.01.2009 vo výške 534,42 eur mesačne a za obdobie od 01.05.2009 vo výške 500,- eur mesačne, ktoré bol odporca povinný zaplatiť vždy najneskôr k 20. dňu kalendárneho mesiaca, ktorý predchádzal mesiacu, za ktorý sa platí nájomné. Uviedol, že odporca v rozpore s nájomnou zmluvou riadne neplatil nájomné, a preto mu dňa 05.05.2010 navrhovatelia zaslali výzvu na vysťahovanie z bytu najneskôr do 12.05.2010, pričom k reálnemu odovzdaniu bytu došlo až dňa 01.06.2010. Zistil, že celková opodstatnená pohľadávka navrhovateľov predstavovala 3.368,06 eur (vrátane poplatku za odber elektrickej energie v sume 6,25 eur). Vzhľadom na to, že sa odporca dostal v dôsledku nezaplatenia navrhovateľmi požadovanej sumy do omeškania, súd navrhovateľom v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. priznal príslušné zákonné úroky z omeškania. Na pojednávaní dňa 04.09.2013 prejednal vec v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p., keď konštatoval, že odporca mal predvolanie na pojednávanie doručené dňa 22.07.2013, na pojednávanie sa neustanovil a ani nežiadal z dôležitých dôvodov pojednávanie odročiť, pričom svoju neprítomnosť ospravedlnil. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Uviedol, že vzhľadom na to, že nemohol podať svedectvo k danej veci z dôvodu jeho práceneschopnosti, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci. Poukázal aj na to, že súd prvého stupňa nemal jeho vyjadrenie a prevzal dôkazy navrhovateľa v plnom rozsahu. Uviedol, že v danej veci existujú aj ďalšie skutočnosti dôležité pre konanie, a to zadržiavanie jeho majetku v čiastke prevyšujúcej žalobnú istinu, ako aj to, že nedisponuje žiadnym majetkom a je v hmotnej núdzi. Tvrdil, že celé konanie odporuje dobrým mravom a existujú rozhodnutia v podobnej veci, ktoré mu dávajú za pravdu. Navrhovatelia 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedli, že ani jeden z dôvodov uvedených v odvolaní odporcu nie je odvolacím dôvodom v zmysle Občianskeho súdneho poriadku. Poukázali na to, že odporca neuviedol konkrétne ku ktorým vadám v konaní v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 došlo, a teda jeho tvrdenia sú len nepodložené konštatovania. Ďalej uviedli, že sa v žiadnom prípade nestotožňujú s konštatovaním odporcu, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci z dôvodu, že odporca nemohol z titulu svojej PN podať svedectvo k danej veci, nakoľko súd prvého stupňa poskytol odporcovi dostatočný časový priestor na to, aby sa mohol k veci vyjadriť. Uviedli taktiež to, že počas konania odporca opakovane robil obštrukcie v rámci postupu v konaní, ako aj to, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď aplikoval na pojednávaní postup v zmysle ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p., keď riadne predvolaný odporca sa na pojednávanie nedostavil a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie. Uviedli aj to, že vzhľadom na to, že odporca bol podľa obsahu spisu v predmetnom čase dlhodobo práceneschopný, v záujme postupu konania a právnej istoty účastníkov konania sa mohol k veci vyjadriť písomne. Poukázali ďalej na to, že všetky podklady, ktoré predložili súdu, súd prvého stupňa zaslal odporcovi, a teda odporca mal možnosť sa k nim vyjadriť, pričom túto možnosť nevyužil, a tým vlastným pričinením nevyužil svoje právo na obhajobu. K tvrdeniu odporcu, že podľa neho v konaní existujú ďalšie relevantné skutočnosti, a to zadržiavanie jeho majetku v čiastke prevyšujúcej žalobnú istinu navrhovatelia uviedli, že odporca bol opakovane vyzývaný na vypratanie nehnuteľnosti a až po mnohých bezpredmetných pokusoch o vypratanie zaslali navrhovatelia odporcovi oznámenie, že prídu vymeniť zámok na vstupných dverách do predmetu nájmu, pričom navrhovateľ 1/ spolu so svedkom sa v daný deň dostavili do predmetnej nehnuteľnosti a zistili, že byt je kompletne vyprataný a odporca v ňom nebol prítomný - v nehnuteľnosti sa nenachádzali žiadne veci, ktoré by boli majetkom odporcu, čiže sa v žiadnom prípade nemôže jednať o akékoľvek zadržiavanie majetku odporcu. Ďalej poukázali na skutočnosť, že tvrdenie odporcu, že nedisponuje majetkom a je v hmotnej núdzi, nie je odvolacím dôvodom v zmysle O.s.p. a taktiež uviedli, že finančná situácia odporcu nie je predmetom konania. Uviedli aj to, že odporca počas celého trvania nájomného vzťahu konal v rozpore s dobrými mravmi v rámci platenia nájomného, keď neplnil riadne a včas a mal pravidelne nedoplatky, ako aj preto, že využíval predmet nájmu na bývanie napriek tomu, že za tento nájom neplatil. Tvrdili, že odporca dobrovoľne a bez akéhokoľvek nátlaku uznal svoj dlh aj písomne, takže rozpor s dobrými mravmi zo strany navrhovateľov, na ktorý poukazuje odporca, neprichádza do úvahy. S ohľadom na uvedené žiadali napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť, pričom náhradu trov odvolacieho konania nežiadali. Odvolací súd preskúmal vec v medziach uplatnených dôvodov odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods. 1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu odporcu nie je možné vyhovieť. Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok a v dôsledku takéhoto nesprávneho postupu súdu bol účastník vylúčený z ich realizácie v konaní; k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen faktickou činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Ide najmä o prípady, keď súd znemožnil účastníkovi konania vykonať v priebehu konania práva priznané mu Občianskym súdnom poriadkom, a to najmä právo zúčastniť sa pojednávania, právo predniesť, či doplniť svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom súdu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom, svedkom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci; ide aj o prípady, keď účastníkovi bola odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred súdom, spočívajúca v jeho práve skutkovo a právne argumentovať prejednávanú vec. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že súdy musia poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola účinne zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Právo účastníka konania, aby jeho vec bola prejednaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, nemožno chápať ako absolútne právo tak, že by súd nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez jeho prítomnosti, ale tak, že je povinný účastníkovi konania poskytnúť priestor na uplatnenie tohto práva, a preto Občiansky súdny poriadok ukladá v ust. § 115 ods. 1, 2 súdu povinnosť predvolať účastníka konania na pojednávania tak, aby mal dostatok času na prípravu na pojednávanie, pričom je výlučne na účastníkovi, či využije svoje právo zúčastniť sa pojednávania. Ak účastníkovi bráni určitá prekážka v účasti na pojednávaní, mal by z tohto dôvodu požiadať o odročenie pojednávania a oznámiť súdu dôvod tejto žiadosti. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu vec prejednať aj v neprítomnosti účastníka konania, ktorý hoci bol riadne a včas predvolaný, sa na pojednávanie nedostavil a ani nepožiadal o jeho odročenie z dôležitého dôvodu. Žiadosť o odročenie pojednávania je podložená dôležitým dôvodom vtedy, ak účastník tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, teda ktoré nielen jemu, ale komukoľvek inému za rovnakých okolností, by neumožňovali sa na pojednávaní zúčastniť a súčasne sú vážne (dôležité), nepredvídateľné, resp. neočakávané, neodvrátiteľné a náhle. Je na účastníkovi, aby najneskôr do rozhodovania súdu o žiadosti o odročenie pojednávania, existenciu ním tvrdeného dôležitého dôvodu hodnoverne preukázal k žiadosti pripojenými dôkazmi, v opačnom prípade zostáva jeho žiadosť len v rovine nepodložených tvrdení, na ktoré nemožno vziať zreteľ. V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa nariadil pojednávanie dňa 03.06.2013 na deň 04.09.2013, o 8.30 hodine (č. l. 58), na ktoré predvolal navrhovateľa 1/ a 2/, právneho zástupcu navrhovateľov a odporcu; odporcovi bolo predvolanie na pojednávanie doručené dňa 22.07.2013 v súlade s § 115 ods. 2 O.s.p., teda viac ako 5 dní vopred, čím bol odporcovi daný dostatok času na jeho prípravu. Dňa 02.09.2013 bolo doručené súdu prvého stupňa písomné podanie zo dňa 30.08.2013, ktorým ospravedlnil odporca svoju neúčasť na pojednávaní konanom dňa 04.09.2013 z dôvodu pretrvávajúcej viac ako ročnej pracovnej neschopnosti a zároveň doložil doklad o dočasnej pracovnej neschopnosti, pričom o odročenie pojednávania nepožiadal. Na pojednávaní dňa 04.09.2013 súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti odporcu podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a návrhu navrhovateľov vyhovel, keď aj odporca predmetný dlh podaním zo dňa 09.03.2010 uznal. V danej veci súd prvého stupňa postupoval v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p., keď vec prejednal na pojednávaní dňa 04.09.2013 v neprítomnosti odporcu, ktorého na pojednávanie riadne a včas predvolal, keď odporca nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Odvolací súd sa taktiež stotožnil s konštatovaním súdu prvého stupňa, že odporca mal dostatok času na to, aby náležite reagoval a využil svoje právo podať žiadosť o odročenie pojednávania, a to po doručení predvolania, no odporca toto svoje právo nevyužil. S ohľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že postup súdu prvého stupňa bol v súlade s § 114 ods. 2 O.s.p., § 101 ods. 2 O.s.p., a preto odporca nedôvodne namieta, že mu postupom súdu prvého stupňa bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko mu bola daná reálna možnosť uplatňovania si procesných práv v konaní priznaných mu občianskym súdnym poriadkom (právo vyjadriť sa k návrhu, právo zúčastniť sa na pojednávaní). V prejednávanej veci súd prvého stupňa venoval posúdeniu dôvodnosti návrhu navrhovateľov na zaplatenie sumy 3.368,06 eur s príslušenstvom odporcom náležitú pozornosť, keď vo veci vykonal všetko potrebné dokazovanie v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov konania (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade so zásadami vyplývajúcimi z § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 685 ods. 1, § 696 ods. 2), ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu návrhu navrhovateľov na zaplatenie sumy 3.368,06 eur s príslušenstvom odporcom z dôvodu, že odporca do dnešného dňa neuhradil predmetné nájomné, aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil. Odvolací súd nemal z obsahu spisu preukázané ani naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p., nakoľko prvostupňový súd svoje skutkové zistenia založil na relevantných dôkazoch - Zmluva o nájme nehnuteľností zo dňa 27.10.2006, výpis z LV č. XXXX, Dodatok č. 3 k zmluve o nájme nehnuteľností zo dňa 27.10.2008, Dodatok č. 4 k zmluve o nájme nehnuteľností zo dňa 04.04.2009, platby nájomného v roku 2009, výpoveď z nájmu bytu zo dňa 28.07.2009, podací lístok, uznanie dlhu odporcom zo dňa 09.03.2010 ako aj s ďalšími listinami obsiahnutými v spise; ústnych prednesoch navrhovateľov a ich právnych zástupcov a dospel ku správnym skutkovým záverom; keď mal preukázané všetky skutočnosti uvedené v návrhu na začatie konania, v dôsledku čoho potom dospel k právnemu záveru o dôvodnosti navrhovateľmi uplatňovaného nároku; keď odporca neoznačil ani nepredložil žiadny relevantný dôkaz preukazujúci jeho tvrdenia; v čom by mala spočívať nesprávnosť navrhovateľmi uvádzaných údajov, ako aj skutočnosť, že navrhovatelia zadržiavajú jeho osobné veci v hodnote niekoľkonásobne vyššej ako je dlžná čiastka; uvedené v odpore zo dňa 27.12.2012, ktorý odpor predstavuje jedinú obranu odporcu v konaní pred súdom prvého stupňa, resp. jeho procesnú aktivitu. Odvolací súd taktiež poukazuje na to, že súd prvého stupňa poskytol odporcovi dostatočný časový priestor (od doručenia platobného rozkazu spolu s návrhom na začatie konania až po pojednávanie konané dňa 04.09.2013, na ktorom bolo dokazovanie uznesením vyhlásené za skončené) na to, aby sa mohol k danej veci vyjadriť. Odporcom namietaná obrana, že bol dlhodobo práceneschopný a nemohol sa zúčastňovať na vytýčených pojednávaniach a vyjadriť sa k danej veci, v žiadnom prípade nevylučuje možnosť odporcu vyjadriť sa k prejednávanej veci písomne (toto právo však odporca nevyužil). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd vyhodnotil námietku odporcu, ktorou poukazoval na to, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ako nedôvodnú. Odporca ďalej namietal aj to, že v danej veci existujú ďalšie skutočnosti dôležité pre konanie, a to zadržiavanie jeho majetku v čiastke prevyšujúcej žalobnú istinu, ako aj to, že nedisponuje žiadnym majetkom a je v hmotnej núdzi. Odporca žiadnym spôsobom nepreukázal pravdivosť svojich tvrdení o zadržiavaní jeho majetku navrhovateľmi, nepredložil súdu žiaden dôkaz, ktorý by osvedčoval predmetné tvrdenia, a z toho dôvodu odvolací súd aj túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Obranou odporcu, že nedisponuje žiadnym majetkom a je v hmotnej núdzi sa odvolací súd nezaoberal, nakoľko táto skutočnosť je nad rámec predmetu odvolacieho konania. Odporca namietal aj to, že celé konanie odporuje dobrým mravom, pričom existujú rozhodnutia v podobnej veci, ktoré mu dávajú za pravdu. V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nesmie byť výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov v rozpore s dobrými mravmi. Toto ustanovenie je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť, bez ohľadu na to, aby sa tým niečo zmenilo na existencii tohto práva. Podľa ustálenej súdnej a výkladovej praxe dobré mravy (boni mores) patria k zásadám súkromného práva, bývajú používané ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv. Dobré mravy hoci sú zákonným pojmom, a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované. Ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. Za dobré mravy treba považovať súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť (stálosť), sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Ide teda o súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, zabezpečujúcich, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti (slušnosti, poctivosti, čestnosti, tolerancie, dôvery, vzájomnej úcty). Úvaha súdu o tom, či výkon práv a povinností je v rozpore s dobrými mravmi, musí byť podložená konkrétnymi zisteniami v konaní. Ich aplikácia tak musí byť vždy po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolnosti prípadu. Zásada dobrých mravov má tak vniesť do inak formálneho uplatňovania právnych noriem požiadavku na odstraňovaní tvrdosti. Súlad výkonu práv a povinností s dobrými mravmi musí vychádzať z komplexného hodnotenia konkrétnej situácie, a to na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a miestne a časové súvislosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. Postačuje, že výkon práva je - objektívne posudzované, v rozpore s dobrými mravmi a zavinenie zo strany konajúceho, resp. jeho vedomosť tohto rozporu s dobrými mravmi, nie je relevantná. Za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi sa považuje aj šikanózny výkon, ktorým sa nesleduje dosiahnutie určitého predpokladaného hospodárskeho cieľa a účelu sledovaného právnou normou, ale výkon práva sa zneužíva zámerne na poškodenie iného, na oslabenie jeho postavenia či znevýhodnenie. V preskúmavanej veci odvolací súd považoval za nepochybné, že odporca aj v tomto prípade neuviedol žiadny relevantný dôvod, ktorý by preukazoval, že súd prvého stupňa rozhodol, respektíve navrhovatelia konali v danej veci voči odporcovi, v rozpore s dobrými mravmi, pričom odporca neuviedol ani žiadne konkrétne rozhodnutia, ktoré by údajne mali potvrdzovať jeho tvrdenia. Vzhľadom na uvedené aj túto námietku odporcu vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. So zreteľom na uvedené správne dospel súd prvého stupňa k záveru, že odporca neuniesol dôkazné bremeno; keď nie je povinnosťou súdu pátrať po dôkazoch, ktoré by spochybňovali navrhovateľmi uplatňovaný nárok, nakoľko jeho povinnosťou z procesného hľadiska bolo len poučiť odporcu ako účastníka konania, že má označiť a predložiť všetky dôkazy na svoju obranu do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, čo sa aj opakovane stalo. Odporca ani v odvolacom konaní neoznačil a nepredložil žiadny dôkaz spochybňujúci navrhovateľmi uplatňovaný nárok a skutočnosti ním uvádzané v odvolaní mal odporca uviesť už v konaní pred súdom prvého stupňa; keď na skutočnosti označené neskôr sa v odvolacom konaní (bez splnenia podmienok podľa ust. § 205a ods. 1 O.s.p.) neprihliada. S poukazom na vyššie uvedené závery neuznal odvolací súd opodstatnenosť argumentácie odporcu, na ktorej založil svoje odvolacie dôvody v tom, že mu postupom súdu prvého stupňa bola odňatá možnosť konať pred súdom, ako aj v tom, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, avšak vzhľadom na to, že súd prvého stupňa vo výroku rozsudku nevyjadril spôsob úhrady priznanej žalovanej istiny, úrokov z omeškania a náhrady trov konania navrhovateľom, ktorí si uplatňujú spoločné práva ako manželia solidárne, odvolací súd zmenil podľa § 220 O.s.p.; v súlade s § 513 a § 145 ods. 2 Obč. zák.; výrok rozsudku súdu prvého stupňa tak, že odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne sumu 3.368,06 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 3.368,06 eur od 01.07.2010 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania 202,- eur a náhradu trov právneho zastúpenia 849,72 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd zároveň poukázal na to, že vyššie uvedené pochybenie súdu prvého stupňa nemá žiadny vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa. O náhrade trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.2 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1 O.s.p., podľa ktorého úspešným navrhovateľom priznal náhradu trov prvostupňového konania, pozostávajúcich zo súdneho poplatku za návrh vo výške 202,- eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 849,72 eur a v odvolacom konaní plne úspešným navrhovateľom ich náhradu nepriznal, nakoľko nepodali návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť im trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1 vety prvej O.s.p., a teda trovy odvolacieho konania si neuplatnili. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.