Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Cob/147/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213218188 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kúšová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1213218188.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: JPC s. r. o., Vodárenská 6/646, 040 01 Košice, IČO: 36 205 818, zast.: Advokátka kancelária NIŽNÍK & Partners, s. r. o., Skladná 38, 040 01 Košice, IČO: 47 244 488, proti žalovanému: BÖGL a KRÝSL, k. s., Renoirova 1051/2a, Hlubočepy, 152 00 Praha, Česká republika, IČO: 263 74 919, zast.: Lansky, Ganzger & Partner Rechtsanwälte, spol. s r. o., Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 36 851 710, o zaplatenie 185.600 eur s príslušenstvom, odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 26 Cb/117/2013 - 143 zo dňa 23.10.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 26 Cb/117/2013 - 143 zo dňa 23.10.2014 p o t v r d z u j e . Žalobca má právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 185.600 eur spolu s 9 - percentným ročným úrokom z omeškania od 18.04.2010 do zaplatenia, ako aj trovy konania vo výške 11.136 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 8.195,57 eur k rukám právneho zástupcu žalobcu, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že medzi žalovaným splnomocnenou organizačnou zložkou v Slovenskej republike - BÖGL a KRÝSL, k.s., pobočka Budovateľská 48, Prešov a obchodnou spoločnosťou Casovia Trade Agency s.r.o., Wurmova 2, Košice, bola dňa 04.03.2010 uzatvorená Zmluva o vykonaní reklamy a o vzájomnej obchodnej spolupráci, vrátane Dodatku č. 1 k Zmluve. Dňa 03.05.2010 vstúpila do práv obchodnej spoločnosti Casovia Trade Agency s.r.o. obchodná spoločnosť Keramon Košice spol. s r. o., Prešov, na základe Dohody o postúpení práv a záväzkov účastníkom, ktorej bol aj žalovaný. Dňa 04.03.2013 uzatvorili spoločnosť Keramon Košice, spol. s r. o., Prešov a žalobca Zmluvu o postúpení pohľadávky, na základe ktorej postúpila spoločnosť Keramon Košice, spol. s r. o., Prešov, v postavení postupcu pohľadávku vo výške 185.600 eur ako zvyšok odmeny fakturovanej faktúrou č. 01/03/02/2, splatnou dňa 17.04.2010 na žalobcu. Dňa 12.03.2013 bolo žalovanému ako dlžníkovi doručené Oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 06.03.2013. Žalobca poukázal na Dohodu o postúpení práv a záväzkov, kde sa zmluvné strany dohodli, že žalovaný uhradí zvyšok agentúrou fakturovanej odmeny v zmysle Zmluvy a Dodatku vo výške 205.600 eur preberateľovi - Keramon Košice, spol. s r. o. a v tomto smere poukázal na ustanovenie § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka. 3. Konajúci súd uviedol, že žalovaný žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu, že žalobca nevykonal dohodnutú reklamu v plnom rozsahu, ale len čiastočne a za tieto čiastočné služby mu žalovaný zaplatil platbami vo výške 100.000 eur. Uviedol, že medzi žalovanými stranami bola ústna dohoda, ktorá rozsah reklamy špecifikovala v podstatne širšom rámci ako bola skutočne vykonaná s tým, že sa mala vykonať tak, že výsledkom malo byť získanie väčšieho počtu zákaziek o väčších objemoch na Slovensku. Žalovaný tiež namietal uznanie zvyšku dlhu a namietal aplikáciu ustanovenia § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. 4. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca sa stal aktívne legitimovaným na uplatnenie pohľadávky, ktorá bola predchodcom na základe zmluvy o postúpení pohľadávky na neho postúpená. Existencia záväzkového vzťahu, ktorý vznikol na základe inominátnej zmluvy medzi predchodcom žalobcu a žalovaným, nebola medzi stranami sporná. Tvrdenia žalovaného o existencii ústnej dohody, ktorá mala znamenať rozšírenie rozsahu reklamy s podmienkou zabezpečenia väčšieho rozsahu zákaziek na Slovensku a tým výhody pre žalovaného, nepovažoval v konaní za preukázané. Konajúci súd poukázal na to, že žalovaný existenciu záväzku potvrdil aj písomným dokladom zo dňa 19.12.2013 a minimálne si bol vedomý, že tento záväzok má a k jeho úhrade ako zostatku z faktúry, ktorou bola vyúčtovaná reklamná činnosť, sa zaviazal v dohode zo dňa 03.05.2010, čo ani nenamietal. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že z dokazovania vyplynulo, že predchodca žalobcu reklamu, ku ktorej sa v zmluve zo dňa 04.03.2010, zaviazal vykonať po dobu hokejového turnaja CHC 2010 v období v dňoch 24.08. - 26.08.2010 aj vykonal, pričom túto skutočnosť a najmä rozsah reklamy žalovaný nenamietal, keď dňa 03.05.2010 potvrdil svojím podpisom na dohode, že uhradí zvyšok fakturovanej ceny. Konajúci súd poukázal na to, že v prípade, že žalovaný chcel namietať rozsah vykonanej reklamy, mohol tak urobiť hneď po ukončení turnaja a nie takmer po uplynutí 1 roka - listom zo dňa 13.09.2011, pričom opätovne zdôraznil, že žalovaný svoj záväzok potvrdil dňa 03.05.2010. Na základe uvedených skutočností mal súd prvej inštancie za to, že nárok žalobcu je dôvodný a zaviazal žalovaného k splneniu záväzku, ktorý mu bol zrejmý, ktorý potvrdil, avšak dobrovoľne nesplnil. Obranu žalovaného súd vyhodnotil ako účelovú. Súd priznal žalobcovi aj právo na sankciu za omeškanie, a to úrok z omeškania, keďže žalovaný faktúru č. 10/03/02/2 neuhradil v lehote splatnosti a táto časť pohľadávky prešla na žalobcu spolu s istinou a žalovaný je tak v omeškaní od 18.04.2010. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. priznal žalobcovi ako úspešnému účastníkovi podľa zásady úspechu náhradu trov konania vo výške 11.136 eur, ktoré podrobne vyčíslil. 5. Súd prvej inštancie v rozsudku poukázal na ust. § 269 ods. 2, § 407 ods. 3, § 365, § 369 ods. 1, 2, 3 Obchodného zákonníka, § 51, § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 120 ods. 1, 2, 3, 4 a § 132 Občianskeho súdneho poriadku. 6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že doklad zo dňa 19.12.2013 je žiadosť žalovaného o potvrdenie zostatku žalobcom, resp. právnym predchodcom žalobcu, výlučne na potreby účtovníctva a žiadnym spôsobom nepreukazuje oprávnenosť záväzku žalovaného a v žiadnom prípade neznamená, že žalovaný tento záväzok, resp. nárok uznáva. Ďalej uviedol, že ani v dohode zo dňa 03.05.2010 sa nezaviazal k úhrade tohto záväzku bezpodmienečne. Táto dohoda o postúpení práv a záväzkov podľa názoru žalovaného len špecifikovala jeho záväzok uhradiť zvyšok odmeny ako dohodnutú cenu za vykonávanie reklamnej činnosti, ktorá sa mala uskutočniť na športovom podujatí v dňoch 24.08.2010 - 26.08.2010. To znamená, že tento záväzok je naviazaný na plnenie, ktoré sa malo uskutočniť neskôr v budúcnosti a v dôsledku toho záväzok v dohode zo dňa 03.05.2010 v žiadnom prípade nemôže byť považovaný za oprávnený bez toho, aby najskôr nedošlo k zodpovedajúcemu plneniu reklamnej činnosti. V súvislosti s čiastočným plnením uviedol, že v žiadnom prípade neznamená uznanie celého záväzku žalovaným, nakoľko z jeho správania nepochybne počas celej doby vyplýva, že neuznáva zvyšok záväzku a z toho dôvodu nemožno aplikovať § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. 7. Žalovaný ďalej uviedol, že predmetom Zmluvy o vykonaní reklamy zo dňa 04.03.2010, z ktorej vyvodzuje žalobca svoj nárok, bolo zabezpečenie reklamy na základe požiadaviek a priebežných objednávok od žalovaného, vykonanie reklamy v elektronických médiách, ktoré mali byť presne špecifikované v prílohách k tejto zmluve a zabezpečenie reklamy po dobu hokejového turnaja CHC 2010 konaného v dňoch 24.08. - 26.08.2010 na základe požiadaviek a priebežných objednávok od žalovaného. Za tieto uvedené činnosti sa zaviazal žalovaný na zaplatenie dohodnutej odmeny. Považoval za potrebné uviesť, že táto zmluva v skutočnosti nemala žiadne prílohy, ktoré by špecifikovali vykonanie reklamy, vrátane rozsahu reklamy. Žalovaný poukázal na to, že následne bolo Dodatkom č. 1 zo dňa 04.03.2010 k tejto zmluve upravené plnenie zo strany žalobcu, resp. právneho predchodcu žalobcu tak, že zabezpečí vykonanie reklamy na športovom podujatí Cassovia Hockey Cup 2010 v období 24.08.2010 - 26.08.2010 podľa tabuľky č. 1, ktorá mala byť neoddeliteľnou súčasťou tohto dodatku. Počas súdneho konania nebolo preukázané, že by k tomuto dodatku bola pripojená príloha, resp. tabuľka, ktorá by špecifikovala plnenie. Zdôraznil, že podľa ústnej dohody sa mala reklama vykonať tak, že výsledkom reklamy malo byť získanie väčšieho počtu zákaziek o väčších objemoch na Slovensku a dohoda mala riešiť aj problémy na už začatých stavbách. K tomu však nedošlo, preto považoval za zrejmé, že nebol naplnený predmet tejto dohody. Poukázal aj na to, že žalobca, resp. jeho právny predchodca mal žalovanému predložiť všetky doklady preukazujúce vykonanie reklamy podľa zmluvy, pričom splnenie tejto povinnosti nebolo v súdnom konaní riadne preukázané. 8. Záverom žalovaný namietol, že Zmluvu o vykonaní reklamy zo dňa 04.03.2010, vrátane Dodatku č. 1 zo dňa 04.03.2010 a tiež Dohodu o postúpení práv a záväzkov zo dňa 03.05.2010 uzavrel nie samotný žalovaný, ale organizačná zložka žalovaného, ktorá nemá právnu subjektivitu. Z týchto dokumentov žiadnym spôsobom nevyplýva, že organizačná zložka konala v mene žalovaného. Vyvodil záver, že organizačná zložka žalovaného konala vo vlastnom mene a nie v mene žalovaného. Nakoľko organizačná zložka nemá právnu subjektivitu, v takomto prípade by bolo potrebné považovať uzavretie uvedených zmlúv, resp. dohôd za absolútne neplatný právny úkon pre jeho rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedených skutočností žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 9. K odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý poukázal na to, že žalovaný neuviedol žiadne nové skutkové alebo právne významné skutočnosti a konštatoval, že odvolanie žalovaného je plné rozporných tvrdení, pričom niektoré jeho tvrdenia sú priam v rozpore s princípmi elementárnej logiky. Zdôraznil, že žalovaný faktúru č. 10/03/02/2 žalobcovi nevrátil, ani inak nerozporoval, naopak z obsahu odvolania vyplýva, že žalovaný ju viedol vo svojom účtovníctve a po 36 mesiacoch od jej vystavenia predchodcom žalobcu si u predchodcu žalobcu existenciu faktúry overoval a žiadal ju odsúhlasiť. Poukázal na to, že faktúra obsahuje klauzulu, že jej prevzatím žalovaný odsúhlasuje jej obsah a fakturovanú sumu. Ďalej s odkazom na ust. § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka uviedol, že žalovaný z celkovej fakturovanej sumy 285.600 eur uhradil sumu 100.000 eur, čím zo strany žalovaného došlo k uznaniu aj zvyšku záväzku, a to vzhľadom aj na čl. III. Dohody o postúpení práv a záväzkov zo dňa 03.05.2010. 10. V súvislosti s namietaným rozsahom zmluvy žalobca poukázal na výpoveď svedka F.. Q. S., ktorý okrem iného potvrdil tvrdenia žalobcu, že žalovanému bol rozsah reklamy na základe zmluvy známy, pričom k procesu uzatvárania zmluvy zdôraznil, že strany sporu pri stanovení rozsahu reklamy vychádzali aj z obchodných zvyklostí na základe v tom čase už trojročnej bezproblémovej spolupráce. Z vykonaného dokazovania mal žalobca za preukázané, že aj samotný výkon reklamy bol jeho právnym predchodcom riadne v zmysle zmluvy dokladovaný a preukázaný listinnými dôkazmi predloženými súdu prvej inštancie, ktorými preukázal faktické splnenie predmetu zmluvy zo strany právneho predchodcu žalobcu a odôvodnenosť nárokov uplatnených žalobou. 11. V súvislosti s opätovným tvrdením žalovaného, týkajúcim sa ústnej dohody, výsledkom ktorej malo byť získanie väčšieho počtu zákazok o väčších objemoch na Slovensku a ktorá mala riešiť problémy na už začatých stavbách žalobca uviedol, že toto tvrdenie je neoprávnené a nepravdivé, s úmyslom žalovaného vyhnúť sa splneniu svojej povinnosti, nakoľko citované ustanovenie žalovaného nie je obsahom Dohody o postúpení práv a záväzkov zo dňa 03.05.2010, ani zmluvy a jej Dodatku č. 1. Zo strany žalovaného to považoval za jednostranné účelové rozšírenie predmetu Dohody o postúpení záväzkov zo dňa 03.05.2010. Zároveň považoval za nepravdivé aj vyjadrenie žalovaného, že medzi žalovaným a právnymi predchodcami žalobcu došlo k ústnej dohode, ktorá rozsah reklamy špecifikovala v podstatne širšom rámci ako bola skutočne vykonaná. Zároveň poukázal na čl. VIII. ods. 8.2 zmluvy, v zmysle ktorého akékoľvek zmeny a doplnky k tejto zmluve vyžadujú vždy písomnú formu. 12. V súvislosti s argumentáciou žalovaného, ktorý popiera, že by ho právne zaväzovalo konanie jeho organizačnej zložky, poukázal na ust. § 7 a § 13 ods. 5 Obchodného zákonníka, z ktorých jasne vyplýva, že právnym dôsledkom zriadenia organizačnej zložky a jej zápisu do obchodného registra je vznik oprávnenia konať v mene podnikateľa voči tretím osobám. 13. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vzhľadom na náležite zistený skutkový stav a aplikáciu správnych právnych predpisov ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. 14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok - ďalej len CSP) prejednal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ustanovením § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalovaného, vyjadrením žalobcu odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. 15. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaný neargumentuje žiadnymi novými skutočnosťami a dôkazmi v zmysle § 366 CSP, s ktorými by sa súd prvej inštancie riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal a ktoré by mali za následok zmenu konajúcim súdom zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd uvádza nasledovné: 16. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 185.600 eur s príslušenstvom na základe Zmluvy o vykonaní reklamy a o vzájomnej obchodnej spolupráci“ vrátane Dodatku č. 1 uzavretej dňa 04.03.2010 medzi žalovaným splnomocnenou organizačnou zložkou v Slovenskej republike - BÖGL a KRÝSL, k.s., pobočka Budovateľská 48, Prešov a obchodnou spoločnosťou Casovia Trade Agency s.r.o., Wurmova 2, Košice. Dňa 03.05.2010 vstúpila do práv obchodnej spoločnosti Casovia Trade Agency s.r.o. obchodná spoločnosť Keramon Košice spol. s r. o., Prešov, na základe „Dohody o postúpení práv a záväzkov“ účastníkom, ktorej bol aj žalovaný. Dňa 04.03.2013 uzatvorili spoločnosť Keramon Košice, spol. s r. o., Prešov a spoločnosť žalobcu „Zmluvu o postúpení pohľadávky,“ na základe ktorej postúpila spoločnosť Keramon Košice, spol. s r. o., Prešov v postavení postupcu pohľadávku vo výške 185.600 eur ako zvyšok odmeny fakturovanej faktúrou č. 01/03/02/2, splatná dňa 17.04.2010, na spoločnosť žalobcu (postupník). Dňa 12.03.2013 bolo žalovanému ako dlžníkovi doručené Oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 06.3.2013. 17. Odvolací súd sa najprv zaoberal námietkou žalovaného, že Zmluvu o vykonaní reklamy zo dňa 04.03.2010, Dodatok č. 1 zo dňa 04.03.2010 a tiež Dohodu o postúpení práv a záväzkov zo dňa 03.05.2010 uzavrel nie samotný žalovaný, ale organizačná zložka žalovaného, ktorá nemá právnu subjektivitu, pričom z týchto dokumentov žiadnym spôsobom nevyplýva, že organizačná zložka konala v mene žalovaného, z čoho je možné vyvodiť záver, že organizačná zložka žalovaného konala vo vlastnom mene a nie v mene žalovaného a nakoľko organizačná zložka nemá právnu subjektivitu, v takomto prípade by bolo potrebné považovať uzavretie uvedených zmlúv, resp. dohôd za absolútne neplatný právny úkon pre jeho rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa touto novotou uvedenou žalovaným v odvolaní zaoberal, nakoľko opravný prostriedok s právom novôt v zmysle novej právnej úpravy povoľuje subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy, čo znamená, že odvolací súd v súlade s ust. § 366 písm. b) CSP je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 39 OZ musí súd pri rozhodovaní prihliadať ex offo. Žalovaný namietol neplatnosť uvedenej zmluvy, vrátane Dodatku č. 1 a dohody pre ich neplatnosť so zákonom, keďže boli uzavreté organizačnou zložkou žalovaného, ktorá konala vo vlastnom mene a nie v mene žalovaného a ktorá nemá právnu subjektivitu. 18. Podľa § 13 ods. 5 Obchodného zákonníka, vedúci organizačnej zložky podniku alebo vedúci podniku zahraničnej osoby, ktorý je zapísaný do obchodného registra, je splnomocnený za podnikateľa robiť všetky úkony týkajúce sa tejto organizačnej zložky alebo podniku. 19. Uvedené ustanovenie obsahuje úpravu jednej formy zákonného zastúpenie. Ak je vedúci (podniku zahraničnej osoby alebo jeho odštepného závodu) zapísaný v obchodnom registri, je oprávnený za podnikateľa konať, len vo veciach týkajúcich sa organizačnej zložky podniku alebo podniku zahraničnej osoby. V rámci tohto vecného obmedzenia je zároveň jeho oprávnenie neobmedzené a voči tretím osobám neobmedziteľné. Vedúci podniku alebo jeho organizačnej zložky je zákonným zástupcom podnikateľa. Odvolací súd na podporu tohto názoru poukazuje na rozsudok NS SR z 01.12.2000, sp. zn. 5 Obdo 17/2000, v ktorom vyslovil právny názor, že zo skutočnosti, že v zmluve je ako účastník zmluvy označená organizačná zložka existujúcej právnickej osoby (obchodnej spoločnosti), nemožno dospieť k záveru, že ju uzavrela organizačná zložka vo svojom mene a nie v mene právnickej osoby, ktorej je zložkou. Rozsah oprávnenia osoby, poverenej určitou činnosťou pri prevádzkovaní podniku, robiť právne úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza, nie je možné vnútornými predpismi obchodnej spoločnosti s účinkami voči tretím osobám obmedziť. S poukazom na uvedené odvolací súd konštatuje, že ako je zrejmé zo znenia namietaných právnych úkonov, Zmluvu o vykonaní reklamy zo dňa 04.03.2010, Dodatok č. 1 zo dňa 04.03.2010, ako aj Dohodu o postúpení práv a záväzkov zo dňa 03.05.2010 uzavieral a podpisoval Z. H. ako štatutárny zástupca spoločnosti označenej: BÖGL a KRÝSL, k.s. - pobočka, so sídlom Seberíniho 1, 821 03 Bratislava, IČO: 42 027 101, zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Po, vložka číslo: 2050/B (predtým so sídlom Budovateľská 48, 080 01 Prešov, zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Prešov, oddiel: Po, vložka číslo: 10063/P). Odvolací súd z uvedeného výpisu z obchodného registra zistil, že Z. H. je zapísaný v obchodnom registri od 16.01.2004 ako vedúci organizačnej zložky BÖGL a KRÝSL, k.s. - pobočka, zriadenej právnym predchodcom žalovaného. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že Zmluva o vykonaní reklamy zo dňa 04.03.2010, Dodatok č. 1 zo dňa 04.03.2010, ako aj dohoda o postúpení práv a záväzkov zo dňa 03.05.2010 sú platnými právnymi úkonmi, ktoré v mene žalovaného platne uzavrel vedúci zahraničnej zložky zriadenej na Slovensku žalovaným a z ktorých vznikli práva a povinnosti priamo žalovanému. V súvislosti s aktívnou legitimáciu súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobca sa stal aktívne legitimovanou stranou na uplatnenie pohľadávky, ktorá bola predchodcom na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 04.03.2013 na neho postúpená. 20. Odvolací súd sa následne zaoberal ďalšími námietkami žalovaného v rámci jeho obrany, že žiadosťou o potvrdenie zostatkov zo dňa 19.12.2013 žiadnym spôsobom nepotvrdil existenciu záväzku, k úhrade záväzku v dohode zo dňa 03.05.2010 sa nezaviazal bezpodmienečne a skutočnosť, že čiastočne plnil v žiadnom prípade neznamená uznanie celého záväzku žalovaného, nakoľko z jeho správania nepochybne počas celej doby vyplýva, že neuznáva zvyšok záväzku a z toho dôvodu nemožno aplikovať § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Tomuto názoru žalovaného nie je možné prisvedčiť. 21. Podľa § 323 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. Za uznanie nepremlčaného záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené v § 407 ods. 2 a 3. 22. Podľa § 407 ods. 3 Obch. zák., ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. 23. Aby uznanie dlhu vyvolávalo tie účinky, ktoré s ním spája § 323 ods. 1 Obch. zák., musí akt uznania spĺňať niektoré formálne a obsahové náležitosti. V prvom rade vyžaduje pre uznanie záväzku písomnú formu. Ďalej uznanie ako jednostranný právny úkon musí byť dlžníkom adresovaný, resp. určený veriteľovi. Napokon, z hľadiska obsahu úkonu uznania záväzku, sa na rozdiel od občianskoprávnej úpravy uznania dlhu, nevyžaduje určenie výšky ani právneho dôvodu záväzku, ktorý sa uznáva, stačí, ak bude z obsahu úkonu uznania záväzku záväzok, ktorý sa uznáva, bezpečne identifikovateľný a odlíšiteľný od iných záväzkov prípadne existujúcich medzi veriteľom a dlžníkom. Odsek 2 § 323 Obch. zák. ustanovuje výnimky z požiadavky výslovnosti prejavu vôle dlžníka uznať svoj záväzok, a to tým, že ako uznanie záväzku kvalifikuje úkony, u ktorých možno mať za to, že ich realizáciou dlžník uznal svoj záväzok konkludentne. Ako je zrejmé zo znenia článku III. Dohody o postúpení práv a záväzkov zo dňa 03.05.2010, zmluvné strany sa dohodli, že spoločnosť žalovaný uhradí zvyšok už agentúrou Casovia Trade Agency, s.r.o. fakturovanej odmeny v zmysle Zmluvy a Dodatku vo výške 205.600 eur preberateľovi (Keramon Košice, spol. s r.o. - právny predchodca žalobcu). Z obsahu písomného potvrdenia organizačnej zložky žalovaného zo dňa 19.12.2013 je zrejmé, že žalovaný uznal voči právnemu predchodcovi žalobcu KERAMON Košice, spol. s r.o. záväzok vo výške 185.600 eur, ktorý označil v zozname záväzkov ku dňa 30.11.2013 v uvedenej výške a pár. symbolom 10030022 a zároveň ho požiadal o odsúhlasenie a potvrdenie jeho správnosti. V tomto smere odvolací súd považuje obranu žalovaného za účelovú, nakoľko z týchto listinných dôkazov je zrejmé, že žalovaný uznal záväzok, ktorý mu vznikol na základe Zmluvy o vykonaní reklamy zo dňa 04.03.2010, fakturovaný faktúrou č. 10/03/02/2. Odvolací súd ďalej poukazuje aj na čiastočnú úhradu tejto faktúry vo výške 100.000 eur, ktorá má v zmysle cit. ust. zákona tiež účinky uznania zvyšnej časti dlhu žalovaného vo výške 185.600 eur. 24. Dôsledkom uznania záväzku je vznik vyvrátiteľnej domnienky o tom, že záväzok v čase jeho uznania dlžníkom existoval. Dôsledkom vyvrátiteľnosti tejto domnienky je to, že dlžník má naďalej možnosť dokázať, že uznaný záväzok v čase uskutočnenia aktu uznania v skutočnosti neexistoval, či už preto, lebo nikdy nevznikol, alebo preto, lebo ešte pred jeho uznaním zanikol. V prípade, že dlžník neunesie dôkazné bremeno tvrdenia a dôkazu o tom, že v dobe uznania záväzku tento neexistoval, súd bude mať na základe uvedenej právnej domnienky skutočnosť existencie uznaného záväzku za preukázanú. Je teda vecou dlžníka, aby dokazoval neexistenciu záväzku, ktorý uznal a popr. niesol i všetky dôsledky z toho, že túto skutočnosť v súdnom konaní nepreukázal. Odvolací súd zdôrazňuje, že nestačí určitú skutočnosť len poprieť, ale strana musí uviesť aj vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, na čo nadväzuje povinnosť označiť dôkazy na ich preukázanie. Nakoľko žalovaný nepreukázal svoje tvrdenia, že právny predchodca žalobcu mu nepredložil všetky doklady preukazujúce vykonanie reklamy podľa zmluvy, neuniesol ohľadom svojich tvrdení v tomto smere dôkazné bremeno. 25. V sporovom konaní sú strany sporu povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazná povinnosť v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia, znamená, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli preukázané jej tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho, kto existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. 26. Ak teda žalovaný tvrdil aj skutočnosť, že bola uzavretá ústna dohoda, podľa ktorej sa mala reklama vykonať tak, že jej výsledkom malo byť získanie väčšieho počtu zákaziek o väčších objemoch na Slovensku a ktorá mala riešiť aj problémy na už začatých stavbách, bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti. Žalobca toto tvrdenie považoval za neoprávnené a nepravdivé, s úmyslom žalovaného vyhnúť sa splneniu svojej povinnosti. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje zhodne so žalobcom aj na ustanovenie čl. VIII. Zmluvy ods. 8.2, v ktorom bolo dohodnuté, že akékoľvek zmeny a doplnky k tejto zmluve vyžadujú vždy písomnú formu. Žalovaný v konaní nepreukázal uzavretie ním tvrdenej dohody v písomnej, ani ústnej forme, preto súd prvej inštancie správne vyhodnotil obranu žalovaného ako účelovú. 27. Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, preto odvolací súd odvolaniu žalovaného nevyhovel a napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny. 28. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania, o ich výške rozhodne súd prvej inštancie. 29. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 30. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 31. Tento rozsudok bol členmi senátu prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).