Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/137/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214201633 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1214201633.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci žalobkyne: Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., Mamateyova ul. č. 17, Bratislava proti žalovanému: O. W., I. G. Q.. Č.. XX, I., o zaplatenie 5.945,29 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 22. januára 2016, č. k. 21C/241/2014- 81, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e . Žalovanému sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanému domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 5.945,29 eur a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaný bol v období od 22.01.1996 zdravotne poistený v Českej republike. Z odhlášky poistenca zo dňa 21.11.2012 vyplýva, že žalovanému zaniklo zdravotné poistenie v SR dňa 30.04.2004. Z výpisu vykázanej zdravotnej starostlivosti za obdobie od 01.05.2004 do 30.04.2010 vyplynulo, že za žalovaného, ktorý bol v uvedenom období evidovaný ako poistenec žalobkyne, táto zaplatila za poskytnutú zdravotnú starostlivosť spolu sumu 5.934,29 eur. Výzvou č. XXXXVPXXXXXXXXXXX, Y. XX.XX.XXXX žalobkyňa vyzvala žalovaného, aby uhradil náklady poskytnutej zdravotnej starostlivosti v celkovej výške 5.934,- eur do 15 dní od doručenia výzvy. Žalobkyňa dôvodila tým, že žalovaný mal nárok na úhradu zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného poistenia len v čase existencie poistného vzťahu k zdravotnej poisťovni. V prípade, že nastanú skutočnosti, s ktorými zákon spája zánik účasti na verejnom zdravotnom poistení, je každý povinný v zákonom stanovenej lehote túto skutočnosť oznámiť zdravotnej poisťovni, ktorá v čase trvania poistného vzťahu vykonávala jeho zdravotné poistenie. Oznamovaciu povinnosť si žalovaný splnil až 21.11.2012, teda oneskorene a preto poisťovňa za neho hradila náklady zdravotnej starostlivosti aj v čase, keď už na ňu nemal nárok, keďže nebol zdravotne poistený na území Slovenskej republiky. Na splnenie oznamovacej povinnosti žalovaného sa v dotknutom období v roku 1996, keď sa zdravotne poistil na území Českej republiky, vzťahoval zák. č. 273/1994 Z.z.. Je zrejmé, že žalovaný sa v rozhodnom období od 01.05.2004 do 30.04.2010 trvale zdržiaval na území Českej republiky, kde bol nepretržite od 22.01.1996 aj zdravotne poistený, pretože pracoval pre cudzieho zamestnávateľa. Podľa § 11 ods. 3 zák. č. 273/1994 Z. z. poistenec, u ktorého zdravotné poistenie vzniklo získaním trvalého pobytu na území SR, alebo u ktorého zdravotné postenie zaniklo skončením tohto trvalého pobytu, je povinný prihlásiť sa, alebo odhlásiť sa v príslušnej poisťovni najneskôr do 8 dní odo dňa, keď účasť na zdravotnom poistení vznikla alebo zanikla. Žalobkyňa poukazovala na to, že o vedomosti žalovaného o tom, že nie je poistencom žalobkyne, svedčí jednak to, že v zahraničí si vedome musel vybrať zdravotnú poisťovňu, doručiť jej prihlášku poistenca, táto poisťovňa mu musela vydať preukaz poistenca, s ktorým sa mal preukazovať pred poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Napriek tomu sa žalovaný pred poskytovaním zdravotnej starostlivosti v SR preukázateľne preukazoval preukazom poistenca žalobkyne, pričom vedel, že nie je jej poistencom, o čom svedčí aj to, že v stanovisku k odvolaniu žalobkyne uviedol, že bol vždy ubezpečovaný, že zdravotné poistenie je nutné platiť iba v jednom štáte a teda jednej zdravotnej poisťovni. Žalovaný však svoje zdravotné poistenie v zahraničí pred poskytnutím zdravotnej starostlivosti v SR zamlčal, nepreukázal sa príslušným zahraničným preukazom, ale nevráteným preukazom žalobkyne. Žalovaný uvádzal, že po rozdelení Česko slovenskej federatívnej republiky ho automaticky jeho zamestnávateľ, ktorý mal sídlo v Českej republike, poistil v českej poisťovni, o čom ani nemal vedomosť. Z tohto dôvodu ani nemal vedomosť o tom, že by sa mal z poisťovne odhlasovať, alebo niekde niečo nahlasovať. Žalovaný bol v tom, že keďže platí kontinuálne poistenie, nie je dôležité, či sa preukazuje pôvodnou alebo novou kartičkou. Ak by ho bola slovenská poisťovňa včas informovala o tom, že z jeho strany nie je uhrádzané poistné, bol by túto situáciu okamžite riešil tak, ako to spravil aj teraz. Žalovaný nemal vedomosť o tom, že sa dopúšťa protiprávneho konania. Preukaz poistenca nevrátil vzhľadom na to, že bol poistený a platil riadne poistné, vychádzal z toho, že toto poistenie platí aj na Slovensku a nepredpokladal, že sa dopúšťa niečoho protizákonného v tom smere, že nevrátil preukaz slovenskej poisťovne a týmto sa preukazoval. Nebolo jeho úmyslom poškodiť žalobkyňu, pretože ošetrenie lekára vyhľadával len v čase, keď to bolo akútne. Za celú dobu 16 rokov sa mu nestalo, že by ho slovenská poisťovňa upozornila na to, že neplatí poistné. Žalovaný sa nepreukazoval preukazom zahraničnej poisťovne preto, lebo vychádzal z toho, že tento preukaz je platný len v Českej republike, bol presvedčený o tom, že poistenie mu platí aj na Slovensku. Po vstupe Českej republiky do Európskej únie disponoval už aj európskym preukazom zdravotnej poisťovne. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Poukázal na to, že v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. o náhradu škody existenciu úmyslu (ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie) treba dokázať. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda žalobkyňa tvrdila, že žalovaný úmyselne využíval služby poskytovania zdravotnej starostlivosti v zdravotníckych a lekárenských zariadeniach na území SR a pritom vedel, že nie je zdravotne poistený u žalobkyne a preukazoval sa neplatným preukazom poistenca, bolo jej povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti. Žalobkyňa však v konaní neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala úmyselné konanie žalovaného a teda, že žalovaný sa na jej úkor úmyselne bezdôvodne obohatil. Preto sa predmetný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčuje v trojročnej objektívnej premlčacej dobe. Bolo nesporné, že k bezdôvodnému obohateniu došlo v období od 01.05.2005 do 30.04.2010 preplatením nákladov zdravotnej starostlivosti žalovanému, keď tento nebol poistencom žalobkyne. 3 - ročná objektívna premlčacia doba na uplatnenie predmetného nároku teda začala žalobkyni plynúť dňa 01.05.2010 a uplynula dňom 30.04.2013. Žalobkyňa podala žalobu na súd prvého stupňa až dňa 27.01.2014, t. j. oneskorene - po uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 2 Obč. zák.. Keďže žalovaný sa premlčania dovolal, žalobkyni nebolo možné premlčané právo priznať (§ 100 ods. 1 Obč. zák.). Z týchto dôvodov súd prvého stupňa žalobu zamietol. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobe vyhovie. Uviedla, že už to, že sa žalovaný mnohopočetne preukazoval preukazom poistenca žalobkyne pred poskytovaním zdravotnej starostlivosti v Slovenskej republike, možno samo o sebe hodnotiť ako úmyselné konanie. Ak by sa žalovaný takto preukazoval iba jednorazovo, resp. v ojedinelých prípadoch, mohlo by byť toto nedôvodné použitie predmetného preukazu hodnotené ako neúmyselné resp. nedbanlivostné. Vzhľadom na početnosť preukazovania je evidentné, že žalovaný musel vedome používať na území Slovenskej republiky preukaz poistenca žalobkyne. Za účelové a nevieryhodné považuje vysvetlenie žalovaného, že si myslel, že mu české poistenie platí aj na Slovensku. Ak by bol žalovaný skutočne názoru, že mu české zdravotné poistenie platí aj na Slovensku, na území Slovenskej republiky by sa preukazoval preukazom poistenca českej zdravotnej poisťovne. Za nepravdivé považuje vyjadrenie žalovaného, že údajne nemal vedomosť, v ktorej zdravotnej poisťovni v Českej republike je zdravotne poistený, pretože sa do nej neprihlasoval sám, ale ho do nej automaticky poistil jeho zamestnávateľ v Českej republike. V tomto smere žalobkyňa poukazovala na § 10 ods. 1 písm. b), § 11 ods. 1 písm. a), § 12 písm. b) zák. č. 48/1997 Sb. o veřejném zdravotním pojištění. Navyše príslušná česká zdravotná poisťovňa vydala žalovanému preukaz poistenca, ktorým tento disponoval, a teda musel mať plnú vedomosť, ktorá je jeho zdravotná poisťovňa v Českej republike. Napriek tomu aj pri vedomosti, že došlo k rozdeleniu štátov a systémov zdravotného poistenia a vedomosti, že po tomto rozdelení nemá od nepríslušnej poisťovne (žalobkyne) nárok na poistné plnenie, sa aj po roku 2004 na území Slovenskej republiky i naďalej preukazoval nevráteným preukazom poistenca žalobkyne. Žalovaný si tak nemusel pre územie Slovenskej republiky vybavovať u svojej českej zdravotnej poisťovne príslušné nárokové doklady, oprávňujúce ho čerpať na území Slovenskej republiky plnú zdravotnú starostlivosť, ale s nevráteným preukazom poistenca žalobkyne si na jej účet nechával túto zdravotnú starostlivosť v Slovenskej republike poskytovať, využijúc nevedomosť žalobkyne o zdravotnom poistení žalovaného v zahraničí. Táto nevedomosť pramenila z toho, že žalovaný v rozpore s legislatívou neoznámil žalobkyni v stanovenej lehote zánik jeho zdravotného poistenia v Slovenskej republike, ani jej nevrátil preukaz poistenca, a o týchto rozhodných skutočnostiach neinformoval ani poskytovateľov zdravotnej starostlivosti v Slovenskej republike, hoci o nich mal plnú vedomosť a disponoval preukazom poistenca českej zdravotnej poisťovne. Žalovaný tak konal úmyselne, keď v záujme nepomerne jednoduchšieho prístupu k zdravotnej starostlivosti na území Slovenskej republiky vedome nevrátil žalobkyni preukaz poistenca a neoznámil jej, že je zdravotne poistený v zahraničí. Súd prvého stupňa však predmetné účelové, nevieryhodné a protiprávne vysvetlenia žalovaného v plnej miere a bez akýchkoľvek pochýb akceptoval. Na základe uvedeného súd prvého stupňa nesprávne vychádzal z toho, že predmetný nárok na premlčuje v 3 - ročnej objektívnej premlčacej dobe, pričom tento nárok sa premlčuje v 10 - ročnej objektívnej premlčacej dobe. Je totiž evidentné, že žalovaný konal pri plnej vedomosti o tom, ktorej konkrétnej zdravotnej poisťovne je poistencom, plnej vedomosti o tom, že nie je poistencom žalobkyne a pri disponovaní preukazom príslušnej českej zdravotnej poisťovne sa opakovane vedome pred poskytovaním zdravotnej starostlivosti v Slovenskej republike preukazoval nevráteným preukazom poistenca žalobkyne, na účet ktorej si takto nedôvodne nechával poskytovať zdravotnú starostlivosť. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd je zhodne so súdom prvého stupňa toho názoru, že konanie žalovaného, ktorým sa bezdôvodne obohatil, nevykazuje znaky úmyselného konania. Občiansky zákonník, ani iný občianskoprávny predpis, pojem a podstatu úmyselného konania nevymedzuje, vychádza sa preto z právnej úpravy zavinenia obsiahnutej v Trestnom zákone. V prípade bezdôvodného obohatenia o priamy úmysel ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, vedel, že svojím konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne ho aj získať chcel. O nepriamy úmysel ide, ak ten, kto sa na úkor iného obohatil, vedel, že svojím konaním obohatenie, ktoré mu neprináleží, môže získať, a s týmto následkom bol uzrozumený pre prípad, že nastane. V oboch prípadoch je rozhodujúcim znakom úmyslu predchádzajúca vedomosť subjektu, ktorý sa neoprávnene obohatil, o tom, že svojim konaním získava (priamy úmysel) alebo získať môže (nepriamy úmysel) hodnoty vyjadriteľné v peniazoch, ktoré mu neprináležia (rozsudok NS ČR zo dňa 20.02.2003, sp. zn. 33Odo/938/2002). Ľahostajný vzťah k vzniku bezdôvodného obohatenia sa pod kategóriu nepriameho úmyslu nezaraďuje, pretože skutočný vzťah ľahostajnosti k následku nestačí na naplnenie vôľovej zložky nepriameho úmyslu. Pri nedbanlivostnom zavinení na rozdiel od úmyselného zavinenia konajúci nechce spôsobiť bezdôvodné obohatenie, ani s jeho spôsobením nesúhlasí. Nedbanlivosť môže byť vedomá, pri ktorej konajúci síce nechcel spôsobiť bezdôvodné obohatenie, avšak vedel, že ho môže spôsobiť a bez primeraných dôvodov sa spoliehal na to, že ho nespôsobí. Nedbanlivosť môže byť aj nevedomá, pri ktorej konajúci nechcel spôsobiť bezdôvodné obohatenie, hoci o tom vzhľadom na okolnosti a na svoje pomery vedieť mal alebo vedieť mohol. Nevedomá nedbanlivosť nezahŕňa vedomosť konajúceho, avšak konajúci vedieť mal a mohol, že svojím konaním môže vyvolať vznik bezdôvodného obohatenia. Táto povinnosť, resp. možnosť vedomosti je súčasne podmienená okolnosťami prípadu a osobnými pomermi konajúceho. V prejednávanej veci žalovaný zavinil vznik bezdôvodného obohatenia nevedomou nedbanlivosťou, pretože nechcel spôsobiť bezdôvodné obohatenie, hoci o tom vedieť mal a mohol. Pokiaľ by sa mala v prejednávanej veci aplikovať 10 - ročná objektívna premlčacia doba, bolo by treba preukázať (v takomto prípade dôkazné bremeno zaťažuje žalobkyňu), že žalovaný sa chcel na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatiť, resp. že s tým bol aspoň uzrozumený. Iba samotná skutočnosť, že žalovaný využíval zdravotnú starostlivosť v zariadeniach na území SR, pri ktorej sa preukazoval preukazom poistenca žalobkyne, jeho úmysel bezdôvodne sa obohatiť nepreukazuje. O úmysle žalovaného by bolo možné hovoriť až po tom, čo ho žalobkyňa na tento nesprávny postup upozornila v septembri 2012. Ako uviedol sám žalovaný, nemal vedomosť o tom, že si počína neoprávnene, keď vychádzal zo skutočnosti, že keďže si platí zdravotné poistenie v ČR, môže využívať zdravotnú starostlivosť aj na území SR; nemal totiž vedomosť o odhlasovacej povinnosti voči žalobkyni, keďže do roku 1993 bol poistencom jednej zdravotnej poisťovne pôsobiacej na celom území ČSFR a po vstupe oboch štátov do EÚ bol presvedčený, že môže využívať zdravotnú starostlivosť na území SR. Nevedomosť žalovaného umocňovala aj skutočnosť, že ho žiadne zdravotnícke zariadenie, ani žalobkyňa pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti neupozornili na nesprávny postup, neodmietli mu poskytnúť zdravotnú starostlivosť a navyše, žalobkyňa, ktorá zo svojej evidencie vedela, že žalovaný jej dlhodobo neplatí zdravotné poistenie, túto situáciu neriešila a naďalej zdravotníckym zariadeniam preplácala výkony za zdravotnú starostlivosť poskytnutú žalovanému na území SR. Je to potom žalobkyňa, ktorá zanedbala prevenčnú povinnosť predchádzať vzniku bezdôvodného obohatenia. Žalovaný po upozornení na túto skutočnosť v septembri 2012 obratom kontaktoval českú zdravotnú poisťovňu a vec sa neodkladne snažil riešiť, a v dôsledku toho táto česká zdravotná poisťovňa žalobkyni refundovala aspoň náklady vo výške 2.091,92 eur. Zároveň bolo žalovanému na základe potvrdenia českej zdravotnej poisťovne garantované krytie všetkých nákladov vzniknutých pri zdravotníckych úkonoch voči jeho osobe na území Slovenskej republiky. Aj toto následné správanie sa žalovaného a jeho prístup k riešeniu vzniknutej situácie nasvedčuje neexistencii jeho úmyslu bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobkyne. Žalobkyňa teda v konaní nepreukázala, že by žalovaný v rozhodnom období (do roku 2010) sa chcel na jej úkor bezdôvodne obohatiť, resp. že s tým bol aspoň uzrozumený. Žalobkyňa síce preukázala, že žalovaný sa svojím konaním na jej úkor v žalovanom období bezdôvodne obohatil, ale súčasne nepreukázala, že tak robil úmyselne. Odvolacie dôvody, ktorými sa žalobkyňa snažila preukázať, že konanie žalovaného bolo úmyselné (napr. že sa žalovaný mnohopočetne preukazoval preukazom poistenca žalobkyne pred poskytovaním zdravotnej starostlivosti a pod.) iba preukazujú existenciu samotného bezdôvodného obohatenia, súčasne však nepreukazujú, že žalovaný takto konal v úmysle bezdôvodne sa obohatiť. Pre posúdenie úmyslu, resp. pre posúdenie otázky, či sa v danom prípade jednalo o úmyselné bezdôvodné obohatenie, bol rozhodujúci úmysel žalovaného pri jeho získavaní, a nie až dodatočné zistenie skutočnosti, že sa jednalo o bezdôvodné obohatenie. Samotná žalobkyňa, hoci vedela, že jej žalovaný niekoľko rokov neuhrádza poistné, bez ďalšieho ďalej preplácala jemu poskytované výkony zdravotnej starostlivosti na území SR. Žalobkyňa v konaní nepreukázala skutočnosť, že žalovaný sa nechával ošetrovať na území SR s úmyslom bezdôvodne sa obohacovať na úkor žalobkyne. Nešlo o prípady, kedy by zdravotnícke zariadenia na území SR poskytovali kvalitnejšiu zdravotnú starostlivosť ako zdravotnícke zariadenia na území ČR, a teda, že by žalovaný z tohto dôvodu cieľne za ošetrením cestoval na územie SR. Odvolacie námietky žalobkyne nepreukazujú úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť, ale preukazujú len samotné bezdôvodné obohatenie. Odvolacia argumentácia žalobkyne tak smerovala skôr k preukazovaniu samotnej existencie bezdôvodného obohatenia, t. j. plnenie za žalovaného, než k preukazovaniu úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohatiť. Porušenie zákona žalovaným samo o sebe nepreukazuje jeho úmysel bezdôvodne sa obohatiť. Nemožno preto akceptovať názor žalobkyne, že úmysel bezdôvodne sa obohatiť možno vyvodiť už z toho, že činnosť žalovaného bola podľa platnej právnej úpravy zakázaná. Keďže teda žalobkyňa v konaní nepreukázala či už priamy alebo nepriamy úmysel žalovaného bezdôvodne sa na jej úkor obohatiť, uplatnené právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčuje v 3 - ročnej objektívnej premlčacej dobe uvedenej v § 107 ods. 2 Obč. zák.. Táto premlčacia doba začala plynúť najneskôr dňom 01.05.2010, teda dňom nasledujúcim po dni 30.04.2010, kedy žalobkyňa uhradila posledné náklady na zdravotnú starostlivosť poskytnutú žalovanému na území SR a uplynula dňom 30.04.2013. Keďže žalobca podal žalobu na súd prvého stupňa až dňa 27.01.2014, podal ju oneskorene - po uplynutí premlčacej doby. Keďže žalovaný sa premlčania dovolal, uplatnené právo nebolo možné žalobkyni priznať. Súd prvého stupňa teda rozhodol správne, keď žalobu zamietol. Z toho vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p., v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože návrh na ich priznanie nepodal a v odvolacom konaní mu ani žiadne trovy nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.