Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/220/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214201633 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1214201633.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., IČO: 35 937 874, Mamatejova ul. č. 17, Bratislava, adresa pre doručovanie: Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., Krajská pobočka Bratislava, Oddelenie právne, Ružová dolina č. 10, Bratislava, proti žalovanému: O. W., E.. XX.XX.XXXX, I. G. Q.. Č.. XX, I., o zaplatenie istiny 5.945,29 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 28. januára 2015, č. k. 21C/241/2014 - 64, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému uloženia povinnosti zaplatiť mu sumu 5.945,29 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50 % ročne odo dňa 08.06.2013 do zaplatenia, titulom úhrady nákladov zdravotnej starostlivosti za obdobie od 01.05.2004 do 30.04.2010, ktoré za neho žalobca uhradil napriek tomu, že žalovaný nebol jeho poistencom. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 9, § 11 ods. 3, 5 zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení účinnom v roku 1996, § 100 ods. 1, § 106 ods. 1, 2, § 420 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka a vecne dôvodne vznesenou námietkou premlčania uplatneného nároku žalovaným, keď dospel k záveru, že právo žalobcu je premlčané a uplatnený nárok mu preto nie je možné priznať. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný sa v rozhodnom období od 01. 05. 2004 do 30. 04. 2010 trvale zdržiaval na území Českej republiky, kde aj bol nepretržite od 22. 01. 1996 zdravotne poistený, pričom si povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 11 ods. 3 zák. č. 273/1994 Z. z. nesplnil, z dôvodu ktorého vznikla žalobcovi škoda v sume 5. 945, 29 eur, predstavujúca žalobcom vynaložené náklady na úhradu zdravotnej starostlivosti poskytnutej žalovanému v období od 01.05.2004 do 30.04.2010, preplatením nákladov poskytnutej zdravotnej starostlivosti v dôsledku oznamovacej povinnosti žalovaného, podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa v dôvodoch napadnutého rozhodnutia poukázal na to, že žalobca si svoj nárok síce uplatnil v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe (o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá sa prvýkrát dozvedel z odhlášky poistenca dňa 21.11.2012), avšak ho neuplatnil v objektívnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začala plynúť od momentu, keď ku škode skutočne došlo (naposledy dňa 16.04.2010). Uviedol, že objektívna trojročná premlčacia doba žalobcovi uplynula dňom 16.04.2013 a nakoľko žalobca svoj nárok uplatnil žalobou doručenou súdu až dňa 27.01.2014, t.j. oneskorene a žalovaný námietku premlčania vzniesol, nebolo možné premlčané právo žalobcovi priznať. Rozhodnutie o trovách konania súd prvého stupňa odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne tým, že úspešnému žalovanému trovy konania nevznikli. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f O. s. p.) a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a jeho žalobe vyhovieť, resp. zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že už v podaní doručenom súdu prvého stupňa dňa 01. 12. 2014 jednoznačne kvalifikoval uplatnené právo ako nárok na náhradu úmyselne spôsobenej škody, resp. nárok na vydanie úmyselného bezdôvodného obohatenia a preto bolo potrebné v danej veci, pokiaľ ide o plynutie objektívnej premlčacej doby, aplikovať ust. § 106 ods. 2, resp. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré stanovujú pre úmyselne spôsobenú škodu, resp. úmyselné bezdôvodné obohatenie 10 ročnú premlčaciu dobu. Poukázal na skutočnosť, že napriek vedomosti žalovaného, že je zdravotne poistený v inej (zahraničnej) zdravotnej poisťovni, ho na túto rozhodnú skutočnosť neupozornil, resp. mu ju neoznámil a zamlčal, nevrátil ani preukaz poistenca a týmto sa naďalej preukazoval pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti a vydávaní liekov v zdravotníckych zariadeniach v Slovenskej republike, čím si žalovaný vedome nechával na účet žalobcu poskytovať zdravotnú starostlivosť a vydávať lieky, hoci vedel, že nie je jeho poistencom, ale je poistencom inej (zahraničnej) zdravotnej poisťovne, na účet ktorej, mu mala byť zdravotná starostlivosť poskytovaná. Uviedol, že žalovaný tak konal vedome, pretože si inú zdravotnú poisťovňu musel vybrať sám, musel do nej podať prihlášku poistenca a platiť v nej poistné, a táto iná zdravotná poisťovňa mu musela vydať jej preukaz poistenca, príp. aj európsky preukaz zdravotného poistenia, čím využil skutočnosť, že si nesplnil voči nemu základnú oznamovaciu povinnosť, ktorou je oznámiť zánik zdravotného poistenia v poisťovni a v Slovenskej republike, z dôvodu ktorého súčasne figuroval aj v systéme verejného zdravotného poistenia v Slovenskej republike ako aktívny poistenec. Poukázal na skutočnosť, že nemal spoločne so zdravotníckymi zariadeniami možnosť zistiť, že žalovaný je už zdravotne poistený v inej, zahraničnej zdravotnej poisťovni s tým, že žalovaný si svoju oznamovaciu povinnosť splnil až s odstupom šestnástich rokov, počas ktorých úmyselne využíval jeho nevedomosť a poskytovateľov zdravotnej a lekárenskej starostlivosti, do ktorej ich sám zamlčaním skutočnosti uviedol, z dôvodu ktorého premlčacia doba pre uplatnenie nároku na náhradu nákladov zdravotnej starostlivosti vynaložených na žalovaného mu pred podaním žaloby na súd neuplynula. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa považuje za správny a preto ho navrhol potvrdiť. Odmietol tvrdenie, že využíval lekársku starostlivosť v Slovenskej republike s úmyslom poškodiť žalobcu alebo sa na jeho úkor obohatiť s tým, že prevažná časť nákladov na zdravotnú starostlivosť sa týkala kontrol a výkonov na liečbu stredne ťažkej astmy, keď v máji 2006 bol počas pobytu Bratislave prevezený s astmatickým záchvatom na pneumologické oddelenie v Bratislave, kde následne ďalej podstupoval pravidelnú liečbu a kontroly, ktoré trvajú až dodnes. Uviedol, že si tieto zdravotné problémy, ako i medicínske zákroky sám nespôsobil a nevymyslel z dôvodu úmyselného poškodenia žalobcu s tým, že na základe listu žalobcu zo septembra 2012, ktorým ho požiadal o aktualizáciu jeho osobných údajov, keďže boli zistené určité nezrovnalosti v platení zdravotného poistenia, sa okamžite osobne dostavil k žalobcovi, od ktorého sa dozvedel o svojej oznamovacej povinnosti, ktorú si na mieste ihneď splnil. Poukázal na skutočnosť, že ak by bolo tvrdenie žalobcu o jeho úmyselnom konaní pravdivé, nemal by dôvod na jeho výzvu reagovať a prihlásiť sa k registrácii, dokonca v čase, keď žalobcovi uplynula premlčacia doba. Za zarážajúcu považoval skutočnosť, že si žalobca nebol schopný od roku 1996 pri pravidelných ročných uzávierkach zistiť, že mu žalovaný neplatí zdravotné poistenie, pričom ak by ho na túto skutočnosť žalobca upozornil skôr, bol by okamžite reagoval a celá situácia by sa vyjasnila k spokojnosti oboch strán. Uviedol, že si je vedomý nesplnenia svojej zákonnej oznamovacej povinnosti, avšak nešlo o úmysel, ale jeho nevedomosť, keďže je osobou bez právneho vzdelania, pre ktorého sú predpisy v oblasti zdravotného poistenia náročné a ťažko zrozumiteľné. Poukázal na skutočnosť, že po rozpade Československej republiky a rozdelení na Českú a Slovenskú republiku bol vždy ubezpečovaný, že zdravotné poistenie je nutné platiť iba v jednom z pôvodných štátov, a to isté platilo aj po vstupe oboch republík do Európskej únie v roku 2004 s tým, že o svojej oznamovacej povinnosti vo vzťahu k žalobcovi nevedel, pričom po doručení listu žalobcu v roku 2012, v ktorom od neho požadoval úhradu vzniknutých nákladov za obdobie rokov 1996 až 2012 v celkovej výške 8. 244,84 eur, obratom kontaktoval Českú zdravotnú poisťovňu a uplatňoval u nej nárok na preplatenie nákladov žalobcovi a s cieľom riešenia tejto situácie, z vlastnej iniciatívy uhradil žalobcovi náklady zdravotnej starostlivosti za obdobie od roku 1996 do 30. 04. 2004, t. j. do dátumu vstupu Českej a Slovenskej republiky do Európskej únie. Žalovaný v dôvodoch svojho odvolania uviedol, že Česká zdravotná poisťovňa akceptovala jeho požiadavku preplatiť úhradu nákladov žalobcovi, avšak iba za obdobie od roku 2010 do 26. 02. 2013, keď zvyšok požadovaných nákladov za zdravotnú starostlivosť za obdobie od 2004 do 2010, česká zdravotná poisťovňa preplatiť odmietla z dôvodu premlčania s tým, že žalobca v konaní nepredložil jediný dôkaz, ktorý by svedčil o tom, že konal s úmyslom spôsobiť mu škodu, príp. sa na jeho úkor úmyselne bezdôvodne obohatiť, práve naopak, z jeho konania jednoznačne vyplýva, že mal záujem celú záležitosť napraviť a vyriešiť k spokojnosti žalobcu. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť, nakoľko súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a nevykonal dokazovanie na skutočnosti, ktoré v konaní bolo potrebné preukazovať. Z obsahu spisu vyplýva (a v konaní ani nebolo sporné), že žalovaný od 22.01.1996 pracoval a býval v Českej republike, v ktorej bol aj zdravotne poistený s tým, že zdravotné poistenie na území Slovenskej republiky mu zaniklo ku dňu 30.04.2004. Súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že žalovanému podľa ust. § 11 ods. 3, 5 zákona č. 273/1994 Z. z. v platnom znení, vznikla vo vzťahu k žalobcovi odhlasovacia povinnosť zo zdravotného poistenia z dôvodu zániku účasti na zdravotnom poistení (ods. 3), ako i oznamovacia povinnosť ohľadne skutočností rozhodujúcich pre zánik poistenia (ods. 5), ktoré si však žalovaný v zákonnej 8 dňovej lehote nesplnil, keď svoju oznamovaciu povinnosť si splnil až v oznámení zo dňa 21.11.2012 a nakoľko mal žalobca za to, že žalovaný je nepretržite jeho poistencom, za obdobie od 01. 05. 2004 do 30. 04. 2010 (žalované obdobie) preplatil zdravotníckym zariadeniam na území Slovenskej republiky náklady na zdravotnú starostlivosť poskytnutú žalovanému v celkovej výške 5.934,29 eur, ako vyplýva z výpisu vykázanej zdravotnej starostlivosti za obdobie od 01.05.2004 do 30.04.2010. V posudzovanej veci žalobca svoj nárok uplatnil ako nárok na náhradu škody, alebo na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom súd prvého stupňa nárok posúdil ako nárok na náhradu škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka, keď dospel k záveru, že žalobcovi v dôsledku porušenia oznamovacej povinnosti žalovaným vznikla škoda preplatením nákladov poskytnutej zdravotnej starostlivosti. Odvolací súd sa s týmto právnym záverom nestotožnil z dôvodu, že iba samotné porušenie oznamovacej povinnosti (resp. jej nesplnenie) žalovaným neviedlo k vynaloženiu (úhrade) nákladov na jeho zdravotnú starostlivosť zo strany žalobcu, ale k ich vynaloženiu došlo v dôsledku toho, že žalovaný podstúpil lekárske výkony v zariadeniach zdravotníckej starostlivosti na území Slovenskej republiky, hoci na tomto území nemal platné zdravotné poistenie, t. j. až samotným využitím služieb zdravotnej starostlivosti žalovaným na území Slovenskej republiky, z čoho vyplýva, že ak by sa žalovaný neliečil v týchto zdravotníckych zariadeniach (resp. nepodrobil sa lekárskym zákrokom), samotné porušenie oznamovacej povinnosti z jeho strany by vynaložené náklady žalobcom nevyvolalo a preto bolo potrebné uplatnený nárok právne posúdiť ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 454 Občianskeho zákonníka, keďže žalobca plnil za žalovaného to, čo mal plniť sám žalovaný, nakoľko žalovaný (keďže nemal na území Slovenskej republiky uzavreté platné zdravotné poistenie) bol zo zákona povinný uhrádzať si náklady takto poskytnutej zdravotnej starostlivosti sám, a ak ich za neho uhradil žalobca, potom plnil za žalovaného to, čo mal plniť sám žalovaný, príp. ak žalobca takto postupoval s vedomím, že plní svoj vlastný dlh pôjde o skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia, resp. konkurenciu s bezdôvodným obohatením podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Podľa § 454 Občianskeho zákonníka, bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám. Bezdôvodné obohatenie vzniká na základe objektívnej skutočnosti, a to získaním bezdôvodného obohatenia na úkor iného, pričom sa nevyžaduje, aby takéto obohatenie bolo získané zavineným protiprávnym úkonom. Základným predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia je vznik objektívne merateľného majetkového prospechu u obohateného, pričom k zväčšeniu jeho majetku došlo v rozpore s právom uznanými dôvodmi s tým, že dôkaz o existencii bezdôvodného obohatenia na strane obohateného, musí ponúknuť postihnutý, ktorý žalobou na súde žiada vydanie bezdôvodného obohatenia, respektíve jeho peňažnú náhradu. Pre vznik bezdôvodného obohatenia Občiansky zákonník vyžaduje objektívnu skutočnosť, a síce to, aby k bezdôvodnému obohateniu došlo v dôsledku právom uznaných dôvodov, keďže je irelevantné, či k bezdôvodnému obohateniu u povinného subjektu došlo v dôsledku konania tretej osoby. Inštitút bezdôvodného obohatenia smeruje k odčerpaniu prostriedkov od osoby, ktoré získala niektorou zo skutkových podstát uvedený v ustanovení § 451 až § 454 Občianskeho zákonníka. Predpokladom vzniku zodpovednosti z bezdôvodného obohatenia v takomto prípade je na jednej strane existencia právnej povinnosti (zákonnej alebo zmluvnej) na plnenie u toho, za koho sa plnilo, a na druhej strane neexistencia takejto povinnosti u toho, kto v skutočnosti plnil, pričom podstatným je, že za obohateného treba považovať toho, za koho sa plnilo a nie toho, komu sa plnenie poskytlo. Bezdôvodné obohatenie v takom prípade nespočíva vo zväčšení majetku povinného subjektu, ale v tom, že sa jeho majetkový stav nezmenší v dôsledku toho, že jeho dlh bol splnený treťou osobou a tento dôsledok nastáva k okamihu, kedy veriteľ plnenie príjme. Existencia právnej povinnosti, ktorá môže vyplývať zo zákona, zo zmluvy či z inej právnej skutočnosti, je preto nevyhnutným predpokladom nároku podľa § 454 Občianskeho zákonníka, nakoľko bez nej by takto definovaný prospech povinnej osobe nevznikol. Právna povinnosť musí existovať k okamihu, kedy je subjektom, ktorý za iného plní, plnenie poskytnuté (uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/1213/2007). Oproti ostatným skutkovým podstatám zodpovednosti z bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka má v prípade skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia podľa § 454 Občianskeho zákonníka právo požadovať vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia ten, kto plnil za iného, od toho, za koho plnil, a nie od toho, komu plnil. Konkurencia so zodpovednosťou podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka by prichádzala do úvahy iba vtedy, ak ten, kto plnil, sa domnieval, že plnil svoj vlastný dlh. V takom prípade by mal nárok aj proti tomu, komu plnil, aj proti tomu, za koho plnil, pričom plnenie by mohol obdržať len raz (R 1/1979). Podľa § 107 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Z dikcie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že ustanovuje kombinované premlčanie doby, a to subjektívnu, ktorá je dvojročná, a objektívnu, ktorú nemožno prekročiť, hoci by boli ešte podmienky pre plynutie subjektívnej premlčacej doby, a ktorej dĺžka je určená rozdielne podľa charakteru získania bezdôvodného obohatenia. Tieto dve premlčacie doby začínajú, plynú a končia nezávisle od seba, pričom objektívna premlčacia doba je alebo trojročná, ak bezdôvodné obohatenie vzniklo z neúmyselného konania (z nedbanlivosti), alebo 10 - ročná, ak bezdôvodné obohatenie bolo spôsobené úmyselne. Predpoklady vzniku právneho vzťahu bezdôvodného obohatenia preukazuje v súdnom konaní ten, kto sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia a nakoľko súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou nároku, ako ju prezentuje žalobca, nie je rozhodujúce, či uplatnený nárok označuje ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale rozhodujúce sú skutkové tvrdenia, ktorými svoj nárok odôvodňuje. Pre rozlíšenie dĺžky objektívnej premlčacej doby (trojročnej a desaťročnej) je rozhodujúca forma zavinenia konajúceho, teda, či z jeho strany išlo o konanie úmyselné, pričom Občiansky zákonník nedefinuje pojem zavinenia a pri skúmaní tejto otázky vychádza tradične z trestného práva hmotného. Zavinenie je právnou náukou definované ako vnútorný psychický vzťah konajúceho k jeho vlastnému protiprávnemu konaniu, a k výsledku tohto konania. Je založené jednak na prvku poznania spočívajúcom vo vedomosti a predvídania určitého výsledku, jednak na prvku vôle spočívajúcom v tom, že subjekt prejavuje svoju vôľu tým, že niečo chce, ale aj tým, že je s niečím uzrozumený. Ak ide o úmysel, platí buď, že konajúci vedel, že spôsobí bezdôvodné obohatenie (príp. škodu) a chcel ho spôsobiť (priamy úmysel), alebo bol s týmto dôsledkom uzrozumený (nepriamy úmysel). Nedbanlivosť môže byť vedomá, pri ktorej konajúci síce nechcel spôsobiť škodu, avšak vedel, že ju môže spôsobiť a bez primeraných dôvodov sa spoliehal na to, že ju nespôsobí. Nedbanlivosť môže byť aj nevedomá, pri ktorej konajúci nechcel spôsobiť škodu, hoci o tom vzhľadom na okolnosti a na svoje pomery vedieť mal alebo vedieť mohol. V konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia (príp. náhrade škody) existenciu úmyslu treba dokázať. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že ak je plnenie bez právneho dôvodu poskytované postupne po čiastkových sumách, objektívna premlčacia doba začína plynúť pri každej z nich osobitne v okamihu, keď došlo k plneniu z čoho vyplýva, že každá z čiastkových platieb plnených bez právneho dôvodu má tak svoj samostatný právny osud, premlčuje sa samostatne a samostatne sa tiež posudzuje prípadné omeškanie s jej vydaním. Skutočnosť, že oprávnený vyzval obohateného na vydanie všetkých bezdôvodne poskytnutých platieb ich súhrnným vyčíslením, nemôže preto nič zmeniť na tom, že tým požaduje vydanie viacerých plnení poskytnutých bez právneho dôvodu, teda požaduje splniť viacero samostatných dlhov, hoci všetky vznikli nevrátením plnenia z bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na skutočnosť, že iba samotné porušenie oznamovacej povinnosti (resp. jej nesplnenie), ako už odvolací súd uviedol vyššie, žalovaným neviedlo k vynaloženiu (úhrade) nákladov na jeho zdravotnú starostlivosť zo strany žalobcu, ale k ich vynaloženiu došlo v dôsledku toho, že žalovaný podstúpil lekárske výkony v zariadeniach zdravotníckej starostlivosti na území Slovenskej republiky, hoci na tomto území nemal platné zdravotné poistenie, bolo potrebné nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia posúdiť podľa § 454 Občianskeho zákonníka, keďže žalobca plnil za žalovaného to, čo mal plniť sám žalovaný, resp. ide o konkurenciu s nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za predpokladu, že sa žalobca domnieval, že plnil svoj vlastný dlh. Odvolací súd zároveň považuje za potrebné uviesť, že nesprávne právne posúdenie uplatneného nároku súdom prvého stupňa, nemá vplyv na posúdenie začiatku plynutia objektívnej 10 ročnej premlčacej doby (napokon aj samotný žalobca svoj nárok právne kvalifikoval ako nárok na náhradu škody, resp. na vydanie bezdôvodného obohatenia), keďže pri nároku na náhradu škody, ako i pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia plynie, pokiaľ škoda, resp. bezdôvodné obohatenie boli spôsobené úmyselne, rovnaká objektívna premlčacia doba, len s tým rozdielom, že pri úmyselne spôsobenej škody táto plynie odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla (§ 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Povinnosťou súdu prvého stupňa preto bolo v konaní posúdiť rozhodujúcu skutočnosť, ktorou bolo zistenie, či konanie žalovaného, ktorým bola žalobcovi škoda, resp. bezdôvodné obohatenie spôsobené, vykazovalo znaky úmyselného konania alebo nie, a to najmä z dôvodu, že žalobca vo svojich písomných podaniach svoj nárok opieral práve o úmyselné konanie žalovaného, pre ktoré svoj nárok za premlčaný nepovažoval. V zmysle konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napríklad nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I.ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz c/a Španielsko zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je potrebné posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad aj so zreteľom na charakter konania, v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané (Ruiz Torija c/a Španielsko zo dňa 09. decembra 1994). Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že medzi účastníkmi nebol sporný skutkový stav veci, spornou zostala len skutočnosť, či nárok žalobcu sa opiera o úmyselné konanie žalovaného, alebo žalovaný konal iba z nedbanlivosti, a napriek tomu, že z hľadiska správneho právneho posúdenia vznesenej námietky premlčania bola táto otázka rozhodujúcou, súd prvého stupňa nielen nevykonal žiadne dokazovanie a žalovaného k danej skutočnosti ani nevypočul, keď sa bez ďalšieho uspokojil s jeho písomným vyjadrením, v ktorom vzniesol námietku premlčania z dôvodu uplynutia trojročnej objektívnej premlčacej lehoty. Odvolací súd poukazuje na to, že istý charakter „výpovede účastníka konania“ má až samotné vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu, ktorý dôkaz však nebol vykonaný spôsobom predpísaným Občianskeho súdneho poriadku (§ 122 ods. 1 v spojení s § 131 ods. 1 O. s. p.), keďže žalobcovi nebolo umožnené sa k takejto výpovedi vyjadriť, ani umožnené klásť účastníkovi (žalovanému) doplňujúce otázky, pričom samotný výsluch neprebehol na pojednávaní. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f), h) O. s. p. a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O. s. p., v ktorom bude povinnosťou súdu prvého stupňa doplniť dokazovanie za účelom zistenia, či konanie žalovaného (vrátane nesplnenia si oznamovacej povinnosti), ktorého dôsledkom bola úhrada nákladov zdravotnej starostlivosti žalobcom, ktorá mu bola poskytnutá v zdravotníckych a lekárenských zariadeniach na území Slovenskej republiky, možno považovať za konanie úmyselné alebo išlo len o nedbanlivosť (pričom samotná neznalosť právnych predpisov konanie žalovaného neospravedlňuje, zároveň však táto neznalosť nemusí byť úmyselná), a po vyhodnotení vykonaného dokazovania v naznačenom smere ustáliť, aká dĺžka objektívnej premlčacej lehoty na daný prípad dopadá (t.j. trojročná alebo desaťročná). Povinnosťou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude po výsluchu žalovaného (vzhľadom na jeho tvrdenia uvádzané vo vyjadrení k odvolaniu), potrebné sa súčasne vysporiadať aj s argumentáciou žalobcu v priebehu celého konania a vyvodzujúceho úmyselné konanie žalovaného z toho, že žalovaný vedel, že nie je zdravotne poistený u žalobcu, a napriek tomu využíval služby poskytovania zdravotnej starostlivosti v zdravotníckych a lekárenských zariadeniach na území Slovenskej republiky, pričom sa preukazoval neplatným preukazom poistenca, keď v prípade pochybností platí, že dôkazné bremeno o úmyselnom konaní žalovaného, v konaní zaťažuje žalobcu. O trovách prvostupňového i odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci (§ 224 ods. 3 O. s. p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.