Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/234/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214205791 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1214205791.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: T. F., N.. XX. XX. XXXX, A. D. L.. Č.. X, A., proti Y.: Q. F., N.. XX. XX. XXXX, A. Š. L.. Č.. XX, A., zastúpená advokátom: JUDr. Florián Karabinoš, Romanova ul. č. 4, Bratislava, o zrušenie vyživovacej povinnosti, na odvolanie navrhovateľa a odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 15. apríla 2015, č. k. 50C/58/2014 - 114, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči odporkyni uloženú rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, č. k. 1P/224/2011 (správne spisová značka, pozn. odvolacieho súdu) zo dňa 25. 06. 2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 11PCoP/468/2012 - 310 zo dňa 08. 04. 2013 ku dňu 05. 03. 2014, vo zvyšku návrh zamietol a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trov konania na účet Advokátskej kancelárie Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grosslingova 4 (správne Grösslingova), Bratislava vo výške 478, 63 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 62 ods. 1, § 65 ods. 1, 3, § 78 ods. 2 Zákona o rodine a vecne tým, že vyživovaciu povinnosť navrhovateľa k odporkyni zrušil ku dňu 05. 03. 2014, t. j. ku dňu kedy návrh na súd podal s tým, nakoľko zrušiť vyživovaciu povinnosť spätne možné nie je, návrh navrhovateľa v časti spätného zrušenia výživného na plnoleté dieťa ku dňu 01. 01. 2013 zamietol. Uviedol, že mal vykonaným dokazovaním preukázané, že odporkyňa bola riadnou študentkou denného štúdia druhého stupňa na Obchodnej fakulte ekonomickej univerzity v Bratislave, študijný odbor manažment cestovného ruchu, od 01. 09. 2011 do 24. 10. 2013, kedy ukončila štúdium obhajobou záverečnej práce a vykonaním štátnej skúšky dňa 24. 10. 2013 s tým, že odporkyňa preukázala, že navrhovateľ jej neplatil výživné v roku 2013, keď na pojednávaní dňa 27. 06. 2014 bol navrhovateľovi zamestnancom exekútorského úradu exekútora JUDr. Rudolfa Krutého odovzdaný návrh na začatie exekúcie. Nestotožnil sa s argumentáciou navrhovateľa tvrdiaceho, že konanie odporkyne je v rozpore s dobrými mravmi, keďže sa o neho nezaujímala s tým, že síce výsluchom účastníkov konania dospel k záveru, že vzťahy medzi nimi sú v značnom rozsahu rozvrátené, keď navrhovateľ nadobudol dojem, že odporkyňa sa o neho nezaujíma a odporkyňa má za to, že ju otec ponižuje, avšak uvedené okolnosti neposúdil ako rozpor s dobrými mravmi, nakoľko absencia v komunikácii nie je dôvodom na vyhodnotenie situácie ako rozpor s dobrými mravmi, pričom ako rozpor s dobrými mravmi nebolo možné hodnotiť ani konanie odporkyne spojené so štúdiom, keďže ho ukončila v súlade s predpismi upravujúcimi štúdium. K možnosti a schopnosti odporkyne samostatne sa živiť počas štúdia uviedol, že z daňového priznania za rok 2013 predloženého odporkyňou zistil, že ako študent si privyrábala na dohodu a napriek tomu, že nemala pripravenú záverečnú prácu na VŠ v máji 2013 v dôsledku subjektívnych (pomalý prístup), ale i objektívnych okolností (neprítomnosť kantora v zimnom septembri v škole), na záverečnej práci, ktorú odovzdala a obhájila v októbri 2013, sa intenzívne pripravovala. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 3 O. s. p. a vecne čiastočným úspechom odporkyne v konaní, ktorej priznal plnú náhradu trov konania, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za 7 úkonov právnej pomoci podľa § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. (prevzatie a príprava dňa 28. 03. 2014, písomné vyjadrenie dňa 10. 04. 2014, účasť na pojednávaní dňa 27. 06. 2014, písomné podanie dňa 01. 08. 2014, účasť na pojednávaní dňa 08. 10. 2014 á 61, 87 eur za jeden úkon v roku 2014, účasť na pojednávaní dňa 16. 01. 2015, účasť na pojednávaní dňa 15. 04. 2015 za jeden úkon á 64, 54 eur za jeden úkon v roku 2015, režijný paušál za 5 úkonov v roku 2014 á 8, 04 eur a 2 úkony v roku 2015 á 8, 39 eur, všetko spolu v celkovej výške 478, 63 eur. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a napokon z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť v časti výroku o zrušení vyživovacej povinnosti a jeho vyživovaciu povinnosť voči odporkyni uloženú rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25. 06. 2012, č. k. 1P/224/2011 (správne spisová značka, pozn. odvolacieho súdu) zrušiť ku dňu 01. 01. 2013 a vo výroku, ktorým rozhodol o trovách konania zmeniť a odporkyni uložiť povinnosť zaplatiť mu náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že súd prvého stupňa pri aplikácii ustanovení § 62 ods. 1, § 65 ods. 3 a ust. § 78 ods. 1, 2 Zákona o rodine v znení neskorších predpisov vykonal ich nesprávny výklad, dôsledkom čoho je nesprávne rozhodnutie vo veci, nakoľko prvoradým a základným kritériom pre rozhodovanie súdu v otázke zrušenia jeho vyživovacej povinnosti voči odporkyni je dôkladné posúdenie skutočností, ktoré určuje ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine, ktoré upravuje čas trvania zákonnej vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom, a to tak, že vyživovacia povinnosť rodičov trvá do času, kým deti nie sú schopné sa samé živiť s tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania mal posúdiť pomery dieťaťa, zistiť, či sa od poslednej úpravy vyživovacej povinnosti pomery dieťaťa zmenili a či nastala skutočnosť odôvodňujúca záver, že dieťa je schopné sa živiť samé, pričom ak vyživovacia povinnosť pominula, súd presne a nepochybne stanoví deň, kedy sa tak stalo. Poukázal na skutočnosť, že jeho vyživovacia povinnosť bola naposledy upravená rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25. 06. 2012, č. k. 1P/224/2011 - 276, ktoré v časti bežného výživného nadobudlo právoplatnosť dňa 24. 08. 2012 a preto súd prvého stupňa pochybil, keď menil aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 11/CoP/468/2012 (spisová značka), ktorý na otázku bežného výživného nedopadá. Vytkol súdu prvého stupňa, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva ako aplikoval na zistený skutkový stav ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine, pretože z jeho obsahu nie je zrejmé, ktorú skutočnosť považoval za rozhodnú z hľadiska zániku zákonnej vyživovacej povinnosti rodiča voči dieťaťu a kedy táto skutočnosť konkrétne nastala, keď za rozhodnú považoval skutočnosť podania návrhu na súd. Uviedol, že v konaní medzi účastníkmi konania bol okamih zániku vyživovacej povinnosti sporný, nakoľko po zmene návrhu vykonanej na pojednávaní dňa 15. 04. 2015 žiadal zrušiť vyživovaciu povinnosť ku dňu 01. 01. 2013 s tým, že odporkyňa zastúpená advokátom vo vyjadrení zo dňa 10. 04. 2014 a ďalších vyjadreniach na pojednávaniach uviedla, že ukončila sústavnú prípravu na povolanie dňa 24. 10. 2013 a nasledujúci deň nadobudla schopnosť sama sa živiť, keď zároveň uviedla, že výživné od tohto momentu od neho nikdy nežiadala a akceptuje legálny zánik vyživovacej povinnosti, pričom nepoprela skutočnosť, že štúdium neukončila v riadnom termíne, ktorým bol 31. 05. 2013, avšak tento termín nestihla z dôvodu, že záverečnú prácu neodovzdala včas. Uviedol, že pri takto zistenom skutkovom stave a vyjadreniach odporkyne skutočne nebol dôvod na to, aby súd prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodným momentom pre zrušenie vyživovacej povinnosti je až podanie jeho návrhu na súd dňa 05. 03. 2014, keď tento názor podporil len svojou úvahou, že vo vzťahu rodiča a plnoletého dieťaťa je plnoleté dieťa jednoznačne slabším členom tohto vzťahu a rodič nemôže žiadať zrušenie vyživovacej povinnosti od zmeny pomerov, ale až od podania návrhu na začatie konania na všeobecnom súde, a to vzhľadom k pracovnému zaradeniu rodiča a jeho stabilnému príjmu. Namietol, že možnosť žiadať zmenu alebo zrušenie vyživovacej povinnosti aj za uplynulý čas možno logickým výkladom odvodiť od ust. § 78 ods. 2 Zákona o rodine a podanie takéto návrhu je teda zákonom dovolené s tým, že súd prvého stupňa vykonal nesprávny výklad tohto ustanovenia, čím pochybil, nakoľko v prípade plnoletého dieťaťa nie je na zamietnutie spätného zrušenia vyživovacej povinnosti na základe zmeny pomerov plnoletého dieťaťa žiadny zákonný dôvod, keďže podľa ust. § 163 ods. 1 O. s. p. rozsudok odsudzujúci na plnenie v budúcnosti zročných dávok alebo na plnenie v splátkach možno na návrh zmeniť, ak sa podstatne zmenili okolnosti, ktoré sú rozhodujúce pre výšku a ďalšie trvanie dávok alebo splátok a zmena rozsudku je prípustná od času, keď došlo k zmene pomerov. Navrhovateľ vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že pri výklade, ktorý vykonal súd prvého stupňa sa vyžaduje plnenie vyživovacej povinnosti aj za čas, kedy bolo dieťa schopné sa živiť samé (01. 01. 2013), a dokonca aj za čas, kedy už ani samotné dieťa nepopiera, že bolo schopné sa živiť samé (25. 10. 2013), pričom takýto výklad odporuje zákonnému účelu výživného, ktorým je záujem spoločnosti na tom, aby sa rodičia podieľali na výžive svojich detí do času kým nie sú schopné sa deti živiť samé s tým, že po uplynutí tohto času nie je žiadny spoločenský záujem na tom, aby sa súdnym rozhodnutím ukladalo plnenie vyživovacej povinnosti materiálne neodkázanému dieťaťu a odporovalo by to zásade, že občanom (rodičom) možno ukladať povinnosti len na základe zákona. Vytkol súdu prvého stupňa, že pochybil, pretože nedostatočne prihliadol pri výklade citovaného ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine práve na tú skutočnosť, že vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom je zákonnou povinnosťou rodiča a teda trvá len do času, ktorý upravuje zákon a preto napadnutý rozsudok napĺňa pojem svojvoľnej úvahy v zmysle extrémneho nesúladu právnych záverov s vykonanými skutkovými a právnymi zisteniami, v zmysle nerešpektovania kogentnej normy a interpretácie, ktorá je v značnom nepomere s princípmi spravodlivosti (príkladom čoho je premrštený formalizmus), ako i interpretácia a aplikácia zákonných pojmov v inom než zákonom stanovenom rámci a v neposlednom rade v zmysle rozhodovania bez skutočne aplikovaných kritérií alebo zásad odvodených od právnej normy (kritéria sú uvádzané len formálne a v ďalšej úvahe súdu sa negujú) a takto realizovaná svojvoľná úvaha súdu prvého stupňa predstavuje porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. Uviedol, že názor súdu prvého stupňa, že vyživovaciu povinnosť nemožno zrušiť spätne za obdobie pred podaním návrhu nezodpovedá ani obvyklej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v SR, kedy súdy zrušujú vyživovaciu povinnosť spätne aj za obdobie pred podaním návrhu (rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 40C/130/2014 zo dňa 19. 01. 2015). Poukázal na skutočnosť, že svoj návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti ku dňu 01. 01. 2013 odôvodnil tým, že odporkyňa ku dňu 22. 12. 2012 dovŕšila vekovú hranicu 26 rokov, keď jej štúdium na Ekonomickej univerzite v Bratislave ku dňu 01. 01. 2013 nevykazovalo znaky sústavnej prípravy na budúce povolanie, nakoľko odporkyňa štúdium, ktorého bežný a riadny priebeh trvá 5 rokov, absolvovala osem rokov. Navrhovateľ poukázal na nález Ústavného súdu ČR zo dňa 30. 09. 2014, II. ÚS 2121/14 - 1 s tým, že ďalší do úvahy prichádzajúci termín kedy štúdium definitívne prestalo vykazovať znaky sústavnej prípravy na budúce povolanie je termín 31. 05. 2013 (riadny termín pre ukončenie piateho ročníka), pričom súd prvého stupňa ani tento termín nevyhodnotil ako deň určujúci pre zánik vyživovacej povinnosti. Navrhovateľ v dôvodoch svojho odvolania ďalej uviedol, že odporkyňa je zdravá, zdravotný stav jej takisto prístup k vzdelaniu nekomplikoval, zo zdravotných dôvodov sa doba štúdia nepredlžovala s tým, že ďalším kritériom rozhodným pre určenie schopnosti dieťaťa samostatne sa živiť je kritérium dosiahnutého vzdelania dieťaťa, pričom v konaní nebolo sporné, že odporkyňa dávno získala stredoškolské vzdelanie a takisto ku dňu 01. 01. 2013 mala ukončené vysokoškolské vzdelanie 1. stupňa na Ekonomickej univerzite v Bratislave a nadobudnuté vzdelanie jej umožňovalo získať zamestnanie v odbore so stabilným príjmom. Uviedol, že odporkyňa v konaní argumentovala tým, že aj po 26 roku života sa sústavne pripravovala na povolanie dennou formou štúdia na vysokej škole s tým, že v konaní nebolo medzi účastníkmi sporné, že doba štúdia odporkyne sa viackrát predlžovala, odporkyňa opakovala ročníky a v konaní bolo preukázané, že dôvodom pre ktoré sa predĺžila doba trvania štúdia, boli študijné výsledky dieťaťa, ktoré neumožňovali dieťaťu napredovať v štúdiu plynule s tým, že odporkyňa po dosiahnutí plnoletosti nadobudla úplnú právnu spôsobilosť, bola výlučne sama oprávnená rozhodovať vo všetkých otázkach svojho vzdelávania a jej rodičia s plnoletosťou odporkyne stratili akékoľvek oprávnenie rozhodovať v otázkach vzdelávania. Poukázal na skutočnosť, že odporkyňa daňovým priznaním za rok 2013 v konaní preukázala, že si zabezpečila príjem vo výške 276, 20 eur mesačne, t. j. preukázala schopnosť sa sama živiť s tým, že táto suma ďaleko presahuje sumy stanovené pre životné minimum, keď mala kde bývať, u svojej matky, pričom príjem jej postačoval na to, aby matke na bývanie prispievala a táto suma postačuje na zabezpečenie stravy a bežného ošatenia. Namietol, že súd prvého stupňa pochybil, ak sa v konaní nezaoberal otázkou, čo odporkyňa vlastne študuje, či zvolený odbor študuje riadne alebo jej štúdium nie je plynulé, či dochádza k odkladaniu skúšok a termínov plnenia povinností študenta, k opakovaniu ročníkov a ani otázkou, či sa odporkyňa po skončení školy zamestnala v zvolenom odbore alebo nie, a ak nie, či sa tak stalo z dôvodov nedostatku práce v zvolenom odbore alebo z dôvodov nezáujmu dieťaťa o odbor, keď sa v podstate uspokojil s konštatovaním denného vysokoškolského štúdia odporkyne, pričom toto štúdium bez bližšieho skúmania považoval za sústavnú prípravu na budúce povolanie a nevykonal navrhovaný dôkaz výsluchom odporkyne. Uviedol, že súd prvého stupňa takisto pochybil, ak v konaní neaplikoval pri výklade ustanovení o vyživovacej povinnosti moderačné pravidlo dobrých mravov, pričom na uplatnení takéhoto pravidla v rodinných vzťahoch je aj spoločenský záujem. Navrhovateľ svojim odvolaním napadol aj výrok, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania podľa § 142 ods. 3 O. s. p. z dôvodu, že predmetom konania bolo zrušenie vyživovacej povinnosti a preto nie je zrejmé ako v tomto konaní uplatňoval pomer úspechu, pretože súdne rozhodnutie žiadne hodnotenie takéhoto pomeru neuvádza a nedostatočným odôvodnením napadnutého rozhodnutia mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Odporkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedla, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti, nakoľko jeho vyživovacia povinnosť nezanikla ku dňu 01. 01. 2013, keďže štúdium na magisterskom stupni štúdium na Obchodnej fakulte Ekonomickej univerzity v Bratislave, študijný odbor manažment cestovného ruchu ukončila vykonaním štátnych skúšok až dňa 24. 10. 2013 s tým, že nerozporuje tvrdenie, že neodovzdala záverečnú právu v riadnom termíne a v riadnom termíne sa nezúčastnila ani štátnych skúšok, a to z dôvodu, že konzultujúci pedagóg jej prácu v riadnom termíne neodsúhlasil. Poukázala na výsluch konzultujúceho pedagóga, že v zimnom semestri akademického roka 2012/2013 sa pedagogického procesu konzultujúci pedagóg nezúčastnil, intenzívne riešenie témy sa medzi ňou a konzultujúcim pedagógom začalo až v januári 2013 a nakoľko pracovala pomaly (je treba prihliadnuť na fakt, že nemala možnosť konzultovať svoju záverečnú prácu v období zimného semestra akademického roku 2012/2013), konzultujúci pedagóg záverečnú prácu neschválil, a preto absolvovala odovzdanie záverečnej práce a štátne skúšky až v jesennom termíne. Uviedla, že z výpovede konzultujúceho pedagóga vyplýva, že záverečná práca bola spracovaná k jeho spokojnosti a bola hodnotená veľmi dobre, čo odzrkadľuje skutočnosť, že na práci priebežne pracovala a k vypracovaniu záverečnej práce sa stavala zodpovedne s tým, že z predložených dôkazov vyplýva, že navrhovateľ ako jej otec vytváral počas priebehu štúdiu na ňu neprimeraný tlak a dehonestoval ju („keď urobíš skúšku, získaš si u mňa dôstojnosť“) a nie je preto možné uzavrieť, že už dňom 01. 01. 2013, resp. dátumom 22. 12. 2012 nadobudla schopnosť sama sa živiť. Namietla, že nakoľko navrhovateľ riadne neuhrádzal výživné, zabezpečila si popri štúdiu príjem, vyvíjala primerané úsilie smerujúce k tomu, aby sa uživila s tým, že nemožno preto prihliadať na tvrdenia navrhovateľa ako otca, že jej ako jeho dcére mala postačovať suma, ktorá je o málo vyššia ako životné minimum (276, 20 eur), keďže nepraktizovala nezodpovedný ani záhaľčivý spôsob života, nepreferovala princíp „večný študent" a „predlžovanie mladosti - bezstarostnosti", ako sa snažil v odvolaní naznačiť navrhovateľ. Nesúhlasila s tvrdením navrhovateľa, že jeho vyživovacia povinnosť zanikla ku dňu 22. 12. 2012, kedy dosiahla vek 26 rokov, pretože vek bol posledným kritériom odôvodňujúcim trvanie vyživovacej povinnosti, nakoľko bola riadnou študentkou denného štúdia druhého stupňa na Obchodnej fakulte Ekonomickej univerzity v Bratislave a riadne sa pripravovala na výkon povolania s tým, že vek dieťaťa nie je kritériom pre posúdenie jeho schopnosti samo sa živiť. K návrhu navrhovateľa na zmenu rozsudku tak, že mu bude povinná uhradiť náhradu trov odvolacieho konania uviedla, že takýto žalobný návrh je zmätočný, nakoľko prvostupňový súd nerozhodoval o trovách odvolacieho konania, ale o trovách konania na súde prvého stupňa s tým, že navrhovateľovi trovy odvolacieho konania nevznikli, nakoľko nie je zastúpený právnym zástupcom a zároveň toto konanie je oslobodené od súdnych poplatkov. Odporkyňa si zároveň uplatnila aj náhradu trov odvolacieho konania za tento právny úkon (t. j. vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa zo dňa 27. 05. 2015), a to za 1 úkon právnej služby vo výške 64, 54 eur, spolu s režijným paušálom vo výške 8, 39 eur bez DPH, spolu v sume 72, 93 eur, a to navýšené o sumu DPH vo výške 14, 59 eur, teda spolu sumu 87, 52 eur s DPH. Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania podala v zákonnej lehote odvolanie aj odporkyňa z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., t. j. účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), a napokon z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhla rozsudok v napadnutej časti zmeniť a priznať jej náhradu trov prvostupňového konania vo výške 594, 94 eur s DPH a náhradu trov odvolacieho konania vo výške 48, 79 eur s DPH. Namietla, že súd prvého stupňa v celkovej výške trov nezohľadnil dva režijné paušály v roku 2015 a nepriznal jej uplatnenú sumu DPH s tým, že jej právny zástupca si v podaní zo dňa 15. 04. 2015 trovy právneho zastúpenia riadne vyčíslil, a boli navýšené aj o sumu dane z pridanej hodnoty, keď o jej platení priložil aj osvedčenie o registrácii pred daň z pridanej hodnoty. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 v spojení s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania, nakoľko dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa nie je vecne správny, keď súd prvého stupňa neposúdil vec správne po právnej stránke a preto je potrebné ho zrušiť. Z obsahu návrhu navrhovateľa podaného na súd prvého stupňa dňa 05. 03. 2014 vyplýva, že žiadal zrušiť svoju vyživovaciu povinnosť voči odporkyni, ktorá mu bola určená rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25. júna 2012, č. k. 1P/224/2011 - 276 vo výške 350 eur mesačne od 11. 11. 2011 a ktorý v časti bežného výživného nadobudol právoplatnosť dňa 24. 08. 2012, od 01. 01. 2013, nakoľko odporkyňa dňa 22. 12. 2012 nadobudla vek 26 rokov. Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine, obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. nezaopatrené dieťa sa na účely tohto zákona považuje dieťa vo veku do skončenia povinnej školskej dochádzky a po jej skončení najdlhšie však do dovŕšenia 26 rokov veku, ak sa sústavne pripravuje na budúce povolanie. Za sústavnú prípravu dieťaťa na budúce povolanie sa považuje aj obdobie školských prázdnin bezprostredne nadväzujúcich na štúdium na strednej škole (§ 5 zákona č. 193/1994 Z. z. o prídavkoch na deti a o príplatku k prídavkom na deti v znení neskorších predpisov). Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom predstavuje jeden zo základných pilierov celého systému zákonnej povinnosti poskytovať výživu. Cieľom tejto právnej úpravy je zabezpečenie výživy ekonomicky najslabšej skupiny osôb v spoločnosti - deťom, pričom povinnými subjektmi sú rodičia dieťaťa. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom je obmedzené na obdobie, kým dieťa nie je schopné samo sa živiť a kedy takýto právny stav nastane, závisí od okolností konkrétneho prípadu, pričom medzi rozhodujúce faktory patrí na strane dieťaťa jeho vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, schopnosť vykonávať prácu, odôvodnené záujmy a potreby, majetkové pomery a pod., súhrnne je však možné skonštatovať, že dieťa je schopné sa samo živiť vtedy, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby. Právo oprávneného na výživné od povinného musí byť v súlade s dobrými mravmi, pričom sa skúma oprávnenie, nie povinnosť. To znamená, že nemožno priznať výživné len v prípade, ak pre to existujú dôvody na strane oprávneného. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľa v podanom odvolaní, že dôvodom na zrušenie vyživovacej povinnosti rodiča k plnoletému dieťaťu je skutočnosť, že odporkyňa dňa 22. 12. 2012 dovŕšila vek 26 rokov, nakoľko z dikcie citovaných zákonných ustanovení jednoznačne vyplýva, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k dieťaťu trvá, kým dieťa nie je schopné sa samé živiť a kedy nastane takýto faktický stav, ako už odvolací súd uviedol vyššie, závisí od okolností konkrétneho prípadu, pričom medzi rozhodujúce faktory patrí vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, schopnosť vykonávať prácu, odôvodnené záujmy a potreby, majetkové pomery a pod. Odvolací súd považuje za nutné poukázať na skutočnosť, že iba samotná okolnosť, že dieťa nadobudlo pracovnoprávnu spôsobilosť, nemá vplyv na zánik vyživovacej povinnosti rodičov a rovnako nestačí preukázanie skutočnosti, že dieťa je už schopné nejakej - hocijakej zárobkovej činnosti, ako sa mylne domnieva navrhovateľ. Zákon totiž uprednostňuje záujem oprávneného, preto v prípade, ak sa dieťa rozhodne pokračovať v ďalšom vzdelávaní, hoci už ukončilo prípravu na konkrétne povolanie, povinnosť rodičov vyživovať dieťa nezaniká. Vyživovacia povinnosť z uhľa pohľadu prípravy dieťaťa na povolanie končí dosiahnutím prvého najvyššieho stupňa vzdelania v bežnom vzdelávacom procese, t. j. prvá ukončená vysoká škola alebo univerzita, súhrnne teda možno konštatovať, že dieťa je schopné samé sa živiť vtedy, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby a preto vyživovacia povinnosť nezaniká dovŕšením 26 rokov, ako sa mylne domnieva navrhovateľ, t. j. jeho vyživovacia povinnosť ku dňu 22. 12. 2012 voči odporkyni zaniknúť nemohla, nakoľko naďalej študovala formou denného štúdia na vysokej škole. Vyživovacia povinnosť rodičov voči svojim deťom trvá do času, kým dieťa nie je schopné samo sa o seba postarať. Táto povinnosť je časovo neobmedzená, nezanikne teda dovŕšením 26 rokov, ako sa občas mylne interpretuje. Rodičia sú povinní starať sa o svoje deti, ktoré študujú dennou formou na strednej alebo vysokej škole, alebo o deti, ktoré sa o seba nedokážu starať z dôvodu vážnej choroby alebo telesného hendikepu (v prípade takýchto detí môže vyživovacia povinnosť rodičov trvať počas ich celého života). Zánik vyživovacej povinnosti nastane vtedy, keď je dieťa schopné sa samo živiť (platí to aj v prípade, keď je dieťa nezamestnané). Povinnosť platiť výživné zaniká aj keď dieťa uzavrie manželstvo, vtedy prechádza vyživovacia povinnosť od rodičov k manželovi (manželke). Aj tu je však prípustná výnimka. Ak manžel nie je schopný si plniť svoju vyživovaciu povinnosť voči svojmu partnerovi (napríklad kvôli dennému štúdiu na vysokej škole), vtedy sú rodičia naďalej povinní plniť svoju vyživovaciu povinnosť voči svojmu dieťaťu. Akonáhle nastane stav, kedy je dieťa schopné samo sa živiť, povinný rodič môže podať žiadosť na súd o zrušenie vyživovacej povinnosti. Súdom stanovená povinnosť platiť výživné totiž nezaniká automaticky aj napriek zákonným predpokladom Odvolací súd tiež dodáva, že vyživovacia povinnosť rodičov k deťom zásadne trvá po celú dobu prípravy dieťaťa na budúce povolanie, pokiaľ je táto doba spoločensky odôvodnená. Súdna prax predpokladá obsahovú a časovú nadväznosť na predchádzajúce štúdium alebo na výkon zamestnania počas prerušenia štúdia. V posudzovanej veci je nesporné, že odporkyňa ukončila štúdium na vysokej škole (druhý stupeň na Obchodnej fakulte Ekonomickej univerzity v Bratislave, študijný odbor manažment cestovného ruchu) vykonaním štátnej skúšky dňa 24. 10. 2013, z dôvodu ktorého rozhodol súd prvého stupňa vecne nesprávne, keď vyživovaciu povinnosť navrhovateľa k odporkyni zrušil až odo dňa 05. 03. 2014, t. j. od dátumu, kedy navrhovateľ podal svoj návrh na prvostupňový súd, dôvodiac tým, že nemožno zrušiť výživné pred momentom zmeny pomerov. Je nutné uviesť, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa je v tejto časti nepreskúmateľné, nakoľko nie je zrejmé akú zmenu pomerov mal súd prvého stupňa na mysli, keďže je nesporné, že k zmene, ktorá odôvodňovala zrušenie vyživovacej povinnosti navrhovateľa, bolo iba ukončenie vysokoškolského štúdia odporkyňou a bolo potrebné sa stotožniť s jeho argumentáciou v podanom odvolaní, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď trvanie vyživovacej povinnosti ponechal aj v čase, kedy už ani odporkyňa nepopierala, že je schopná sa živiť sama (t. j. po 25. 10. 2013). Odvolací súd sa zároveň nestotožnil s argumentáciou navrhovateľa v podanom odvolaní, ako aj v priebehu celého prvostupňového konania, že odporkyňa umelo predlžovala štúdium na vysokej škole, tvrdiac, že svoje študijné povinnosti zanedbala (neodovzdanie záverečnej diplomovej práce v riadnom termíne a nevykonanie štátnej záverečnej skúšky v stanovenom termíne), nakoľko, ak navrhovateľ ako rodič apeluje na včasné plnenie povinností svojho dieťaťa, je paradox, že sám si svoju prvoradú a zo zákona vyplývajúcu povinnosť určenú dokonca právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím vôbec neplnil, keď výživné určené rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25. júna 2012, č. k. 1P/224/2011 - 276 vo výške 350 eur mesačne od 11. 11. 2011, ktorý v časti bežného výživného nadobudol právoplatnosť dňa 24. 08. 2012 neplatil nielen určenej lehote, ale ani v kogentne určenej výške. Zároveň je však nutné poukázať na skutočnosť, že navrhovateľ ako otec odporkyne (spolu s jej matkou) opomenul, že je zodpovedný za jej všestranný duševný a telesný rozvoj a je zároveň povinný dbať na to, aby si jeho dieťa zdroj obživy našlo v takom odbore, v ktorom môže nájsť čo najlepšie uplatnenie. Navrhovateľ však namiesto toho, aby bol pre odporkyňu duševnou oporou a podporoval ju v štúdiu a v jeho dokončení najmä v období, keď sa jej nedarilo, t. j. pozitívne ju usmerňoval, opodstatnenosť svojho návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti odôvodňoval minimálnym vzájomným kontaktom, resp. vlastné dieťa postavil do pozície, že sa s ním nemôže rozprávať a komunikovať bude môcť až keď si dieťa uňho získa svoju dôstojnosť urobením skúšky, svedčí iba o nepochopení výchovnej funkcie navrhovateľa ako rodiča, ktorú si bol zo zákona voči svojmu dieťaťu povinný plniť. K tvrdeniu navrhovateľa, že štúdium odporkyne na vysokej škole ku dňu 01. 01. 2013 nevykazovalo znaky sústavnej prípravy na budúce povolanie, nakoľko odporkyňa štúdium, ktorého bežný a riadny priebeh trvá 5 rokov, absolvovala osem rokov a zároveň, že ku dňu 01. 01. 2013 mala ukončené vysokoškolské vzdelanie 1. stupňa na Ekonomickej univerzite v Bratislave a nadobudnuté vzdelanie jej umožňovalo získať zamestnanie v odbore so stabilným príjmom, odvolací súd uvádza, že je všeobecne známou skutočnosť, že ukončenie 1. stupňa vysokoškolského vzdelania (bakalár) nepredstavuje pre potenciálneho zamestnávateľa takú lukratívnosť ako osoba s ukončeným aj druhým stupňom vysokoškolského štúdia (magister), z dôvodu ktorého bola absolútne prirodzená a zároveň žiaduca snaha odporkyne dosiahnuť vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa. Odvolací súd sa však v celom rozsahu stotožnil s námietkami navrhovateľa aj odporkyne v podanom odvolaní, že výrok, ktorým prvostupňový súd rozhodol o náhrade trov konania je vecne nesprávny, resp. nepreskúmateľný. Súd prvého stupňa totiž výrok, ktorým rozhodol o náhrade trov konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 3 O. s. p. a vecne čiastočným úspechom odporkyne v konaní, avšak kritérium úspechu v konaní v porovnaní s neúspechom navrhovateľa neuviedol vôbec. Odvolací súd považuje za potrebné dať súdu prvého stupňa do pozornosti, že kritériom na priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje tak u navrhovateľa (žalobcu), ako aj u odporcu (žalovaného). Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, o ktorom súd rozhoduje vo veci samej. Podľa miery úspechu môže súd o náhrade trov konania rozhodnúť tak, že prizná náhradu všetkých trov účelne vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie práva tomu účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal (§ 142 ods. 1 O. s. p.), alebo náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný (§ 142 ods. 2 O. s. p.), alebo môže priznať plnú náhradu trov konania účastníkovi, aj keď mal vo veci úspech len čiastočný, ak mal neúspech len v pomerne nepatrnej časti (§ 142 ods. 3 O. s. p.), alebo môže priznať plnú náhradu trov konania účastníkovi, aj keď mal vo veci úspech len čiastočný, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu (§ 142 ods. 3 O. s. p.), alebo napokon prizná odporcovi náhradu trov konania proti navrhovateľovi, aj keď odporca nemal úspech vo veci, ak svojim správaním nedal príčinu na podanie návrhu na začatie konania (§ 143 O. s. p.). Úspech vo veci sa teda zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U navrhovateľa ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t. j., ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Účastník, ktorý mal plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Ak účastník nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t. j. každý účastník (žalobca aj žalovaný) je sčasti úspešný a sčasti neúspešný. Vo všeobecnosti platí, že ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí. Bolo potrebné sa stotožniť aj s námietkou odporkyne, že vyčíslenie priznaných trov právneho zastúpenia v napadnutom rozsudku súčtu súm za jednotlivé úkony právnej služby nezodpovedá, nakoľko súčet súm za úkony právnej služby, spolu s režijným paušálom predstavuje sumu 495, 41 eur a nie sumu 478, 63 eur, ktorú jej priznal súd prvého stupňa (5 x 61, 87 eur = 309, 35 eur, 64, 54 x 2 = 129, 08 eur, 5 x 8, 04 = 40, 20 eur, 2 x 8, 39 = 16, 78 eur, t. j. spolu 495, 41 eur), avšak k tvrdeniu, že bolo povinnosťou prvostupňového súdu zvýšiť odmenu o daň z pridanej hodnoty, keď jej právny zástupca jej platenie preukázal osvedčením o registrácii vo vyčíslení trov doručených súdu prvého stupňa dňa 16. 04. 2015 je nutné uviesť, že súčasťou vyčíslených trov fotokópia registrácie pre daň z pridanej hodnoty nie je (viď č. l. 113 spisu), nakoľko ju právny zástupca odporkyne predložil vo fotokópii až spolu s odvolaním. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O. s. p., v ktorom bude povinnosťou prvostupňového súdu opätovne vo veci rozhodnúť riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu. V novom rozhodnutí bude povinnosťou súdu prvého stupňa rozhodnúť o trovách celého konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.