Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10CoPr/12/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215212933 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Sádovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1215212933.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobkyne: N.. Z. Y., B.. XX. XX. XXXX, X. L. D.. Č.. X, X., proti žalovanému: Operačné stredisko záchrannej zdravotnej služby SR, IČO: 36 076 643, Trnavská cesta č. 8/A, Bratislava, zastúpený: Advokátska kancelária Melničák a Semančíková, s.r.o., IČO: 36 860 891, Miletičova ul. č. 1, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 31. mája 2016, č. k. 8Cpr/3/2015 - 97, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením zastavil konanie a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia v sume 605,59 eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Svoje rozhodnutie v časti výroku, ktorým konanie zastavil odôvodnil právne ust. § 96 ods. 1, 3 O. s. p. a vecne tým, že žalobkyňa vzala žalobu v celom rozsahu späť pred tým, ako sa začalo pojednávanie, z dôvodu ktorého nebolo potrebné vyžiadať si súhlas žalovaného sú späťvzatím žaloby. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 146 ods. 2, § 149, § 150 ods. 1 O. s. p., § 11 ods. 1 písm. a), § 13a ods. 4 veta prvá, § 15, § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnych služieb a vecne tým, že žalobkyňa využila svoje dispozičné právo, vzala žalobu späť a vzhľadom na povahu veci a správanie žalovaného navrhla, aby trovy konania znášal každý účastník sám s tým, že podľa súdnej praxe, ak žalobca zoberie žalobu späť a nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 veta druhá O. s. p., platí z procesného hľadiska, že zavinil zastavenie konania a je preto povinný nahradiť trovy konania žalovanému. Uviedol, že priznať náhradu trov konania žalobcovi v prípade späťvzatia žaloby, by bolo možné len v tom prípade, ak by sa preukázala existencia takého zavineného správania sa žalovaného, ktoré bolo dôvodom samotného späťvzatia žaloby a prelomením tejto zásady by bola v prípade existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikácia ust. § 150 ods. 1 O. s. p., avšak žalobkyňa neuviedla žiadne konkrétne správanie žalovaného, pre ktoré vzala žalobu späť a preto dospel k záveru, že žalobkyňa z procesného hľadiska zavinila zastavenie konania a tým jej vznikla povinnosť nahradiť trovy konania žalovanému. Poukázal na skutočnosť, že aplikácia ust. § 150 ods. 1 O. s. p. nie je dôvodná, nakoľko žalobkyňa v späťvzatí žaloby neuviedla existenciu konkrétnych dôvodov hodných osobitného zreteľa a tieto ani zo spisu nevyplývali, pričom iba poukázala vo všeobecnosti na povahu veci. Uviedol, že žalovanému, ktorého do 15. 08. 2016 vo veci zastupoval H. Y.. G. O., Y. D.. Č.. XX, W., priznal trovy právneho zastúpenia v sume 605,59 eur vrátane 20 % DPH, keď tarifnú hodnotu jedného úkonu právnej služby určil ako 1/13 výpočtového základu za príslušný kalendárny rok, a to za 2 úkony á 64,54 eur za: 1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia dňa 09. 12. 2015, 2. písomné vyjadrenie k žalobe zo dňa 28. 12. 2015, 3. za úkon písomné vyjadrenie zo dňa 22. 03. 2016 priznal 66 eur, 4. za účasť na pojednávaní dňa 31. 05. 2016 priznal 33 eur (1/2 zo sumy 66 eur), režijný paušál 2 x 8,39 eur za rok 2015 a 2 x 8,58 eur za rok 2016 = 314,43 eur s 20 % DPH, náhradu za stratu času dňa 31. 05. 2016 za cestu Košice - Bratislava a späť, 20 polhodín, 20 x 14,30 eur = 171,60 eur s 20 % DPH, náhradu cestovných výdavkov za uvedenú cestu, 493 km x 0,183 eur/km = 90,22 eur a PHM: 493 km x spotreba 5,5 l/100 km x cena PHM 1,080 eur/1 liter = 29,53 eur, spolu 239,25 eur, z toho 1 = 119,62 eur, pričom žalovaný si vyúčtoval sumu 119,56 eur. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že žalovaný si náhradu cestovných výdavkov a za stratu času uplatnil v polovičnej výške z dôvodu, že dňa 31. 05. 2016 sa na Okresnom súde Bratislava II konalo pojednávanie vo veci sp. zn. 8Cpr/4/2015, v ktorom taktiež vystupuje ako účastník a predmetom konania je obdobná právna vec ako v tomto konaní, pričom druhú polovicu uvedených náhrad si uplatní v konaní vedenom pod sp. zn. 8Cpr/4/2015. Uviedol, že žalovanému nepriznal náhradu hotových výdavkov advokáta za ubytovanie P. V. I. V. R. S. dňa 30. 05. 2016, t. j. deň pred pojednávaním vo veci v sume 55,33 eur z dôvodu, že sídlo kancelárie právneho zástupcu žalovaného sa nachádza na Y. D.. Č.. XX P. W. a čas trvania cesty autom na Okresný súd Bratislava II (Drieňová ul. č. 5, Bratislava) predstavuje cca 5 hodín, pričom pojednávanie vo veci sa konalo dňa 31. 05. 2016 o 10,30 hod. a preto mohol právny zástupca žalovaného cestovať priamo v deň pojednávania bez nutnosti ubytovania sa v uvedenom hoteli deň pred konaním pojednávania. 2. Proti tomuto uzneseniu v časti výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania, podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že žalovaný nemá žiadny racionálny a právne korektný dôvod angažovať košického advokáta, keď pre neho poskytuje právne služby externistka Y.. T.. W. a v štruktúre žalovaného existuje celý Odbor práva a legislatívy v čele s vedúcim odboru Y.. Y. L. a navrhla uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť s tým, že každá sporová strana si bude svoje trovy znášať v celom rozsahu sama. Uviedla, že slobodu voľby advokáta nie je možné vnímať bezhranične, keď advokát žalovaného je z opačného konca republiky, pričom prvoinštančné i odvolacie konanie sa konajú v jednom meste, nejde pritom o mimoriadne náročný a komplikovaný spor a preto má súd aplikovať výkladové ust. § 2 O. s. p. Poukázala na skutočnosť, že prostriedky vynaložené na presun advokáta cez celú republiku za situácie, keď v mieste prebiehajúceho konania pôsobia desiatky advokátov, nie sú potrebné na účelné bránenie práva podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a účastník ich má znášať zo svojho, keď súdne konanie nemôže popierať svoje skutočné spoločenské poslanie a nemôže sa stať len nástrojom slúžiacim na vytváranie ľahkého a neodôvodneného zisku na úkor protistrany, spočívajúceho v zaplatení nákladov za zastúpenie advokátom. Uviedla, že porušením práva na spravodlivý proces podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa článku 47 Ústavy Slovenskej republiky, nie je také rozhodnutie, ktorým súd neprizná účastníkovi náhradu nákladov na zastupovanie advokátom, lebo ich nevyhodnotí ako účelne vynaložené, pričom toto pravidlo, podľa ktorého možno úspešnému účastníkovi priznať len náhradu účelne vynaložených nákladov, sa vzťahuje na akékoľvek náklady konania, teda aj na náklady spojené so zastupovaním advokátom. Poukázala na ust. § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého za účelne vynaložené náklady je možné považovať len také náklady, ktoré musel účastník nevyhnutne vynaložiť, aby mohol riadne hájiť svoje porušené alebo ohrozené subjektívne právo na súde, náklady spojené so zastúpením advokátom tomuto vymedzeniu spravidla zodpovedajú, ale tomuto pravidlu nemožno prisudzovať absolútnu, bezvýnimočnú povahu; môžu sa vyskytovať i situácie, za ktorých náklady spojené so zastúpením advokátom nemožno považovať za nevyhnutné pre riadne uplatňovanie alebo bránenie práva na súde, o taký prípad pôjde najmä v prípade zneužitia práva na zastúpenie advokátom a zároveň poukázala na nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 25. 07. 2012, sp. zn. I. ÚS 988/2012 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. 04. 2014, sp. zn. 2Sži 6/2014. Uviedla, že všeobecný súd neporuší základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2, 3 Ústavy Slovenskej republiky, keď žalobca disponuje niekoľkými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie a neprizná náhradu trov právneho zastúpenia z dôvodu, že ich nepovažuje za účelné. Poukázala na skutočnosť, že žalobu vzala späť dňa 27. 05. 2016, pričom pojednávanie vo veci bolo určené na deň 31. 05. 2016, ktoré sa ale konať nemalo a preto je aplikácia § 13a ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. neprimeraná. 3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že trovy právneho zastúpenia si v súvislosti s účasťou na pojednávaní dňa 31. 05. 2016 uplatnil v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z. z., a ktorého sa zúčastnil jeho právny zástupca na základe predvolania, toto pojednávanie zrušené nebolo, riadne sa konalo a o späťvzatí žaloby sa dozvedel až na tomto pojednávaní. Uviedol, že žalobkyni nič nebránilo, aby ho upovedomila v dostatočnom predstihu pred uvedeným pojednávaním, že vzala žalobu späť, pokiaľ by tak urobila, následne by sa písomne k späťvzatiu žaloby vyjadril a s poukazom na zásadu hospodárnosti konania, by súhlasil s tým, aby sa vec dňa 31. 05. 2016 prejednala v jeho neprítomnosti, takže by mu nevznikli trovy spojené s účasťou jeho právneho zástupcu na uvedenom pojednávaní, ktoré je povinná znášať žalobkyňa. Poukázal na skutočnosť, že medzi ústavne garantované právo na právnu pomoc, patrí aj právo účastníka konania zvoliť si, či sa nechá zastupovať, alebo nie v konaní a kým, takže právne zastúpenie je ponechané na vôli účastníka bez ohľadu na to, či je schopný sa zastupovať sám, pričom v prípade neúspechu si musí byť vedomý toho, že ponesie náklady konania, prípadne aj náklady právneho zastúpenia protistrany, čo mu garantujú aj procesné predpisy (§ 142 O. s. p.). Uviedol, že súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania a vzhľadom na ústavne zaručené právo na právnu pomoc nie je možné prostredníctvom termínu (neúčelne vynaložené náklady konania) vymedziť kategóriu subjektov, ktorá by z hľadiska právneho zastúpenia mala odlišné postavenie, a tak jej de facto právo na zastúpenie advokátom v konaní upierať a z hľadiska ostatných účastníkov ju diskriminovať, takže nie je možné účastníka konania sankcionovať tým, že mu nebude priznaná náhrada trov právneho zastúpenia s tým, že sa mohol v konaní brániť sám, pričom uplatňovanie uvedeného názoru by v podstate znamenalo, že nárok na náhradu trov právneho zastúpenia nemajú všetky fyzické osoby s právnickým vzdelaním, množstvo korporácií, obchodných spoločností, družstiev, štátnych inštitúcií a organizácií, čo by viedlo k ich diskriminácii a nerovnému postaveniu v konaní. Poukázal na ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a na to, že trovy konania vzniknuté v súvislosti so zastúpením účastníka advokátom je potrebné zásadne považovať za vynaložené účelne na riadne uplatňovanie, resp. bránenie práva na súde a iba v celkom výnimočných situáciách, najmä v prípade zneužitia práva na zastúpenie advokátom, by mohlo ísť o trovy konania, ktoré by sa nedali kvalifikovať ako vynaložené účelne, pričom za zneužitie práva na zastúpenie advokátom sa nepovažuje udelenie plnomocenstva advokátovi osobou, ktorá zamestnáva osobu s právnickým vzdelaním. Uviedol, že pri rozhodovaní o trovách konania sa uplatňuje zásada zodpovednosti za výsledok, pričom je obmedzená iba v prípadoch, kedy to zákon expressis verbis upravuje, keď účastník konania má právo iba na náhradu tých trov konania, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva a nemožno priznať náhradu trov konania, hoci aj plne úspešnému účastníkovi konania v prípade, ak má náhrada trov pozostávať z trov, ktoré účelne vynaložené neboli. Poukázal na skutočnosť, že účelnosť vynaložených trov bude závisieť od konkrétnych okolností danej veci a akceptácia o neúčelnosti trov konania v prípade, kedy právnická osoba, ktorá udelila plnú moc na zastupovanie v konaní advokátovi, zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním alebo má vlastný právny útvar, by nakoniec znamenala, že účastník konania, ktorý zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním alebo má sám právnické vzdelanie, musí znášať aj trovy právneho zastúpenia sám, avšak takýto výklad je v rozpore s ust. § 2 ods. 1 O. s. p. a aj s ústavným princípom rovnosti účastníkov občianskeho súdneho konania. 4. Odvolací súd preskúmal vec v medziach podaného odvolania podľa § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1 C. s. p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je vecne správne a odvolaniu žalobkyne nie je možné priznať úspech. 5. Podľa § 146 ods. 2 O. s. p., účinný do 30. 06. 2016, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. 6. Zákonné ustanovenia § 96 ods. 1, 2 O. s. p. rešpektujú žalobcu ako dominus litis. Späťvzatie návrhu na začatie konania je procesný úkon navrhovateľa voči súdu, ktorým prejavuje vôľu, aby sa ďalej nekonalo a o veci meritórne nerozhodlo. Vo vzťahu k navrhovateľovi nie je súd oprávnený skúmať, aké dôvody ho viedli k takémuto dispozitívnemu úkonu, keďže v prípade späťvzatia návrhu je povinnosťou súdu skúmať iba to, či má odporca vážne dôvody nesúhlasiť so späťvzatím v dôsledku ktorého, v prípade zastavenia konania, by mohol utrpieť nejakú ujmu alebo byť ukrátený na svojich právach. Otázku, či a ktorý účastník konania zavinil jeho zastavenie, otázku dôvodnosti podaného návrhu na začatie konania môže súd posudzovať čisto z procesného hľadiska a nie podľa hmotného práva, nakoľko by išlo o posúdenie dôvodnosti nároku vo veci samej a i po zastavení konania, by súd ďalej mal skúmať dôvodnosť nároku vo veci samej. 7. Ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca (§ 146 ods. 2 O. s. p.). 8. Predpokladom aplikácie ust. § 146 ods. 2 O. s. p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania je (okrem iného), dôvodne podaný návrh na začatie konania. 9. V prípade zastavenia konania z dôvodu späťvzatia návrhu skúma súd iba to, či ku dňu podania návrhu bol tento podaný dôvodne, rozhodujúci je teda stav, ktorý je tu v deň podania návrhu, všeobecne je teda možné uviesť, že aplikácia ust. § 146 ods. 2 veta druhá O. s. p. prichádza do úvahy ako dôsledok správania odporcu po tom, čo bol podaný návrh na začatie konania a toto správanie odporcu bolo dôvodom späťvzatia návrhu. Je síce pravdou, že z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil vždy ten účastník, ktorý zobral návrh na začatie konania späť, avšak bez ďalších súvislostí tento výklad by mohol mať za následok absurdné závery pre rozhodnutie o náhrade o trovách konania. Vnútorná pohnútka navrhovateľa vedúca k späťvzatiu žaloby ho nezbavuje procesnej zodpovednosti na zastavení konania. Pokiaľ dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách (na strane žalujúcej i žalovanej) a definitívne ju vyriešiť v rámci právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 146 ods. 2 O. s. p. 10. Kritérium procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom, či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takomto prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie strany sporu, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu. 11. Z obsahu žaloby zo dňa 22. 05. 2015 vyplýva, že žalobkyňa sa domáhala voči žalovanému určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, že jej pracovný pomer u žalovaného trvá z dôvodu, že dohoda o skončení pracovného pomeru je absolútne neplatná, nakoľko k nej došlo výlučne v dôsledku trestnej činnosti osôb uvedených v žalobe, ktoré vystupovali (zrejme aj samozvanecky) v mene jej zamestnávateľa a zároveň žiadala o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 6.000 eur, ktorá jej vznikla konaním zamestnávateľa pri skončení jej pracovného pomeru u žalovaného. Žalobkyňa podaním zo dňa 27. 05. 2016 zobrala žalobu späťv celom rozsahu a vzhľadom na povahu veci a správanie žalovaného žiadala, aby si trovy konania znášala každá strana sama. 12. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa späťvzatím žaloby procesne zavinila, že sa konanie muselo zastaviť, keďže nevzala žalobu späť z dôvodov predpokladaných v § 146 ods. 2 druhej vete O. s. p., teda z dôvodu, ktorý by spočíval v správaní žalovaného a preto súd prvej inštancie správne postupoval, keď o trovách konania rozhodol podľa ust. § 146 ods. 2 prvá veta O. s. p. a žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy, ktoré mu v konaní vznikli. 13. K tvrdeniu žalobkyne v podanom odvolaní, že nebolo racionálne a efektívne zastupovanie žalovaného advokátom z Košíc, keď žalovaný má odbor práva a legislatívy a právne služby mu poskytuje externistka Y.. T.. W., odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že právo byť v konaní pred súdom zastúpený advokátom je garantované Ústavou Slovenskej republiky ako súčasť práva na súdnu a inú ochranu (čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) a je na vôli strany sporu akého advokáta si zvolí, pričom nemusí ísť o advokáta z rovnakého mesta ako je zastúpená strana. Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením žalovaného vo vyjadrení k odvolanie, že trovy konania vzniknuté v súvislosti so zastúpením strany sporu advokátom je potrebné zásadne považovať za vynaložené účelne na riadne uplatňovanie, resp. bránenie práva na súde a iba v celkom výnimočných situáciách, najmä v prípade zneužitia práva na zastúpenie advokátom, by mohlo ísť o trovy konania, ktoré by sa nedali kvalifikovať ako vynaložené účelne, pričom za zneužitie práva na zastúpenie advokátom sa nepovažuje udelenie plnomocenstva advokátovi osobou, ktorá zamestnáva osobu s právnickým vzdelaním. Pojem účelný je ale nevyhnutne chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, pred nadbytočnými či nadmernými nákladmi (napr. opakované uplatnenie náhrady za prevzatie a prípravu zastupovania, nepotrebné konzultácie s klientom a pod.). Vzhľadom na ústavne zaručené právo na právnu pomoc nie je možné prostredníctvom uvedeného termínu (neúčelne vynaložené náklady konania) vymedziť kategóriu subjektov, ktorá by tak z hľadiska právneho zastúpenia mala odlišné postavenie, a tak je de facto právo na zastúpenie advokátom v konaní upierať z hľadiska ostatných strán sporu ju diskriminovať. Stranu sporu nie je možné sankcionovať tým, že jej nebude priznaná náhrada nákladov zodpovedajúca výške odmeny advokáta s tým, že sa mohla v konaní brániť sama. 14. V posudzovanej veci žalobkyňa vzala svoju žalobu späť podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 27. 05. 2016, pričom pojednávanie vo veci samej bolo určené na deň 31. 05. 2016, a tak, ako konštatoval právny zástupca žalovaného, v prípade, ak by ho žalobkyňa informovala o späťvzatí žaloby, nebol by sa uvedeného pojednávania zúčastnil. 15. Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie priznal advokátovi žalovaného za poskytnutie právnych služieb v posudzovanej veci iba účelne vynaložené náklady, ktoré súviseli s konaním, keď za náhradu za stratu času, cestovné a náhradu za používanie cestného motorového vozidla si advokát vyúčtoval iba polovicu odmeny z dôvodu, že v deň pojednávania 31. 05. 2016 sa na rovnakom súde (Okresný súd Bratislava II) zúčastnil ďalšieho pojednávania v obdobnej právnej veci, pričom neúčelne vynaloženú náhradu za ubytovanie v hoteli prvoinštančný súd žalovanému nepriznal. 15. Zo všetkých uvedených dôvodov preto odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. ako vecne správne potvrdil. 16. Výrok uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým bolo konanie zastavené, nebol napadnutý odvolaním a preto nadobudol právoplatnosť. 17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).