Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/565/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1306213992 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1306213992.8 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: R.. R. L., bytom V. Č.. XXX, zastúpeného: JUDr. Juraj Kus, advokát, Námestie osloboditeľov č. 10, Michalovce, proti žalovanému: PEREX, a.s., so sídlom Trnavská cesta č. 39/A, Bratislava, IČO: 00685313, zastúpeného: Advokátska kancelária LEGAL PROFESSIONALS, s.r.o., Tehelná 3064/25, Bratislava, o žalobe na ochranu osobnosti, na odvolania žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 8. 4.2014, č.k. 4C/92/2006-788, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa v prisudzujúcom a zamietajúcom výroku vo veci samej p o t v r d z u j e. Vo výrokoch o náhrade trov konania a o trovách štátu sa z r u š u j e a v rozsahu zrušenia sa v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1.1. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 10.000 eur a nahradiť mu trovy konania vo výške 20.679,64 eur, ktoré spočívajú v súdnom poplatku za návrh vo výške 10.124,14 eur, súdnom poplatku za odvolanie vo výške 5.045 eur a trovách právneho zastúpenia vo výške 5.510,50 eur, k rukám právneho zástupcu žalobcu, všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanému uložil povinnosť nahradiť trovy štátu vo výške 249,86 eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. 1.2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 11, § 13 ods.1,3 zák.č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „Obč. zákonník“), § 226 zák.č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej „ O.s.p.“) a skutkovo tým, že v prejednávanom prípade sa žalobca žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 22.6.2006 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť sa mu za článok uverejnený v denníku Pravda dňa 3.2.2004, pod názvom „T. za XX Y. W.“ a to konkrétne za text „takmer 30 miliónov, ktoré chcel podvodom od poisťovne získať košický advokát, michalovský sudca a exekútorka. Sudcu R. L., exekútorku N. Ž. a advokáta E. Q. už polícia trestne stíha. Na poverení na exekúciu zmenili písacím strojom sumu z 1 milióna na 29 miliónov, aj osobu, ktorá má túto sumu dostať, povedal N.. Proti všetkým trom sa už začalo disciplinárne konanie“, za článok zo dňa 29.júla 2004 pod názvom „X.M. A. Y. I.“, konkrétne text „Na T. X.Z., H. V. Y. F. A. E. L. L. E. E. E. Q., G. U. S. Y. L. H. N. E. za Č. A. H. X.X.XXXX T. W. „. Z. L. L.“. za M. „Po X. N. Ž. E. L. R. L. A. Y., F. podľa H. U. U., M. Ď. Č. U. W. X., pre V. T.Ť. M. T. I. XX Y.“; v žalobe zároveň žalobca žiadal zaviazať žalovaného k zaplateniu nemajetkovej ujmy vo výške 331.939,19 eur (10 miliónov Sk). Na pojednávaní dňa 21.6.2007 právny zástupca žalobcu založil do spisu podanie, v ktorom uvádzal ďalší neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, a to článok uverejnený v denníku Pravda dňa 12.8.2004 pod názvom „I. X. Č. Ď. T., s tým, že výslovne uviedol, že neskôr upraví v tejto súvislosti aj návrh na začatie konania, čo sa však nestalo. Žalobca súdu nenavrhol zmenu žaloby a nakoľko je súd viazaný žalobou, predmetným článkom sa ďalej nezaoberal a nezaoberal sa ani jeho spôsobilosťou zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Keďže v priebehu konania podaním zo dňa 24.9.2009 zobral žalobca žalobu v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 165.969,59 eur späť, súd prvej inštancie konanie v tejto časti, rozhodnutím zo dňa 2.2.2010 zastavil. 1.3. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že v danej veci rozhodol rozsudkom zo dňa 2.2.2010, č.k. 14C/92/2006-567 tak, že uložil žalovanému povinnosť sa žalobcovi ospravedlniť, vo zvyšku žalobu zamietol a napokon deklaroval, že žiadna zo strán nemá právo na ich náhradu. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím zo dňa 1.12.2010 pripustil späťvzatie žaloby žalobcu v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti žalovanému zverejniť ospravedlnenie, rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušil a konanie zastavil. V napadnutej zamietajúcej časti, týkajúcej sa nemajetkovej ujmy ako aj v časti trov konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie dôvodiac tým, že považoval za potrebné sa stotožniť s argumentáciou žalobcu o tom, že zásah do jeho osobnostných práv bolo nutné skúmať v širšej súvislosti, a to z dôvodu, že išlo o dlhodobý zásah do jeho osobnostných práv, pričom išlo o opakované porušenie jeho práva na osobnú integritu. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 22.9.2011, č.k. 14C/92/2006-679 žalobu na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 165.969,59 eur zamietol odôvodňujúc tým, že nepravdivá informácia zverejnená v článku zo dňa 3.2.2004 bola spôsobilá vyvolať neoprávnený zásah do práv žalobcu, ale nebola spôsobilá v značnej miere znížiť dôstojnosť alebo vážnosť žalobcu v spoločnosti. Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu rozhodnutím zo dňa 18.12.2013 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie konštatujúc, že súd prvej inštancie nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom rozsudku, pričom mal vychádzať zo záverov odvolacieho súdu a to konkrétne, že uverejnením predmetných článkov, všetkých troch vo vzájomnej súvislosti, došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, jeho mena, občianskej cti a dobrej povesti. V predmetnej právnej veci je podľa názoru odvolacieho súdu obmedzenie slobody prejavu žalovaného legitímne, vychádza z ustanovenia § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka a sleduje ochranu práva na ochranu osobnosti žalobcu. Legitimitou zverejnenia informácií nemožno dôvodiť, pokiaľ bola poškodením osoby, keď šíriteľ sám informáciu poskytol bez toho, aby si preveril jej pravdivosť. Žalovaný si informácie o žalobcovi dostatočne nepreveril, ale napriek tomu ich šíril s uvedením celého mena a priezviska žalobcu a to ešte skôr, než bol žalobca obvinený zo skutkov kladených mu za vinu, resp. než bol vôbec Ústavným súdom Slovenskej republiky udelený súhlas na jeho trestné stíhanie. Odvolací súd v označenom rozhodnutí ďalej konštatoval, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď predmetné články týkajúce sa tej istej exekúcie hodnotil izolovane, neprihliadol na širšie vzájomné súvislosti medzi nimi, v dôsledku, ktorých k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu došlo prostredníctvom všetkých troch článkov. Žalobca bol počas obdobia, v ktorom vychádzali predmetné články, vystavený neprimeraným zásahom do svojho mena, občianskej cti a dobrej povesti. Odvolací súd mal za to, že v priebehu konania bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že bola znížená dôstojnosť a vážnosť žalobcu v spoločnosti a bol narušený jeho pracovný aj súkromný život. Keďže v danej veci by sa vzhľadom na odstup času od zverejnenia predmetných článkov ospravedlnenie míňalo účelu, odvolací súd konštatoval, že v prejednávanej veci boli splnené všetky predpoklady pre vznik nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, ako ujmy bezprostredne sa premietajúcej do fyzickej sféry žalobcu, do jeho postavenia v spoločnosti, a to neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu predmetnými článkami uverejnenými v denníku Pravda, nemajetková ujma na osobnosti žalobcu a príčinná súvislosť medzi nimi. Morálne zadosťučinenie podľa názoru odvolacieho súdu nemôže byť dostačujúce, najmä s prihliadnutím na dlhé časové obdobie, ktoré uplynulo od uverejnenia predmetných článkov; keďže táto forma zadosťučinenia sa minula účinku a nebola by spôsobila vyvrátiť nepriaznivé účinky uverejnených článkov, mal podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške primeranej povahe zásahu do jeho osobnosti. 1.4. Poukazujúc na uvedené, po oboznámení sa s predloženými listinnými dôkazmi (s článkom uverejneným v denníku Pravda dňa 3.2.2004 pod názvom „Podvod za 30 miliónov nevyšiel“, s článkom uverejneným v denníku Pravda dňa 6.4.2005 pod názvom „T. Z. L. L., s článkom uverejneným v denníku Pravda dňa 29.7.2004 pod názvom „X. A. Y. I.“, s rozsudkom Špeciálneho súdu Pezinok zo dňa 2.12.2005, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.10.2006, rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - disciplinárneho súdu zo dňa 22.11.2006, s obsahom spisu Okresného súdu Michalovce sp.zn. 7Er/444/2003, s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.8.2004, monitoringom médií, s tlačovou správou Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 2.2.2004) a po vykonaní dokazovania (výsluchu žalobcu a svedkov R.. U. I., R.. N. Y., K.. Y. L., R. L., R.. Y.C. Q. Y. Č., T. H., C.. U. U., R.. H. N., Y. F.) súd prvej inštancie pri zohľadnení jeho viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu konštatoval, že uverejnením predmetných článkov, všetkých troch vo vzájomnej súvislosti, došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, jeho mena, občianskej cti a dobrej povesti. V konaní bolo preukázané, že bola znížená dôstojnosť a vážnosť žalobcu v spoločnosti, bol narušený jeho pracovný aj súkromný život a boli splnené všetky predpoklady pre vznik nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. 1.5. Súd prvej inštancie ďalej zdôraznil, že na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súdom neustanovuje Občiansky zákonník žiadne medze. Pre určenie tejto výšky náhrady nemajetkovej ujmy však § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka zakotvuje taxatívne dve kritériá. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy - čím závažnejšia je čo do svojej intenzity, do svojho trvania, tým vyššia by mala byť aj čiastka peňažného zadosťučinenia a ďalej veľmi široko chápanej okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, pričom vždy musia byť zisťované okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby. Druhé kritérium - okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, je stanovená zámerne veľmi všeobecne tým, že by malo byť uplatnené vo vzťahu ako k postihnutej fyzickej osobe, tak osobe, ktorá neoprávnený zásah spôsobila; tým sa sleduje cieľ, aby pri určení konkrétnej výšky peňažného zadosťučinenia bolo možné v rámci voľnej úvahy súdu, ktorá práve na tomto mieste dostáva veľký priestor, a v súlade s princípom spravodlivosti pružne prihliadnuc na najrôznejšie momenty, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Súd musí pritom vychádzať vždy z čo najúplnejšieho skutkového stavu a opierať sa o preskúmateľné konkrétne hľadiská (R 13/2013 - uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 Cdo 81/2011 ). 1.6. Čo sa týka závažnosti vzniknutej ujmy, v konaní mal preukázané, že pozastavenie výkonu funkcie sudcu žalobcovi skončilo rozhodnutím ministra spravodlivosti zo dňa 23.11.2006, bol mu doplatený rozdiel na plate za obdobie kedy mu bol pozastavený výkon funkcie sudcu, t.j. od 30.1.2004 do 23.11.2006. Z rozvrhu práce Okresného súdu Michalovce na rok 2007 vyplynulo, že R.. L. mal pridelený senát 13 Er, 13C a bol členom občianskoprávneho aj trestnoprávneho grémia. Minister spravodlivosti, na základe výsledkov výberového konania, s účinnosťou od 1.4.2007, vymenoval žalobcu do funkcie predsedu Okresného súdu Michalovce. V konaní bolo preukázané, že v článku uverejnenom v týždenníku Trend dňa 4.1.2007 vtedajší minister spravodlivosti uviedol, že žalobca je jedným z najlepších sudcov na Slovensku, je vzorom pre všetkých sudcov a treba si ho vážiť. Žalobca vykonával funkciu predsedu súdu, na jeho adresu sa veľmi pozitívne vyjadril aj bývalý minister spravodlivosti a nič teda nenasvedčuje tomu, že by sa naplnila obava žalobcu, že už nikdy nebude mať pred účastníkmi konania vážnosť a dôstojnosť, ani postavenie nezávislého sudcu. Súd prvej inštancie zobral do úvahy aj skutočnosť, že do subjektívnych pocitov žalobcu, aj niektorých vypočutých svedkov na realitu, sa odráža aj dopad samotného trestného a disciplinárneho stíhania žalobcu. Mal za nesporné, že začatie disciplinárneho konania, samotný fakt pozastavenia funkcie sudcu, znamenalo pre žalobcu a jeho profesijný aj rodinný život zmenu, ktorá nebola pozitívna, ktorú zaregistrovalo aj jeho okolie a reagovalo na ňu. Súd prvej inštancie zdôraznil, že vypočutí svedkovia tvrdili, že postavenie žalobcu sa zmenilo, mal však za potrebné rozlíšiť, či táto zmena súvisela iba so zverejneným článkom, alebo celkovo so situáciou, v ktorej sa žalobca nachádzal - v tom čase mal pozastavený výkon funkcie sudcu, zároveň bolo voči nemu vedené disciplinárne konanie a následne bol trestne stíhaný, pričom tento, pre žalobcu nepriaznivý stav trval do novembra 2006, kedy bolo ukončené disciplinárne konanie. Žalobca dlhú dobu nepovažoval predmetné články za zásah do svojich práv a nepociťoval záujem na ochrane svojich práv, žalobu podal po uplynutí 28 mesiacov od zverejnenia prvého zo žalovaných článkov a nepožiadal o uverejnenie tlačovej opravy alebo tlačovej odpovede v súvislosti s informáciami, ktoré boli uverejnené v predmetných článkoch namietaných v podanej žalobe. 1.7. Čo sa týka okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, súd prvej inštancie pripomenul, že v predmetnej veci popri práve na ochranu osobnosti nemožno neprihliadnuť aj na slobodu prejavu (pričom sloboda prejavu sa uplatňuje nielen vo vzťahu k informáciám a myšlienkam, ktoré sa prijímajú priaznivo, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú, štát alebo časť obyvateľstva). Aj Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sloboda prejavu je základným pilierom demokratickej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotové súdy. K veciam verejným nepochybne patrí aj činnosť orgánov verejnej moci, vrátane činnosti súdov a sudcov - tieto činnosti môžu byť verejne posudzované, pričom pri ich kritike platí, z princípu demokracie vyplývajúca ústavná prezumpcia, že ide o kritiku dovolenú. V predmetnej veci bol predmetom kritiky sudca, pričom predmetné články sa netýkali jeho súkromného života, ale súviseli s výkonom jeho funkcie, verejnosť bola informovaná o trestnom stíhaní za skutok, ktorý mal byť spáchaný v súvislosti s výkonom funkcie (konkrétne trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa a trestný čin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny). Súd prvej inštancie zdôraznil, že Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že v kontinue medzi verejne neznámymi jednotlivcom a politikom stoja z hľadiska ochrany osobnosti sudcovia uprostred, s miernou tendenciou smerom k politikom (II. ÚS 152/08, II ÚS 261/06 ), pričom obdobná tendencia je aj v rozhodovaní Európskeho súdu pre ľudské práva. V rozsudku zo dňa 20. apríla 2006 k sťažnosti č. XXXXX/XX pre porušenie článku 10 Dohovoru, Európsky súd pre ľudské práva k prejednávanému prípadu, ktorý sa týkal zástupcu generálneho prokurátora uvádza, že ak bol terčom kritiky vysoko postavený verejný činiteľ, sú hranice prijateľnej kritiky voči nemu širšie než vo vzťahu k súkromnej osobe. V rozsudku zo dňa 2.11.2006 k sťažnosti XXXXX/ XX týkajúceho sa sudcu, Európsky súd pre ľudské práva konštatuje, že úloha tlače ako strážneho psa sa nepochybne vzťahuje aj na otázky spojené s fungovaním justície. Tlač je tak vnímaná ako jeden z prostriedkov, ako si môžu politici a verejnosť overiť, či sudcovia plnia svoju ťažkú úlohu spôsobom, ktorý je v súlade s cieľom tvoriacim základ úloh, ktoré im boli zverené. Na jednej strane stojí legitímna obava o zachovanie autority a nestrannosti justície, ktorá môže byť ohrozená, pokiaľ budú sudcovia vystavení bezdôvodnej či trvalej kritike, na druhej strane „kritika sudcovského stavu“ je sama o sebe rovnako hodnotná, nakoľko umožňuje členom spoločnosti participovať na verejnej diskusii a prispieva k zodpovednosti sudcov“. 1.8. Súd prvej inštancie ďalej zdôraznil, že informácie zverejnené v predmetných článkoch mali základ v oficiálnej tlačovej konferencii ministra spravodlivosti. Predmetné články netvrdili, že žalobca porušil zákon, ale uvádzali informácie o podozreniach, ktoré voči osobe žalobcu v danom čase reálne existovali. Žiadny z predmetných článkov nepojednával o vine alebo nevine žalobcu. Navyše, pri písaní článkov v denníku dochádza k určitej forme zjednodušenia, v záujme informovať širokú laickú verejnosť, nie je to odborné periodikum. Aj podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky je potrebné rešpektovať špecifiká periodickej tlače, ktorá je určená pre informovanie najširšej verejnosti, ktorá v určitých prípadoch musí, s ohľadom na rozsah jednotlivých príspevkov a čitateľský záujem, pristúpiť k určitým zjednodušeniam. Nemožno teda trvať na absolútnej presnosti skutkových tvrdení. V danom konaní bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že téma predmetného článku bola v čase jeho zverejnenia výsostne aktuálna, touto problematikou sa nezaoberalo len jedno printové médium, ale po tlačovej konferencii na ministerstve spravodlivosti sa téme venovali dlhodobo viaceré médiá. Z v konaní predloženého monitoru vyplýva, že 26. januára 2004 televízia Markíza odvysielala správu v televíznych novinách o 19.00 hod, kde informovala o legislatívnej zmene a v tej súvislosti uviedla, že súdy v Bratislave za to isté poškodenie priznávajú odškodnenie na úrovni 1-2 miliónov Sk, pričom je konkrétny prípad z Okresného súdu Michalovce, kde sudca priznal 29 miliónov Sk odškodnenia. V Českej republike bola maximálna výška odškodnenia 2 milióny korún. Dňa 2. februára 2004 Rádio Slovensko informovalo verejnosť o 18.00 hod. vo vysielaní Rádiožurnálu, že minister spravodlivosti pozastavil žalobcovi výkon funkcie sudcu (podľa zistení ministra sa podieľal na prípade, v ktorom chceli poisťovňu obrať o takmer 30 miliónov korún). Rádio Twist tiež informovalo o pozastavení výkonu funkcie ministrom spravodlivosti a o tom, že bolo podané trestné oznámenie. Toho dňa TV Markíza informovala o žalobcovi o 19.00 hod. v Televíznych novinách, kde citovala ministra spravodlivosti, ktorý uviedol, že si myslí, že v tomto prípade minimálne advokát, exekútor a sudca boli dohodnutí. Z predloženého monitoru je tak zjavné, že téma bol aktuálna a informovali o nej aj iné mienkotvorné médiá. Zároveň sa jednalo o tému týkajúcu sa vecí verejných, vychádzajúcu z informácie ministerstva spravodlivosti zo dňa 2.2.2004, z oficiálneho stanoviska ministerstva. Zverejnený článok informoval o prešetrovaní konania žalobcu pri výkone jeho sudcovskej funkcie zo strany príslušných orgánov, žalobca vystupoval ako verejný činiteľ. Žalovaný uviedol, že cieľom predmetných článkov nebolo kriminalizovať žalobcu, ale poukázať na nedostatočnú právnu úpravu. Súd prvej inštancie uviedol, že pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy bral do úvahy aj skutočnosť, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí II ÚS 326/09 (žalobca c/a rádio Viva) konštatoval, že výška nemajetkovej ujmy vo výške 1 milión Sk priznaná žalobcovi, sa ústavnému súdu zdala značne prísna. 1.9. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na právne závery vyslovené v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zo dňa 3. 2. 2010, sp.zn. 5 Cdo/42/2009 o tom, že uloženie zadosťučinenia v peniazoch plní satisfakčnú funkciu a preto je treba pociťovanie a prežívanie tejto nemajetkovej ujmy, spočívajúcej v znížení dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti značnej miere, hodnotiť vždy objektívne, prihliadnuc ku konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo, ako i k osobe postihnutej fyzickej osoby, hlavne k jej veku, a k jej postaveniu. Za ďalšie relevantné kritérium považoval skutočnosť, že pri odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, zákonodarca upravil výšku nemajetkovej ujmy obetiach násilných trestných činov, ktorej výška nepresiahne desaťnásobok minimálnej mzdy (teda obetiam násilných trestných činov môže byť v súvislosti so zásahom do práva na ochranu osobnosti priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v maximálnej výške 3.520 euro) a právne závery Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Marônek proti Slovensko (sťažnosť č. XXXXX/XX) podľa ktorých ekvivalent dvadsiatich piatich priemerných mesačných platov presiahol mieru tvrdosti sankcie, ktorú by mali súdy priznať za porušenie zákona v občianskom spore. Na základe uvedeného súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške priznanej nemajetkovej ujmy ako jej primeranú výšku určil sumu 10.000 eur a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. 1.10. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. so zohľadnením, že žalobca mal v konaní čiastočný úspech, avšak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu; čiastočne úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania spočívajúcu v zaplatenom súdnom poplatku za podanú žalobu vo výške 10.124,14 eur a za odvolanie vo výške 5.045 eur a v trovách právneho zastúpenia v celkovej výške 5.510,50 eur. Trovy právneho zastúpenia vyčíslil ako tarifnú odmenu podľa ustanovení vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (základnú sadzbu tarifnej odmeny určil z výšky priznaného plnenia a od účinnosti novely vyhlášky č. 209/2009, § 10 ods. 8 z tarifnej hodnoty - 2.000 eur) za úkony právnej pomoci:1/prevzatie a príprava zastúpenia dňa 21.6.2006, á 270,54 eur, spolu s DPH 321,94 eur, režijný paušál 5,44 eur, 2/ písomné podanie na súd , žaloba zo dňa 22.6.2006, á 270,54 eur, spolu s DPH 321,94 eur, režijný paušál 5,44 eur, 3/ účasť na pojednávaní dňa 21.6.2007, á 270,54 eur, spolu s DPH 321,94 eur, režijný paušál 5,91 eur, 4/ účasť na pojednávaní dňa 28.8.2007, pred dožiadaným súdom Košice I, á 270,54 eur, spolu s DPH 321,94 eur, režijný paušál 5,91 eur, 5/ účasť na pojednávaní dňa 6.5.2008, odročené bez prejednania veci, á 67,63 eur, spolu s DPH 80,47 eur, režijný paušál 6,31 eur, 6/ účasť na pojednávaní dňa 27.10.2009, á 91,29 eur, režijný paušál 6,95 eur, 7/ účasť na pojednávaní dňa 12.1.2010, á 91,29 eur, režijný paušál 7,21 eur, 8/ účasť na pojednávaní dňa 2.2.2010, vyhlásenie rozsudku, á 22,82 eur, režijný paušál 7,21 eur, 9/ písomné podanie na súd, odvolanie voči rozsudku, zo dňa 12.2.2010, á 91,29 eur, režijný paušál 7,21 eur, 10/ účasť na pojednávaní dňa 1. 12. 2010, konanie na odvolacom súde, á 91,29 eur, režijný paušál 7,21 eur, 11/ účasť na pojednávaní dňa 8. 9. 2011, á 91,29 eur, režijný paušál 7,41 eur, 12/ účasť na pojednávaní dňa 22.9.2011, vyhlásenie rozhodnutia, á 22,82 eur, režijný paušál 7,41 eur, 13/písomné podanie na súd, odvolanie zo dňa 4. 10. 2011, á 91,29 eur, režijný paušál 7,41 eur, 14/ písomné podanie na súd, vyjadrenie k odvolaniu žalovaného zo dňa 20.10.2011, á 91,29 eur, režijný paušál 7,41 eur, 15/ účasť na pojednávaní dňa 8.4.2014, á 91,29 eur, režijný paušál 8,04 eur. Súd prvej inštancie ďalej priznal právnemu zástupcovi žalobcu náhradu za stratu času v celkovej výške 1.007,07 eur a cestovné výdavky za cestu z Michaloviec do Bratislavy, t.j. 462 km a späť v celkovej výške 2.218,16 eur. 1.11. O trovách štátu vo výške 249,86 eur (priznané svedočné) rozhodol podľa § 148 ods.1 O.s.p.. 2.1. Proti zamietajúcemu výroku rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca navrhujúc, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 220 O.s.p. zmenil a jeho žalobe vyhovel. Žalobca konštatoval, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zdôraznil, že Krajský súd v Bratislave v danej veci v uznesení zo dňa 18.12.2013 dospel k záveru, že právo žalobcu na ochranu osobnosti bolo prostredníctvom predmetných troch článkov opakovane porušené, pričom nešlo o jednorazový zásah, ale o dlhodobejšie zasahovanie do jeho osobnostných práv, jeho mena, občianskej cti, dôstojnosti a dobrej povesti. V závere citovaného rozhodnutia zdôraznil, že súd prvej inštancie bude musieť posúdiť, aká výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, je vzhľadom na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti žalobcu, v danej veci primeraná a túto mu následne aj priznať. Podľa názoru odvolateľa zdôvodnenie závažnosti vzniknutej ujmy neobstojí. To, že po zverejnení napadnutých článkov bol menovaný do funkcie predsedu Okresného súdu v Michalovciach neznamená, že mu nevznikla závažná ujma vo všetkých oblastiach života, či už verejného, rodinného alebo pracovného. Do funkcie predsedu súdu bol menovaný na základe výberového konania, v ktorom bol úspešný a ktorého členom neboli účastníci konania. Viacerí svedkovia sa pred súdom vyjadrili, že po zverejnení napadnutých článkov v denníku Pravda stratil u nich dôveru a postavenie nezávislého sudcu, uverili tomu, že zneužil svoje postavenie a že sa chcel nečestným spôsobom obohatiť o sumu 30 miliónov Sk, ocitol sa v izolácii vo všetkých oblastiach života. V článku zo dňa 3.2.2004 pod názvom „T. za XX Y. W.“ bol s plným menom opísaný ako podvodník, ktorý zneužil svoje postavenie a ktorý sa spolu s advokátom a exekútorkou chcel obohatiť na úkor poisťovne o sumu 30 miliónov Sk. 2.2. Pokiaľ súd prvej inštancie v rozhodnutí pri svojich záveroch poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR ( II. ÚS 152/08, II. ÚS 261/06), túto nemožno paušalizovať na všetky prípady, keď médiá zasahujú do osobnostných práv konkrétneho sudcu. V jeho prípade bol obvinený uznesením vyšetrovateľa až dňa 29.9.2004 a žalovaný zverejnil prvý článok už dňa 3.2.2004 (s opisom žalobcu ako podvodníka a s uvedením jeho plného mena a priezviska). Poukazujúc na rozsudok ESĽP zo dňa 11. marca 2003, sťažnosť č. XXXXX/XX, Lešník vs. Slovensko (v ktorom došlo k zásahu do osobnostných práv prokurátora) zdôraznil, že je neprípustné kritizovať sudcov za ich rozhodovaciu právomoc a štát musí ochraňovať sudcov pred nepodloženými obvineniami; v opačnom prípade by sa narušila autorita súdov a základné piliere právneho štátu. Neobstojí ani argumentácia súdu týkajúca sa zdôvodnenia priznanej výšky nemajetkovej ujmy o tom, že zverejnené informácie mali základ v oficiálnej tlačovej konferencii ministra spravodlivosti. Bolo povinnosťou žalovaného si overiť zverejnené informácie z tlačovej konferencie ministra spravodlivosti, navyše žalovaný zverejnil aj také informácie, ktoré neboli na tlačovej konferencii vôbec prednesené. V danom prípade žalovaný zasiahol do osobnostných práv odvolateľa až troma článkami (zo dňa 3.2.2004, 29.7.2004 a 6.4.2005) a bol jedným z prvých médií, ktoré o ňom zverejnili nepravdivé údaje. K argumentácii súdu prvej inštancie opierajúcej sa o rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS 326/09 zdôraznil, že uvedené rozhodnutie sa týkalo sporu o ochranu osobnosti medzi žalobcom a Rádiom Viva, ktoré o jeho osobe nikdy nezverejnilo tak nepravdivé informácie (a navyše opakovane) ako žalovaný. Súd prvej inštancie mal pri priznávaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzať výlučne z kritérií uvedených v ust. § 13 ods.3 Občianskeho zákonníka. Odvolateľ napokon poukázal na obdobné prípady v konaní o ochranu osobnosti a na priznanú výšku nemajetkovej ujmy, ktoré sú právoplatne skončené. 3.1. Proti prisudzujúcemu výroku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný namietajúc, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p. (strane sporu sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil ustanovenie správneho právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav), súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods.2 písm. d/ O.s.p.) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods.2 písm. f/ O.s.p.). V súvislosti s výrokom odvolaním napadnutého rozsudku namietol, že z neho nie je zrejmé, že suma 10.000 eur má byť žalobcovi poskytnutá z dôvodu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a nejedná sa o pohľadávku žalobcu z titulu obchodného styku alebo náhrady škody a pod.. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za nepresvedčivé a nepreskúmateľné, keďže sa konajúci súd v ňom nevysporiadal s tým, ktoré z uverejnených údajov považuje za fakty a ktoré za hodnotiace úsudky a ani s tým, ktoré konkrétne informácie zo žalovaného článku o žalobcovi boli preukázané vykonaným dokazovaním ako nepravdivé a ako tieto informácie v príčinnej súvislosti zasiahli do práv žalobcu. V napadnutom rozsudku, ako aj z uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 6Co /258/2011-738, ktoré mu predchádzalo, totálnym spôsobom absentuje test proporcionality v súvislosti s kolíziou 2 základných práv - práva na informácie a práva na ochranu osobnosti. Odvolací súd a následne (súc viazaný právny názorom odvolacieho súdu) ani okresný súd sa v konaní nestotožnili s argumentáciou žalovaného, pričom však svoje stanovisko riadne a presvedčivo neodôvodnili, najmä s ohľadom na právo strany, aby súd v konaní rozlíšil v zverejnených článkoch medzi faktami a neprimeranými hodnotiacimi úsudkami ako aj objasnením, ktoré skutočnosti mal preukázané a ktoré nie a ktoré z uverejnených informácií boli v konaní preukázané ako pravdivé a ktoré nepravdivé. Žalovaný ďalej zdôraznil, že z obsahu žalovaných článkov je zrejmé, že informácie pre články (resp. pre napadnuté časti žalovaných článkov) boli čerpané z oficiálnych zdrojov, a to tlačovej konferencie ministra spravodlivosti SR, resp. následne od policajných zložiek. Poukazujúc na nález ÚS SR sp. zn. IV ÚS 284/2012, II. ÚS 326/09 uviedol, že tlač je oprávnená informovať aj o podozreniach a prebiehajúcich trestných konaniach, pričom pri posudzovaní obsahu a pravdivosti uverejnených informácií, je potrebné vychádzať zo stavu ku dňu uverejnenia informácie. Neskoršie rozhodnutia v disciplinárnom alebo trestnom konaní nemôžu byť vnímané tak, že keď už je zrejmý výsledok a oslobodzujúcom rozhodnutí, sú uverejnené informácie nepravdivé. V žalovanom článku nebol žalobca a ani žiadna iná osoba označená za páchateľa trestného činu ani za osobu právoplatne uznanú za vinnú zo spáchania trestného činu a v plnom rozsahu bola zachovaná prezumpcia neviny žalobcu a tiež ktorejkoľvek osoby v žalovanom článku. Z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu Bratislava sp.zn. 7Co 199/2009 je zrejmé, že uverejnením takýchto informácií k zásahu do osobnostných práv žalobcu ako sudcu nedošlo a neoprávnený zásah do osobnostných práv je s ohľadom na verejný záujem vylúčený a informovanie o týchto skutočnostiach je z dôvodu verejného záujmu výslovne dovolené. 3.2. Podľa názoru žalovaného nebola v konaní preukázaná existencia zásahu do práv žalobcu, ktorý by bol objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu u žalobcu; naopak, vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v žalovanom článku boli uverejnené korektné informácie tak o osobe žalobcu, ako aj podozreniach existujúcich u osoby žalobcu v čase prípravy žalovaného článku. Vzhľadom na celkové okolnosti a šírku medializácie uverejnených informácií elektronickými a printovými médiami, je vylúčená objektívna spôsobilosť uverejnených informácií poškodiť žalobcu na jeho osobnostných právach, a tieto nemali objektívnu spôsobilosť vyvolať u žalobcu nemajetkovú ujmu. V prípade denníka Pravda v danom prípade neexistovali záujem o diskreditáciu žalobcu alebo o jeho očiernenie, ale denník Pravda informoval o skutočnostiach týkajúcich sa mediálne exponovanej kauzy. Poukazujúc na nálezy ÚS SR sp.zn. IV.ÚS 302/2010, II. ÚS 340/09, IV.ÚS 472/2012, nález ÚS ČR sp.zn. IV. ÚS 23/05 žalovaný zdôraznil, že článok ako taký sa týkal informácií, ktoré mala verejnosť v čase uverejnenia žalovaného článku už dávno k dispozícii z rozhlasu a televízie, ktoré v oveľa širšom rozsahu informovali o podozreniach týkajúcich sa žalobcu v deň konania tlačovej konferencie ministra spravodlivosti, uverejnené informácie napadnuté žalobou sa netýkali súkromia žalobcu, ale priamo súviseli s výkonom jeho funkcie sudcu. Žalovaný vyslovil presvedčenie, že všetky negatívne udalosti, ktoré sa vyskytli v živote žalobcu po vyjdení žalovaného článku, nemôžu byť bez ďalšieho dávané do súvislosti so žalovaným článkom, nakoľko medzi týmito negatívnymi udalosťami a žalovaným článkom chýba akákoľvek príčinná súvislosť. Občianskoprávna ochrana osobnosti fyzickej osoby sa poskytuje iba proti takému zásahu do jej osobnostných práv, ktorý možno kvalifikovať ako neoprávnený (protiprávny, nedovolený), pričom neoprávneným je taký zásah, ktorý je v rozpore s objektívnym právom a skutočnosťou. Takým je v zásade iba nepravdivé tvrdenie o fyzickej osobe, ktoré zasahuje do jej osobnosti. Medzi žalovanými informáciami uverejnenými v denníku Pravda boli a sú informácie, ktoré boli rovnako uverejnené v Rádiu Viva, v konaní vedenom na OS Bratislava II pod sp.zn. 6C/174/2006 a na KS Bratislava pod sp.zn. 15Co/50/2008. V uvedených konaniach bola žalobcovi za obsahovo totožné informácie priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 1.000.000,- Sk; rozhodnutie KS v Bratislave bolo následne zrušené nálezom ÚS SR sp. zn. II. ÚS 326/09 z dôvodu porušenia čl. 10 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bola označená za neprimerane prísnu. 3.3. Pokiaľ ide o priznanú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalovaný v odvolaní konštatoval, že súd riadnym, relevantným a právne komforným spôsobom neuviedol a nevysvetlil, prečo v danom prípade nepostačuje morálne zadosťučinenie vo forme výroku rozsudku súdu alebo ospravedlnenia. Zadosťučinenie v peniazoch plní podpornú (subsidiárnu ) funkciu a nastupuje vždy až potom, kedy sa priznané morálne zadosťučinenie ukázalo buď celkom alebo sčasti nepostačujúcim. Zadosťučinenie v peniazoch je potrebné považovať za občianskoprávny prostriedok výnimočného charakteru, ktorého použitie prichádza do úvahy iba v tých kvalifikovaných prípadoch, kedy došlo preukázateľným spôsobom k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere. V súlade s právnou teóriou a praxou slovenských súdov sa v konaniach o ochranu osobnosti preukazuje závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti za ktorých k zásahu došlo rovnako ako intenzita, rozsah a trvanie zásahu do práv na ochranu osobnosti. Náhradu nemajetkovej ujmy je možné priznať , ak zásah alebo narušenie práva nemožno napraviť žiadnym z prostriedkov morálneho zadosťučinenia, kam patrí samotný výrok rozsudku súdu alebo uverejnenie ospravedlnenia alebo určenie, že žalovaným článkom došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti. Žalovaný dal do pozornosti odvolacieho súdu skutočnosť, že zákonodarca v zák.č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi upravuje výšku náhrady nemajetkovej ujmy obetiam násilných trestných činov, ktorej výška ani v prípadoch tých najtvrdších a najvážnejších prípadov nepresiahne 10 násobok minimálnej mzdy (v súčasnosti 352 eur), t.j. v maximálnej výške 3.520 eur. Uvedená skutočnosť by mala byť bratá do úvahy pri rozhodovaní súdu o priznaní, resp. nepriznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sám žalobca dlhú dobu nepovažoval žalované články za zásah do jeho práv, nepociťoval naliehavý záujem na ochrane svojich práv, žalobu podal až po uplynutí takmer 28 mesiacov od uverejnenia v poradí prvého z napadnutých článkov a žalovaného ani nepožiadal o uverejnenie tlačovej opravy alebo odpovede v súvislosti s informáciami zo žalovaných článkov. 3.4. Pokiaľ ide o výrok o priznanej náhrade trov konania žalovaný zdôraznil, že v danom prípade sa jedná o dva samostatné a odčleniteľné nároky, za ktoré je súdom samostatne vyberaný aj súdny poplatok. Na základe uvedeného je potrebné úspech v spore posudzovať z hľadiska samostatnosti týchto dvoch samostatných a rovnocenných nárokov. V prípade, ak mal žalobca úspech len v jednom z takto uplatnených nárokov v konaní, jedná sa o čiastočný úspech v konaní a súd mal pri rozhodovaní o náhrade trov konania postupovať podľa § 142 ods.2 O.s.p. a priznať žalobcovi náhradu trov konania len vo výške 50%. Poukazujúc na rozhodnutia NS SR sp..zn. 2 M Cdo 3/2006 z 30.1.2007, sp. zn. 5 M Cdo 7/2010 z 23.2.2011, 6 M Cdo 7/2010 z 26.1.2011 a sp.zn. 1 Cdo 56/2010 mal podľa názoru žalovaného súd pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzať z § 11 ods.1 vyhl.č. 655/2004 Z.z., podľa ktorého základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je 1/13-tina výpočtového základu. Pokiaľ sa jedná o náhradu za stratu času, z obsahu odôvodnenia nie je zrejmé, akým spôsobom stanovil súd výšku náhrady za stratu času za pojednávania konané dňa 2.2.2010 a 1.12.2010. Pri priznávaní cestovných náhrad sa v rozhodnutí nevysporiadal s tým, prečo priznal žalobcovi náhradu trov cestovného za cesty z Michaloviec do Bratislavy osobným motorovým vozidlom a namiesto toho žalobcovi nepriznal náhradu trov cestovného vo výške osobnej verejnej vlakovej dopravy. Z dôvodu, že žalobca nemal v spore plný úspech, nemohol byť žalovaný ani zaviazaný na náhradu trov štátu v sume 249,86 eur. 3.5. Na základe uvedeného žalovaný žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v súlade s § 220 O.s.p. zmenil tak, že žalobu zamietne a žalobcu zaviaže na úhradu trov konania. V prípade, ak odvolací súd svojim rozhodnutím potvrdí napadnutý rozsudok žiadal, aby odvolací súd podľa ust. § 238 ods.3 O.s.p. pripustil dovolanie, nakoľko sa bude jednať o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. 4. Žalobca v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu žalovaného konštatoval neopodstatnenosť odvolacích námietok. Obsah napadnutých článkov je dôkazom toho, že žalovaný o jeho osobe zverejnil množstvo nepravdivých údajov, ktorými zasiahol do jeho osobnostných práv . Neobstojí ani poukazovanie žalovaného na viacero rozhodnutí Ústavného súdu SR, ČR a judikatúry ESĽP, ktoré dali za pravdu médiám, že v konaní o ochranu osobnosti bolo porušené právo na slobodu prejavu, keďže na druhej strane je množstvo rozhodnutí, či už ústavného súdu alebo ESĽP, ktoré dali za pravdu fyzickej osobe, že zverejnením napadnutých článkov došlo k porušeniu práva na ochranu osobnosti. Obsah napadnutých článkov je dôkazom toho, že právo žalovaného na slobodu prejavu sa dostalo do nerovnováhy, resp. do kolízie s právom žalobcu na ochranu osobnosti. Právo na slobodu prejavu nie je právom absolútnym, nepôsobí izolovane, ale musí byť v rovnováhe s inými právami. Rozsudok súdu prvej inštancie je riadne zdôvodnený tak ako to vyžaduje ust. § 157 ods.2 O.s.p.. Obsah napadnutých článkov je dôkazom toho, že žalovaný zverejnil kauzu, ako keby bol na svete právoplatný odsudzujúci rozsudok. K argumentácii žalovaného o tom, že zažaloval za obsahovo totožné informácie aj ďalších vydavateľov a vysielateľov žalobca uviedol, že je dispozičným právom každej strany rozhodnúť sa , koho bude žalovať a čoho sa bude domáhať. Poukazujúc na rozsudok NS SR sp. zn. 1Co/15/1997 zo dňa 24.6.1998 zdôraznil, že zo žiadneho trestného stíhania právoplatne neskončeného nevyplýva ako jeho dôsledok uverejnenie mena osoby trestne stíhanej. Rádio Viva nikdy nezverejnilo o jeho osobe také informácie, ako žalovaný v troch napadnutých článkoch, zverejnilo len jeho iniciály a išlo len o jednorazové zverejnenie. Žalovaný zverejnil o jeho osobe množstvo nepravdivých údajov, vrátane jeho mena, priezviska, jednalo sa o opakovaný zásah čo znamená, že je nemožné porovnávať zásah do osobnostných práv, ktorého sa dopustilo Rádio Viva so zásahom, ktorý je predmetom tohto konania. Podľa názoru žalobcu žalovanému uniklo, že v priebehu konania zobral žalobu späť v časti týkajúcej sa ospravedlnenia. K odvolacím námietkám žalovaného týkajúcich sa určenia sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby konštatoval, že existujú rozhodnutia najvyššieho súdu, podľa ktorých základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádza z hodnoty predmetu sporu podľa § 9 až 10 vyhl.č. 655/2004 Z.z.. Súd prvej inštancie v danom prípade správne priznal trovy konania podľa § 142 ods.3 O.s.p., t.j. z výšky súdom priznaného plnenia. Pokiaľ ide o priznanie náhrady za stratu času za pojednávania konané v dňoch 2.2.2010 a 1.12.2010, na týchto pojednávaniach sa jeho právny zástupca riadne zúčastnil. V rozhodnutí nebolo potrebné ani podrobne zdôvodňovať priznanie cestovných náhrad za cesty z Michaloviec do Bratislavy, keďže ustálená prax bežne priznáva právnym zástupcom strán náhradu cestovných nákladov za použitie osobného motorového vozidla. 5.1. Žalovaný v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu žalobcu zopakoval dôvody podrobne rozobraté v ním podanom odvolaní a konštatoval nedôvodnosť odvolania podaného žalobcom proti zamietajúcemu výroku rozhodnutia. Odvolanie žalobcu mal za založené na subjektívnych, účelových tvrdeniach a záveroch, bez opory v obsahu vykonaného dokazovania a v obsahu samotného žalovaného článku. Podľa jeho názoru žalobca vyvodzuje bez akejkoľvek opory v obsahu žalovaného článku závery, že v zmysle žalovaných článkov mal byť označený ako podvodník, resp. osoba vinná zo spáchania trestného činu, čo nie je pravda. Žalované články v čase ich uverejnenia prinášali korektné a aktuálne informácie týkajúce sa kauzy, v ktorej figuroval aj žalobca a v konaní nebolo preukázané, že by následky v osobnostnej sfére žalobcu boli spôsobené alebo vyvolané výlučne a len žalovanými článkami v denníku Pravda. V prípade žalovaných článkov bol objektom kritiky aj sudca, žalobca, ale výlučne v súvislosti s trestným stíhaním, ktoré bolo proti nemu vedené, pričom kritika sa týkala jeho profesijného a nie súkromného života. Inkriminované články sa týkali žalobcu, ktorý bol podrobený ministrom spravodlivosti kritike v súvislosti s výkonom jeho funkcie sudcu. Uvedené možno považovať za kritiku žalobcu v súvislosti s výkonom povolania sudcu v širšom slova zmysle. Cieľom tlače v danom prípade bolo informovať o podozreniach, ktoré tu existovali pred uverejnením žalovaného článku v súvislosti s osobou žalobcu. Žalovaný zdôraznil, že pri rozhodovaní sporov vo veci ochrany osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej ústavných záruk. V niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti. Informácie uverejnené v žalovaných článkoch boli pravdivé a týkali sa vecí verejných. Tlač je povinná šíriť informácie a myšlienky o verejných veciach, hoci aj kontroverzných, čomu zodpovedá právo verejnosti dostávať o nich informácie. Všeobecný záujem na verejnej diskusii týkajúci sa závažných otázok prevažuje nad legitímnym cieľom ochrany povesti iných, dokonca aj v prípade, že takáto diskusia obsahuje urážlivé a útočné informácie. 5.2. V súvislosti s uplatnenou náhradou nemajetkovej ujmy žalovaný zdôraznil, že vykonaným dokazovaním nebola preukázaná značná miera zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu ani príčinná súvislosť medzi následkami v osobnostnej sfére žalobcu a žalovaným článkom. Napriek tomu, že rozhodnutie o výške finančného zadosťučinenia patrí do sféry uváženia príslušného všeobecného súdu, mal by súd v každom jednotlivom prípade vychádzať z úplného skutkového stavu a v tomto rámci sa opierať o celkom konkrétne preskúmateľné hľadiská. Naviac, pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných trestných činov (nález ÚS SR IV.ÚS 302/2010). 6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaných odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti zamietajúcemu výroku vo veci samej a odvolanie žalovaného proti prisudzujúcemu výroku vo veci samej nie je dôvodné. 7. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo odvolaním možné napadnúť rozhodnutie súdu prvej inštancie, pokiaľ to nevylučoval zákon (§ 201 v spojení s § 202 O.s.p.). Odvolanie bolo prípustné proti rozhodnutiu len z dôvodov uvedených v § 205 ods.2 O.s.p.. Odvolania žalobcu a žalovaného vyvolalo v danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj po 1. júli 2016 (§ 470 ods. 2 C.s.p.) - odvolaniami napadnuté rozhodnutie bolo preto možné podrobiť meritórnemu odvolaciemu prieskumu. Odvolací súd ďalej konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaniach žalobcu a žalovaného rozhodoval po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) a prihliadajúc na procesnú úpravu platnú v čase vydania napadnutého rozhodnutia (t.j. ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku ). 8. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi vzťahujúcimi sa k odvolaním napadnutého prisudzujúceho a zamietajúceho výroku rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým v súvislosti s preukázaným zásahom do osobnostných práv žalobcu, jeho mena, občianskej cti a dobrej povesti priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 10.000 eur a vo zvyšku žalobu zamietol, v ktorom dostatočne a presvedčivo zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o tomto nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods. 2, 3 C.s.p.) vzťahujúcimi sa k prijatým výrokom týkajúcim sa veci samej, ktoré obaja odvolatelia zopakovali v podanom odvolaní. Z uvedeného dôvodu využíva možnosť danú mu ust. § 387 ods.2 C.s.p. v odôvodnení sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. 9. Pre doplnenie rozhodnutia a v záujme vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd uvádza nasledovné. 10. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je k námietkam žalobcu a žalovaného o nedostatku riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia, v ktorom absentuje relevantné právne posúdenie a vyhodnotenie, z ktorého by bolo možné vyvodiť akými úvahami bol súd vedený pri posudzovaní rozhodujúcich otázok možné konštatovať, že odôvodnenie rozhodnutia uvedeným požiadavkám vyhovuje a odvolacie námietky oboch strán sporu sú nedôvodné a nepodložené. 11. Za právne nepodloženú považoval odvolací súd i námietku žalovaného o tom, že z prijatého prisudzujúceho výroku nie je zrejmé, že suma 10.000 eur má byť žalobcovi poskytnutá z dôvodu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a nejedná sa o pohľadávku žalobcu z titulu obchodného styku alebo náhrady škody a pod.. V tejto súvislosti konštatuje, že súdne rozhodnutia sú najvýznamnejším článkom súdneho konania, v ktorých súd vyjadruje svoj právny názor na vec, stanovuje, čo je právom, resp. čo bude vynucovať svojimi orgánmi. Obsah rozhodnutia vo veci samej súd vyslovuje vo výroku rozsudku (§ 155 ods. 1 O.s.p.) , ktorý je záväzným stanovením toho, čo je v konkrétnom prípade právom (typicky v sporových konaniach), prípadne záväzným stanovením práv a povinností účastníkov konania (typicky v nesporových konaniach). Výrok ako jediná časť súdneho rozhodnutia nadobúda právoplatnosť a po nadobudnutí jeho právoplatnosti je záväzný pre zákonom stanovený okruh strán, resp. účastníkov. Výrok súdneho rozhodnutia musí byť formulovaný jasne, stručne , výstižne a zrozumiteľne, teda tak, aby rešpektoval požiadavky potencionálnej materiálnej vykonateľnosti rozhodnutia. Vo výroku rozhodnutia sa nemajú nachádzať nadbytočné údaje identifikujúce, či zdôvodňujúce nárok alebo týkajúce sa strán sporu, keďže tieto sú obsiahnuté buď v záhlaví rozhodnutia alebo v odôvodnení rozhodnutia (§ 157 O.s.p.). V prejednávanom prípade je súdom prvej inštancie prijatý výrok súdneho rozhodnutia, v ktorom bola žalovanému uložená povinnosť na plnenie v peniazoch bez údajov identifikujúcich nárok (ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch) správny a zodpovedajúci ust. § 155 ods.1, § 157 ods.1 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016. 12. K námietke oboch odvolateľov, že rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. 13. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016 (t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O. s. p.. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie v prisudzujúcom a zamietajúcom výroku nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 133 až § 135 O. s. p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 14. V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 22.6.2006, po jej čiastočnom späťvzatí v priebehu konania, o ktorom bolo rozhodnuté jednak rozsudkom súdu prvého stupňa zo dňa 2. februára 2010, č. k. 14C/92/2006-567 (v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 165.969,59 eur) a v ďalšej časti rozsudkom odvolacieho súdu zo dňa 1. decembra 2010, č. k. 4Co/127/2010-650, 4Co/130/2010 (v časti ospravedlnenia), sa žalobca domáha voči žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 165.969,59 eur titulom zásahu do osobnostných práv žalobcu spôsobených článkami uverejnenými v denníku Pravda dňa 3.2.2004 pod názvom "T. za XX Y. W.", dňa 29.7.2004 pod názvom ". A. Y. I." a dňa 6.4.2005 pod názvom "T. Z. L. L.". Prvýkrát v prejednávanej veci súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom zo dňa 2. februára 2010, č. k. 14C/92/2006-567, ktorým žalovanému uložil povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi za článok uverejnený v denníku Pravda dňa 3.2.2004 pod názvom "T. za XX Y. W., vo zvyšku žalobu zamietol, konanie o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 165.969,59 eur z dôvodu späťvzatia žaloby tejto časti zastavil a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. Tento rozsudok súdu prvej inštancie bol na základe odvolania žalobcu v napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy ako aj v časti trov konania zrušený rozsudkom odvolacieho súdu zo dňa 1. decembra 2010, č. k. 4Co/127/2010-650 a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd v uvedenom zrušujúcom rozsudku vyslovil, že názor súdu prvej inštancie, že v prípade článku zo dňa 3.2.2004, ktorý obsahoval nepravdivé tvrdenia, mohlo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobcu, avšak v prípade článkov zo dňa 29.7.2004 a dňa 6.4.2005 sa nejednalo o také konanie zo strany žalovaného, ktoré by bolo objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu, nie je správny. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že zásah do jeho osobnostných práv bolo nutné skúmať v širšej súvislosti, a to z dôvodu, že išlo o dlhodobý zásah do jeho osobnostných práv a o opakované porušenie jeho práva na osobnú integritu. Okresný súd Bratislava III následne v poradí druhým zamietajúcim rozsudkom zo dňa 22.9.2011, č.k. 14C/92/2006-679 opätovne dospel k názoru, že články zo dňa 6.4.2005 a dňa 29.7.2004 neboli objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu a spôsobilou zasiahnuť do jeho osobnostných práv bola jedine nepravdivá informácia zverejnená v článku zo dňa 3.2.2004. 15.1. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 18. 12.2013, č.k 6 Co/258/2011-738 zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 22.9.2011, č.k. 14C/92/2006-679 konštatujúc, že súd prvej inštancie súd nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí a postupoval v hrubom rozpore s § 226 O.s.p.. Konštatoval, že tento mal pritom vychádzať zo záverov odvolacieho súdu vyslovených v prvom zrušujúcom rozsudku v prejednávanej veci, a to konkrétne, že uverejnením predmetných článkov (všetkých troch vo vzájomnej súvislosti) došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, jeho mena, občianskej cti a dobrej povesti. Odvolací súd v označenom rozhodnutí uviedol, že nepopieral a ani nepopiera slobodu prejavu (čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 Dohovoru), ktorá patrí aj žalobcovi, avšak pri jej realizácii tiež musia byť dodržané určité pravidlá, nesmú byť prekročené prípustné hranice zásahov do osobnej cti, dobrej povesti a mena iných osôb. To platí rovnako aj v prípade, ak ide o informovanie o osobe sudcu, ktorý na rozdiel od bežných občanov musí síce zniesť väčšiu mieru kritiky, sloboda prejavu však ani vo vzťahu k sudcom nie je absolútna. V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, vrátane slobody prejavu, možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom. Obmedzenie teda musí byť v súlade so zásadou proporcionality (napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03). V predmetnej právnej veci je obmedzenie slobody prejavu žalovaného legitímne, vychádza z ust. § 11 a nasl. Obč. zákonníka a sleduje ochranu práva na ochranu osobnosti žalobcu. V danej veci legitimitou zverejnenia informácií nemožno dôvodiť, pokiaľ bola poškodením osoby, keď šíriteľ sám informáciu poskytol bez toho, aby si preveril jej pravdivosť. Žalovaný si informácie o žalobcovi dostatočne nepreveril, ale napriek tomu ich šíril s uvedením celého mena a priezviska žalobcu, a to ešte skôr, než bol žalobca obvinený zo skutkov kladených mu za vinu, resp. než bol vôbec Ústavným súdom Slovenskej republiky udelený súhlas na jeho trestné stíhanie. Odvolací súd poznamenal, že žalovaného nezbavuje zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu ani skutočnosť, že ním uvádzané informácie mali základ v oficiálnej tlačovej konferencii ministra spravodlivosti. Súd prvej inštancie zároveň nepostupoval správne, keď predmetné články týkajúce sa tej istej exekúcie hodnotil izolovane a neprihliadol na širšie vzájomné súvislosti medzi nimi, v dôsledku ktorých k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu došlo prostredníctvom všetkých troch článkov. Žalobca bol počas obdobia, v ktorom vychádzali predmetné články, vystavený neprimeraným zásahom do svojho mena, občianskej cti a dobrej povesti. Odvolací súd dospel k záveru, že v priebehu konania bolo vykonaným dokazovaním vrátane svedeckých výpovedí preukázané, že bola znížená dôstojnosť a vážnosť žalobcu a bol narušený jeho pracovný aj súkromný život. Samotné zverejnenie nepravdivého a urážlivého údaja v periodickej tlači totiž predstavuje závažný neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby a má značne nepriaznivé dôsledky vzhľadom na jej postavenie v rodine a v spoločnosti, vedie v značnej miere k zníženiu jej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti. Na veci nič nemení ani skutočnosť, že žalobca bol neskôr, v roku 2007, vymenovaný do funkcie predsedu Okresného súdu Michalovce. Ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka totiž nárok na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch spája s takým zásahom do chránených práv, ktorý vyvolal značné zníženie dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti ako takej, nielen v jeho pracovnom kolektíve. 15.2. Súd prvej inštancie postupoval pri v poradí druhom rozhodnutí v rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu aj tým, že nemal za preukázané, že by predmetný článok mal taký dopad na žalobcov pracovný aj súkromný život, že by nepostačovalo na odstránenie jeho následkov morálne zadosťučinenie. Odvolací súd uviedol, že už v prvom zrušujúcom rozsudku v tejto súvislosti uviedol, že vzhľadom na odstup času od uverejnenia predmetných článkov, by sa ospravedlnenie (a teda morálne zadosťučinenie) míňalo účelu, pričom v takomto prípade je vzniknutá nerovnováha spravidla riešená kompenzáciou finančným zadosťučinením. Odvolací súd zdôraznil, že v prejednávanej veci boli splnené všetky predpoklady pre vznik nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy ako ujmy bezprostredne sa premietajúcej do psychickej sféry žalobcu a do jeho postavenia v spoločnosti, a to neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu predmetnými článkami uverejnenými v denníku Pravda, nemajetková ujma na osobnosti žalobcu a príčinná súvislosť medzi nimi. Vzhľadom na skutočnosť, že morálne zadosťučinenie v prejednávanej veci podľa názoru odvolacieho súdu nemôže byť dostačujúce najmä s prihliadnutím na dlhé časové obdobie, ktoré uplynulo od uverejnenia predmetných článkov (od uverejnenia prvého článku dňa 3.2.2004 už uplynulo takmer desať rokov) a v dôsledku ktorého by sa táto forma zadosťučinenia minula účinku a nebola by spôsobilá vyvrátiť nepriaznivé účinky uverejnených článkov, správne mal podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške primeranej povahe zásahov do jeho osobnosti. K argumentácii súdu prvej inštancie, ktorý považoval za spornú a skôr nepravdepodobnú konštrukciu, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bude spôsobilé vyvolať odstránenie následkov zásahu do osobnostných práv žalobcu v očiach verejnosti, odvolací súd dodal, že účelom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je odstránenie následkov zásahu, nakoľko už zo samotného zahrnutia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch pod satisfakčné nároky vyplýva, že odstránenie týchto následkov ani nie je prakticky možné. Účelom finančného zadosťučinenia je vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv, vyváženie miery ujmy na hodnotách ľudskej osobnosti s finančným vyjadrením náhrady tejto nemajetkovej ujmy. Z uvedených dôvodov odvolací súd v označenom rozhodnutí dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nebol vecne správny, a preto ho zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. a podľa ods. 2 tohto ustanovenia vec opätovne vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súdu prvej inštancie uložil povinnosť v ďalšom konaní opätovne rozhodnúť o nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, riadiac sa pritom názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O.s.p. viazaný. Odvolací súd zdôraznil, že v prejednávanej veci bolo preukázané, že právo žalobcu na ochranu osobnosti bolo opakovane porušené prostredníctvom predmetných článkov, pričom nešlo o jednorazový zásah, ale o dlhodobejšie zasahovanie do osobnostných práv žalobcu, jeho mena, občianskej cti, dôstojnosti a dobrej povesti, pričom z tejto skutočnosti bude musieť vychádzať aj súd prvej inštancie pri ďalšom rozhodovaní o nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (keďže vzhľadom na odstup času od uverejnenia predmetných článkov, by sa ospravedlnenie, a teda morálne zadosťučinenie míňalo účelu) a bude musieť posúdiť aká výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vzhľadom na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti žalobcu v danej veci primeraná a túto žalobcovi následne aj priznať. 16. Súd prvej inštancie v rozsudku, ktorý je predmetom odvolacieho prieskumu, riadiac sa vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu (ktorým bol v zmysle § 226 O.s.p. viazaný), v rozhodnutí vo vzťahu k posúdeniu existencie zásahu do osobnostných práv žalobcu stručne konštatoval, že uverejnením predmetných článkov, všetkých troch vo vzájomnej súvislosti, došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, jeho mena, občianskej cti a dobrej povesti, bola znížená jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, narušený jeho pracovný a súkromný život a v danej veci sú splnené všetky predpoklady pre vznik jeho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Keďže občianske súdne konanie (v súčasnosti Civilný proces) tvorí nedeliteľný celok, nie je možné vnímať tento rozsudok súdu prvej inštancie izolovane, bez prihliadnutia na predchádzajúce súdne rozhodnutia, ktorými bola daná vec prejednaná a rozhodnutá. Odvolací súd preto vo vzťahu k námietkám žalovaného o riadnom neposúdení existencie zásahu do osobnostných práv žalobcu uverejnením článku v denníku Pravda dňa 3.2.2004, pod názvom „T. za XX Y. W.Š.“, článku zo dňa 29. júla 2004 pod názvom „X. A. Y. I.“ a článku zo dňa 6.4.2005 pod názvom „T. Z. L. L.“ odkazuje na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18. 12.2013, č.k 6 Co/258/2011-738, v ktorom odvolací súd zdôraznil, že v prejednávanej veci bolo preukázané, že právo žalobcu na ochranu osobnosti bolo opakovane porušené prostredníctvom predmetných článkov, pričom nešlo o jednorazový zásah, ale o dlhodobejšie zasahovanie do osobnostných práv žalobcu, jeho mena, občianskej cti, dôstojnosti a dobrej povesti a súdu prvej inštancie uložil posúdiť, aká výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vzhľadom na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti žalobcu v danej veci primeraná a túto žalobcovi následne aj priznať. 17. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že požiadavky na reflektovanie právneho názoru súdu vyššieho stupňa zaujaté v tej istej právnej veci a vyjadrené v jeho zrušujúcom rozhodnutí sú pri následnom rozhodovaní súdu prvej inštancie výrazne prísnejšie, než v prípade precedenčnej (judikatórnej) záväznosti. Pre konanie po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom platí bezvýnimočne zásada viazanosti a podriadenosti prvoinštančného súdu právnym názorom vysloveným odvolacím súdom (§ 226 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016). Je treba uviesť i to, že postup súdu prvej inštancie spočívajúci v nerešpektovaní právneho názoru vysloveného v zrušujúcom uznesení súdu prvej inštancie, a to len na základe vlastného uváženia, je neprípustným postupom, ktorý narúša princíp právnej istoty (rozhodnutie č. 76 uverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 8/2016). Preto pokiaľ sa súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí riadil záväzným právnym názorom uvedeným v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18. 12.2013, č.k 6 Co/258/2011-738 a v rozhodnutí, ktoré je predmetom odvolacieho prieskumu výlučne posudzoval aká výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vzhľadom na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti žalobcu v danej veci primeraná, postupoval správne a jeho postupom nedošlo k porušeniu princípu právnej istoty. 18. Odvolací súd poukazuje na to, že nevyhnutnou podmienkou pre priznanie peňažného zadosťučinenia súdom je, že sa priznanie žiadnej inej formy morálneho zadosťučinenia nejaví s ohľadom na okolnosti prípadu postačujúcimi. V danom prípade, v ktorom by sa pre odstup času od uverejnenia predmetných článkov ospravedlnenie (morálne zadosťučinenie) míňalo účelu, je táto podmienka splnená. Posúdenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorá musí vychádzať z jednotlivých okolností, tak z celkovej povahy konkrétneho prípadu. Ďalšou podmienkou je, že v dôsledku neoprávneného zásahu došlo ku zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere. Kedy o takto vymedzenú nemajetkovú ujmu na osobnosti fyzickej osoby pôjde a kedy nie, hodnotí súd vždy tak podľa celkovej povahy, tak i podľa jednotlivých okolností každého konkrétneho prípadu zvlášť. Keďže uloženie zadosťučinenia v peniazoch plní satisfakčnú funkciu, je treba pociťovanie a prežívanie tejto nemajetkovej ujmy, spočívajúcej v znížení dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere, hodnotiť vždy objektívne prihliadnuc ku konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo (tzv. konkrétne uplatnenie objektívneho kritéria), ako i k osobe postihnutej fyzickej osoby, hlavne k jej veku a k jej postaveniu (tzv. diferencované uplatnenie objektívneho kritéria). Uplatnenie konkrétneho a diferencovaného objektívneho hodnotenia znamená, že o znížení dôstojnosti postihnutej fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere pôjde len tam, kde za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, ako i s prihliadnutím k záujmom dotknutej fyzickej osoby možno spoľahlivo vyvodiť, že by vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvaniu ako závažnú pociťoval každý, nachádzajúci sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby. Takto chápané objektívne kritérium vylučuje, aby sa pre hodnotenie, či došlo alebo nedošlo k naplneniu zákonných podmienok podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, stali rozhodujúcimi subjektívne pocity samotnej postihnutej osoby (subjektívne kritérium). 19. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie, použitím zákonných kritérií pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, po starostlivom zvážení všetkých okolností veci dospel k správnemu záveru, že práve suma 10.000 eur je náhradou, ktorá môže efektívne zmierniť žalobcovi následky neoprávnených zásahov do jeho osobnostných práv. Dopĺňa, že táto suma je pritom súčasne primeraná aj z hľadiska potreby zachovania primeraného a rozumného zohľadnenia a vyváženia záujmov všetkých zúčastnených strán, ktoré je nutné zobrať pri rozhodovaní do úvahy. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní poukazuje na výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v obdobných prípadoch konaní o ochranu osobnosti , ktoré boli právoplatne skončené, táto námietka nemá pre posúdenie daného prípadu význam. Súd je totiž pri rozhodovaní o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v konaniach o ochranu osobnosti povinný vychádzať z jednotlivých konkrétnych okolností a celkovej povahy konkrétneho prípadu, čo sa v prejednávanom prípade stalo. Pokiaľ dal žalovaný do pozornosti odvolacieho súdu skutočnosť, že zákonodarca v zákone č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi upravuje výšku náhrady nemajetkovej ujmy obetiam násilných trestných činov, ktorej výška ani v prípadoch tých najtvrdších a najvážnejších prípadov nepresiahne 10 násobok minimálnej mzdy, táto skutočnosť nie je zákonným kritériom pri rozhodovaní súdu o priznaní, resp. nepriznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v konaniach o ochranu osobnosti. 20. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa veci samej (t.j. v prisudzujúcom a zamietajúcom výroku) podľa § 387 ods.2 C.s.p. ako vecne a právne správne potvrdil. 21. Odvolací súd sa zaoberal aj návrhom žalovaného podaného pre prípad, že odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdí, pripustiť proti jeho rozhodnutiu dovolanie podľa § 238 ods. 3 O.s.p., ktoré umožňovalo odvolaciemu súdu pripustiť dovolanie aj proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie, ak ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Odvolací súd rozhodujúc podľa nového procesného právneho predpisu (zákona č. 160/2015 Z.z.) konštatuje, že nebolo možné vyhovieť požiadavke žalovaného pripustiť dovolanie voči rozhodnutiu odvolacieho súdu, nakoľko takúto možnosť nová procesná právna úprava neumožňuje. 22. Pri posudzovaní odvolacích námietok týkajúcich sa výrokov o náhrade trov prvoinštančného konania a o trovách štátu (rozhodnutých podľa § 142 ods.3 O.s.p. a § 148 O.s.p.) odvolací súd dospel k záveru o ich dôvodnosti. V danej veci sa žalobca žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 22.6.2006 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť sa mu za článok uverejnený v denníku Pravda dňa 3.2.2004, pod názvom „Podvod za 30 miliónov nevyšiel“, za článok zo dňa 29. júla 2004 pod názvom „X. A. Y. I.“ a za článok zo dňa 6.4.2005 pod názvom „T. Z. L. L.“. V žalobe zároveň žalobca žiadal zaviazať žalovaného k zaplateniu nemajetkovej ujmy vo výške 331.939,19 eur (10.000.000,- Sk). V priebehu konania podaním zo dňa 24.9.2009 zobral žalobca žalobu v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 165.969,59 eur (5.000.000.- Sk) späť. Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo dňa 2.2.2010, č.k. 14C/92/2006-567 uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi za článok uverejnený v denníku Pravda dňa 3.2.2004 pod názvom "T. za XX Y. W.", vo zvyšku žalobu zamietol, konanie o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 165.969,59 eur z dôvodu späťvzatia žaloby tejto časti zastavil a podľa § 142 ods.2 O.s.p. žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. Žalobca v podanom odvolaní proti označenému rozsudku zobral žalobu v časti o uloženie povinnosti žalovanému ospravedlniť sa mu za označené články späť. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 1.12.2010, č.k. 4 Co/127/2010-650 odvolací súd pripustil späťvzatie žaloby v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti žalovanému uverejniť ospravedlnenie, rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušil a konanie zastavil a v napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy, ako aj v časti týkajúcej sa náhrady trov konania rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd Bratislava III následne v poradí druhým zamietajúcim rozsudkom zo dňa 22.9.2011, č.k. 14C/92/2006-679 žalobu zamietol a žalovanému podľa § 150 O.s.p. nepriznal právo na náhradu trov konania. Krajský súd v Bratislave v poradí druhým uznesením zo dňa 18.12.2013, č.k. 6 Co/258/2011-738 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol s použitím § 142 ods.3 O.s.p. dôvodiac tým, že „predmetom žaloby bola žaloba o zaplatenie nemajetkovej ujmy, žalobca mal v konaní čiastočný úspech, avšak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, preto súd priznal čiastočne úspešnému žalobcovi plnú náhradu trov konania“. 23. Odvolací súd ako zdôrazňuje, že podľa právnej úpravy účinnej do 30.6.2016, ak v konaní dôjde k čiastočnému späťvzatiu žaloby (ako to bolo i v súdenej veci) a k následnému čiastočnému zastaveniu konania, v takomto prípade musí súd rozhodnúť i o náhrade trov konania v rozsahu zodpovedajúcom zastavenej časti konania, spravidla podľa ust. § 146 ods. 1 alebo 2 O.s.p.. Pokračovanie v konaní o zvyšnej časti nároku a miera úspechu žalobcu ohľadne tohoto zvyšku sa potom posudzuje ako plný, resp. čiastočný úspech žalobcu. Záver o plnom, resp. čiastočnom úspechu teda nie je ovplyvniteľný výsledkom rozhodovania o náhrade trov konania, ktoré bolo čiastočne zastavené. V danej veci síce súd prvej inštancie rozhodol o trovách podľa § 142 ods. 3 O.s.p. v konaní ohľadne tej časti, v ktorej bol žalobca so svojou žalobou úspešný, avšak v rozhodnutí sa nevyporiadal s otázkou náhrady trov konania zodpovedajúcej späťvzatej (zastavenej) časti predmetu konania. 24. Odvolací súd naviac poukazuje na to, že v sporoch o ochranu osobnosti (§ 13 Občianskeho zákonníka) imateriálne hodnoty ľudskej osobnosti (napríklad meno, česť, dôstojnosť, súkromie) predstavujú hodnoty, ktoré vyjadriť v peniazoch nie je možné, a proti neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti môže dotknutá osoba uplatniť primerané právne prostriedky - oprávnená osoba sa môže napríklad domáhať, aby sa od neoprávnených zásahov upustilo, domáhať sa zdržania neoprávnených zásahov (zdržovacia žaloba), prípadne aby sa odstránili následky neoprávnených zásahov (reštitučná žaloba); môže tiež žiadať poskytnutie primeraného zadosťučinenie (satisfakčná žaloba) . V konaní o ochranu osobnosti pre určenie hodnoty veci, od ktorej sa odvíja základná sadzba tarifnej odmeny advokáta za jeden úkon právnej služby, nie je podľa právnej úpravy platnej do 31.5.2009 rozhodujúca výška požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (predstavujúca len jednu z foriem - právnych prostriedkov ochrany tohto práva). Rozhodujúca je hodnota osobnostných práv, o ochranu ktorých v konaní ide. Keďže hodnotu týchto práv nemožno vyjadriť v peniazoch, bolo v posudzovanom prípade potrebné základnú sadzbu tarifnej odmeny advokáta za jeden úkon právnej služby za úkony právnej pomoci vykonané do 31.5.2009 určiť podľa § 11 vyhlášky č.655/2004 Z.z. v znení do 31.5.2009, t.j. ako jednu trinástinu výpočtového základu. Tento výklad rešpektuje osobitný charakter konania o ochranu osobnosti, primeranosť výšky odmeny ako aj skutočnosť, že rozsah náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je výsledkom voľnej úvahy súdu. Správnosť takejto interpretácie v podstate potvrdila aj zmena právnej úpravy vykonaná vyhláškou č.209/2009 Z.z. účinnou od 1.6.2009, ktorá vo veciach ochrany osobnosti určila hodnotu veci pevnou sumou. 25. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania a v závislom výroku o trovách štátu podľa § 389 ods.1 písm. b/ C.s.p. zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní súd prvej inštancie opätovne rozhodne o trovách konania a o závislom výroku o trovách štátu a svoje rozhodnutie odôvodní v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods.2, § 234 ods.2, § 236 C.s.p.. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.). 26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).