Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/58/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1308205024 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1308205024.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Mária Hajdinová a JUDr. Michaela Králová v právnej veci navrhovateľa: GARANT INVESTING, s.r.o., Jókaiho 28/12, Komárno, IČO: 36 533 106, proti odporkyni: Y. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. H. X/XX, Z., o určenie vlastníctva, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 24C 57/2008-509 zo dňa 11.09.2013, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť odporkyni trovy odvolacieho konania v sume 546,78 do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava III rozsudkom č.k. č.k. 24C 57/2008-509 zo dňa 11.9.2013 zamietol návrh navrhovateľa o určenie vlastníctva a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporkyni trovy právneho zastúpenia v sume 636,25 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Okresný súd rozhodol na základe návrhu navrhovateľa, ktorým žiadal aby súd rozhodol, že súd určuje, že X-izbový byt č. XX na X.poschodí bytového domu B. H. Č.. X,X, súpisné číslo XXXX v Z., na ulici B. H., číslo vchodu X, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie Z. - mestská časť L., ktorý je vybudovaný na parcele č. XXXXX/X, XXXXX/X, právny vzťah k parcele, na ktorej leží stavba XXXX, nie je evidovaný na liste vlastníctva a právny vzťah k parcele č. XXXXX/XX, na ktorej leží stavba súpisné číslo XXXX je evidovaný na liste vlastníctva č. XXXX, všetko katastrálne územie L., obec Z., zapísané na Správe katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, vrátanie spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a príslušenstve v podiele XXXX/XXXXXX, je vlastníctvom navrhovateľa obchodnej spoločnosti GARANT INVESTING, s.r.o. Jókaiho 28/12, 945 01 Komárno, IČO 36 533 106 na základe zmluvy o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 2.5.2006 - vklad zapísaný dňa 17.5.2006 pod č. V - XXXX/XX. Navrhovateľ podaný návrh odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 2.5.2006 sa stal vlastníkom uvedenej nehnuteľnosti a vklad bol povolený Správou katastra pre hlavné mesto SR Bratislava dňa 17.5.2006 pod č. O.-XXXX/XX. Zmluva mala zabezpečiť záväzok pôvodnej vlastníčky nehnuteľnosti F. N. na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 2.5.2006 a napriek tomu, že F. N. si svoj záväzok, dlh vo výške 260 000 Sk s príslušenstvom, voči obchodnej spoločnosti navrhovateľa nesplnila, dňa 10.8.2006 uzatvorila Zmluvu o prevode vlastníctva uvedeného bytu s V.. Š. Á. a to v čase, keď nebola a ani nemohla byť vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti, avšak sériou podvodov, ktorých sa pravdepodobne dopustili v spolupáchateľstve M. K. spolu s Ľ. D., resp. V.. Á., prípadne i neznámymi pracovníkmi katastra, títo docielili podvodom - sfalšovaním potvrdenia o splnení záväzku a návrhom na spätný prevod nehnuteľnosti a nehnuteľnosť bola spätne prepísaná v katastri na F. N. (č. E.-XXXX/XX) a následne na V.. Á. č. O.-XXXXX/XX, vzhľadom na to podal navrhovateľ trestné oznámenie a v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 42C 93/2006 sa domáhal neplatnosti právnych úkonov súvisiacich s prevodom tejto nehnuteľnosti, ale v konaní nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Odporkyňa žiadala návrh zamietnuť ako nedôvodný, pretože vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti nadobudla kúpnou zmluvou, ku ktorej bol predložený originál listu vlastníctva, teda v dobrej viere. Tvrdila, že okolnosti, za ktorých prešlo vlastníctvo navrhovateľa na F. N. nie sú doriešené ani v trestnom konaní a nebolo preukázané, že konkrétna osoba spáchala skutok alebo sa skutok stal a to aj s prihliadnutím na znalecký posudok z odboru grafológie, ohľadne dokladov, ktorými navrhovateľ preukazuje, že došlo k podvodu, neboli ním podpísané a že by bol protiprávne zbavený vlastníctva. Odporkyňa namietala platnosť Zmluvy o prevode práva z dôvodu, že tento právny úkon je nezrozumiteľný a neurčitý, pretože z obsahu zmluvy o zabezpečovacom prevode práva nevyplýva spôsob vyporiadania finančného záväzku medzi veriteľom a dlžníkom, čo je podľa judikatúry súdov jedna z podstatných náležitostí tejto zmluvy. Poukázala na výpoveď svedka M. K. zo dňa 19.2.2007, ktorá je súčasťou pripojeného trestného spisu a z ktorej vyplýva, že finančný nárok navrhovateľa bol uspokojený Š. Á. a navrhovateľ má zabezpečenú svoju pohľadávku právnym titulom a jeho požiadavka na určenie vlastníctva stratila v danom prípade opodstatnenie, keď F. N. je dôchodkyňa, má oficiálny príjem a ešte stále pracuje. Súd prvého stupňa právne posúdil predmetnú vec podľa § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku, podľa § 553 ods. 1 a 3, § 34 a § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka. V súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 553 Občianskeho zákonníka na danú vec okresný súd poukázal na to, že Zmluvou o zabezpečovacom prevode práv postupuje dlžník veriteľovi podmienene svoje právo, ktoré má proti inému, s rozväzovacou podmienkou, že zabezpečený záväzok bude splnený, teda, že splnením dlhu prevedené právo prechádza späť na dlžníka. Zabezpečený prevod práva teda spočíva v podmienenom prevode práva z dlžníka na veriteľa. Zmyslom tohto dočasného prevodu, je predovšetkým motivovať dlžníka na riadnom a včasnom splnení záväzku. Namiesto rozväzovacej podmienky právna teória pripúšťa, v zmluve dojednať spätný prevod práva po splnení záväzku (tzv. fiduciálny prevod). Pre zmluvu o zabezpečovacom prevode práva podľa § 557 OZ nezakotvuje žiadne ďalšie obsahové náležitosti. Zmluva preto musí spĺňať všeobecné podmienky na právne úkony a najmä musí byť dostatočne určitá a zrozumiteľná a v zmluve musí byť okrem vymedzenia zmluvných strán vymedzený zabezpečovaný záväzok, určenie práva, ktoré dlžník prevádza v prospech veriteľa, z obsahu zmluvy musí byť zrejmé, že ide o zabezpečovací prevod práva a nie o prevod trvalý. Súd prvého stupňa v danej veci rozhodoval o návrhu navrhovateľa na určenie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, ktorý si navrhovateľ uplatnil titulom uzavretej Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva (§ 80 písm. c/ O.s.p.) a zároveň skúmal platnosť tohto právneho úkonu ako prejudiciálnu otázku a v tej súvislosti dospel k záveru, že táto zmluva je neplatná. Súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že vychádzal z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej zmluva o zabezpečovacom prevode práva je zabezpečovacím prostriedkom a má teda zabezpečovaciu funkciu, ktorá spočíva v tom, že nevýhoda z dočasnej straty prevedeného práva pôsobí na dlžníka, že splnením záväzku opäť získa predchádzajúce postavenie. Preto len čo dlžník splní svoj zabezpečovací dlh, zaniká aj zabezpečenie prevodu práva a tým dlžník opäť nadobúda právo prevedené na veriteľa. Účelom tohto zabezpečovacieho inštitútu je riešiť otázku zabezpečenia záväzku a nie otázku zániku záväzku a z tohto účelu vyplývajú obmedzenia pre práva a povinnosti zo zmluvy tak, že v nej nesmú byť obsiahnuté také práva a povinnosti, ktoré by boli v rozpore s jej zabezpečovacou funkciou. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo 28/2007 zo dňa 29.11.2007). Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 8 Sžo 17/2007 vyslovil právny názor, na ktorý poukázal v odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa a podľa ktorého, Ústava Slovenskej republiky garantuje ochranu vlastníckeho práva v článku 20. Dojednanie prevodu práva ako obligačného zabezpečovacieho inštitútu má zásadne len funkciu zabezpečovaciu a nie funkciu uhradzovaciu. Zmluvné dojednania, ktoré umožňujú zánik práva vlastníka k nehnuteľnosti bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného dlhu v čase, keď sa prevod vlastníckeho práva na veriteľa stane nepodmienený, svojim účelom a obsahom obchádza zákon a je teda v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatný. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrhu navrhovateľa nie je možné vyhovieť. Vychádza z toho, že z povahy zabezpečovacieho inštitútu Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva vyplýva, že ide o prevod práva dočasný a nie trvalý, pričom zákon riešiť iba situáciu, aké právne následky nastanú, ak dlžník svoj zabezpečený záväzok splní, nerieši však situáciu, ak záväzok nebol riadne a včas splnený, teda ak nenastane rozväzovacia podmienka. V tomto smere súd zastáva názor, podľa ktorého uvedený zabezpečovací inštitút neplní len zabezpečovaciu funkciu, ale aj uhradzovaciu funkciu, inak by pre veriteľa fakticky nemal zmysel a pre dlžníka by nepredstavoval žiadnu hrozbu a nemotivoval by ho k splneniu zabezpečeného záväzku. Občiansky zákonník nerieši situáciu, akým spôsobom sa to má stať a preto je potrebné dojednanie o tom, ako sa zmluvné strany vyporiadajú v prípade, že zabezpečenú pohľadávku dlžník veriteľovi riadne a včas neuhradí. Súd prvého stupňa vychádzal z toho, že Zmluva o zabezpečovacom prevode práva v čl. V v uvedenom smere osobitné dojednania neobsahuje, je neurčitá a nezrozumiteľná a tiež je v rozpore s účelom zákona a tiež v rozpore s dobrými mravmi, čo má za následok neplatnosť celého právneho úkonu v zmysle § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka. Pretože dojednanie v článku V Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 2.5.2006 je absolútne neplatné, keď zmluva neobsahuje platné dojednanie o tom, ako sa zmluvné strany vyporiadajú v prípade ako zabezpečená pohľadávka nebude uhradená včas a riadne, ktoré nemožno oddeliť od ostatného obsahu zmluvy ( § 41 OZ ), tým vyvoláva neistotu o obsahu práv a povinností účastníkov zmluvy, ktorá nemôže byť odstránená ani výkladom. Takáto absolútna neplatnosť nastáva zo zákona a spôsobuje situáciu, ako keby taký úkon nebol urobený. Súd preto návrh zamietol, po zistení absolútnej neplatnosti právneho úkonu, pre jeho neurčitosť a rozpor so zákonom a dobrými mravmi, a to Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 2.5.2006, na základe ktorého navrhovateľ žiadal určiť, že je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, v podanom návrhu na určenie vlastníctva. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej odporkyni priznal právo na náhradu trov konania a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť trovy konania v sume 636,25 eur ako trovy právneho zastúpenia advokátom podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal rozsudok zmeniť a jeho návrhu na určenie vlastníctva vyhovieť. Navrhovateľ v odvolaní namietal odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., že súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil a tiež namietal, že neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a to najmä riadne vykonané znalecké dokazovanie z oblasti písmoznalectva. V odvolaní navrhovateľ tvrdil, že nesúhlasí so záverom súdu prvého stupňa, že zmluva je neplatná, pretože súd vychádzal z nejasného a nezrozumiteľného výkladu ustanovenia § 553 Občianskeho zákonníka, na základe ktorého súd nemohol vysloviť absolútnu neplatnosť Zmluvy o zabezpečovacom prevode práv zo dňa 2.5.2006. Nesprávnym postupom súdu boli porušené ústavné práva navrhovateľa, zakotvené v článku 2 ods. 3 prvej hlavy, prvého oddielu Ústavy SR, čl. 87 ods. 4 piata hlava, prvého oddielu ústavy. Navrhovateľ tvrdil, že uvedená zmluva je jasná, určitá a zrozumiteľná, čo potvrdila vo svojej výpovedi aj samotná dlžníčka F. N., pretože čl. V zmluvy neobsahuje žiadnu pasáž, ktorá by bola nezrozumiteľná alebo v rozpore s dobrými mravmi, neobsahuje žiadnu prepadnú klauzulu, len právo veriteľa na odstúpenie od zmluvy a na nakladanie s nehnuteľnosťou a to výlučne za účelom uspokojenia pohľadávky veriteľa. Poukázal na to, že v čase uzatvorenia zmluvy neexistoval žiaden právny predpis, ktorý by presne stanovil obsah a náležitosti takejto zmluvy a preto tu platí určitá zmluvná voľnosť zakotvená v čl. 2 ústavy. Skutočnosť, že v zmluve nie je presne uvedené, či by sa v danom prípade neplnenia zo strany dlžníčky nehnuteľnosť speňažila predajom na dobrovoľnej dražbe, alebo iným spôsobom, nemôže mať vplyv na platnosť tejto zmluvy, ktorá bola uzavretá pred novelou zákona č. 568/2007 Z.z. Navrhovateľ tiež zdôraznil, že z ustanovenia § 553 Občianskeho zákonníka vyplýva pre obe zmluvné strany, že v prípade nesplatenia záväzku dlžníka do stanoveného termínu, musí nastúpiť funkcia donucovacia - uhradzovacia, pretože inak by § 553 OZ nemal žiadny zmysel. Podľa navrhovateľa, práve nesprávne rozhodnutie súdu prvého stupňa je v rozpore s dobrými mravmi, pretože by takto umožnilo nebezpečný precedens pre odobrenie trestnej činnosti a bezdôvodné obohatenie viacerých osôb. Poukázal tiež na súdnu prax týkajúcu sa určovacej žaloby a v tej súvislosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 40/2011. K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadrila odporkyňa prostredníctvom právnej zástupkyne písomným podaním zo dňa 16.1.2014, ktoré bolo súdu doručené dňa 20.1.2014 a v ktorom navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a zároveň si uplatnila a vyčíslila trovy odvolacieho konania v sume 546,78 eur. Vo vyjadrení odporkyňa uviedla, že navrhovateľ žiada v odvolaní zmeniť napadnutý rozsudok vo viacerých alternatívach, aj nelogických, čo zdôrazňuje tým, že súd nesprávne posúdil Zmluvu o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 2.5.2006 ako absolútne neplatnú, pretože podľa práva platného v čase uzavretia zmluvy postačovalo znenie zmluvy tak, ako je uvedené. Odporkyňa uviedla, že celý obsah odvolania je rekapitulácia tvrdení a názorov navrhovateľa v priebehu konania a je vyjadrením právneho nepochopenia podstaty celého sporu a skutočností, ktoré mali za následok negatívne rozhodnutie súdu. Podľa názoru odporkyne, prvostupňový súd na základe zisteného skutkového stavu a v súlade s platnou judikatúrou rozhodol správne a v súlade so zákonom. Okrem toho navrhovateľ nenavrhoval na pojednávaní vykonanie žiadnych ďalších dôkazov, preto nie je zrejmé, prečo sa teraz toho dovoláva, keď žiadne ďalšie dokazovanie ani nebolo potrebné vykonať pre rozhodnutie súdu v danej veci. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O.s.p. ) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke. V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil i s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa. Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval a z ktorých vyvodil aj právny záver o dôvodnosti návrhu navrhovateľa. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, stručne a jasne objasňujúce (§ 157 ods. 2 O.s.p.) skutkový a právny základ rozhodnutia v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003). Preto týmto postupom súdu prvého stupňa nedošlo na strane odvolateľa, ani k odňatiu možnosti konať pred súdom. Z odvolania je zrejmé, že v tomto opravnom prostriedku je navrhovateľom uplatnený odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., t.j. nesprávne právne posúdenie veci. V súvislosti s námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci, je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav; dochádza k nemu vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Navrhovateľ v danej veci namieta, že Zmluvu o prevode členských a nájomných práv a povinností zo dňa 2.5. 2006, súd prvého stupňa nesprávne posúdil ako neplatný právny úkon, v zmysle § 553 Občianskeho zákonníka za dodržania podmienok ustanovených zákonom a že súd mal rešpektovať vôľu účastníkov, pretože v čase uzatvárania právneho úkonu neexistoval žiadny právny predpis, ktorý by presne stanovil obsah a náležitosti takejto zmluvy a preto tu platila určitá zmluvná voľnosť zakotvená v článku 2 Ústavy Slovenskej republiky. Skutočnosť, že v zmluve nie je presne uvedené, či by sa v danom prípade neplnenia zo strany dlžníčky nehnuteľnosť speňažila predajom na dobrovoľnej dražbe, alebo iným spôsobom, nemôže mať vplyv na platnosť tejto zmluvy, ktorá bola uzavretá pred novelou zákona č. 568/2007 Z.z. Ustanovenie § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka zakotvuje, že účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchýlne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť. Zmluvná voľnosť sa podľa citovaného ustanovenia predovšetkým vzťahuje na úpravu vzájomných práv a povinností zmluvných strán, teda na záväzkové vzťahy. Podľa § 553 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 2007, splnenie záväzku sa môže zabezpečiť prevodom práva dlžníka v prospech veriteľa (zabezpečovací prevod práva). Zmluva o zabezpečovacom prevode práva sa musí uzavrieť písomne (§ 553 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 2007). Uvedené zákonné ustanovenie zakotvuje ďalší zo zabezpečovacích inštitútov (úpravu ktorých pod názvom Zabezpečenie záväzkov obsahuje piaty oddiel prvej hlavy ôsmej časti Občianskeho zákonníka), ktorý má motivovať dlžníka splniť záväzok a veriteľovi poskytnúť v prípade nesplnenia dlhu možnosť ťažiť z prevedeného práva. Až do novely Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 568/2007 Z.z. bola úprava zabezpečovacieho prevodu práva veľmi stručná a touto novelou bolo nielen zmenené ustanovenie § 553, ale vo vzťahu k tomuto inštitútu bola úprava doplnená o nové ustanovenia - § 553a až § 553e (s účinnosťou od 1. januára 2008). Výklad súdu sa však vzťahuje k ustanoveniu § 553 Občianskeho zákonníka za účinnosti pôvodného znenia tohto ustanovenia, keďže predmetná zmluva o zabezpečovacom prevode práva, bola uzatvorená dňa 2.5.2006. Výklad zabezpečenia záväzku prevodom práva, ktorý bol obsiahnutý v jedinom ustanovení Občianskeho zákonníka a to v § 533, treba urobiť so zreteľom na zmysel a účel daného ustanovenia. Ako u zabezpečovacieho inštitútu je pre neho charakteristická akcesorita a subsidiarita, sleduje osud zabezpečenej pohľadávky a jeho uhradzovací mechanizmus prichádza do úvahy až vtedy, ak sa zabezpečená pohľadávka riadne a včas nesplní. Zákonodarca stanovuje, že zmluva o zabezpečovacom prevode práva musí byť obligatórne uzavretá v písomnej forme; inak je neplatná (§ 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Účelom zabezpečujúceho prevodu práva je nielen nútiť dlžníka splniť svoj dlh voči veriteľovi (v tomto zabezpečení splnenia spočíva zabezpečovacia funkcia tohto inštitútu), ale pri riadnom a včasnom neuhradení tohto dlhu, dať veriteľovi možnosť uspokojiť sa v spojitosti s touto formou zabezpečenia (zabezpečovací prevod práva má plniť aj funkciu uhradzovaciu). Tieto základné skutočnosti pri výklade a aplikácii § 553 Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 2007 nemožno opomenúť; je treba ich rešpektovať a z nich vychádzať aj pri odvodzovaní náležitosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. So zreteľom na stručné vymedzenia daného inštitútu v jeho pôvodnej podobe, ako bol zavedený do Občianskeho zákonníka novelou - zákonom č. 509/1991 Zb., a doterajší výklad treba uzavrieť, že písomná zmluva podľa citovaného § 553 musí jednoznačne určovať: • zmluvné strany (účastníkov zmluvy); • záväzok, ktorý je zabezpečovaný; • majetkové právo dlžníka, ktoré sa prevádza; • že zmluvu uzatvárajú účastníci ako zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, t.j. že tu ide iba o podmienený prevod práva z dlžníka na veriteľa za účelom zabezpečenia splnenia pohľadávky veriteľovi s rozväzovacou podmienkou, ktorá sa uplatní pri uspokojení zabezpečenej pohľadávky plnením tak, že právny úkon, ktorým bolo prevedené právo stráca účinnosť a právo v rozsahu, v akom bolo prevedené, prechádza späť na dlžníka (prevod práva na veriteľa tak zo zákona zaniká); • ako sa zmluvné strany vysporiadajú v prípade, že dlžník zabezpečenú pohľadávku veriteľovi riadne a včas neuhradí (dohodu riešiacu tzv. uhradzovaciu funkciu tohto inštitútu). Súd prvého stupňa v zmysle uvedených zákonných náležitostí správne dospel k záveru, že Zmluva o zabezpečovacom prevode práva v čl. V, v uvedenom smere osobitné dojednania neobsahuje, je neurčitá a nezrozumiteľná a tiež je v rozpore s účelom zákona a tiež v rozpore s dobrými mravmi, čo má za následok neplatnosť celého právneho úkonu v zmysle § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka, pretože dojednanie v článku V Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 2.5.2006 je absolútne neplatné, keď zmluva neobsahuje platné dojednanie o tom, ako sa zmluvné strany vyporiadajú v prípade ak zabezpečená pohľadávka nebude uhradená včas a riadne, ktoré nemožno oddeliť od ostatného obsahu zmluvy ( § 41 OZ ), tým vyvoláva neistotu o obsahu práv a povinností účastníkov zmluvy, ktorá nemôže byť odstránená ani výkladom. Takáto absolútna neplatnosť nastáva zo zákona a spôsobuje situáciu, ako keby taký úkon nebol urobený. Uvedená zmluva už iba z tohto dôvodu odporuje zákonu (§ 39, § 553 Občianskeho zákonníka) a nemôže byť považovaná za platnú zmluvu o zabezpečovacom prevode práva. Obsah tohto právneho úkonu možno vykladať podľa vôle toho, kto tento úkon urobil, za predpokladu, že tvrdená vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom urobeným v písomnej forme. Obsah takéhoto úkonu je možno vykladať za použitia citovanej interpretačnej zásady (§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka); použitím tohto pravidla však nemožno nahrádzať vôľu, ktorú strany zmluvy nemali alebo ju neprejavili. Nemožno teda uvedenú zmluvu doplňovať o spomenuté chýbajúce náležitosti zmluvy podľa § 553 Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 2007. To platí bez zreteľa na okolnosť, že požadované náležitosti museli byť v zmluve obsiahnuté - písomne zachytené aj so zreteľom na § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon (v danom prípade § 553 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 2007) alebo dohoda účastníkov, je neplatný. Správny bol preto záver súdu prvého stupňa, že žalobný návrh o určenie vlastníctva v prospech navrhovateľa nebol opodstatnený a že uvedená Zmluva o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 2.5.2006 je neplatná. Odvolanie navrhovateľa nebolo dôvodné a okresný súd nepochybil, keď ako neplatnú posúdil predmetnú zmluvu, majúcu slúžiť ako zabezpečovací inštitút a nie ako právny úkon zakladajúci záväzkový právny vzťah, na základe ktorého by mohol súd určiť vlastníctvo nehnuteľnosti v prospech navrhovateľa. Odvolací súd z týchto dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil s tým, že podľa § 219 ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 O.s.p. a odporkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal náhradu trov konania , trov právneho zastúpenia advokátom, voči navrhovateľovi, pretože podľa § 151 ods. 1 O.s.p. bol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy odvolacieho konania, v písomnom vyjadrení odporkyne k podanému odvolaniu navrhovateľa, zo dňa 16.1.2014 a vyčíslené vo výške 546,78 eur za 1 úkon právnej služby 538,74 eur a režijný paušál 8,04 eur za písomné vyjadrenie k podanému odvolaniu navrhovateľa. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.