Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/107/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312201577 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Zelenák ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1312201577.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členiek senátu JUDr. Eleny Ondrišovej a JUDr. Miroslavy Janečkovej v právnej veci žalobcu PRESSE & MARKETING SLOVAKIA, s.r.o., Tulská 2490/35, Zvolen, IČO: 36 404 225, práv. zast. Ulianko & partners, s.r.o., Nám. SNP 41, Zvolen, proti žalovanému Železničná spoločnosť Slovensko, a.s., Rožňavská 1, Bratislava, IČO: 35 914 939, o určenie platnosti zmluvy a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č. k. 23Cb/13/2012-374 zo dňa 3.4.2013, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č. k. 23Cb/13/2012-374 zo dňa 3.4.2013 m e n í tak, že žalobu z a m i e t a a žalovanému náhradu trov prvostupňového konania nepriznáva. Žalovanému sa priznáva plná náhrada trov odvolacieho a dovolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom určil, že zmluva o nájme mediálneho priestoru č. 17/2010/ OK, uzavretá medzi žalobcom a žalovaným dňa 28.1.2010, je platná. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 2.210,59 EUR na účet právneho zástupcu žalobcu, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a rozhodol tiež, že nariadené predbežné opatrenie č. k. 23Cb 13/2012 zo dňa 7.3.2012 zanikne nadobudnutím právoplatnosti tohto rozsudku. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že sa primárne zaoberal posúdením platnosti zmluvy. Poukázal, že žalovaný vzniesol námietku absolútnej neplatnosti zmluvy o nájme mediálneho priestoru č. 17/2010/ OK zo dňa 28.1.2010 a tvrdil, že táto zmluva je právnym úkonom, ktorý nikdy nevznikol, nakoľko tu absentuje naplnenie všetkých náležitostí právneho úkonu, a teda je absolútne neplatná od svojho počiatku a nie je možné ju akýmkoľvek spôsobom konvalidovať alebo napraviť, pretože nebola zo strany žalobcu vlastnoručne podpísaná, ale jeho podpis bol nahradený mechanickými prostriedkami, teda v rozpore s ustanovením čl. X. bod 1. predmetnej zmluvy, podľa ktorého je zmluva platná a účinná odo dňa podpisu oprávnenými zástupcami oboch zmluvných strán. K uvedenej námietke súd prvej inštancie uviedol, že zmluvné strany uzavreli medzi sebou zmluvu, ktorá ako typ nie je uvedená v osobitnej časti ObZ, ale v zmysle § 269 ods. 2 ObZ išlo o nepomenovanú zmluvu, ktorá ako typ je upravená v OZ, na zmluvné povinnosti a zmluvné postavenie zmluvných strán sa bude v zmysle § 1 ObZ a § 1 OZ vzťahovať OZ, konkrétne § 663 a nasl., ktoré upravujú ako typ zmluvy nájomnú zmluvu. Zo znenia predmetu zmluvy o nájme mediálneho priestoru je zrejmé, že ide na základe vyššie uvedeného o nájomnú zmluvu, ktorou si žalobca ako nájomca prenajal od žalovaného ako prenajímateľa mediálny priestor (v prípade vizuálov eurotrainov bol týmto mediálnym priestorom interiér vozňov osobnej prepravy žalovaného) za účelom jeho využitia na reklamu a za tento prenájom bol povinný zaplatiť žalovanému dohodnuté nájomné, ktoré bol povinný žalobca platiť žalovanému za počet reklamných produktov a dĺžku času, na ktorý si mediálny priestor žalovaného prenajal. Súd prvej inštancie uviedol, že z výpovede svedka Pavlíka považoval za preukázané, že žalovaný pripravoval návrh zmluvy pre žalobcu a preto v zmysle § 266 ods. 1 ObZ súd prejav vôle, uvedený v zmluve, vykladal podľa úmyslu žalovaného, ak tento úmysel bol žalobcovi známy, súd bral zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, vrátane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán. S ohľadom na § 266 ods. 4 ObZ súd prvej inštancie prejav vôle, ktorý obsahoval výraz pripúšťajúci rôzny výklad, vykladal na ťarchu žalovaného, ktorý ako prvý v konaní tento výraz použil, keďže predkladal návrh zmluvy. Súd prvej inštancie preto považoval správanie sa žalovaného, ktorý zaslal žalobcovi písomnú výzvu na plnenie konkrétnych zmluvných povinností zo dňa 29.6.2011, ktorá odkazovala na čl. III. ods. A/ bod 6. predmetnej zmluvy za taký prejav vôle žalovaného, ktorý nasvedčuje skutočnosti, že žalovaný sa cítil byť zmluvou viazaný. Súd prvej inštancie preto ustálil, že predmetná zmluva o nájme mediálneho priestoru bola dňa 28.1.2010 uzavretá v písomnej forme aj napriek tomu, že ju nepodpísal vlastnoručne štatutárny zástupca žalobcu, ale tento podpis bol nahradený skenom jeho podpisu, pretože z následného správania sa oboch zmluvných strán bolo nepochybné, že sa predmetnou písomnou zmluvou cítia byť viazané. K ďalšej námietke žalovaného, že zmluvné strany mali uzavretý zmluvný vzťah od 28.1.2010 a pred týmto dátumom nebola medzi účastníkmi konania zavedená žiadna obchodná prax, súd prvej inštancie uviedol, že zmluvné strany už dňa 30.6.2006 uzavreli medzi sebou dve zmluvy s podobným predmetom plnenia (zmluvu o zabezpečení a realizácii reklamy na vybraných plochách pokladníc a informačných centier osobnej prepravy a zmluvu o zabezpečení a realizácii reklamy na hnuteľnom majetku žalovaného, nehovoriac o zmluve o poskytovaní reklamných služieb zo dňa 26.3.2009), čo samo o sebe znamená, že už pred dátumom 28.1.2010 existoval medzi účastníkmi konania zmluvný vzťah (najneskôr od 30.6.2006), z ktorého určitá obchodná prax zmluvných strán musela vyplynúť. K námietke žalovaného ohľadom relatívnej neplatnosti zmluvy vzhľadom na nedostatok formy, súd prvej inštancie uviedol, že túto považuje za bezpredmetnú vyriešením otázky absolútnej neplatnosti predmetnej zmluvy, v ktorej konštatoval, že predmetná zmluva nie je absolútne neplatná a že bola uzavretá v písomnej forme. Ďalej uviedol, že žalovaný tvrdil, že neporušil žiadnu zmluvnú povinnosť a nezmaril skúšobnú prevádzku produktov. Podľa čl. VI. bod 2. zmluvy sa žalobca zaviazal znášať všetky náklady spojené s inštaláciou zariadení Bluetooth a Wi-Fi. Medzi žalobcom a žalovaným bolo dohodnuté, že žalobca osloví firmu ŽOS Vrútky a.s. s požiadavkou na vypracovanie cenovej ponuky na zabudovanie zariadení Bluetooth a Wi-Fi do vozňov žalovaného. Po vypracovaní cenovej ponuky mala nasledovať objednávka žalobcu na vykonanie diela (zabudovanie zariadení bluetooth a Wi-Fi do vozňov), na základe ktorej ŽOS Vrútky a.s. mala vypracovať kompletnú výkresovú dokumentáciu a následne mal byť žalovaný oslovený zo strany ŽOS Vrútky a.s. na pristavenie vozňa na montáž produktov, k čomu neprišlo, pretože žalovaný od žalobcu nedostal žiadnu objednávku na požadované činnosti a ani akceptáciu cenovej ponuky, teda žalobca plnohodnotne nepripravil všetky podklady pre realizáciu týchto produktov. Súd prvej inštancie pri riešení tejto otázky vychádzal z čl. VI. zmluvy o nájme mediálneho priestoru, v ktorom sa žalobca zaviazal rozšíriť doteraz ponúkané produktové portfólio o nový produkt Bluetooth, pričom pred začatím realizácie šírenia reklamy v osobných vozňoch žalovaného prostredníctvom bluetooth a Wi-Fi sa mala uskutočniť skúšobná prevádzka takéhoto spôsobu šírenia reklamy v trvaní 6 mesiacov od termínu dokončenia inštalácie prvého zariadenia tohto druhu do určeného vlaku. Po skončení skúšobnej prevádzky mala komisia zložená zo zástupcov žalobcu a žalovaného vyhodnotiť výsledky, a ak by vyhodnotenie skúšobnej prevádzky preukázalo funkčnosť a spôsobilosť takéhoto spôsobu šírenia reklamy vo vlakoch žalovaného, zariadenia bluetooth a Wi-Fi sa mohli začať inštalovať do vybraných vlakových súprav. Z listu žalobcu zo dňa 10.12.2009, ktorý zaslal žalovanému, vyplynulo, že ním žalobca predložil žalovanému návrh projektu bluetooth a Wi-fi internet pre vozne osobnej prepravy s uvedením troch etáp, a to skúšobnej (zameriavacej) prevádzky, inštalácie zariadenia bluetooth a inštalácie zariadenia Wi-fi so žiadosťou, aby žalovaný určil miesto pre inštaláciu a umiestnenie zariadení, pričom mu listom zo dňa 18.12.2009 oznámil, že bluetooth vysielače a Wi-fi zariadenia nevplývajú na technické systémy žalovaného. Zmluvné strany si na rokovaní dňa 17.9.2010 dohodli, že existuje možnosť zabudovania zariadení bluetooth a Wi-fi na jeden osobný vozeň radu Ampeer do skúšobnej prevádzky, pričom sa zhodli na type osobného vozňa a mieste montáže (domovská stanica Košice) a na tom, že montáže zariadení budú vykonávať ŽOS Vrútky a.s. a že montáž zabezpečí žalobca. Zo zápisu z rokovania zmluvných strán a ŽOS Vrútky a.s. zo dňa 19.10.2010 mal súd preukázané, že žalobca mal osloviť ŽOS Vrútky a.s. s požiadavkou na vypracovanie cenovej ponuky na zabudovanie zariadení bluetooth a Wi-fi do vozňov radu Ampeer, na základe ktorej mal žalobca objednať zabudovanie týchto zariadení a ŽOS Vrútky a.s. vypracovať kompletnú výkresovú dokumentáciu, ktorú mala predložiť žalovanému na odobrenie a následne mal byť žalovaný oslovený na pristavenie vozňa radu Ampeer do ŽOS Vrútky a.s., pričom po skončení montáže a vyhovujúcom výsledku skúšok mala nasledovať skúšobná prevádzka vozňa s prevádzkou zariadení bluetooth a Wi- fi. Súd ďalej považoval za preukázané, že žalobca listom zo dňa 5.5.2011 žiadal žalovaného o určenie termínu stretnutia ohľadom doriešenia otázok, týkajúcich sa inštalovania obrazoviek v interiéroch vozňov osobnej prepravy, realizácie bluetooth a Wi-fi zariadení a návrhov na urovnanie po porušení zmluvy o distribúcii materiálov v interiéroch vozňov osobnej prepravy žalovaného a listom zo dňa 1905.2011 žiadal žalovaného o usmernenie, na ktorého konkrétneho pracovníka žalovaného sa má obrátiť s požiadavkou určenia vlaku, vozňa a ich pristavenia kvôli inštalácii zariadení bluetooth a Wi-fi. Rovnako z listu žalobcu zo dňa 17.6.2011 mal súd preukázané, že ním žalobca žalovanému oznámil svoju pripravenosť na skúšobnú prevádzku zariadení bluetooth a Wi-fi a požiadal ho, aby neoslovoval iné subjekty s výzvou na predkladanie návrhov riešenia projektu inštalácie zariadení bluetooth a Wi-fi. Zo stanoviska ŽOS Vrútky a.s. k montáži Wi-Fi zo dňa 19.3.2012 považoval súd za preukázané, že ním ŽOS Vrútky a.s. oznámil žalovanému, že na základe požiadavky žalobcu ŽOS Vrútky a.s. vypracovali a žalobcovi doručili cenovú ponuku na zariadenie bluetooth a Wi-fi listom zo dňa 4.11.2010, pričom nedostali od žalobcu žiadnu objednávku na montáž zariadení bluetooth a Wi-fi do vozňov a ŽOS Vrútky a.s. teda neoslovili žalovaného na pristavenie vozňa radu Ampeer, pretože od žalobcu takúto objednávku nedostali. 2. Uvedené skutočnosti mal súd preukázané jednoznačne, pričom strany ich v konaní nerozporovali. Súd v konaní riešil, ktorá zo strán spôsobila, že sa skúšobná prevádzka zariadení bluetooth a Wi-Fi nespustila. Podľa vyššie uvedeného žalobca bol povinný osloviť ŽOS Vrútky a.s. s požiadavkou na vypracovanie cenovej ponuky na zabudovanie zariadení bluetooth a Wi-fi do vozňov radu Ampeer, čo urobil a ŽOS Vrútky a.s. vypracovali a žalobcovi doručili dňa 4.11.2010 cenovú ponuku na zariadenie bluetooth a Wi-fi. Ďalším krokom malo byť to, že žalobca objedná zabudovanie týchto zariadení u ŽOS Vrútky a.s., čomu však malo predchádzať odsúhlasenie predmetnej cenovej ponuky ŽOS Vrútky a.s. žalovaným. Žalobca teda čakal na krok žalovaného - odsúhlasenie predmetnej cenovej ponuky, pričom neustále (listami zo dňa 5.5.2011, dňa 19.5.2011) žiadal žalovaného o určenie termínu stretnutia ohľadom doriešenia otázok, týkajúcich sa inštalovania obrazoviek v interiéroch vozňov osobnej prepravy žalovaného, realizácie bluetooth a Wi-fi zariadení. Žalobca žiadal žalovaného o usmernenie, na ktorého konkrétneho pracovníka žalovaného sa má obrátiť s požiadavkou určenia vlaku, vozňa a ich pristavenia kvôli inštalácii zariadení bluetooth a Wi-fi a oznamoval mu svoju pripravenosť na skúšobnú prevádzku zariadení bluetooth a Wi-fi (listom zo dňa 17.6.2011). Súd preto na základe vyššie uvedeného považoval za preukázané, že žalovaný svojou nečinnosťou spôsobil, že sa skúšobná prevádzka zariadení bluetooth a Wi-Fi nespustila. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný v konaní tvrdil, že v zmysle čl. II. bod 2. predmetnej zmluvy produktmi, ktorými mal nájomca využívať mediálny priestor žalovaného, boli napr. reklamné nosiče formátu A4, tzv. eurotrain (písm. a/), reklamné materiály, P.O.S. materiály a tlače vkladané do osobných vozňov (písm. b/) alebo interiérové nálepky (písm. f/), pričom zmluva osobitnú definíciu pojmu „reklamný produkt" neobsahuje, takže každý z produktov podľa čl. II. bodu 1. zmluvy, určený na šírenie klientskej reklamy, je reklamný produkt. Súd prvej inštancie sa pri riešení tejto otázky v plnej miere stotožnil s tvrdeniami žalovaného, pričom mal za to, že termín „reklamný produkt“ všeobecne definuje ust. § 2 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame ako tovar, služby, nehnuteľnosti, obchodné meno, ochrannú známku, označenie pôvodu výrobkov a iné práva a záväzky súvisiace s podnikaním, pričom konkrétne si ho strany sporu vymedzili v čl. II. predmetnej zmluvy ako reklamné nosiče formátu A4 (tiež názov eurotrain) na vnútorných stenách vozňov osobnej železničnej dopravy, stolíky a sedadlá v interiéri vozňov osobnej železničnej dopravy (tiež názov trainmail) a reklama v osobných vozňoch šírená prostredníctvom bluetooth a Wi-Fi. V uvedenom zmluvnom článku sa žalobca zaviazal využívať mediálny priestor formou týchto reklamných nosičov. Inak povedané, súd za reklamný produkt považoval papiere formátu A4, na ktorých bola uvedená konkrétna reklama na konkrétny výrobok alebo službu a ktoré žalobca vkladal do rámikov namontovaných na stenách vozňov žalovaného (tzv. vizuál eurotrainu). Rovnako za reklamný produkt považoval letáky voľne položené na stolíkoch a sedadlách v interiéri vozňov žalovaného (trainmail). Za reklamný produkt súd považoval aj reklamu šírenú prostredníctvom voľného prístupu k elektronickým zariadeniam bluetooth a Wi-Fi v interiéri vozňov žalovaného. Podľa čl. IV. bod 1. písm. b/ zmluvy o nájme mediálneho priestoru bola dohodnutá povinnosť žalobcu ako nájomcu mediálneho priestoru pred začatím reklamnej kampane oznamovať žalovanému ako prenajímateľovi dátum začiatku, dĺžku trvania a termín ukončenia reklamných kampaní vykonávaných v mediálnom priestore žalovaného a podľa písm. c/ i počty vkladaných materiálov a vlaky, do ktorých budú reklamné produkty vkladané. Nájomné bolo dohodnuté v cenníku (výmer) a jeho výška bola stanovená v závislosti od druhu reklamného produktu vždy za určité časové obdobie. S prihliadnutím na takto dohodnutý spôsob výpočtu nájomného bolo v čl. III. odsek A/ bod 6. zmluvy dohodnuté, že žalobca bol povinný zabezpečiť pravidelné odstraňovanie neaktuálnych reklamných produktov a tlačovín z interiéru osobných vozňov. Za neaktuálne reklamné produkty súd preto považoval tie vyššie špecifikované reklamné produkty (v danom prípade tzv. vizuály eurotrainov, teda reklamy umiestnené v nosičoch, pripevnených na stenách vozňov), ktorým uplynula doba, na ktorú si žalobca podľa čl. IV. bod 1. zmluvy o nájme mediálneho priestoru prenajal mediálny priestor. Súd pri uvedenej otázke riešil ako ďalší problém termín „odstránenie neaktuálnych reklamných produktov“, v tomto prípade tzv. vizuálu eurotrainu, pričom na jednu stranu žalovaný tvrdil, že odstraňovaním vizuálu eurotrainu sa v zmysle predmetnej zmluvy rozumelo fyzické odstránenie vizuálu, ktorý obsahoval neaktuálnu reklamnú kampaň, preč z rámika, a žalobca tvrdil, že v rámci takéhoto odstraňovania stačilo vizuál neaktuálnej reklamnej kampane v danom rámiku iba obrátiť na druhú stranu. Súd sa pridržiaval písomnej zmluvy o nájme mediálneho priestoru ako aj výpovede svedkov Kotríkovej a Pavlíka, ktorí zhodne uviedli, že neexistovali interné predpisy žalovaného na odstraňovanie kampaní, čo vyvrátilo tvrdenie žalovaného, že žalobca odstraňoval neaktuálne reklamné kampane v rozpore s internými predpismi. Súd považoval za odstránenie neaktuálnych reklamných produktov takú činnosť, po vykonaní ktorej nezostal v eurotraine (rámiku) neaktuálny reklamný produkt (vizuál), pretože obidva spôsoby privodia pre žalovaného želaný efekt, ktorým bolo odstránenie neaktuálnej reklamnej kampane v zmysle čl. III. písm. A/ bod 6. predmetnej zmluvy. K uvedenému súd prvej inštancie dodal, že žalovaný bol povinný poskytnúť žalobcovi súčinnosť pri odstraňovaní neaktuálnej reklamnej kampane, rovnako ako ju bol povinný žalobcovi poskytnúť pri začatí aktuálnej reklamnej kampane. Je všeobecnou informáciou, že žalovaný disponuje množstvom vozňov osobnej prepravy, ktoré sa nepriamo týkali predmetu zmluvy, takže je logické, že bez jeho súčinnosti nebolo v možnostiach žalobcu reálne v primeranej dobe ani začať príslušnú reklamnú kampaň, ani neaktuálnu reklamnú kampaň odstrániť. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že zmluvné strany si v predmetnej zmluve pojem „pravidelnosť“ bližšie nevymedzili. V zmluve nebolo výslovne dohodnuté časové rozmedzie, v akom má prebiehať pravidelné odstraňovanie neaktuálnych reklamných produktov. Pri riešení otázky pravidelnosti odstraňovania neaktuálnych reklamných produktov súd prihliadal na zmluvne dohodnuté povinnosti zmluvných strán a svedecké výpovede, pričom sa ustálil v názore, že pravidelnosť odstraňovania eurotrainov mala byť zabezpečovaná žalobcom vždy bez zbytočného odkladu po skončení tej ktorej reklamnej kampane, avšak problémom bolo, že otázka pravidelnosti odstraňovania neaktuálnej reklamnej kampane nebola v čl. III. písm. A/ bod 6. predmetnej zmluvy výslovne riešená. Svedkyňa Kotríková uviedla, že stará kampaň bola vymieňaná až novou kampaňou, ale že niekedy neaktuálne vizuály iba otáčala. Pri vyriešení otázky, čo mali zmluvné strany na mysli pravidelným odstraňovaním neaktuálnych reklamných produktov na základe vyššie uvedených prevádzkových možností žalovaného, zaužívanej praxe zmluvných strán a na základe gramatického významu slov, uvedených v citovanom zmluvnom dojednaní s ohľadom na reálny stav možností zmluvných strán sa súd ustálil v názore, že za pravidelné odstraňovanie neaktuálnych reklamných produktov sa rozumelo odstraňovanie neaktuálnych reklamných produktov po ukončení doby, na ktorú si ich použitie u žalovaného objednal žalobca, avšak s prihliadnutím na prevádzkové možnosti žalovaného. Ďalej súd prvej inštancie uviedol ohľadom posúdenia porušenia zmluvnej povinnosti žalobcu a s tým súvisiacu odôvodnenosť výpovede zmluvy danú žalovaným, že listom zo dňa 29.6.2011 žalovaný upozornil žalobcu na porušovanie zmluvnej povinnosti odstraňovania neaktuálnych reklamných produktov a vyzval ho, aby odstránil neaktuálne reklamné produkty v nosičoch eurotrain. Výzva na odstránenie produktov sa týkala reklamnej kampane Kniha Tatry (konanie kampane do 27.10.2010), Liga proti rakovine (konanie kampane do 18.11.2010), Katolícke noviny (konanie kampane do 22.6.2010) a kampane T-Com a T-Mobile (konanie kampane do 31.8.2010). S prihliadnutím na uvedené porušenie zmluvnej povinnosti žalobcu a nesplnenie tejto povinnosti ani v dodatočnej lehote poskytnutej listom zo dňa 29.6.2011 (do 5 dní od doručenia výzvy), žalovaný písomnou výpoveďou zo dňa 8.8.2011 v zmysle čl. X bod 2 zmluvu vypovedal, pričom výpovedná lehota 1 mesiac začala plynúť prvým dňom nasledujúceho mesiaca po doručení výpovede (výpoveď bola žalobcovi doručená dňa 11.8.2011) a zmluvný vzťah založený zmluvou zanikol uplynutím výpovednej lehoty dňa 30.9.2011. Žalobca na uvedenú výzvu reagoval tak, že niektoré neaktuálne reklamné produkty v eurotrainoch odstránil tým, že v nich realizoval novú reklamnú kampaň, z niektorých eurotrainov však neaktuálne reklamné produkty neodstránil, ale otočil vizuál reklamného letáku na opačnú stranu. Súd preto s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k názoru, že žalovaný vo svojej výzve na splnenie zmluvnej povinnosti zo dňa 29.6.2011 nešpecifikoval vlaky, v ktorých žalobca porušil svoju zmluvnú povinnosť odstrániť neaktuálnu reklamnú kampaň a zároveň z hľadiska vyššie uvedenej špecifickosti zmluvného vzťahu poskytol príliš krátku lehotu na splnenie tejto zmluvnej povinnosti 5 pracovných dní, pričom nepreukázal, aké množstvo vizuálov s neaktuálnou reklamnou kampaňou nebolo v predmetnom období jún - august 2011 odstránených žalobcom, čo súd považoval za nepreukázanú skutočnosť, nakoľko vo vlakoch osobnej prepravy bolo namontovaných viac ako 10 000 ks eurotrainov a súd nemal preukázané percentuálne množstvo neodstránených neaktuálnych reklamných produktov, takže súd nemohol stanoviť, či uvedená situácia bola podstatným alebo nepodstatným porušením zmluvných povinností žalobcu. Navyše zaužívaná prax medzi zmluvnými stranami, ktorá fungovala minimálne od r. 2006 (ako o tom svedčili svedkovia Pavlík, Kotríková a Čáková), že bolo bežnou praxou, že v eurotrainoch ostávala neaktuálna reklamná kampaň niekedy dlhšiu dobu (aj dva mesiace), pričom žalovaný takúto prax až do leta 2011, teda po dobu piatich rokov, dovtedy nikdy nespochybňoval. Na základe uvedených dôvodov súd prvej inštancie výpoveď zmluvy žalovaným zo dňa 8.8.2011 posúdil ako danú bezdôvodne, považoval ju za neplatnú a nekonvenujúcu so zmluvnými povinnosťami, zaužívanou praxou zmluvných strán a správaním sa zmluvných strán počas zmluvného vzťahu. Preto v konaní po vyhodnotení dokazovania určil, že zmluva o nájme mediálneho priestoru č. 17/2010/OK, uzavretá medzi žalobcom a žalovaným dňa 28.1.2010, je platná, pretože k jej výpovedi prišlo zo strany žalovaného bezdôvodne, a teda neplatne. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenie §142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu priznal v spore úspešnému žalobcovi. 3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie sa riadne a včas odvolal žalovaný, ktorý odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žalobu zamieta a zaviaže žalobcu na zaplatenie náhrady trov konania žalovaného. Uviedol, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s existenciou naliehavého právneho záujmu, ktorý musí byť osvedčený pre konanie o určovacej žalobe. Podľa názoru žalovaného mala byť otázka platnosti nájomných zmlúv riešená ako prejudiciálna v rámci konania na plnenie, ktoré by komplexne vyriešilo spor medzi stranami. Uviedol, že určenie platnosti zmluvy nemalo žiadny vplyv na právne postavenie žalobcu, nakoľko rozsudok deklaroval len jej platnosť ale nie účinnosť. Účinnosť zmluvy spôsobuje právne účinky platne uzavretej zmluvy, odstúpením od zmluvy zaniká jej účinnosť, ale odstúpenie nemá vplyv na platnosť zmluvy, preto sa teda rozsudkom súdu prvej inštancie neodstránila žalobcom tvrdená právna neistota. Ďalej namietal, že zmluva nebola podpísaná žalobcom, čo má za následok jej absolútnu neplatnosť, tak ako aj neplatnosť relatívnu. Uviedol, že v konaní predložil množstvo dokumentov, ktoré boli vlastnoručne podpísané štatutárnym zástupcom žalobcu a tieto de facto vyvracajú tvrdenie súdu o obvyklosti nahradenia podpisu mechanickými prostriedkami. Uviedol, že žalobca súdu predložil vyhotovenie zmluvy, kde bol uvedený podpis žalobcu a dokonca aj odtlačok pečiatky, no žalovaný má za to, že tieto boli až neskôr doplnené a preto navrhol vykonanie dôkazu znaleckým dokazovaním, ktoré malo určiť, akú dlhú dobu sa nachádza odtlačok pečiatky na predloženej listine. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie sa s takto navrhnutým dôkazom žiadnym spôsobom nevysporiadal. Namietol tiež, že výpoveď svedka Pavlíka preukazuje iba prípravu zmluvy ale nie jej zaslanie žalobcovi a preto nie je správny záver súdu, že nejasné pojmy sa majú vykladať na ťarchu žalovaného, ktorý návrh zmluvy žalobcovi zaslal, nakoľko kto komu zaslal návrh zmluvy, v konaní nebolo preukázané. Uviedol tiež, že sa nemožno stotožniť s tvrdením súdu, že odstránením reklamných letákov je aj ich otočenie na druhú stranu, nakoľko pri vonkajšom polepovaní vozňov v Tatrách by takéto odstraňovanie znamenalo prelepenie plagátu na druhú stranu. Žalovaný uviedol, že odstránením neaktuálnej kampane sa rozumie fyzické odstránenie starého letáku, čomu zamestnankyne žalobcu, súdiac z ich výpovedí, plne rozumeli. Ďalej namietal, že nie je pravdou, že by sa v dôsledku nečinnosti žalovaného nespustila skúšobná prevádzka Wi-fi a Bluetooth, ako súd prvej inštancie mylne konštatoval. Uviedol, že odsúhlasenie cenovej ponuky ŽOS Vrútky nemalo vplyv na spustenie skúšobnej prevádzky, nakoľko v zmysle čl. VI bod 2 zmluvy bolo povinnosťou žalobcu zaviesť tieto produkty na vlastné náklady, preto je toho názoru, že žalobca sa svojou nečinnosťou dostal do omeškania a túto skutočnosť už nemôže napraviť, nakoľko účinnosť zmluvy uplynula 28.1.2013. Uviedol tiež, že žalobca mal u ŽOS Vrútky objednať inštaláciu zariadení na šírenie produktu Bluetooth a Wi-fi, čo však tiež neurobil a preto žalovaný nemohol upraviť interiér vozňa na jeho inštaláciu. Žalovaný tiež namietal tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalovaný bol povinný poskytnúť žalobcovi súčinnosť pri začatí reklamnej kampane, uviedol, že túto skutočnosť súdu nepotvrdil ani žalobca ani žalovaný a nevplýva to ani zo žiadneho predloženého dôkazu, naopak žalobca tvrdil, že 6000 letákov dokázal odstrániť v lehote 5 dní bez akejkoľvek súčinnosti žalovaného. Poukázal, že reklamné letáky, na ktorých odstránenie žalobcu vyzval, boli neaktuálne pol roka až rok a keďže tak žalobca neurobil ani v primeranej lehote po výzve, nemal žalovaný inú možnosť ako zmluvu vypovedať. Žalovaný ďalej namietal výšku trov konania, nakoľko považuje za neúčelné použitie automobilovej dopravy ako i skutočnosť, že súd žalobcovi priznal i náhradu za zaplatený súdny poplatok, hoci si ju žalobca riadne neuplatnil. 4. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd na základe podaného odvolania prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudkom č. k. 3Cob/196/2013-503 zo dňa 23.4.2014 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, že žalobu zamietol a žalovanému v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. nepriznal náhradu trov prvoinštančného konania. Žalobcovi s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s §142 ods. 1 O.s.p. uložil povinnosť zaplatiť žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania sumu 99,50 EUR do troch dní od právoplatnosti rozsudku. K uvedenému záveru dospel odvolací súd preto, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím vec nesprávne právne posúdil. Svoje rozhodnutie odvolací súd odôvodnil tým, že po preskúmaní veci dospel k názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je správny a odvolanie v časti, v ktorej žalovaný namietal nedostatok naliehavého právneho záujmu, posúdil ako opodstatnené. K uvedenému konštatovaniu odvolací súd uviedol, že určovacia žaloba má povahu preventívnu a jej úlohou je poskytnúť právnu ochranu postaveniu žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu práva alebo vzťahu, teda vtedy, keď sa nemožno domáhať ochrany žalobou na plnenie. Účastníci sa musia nachádzať v stave objektívnej neistoty, ktorá ohrozuje právne postavenie žalobcu a tento stav nemožno odstrániť žiadnym iným prostriedkom. Odvolací súd bol preto toho názoru, že napriek podrobnej argumentácii ohľadne platnosti uzavretej zmluvy sa rozsudkom súdu prvej inštancie nezmenilo právne postavenie žalobcu, ktorý v žalobe uviedol nesprávny petit, ktorý účelne nesmeruje k sledovanému záujmu žalobcu. Vzhľadom na túto skutočnosť odvolací súd nepovažoval za potrebné vyjadrovať sa k ďalším dôvodom odvolania ohľadom správnosti posudzovania platnosti zmluvy o nájme mediálneho priestoru. Preto dospel k záveru, že na predmetnej určovacej žalobe nemal žalobca naliehavý právny záujem. 5. Uvedený rozsudok odvolacieho súdu bol uznesením NS SR sp. zn. 2Obdo/75/2014 zo dňa 27.1.2016 na základe dovolania žalobcu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Dovolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil v zmysle príslušných ustanovení O.s.p. a dospel k záveru, že dovolaním napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní, v ktorom došlo k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Uviedol, že o vadu takejto povahy ide tiež vtedy, ak nastane odklon odvolacieho súdu od skutkových záverov súdu prvej inštancie bez zopakovania dôkazov alebo doplnenia dokazovania a zo spisu podľa dovolacieho súdu vyplývalo, že v konaní došlo práve k vade uvedenej povahy. S poukazom najmä na § 220 O.s.p. a § 213 ods. 1 a 2 O.s.p. dovolací súd uviedol, že predpokladom toho, aby odvolací súd mohol zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto prípade je tá skutočnosť, že odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého dospeje ku skutkovému stavu odlišnému od skutkového stavu zisteného prvoinštančným súdom tvoriaceho podklad pre rozhodnutie v danej veci. Dovolací súd dospel k záveru, že z obsahu spisu je zrejmé, že odvolací súd sa dopustil procesného pochybenia, keď v danej veci rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania, keďže iba oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a bez akéhokoľvek doplnenia alebo zopakovania dokazovania zaujal odlišné skutkové závery, z ktorých vyvodil svoj právny názor. Preto ak sa odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvej inštancie na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v potrebnom rozsahu v zmysle § 213 ods. 3 O.s.p. opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov, pretože len takýto postup je aj v súlade so zásadou priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania a je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam vedúcim k záveru o zmene rozsudku súdu prvej inštancie dospel bez toho, aby nariadil pojednávanie a vykonal dokazovanie. Dovolací súd uviedol, že k uvedenej procesnej vade konania bol povinný prihliadnuť, aj keď nebola uplatnená ako dôvod prípustného dovolania, na základe čoho zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že v novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania. 6. Podľa § 455 C.s.p. ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu. 7. Podľa ust. § 470 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase. Konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo. 8. Krajský súd v Bratislave v zmysle § 455 C.s.p. opätovne prejednal odvolanie žalovaného podľa § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. 9. Podľa § 388 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 10. Podľa § 137 písm. c/ C.s.p. žalobou možno požadovať aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. 11. Krajský súd v Bratislave na základe zrušujúceho uznesenia NS SR sp. zn. 2Obdo/75/2014 zo dňa 27.1.2016, v ďalšom konaní o odvolaní žalovaného rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, pričom sa v celom rozsahu pridržiava vyššie uvedeného záveru vysloveného v odôvodnení rozsudku č. k. 3Cob/196/2013-503 zo dňa 23.4.2014. Odvolací súd, berúc do úvahy právny názor dovolacieho súdu, má však naďalej za to, že v danej veci nebolo potrebné nariaďovať pojednávanie za účelom opakovania alebo doplnenia dokazovania, pretože trvá na tom, že nebola splnená základná procesná podmienka určovacej žaloby, ktorou je preukázanie naliehavého právneho záujmu zo strany žalobcu. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím vec nesprávne právne posúdil, nakoľko po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je správny a odvolanie v časti, v ktorej žalovaný namietal nedostatok naliehavého právneho záujmu, posúdil ako opodstatnené. Na doplnenie správnosti svojho rozhodnutia odvolací súd v súlade s ustálenou judikatúrou uvádza, že v zmysle § 137 písm. c/ C.s.p. (predtým § 80 písm. c/ O.s.p.) právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti určovacej žaloby, musí byť naliehavý. Pri skúmaní jeho existencie ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodným procesným nástrojom ochrany práva žalobcu. Podmienka preukázania naliehavého právneho záujmu je splnená spravidla v prípade, ak bez tohto určenia by bolo ohrozené právo žalobcu alebo by sa jeho právne postavenie stalo neistým. Žaloba si však v prejednávanej veci, napriek dostatočne vykonanému dokazovaniu, nesplnil svoju procesnú povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu existoval naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu, resp. práva. Odvolací súd je preto opätovne toho názoru, že napriek podrobnej argumentácii ohľadne platnosti uzavretej zmluvy sa rozsudkom súdu prvej inštancie nezmenilo právne postavenie žalobcu, ktorý v žalobe uviedol nesprávny petit, ktorý účelne nesmeruje k sledovanému záujmu žalobcu. Vzhľadom na túto skutočnosť odvolací súd nepovažoval za potrebné vyjadrovať sa k ďalším dôvodom odvolania ohľadom správnosti posudzovania platnosti zmluvy o nájme mediálneho priestoru. Preto dospel k záveru, že na predmetnej určovacej žalobe nemal žalobca naliehavý právny záujem. 12. Na základe uvedeného Krajský súd v Bratislave rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu zamietol. 13. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a o nároku na náhradu trov dovolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 3 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie.