Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5CoPr/15/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312201717 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1312201717.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: W. Y., I.. XX.XX.XXXX, Z. O. Z., O. X, zast. JUDr. Danielou Ježovou, advokátkou v Bratislave, Javorinská 13, proti odporcovi: SHT Slovensko s.r.o., IČO: 36 315 991, so sídlom v Senci, Diaľničná cesta 4802/24, o zaplatenie 2.065,70 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 23. mája 2012 č.k. 12Cpr/2/2012-64 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo dňa 2.10.2010 č.k. 44C/3/2010-181 určil, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 09.09.2009 daná odporcom (jeho právnym predchodcom Technopoint Sanitrends, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Púchovská 16) navrhovateľovi je neplatná, odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 6.185,14 eur brutto a vo zvyšku návrh zamietol. Odvolací Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporcu rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil rozsudkom zo dňa 28.09.2011 č.k. 2Co/11,12/2011-228. Už v týchto rozsudkoch bolo konštatované, že priemerný mesačný zárobok navrhovateľa predstavoval v rozhodnom období sumu 766,98 eura, keďže však navrhovateľ uplatnil náhradu v rozsahu priemerného mesačného zárobku vo výške 608,08 euro, súd mu v zmysle § 153 ods. 2 O.s.p. priznal náhradu mzdy len v tejto výške. Za prekážky v práci na strane odporcu v období od 4. 11. 2009 do 30. 11. 2009 predstavoval nárok navrhovateľa 766,98 euro po odpočte sumy 503,74 eura (skutočne vyplatená mzda za 11/2009), teda 263,24 euro, súd však navrhovateľovi priznal náhradu mzdy vo výške len 104,34 eura (608,08 eur mínus 503,74 euro). Náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce navrhovateľ žiadal vo výške 608,08 euro mesačne až do času, kým mu odporca umožní pokračovať v práci, súd možný nárok ustálil vo výške 7.669,80 euro (766,98 krát 10 mesiacov), navrhovateľovi priznal náhradu mzdy len vo výške 6.080,80 eura (608,08 krát 10 mesiacov), návrh v prevyšujúcej časti súd zamietol, keďže náhradu mzdy mohol priznať len ku dňu vyhlásenia rozsudku - 25. 10. 2010, teda za obdobie 10 mesiacov. Návrhom podaným na súd prvého stupňa dňa 15.02.2012 sa navrhovateľ domáhal zaplatenia sumy 3.281,86 eur s úrokom z omeškania, titulom skôr neuplatnenej a odporcom neuhradenej mzdy za mesiac november 2009 vo výške 158,90 eur, rozdielu náhrady mzdy za 10 mesiacov vo výške 1.589 eur (158,90 eur mesačne za obdobie od 01.12.2009 až do rozhodnutia súdu do 25. 10. 2010), ako i náhrady mzdy do času 12 mesiacov odo dňa neplatného skončenia pracovného pomeru, čo predstavuje sumu 1.533,96 eur (766,98 euro krát 2 mesiace). Na pojednávaní konanom dňa 23.05.2012, pred jeho otvorením, právna zástupkyňa navrhovateľa vzala návrh v časti v časti 1.216,16 eur späť a žiadala konanie zastaviť, keďže odporca navrhovateľovi medzičasom uhradil priemerný mesačný zárobok vo výške 608,08 eur aj za mesiace november a december 2010. Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 23.05.2012 č.k. 12Cpr/2/2012-59 konanie čo do časti 1.216,16 eur zastavil a o trovách rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. Následne sa právna zástupkyňa navrhovateľa domáhala zmeny petitu tak, že odporca je povinný uhradiť navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 2.065,70 eur spolu s úrokom z omeškania odo dňa 22.12.2011 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 9% zo sumy 1.216,16 eur od 22.12.2011 do 15.02.2012. Ide o rozdiel medzi 766,98 eur mesačne a sumou priznanou vo výške 608,08 eur mesačne, teda suma 158,90 euro mesačne, za obdobie od 01.12.2009 do 31.12.2010 (13 krát 158,90 euro). Súd prvého stupňa zmenu návrhu uznesením zo dňa 25.03.2012 pripustil. Teraz napadnutým uznesením súd prvého stupňa konanie zastavil podľa § 104 ods. 1, § 159 ods. 3 O.s.p. a navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania vo výške 463,68 eur, do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia. Súd pri rozhodovaní o tom, či je v konaní vedenom pod sp. zn. 12Cpr/2/2012 daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci, s ohľadom na rozhodnutie v konaní vedenom pod sp. zn. 44C/3/2010, na ktoré poukázal odporca, zisťoval, či v danom konaní ide o tú istú vec, teda totožný predmet konania a totožných účastníkov konania. Súd mal za to, že v oboch konaniach ide o totožných účastníkov konania, tiež o rovnaký predmet konania, keď ide o nárok založený na rovnakom právnom dôvode a vyplývajúci z rovnakých skutkových okolností. Súd mal za to, že totožnosť predmetu konania v uvedenom zmysle je daná, keď navrhovateľ si uplatňuje nároky už z právoplatne skončeného súdneho konania 44C/3/2010, kde mu tieto už priznané boli. Tiež o návrhu, ktorým by súd zaviazal odporcu uhradiť navrhovateľovi náhradu mzdy od 01. 12. 2009 až do času, kým mu umožní odporca pokračovať v práci, rozhodnuté bolo a to tak, že súd návrh v tejto časti zamietol s odôvodnením, že mu môže priznať náhradu mzdy splatnú iba do času vyhlásenia rozsudku, t. j. do 25. 10. 2010. Vzhľadom na to, že v tej istej veci - medzi totožnými účastníkmi, predmetom konania i jeho dôvodmi bolo už právoplatne rozhodnuté, bráni prejednaniu veci tzv. prekážka rozsúdenej veci / exceptio rei iudicatae/, ktorá tvorí neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Keďže právna zástupkyňa navrhovateľa v pôvodnom konaní nesprávne vyčíslila výšku priemerného mesačného zárobku navrhovateľa, tým si navrhovateľ uplatnil nárok v nižšej sume, teraz sa ho nemôže domáhať v novom súdnom konaní, iba s odvolaním sa nato, že došlo k chybe v počítaní, pretože toto chyba v počítaní nie je, konštatoval prvostupňový súd. Nóvum, oproti konaniu sp. zn. 44C/3/2010 je navrhovateľom uplatnený nárok o zaplatenie mzdy za mesiace november a december 2010 vo výške 1.216,16 eur, kde by prekážka veci rozsúdenej neplatila, avšak tento nárok vzala právna zástupkyňa navrhovateľa v tejto časti späť a žiadala konanie zastaviť, pričom nárok o vyplatenie mzdy za tieto dva mesiace vo svojom návrhu riadne neodôvodnila. Keďže k späťvzatiu návrhu v tejto časti došlo skôr, ako bolo pojednávanie vo veci otvorené, pričom návrhom v zmysle § 96 ods. 1 O.s.p. disponuje samotný navrhovateľ, súd nemal dôvod zisťovať podstatné okolnosti uplatnenia nároku za mesiace november a december 2010. Hoci súd na pojednávaní konanom dňa 25. 05. 2012 pripustil zmenu návrhu tak, že odporca je povinný uhradiť navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 2.065,70 eur (čo je rozdiel v nesprávne vypočítanom priemernom mesačnom zárobku za 13 mesiacov po 158,90 euro), konštatoval, že o 11 mesiacoch - od 1. 12. 2009 do 25. 10. 2010 bolo už právoplatne rozhodnuté (prekážka res iudicata) a o zvyšnej časti, 2 mesiacoch - novembri a decembri 2010, bolo konanie na návrh právnej zástupkyne navrhovateľa zastavené. Pokiaľ ide o navrhovateľom uplatnené príslušenstvo pohľadávky, t. j. úroky z omeškania, súd konštatoval, že konanie o zaplatenie 1.216,16 eur, t. j. o záväzku hlavnom bolo konanie pred otvorením pojednávania zastavené, čo znamená, že príslušenstvo pohľadávky ako vedľajší záväzok nasleduje záväzok hlavný, a preto nemohol súd samostatne konať iba o ňom, a posudzovať vec bez znalosti hlavnej veci. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 146 ods. 2 veta prvá, pretože zastavenie konania vo veci samej zavinil navrhovateľ, ktorý podal na súde dva totožné návrhy na začatie konania. Súd preto uložil navrhovateľovi povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia advokátom. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie navrhovateľ (sám ešte pred doručením uznesenia jeho právnej zástupkyni dňa 8.7.2012, ktoré odvolanie bolo doplnené podaním jeho právnej zástupkyne z 13. 7. 2012). Namietal, že v aktuálnom konaní vzal návrh späť len v časti sumy uhradenej odporcom, teda čo do zaplatenia sumy 1.216,16 euro, ktorá nepredstavovala celý ním uplatnený nárok na náhradu mzdy za mesiace november a december 2010. Navrhovateľ uplatňoval náhradu vo výške 766,98 eura mesačne, na uplatnenom nároku za uvedené dva mesiace po čiastočnom späťvzatí naďalej trvá vo výške 317,80 euro (1.533,96 euro po odpočte 1.216,16 euro). O tomto nároku nikdy predtým žiaden súd nerozhodoval, súd prvého stupňa preto nesprávne zastavil konanie aj v tejto časti z dôvodu existencie prekážky už rozhodnutej veci. Rovnako sa súd vôbec nezaoberal úrokmi z omeškania zo späťvzatej sumy, ktorá bola navrhovateľovi odporcom uhradená až dňa 5. 2. 2012. Navrhovateľ si tiež nikdy v žiadnom konaní neuplatnil nárok žiadaný v tomto konaní, nie je preto možné hovoriť o prekážke už rozhodnutej veci. V skoršom konaní si uplatnil len časť svojho nároku, zostávajúcu časť uplatňuje teraz v aktuálnom konaní. Poukázal na judikatúru súdov, v zmysle ktorej právoplatné rozhodnutie súdu tvorí prekážku rozsúdenej veci, avšak len v takom rozsahu, o ktorom bolo súdom už právoplatne rozhodnuté. Podľa neho teda právoplatné rozhodnutie prvostupňového súdu pod sp. zn. 44C/3/2010 netvorí prekážku rozhodnutej veci k aktuálnemu konaniu, keďže toto pôvodné konanie sa netýkalo časti nároku uplatňovaného navrhovateľom teraz. Z vyššie uvedených dôvodov preto navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil tomuto na ďalšie konanie, prípadne aby napadnuté uznesenie zmenil a návrhu navrhovateľa vyhovel - uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 2.065,70 euro spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.065,70 euro od 22. 12. 2011 do zaplatenia a úrok z omeškania 9 % ročne zo sumy 1.216,16 euro od 22. 12. 2011 do 5. 2. 2012, vyčíslený vo výške 13,49 eura, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací Krajský súd v Bratislave skorším uznesením zo dňa 31. augusta 2012 č.k. 5CoPr/2/2012 - 98 odvolanie navrhovateľa odmietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Na dovolanie navrhovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím uznesením zo dňa 26. októbra 2015 č.k. 3 Cdo/191/2013 - 140 uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd prejednal vec v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., dospel pritom k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné. Podľa § 159 ods. 2 O.s.p. výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého. Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Pritom nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného a naopak). Ten istý predmet konania je daný, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. vyplýva z rovnakého skutku). Konanie sa týka tých istých osôb v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov (či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie). Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne, resp. inak. Za východiskovú otázku pre posúdenie, či boli splnené predpoklady pre zastavenie konania z dôvodu prekážky veci už rozhodnutej, treba označiť skutočnosť, či ide o rovnaké veci, keď vo veci samej nebol uplatnený totožný nárok. Za rovnakú vec nie je možné považovať, pokiaľ chýba aj len jeden znak totožnosti. Právoplatné rozhodnutie súdu tvorí prekážku rozsúdenej veci iba v takom rozsahu, o ktorom bolo súdom už právoplatne rozhodnuté. Pokiaľ právna úprava v ust. § 159 ods. 3 O.s.p. prekážku veci rozsúdenej podmieňuje totožnosťou účastníkov a totožnosťou predmetu konania, podľa názoru odvolacieho súdu pojem totožnosť predmetu konania je treba vykladať tak, že musí ísť aj o zhodu, resp. o totožnosť rozsahu, v akom sa už o predmete konania rozhodlo. V skoršom konaní navrhovateľ uplatnil nárok na náhradu mzdy vo výške 608,08 euro mesačne až do času, kým mu odporca umožní pokračovať v práci, táto náhrada mu bola právoplatným rozhodnutím priznaná s konštatovaním, že priemerný mesačný zárobok (uplatniteľný nárok) navrhovateľa predstavoval v rozhodnom období sumu 766,98 eura. Ak aj súdom bol návrh navrhovateľa sčasti zamietnutý (náhradu mzdy mohol súd priznať len ku dňu vyhlásenia rozsudku - 25. 10. 2010, teda za obdobie 10 mesiacov), opäť išlo o zamietnutie návrhu len čo do rozsahu uplatneného nároku - náhrady mzdy vo výške 608,08 euro mesačne (nakoniec ale z podaní navrhovateľa vyplýva, že pôvodný odporca nárok i v tejto časti dobrovoľne uhradil). Pokiaľ navrhovateľ novým návrhom uplatnil zaplatenie „doplatku“ náhrady mzdy vo výške 158,90 euro za obdobie 13 mesiacov (rozdiel medzi priznanou náhradou vo výške 608,08 euro a uplatniteľnou náhradou vo výške 766,98 eur mesačne za obdobie december 2009 až december 2010) spolu s príslušenstvom, ide o doposiaľ neuplatnený a súdom neprejednaný nárok, prejednaniu ktorého prekážka veci rozhodnutej v zmysle ust. § 159 ods. 3 O.s.p. brániť nemôže. Z vyššie uvedených dôvodov neostalo odvolaciemu súdu, keďže súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav, než napadnuté uznesenie podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.). V novom rozhodnutí o veci súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách celého konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.