Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/159/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312207670 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1312207670.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: Y.. Y. H., nar. XX. X. XXXX, bytom I. XXXX/X, L. X - B. T.U., Č. G., proti žalovanej: N. K., nar. XX. X. XXXX, bytom W. XX, X., o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 25. septembra 2014, č. k. 19C/56/2012-167, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť platiť žalobcovi mesačne sumu vo výške 50 eur, splatných vždy k 15-temu dňu toho ktorého mesiaca vopred, počínajúc právoplatnosťou rozsudku a vo výroku o trovách konania z r u š u j e a v rozsahu zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie. Vo zvyšnej napadnutej časti sa rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : 1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanú vo vzťahu k žalobcovi zaviazal na zaplatenie sumy 1 100 eur do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a na platenie sumy vo výške 50 eur mesačne, splatných vždy k 15. dňu toho ktorého mesiaca vopred počínajúc právoplatnosťou rozsudku. 1.2. V časti, v ktorej sa žalobca domáhal uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť mu sumu vo výške 654,84 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 54,84 eur odo dňa 1. 1. 2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 100 eur odo dňa 1. 2. 2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 100 eur odo dňa 1. 3. 2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 100 eur odo dňa 1. 4. 2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 100 eur odo dňa 1. 5. 2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 100 eur odo dňa 1. 6. 2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 100 eur odo dňa 1. 7. 2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 100 eur odo dňa 1.8.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 100 eur odo dňa 1. 9. 2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 100 eur odo dňa 1.10.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 100 eur odo dňa 1. 11. 2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 100 eur odo dňa 1. 12. 2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 100 eur odo dňa 1. 1. 2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 100 eur odo dňa 1. 2. 2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 100 eur odo dňa 1. 3. 2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 100 eur odo dňa 1. 4. 2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 100 eur odo dňa 1. 5. 2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 100 eur odo dňa 1. 6. 2013 do zaplatenia konanie zastavil a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. 1.3. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 123, § 137 ods. 1 a 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Obč. zákonník“) a vecne nemožnosťou užívania spoločnej veci - bytu žalobcom, ktorému žalovaná bráni v realizácii jeho spoluvlastníckeho práva zneprístupnením bytu. V konaní vychádzal zo žaloby žalobcu domáhajúceho sa vydania bezdôvodného obohatenia žalovanou, zaplatením sumy 554,84 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 154,84 eur od 7. 2. 2012 do zaplatenia, zo sumy 100 eur od 1. 3. 2012 do zaplatenia, zo sumy 100 eur od 1. 4. 2012 do zaplatenia, zo sumy 100 eur od 1. 5. 2012 do zaplatenia, zo sumy 100 eur od 1. 6. 2012 do zaplatenia. Žalobca pri uplatnení nároku vychádzal zo svojho spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti, bytu č.XX, na X. poschodí bytového domu č. XXXX a prislúchajúceho podielu 5418/106124 na spoločných častiach a zariadeniach domu a pozemkov registra „C“ parcela č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 188 m,2 parcela č. XXXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 194 m,2 zapísaných na LV č. XXXX v katastrálnom území G. v podiele 1/3, ktorý nadobudol od predchádzajúcej spoluvlastníčky, H. L., kúpnou zmluvou zo dňa 23.11.2011. Vklad vlastníckeho práva bol povolený pod č.V - XXXXX/XX, dňa 14.12.2011. Argumentoval tým, že predmetnú nehnuteľnosť užíva bez súhlasu ostatných spoluvlastníkov výlučne žalovaná, odmieta im ju sprístupniť a tak ju listom zo dňa 30. 1. 2012 vyzval na úhradu sumy 100 eur mesačne za užívanie svojho podielu. 1.4. Uzneseniami sp. zn. 19C 56/2012-87 zo dňa 18. 2. 2013 a sp. zn. 19C 56/2012-137 zo dňa 5. 8. 2013 súd pripustil zmenu petitu žaloby ( § 95 zák.č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej „ O.s.p.“ ) jeho rozšírením, najskôr o čiastku 700 eur (bezdôvodné obohatenie za užívanie nehnuteľnosti za obdobie jún - december 2012) a potom o čiastku 500 eur (bezdôvodné obohatenie za užívanie nehnuteľnosti za obdobie január - máj 2013). Neskôr žalobca za súhlasu právneho zástupcu žalovanej zobral žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 654,84 eur s príslušenstvom dôvodiac tým, že od nadobudnutia spoluvlastníctva sa nepodieľa na úhradách do fondu údržby a opráv bytového domu a aj s prihliadnutím na pomery žalovanej. Na základe čiastočného späťvzatia žaloby súd prvej inštancie v tejto časti konanie podľa ust. § 96 ods.1 O.s.p. zastavil. 1.5. Súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí odvolával aj na postoj žalovanej, ktorá nepoprela skutočnosť, že nehnuteľnosť užíva výlučne sama, s vedomím, že svoj podiel nadobudla v dedičskom konaní po svojej matke N. L., rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I, č. k. D 721/1999-807 len o veľkosti 1/3, pričom ďalší podiel o veľkosti 1/3 nadobudol jej brat Y. K. a posledný podiel nadobudla H. L.. Žalovaná dôvodila tým, že jej matka bola druhýkrát vydatá za L.. Y. L., ktorý počas svojho života písomne prehlásil, že sa svojho podielu v prípade dedičského konania po svojej manželke vzdáva v prospech žalovanej. L.. L. sa však opäť oženil s H. L.. Počas prebiehajúceho dedičského konania D 721/1999, po matke žalovanej N. L. ale zomrel a dedičom sa stala jeho manželka H. L., ktorá následne svoj podiel odpredala žalobcovi. Žalovaná prezentovala názor, že žalobcom uplatnený nárok na poskytnutie náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu vyplýva z podielového spoluvlastníctva strán k spoločnej nehnuteľnosti, a preto ho nemožno kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného obohatenia. V dotknutom byte býva na základe ústnej dohody medzi dedičmi po poručiteľke N. L., výlučne sama vykonala rozsiahlu rekonštrukciu a investovala finančné prostriedky vo výške 16 600 eur (rozdiel vyčíslila podľa hodnoty nehnuteľnosti v dedičskom konaní a po rekonštrukcii), pričom ani jeden zo spoluvlastníkov sa na nej žiadnym spôsobom nepodieľal. Za predpokladu splnenia podmienok (vzájomnosť pohľadávok, plnenie rovnakého druhu a spôsobilosť započítania) žiadala súd o prihliadnutie ku vznesenej kompenzačnej námietke, ako jej obrane. Namietala vznik bezdôvodného obohatenia s odôvodnením, že v dedičskom konaní po svojej matke sa so svojim bratom a H. L. dohodli, že nehnuteľnosť síce bude v podielovom spoluvlastníctve, ale túto bude užívať výlučne a bezplatne ona sama. Nakoľko žalobca vstúpil do práv a povinností po H. L., je povinný túto dohodu rešpektovať. Existenciu dohody pôvodných spoluvlastníkov dokazuje podľa nej aj fakt, že podiel nadobudol za výrazne nižšiu kúpnu cenu a podľa jej názoru aj samotnú kúpnu zmluvu uzatvoril zo špekulatívnych dôvodov. Ďalej poukazovala na to, že nehnuteľnosť je v súčasnej dobe zanedbaná, jej prenajatie tak nie je možné a aj preto nemožno finančne vyčísliť užívanie podielu ako výšku bezdôvodného obohatenia. V neposlednom rade, by táto suma mohla byť významná pre konanie o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, prebiehajúce na Okresnom súde Bratislava III. Konanie žalobcu považuje za v rozpore s dobrými mravmi, ktoré by nemalo požívať právnu ochranu. 1.6. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na obsah vlastníckeho (spoluvlastníckeho) práva, ktorého súčasťou okrem iného je aj oprávnenie vlastníka vec v medziach zákona užívať. Každý zo spoluvlastníkov je v zmysle ust. § 137 ods. 1 Obč. zákonníka oprávnený spoločnú vec užívať v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. V prípade, že spoluvlastníkovi nie je zabezpečené užívanie spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, má právo na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného plnenia. Preto pri rozhodovaní veci dospel k záveru, že v konaní sa žalobca dôvodne domáha svojho práva vec užívať a brať z nej úžitky, v čom mu je bránené jedným zo spoluvlastníkov, žalovanou. Mal za preukázané, že žalobca ako spoluvlastník neužíva resp. nemôže užívať spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, pretože žalovaná mu vo výkone jeho práv bráni odmietaním sprístupnenia bytu. Pokiaľ sa žalovaná odvolávala na dohodu s ďalším spoluvlastníkom, svojim bratom a H. L., jej tvrdenie bolo vyvrátené ňou samotnou (na pojednávaní 30.10.2012), keď uviedla, že s H. L. sa stretla iba raz, ešte za života manžela svojej matky L.. Y. L., teda v čase, kedy táto nebola podielovou spoluvlastníčkou bytu. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že L.. L. za svojho života prisľúbil vzdať sa svojho dedičského podielu v prospech žalovanej a nemožno hovoriť ani o dohode spoluvlastníkov v užívaní veci - bytu, tak ako to tvrdila žalovaná. Je tak nesporné, že žalobca má právo brať úžitky vyplývajúce z vlastníctva a okolnosti jeho nadobudnutia a jeho sú pohnútky nie sú predmetom konania a už vôbec nie v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že potom ako mal základ žaloby daný, zaoberal sa uplatnenou výškou nároku po jeho späťvzatí a dospel k záveru, že uplatnená výška za užívanie spoluvlastníckeho podielu 50 eur mesačne je primeraná. Vychádzal pritom z ponúk realitných kancelárií na prenájom obdobných bytov v danej lokalite a vzal do úvahy, že byt je užívaný žalovanou, ktorá odmieta byt sprístupniť komukoľvek, teda i súdom určenému znalcovi a preto vo veci nenariadil znalecké dokazovanie. Na základe uvedeného potom pri rozhodovaní o výške odplaty postupoval v súlade s § 136 O.s.p. a jej výšku určil podľa vlastnej úvahy, nakoľko ju nebolo možné zistiť vôbec, alebo len s nepomernými ťažkosťami. Poukázal na to, že pri určení výšky zohľadnil aj tú skutočnosť, že žalobca sa žiadnym spôsobom nepodieľa na úhradách do fondu údržby a opráv a že naopak neprihliadol na kompenzačnú námietku žalovanej o vložených investíciách pre neunesenie dôkazného bremena žalovanou, ktorá nepredložila žiaden dôkaz preukazujúci jej tvrdenia o týchto investíciách. 1.7. Súd prvej inštancie v konaní úspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, z dôvodu aplikácie ust. § 150 ods.1 O.s.p., keď za dôvody hodné osobitného zreteľa u žalovanej považoval jej zlé sociálne pomery (rozhodnutie Centra právnej pomoci zo dňa 12.7.2012 a určenie právnika na konanie) a predovšetkým jej zlý zdravotný stav, čo súdu preukázala predloženými lekárskymi správami. 2. Proti uvedenému rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, ktoré odôvodnila tým, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodných skutočností a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, rozsudok žiadala zmeniť a žalobu zamietnuť. V dôvodoch svojho odvolania uviedla, že v dobrej viere a v súlade s dlhoročne rešpektovanou dohodou spoluvlastníkov užíva byt na W. D. č. XX v X., ktorého je podielovou spoluvlastníčkou. Poukázala na dohodu dedičov po poručiteľke N. L. (jej matke) predmetom ktorej okrem iného bolo, že bude bezodplatne, bez časového obmedzenia užívať byt, čím od nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu okrem práva užívať byt, nadobudla aj povinnosti hradiť všetky náklady a výdavky s tým spojené. Nakoľko v čase začatia užívania bytu sa tento nachádzal v havarijnom stave, musela investovať nemalé finančné prostriedky na jeho rekonštrukciu, aby byt uviedla do užívaniaschopného stavu. Uviedla však, že vynaložené pravidelné, ale aj mimoriadne náklady nedokáže bez svedeckých výpovedí (jej syna, obyvateľov bytového domu, prípadne znalca) nijako preukázať, nakoľko vychádzala z existencie dohody, ktorá ju oprávňovala s týmto bytom nakladať podľa vlastného uváženia, v rozsahu zhodnocovania jeho hodnoty a užívania. V čase prejednávania rozsiahleho dedičstva po matke prijala ústne ubezpečenie a nespochybňovala dohodu o nerušenom užívaní bytu. Táto dohoda platí niekoľko rokov a doteraz nebola spochybňovaná ani jedným zo spoluvlastníkov. Títo si ani nenárokovali náhradu, ako to robí žalobca, napriek tomu, že kúpou bytu nadobudol existujúce a platné práva, ale aj povinnosti s týmto podielom spojené. Touto povinnosťou je nepochybne aj rešpektovanie existujúcej a platnej dohody, ktorú je možné zmeniť buď novou dohodou, alebo faktickým zánikom podielového spoluvlastníctva, o ktorom už prebieha súdne konanie. Kým však nenastane jedna z uvedených skutočností, je povinnosťou žalobcu existenciu dohody rešpektovať. Navyše má dôvod sa domnievať, že žalobca bol informovaný o „zaťažení" nadobúdaného podielu existujúcou dohodou o užívaní žalovanou, nakoľko kúpna cena za nadobudnutie prevádzaného podielu bola výrazne pod jeho reálnu trhovú hodnotu, čo je nepochybným znakom toho, že predmet kúpy trpí „vadou", ktorá ho znehodnocuje. Jej tvrdenie, že stretla p. L. len raz neznamená, že nemohlo dôjsť k existencii dohody, pretože nebolo explicitne povedané, či na prejednaní dedičstva p. L. nemala zástupcu, ktorý v jej mene dohodu mohol uzavrieť, prípadne tým mohlo byť myslené, že túto osobu stretla len raz pred dedičstvom. Žalovaná ďalej uviedla, že vzhľadom na jej fyzický aj psychický stav nie je vylúčené, že pri odpovedi na otázku osoby tretej podielovej spoluvlastníčky reagovala na skutočnosť, že sa jedná o osobu cudziu, bez spätosti s ich rodinným majetkom, ktorá podľa žalovanej neprávom nadobudla tretinu pozostalosti po jej nebohej matke. Prílišná citová zaangažovanosť a celkové negatívne prežívanie situácie mohli mať veľký dopad na nie príliš komplexné odpovede na jednotlivé otázky, kedy ako je aj zo zápisnice zrejmé, sa zameriavala predovšetkým na osobu žalobcu, a nie na samotnú právnu stránku veci. Práve rozpor týchto tvrdení mohli preukázať navrhovaní svedkovia, a teda jej brat a zamestnankyňa notárskeho úradu, kde sa predmetná dohoda prejednávala. Uviedla, že bez ich výpovedí nepovažuje skutkový stav za dostatočne zistený, čo má za následok nesprávne právne posúdenie veci. Súčasne opätovne namietla, že v doterajšom konaní nebolo preukázané, že jej bol ponúknutý spoluvlastnícky podiel k bytu za rovnakú cenu, za akú ho kúpil žalobca. Vyhlásenie účastníkov kúpnej zmluvy nie je spôsobilé nahradiť dôkaz o jej reálnom nezáujme o kúpu spoluvlastníckeho podielu k bytu, ktorý užíva, navyše za výrazne nižšiu ako trhovú cenu. Vyslovila názor, že nakoľko na základe ústnej dohody o hospodárení so spoločnou vecou je výlučne oprávnená byt užívať, žalobcovi nárok nevznikol a kým nedôjde k zmene dohody, ani do budúcnosti nevznikne. Záverom dodala, že ak by odvolací súd napriek uvedenému mal za to, že prvoinštančné rozhodnutie súdu je v súlade s právnym poriadkom a vykonané dokazovanie je postačujúce, súhlasila s okolnosťami, na ktoré bolo prihliadané pri rozhodovaní o výške nároku žalobcu ako aj so samotnou sumou nároku a vyjadrila, že nepožaduje znalecké dokazovanie za účelom zistenia hodnoty užívanej veci. 3. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca, napadnutý rozsudok považoval za vecne správny, uviedol, že súd prvej inštancie sa v ňom vysporiadal so všetkými okolnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci a rozsudok aj riadne odôvodnil. Námietky žalovanej odmieta, pretože sú čiastočne nedôvodné a čiastočne špekulatívne. Súhlasí ale s tým, že žalovaná nepreukázala dohodu o jej bezodplatnom užívaní nehnuteľnosti, ktorou by mal byť žalobca viazaný. Preto musí niesť nepriaznivé následky spojené s neunesením dôkazného bremena. Ak mala byť v dedičskom konaní predmetná dohoda uzavretá, nič nebránilo tomu, aby bolo žalovanej zriadené vecné bremeno, čo sa ale nestalo. To platí tiež o rekonštrukcii bytu o ktorej žalovaná neuviedla žiadne konkrétne tvrdenia o tom, kedy a čo rekonštruovala a už vôbec o tom nenavrhla žiadne dôkazy. Naviac do bytu trikrát neumožnila vstup ustanovenému súdnemu znalcovi v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 56/2012. Za bezdôvodné považoval žalobca aj špekulácie žalovanej o dôvode a cene kúpy nehnuteľnosti a prezentoval názor, že už len samotné užívanie nehnuteľnosti osobou, ktorá bráni vstupu do nehnuteľnosti ostatným spoluvlastníkom, je dôvodom na zníženie ceny pod bežnú úroveň. Poukázal aj na to, že žalovaná je povinná prezentovať jasné a určité tvrdenia, o to viac, že je zastúpená právnym zástupcom, a ak tak nepostupovala, musí si sama niesť následky svojich chýb. Špekulatívnymi zo strany žalovanej sú podľa žalobcu aj jej tvrdenia o ponuke predkupného práva, nakoľko doposiaľ neuplatnila žiadne nároky z tohto titulu. Z vyššie uvedeného je podľa neho zrejmá bezdôvodnosť námietok žalovanej a na základe toho navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. 4. Žalovaná k vyjadreniu žalobcu vyjadrenie nepodala. 5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné. Prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.), sa odvolací súd v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.100 eur a v ktorej časti dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní (§ 387 ods.2,3 C.s.p.). Súd prvej inštancie v tejto časti riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatnenej žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí v tejto časti aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 6. V prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016 a o odvolaní žalovanej rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). Odvolaciemu prieskumu nepodrobil výrok o čiastočnom zastavení konania, ktorý nebol odvolaním napadnutý. 7. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 8. Podľa § 451 ods. 1 Obč. zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Podľa § 451 ods. 2 Obč. zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Podľa § 123 Obč. zákonníka vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Podľa ust. § 124 Obč. zákonníka všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana. Podľa § 136 ods. 1 Obč. zákonníka vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov. Podľa ust. § 137 ods. 1, 2 Obč. zákonníka podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely všetkých spoluvlastníkov rovnaké. 9. Žalobca sa titulom svojho spoluvlastníckeho práva vo výške 1/3 k nehnuteľnosti - bytu č. XX na X. poschodí bytového domu č. XXXX a prislúchajúcemu podielu 5418/106124 na spoločných častiach a zariadeniach domu a pozemkoch registra „C“ parc. č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 188 m2, parc. č. XXXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 194 m2, zapísaných na LV č. XXXX v katastrálnom území Rača, ktoré nadobudol od predchádzajúcej spoluvlastníčky H. L. Kúpnou zmluvou uzavretou dňa 23.11.2011 a ktorej vklad bol povolený pod č. V - XXXXX/XX dňa 14.12.2011, domáhal vydania bezdôvodného obohatenia s odôvodnením, že predmetnú nehnuteľnosť užíva žalovaná výlučne sama, bez súhlasu ostatných spoluvlastníkov a odmieta im ju sprístupniť. Svojich práv súdnou cestou, sa pôvodne domáhal v sume 554,84 eur s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 154,84 eur od 7.2.2012 do zaplatenia, zo sumy 100 eur od 1.3.2012 do zaplatenia, zo sumy 100 eur od 1.4.2012 do zaplatenia, zo sumy 100 eur od 1.5.2012 do zaplatenia, zo sumy 100 eur od 1.6.2012 do zaplatenia a náhrady trov konania. Písomným podaním zo dňa 31.1.2013 žalobca predložil súdu návrh na pripustenie zmeny petitu, jeho rozšírením najskôr o sumu 700 eur (bezdôvodné obohatenie za užívanie spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti za obdobie jún 2012 - december 2012) a podaním zo dňa 18.6.2013 o sumu 500 eur (bezdôvodné obohatenie za užívanie spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti za obdobie január 2013 - máj 2013). Na základe vyššie uvedeného v zmysle ust. § 95 O.s.p. súd zmenu petitu pripustil uzneseniami č.k. 19C 56/2012-87 zo dňa 18.2.213 a č.k. 19C 56/2012-137 zo dňa 5.8.2013. Na pojednávaní dňa 25.9.2014, po čiastočnom späťvzatí žaloby, prvoinštančný súd pripustil ďalšiu zmenu petitu žaloby v znení výroku jeho rozsudku, po úprave žalobcom požadovaného finančného ekvivalentu za užívanie spoluvlastníckeho podielu žalobcu žalovanou, za obdobie december 2012 - september 2014 vo výške 50 eur mesačne z dôvodu, že od nadobudnutia spoluvlastníckeho práva sa nepodieľa na úhradách do fondu údržby a opráv bytového domu a aj s prihliadnutím na pomery žalovanej. 10. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že zhodne s názorom súdu prvej inštancie zastáva názor, že plnenie za užívanie predmetu podielového spoluvlastníctva podielovým spoluvlastníkom nad rámec jeho spoluvlastníckeho podielu na spoločnej veci nie je plnením bez právneho dôvodu a teda bezdôvodným obohatením. Aj keď medzi podielovými spoluvlastníkmi nedôjde k dohode o hospodárení so spoločnou vecou a jeden alebo viac podielových spoluvlastníkov vec užíva, nemožno urobiť záver, že vec užívajú bez právneho dôvodu, pretože týmto dôvodom je ich spoluvlastnícke právo. Ak sa ujme niektorý zo spoluvlastníkov vlády nad spoločnou vecou bez dohody s ostatnými spoluvlastníkmi, nejde o stav užívania veci bez právneho dôvodu, ale o užívanie veci z titulu spoluvlastníckeho práva, ktoré musia všetky subjekty stojace mimo okruhu spoluvlastníkov vzhľadom na ust. § 139 ods. 1 Obč. zákonníka rešpektovať. Len spoluvlastníci voči sebe navzájom môžu z takéhoto vzťahu vyvodzovať nároky a prípadne sa domáhať inej úpravy užívania veci. Vzťahy medzi podielovými spoluvlastníkmi sú upravené, pokiaľ nedôjde k dohode medzi nimi, ustanoveniami zákona, ktoré zakladajú vznik nárokov medzi nimi. O bezdôvodné obohatenie podľa zákona ide vtedy, ak bol získaný majetkový prospech plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, prospech získaný z nepoctivých zdrojov, ako i majetkový prospech získaný tým, za koho bolo plnené niekým iným. Ani o jeden z týchto prípadov nemôže ísť tam, kde spoluvlastník užíva vec nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, pretože túto vec neužíva bez právneho dôvodu, a to ani vo vzťahu k tej časti spoločnej veci, ktorú užíva bez dohody s ostatnými podielovými spoluvlastníkmi nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, pretože jeho podiel na spoločnej veci nie je reálne oddelený, je podielom ideálnym, v rámci ktorého nemožno oddeliť, čo je výlučne jeho podiel a čo je výlučne podiel druhého spoluvlastníka či podiely ostatných spoluvlastníkov. Ak sa teda podielový spoluvlastník domáha náhrady voči druhému podielovému spoluvlastníkovi z toho dôvodu, že tento užíva spoločnú vec nad rámec svojho podielu na spoločnej veci bez dohody s ním, ide o nárok, ktorý sa opiera o ustanovenie § 137 ods. 1 Obč. zákonníka, z ktorého vyplýva v akom rozsahu sa ten ktorý podielový spoluvlastník podieľa na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Nárok, ktorý sa opiera o zákonné ustanovenia, nemôže byť nárokom bezdôvodným v zmysle ustanovení Obč. zákonníka o bezdôvodnom obohatení, ktoré ustanovenie má povahu kogentnú a nemožno ho preto neprípustným spôsobom extenzívne vykladať. Bezdôvodné obohatenie má povahu subsidiárnu a prichádza do úvahy len tam, kde nárok nemožno odvodiť z iného právneho titulu. 11. Právo spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, je dané zákonom a vyplýva z práva spoluvlastníka podieľať sa na užívaní spoločnej veci v miere zodpovedajúcej jeho podielu. Rozsah tohto užívacieho práva ku spoločnej veci (rovnako ako výška spoluvlastníckeho podielu) nemôže byť proti vôli spoluvlastníka rozhodnutím ostatných spoluvlastníkov modifikovaný. Ak neumožňujú existujúce pomery alebo rozhodnutia, prípadne dohoda spoluvlastníkov niektorému spoluvlastníkovi plnú realizáciu tohto práva, náleží mu za to (ak nebolo dojednané niečo iné) zodpovedajúca náhrada, ide pritom o náhradu za obmedzenie spoluvlastníckeho práva. Pre posúdenie výšky náhrady vylúčeného spoluvlastníka potom nie je - podobne ako v iných prípadoch stanovenia náhrady za obmedzenie práva - rozhodujúce to, čo spoluvlastník užívajúci vec nad rámec podielu získava (o čo sa „obohacuje“); podstatná je ujma vznikajúca vylúčenému spoluvlastníkovi. Tú musí súd stanoviť na základe úvahy vychádzajúcej zo skutkových zistení ohľadne toho, čo by spoluvlastník pri obvyklom užívaní veci v rámci svojho podielu získal. 12. V danom prípade z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaná v sledovanom období a aj v iných časových úsekoch nehnuteľnosť užívala výlučne sama, čo vo svojich vyjadreniach, odvolávajúc sa na ústnu dohodu uzavretú s manželom jej matky L.. Y. L., resp. ďalšími dedičmi po jej matke N. L. ani v konaní nepoprela. Je zrejmé, že za tohto stavu žalobca nemohol nehnuteľnosť užívať, a to ani sčasti. Bezpredmetnou je potom jej odvolacia argumentácia ale i argumentácia počas celého konania, že do nehnuteľnosti investovala nemalé finančné prostriedky, bez preukázania tohto tvrdenia a ani to, že žalobca nehradí náklady s užívaním nehnuteľnosti spojené, nakoľko toto žalobca dodatočným uvedomením si svojich povinností, premietol do čiastočného späťvzatia žaloby a ustálenia požadovaného ekvivalentu za obmedzenie jeho spoluvlastníckeho práva práve v závislosti od týchto pravidelných mesačných nákladov, na úhrade ktorých sa nepodieľa, na sumu 50 eur mesačne. Nedostatočnosť ústnej dohody od ktorej žalovaná odvodzuje svoje právo užívať byt v celosti, je podporená aj znením právnej vety napr. v rozsudku NS ČR sp.zn. 33 Obo 778/2005, podľa ktorej spoluvlastník, ktorý spoločnú nehnuteľnosť užíva nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, nemusí ostatným spoluvlastníkom poskytovať peňažnú náhradu (ekonomickú protihodnotu užívania) len vtedy, ak preukáže existenciu zmluvy o bezodplatnom užívaní spoločnej nehnuteľnosti. Písomnú dohodu žalovaná nepreukázala, netvrdila ani jej existenciu, a odhliadnuc od jej argumentácie postavenej na morálnom práve na užívanie majetku po jej matke, po skutkovej ani právnej stránke jednoznačne nepreukázala svoj výlučný nárok nehnuteľnosť užívať. 13. Odvolací súd k poukazu žalovanej na nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) v dôsledku nedostatočného zistenia skutkového stavu nevypočutím brata žalovanej a zamestnankyne notárskeho úradu, odkazuje na ustálenú judikatúru, podľa ktorej právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci prvoinštančný súd zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená, najmä ak žalovaná svoje tvrdenia nepodporila písomnou zmluvou, zakladala ich len na ústnych dohodách a poukazoch na konanie žalovaného, bez priameho vplyvu na priznanie jeho zákonného nároku. 14. Na základe uvedeného pri zohľadnení, že odvolacie námietky odvolateľky nesmerovali proti prijatej úvahe o výške mesačnej náhrady za obmedzenie spoluvlastníckeho práva žalobcu, ktorú súd prvej inštancie určil s použitím § 136 Obč. zákonníka, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 100 eur, podľa § 387 ods.2 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil. 15. Za nepreskúmateľný ale vyhodnotil druhý výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým priznal žalobcovi plnenie spočívajúce v náhrade za obmedzenie výkonu jeho spoluvlastníckeho práva formou pravidelných mesačných plnení vo výške 50 eur, splatných vždy k 15 dňu kalendárneho mesiaca vopred. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou Najvyššieho súdu SR (R 111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“), dôsledkom ktorej nebolo odňatie možnosti strany konať pred súdom. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Na rokovaní občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. 16. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje odvolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci, a to v súvislosti s druhým výrokom preskúmavaného rozsudku, ktorý poskytuje podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska analogicky aplikovaného na podmienky odvolacieho konania, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). 17. Súd prvej inštancie druhým výrokom rozhodnutia priznal žalobcovi plnenie spočívajúce v náhrade za obmedzenie výkonu jeho spoluvlastníckeho práva formou pravidelných mesačných plnení vo výške 50 eur, splatných vždy k 15 dňu kalendárneho mesiaca vopred, počínajúc právoplatnosťou rozsudku. K uvedenému výroku úplne absentuje jeho odôvodnenie a záver prijatý prvoinštančným súdom nie je podporený ani žiadnym právnym posúdením. Ide teda zjavne o vadu najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém a o zreteľom na jej výskyt v rozhodnutí, došlo druhým výrokom rozhodnutia k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 18. Na základe uvedeného napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v jeho druhom výroku a v závislom výroku o trovách konania zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p.) a vec mu v týchto častiach vrátil na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne o zostávajúcom predmete konania rozhodnúť a odôvodniť rozhodnutie tak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2 C.s.p., t.zn. v ňom uviesť stručný a jasný výklad o tom, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; v novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods.3 C.s.p.). 19. Podľa § 217 ods. 2 C.s.p. ak ide o opakujúce sa dávky alebo splátky, možno uložiť povinnosť i na plnenie dávok alebo splátok, ktoré sa stanú splatnými až v budúcnosti. 20. Odvolací súd dáva v tejto súvislosti súdu prvej inštancie do pozornosti aj prvú vetu prvého odseku cit. ustanovenia, podľa ktorého je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, vo vzťahu ku ktorému je potom odsek 2 výnimkou, podmienenou existenciou právneho dôvodu plnenia v čase vyhlásenia rozsudku, splatnosťou aspoň časti plnenia v čase vyhlásenia rozsudku a postupný vznik nároku na jednotlivé plnenia podľa hmotného práva, alebo spravodlivosť umožnenia plnenia, ktoré už je podľa hmotného práva splatné v celej výške, v splátkach. Postup súdu v prípade vyslovenia autoritatívneho názoru o povinnosti plnenia splátok splatných až v budúcnosti, sformulovaného do výroku rozhodnutia, je závislý od jeho poznania budúceho stavu veci. Aj keď táto oblasť rozhodovania nedisponuje bohatou judikatúrou, odvolací súd odkazuje na rozhodnutie R 7/1977, podľa ktorého plnenie v budúcnosti splatného opakujúceho sa plnenia, nemôže súd uložiť, ak je táto ukladaná povinnosť závislá od toho, či dôjde k ďalšej skutočnosti, ktorá je predpokladom vzniku priznávaného nároku. Inak povedané, ak súd v čase vyhlásenia rozsudku nedisponuje vedomosťou o budúcom stave veci. Z uvedeného existujú výnimky prípustnosti určenia splátok splatných do budúcnosti, v prípadoch výslovne predvídaných zákonom, ako napr. platenie výživného, platenie nájomného, či plnení spojených s užívaním bytu alebo nebytového priestoru podľa zákona 182/01993 Z.z. (zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov), alebo v ďalších prípadoch, kde to zákon výslovne uvádza alebo povoľuje. Právo spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, sa takému rámcu ale vymyká. 21. Nakoľko súd prvej inštancie pri vyslovení druhého výroku svojho rozhodnutia, podmienky jeho prípustnosti nezvážil a ani ho žiadnym spôsobom ani neodôvodnil, v ďalšom svojom postupe, riadiac sa uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je viazaný (§ 391 ods. 2 C.s.p.), sa bude dôsledne zaoberať prípustnosťou určenia splátok splatných do budúcnosti a prípustnosťou aplikácie ust. § 217 ods. 2 C.s.p. v prejednávanej veci. 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).