Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/161/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312219903 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Pekarčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1312219903.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a členiek senátu JUDr. Andrey Haitovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej v právnej veci žalobcu: KÖK TUR SEYAHAT TURIZM VE TICARET LIMITED SIRKETI, Altinova Sihan Mahallesi Çagdaş Sok. No: 36-A, Antalya 33455, Turecko, IČO: 31 378, zast.: Erben & Erben, advokátska kancelária, s.r.o., Nám. SNP 22, Bratislava, IČO: 35 724 111 proti žalovanému: BEST REISEN - BEST CHOICE s.r.o., Vajnorská 89/A, Bratislava, IČO: 35 926 341, zast.: Nosko & Partners s. r. o., Podjavorinskej 2, Bratislava, IČO: 36 860 107 o zaplatenie sumy 110.230,40 eur s prísl. a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č.k. 20Cb 15/2013-732 zo dňa 27.4.2015 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č.k. 20Cb 15/2013-732 zo dňa 27.4.2015 v napadnutej vyhovujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania p o t v r d z u j e . Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 110.230,40 eur s príslušenstvom, vo zvyšnej časti (v časti úrokov z omeškania) žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. Súčasne uložil žalovanému povinnosť nahradiť trovy štátu vo výške 100 %. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca žalobou zo dňa 12.12.2012 žiadal, aby mu žalovaný uhradil sumu 144.479,40 eur s príslušenstvom. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 13.12.2011 uzavrel so žalovaným zmluvu o spolupráci - Handling Agency Agreement na dobu určitú do 30.11.2012. Predmetom zmluvy bolo odplatné sprostredkovanie ubytovania a prislúchajúceho ubytovacieho servisu v hotelových komplexoch regiónu Antalya v Turecku prostredníctvom žalobcu pre klientov žalovaného, ako aj ich preprava z letiska na miesto pobytu a naspäť a organizácia fakultatívnych výletov. 3. Súd prvej inštancie ako predbežnú otázku riešil otázku právomoci slovenských súdov vo veci konať a otázku použitia rozhodujúceho práva. Keďže žaloba smerovala proti osobe, ktorá má na území Slovenskej republiky sídlo, išlo o jej majetkové práva a zároveň má na území Slovenskej republiky aj majetok, pričom nebola v zmysle § 37e ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. medzi stranami sporu dohodou založená výlučná právomoc súdov inej krajiny, v zmysle § 37 zákona č. 97/1963 Zb. bola podľa názoru prvoinštančného súdu daná právomoc súdov Slovenskej republiky na prejednanie a rozhodnutie sporu. Ohľadom určenia rozhodného práva súd prvej inštancie uviedol, že predmetná zmluva o spolupráci predstavovala nepomenovanú zmluvu, keďže nezahŕňala podstatné znaky žiadneho typu zmluvy upraveného v Obchodnom zákonníku, Občianskom zákonníku alebo inom zákone a nakoľko bola uzatvorená na území Slovenskej republiky, konajúci súd s odkazom na § 10 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. v spojení s § 10 ods. 3 zákona č. 97/1963 Zb. použil právo Slovenskej republiky ako právo rozhodné. 4. K veci samej uviedol, že žalobcom uplatnená pohľadávka predstavovala jeho náklady na ubytovanie a transfer klientov žalovaného, ktoré žalobca vynaložil a ktoré mal žalovaný žalobcovi v zmysle zmluvy o spolupráci uhradiť. Súd prvej inštancie mal v konaní za preukázané, že žalovaný vyzval žalobcu, aby zabezpečil ubytovanie a transfer klientom žalovaného, teda že žalovaný vyzval žalobcu na splnenie si jeho povinností vyplývajúcich zo zmluvy o spolupráci. Ďalej považoval za nesporné, že žalobca si svoje vyššie uvedené povinnosti splnil riadne a včas, keďže žalovaný danú skutočnosť žiadnym spôsobom nenamietal. Následne žalobca vystavil faktúry z titulu nákladov na zabezpečenie ubytovania a transferu klientov žalovaného. Prvoinštančný súd mal za preukázané, že žalovaný žiadnu z faktúr žalobcovi ako nedôvodnú nevrátil. Zároveň žalovaný nespochybnil ani tvrdenie žalobcu, že časť z vystavených faktúr žalovaný uhradil, čo by znamenalo v zmysle § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka aj uznanie zvyšku dlhu. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností súd prvej inštancie považoval nárok žalobcu za preukázaný a nesporný čo do právneho základu a výšky. 5. Konajúci súd sa ďalej zaoberal nárokom žalovaného na náhradu škody za nepredané letenky z dôvodu „stop sales“ v sume 99.802,71 eur a nárokom na náhradu škody za náklady na tlač katalógu a cenníku pre rok 2012 v sume 3.879,80 eur, teda nárokom náhradu škody v celkovej sume 103.682,51 eur, pričom žalovaný zároveň poukázal aj na ušlý zisk a poškodenie dobrého mena. Predmetný nárok žalovaného posúdil prvoinštančný súd len ako obranu v zmysle § 98 druhej vety O.s.p. (účinného do 30.6.2016). V tejto súvislosti uviedol, že v konaní bolo preukázané, že neprišlo k uzavretiu garantovaných zmlúv medzi žalobcom a tureckými hotelmi z dôvodu, že žalovaný žalobcom predložené garantované zmluvy neodsúhlasil a nezaplatil zálohy za ubytovanie žalobcovi, a preto mal žalovaný ubytovacie kapacity v Turecku zabezpečené len prostredníctvom negarantovaných zmlúv, ktoré mu zabezpečovali ubytovacie kapacity len do určitej doby pred uskutočnením zájazdu. Z tohto dôvodu sa zmluvné strany v zmluve o spolupráci dohodli na povinnosti žalobcu oznamovať žalovanému tzv. „stop sales“, teda prepadnutie ubytovacích kapacít zabezpečených negarantovanými zmluvami a zákaz ich predaja klientom žalovaného, pričom žalobca si tieto svoje povinnosti plnil a oznamoval žalovanému „stop sale“. Vzhľadom na to nemohol žalobca takýmto oznámením porušiť svoje povinnosti zo zmluvy. Práve naopak, ak by tak nekonal, porušil by svoju zmluvnú povinnosť oznámiť žalovanému „stop sale“, a preto mal súd prvej inštancie za to, že žalobca neporušil žiadne povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, teda nekonal protiprávne či v rozpore so zmluvou. Ďalej bol názoru, že žalovaný v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. (účinného do 30.6.2016) nepreukázal svoje tvrdenia o vzniknutej škode, keďže tieto svoje tvrdenia nepodložil žiadnymi dôkaznými prostriedkami, ktoré by preukázali jej dôvodnosť čo do právneho základu a výšky. Vzhľadom na uvedené skutočnosti prijal súd prvej inštancie záver, že neboli dané predpoklady vzniku zodpovednosti žalobcu za údajnú škodu žalovaného, a preto súd obranu žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. (účinného do 30.6.2016). 6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. (účinného do 30.6.2016), pričom uviedol, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru ohľadom obsahu a významu pojmov allotment contracts a guaranteed contracts a v tomto kontexte nesprávne posúdil obranu žalovaného týkajúcu sa porušenia zmluvy žalobcom, v dôsledku ktorého vznikla žalovanému škoda. Žalovaný mal za to, že výšku škody riadne preukázal listinnými dôkazmi založenými v spise. Žalovaný ďalej namietal použitie práva Slovenskej republiky, keď mal za to, že malo dôjsť k použitiu tureckého práva. S poukazom na uvedené skutočnosti navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne. 7. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 10.6.2015 namietal, že v odvolaní žalovaného absentujú relevantné argumenty, ktoré by preukazovali dôvodnosť odvolania. Zastával názor, že prvoinštančný súd dôkladne analyzoval predmet sporu a svoje rozhodnutie presvedčivo odôvodnil, pričom v rozhodnutí sa náležite vysporiadal s argumentáciu žalobcu aj žalovaného. Poukázal na výsledky dokazovania, z ktorých podľa jeho názoru vyplynulo, že žalobca uzatvoril so žalovaným výlučne zmluvy typu allotments contracts a že k uzatvoreniu guaranteed constracts nikdy nedošlo. Ku kompenzačnej námietke žalovaného žalobca uviedol, že žalovaný neuviedol žiadne relevantné skutočnosti preukazujúce vznik škody a vznik zodpovednosti žalobcu za škodu. V súvislosti s námietkou žalovaného týkajúcou sa použitia slovenského práva žalobca uviedol, že žalovaný počas konania na súde prvej inštancie nikdy nepožadoval použitie tureckého práva a po zmene zákonného sudcu nenamietal použitie slovenského práva. Žalobca má za to, že žalovaný neuniesol v konaní dôkaznú povinnosť, čo však nemôže byť na ťarchu žalobcu. S poukazom na uvedené skutočnosti žalobca navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 8. Odvolací súd prejednal vec podľa § 379 - 380 CSP a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke. 9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s § 220 ods. 2 CSP. 10. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že žalovaný v podanom odvolaní len všeobecne namieta jednotlivé právne závery bez bližšieho zdôvodnenia, prečo dané závery považuje za nesprávne. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že preskúmavacie oprávnenie odvolacieho súdu je ohraničené medzami, v ktorých sa odvolateľ domáha preskúmania rozhodnutia. Týmto rozsahom uvedeným v odvolaní je odvolací súd viazaný. Okrem rozsahu odvolania je odvolací súd viazaný aj dôvodmi vymedzenými v odvolaní, čo znamená, že na iné pochybenie súdu prvého stupňa ako to, ktoré je uvedené v odvolaní, odvolací súd pri svojom rozhodovaní nemôže prihliadať, aj keby takéto pochybenie zistil, okrem vád konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Preskúmaním odvolania žalovaného odvolací súd konštatuje, že žalovaný okrem všeobecného napadnutia správnosti záveru súdu prvej inštancie ohľadom významu pojmov allotments contracts a guaranteed constracts a ohľadom aplikácie slovenského právneho poriadku na posudzovaný spor, žiadne konkrétne námietky voči argumentom okresného súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol. Uvedeným postupom odvolateľa bolo odvolaciemu súdu znemožnené, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal s argumentmi žalovaného, keďže odvolanie žalovaného žiadne argumenty neobsahovalo. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie publikované v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky č. 29/2001, v zmysle ktorého „požiadavka, aby v odvolaní bolo uvedené, v čom spočíva nesprávnosť napadnutého rozhodnutia alebo postupu súdu, nie je naplnená strohým konštatovaním, že právne posúdenie veci v rozhodnutí je nesprávne; neuvedenie, v čom spočíva nesprávnosť rozhodnutia alebo postupu súdu nebráni ďalšiemu pokračovaniu odvolacieho konania“. 11. Žalovaný v odvolaní tiež uviedol, že výšku škody riadne preukázal listinnými dôkazmi založenými v spise. Odvolací súd sa prezentovaným názorom nestotožňuje, pretože z obsahu spisu takáto skutočnosť nevyplýva, keďže zo samotných listinných dôkazov založených na č.l. 570 - 575 nemožno mať za preukázaný vznik škody. 12. Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP, tak že žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%, keďže bol v odvolacom konaní úspešný. 14. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).