Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/161/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313205215 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1313205215.1 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci navrhovateľa: Food Court s.r.o. v likvidácii, Haburská ul. č. 49/A, Bratislava, IČO: 46 289 721, zastúpený správcom konkurznej podstaty: Mgr. Oľga Konšteková, Prievozská ul. č. 4B, Bratislava, proti odporcovi: U.. Y. F., E.. XX. XX. XXXX, I. G. Q.. Č.. X/B, I., zastúpený advokátkou: Mgr. Miroslava Antlová, Ílová ul. č. 11, Bratislava, o zaplatenie istiny 223. 541, 36 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 10. novembra 2014, č. k. 44C/140/2013 - 416, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa a uložil mu povinnosť zaplatiť odporcovi trovy konania vo výške 4. 849, 03 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 524 ods. 1, 2, § 525 ods. 2, § 39 Občianskeho zákonníka a vecne nedostatkom vecnej aktívnej legitimácie navrhovateľa na podanie návrhu, nakoľko zmluvy o postúpení pohľadávky sú neplatné a preto na navrhovateľa v konaní uplatnené pohľadávky neprešli. Uviedol, že zo Zmluvy o postúpení časti pohľadávky zo dňa 20. 10. 2011 zistil, že spoločnosť Massar&Rey, s.r.o. so sídlom Vlčkova 20, Bratislava, IČO: 44 379 846 ako postupca a navrhovateľ ako postupník uzatvorili v zmysle ustanovení § 524 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka Zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorou evidoval postupca voči dlžníkovi - odporcovi pohľadávku v celkovej výške 31. 782, 70 eur za pohľadávku vo výške 1. 498, 88 eur vrátane DPH, titulom poskytnutia obedov zamestnancom odporcu (462 obedov v cene 3,24 eur vrátane DPH), pohľadávku vo výške 11. 880 eur z titulu konzumácie jedál u nájomcu zo strany odporcu a jeho rodinných príslušníkov v období od 01. 01. 2010 do 30. 06. 2010, pohľadávku vo výške 1. 080 eur za poskytnutie ubytovania pre zamestnankyňu odporcu v období od 01. 01. 2011 do 31. 03. 2011, pohľadávku vo výške 1. 515, 74 eur, ako nárok na refundáciu polovice nákladov súvisiacich s vypracovaním znaleckých posudkov č. 11/2011 a č. 12/2011, pohľadávku vo výške 8. 000 eur z titulu uhradeného depozitu podľa zmluvy o nájme zo dňa 22. 09. 2008, ktorý nebol do dnešného dňa ani sčasti vrátený alebo započítaný s inými záväzkami s tým, že z článku II. bod 1. Zmluvy vyplýva, že postupca postupuje na základe tejto zmluvy celú svoju pohľadávku v rozsahu sumy 31. 782, 70 eur spolu s príslušenstvom, odplatne postupníkovi za dohodnutú odplatu vo výške 8. 000 eur, ktorá bola uhradená postupníkovi pri podpise tejto zmluvy, čo postupca potvrdzuje svojim podpisom na tejto zmluve. Uviedol, že zo Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 20. 10. 2011 zistil, že spoločnosť Massar&Rey, s.r.o., so sídlom Vlčkova 20, Bratislava, IČO: 44 379 846 ako postupca a navrhovateľ ako postupník uzatvorili v zmysle ustanovení § 524 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka Zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorú eviduje postupca voči dlžníkovi - odporcovi v celkovej výške 191. 758, 66 eur vrátane DPH, ktorá vznikla postupcovi z titulu zvýšenia hodnoty predmetu nájmu v dôsledku vykonaných investícií postupcu ako nájomcu na nehnuteľnosti - prevádzky GALLOPER CLUB podľa znaleckého posudku č. 11/2011 vypracovaného znalcom Ing. Ondrejom Sovom dňa 28. 04. 2011, pričom podľa článku II. bod 1 zmluvy, postupca postúpil na základe tejto zmluvy celú pohľadávku v sume 191. 758, 66 eur vrátane DPH, spolu s príslušenstvom odplatne postupníkovi za dohodnutú odplatu určenú v honorárnej prílohe, ktorú navrhovateľ súdu nepredložil. Poukázal na skutočnosť, že rozhodnutiami súdov bolo judikované (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2009, sp. zn. 1 Cdo 76/2007), že napriek tomu, že podľa ustanovenia § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka, k platnému postúpeniu pohľadávky v zásade netreba súhlas dlžníka, dlžník má v zmysle ustanovenia § 525 ods. 2 však možnosť, aby dohodou s veriteľom vopred vylúčil prípadné postúpenie pohľadávky inému, resp. obmedzil postúpenie pohľadávky iba na určité osoby a voči iným postúpenie pohľadávky takouto dohodou vylúčil; je teda možné dohodnúť zákaz postúpenia pohľadávky ako všeobecný zákaz alebo len ako zákaz postúpenia pohľadávky určitým osobám, prípadne i tak, že veriteľ bez súhlasu dlžníka môže postúpiť pohľadávku len určitému subjektu (napríklad banke); zároveň možno zákaz postúpenia vymedzovať aj vo vzťahu k času, t. j. na určitú dobu, prípadne bez časového obmedzenia s tým, že ak veriteľ túto dohodu s dlžníkom nerešpektuje a postupníkovi pohľadávku napriek dohodnutému zákazu postúpi, ani dobrá viera postupníka, ktorý o tom zákaze nevedel, nemôže zabrániť absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor obsahu tohto právneho úkonu so zákonom (s ustanovením § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka), pričom súd je povinný z úradnej povinnosti prihliadať ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že vzhľadom na námietku odporcu o nedostatku aktívnej legitimácie na strane navrhovateľa, sa ako prejudiciálnou otázkou zaoberal platnosťou zmlúv o postúpení pohľadávok, od ktorých odvodzoval navrhovateľ svoj právny nárok, a to vo vzťahu k článku VI. záverečné ustanovenia bod 2. Zmluvy o nájme zo dňa 22. 09. 2008, ktorú uzavrel odporca s právnym predchodcom navrhovateľa s tým, že z tohto článku (VI. záverečné ustanovenia bod 2. Zmluvy o nájme) jednoznačne vyplýva, že účastníci zmluvy sa dohodli, že nájomca môže len so súhlasom prenajímateľa postúpiť práva a povinnosti z tejto zmluvy na inú právnickú osobu. Uviedol, že slovné spojenie použité účastníkmi "práva a povinnosti z tejto zmluvy" zahŕňa širší pojem ako len postúpenie pohľadávky z predmetnej zmluvy a účastníci zmluvy týmto pojmom vyjadrili svoju vôľu akékoľvek práva a povinnosti, ktoré vznikli v súvislosti s uzavretou Zmluvou o nájme postúpiť na tretí subjekt iba so súhlasom prenajímateľa (odporcu) a vzhľadom na takto formulovaný prejav vôle účastníkov zmluvy dospel k záveru, že účastníci svojou dohodou vylúčili možnosť postúpenia pohľadávky (práv aj povinností) vzniknutej z predmetnej zmluvy inej právnickej osobe bez súhlasu odporcu, ako prenajímateľa. Uviedol, že nakoľko právny predchodca navrhovateľa túto dohodu s odporcom nerešpektoval a zmluvne postúpil predmetné pohľadávky na navrhovateľa, sú obe Zmluvy o postúpení pohľadávky absolútne neplatnými právnymi úkonmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor obsahu tohto právneho úkonu s ustanovením § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ, ako postupník, si bol vedomý tejto skutočnosti, nakoľko zrejme zámerne v priebehu konania nepredložil úplné znenie Zmluvy o nájme, t. j. s ustanovením článku VI. Záverečné ustanovenia zmluvy, ktoré toto obmedzenie postúpenia pohľadávky obsahovalo s tým, že aj pôvodný nájomca, spoločnosť Massar&Rey, s.r.o. nepredložila zmluvu o nájme v kompletnom znení ani znalcovi Ing. Ondrejovi Sovovi, nakoľko znalecké posudky č. 11/2011 a 12/2011 zo dňa 28. 04. 2011, taktiež neobsahujú zmluvu o nájme v kompletnom znení (t. j. bez článku VI. záverečných ustanovení), z dôvodu ktorého ďalšie dokazovanie na existenciu a výšku pohľadávok, ktoré boli predmetom žaloby, nenariadil. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom odporcu v konaní, ktorému priznal trovy, ktoré vznikli na jeho právnom zastúpení v sume 4. 849, 03 eur, pozostávajúce zo 7 úkonov právnej služby á 871, 41 eur podľa ust. § 10 ods. 1, 2, vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. z hodnoty peňažného plnenia, ktoré je predmetom konania (223. 541, 36 eur), prevzatie a príprava zastúpenia á 871, 41 eur (§ 10 ods. 1, 2, § 13a ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), režijný paušál á 8, 04 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky), spolu 879, 45 eur, písomné podanie na súd - vyjadrenie k žalobe zo dňa 20. 01. 2014 á 871, 41 eur (§ 10 ods. 1, 2, § 13a ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), režijný paušál á 8, 04 eur, (§ 16 ods. 3 vyhlášky), spolu 879, 45 eur, za účasť na pojednávaní dňa 03. 03. 2014 á 217, 85 eur (§ 10 ods. 1, 2, § 13a ods. 1 písm. d/ ods. 4 veta druhá vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), režijný paušál á 8, 04 eur, (§ 16 ods. 3 vyhlášky), spolu 225, 89 eur, za účasť na pojednávaní dňa 07. 04. 2014 á 871, 41 Eur (§ 10 ods. 1, 2, § 13a ods. 1 písm. d/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), režijný paušál á 8, 04 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky), spolu 879, 45 eur, za účasť na pojednávaní dňa 26. 05. 2014 á 217, 85 eur (§ 10 ods. 1, 2, § 13a ods. 1 písm. d/ ods. 4 veta druhá vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), režijný paušál á 8, 04 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky), spolu 225, 89 eur, za účasť na pojednávaní dňa 03. 09. 2014 á 871, 41 eur (§ 10 ods. 1, 2, § 13a ods. 1 písm. d/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), režijný paušál á 8, 04 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky ), t. j. spolu 879, 45 eur, za účasť na pojednávaní dňa 10. 11. 2014 á 871, 41 eur (§ 10 ods. 1, 2, § 13a ods. 1 písm. d/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), režijný paušál á 8, 04 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky), t. j. spolu 879, 45 eur (tarifná odmena spolu 4. 792, 75 eur + režijný paušál 7 x 8, 04 = 56, 28 eur, spolu trovy právneho zastúpenia vo výške 4. 849, 03 eur). Uviedol, že za úkony právnej služby - účasť na pojednávaní dňa 03. 03. 2014 a 26.0. 2014 (správne 26. 05. 2014, pozn. odvolacieho súdu), za ktoré si právna zástupkyňa odporcu vyúčtovala tarifnú odmenu á 871, 41 eur za úkon, priznal tarifnú odmenu vo výške jednej štvrtiny základnej sadzby tarifnej odmeny t. j. 871, 41 : 4 = 217, 85 eur s poukazom na ustanovenie § 13a ods. 4 veta druhá vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, podľa ktorého za zastúpenie na pojednávaní, ktoré bolo odročené bez prejednania veci, patrí odmena vo výške jednej štvrtiny základnej sadzby tarifnej odmeny. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvého stupňa, že dôkaz, ktorý navrhol na pojednávaní dňa 03. 09. 2014 vykonať, znalecké dokazovanie za účelom vyčíslenia zhodnotenia majetku odporcu, ktorý je dominantnou časťou jeho nároku uplatňovaného voči odporcovi v rámci predmetného konania, zamietol a bez jeho vykonania meritórne rozhodol. Uviedol, že zároveň navrhol vykonanie ďalšieho dôkazu, a to výsluchu svedkov O. G.Á., X. K. W. W. A., ktorí boli štatutármi jeho právneho predchodcu a vedeli by tak objasniť oprávnenosť a opodstatnenosť jeho nároku, ktorý si v tomto konaní uplatnil, avšak súd prvého stupňa v tomto prípade síce navrhnutých svedkov predvolal na najbližšie vytýčené pojednávanie na deň 10. 11. 2014, avšak, keďže sa títo na predmetné pojednávanie nedostavili a svoju neúčasť ospravedlnili, hoci vyjadrili ochotu a vôľu pred súdom vypovedať, súd prvého stupňa na tomto pojednávaní ukončil dokazovanie bez vypočutia týchto svedkov a následne vo veci samej rozhodol, čím došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c) O. s. p., nakoľko navrhované dôkazy majú priamy dopad na posúdenie oprávnenosti jeho nároku uplatňovaného v predmetnom konaní, a teda priamo súvisia s posudzovaním merita veci. Poukázal na skutočnosť, že výsluch označených svedkov môže objasniť aj ďalšie skutočnosti súvisiace s predmetom sporu, okrem iného okolnosti uzatvárania tak nájomnej zmluvy, ako aj zmlúv o postúpení pohľadávok, na základe ktorých by bolo možné posúdiť aj oprávnenosť, resp. neoprávnenosť námietky absencie aktívnej vecnej legitimácie na jeho strane, ktorú v rámci konania vzniesol odporca. Namietol, že súd prvého stupňa tak rozhodoval v predmetnej veci výlučne na základe tvrdení odporcu ako priameho účastníka predmetných zmluvných vzťahov, pričom mu nedal možnosť, hoci navrhoval primerané dôkazné prostriedky za týmto účelom, predložiť opačné stanovisku priamych účastníkov predmetného zmluvného vzťahu, čím nebola zachovaná zásada rovnosti účastníkov civilného konania s tým, že súd prvého stupňa mal pripustiť vykonanie ním navrhovaných dôkazov, vykonanie znaleckého dokazovania za účelom určenia zhodnotenia majetku odporcu a vypočutie vyššie uvedených svedkov, ktorí mohli objasniť tak okolnosti uzatvárania predmetnej nájomnej zmluvy a jednotlivých jej dojednaní, ako aj okolnosti samotného trvania nájmu, zhodnotenia priestorov, existencie ostatných jeho pohľadávok voči odporcovi a iných relevantných skutočností. Nesúhlasil s argumentáciou súdu prvého stupňa, ktorý sa stotožnil s námietkou odporcu o nedostatku jeho vecnej aktívnej legitimácie v spore tvrdiac, že z článku VI. bodu 2. Zmluvy o nájme jednoznačne vyplýva, že sa účastníci zmluvy dohodli, že nájomca môže len so súhlasom prenajímateľa postúpiť práva a povinnosti z tejto zmluvy na inú právnickú osobu, keď slovné spojenie použité účastníkmi „práva a povinnosti" podľa názoru súdu prvého stupňa zahŕňa širší pojem, než len postúpenie pohľadávky z predmetnej zmluvy a účastníci týmto pojmom vyjadrili svoju vôľu akékoľvek práva a povinnosti, ktoré vznikli v súvislosti s uzavretou zmluvou o nájme postúpiť na tretí subjekt iba so súhlasom prenajímateľa, teda odporcu a vzhľadom na takto formulovaný prejav vôle účastníkov zmluvy, dospel k záveru, že účastníci svojou dohodou vylúčili možnosť postúpenia pohľadávky (práv aj povinností) vzniknutej z predmetnej zmluvy inej právnickej osobe bez súhlasu odporcu ako prenajímateľa a nakoľko jeho právny predchodca túto dohodu s odporcom nerešpektoval a zmluvne postúpil predmetné pohľadávky, sú obe zmluvy o postúpení pohľadávky absolútne neplatnými právnymi úkonmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor obsahu tohto právneho úkonu s ustanovením § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko predmetné zmluvy o postúpení pohľadávok boli uzatvorené až v čase po ukončení nájomného pomeru (zmluvy o nájme) v dôsledku výpovede danej zo strany odporcu s tým, že na základe ukončenia nájomného pomeru (resp. nájomnej zmluvy) dňa 31. 03. 2011, stratil jeho právny predchodca postavenie nájomcu, a po uvedenom dátume nebolo možné z jeho strany ako "nájomcu" uzatvoriť dodatok k zmluve, ktorá bola ukončená formou výpovede a zanikla ku dňu uplynutia výpovednej lehoty. Uviedol, že z formulácie článku VI. bod 2 nájomnej zmluvy a jeho logického výkladu je zrejmé, že možnosť (resp. obmedzenie) nájomcu postúpiť práva a povinnosti z nájomnej zmluvy len na základe uzatvorenia dodatku k zmluve bola zmluvnými stranami výslovne dohodnutá len na obdobie trvania nájomného vzťahu, keďže žiadne ustanovenie predmetnej nájomnej zmluvy nevyjadruje vôľu zmluvných strán zachovať v platnosti toto ustanovenie aj po zániku zmluvy samotnej. Poukázal na skutočnosť, že do 31. 03. 2011 na strane jeho právneho predchodcu existovalo obmedzenie vo vzťahu k prevodu práv a povinností, ktoré mohol postúpiť na inú právnickú osobu len na základe dodatku k zmluve, avšak po ukončení trvania nájomného vzťahu mohol mať jeho právny predchodca už len práva alebo povinnosti veriteľa alebo dlžníka vo vzťahu k bývalému prenajímateľovi z titulu ukončenej zmluvy, z ktorých dispozíciou nebol obmedzený s tým, že prvostupňovým súdom citované ustanovenie nájomnej zmluvy v žiadnom rozsahu neobmedzovalo dispozíciu "pohľadávok vzniknutých na základe nájomnej zmluvy" po ukončení nájomného vzťahu, toto ustanovenie predstavovalo obmedzenie v dispozícii s postúpením "práv a povinností nájomcu", a to, logicky, časovo obmedzené na dobu trvania nájomného vzťahu. Uviedol, že pre potreby posúdenia jeho aktívnej vecnej legitimácie v tomto spore je potrebné rozobrať a správne vyložiť vyššie citované ustanovenie nájomnej zmluvy, ale aj zistiť úmysel strán pri uzatváraní predmetnej zmluvy a cieľ predmetného ustanovenia a je potrebné jasne definovať rozsah slovného spojenia „práva a povinnosti" s tým, že spojka „a" vždy určuje, že musí ísť o kumulatívne naplnenie všetkých podmienok, skutočností, či iných okolností, ktoré sú slovne vyjadrené v spojení s touto spojkou, pričom v danom prípade predmetné ustanovenie upravuje a môže upravovať len prípad, v ktorom pôjde o kumulatívny prevod tak práv, ako aj povinností vyplývajúcich z predmetnej nájomnej zmluvy a pokiaľ by absentovala ktorákoľvek z týchto dvoch zložiek vykladaného slovného spojenia, nevzťahovala by sa na takýto prípad úprava v zmysle citovaného ustanovenia. Poukázal na skutočnosť, že v predmetnom prípade došlo k prevodu z jeho právneho predchodcu naňho výlučne práv a žiadnych povinností vo vzťahu k odporcovi a preto sa na predmetné zmluvy o postúpení pohľadávok nemohlo vzťahovať vykladané ustanovenie, o ktoré oprel súd prvého stupňa svoje rozhodnutie, keďže nedošlo ku kumulatívnemu prevodu tak práv, ako aj povinností z predmetnej nájomnej zmluvy, ale len k prevodu práv právneho predchodcu navrhovateľa voči odporcovi, ktoré je možné odvodiť od predmetnej nájomnej zmluvy s tým, že predmet prevodu podľa zmlúv o postúpení pohľadávok (t. j. práva jeho právneho predchodcu), nie je totožný s predmetom úpravy v zmysle citovaného ustanovenia (kumulatívne tak práva, ako aj povinnosti), a preto sa predmetné ustanovenie nemôže na daný prípad vzťahovať. Uviedol, že zo záveru citovaného ustanovenia explicitne vyplýva, že tretí subjekt, na ktorého budú prevádzané práva a povinnosti nájomcu z nájomnej zmluvy, nadobudne na základe takéhoto prevodu postavenie nového nájomcu s tým, že pokiaľ majú byť predmetom prevodu také práva a povinnosti, na základe ktorých nie je subjekt, ktorý sa stane ich nositeľom, spôsobilý nadobudnúť postavenie nájomcu podľa predmetnej nájomnej zmluvy, nemôže takýto právny úkon spadať pod úpravu citovaného ustanovenia. Uviedol, že nadobudnutím práv na základe postúpenia predmetných pohľadávok z jeho právneho predchodcu naňho, sa nemohol tento nijakým spôsobom dostať do postavenia nájomcu, či už namiesto pôvodného nájomcu alebo popri ňom s tým, že dané ustanovenie sa nemôže na posudzovaný prípad vzťahovať aj z dôvodu, že postupované pohľadávky, a teda aj práva, ktoré boli predmetom jednotlivých Zmlúv o postúpení pohľadávky, nie sú právami, ktoré by bolo možné označiť za práva z nájomnej zmluvy tak, ako to predpokladá citované ustanovenie napriek tomu, že síce ide o práva, ktoré s predmetnou nájomnou zmluvou úzko súvisia, avšak nejde v žiadnom prípade o práva z nájomnej zmluvy. Navrhovateľ v dôvodoch svojho odvolania ďalej uviedol, že zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že predmetné ustanovenie sa mohlo vzťahovať len na právne úkony jeho právneho predchodcu, ktorými by tento prevádzal výlučne práva a povinnosti priamo z nájomnej zmluvy, išlo by o kumulatívny prevod tak práv, ako aj povinností a zároveň by išlo o také práva a povinnosti, nadobudnutím ktorých by nový subjekt bol schopný vystupovať v postavení nájomcu voči odporcovi, či už samostatne alebo popri pôvodnom nájomcovi, avšak Zmluvy o postúpení pohľadávok žiadnu z vyššie uvedených podmienok nespĺňajú s tým, že aplikáciu predmetného ustanovenia na zmluvy o postúpení pohľadávok súdom prvého stupňa so záverom, že v súlade s týmto ustanovením, ktoré vykladal extrémne extenzívne, nebol jeho právny predchodca oprávnený tieto bez súhlasu odporcu postúpiť naňho, za mylný postup a názor súdu prvého stupňa. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť a zároveň žiadal uložiť navrhovateľovi povinnosť zaplatiť mu trovy odvolacieho konania, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. K námietke navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal ním navrhované dokazovanie uviedol, že priamo na pojednávaní dňa 03. 09. 2014 sa vyjadril, že vykonanie navrhovaného dôkazu nie je z objektívnych dôvodov možné, keďže nie je reálne možné určiť hodnotu predmetu nájmu v čase vzniku nájomného vzťahu a tiež jeho hodnotu, ktorú mal po ukončení nájomného vzťahu, nakoľko po ukončení nájomného vzťahu so spoločnosťou Massar&Rey, s.r.o. boli na dotknutom predmete nájmu vykonané nasledujúcim nájomcom, spoločnosťou LERASON s.r.o., rekonštrukčné zásahy, ktorými boli odstraňované znehodnotenia po užívaní spoločnosťou Massar&Rey, s.r.o. s tým, že znalecké posudky, ktoré predložil v konaní navrhovateľ, ako titul pre uplatnenie svojich údajných nárokov, sú absolútne zmätočné a nemohli by slúžiť ani ako podklad pre prípadné vypracovanie nového znaleckého dokazovania. Namietol, že navrhovateľ opomenul tiež uviesť, že nedisponuje žiadnymi inými listinnými dôkazmi ako tými, ktoré sú súčasťou predložených znaleckých posudkov, z ktorých by znalec mohol vychádzať pri vypracúvaní znaleckého posudku, ak by vykonanie tohto dôkazu prvostupňový súd nariadil s tým, že sa ani nevyjadril k otázke absencie jeho súhlasu, ako prenajímateľa, s vykonávaním investícií do dotknutého objektu, z dôvodu ktorého prvostupňový súd rozhodol správne, keď uvedený návrh na vykonanie znaleckého dokazovania za účelom vyčíslenia zhodnotenia jeho majetku zamietol a vo veci samej rozhodol bez jeho vykonania. Uviedol, že ani ďalšie navrhované dôkazy, a to výsluchy svedkov O. G., X. K. W. W. A., by nepreukázali údajný nárok uplatnený navrhovateľom v tomto konaní s tým, že prvostupňový súd postupoval správne a v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, keď ani tieto dôkazy nevykonal s poukazom na nedostatok aktívnej legitimácie navrhovateľa. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa v podanom odvolaní, že súd prvého stupňa rozhodoval v predmetnej veci výlučne na základe jeho tvrdení, keď opomenul skutočnosť, že sám súd je oprávnený a súčasne povinný na základe zákona hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti s tým, že súd prvého stupňa pri svojom rozhodnutí starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania. Uviedol, že prvostupňový súd správne právne posúdil na základe jeho námietky aj otázku nedostatku aktívnej legitimácie na strane navrhovateľa, keď sa ako prejudiciálnou otázkou zaoberal platnosťou zmlúv o postúpení pohľadávok, od ktorých odvodil navrhovateľ svoj údajný nárok, keď nosným ustanovením pre posúdenie otázky nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľa je druhá veta, bodu 2., článku VI. „Záverečné ustanovenia" Zmluvy o nájme zo dňa 22. 09. 2008, ktorú uzavrel so spoločnosťou Massar&Rey, s.r.o., t. j. právnym predchodcom navrhovateľa s tým, že z tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že akékoľvek práva a povinnosti zo Zmluvy o nájme môže nájomca postúpiť na tretiu osobu len so súhlasom prenajímateľa, t. j. jeho súhlasom („Zmluvné strany sa dohodli, že nájomca môže so súhlasom prenajímateľa postúpiť práva a povinnosti z tejto zmluvy na inú právnickú osobu, a to na základe dodatku k tejto zmluve, ktorý podpíšu pôvodný nájomca, nový nájomca a prenajímateľ“), pričom spoločnosť Massar&Rey, s.r.o., právny predchodca navrhovateľa, postúpil predmetné pohľadávky bez akéhokoľvek jeho predchádzajúceho súhlasu, čím nerešpektoval dohodu obsiahnutú v Zmluve o nájme, z dôvodu ktorého sú obe Zmluvy o postúpení pohľadávky absolútne neplatnými právnymi úkonmi v súlade s ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že navrhovateľ mal snahu vyhnúť sa otázke riešenia platnosti Zmlúv o postúpení pohľadávok, keď vedome predložil prvostupňovému súdu kópiu Zmluvy o nájme zo dňa 22. 09. 2008, v ktorej absentovala 6. strana, obsahujúca dohodu zmluvných strán o zákaze postúpenia a znalecký posudok č. 11/2011, v ktorom je obsiahnutá kópia Zmluvy o nájme zo dňa 22. 09. 2008, tiež s podstatnou, absentujúcou 6. stranou s tým, že teoretizovanie navrhovateľa o údajnom časovom obmedzení platnosti obmedzenia postúpenia práv a povinností z nájomnej zmluvy, ktoré viaže na zánik zmluvy o nájme je alogické, nakoľko v žiadnom ustanovení zmluvy o nájme nie je obsiahnutá dohoda zmluvných strán o časovom obmedzení dohodnutého obmedzenia postúpenia práv a povinností zo zmluvy o nájme, keďže ak by bolo obmedzenie postúpiť práva a povinnosti z nájomnej zmluvy časovo obmedzené len na trvanie nájomnej zmluvy a ak by bol taký úmysel zmluvných strán, tak by táto skutočnosť bola zmluvnými stranami v zmluve o nájme výslovne dohodnutá, avšak nie je, z čoho vyplýva, že dohoda o obmedzení postúpiť práva a povinnosti z nájomnej zmluvy je zmluvným ustanovením, ktorého platnosť trvá aj po ukončení nájomného vzťahu. Uviedol, že odvolanie navrhovateľa je absolútne neopodstatnené, pretože prvostupňový súd rozhodol správne na základe riadne a dostatočne vykonaného dokazovania, rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania a dospel k správnemu právnemu názoru, že zmluvy o postúpení sú neplatné a preto uplatňované pohľadávky na navrhovateľa neprešli, t. j. nie je aktívne legitimovaným subjektom na podanie žaloby. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení účinnom od 01. 06. 2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 12. mája 2016 podľa § 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, ktorým návrh navrhovateľa zamietol. K námietke navrhovateľa, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, avšak v prejednávanej veci, s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Odvolací sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa zamietajúceho návrh navrhovateľa z dôvodu, že nie je nositeľom vecnej aktívnej legitimácie v konaní, keď dospel k záveru, že Zmluva o postúpení časti pohľadávky zo dňa 20. 10. 2011 uzavretá medzi postupcom, obchodnou spoločnosťou Massar&Rey, s.r.o. a navrhovateľom ako postupníkom a Zmluva o postúpení pohľadávky uzavretá medzi tými istými zmluvnými stranami dňa 20. 10. 2011, od ktorých navrhovateľ svoj nárok uplatnený v konaní uplatnil, sú neplatnými právnym úkonmi, nakoľko právny predchodca navrhovateľa (obchodná spoločnosť Massar&Rey, s.r.o., od 23. 08. 2012 vymazaná z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, pozn. odvolacieho súdu), ako nájomca nebytového priestoru vo vlastníctve odporcu, nebol oprávnený bez súhlasu odporcu ako prenajímateľa postúpiť žiadne práva a povinnosti zo Zmluvy o nájme uzavretej dňa 22. 09. 2008 medzi obchodnou spoločnosťou Massar&Rey, s.r.o. a odporcom, na inú právnickú osobu, nakoľko zo Zmluvy o nájme, ktorú s odporcom uzavrel právny predchodca navrhovateľa dňa 22. 09. 2008 jednoznačne vyplýva, že nájomca môže výlučne so súhlasom prenajímateľa postúpiť práva a povinnosti z tejto zmluvy na inú právnickú osobu formou uzavretia dodatku k nej, s povinnosťou jeho podpisu nájomcom, novým nájomcom a prenajímateľom. Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. Citované ustanovenie upravuje postúpenie pohľadávky na základe zmluvy, ktorou dochádza k zmene v osobe veriteľa. Do právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom nastupuje namiesto pôvodného veriteľa nový veriteľ bez toho, že by sa inak tento vzťah zmenil. Pohľadávka prechádza v stave, v akom existuje v čase postúpenia, vrátane jej príslušenstva. Zmluvu uzaviera pôvodný veriteľ (postupiteľ) a iný subjekt - postupník, ktorý nastupuje na miesto pôvodného veriteľa. Ide o dvojstranný právny úkon bez účasti dlžníka, pretože zmena v osobe veriteľa sa nedotýka práv a povinností dlžníka zo záväzkového vzťahu. Čas, miesto, predmet plnenia i ďalšie podmienky zostávajú nezmenené. Podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo dohode s dlžníkom. K platnému postúpeniu pohľadávky teda v zásade nie je súhlas dlžníka potrebný (§ 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka), avšak pohľadávku postúpiť nemožno, ak by postúpenie odporovalo dohode veriteľa s dlžníkom. Dlžník má v zmysle ustanovenia § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka možnosť, aby dohodou s veriteľom vopred vylúčil prípadné postúpenie pohľadávky inému, resp. obmedzil postúpenie pohľadávky iba na určité osoby a voči iným postúpenie pohľadávky takouto dohodou vylúčil. Je teda možné dohodnúť zákaz postúpenia pohľadávky ako všeobecný zákaz alebo len ako zákaz postúpenia pohľadávky určitým osobám, prípadne i tak, že veriteľ bez súhlasu dlžníka môže postúpiť pohľadávku len určitému subjektu (napr. banke); zároveň možno zákaz postúpenia vymedzovať aj vo vzťahu k času, t.j. na určitú dobu, prípadne bez časového obmedzenia. Ak veriteľ túto dohodu s dlžníkom nerešpektuje a postúpi pohľadávku napriek dohodnutému zákazu, ani dobrá viera postupníka, ktorý o tomto zákaze nevedel, nemôže zabrániť absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky podľa § 39 Občianskeho zákonníka (pre rozpor obsahu tohto právneho úkonu so zákonom - ustanovením § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Súd prvého stupňa sa jednoznačne správne, vzhľadom na námietku odporcu o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie navrhovateľa v konaní, prejudiciálne zaoberal platnosťou Zmlúv o postúpení pohľadávok, uzavretých medzi pôvodným nájomcom, obchodnou spoločnosťou Massar&Rey, s.r.o. a navrhovateľom a dospel k správnemu právnemu záveru, že sú absolútne neplatné, nakoľko zo Zmluvy o nájme, ktorú právny predchodca navrhovateľa uzavrel s odporcom vyplýva zákaz nájomcu (Massar&Rey, s.r.o.) postupovať práva a povinnosti z uzavretej zmluvy bez súhlasu odporcu na inú právnickú osobu, z dôvodu ktorého by bolo zároveň v rozpore so zásadou hospodárnosti konania nariaďovať navrhovateľom požadované znalecké dokazovanie a vypočúvať ním navrhnutých svedkov, keďže článok VI. bod 2 uzavretej nájomnej zmluvy fixne určil spôsob a podmienky, za ktorých by práva a povinnosti bolo možné na iný subjekt postúpiť. Zákonné ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. umožňuje odvolaciemu súdu potvrdiť rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak je vo výroku vecne správne, pričom odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vo výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol vecne správne, ale za potrebné považuje uviesť, že aj odôvodnenie tohto výroku je absolútne presvedčivé a správne. Súd prvého stupňa sa totiž v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal so všetkými námietkami uplatňovanými navrhovateľom v priebehu prvostupňového konania a najmä totožnými v odvolacom konaní, odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu by bolo preto iba kopírovaním vecne správnych dôvodov, a preto podľa § 219 ods. 2 pristúpil k vypracovaniu tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa 142 ods. 1 v spojení s ust. § 151 ods. 1 O. s. p. tak, že odporcovi úspešnému v odvolacom konaní náhradu trov konania nepriznal, nakoľko ich do troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku nevyčíslil (t. j. do 17. 05. 2016). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.