Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/255/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313207239 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1313207239.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobcov: 1/ H. J., Ž. X, L., 2/ U. L., Ž. X, L., 3/ Y. F., Ž. X, L., 4/ B. F., Ž. X, L., 5/ H. F., Ž. X, L., 6/ H. F., D. X, R., 7/ C. M., F. XX, L., 8/ B. G., F.S. XX, L., všetci žalobcovia zastúpení OLEXOVA VASILISIN s.r.o., Gorkého 6, Bratislava, proti žalovaným: 1/ Ing. U. E., Ľ.. O. XX, L., 2/ Ing. U. E., Ľ.. O. XX, L., 3/ J. V., Ž. N. X, L., 4/ F. Z., Ž. X, L., všetci žalovaní zastúpení advokátom Mgr. Petrom Arendackým, Železničiarska 13, Bratislava, o určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním a iné, na odvolanie žalobcov 1/ až 8/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 10C/69/2013-97, zo dňa 30.4.2015 a proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III č.k. 10C/69/2013-108, zo dňa 5.6.2015, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . III. Žalovaným 1/ až 4/ p r i z n á v a proti žalobcom 1/ až 8/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalobcom 1/ až 8/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalovaným 1/ až 4/ trovy konania vo výške 100 %. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu 25.4.2013 sa žalobcovia 1/ až 8/ domáhali, aby súd určil, že vlastníci pozemku parc. č. XXXX/XX, parc. č. XXXX/XX a parc. č. XXXX/X v katastrálnom území K., zapísané na LV č. XXXX nadobudli vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré pozostáva z ich práva prechodu peši a prejazdu motorovými vozidlami cez pozemok parc. č. XXXX/X v katastrálnom území K., ktorý je zapísaný na LV č. XXX. Zároveň žiadali, aby súd uložil žalovaným 1/ až 4/ povinnosť trpieť na svojom pozemku vykonávanie práva prechodu a prejazdu žalobcami 1/ až 8/. Z odôvodenia žaloby vyplýva, že žalobcovia 1/ až 8/ sú spoluvlastníci pozemkov parc. č. XXXX/XX, parc. č. XXXX/XX a parc. č. XXXX/X a na pozemku parc. č. XXXX/X je postavený bytový dom súp. č. XXXX, Ž. X, Bratislava; žalovaní 1/ až 4/ sú spoluvlastníci pozemku parc. č. XXXX/X, na ktorom je cesta, ktorá je jedinou prístupovou cestou k pozemkom v ich vlastníctve. Žalobcovia 1/ až 8/, resp. ich právni predchodcovia užívajú predmetný pozemok ako prístupovú a príjazdovú komunikáciu k svojim pozemkom a k bytovému domu od r. 1977, odkedy bol bytový dom užívaný. Predmetná cesta bola vybudovaná za účelom zabezpečenia prístupu k bytovému domu a žalovaní 1/ až 4/ užívajú príjazdovú cestu až približne od r. 1984. Podľa žaloby vedie z prístupovej cesty k bytovému domu vybetónovaný chodník, po ktorom žalobcovia 1/ až 8/ prechádzajú k bytovému domu, pričom z prístupovej cesty vedie aj príjazd na parkovisko, ktoré sa nachádza pred bytovým domom. Žalobcovia 1/ až 8/ uviedli, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré spočíva v práve prechodu a prejazdu cez pozemok využívajú (aj ich právni predchodcovia) nepretržite vyše 35 rokov. Užívanie prístupovej cesty nebolo zo strany predchádzajúcich vlastníkov pozemku parc. č. XXXX/X, t.j. právnych predchodcov žalovaných 1/ až 4/, nikdy napadnuté, ani spochybnené; pozemok bol do r. 2003-2004 vo vlastníctve spoločnosti Agrocons centrum a.s., ktorá bola v r. 2009 po likvidácii vymazaná z obchodného registra. Pozemky parc. č. XXXX/XX, parc. č. XXXX/XX a parc. č. XXXX/X boli do r. 2004 vo vlastníctve Hlavného mesta SR Bratislava. Žalobcovia 1/ až 8/, resp. ich právni predchodcovia nadobudli pozemky aj s bytovým domom do spoluvlastníctva od Hlavného mesta SR Bratislava v r. 2004, keď v r. 1977 až 2004 boli nájomcami predmetných bytov. Žalovaní 1/ až 4/ nadobudli pozemok parc. č. XXXX/X do spoluvlastníctva od spoločnosti Agrocons centrum a.s., ktorú v r. 2003 Magistrát hlavného mesta SR Bratislava vyzval, ako vlastníka pozemku na formálne zriadenie vecného bremena prechodu a prejazdu pre vlastníkov pozemkov parc. č. XXXX/XX, parc. č. XXXX/XX a parc. č. XXXX/X; uvedená spoločnosť to však neurobila odvolávajúc sa na odpredaj pozemku novým vlastníkom a navrhla, aby vecné bremeno zriadili až noví vlastníci. Následne boli uzavreté kúpne zmluvy so žalovanými 1/ až 4/, predmetom ktorých bol aj prevod parc. č. XXXX/X, ale požadované vecné bremeno zriadené nebolo. Žalobcovia 1/ až 8/ vyjadrili presvedčenie, že prechod a prejazd cez predmetný pozemok vykonávali oprávnene a v dobrej viere, že im toto právo patrí a preto právo zodpovedajúce vecnému bremenu nadobudli výkonom práva, t.j. vydržaním a to už v r. 1987. 3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil, že vlastníkmi pozemkov parc. č. XXXX/XX, parc. č. XXXX/XX a parc. č. XXXX/X sú žalobcovia 1/ až 8/ a L. Č., ktorý nebol stranou sporu. Vlastníkmi pozemku parc. č. XXXX/X vo výmere 831 m2, zastavané plochy a nádvoria sú žalovaný 1/ spolu so žalovanou 2/ v podiele 4/20, žalovaný 3/ v podiele 6/20 a žalovaná 4/ v podiele 1. Z listu spoločnosti Agrocons Centrum a.s. adresovaného Magistrátu Hlavného mesta SR Bratislava súd prvej inštancie ďalej zistil, že v súvislosti s jej likvidáciou prebiehajú rokovania o odpredaji pozemku parc. č. XXXX/ X, ktorého realizácia sa predpokladá v septembri r. 2003, preto uvedená spoločnosť odporúča návrh zmluvy na zriadenie vecného bremena zaslať až novým vlastníkom pozemku. K právnej stránke veci uviedol, že podľa § 151o Občianskeho zákonníka možno nadobudnúť právo zodpovedajúce vecnému bremenu aj vydržaním; jeho podmienkou je existencia nehnuteľnosti, ktorá môže byť vecným bremenom zaťažená, oprávnená držba práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a uplynutie zákonnej vydržacej doby. Oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu právo patrí a že je v tejto viere so zreteľom na všetky okolnosti, pričom tieto podmienky musia byť splnené súčasne. Ozrejmil, že dobrá viera držiteľa spočíva v presvedčení držiteľa, že je subjektom práva, ktoré vykonáva; nestačí len subjektívna dobrá vôľa, oprávnený držiteľ musí byť v dobrej viere so zreteľom na všetky okolnosti. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere so zreteľom na všetky okolnosti považoval za potrebné hodnotiť objektívne a nie z pohľadu samotnej strany sporu. Treba zobrať do úvahy aj to, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu právo patrí. Dodal, že dobrá viera sa musí vzťahovať aj k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť právo, to však neznamená, že taký titul musí byť daný; postačí, že držiteľ je vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je. Dobrá viera zaniká okamžikom, keď sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu právo patrí. 4. Súd prvej inštancie zdôraznil, že v konaní zaťažuje dôkazné bremeno žalobcov 1/ až 8/, ktorí musia preukázať splnenie všetkých zákonných predpokladov pre vznik tohto práva, musia preukázať okolnosti svedčiace o poctivom nadobudnutí práva, nielen svoje vnútorné presvedčenie, lebo ak nie, musia znášať nepriaznivé následky nesplnenia tejto povinnosti spočívajúce v tom, že súd nebude môcť pre nedostatok potrebných skutkových podkladov rozhodnúť v ich prospech. V odôvodnení ďalej konštatoval, že samotná skutočnosť, že sa niekto chová spôsobom, ktorý naplňuje obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu ešte neznamená, že je držiteľom takéhoto práva. K vydržaniu nestačí len samotné správanie, ktoré by mohlo byť obsahom takéhoto práva, nestačí, že bolo tvrdené právo k nehnuteľnosti dlhodobo vykonávané bez toho, aby sa vlastník nehnuteľnosti bránil, prípadne, že bolo vykonávané dlhšiu dobu. Presvedčenie žalobcov 1/ až 8/, že im právo patrí, musí byť podložené dôvodom oprávňujúcim k takému presvedčeniu, teda okolnosťami, ktoré svedčia o poctivosti nadobudnutia. Dôvodil, že ak aj vlastníci predmetného pozemku súhlasili s výkonom takéhoto práva, mohli svoj súhlas kedykoľvek odvolať, takýto súhlas nemohol založiť dobrú vieru v existenciu práva prechodu, či prejazdu a dospel k presvedčeniu, že skutočnosť, že žalobcovia 1/ až 8/ prechádzali cez pozemok žalovaných 1/ až 4/ so súhlasom vlastníka predmetného pozemku, resp. právneho predchodcu súčasného vlastníka, aj keď dlhšiu dobu, ešte sama o sebe nemôže viesť k záveru, že žalobcovia 1/ až 8/ sú oprávnenými držiteľmi práva a z tohto dôvodu nemohlo dôjsť ani k vydržaniu práva vecného bremena. V tejto súvislosti uviedol, že sami žalobcovia 1/ až 8/ uvádzali, že vlastníkmi nehnuteľnosti sa stali v r. 2003 až 2004, pričom, už vtedy sa predchádzajúci vlastník bytov obrátil na vlastníka pozemku parc. č. XXXX/X, spoločnosť Agrocons centrum a.s., ktorá na jeho žiadosť o zriadenie vecného bremena odpovedala listom zo dňa 11.8.2003 a odkázala ho na rokovania s novými vlastníkmi predmetného pozemku, nakoľko v tom čase prebiehali rokovania o odpredaji tejto nehnuteľnosti. Aj z tohto faktu jednoznačne vyvodil, že žalobcovia 1/ až 8/ nemohli byť dobromyseľní, ale naopak, museli mať objektívne pochybnosti o tom, že im právo patrí. Na uvedenom základe súd prvej inštancie uzavrel, že žalobcovia 1/ až 8/ v konaní nepreukázali splnenie zákonných predpokladov na nadobudnutie práva vydržaním; predovšetkým nepreukázali, že boli oprávnenými držiteľmi práva prechodu a preto žalobu v zmysle § 151n ods. 1, § 151o ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 4 Občianskeho zákonníka zamietol. Napokon a len na okraj súd prvej inštancie pripomenul, že na predmetnom pozemku je zriadená účelová komunikácia, ktorej užívanie upravuje zákon č. 135/1961 Zb. (cestný zákon); nikto by nemal brániť žalobcom 1/ až 8/ užívať túto pozemnú komunikáciu obvyklým spôsobom a na účel, na ktorý je určená. Mal za zjavné, že predmetná komunikácia má charakter verejnej účelovej komunikácie, preto majú žalobcovia 1/ až 8/ zo zákona právo prístupu na túto komunikáciu a vlastník pozemku pod takouto komunikáciou musí počítať s určitými obmedzeniami vlastníctva (nemôže jednostranným vyhlásením zamedziť využívaniu takejto komunikácie) a uzavrel, že takéto oprávnenie nemajú ani právni nástupcovia pôvodného vlastníka pozemku, na ktorej bola takáto komunikácia zriadená. 5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 7 O.s.p. a úspešným žalovaným 1/ až 4/ priznal náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o jej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením. 6. Proti rozsudku podali žalobcova 1/ až 8/ odvolanie a žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a vyhovieť žalobe na určenie, že nadobudli vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Súdu prvej inštancie vyčítali nesprávne právne posúdenie veci, keď v danom prípade sa nejednalo o ad hoc udelený súhlas, ktorý je možné odvolať, ale o súhlas s trvalým výkonom práva prechodu, vzťahujúceho sa na nehnuteľnosť (bytový dom), ktoré tak malo charakter vecného bremena. Mali za to, že takýto súhlas vlastníka, ktorým by povolil prechod cez svoj pozemok tretím osobám, nie je možné jednostranne odvolať v zmysle § 151p Občianskeho zákonníka, ktorý obsahuje taxatívny výpočet možností, ako môže vecné bremeno zaniknúť, pričom jednostranná možnosť zániku vecného bremena prechodu tu nie je upravená. Ich argumentácia vychádzala z toho, že pokiaľ bolo nesporné, že súhlas udelený vlastníkom už pri stavbe domu udelený bol, keďže v opačnom prípade by sa na pozemku nemohla vybudovať komunikácia a nebolo by možné skolaudovanie bytového domu, z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, prečo takýto súhlas vlastníka nehnuteľností súd prvej inštancie vylúčil ako právny titul, od ktorého by mohli odvodzovať svoju dobromyseľnosť. Dôvodili, že súd prvej inštancie nezohľadnil informáciu, že vykonávali právo prechodu cez predmetný pozemok viac ako 30 rokov a všetci predchádzajúci vlastníci súčasného vlastníka výslovne potvrdili, že považovali právo prechodu po vybudovanej komunikácii ako automatické a samozrejmé; poukázali na výzvu Hlavného mesta SR Bratislava (bývalého vlastníka) súčasnému vlastníkovi, aby vecné bremeno aj oficiálne zriadil, na základe čoho mali dôvod byť dobromyseľní. S ohľadom na § 6 ods. 1 vyhlášky č. 83/1976 Zb. a § 47 písm. b) zákona č. 50/1976 Zb. (stavba musí byť prístupná z cesty, miestnej komunikácie alebo z účelovej komunikácie) mali za to, že v dôsledku zákonnej požiadavky, aby všetky stavby mali prístup z pozemnej komunikácie, sa mohli oprávnene domnievať, že právo na prechod cez takúto cestu k domu mali, lebo v opačnom prípade by tento dom nemohol byť kompetentnými štátnymi orgánmi určený k bývaniu. V prospech prezumpcie dobrej viery v podobných prípadoch poukázali na uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 826/2014; podčiarkli, že právny titul, z ktorého odvodzujú dobrú vieru je nutné vidieť v zákonnej požiadavke na prístup k domu, v skolaudovaní domu spolu s prístupovou komunikáciou, v súhlase vlastníkov susedného pozemku s vybudovaním cesty a s trvalým užívaním na účely prístupovej komunikácie od r. 1970 doposiaľ a v nemožnosti takýto prístup odvolať. S poukazom na viaceré označené uznesenia Najvyššieho súdu ČR považovali za potrebné uviesť, že právo na prechod cez predmetný pozemok začali využívať ešte počas socialistického zriadenia, v ktorom neexistovali bežné vlastnícke vzťahy, ktoré sa začali do nášho právneho systému zavádzať po r. 1989 s tým, že v čase socializmu problematika vecných bremien nebola bežnou praxou ako je to tomu dnes. Nemožno dobromyseľnosť spochybniť len z toho titulu, že nebolo vecné bremeno zriadené písomne, pretože toto v danom čase a zriadení nebolo súčasťou právnej reality vlastníckych vzťahov, ako je tomu dnes. Ich správanie sa pri využívaní práva prechodu nijako neodchyľovalo od bežnej praxe v danej dobe. Záverom zdôraznili, že ich pokus v r. 2003 riešiť zriadenie vecného bremena zmluvne, keď sa stali vlastníkmi nehnuteľností, nijako nemôže negovať fakt, že až do tejto doby boli dobromyseľnými držiteľmi tohto práva a v dôsledku uplynutia 10 ročnej lehoty na vydržanie toto právo aj vydržali. 7. Žalovaní 1/ až 4/ vo vyjadrení k odvolaniu žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Zdôraznili, že vydržať právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré je naviazané na nehnuteľnosť (in rem), môže vždy iba vlastník tejto nehnuteľnosti. Ak by aj súd pripustil, aby nerušený výkon práva počas vydržacej doby za vlastníka nehnuteľnosti fakticky vykonávali jeho nájomcovia (oprávnení užívatelia nehnuteľnosti), dobromyseľnosť musí vždy náležať samotnému vlastníkovi. Žalobcovia 1/ až 8/ sa stali vlastníkmi nehnuteľností postupne od r. 2003, pričom k prvému prevodu došlo 29.12.2003. Zo samotnej žaloby potom vyplýva, že si žalobcovia 1/ až 8/ k dátumu podania žaloby 25.4.2013 (v samotnom odvolaní priznávajú, že o neexistencii vecného bremena vedeli už v r. 2003), t.j. menej ako 10 rokov po prvom (čiastočnom) nadobudnutí nehnuteľností, boli vedomí, že žiadne vecné bremeno nebolo v ich prospech zriadené, naopak, že predchádzajúci vlastník o zriadenie vecného bremena žiadal, ale že bol neúspešný. Z uvedeného pre žalovaných 1/ až 4/ vyplynulo, že žalobcovia 1/ až 8/ nemohli nadobudnúť práva zodpovedajúce vecnému bremenu sami počas doby, kedy boli (spolu)vlastníkmi nehnuteľností, nakoľko táto doba neprekročila 10 rokov. Pre vydržanie práv zodpovedajúcich vecnému bremenu by teda dobromyseľnými museli byť aj právni predchodcovia žalobcov. Mali za to, že dobromyseľnosť právnych predchodcov žalobcov však nebola žalobcami 1/ až 8/ v konaní ani len tvrdená a už vôbec nie preukázaná. Vzhľadom na charakter týchto predchodcov (Hlavné mesto SR Bratislava, Priemstav), mali nanajvýš za zrejmé, že z ich strany nemohlo dôjsť k omylu o požiadavkách na zriadenie vecného bremena. V konaní bol navyše preukázaný opak; list Agrocons Centrum a.s. adresovaný Hlavnému mestu SR Bratislava z 11.8.2003, ktorý k žalobe pripojili samotní žalobcovia 1/ až 8/, preukazuje, že právny predchodca žalobcov Hlavné mesto SR Bratislava malo vedomosť o tom, že práva zodpovedajúce žalovanému vecnému bremenu mu ako vlastníkovi nehnuteľností nepatria, pretože samo žiadalo spoločnosť Agrocons Centrum, a.s., aby vecné bremeno zmluvne zriadila. Poukázali na nesprávne argumenty žalobcov 1/ až 8/ o nespornosti toho, že súhlas s prejazdom cez pozemky bol daný už pri výstavbe a namietli, že takéto tvrdenie nikdy nebolo v konaní preukázané; jediný žalobca 1/ tvrdil, že Priemstav mal (nejaké, bližšie nešpecifikované) povolenie od Národného výboru, avšak po rozporovaní tejto skutočnosti nenavrhli jediný dôkaz, ktorý by mal preukázať uvedené tvrdenie. Bez ohľadu na otáznosť existencie akéhokoľvek povolenia (nebolo ani preukázané, že Národný výbor bol z titulu vlastníka susediacich nehnuteľností oprávnený také povolenie udeliť) mali za zrejmé, že toto oprávnenie nebolo udelené zákonom vyžadovanou formou pre zriadenie vecného bremena, čo Priemstav ako š.p. zaoberajúci sa výstavbou musel vedieť a uzavreli, že aj z tohto dôvodu nemohol byť dobromyseľným vykonávateľom práv zodpovedajúcich vecnému bremenu, a nemohlo ním byť z toho istého dôvodu ani Hlavné mesto SR Bratislava. K argumentu, že v zmysle príslušných predpisov musia mať všetky stavby prístup z cestnej komunikácie, považovali za nutné uviesť, že z tejto povinnosti nijako nevyplýva povinnosť zriadiť akékoľvek vecné bremeno. Je všeobecne známou skutočnosťou, že k tomu postačuje nájomná zmluva, či inak udelený súhlas (rovnako ako postačuje nájomná zmluva, či súhlas vlastníka pozemku pre postavenie stavby na jeho pozemku). Ďalej dodali, že otázka dobromyseľnosti žalobcov 1/ až 8/ v čase, kedy boli iba nájomcami bytov je irelevantná, lebo rozhodujúcou je dobromyseľnosť vlastníka bytového domu a priľahkých pozemkov, nakoľko žalobcovia sa domáhajú vydržania práv zodpovedajúcich vecnému bremenu „in rem“. Práve v zmysle žalobcami uvádzaného rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 826/2014 je dobromyseľnosť vtedajších vlastníkov vylúčená, nakoľko „při hodnocení dobré víry je vždy třeba brát v úvahu, zda držitel při běžné (normální) opatrnosti, kterou lze s ohledem na okolnosti a povahu daného případu po každém požadovat, neměl, resp. nemohl mít, po celou vydržecí dobu důvodné pochybnosti o tom, že mu věc nebo právo patří.“ Vzhľadom na charakter š.p. Priemstav ako štátneho podniku s bohatými skúsenosťami z výstavby a inžinierskej činnosti, disponujúcim príslušným odborným aparátom, ako aj vzhľadom na charakter Hlavného mesta SR Bratislava, konštatovali, že ani jeden z týchto subjektov sa nemohol v dobrej viere domnievať, že bolo zriadené žalované vecné bremeno. Prípadný omyl v dôsledku právneho režimu, ktorý na Slovensku fungoval pred r. 1989, totiž možno vztiahnuť iba na fyzické osoby, nie však už na samotný štát reprezentovaný štátnym podnikom. Prípadná domnienka o dobromyseľnosti samotných žalobcov 1/ až 8/ ako nájomcov bytov nemá pre posúdenie vydržania v tomto období význam. K argumentu pod bodom 3) odvolania považovali za potrebné uviesť, že nie je vôbec absurdné, ak z prejavov žalobcov 1/ až 8/ snažiacich sa o mimosúdne riešenie jednoznačne vyplýva, že vedia o tom, že vecné bremeno nebolo riadne zriadené, a preto z tohto dôvodu je preukázané, že neboli dobromyseľnými držiteľmi práv zodpovedajúcich vecnému bremenu. Zopakovali, že akékoľvek prípadné dobromyseľné konanie žalobcov 1/ až 8/ pred tým, ako sa stali vlastníkmi nehnuteľností, ku ktorým by mali práva zodpovedajúce vecnému bremenu prislúchať, nemôže byť započítané do doby oprávneného výkonu práva, nakoľko pre oprávnený výkon práva prináležiaceho vlastníkovi nehnuteľnosti sa vyžaduje, aby ho dobromyseľne vykonával tento vlastník nehnuteľnosti. Ak vlastník nehnuteľnosti preukázateľne nebol dobromyseľný, akákoľvek dobromyseľnosť nájomcov nemohla mať pre otázku vydržania význam. 8. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcov 1/ až 8/ bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.11.2016 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 9. Podľa § 470 ods. 1, ods. 2 veta prvá C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 10. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p.). 11. V predmetnej veci sa žalobcovia 1/ až 8/ žalobou proti žalovaným 1/ až 4/ domáhali určenia, že vlastníci pozemkov parc. č. XXXX/XX, parc. č. XXXX/XX a parc. č. XXXX/X v katastrálnom území K., obec Bratislava - Rača, okres Bratislava III, zapísaných na LV č. XXXX nadobudli vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré pozostáva z ich práva prechodu peši a prejazdu motorovými vozidlami cez pozemok parc. č. XXXX/X v katastrálnom území Rača, obec Bratislava - Rača, okres Bratislava III, zapísaný na LV č. XXX. Druhým petitom žiadali uložiť žalovaným 1/ až 4/ povinnosť trpieť na svojom pozemku parc. č. XXXX/X v katastrálnom území Rača, obec Bratislava - Rača, okres Bratislava III, zapísanom na LV č. XXX vykonávanie práva prechodu a prejazdu žalobcami 1/ až 8/. Žalobcovia 1/ až 8/ svoje právo zodpovedajúce vecnému bremenu nadobudnuté vydržaním, pozostávajúce z ich práva prechodu peši a prejazdu motorovými vozidlami cez predmetnú parc. č. XXXX/X odvodzovali z premisy, že na pozemku parc. č. XXXX/X, ktorého sú spoluvlastníkmi, je postavený bytový dom so súp. č. XXXX, v ktorom sa nachádzajú ich byty a nebytové priestory a žalovaní 1/ až 4/ sú spoluvlastníkmi pozemku parc. č. XXXX/X, na ktorom je cesta, ktorá je jedinou prístupovou cestou k pozemkom v ich vlastníctve a k bytovému domu na adrese Ž. X, Bratislava. Túto príjazdovú komunikáciu užívali od r. 1977 z čoho vyvodili, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu spočívajúce v ich práve prechodu a prejazdu cez pozemok využívajú (aj ich právni predchodcovia) nepretržite denno-denne vyše 35 rokov a užívanie tejto prístupovej cesty nebolo zo strany právnych predchodcov žalovaných 1/ až 4/ nikdy napadnuté, ani spochybnené; na základe toho sú presvedčení, že prechod a prejazd cez predmetný pozemok parc. č. XXXX/X vykonávali oprávnene a v dobrej viere, že im toto právo patrí a tak právo zodpovedajúce vecnému bremenu nadobudli výkonom práva, t.j. vydržaním a to už v r. 1987 (t.j. po 10-ročnom užívaní). 12. Podľa odvolacieho súdu (v názorovej zhode so súdom prvej inštancie) podmienkami pre vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sú existencia nehnuteľnosti, ktorá môže byť zaťažená vecným bremenom, oprávnená držba práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a uplynutie desaťročnej vydržacej doby. Oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu právo patrí. Dobromyseľnosť spočíva v presvedčení držiteľa, že je subjektom práva, ktoré vykonáva, resp. že sú dané právne skutočnosti majúce za následok vznik vykonávaného práva. To, či je držiteľ dobromyseľný so zreteľom na všetky okolnosti alebo nie, je potrebné posudzovať objektívne a nielen zo subjektívneho pohľadu, t.j. osobného presvedčenia držiteľa. Je pritom potrebné prihliadnuť na skutočnosť, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu možno požadovať od každého, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu právo patrí. V nadväznosti na uvedené bol potom správny postup súdu prvej inštancie, ktorý za právne relevantné považoval aj to, aby sa dobrá viera vzťahovala k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť právo, aj keď to neznamená, že taký titul musel byť daný a zrozumiteľne vyložil, že postačí, ak držiteľ je vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je. Správny bol aj jeho záver, že samotná skutočnosť, že sa niekto chová spôsobom, ktorý naplňuje obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu ešte neznamená, že je držiteľom takéhoto práva a že presvedčenie žalobcov 1/ až 8/, že im právo patrí, musí byť podložené dôvodom oprávňujúcim k takému presvedčeniu, teda okolnosťami, ktoré svedčia o poctivosti nadobudnutia. 13. Súd prvej inštancie v rozhodnutí jasne vyložil svoj právny názor na predmet konania, ktorého podstata spočívala vo výklade a použití § 151n ods. 1, § 151o ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 4 Občianskeho zákonníka, pod ktorý správne subsumoval zistený skutkový stav; náležite vysvetlil, že skutočnosť, že žalobcovia 1/ až 8/ prechádzali cez pozemok žalovaných 1/ až 4/ so súhlasom vlastníkov predmetného pozemku, resp. ich právneho predchodcu, aj keď dlhšiu dobu, ešte sama o sebe nemôže viesť k záveru, že žalobcovia 1/ až 8/ sú oprávnenými držiteľmi práva a z tohto dôvodu nemohlo dôjsť ani k vydržaniu práva vecného bremena. Podľa názoru odvolacieho súdu boli žalobcovia 1/ až 8/ povinní preukázať okolnosti svedčiace o poctivom nadobudnutí práva, nielen svoje vnútorné presvedčenie; v odvolaní tvrdená existencia súhlasu s trvalým výkonom práva prechodu vzťahujúceho sa na bytový dom však nebola v konaní preukázaná. Neobstojí ani odvolacia argumentácia žalobcov 1/ až 8/ o udelení nejakého súhlasu vlastníkom už pri stavbe bytového domu s tým, že v opačnom prípade by sa na spornom pozemku nemohla vybudovať komunikácia a nebolo by možné skolaudovanie bytového domu, nakoľko takého skutkové tvrdenia nemajú základ vo vykonanom dokazovaní a z ničoho nevyplývajú. Odvolací súd v nadväznosti na uvedené dospel k záveru, že žalobcovia 1/ až 8/ (ani ich právni predchodcovia), nemohli byť presvedčení o konkrétnom právnom dôvode užívania parc. č. XXXX/X ako prístupovej cesty k ich bytovému domu (a to ani v dôsledku zákonnej požiadavky, že stavba musí byť prístupná z cesty, miestnej komunikácie alebo z účelovej komunikácie), ale, že v danom prípade išlo iba o tzv. výprosu, teda mlčky tolerovaný stav, ktorý nemôže byť právnym dôvodom oprávnenej držby práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu; išlo len o neformálnu dohodu, kedy žalovaní vlastníci, resp. ich právni predchodcovia, uplatňujúc dobré susedské vzťahy, v rámci ktorých nedochádzalo ku konfliktným situáciám, mlčky tolerovali využívanie svojich pozemkov. Z uvedeného dôvodu neobstojí poukazovanie žalobcov 1/ až 8/ na skutočnosť, že cez predmetný pozemok prechádzali viac ako 30 rokov a že všetci predchádzajúci vlastníci súčasných vlastníkov spornej parcely potvrdili, že považovali právo prechodu po vybudovanej komunikácii ako automatické a samozrejmé; na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že nestačí len preukázanie skutočnosti, že žalobcom 1/ až 8/ po celý čas nikto nebránil prechádzať cez (cudzie) pozemky žalovaných 1/ až 4/ a že sa toto prechádzanie tolerovalo, pokiaľ nie je súčasne preukázaná aj existencia právnej povinnosti vlastníkov týchto pozemkov (tvoriacej spolu s vykonávaným právom obsah domnelého právneho vzťahu), a to povinnosti trpieť výkon nimi tvrdeného práva prechodu peši a prejazdu motorovými vozidlami cez zmieňovanú parc. č. XXXX/X. 14. Pokiaľ žalobcovia 1/ až 8/ v prospech prezumpcie dobrej viery v podobných prípadoch poukázali v podanom odvolaní na uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 21.7.2014, sp. zn. 22 Cdo 826/2014, treba zdôrazniť, že uvedené uznesenie vychádza z odlišného skutkového stavu a zaoberá sa v merite veci odlišnou právnou otázkou (konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam), a preto ani označené rozhodnutie ako súčasť ich argumentácie nie je spôsobilé vyvolať pochybnosť o ústavnej zlučiteľnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie; v prejednávanej veci nejde o rovnakú resp. ani o analogickú právnu a skutkovú situáciu, ktorá by si v rovnakých podmienkach v záujme právnej istoty vyžadovala rovnakú odpoveď, preto právne závery vyslovené súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku nenarúšajú dôveru v spravodlivé súdne konanie. Vo vzťahu k tomuto ako aj k ostatným uzneseniam Najvyššieho súdu ČR, na ktoré žalobcovia 1/ až 8/ vo svojom odvolaní poukazujú, odvolací súd predovšetkým ďalej poznamenáva, že vo všeobecnosti nie je viazaný rozhodnutiami iných súdov v konaniach nesúvisiacich s predmetnou vecou (zaväzujú len v konkrétnej veci), no vonkoncom nie je viazaný rozhodnutiami všeobecných súdov iného štátu, aj keď sa jedná o rozhodnutia súdov ČR, ktoré môžu v teoretickej rovine vzhľadom na spoločné korene právnych poriadkov SR a ČR poslúžiť na komparáciu určitých problémových oblastí; na účely výkladu platného práva je ich použitie ako prameňa práva absolútne vylúčené. Žalobcovia 1/ až 8/ tak ani uvedeným spôsobom správnosť napadnutého rozsudku nespochybnili a nimi uvádzané skutočnosti v odvolaní preto neboli ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p. potvrdil (výrok I.), vrátane výroku o trovách konania, o ktorých súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 7 O.s.p. 15. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie uložil žalobcom 1/ až 8/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie v sume 199 eur s poukazom na položku 1 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. 16. Proti uzneseniu podali žalobcovia 1/ až 8/ odvolanie a žiadali napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušiť a znova uložiť zaplatenie súdneho poplatku v správnej výške. Z dôvodu nesprávnej aplikácie ustanovení zákona č. 71/1992 Zb. namietali chybné vyčíslenie súdneho poplatku. Mali za to, že zo Sadzobníka súdnych poplatkov jasne vyplýva súdny poplatok za podané odvolanie v sume 99,50 eura, teda o polovicu menej ako uložil súd prvej inštancie. Nakoľko v napadnutom uznesení nebolo dostatočne odôvodnené, na základe akého ustanovenia bol poplatok vyrubený v dvojnásobnej výške, napadnuté uznesenie považovali za rozporné zo zákonom, ako aj nedostatočné z hľadiska formy; poplatok vypočítaný v sume 199 eur z dôvodu uplatňovania viacerých nárokov v zmysle poznámky č. 6 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. nemá skutkový ani právny základ. Z návrhu vo veci samej, ako aj z podaného odvolania vyplýva, že bol uplatňovaný len jeden nárok. Ďalej argumentovali tým, že v prípade podania odvolania sa pri vyrubovaní súdneho poplatku postupuje rovnako ako pri podaní návrhu vo veci samej, t.j. vypočíta sa podľa rovnakých položiek, a nie v rovnakej sume ako pri podaní návrhu. 17. Odvolací súd preskúmal vec i z hľadiska tohto odvolania podaného proti uzneseniu podľa § 379, § 380 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 18. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. 19. Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej. 20. Podľa poznámky č. 6 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. veta prvá pred bodkočiarkou ak je predmetom konania viac nárokov, každý nárok sa spoplatňuje samostatne. 21. V predmetnej veci sa žalobcovia 1/ až 8/ žalobou proti žalovaným 1/ až 4/ domáhali určenia, že ako vlastníci v žalobe presne špecifikovaných pozemkov nadobudli vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu pozostávajúce z ich práva prechodu peši a prejazdu motorovými vozidlami cez pozemok patriaci žalovaným 1/ až 4/. Druhým petitom žiadali uložiť žalovaným 1/ až 4/ povinnosť trpieť na svojom pozemku vykonávanie práva prechodu a prejazdu. Súd prvej inštancie spor rozhodol rozsudkom č.k. 10C/69/2013-97, zo dňa 30.4.2015, ktorým žalobu (v celom rozsahu) zamietol. 22. Nárok je vymáhateľné subjektívne právo, t. j. konkrétne hmotné právo, ktorého sa je možné konkrétnymi právnymi prostriedkami efektívne domôcť na súde. Po preskúmaní veci z hľadiska odvolacích námietok žalobcov 1/ až 8/ odvolací súd uvádza, že odvolaniu nemožno priznať úspech; ich argumentácia týkajúca sa nesprávneho vyčíslenia súdneho poplatku vo výške 199 eur nemá oporu vo vyššie cit. zákonnej úprave. Súd prvej inštancie postupoval vecne správne, keď žalobcom 1/ až 8/ uložil v súlade s poznámkou č. 6 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne súdny poplatok za podané odvolanie 2 x 99,50 eura, nakoľko predmetom odvolacieho konania je rozhodnutie súdu prvej inštancie o dvoch samostatných nárokoch uplatnených v žalobe (určenie, že došlo k nadobudnutiu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním a uloženie povinnosti trpieť výkon práva prechodu a prejazdu). 23. Odvolací súd na uvedenom základe napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil (výrok II.). 24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovaným 1/ až 4/ priznal proti žalobcom 1/ až 8/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mali vo veci plný úspech (výrok III.). 25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).