Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/64/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313214197 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 07. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Haitová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1313214197.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Haitovej a členiek senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a JUDr. Miroslavy Janečkovej v právnej veci žalobcu: Ľ. N., dátum narodenia: XX.XX.XXXX, bytom K. Č.. XX, XXX XX A., štátny občan SR, zastúpeného advokátom: Advokátska kancelária Mgr. Marek Benedik, s.r.o., so sídlom Rudnayovo námestie 1, 811 01 Bratislava, IČO: 47 247 959, proti žalovanému: Q. W., dátum narodenia XX.XX.XXXX, bytom E. X, XXX XX A., štátny občan SR, zastúpeného advokátom: BADUCCI Legal, s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 35 872 900, o návrhu žalobcu na zaplatenie sumy 12 518,65 EUR s prísl. a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 22Cb 68/2014-83 zo dňa 11.12.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 22Cb 68/2014-83 zo dňa 11.12.2014 m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 11 317,76 EUR v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a v časti náhrady trov prvostupňového konania m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov prvostupňového konania vo výške 1 145,11 EUR, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu žalobcu. Vo zvyšku Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 22Cb 68/2014-83 zo dňa 11.12.2014 p o t v r d z u j e. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 238,85 EUR v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a to k rukám právneho zástupcu žalobcu. o d ô v o d n e n i e : 1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobný návrh žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy 12 518,65 EUR v celom rozsahu a vo veci trov konania na súde prvej inštancie rozhodol tak, že zaviazal žalobcu k zaplateniu trov konania žalovaného v sume 751 EUR ako súdny poplatok a v sume 1416,86 EUR ako náhradu trov právneho zastúpenia žalovaného na účet právneho zástupcu žalovaného, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Žalobca sa žalobným návrhom doručeným súdu dňa 06.08.2013, domáhal, aby súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 12 518,65 EUR a náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia voči žalovanému. Žalobca svoj nárok dôvodil tým, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 26Cb/38/2009-158 zo dňa 12.12.2011, zaviazal súd žalovaného k zaplateniu 33 193,92 EUR a k náhrade trov konania v prospech žalobcu k rukám jeho právneho zástupcu. Citovaný rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Cob/79/2012-199 zo dňa 30.1.2013, ktorý potvrdil judikovanú povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 33 193,92 EUR a nahradiť trovy konania žalobcovi. 3. Pokiaľ ide o sumu 12 518,65 EUR, ktorú sumu žiadal žalobca priznať v tunajšom konaní, súdu prvej inštancie argumentoval, že ide o vyčíslený úrok z omeškania zo sumy 33 193,92 EUR, ktorá suma bola právoplatne priznaná v konaní pred súdom prvého stupňa sp. zn. 26Cb/38/2009 a s platením ktorej bol žalovaný v omeškaní. Omeškanie s platením sumy 33 193,92 EUR nastalo márnym uplynutím lehoty, ktorú si sporové strany dojednali v Dohode o vysporiadaní záväzkov, ktorú uzatvorili dňa 18.03.2003, s tým že žalovaný sa zaviazal uhradiť žalobcovi citovanú sumu v lehote do 18.03.2006. Pokiaľ ide o výšku úrokov z omeškania, ktoré si žalobca uplatňoval zo sumy priznanej rozhodnutím súdu uviedol, že sa jedná o zákonný úrok z omeškania. Zákonný úrok z omeškania vyčíslil žalobca s poukazom na § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR 87/1995 Z.z., teda ako úrok z omeškania o 8 percentuálnych bodov vyšší ako je základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania, teda k 19.03.2006. Pokiaľ ide o uplatnenie úroku z omeškania, žalobca úrok vyčísľoval od dátumu 18.03.2009 do dňa 08.03.2013. Za počiatok lehoty kedy uplatňoval žalobca úrok z omeškania určil dátum, kedy bol podaný návrh na zaplatenie istiny 33 193,92 EUR, teda vtedy už mala byť istina po splatnosti a existoval nárok na úrok z omeškania. Dátum 08.03.2013, ktorý bol koncom omeškania je dátum kedy žalovaný splnil svoj dlh a uhradil istinu 33 193,92 EUR. Takto ohraničený úrok z omeškania si žalobca vyčíslil v sume 12 518,65 EUR a žiadal aby súd zaviazal žalovaného k jeho zaplateniu. Žalobca súdu uviedol, že po právoplatnosti rozsudku, ktorý zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny 33 193,92 EUR, žalovaný uhradil dňa 08.03.2013 len istinu a opomenul uhradiť úroky z omeškania, na základe čoho ho žalobca vyzval k ich zaplateniu listom zo dňa 12.06.2013. 4. Žalobca k preukázaniu svojho nároku predložil dôkazy : žiadal pripojiť súdny spis OS BA III sp zn. 26Cb 38/2009, predložil súdu výpis z účtu vedeného vo M. zo dňa 08.03.2013 a predložil listinný dôkaz - list zo dňa 12.06.2013 adresovaný žalovanému, ktorým ho žalobca vyzýva k zaplateniu sumy 12 518,65 EUR, ktorú sumu definuje v liste ako úrok z omeškania od 18.03.2009 do zaplatenia. 5. Žalobca požiadal súd prvej inštancie o oslobodenie od súdnych poplatkov a to s poukazom na § 138 ods. 1 OSP, teda dôvodiac svojimi pomermi a tým že nejde o svojvoľné alebo zjavne bezúspešné uplatňovanie, alebo bránenie práva. Súd prvej inštancie žiadosti žalobcu, ktorú dokladoval aj vyplneným tlačivom a dokladom o príjmoch, vyhovel a priznal žalobcovi uznesením č.k. 22 Cb/68/2014-34 zo dňa 16.5.2014 oslobodenie od súdnych poplatkov. Žalobca si zároveň uplatnil voči žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia. 6. Žalovaný sa k žalobnému návrhu vyjadril v odpore voči platobnému rozkazu. K veci uviedol, že nárok na zaplatenie istiny, z ktorej vyvodzuje nárok na úrok z omeškania 12 518,65 EUR, žalobcovi vznikol z titulu Dohody o vysporiadaní vzájomných záväzkov, ktorá dohoda bola medzi sporovými stranami uzatvorená dňa 18.03.2003. V zmysle dohody sa sporové strany dohodli, že žalovaný uhradí žalobcovi sumu 33 193,92 EUR v termíne do troch rokov, teda k 18.03.2006. Splatnosť sumy istiny teda nastala dňa 18.03.2006 a od tohto termínu mohol žalobca od žalovaného žiadať nielen istinu ale aj úrok z omeškania, nakoľko žalovaný bol s plnením záväzku v omeškaní. Dňa 18.03.2009 žalobca podal žalobu, ktorou žiadal priznať voči žalobcovi len istinu a úroky z omeškania opomenul, tak ako to vyplýva aj z rozsudku sp. zn. 26Cb 38/2009-158 zo dňa 12.12.2011. Z dôvodu že žalobca v konaní ohľadne istiny opomenul uplatniť si aj príslušenstvo, teda úrok z omeškania, jeho nárok považoval žalovaný za premlčaný a vzniesol námietku premlčania v celom rozsahu uplatnenej sumy 12 518,65 EUR. Premlčanie dôvodil žalovaný tým, že v súlade s § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka, pri právach vymáhateľných na súde, začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa mohlo právo uplatniť na súde. Žalovaný uviedol, že z akcesorickej povahy úroku z omeškania vo vzťahu k istine vyplýva, že počiatok plynutia premlčacej doby úroku z omeškania sa spája s počiatkom plynutia premlčacej doby istiny. Istina ktorá bola splatná dňa 18.03.2006, mohla byť prvý raz uplatnená na súde dňa 19.03.2006 a teda aj nárok na úrok z omeškania. Tak ako u istiny, rovnako aj u nároku na úrok z omeškania uplynula premlčacia doba 4 roky, odkedy sa právo mohlo uplatniť na súde dňa 19.03.2010. Na základe uvedeného mal žalovaný za to, že nakoľko si žalobca v konaní o zaplatenie istiny, neuplatnil úrok z omeškania, ale tento nárok uplatnil až samostatným návrhom dňa 06.08.2013, tento nárok je premlčaný a nemôže byť súdom priznaný, pre jeho akcesorickosť v tom zmysle, že premlčacia doba začala plynúť spolu s premlčacou dobou istiny. Zatiaľ čo podaním návrhu na zaplatenie istiny, premlčacia doba na tento nárok bola prerušená a neplynula počas konania, u nároku na úrok z omeškania sa tak nestalo. Zároveň žalovaný uviedol, že aj v prípade, že by súd úrok z omeškania neposudzoval ako akcesorický k istine, bolo by možné tento nárok priznať len spätne 4 roky od jeho uplatnenia a nie od uplatnenia istiny. Žalovaný mal však za to, že nárok nie je možné priznať pre uplynutie premlčacej doby a žiadal návrh zamietnuť a uplatnil si voči žalobcovi náhradu trov konania. 7. V konaní pred súdom prvej inštancie žalobca k tvrdeniu žalovaného uviedol, že súhlasí že úrok z omeškania je akcesorickej povahy k istine z ktorej sa uplatňuje. K akcesorickej povahe žalobca uviedol, že nakoľko istina bola uplatnená včas a nebola nepremlčaná, práve preto nemôže byť premlčaný úrok z omeškania, nakoľko pokiaľ nedôjde k premlčaniu hlavného záväzku, nedôjde ani k premlčaniu sekundárneho záväzku, práve z dôvodu akcesorickosti. Žalovaný sa vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu. Uviedol, že pre akcesorickosť úroku z omeškania mal byť tento nárok uplatnený spolu s istinou. Opäť vzniesol námietku premlčania, pričom premlčanie istiny spájal s premlčaním príslušenstva. Nakoľko k začatiu plynutia premlčacej doby nastalo po splatnosti istiny dňa 19.03.2006, k 19.03.2010 bolo právo na úroky z omeškania premlčané, keďže v tomto nároku nepodal žalobca návrh na zaplatenie spolu s istinou, ale až dňa 06.08.2013, teda viac ako sedem rokov po splatnosti istiny. 8. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní rozhodol tak, že žalobcov návrh v plnom rozsahu zamietol v časti návrhu na zaplatenie 12 518,65 EUR ako aj v časti návrhu na náhradu trov právneho zastúpenia voči žalovanému. Žalovanému súd prvej inštancie priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania a to v sume uplatnených 751 EUR ako náhradu za súdny poplatok a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1416,86 EUR. 9. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie a právny názor argumentoval tým, že vznesená námietka premlčania žalovaného je dôvodná. Súd prvého stupňa mal zo spisového materiálu sp.zn. 26 Cb 38/2009 za preukázané, že k zaplateniu istiny bol žalovaný zaviazaný právoplatným a vykonateľným rozsudkom a k uhradeniu istiny došlo dňa 08.03.2013 a to na základe výpisu z bankového účtu žalobcu. Súd mal za preukázané, že istina vyplýva z Dohody o vysporiadaní vzájomných záväzkov, ktorá bola dňa 18.03.2003 uzatvorená medzi sporovými stranami so splatnosťou do 18.03.2006. 10. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že úroky z omeškania boli uplatnené až po uplynutí premlčacej doby, pričom za premlčaciu dobu považoval v súlade s § 101 Občianskeho zákonníka 3 roky, ktoré plynú odo dňa kedy sa mohlo právo vykonať prvý raz. Pre zdôvodnenie použitia občianskoprávnej úpravy uviedol, že i keď istina vyplýva z Dohody o vysporiadaní vzájomných záväzkov, ktorá bola medzi sporovými stranami uzatvorená v súlade s § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, nakoľko si žalobca uplatnil úrok z omeškania osobitným návrhom, ide o osobitný nárok, ktorý je už občianskoprávnej povahy, pretože sa sporové strany súdia ako občania a premlčuje sa v trojročnej premlčacej dobe podľa úpravy Občianskeho zákonníka. Za začiatok premlčacej doby súd prvej inštancie považoval uplynutie splatnosti dňa 18.03.2006, teda od 19.03.2006 začala plynúť premlčacia doba pre istinu a tak aj pre úrok z omeškania a uplynula dňa 19.03.2009. Zároveň súd prvej inštancie uviedol, že pre prípad posudzovania vzťahu sporových strán ako obchodnoprávnych subjektov, nárok na uhradenie úroku z omeškania by sa premlčal dňa 19.03.2010. Vzhľadom na námietku premlčania nebolo možné nárok priznať, pričom súd prvej inštancie nárok žalobcu zamietol s poukazom na účinnú námietku premlčania žalovaného. Žalovanému s poukazom na § 142 ods. 1 OSP priznal voči žalobcovi náhradu trov konania a to v rozsahu zaplateného súdneho poplatku 751 EUR a náhrady trov právneho zastúpenia v rozsahu 1416,86 EUR. 11. Voči rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie. Žalobca napadnutému rozsudku vytýkal nesprávne právne kvalifikovanie vzťahu sporových strán, keď súd posúdil vzťah ako občianskoprávny a tiež keď nárok žalobcu považoval za premlčaný. K otázke obchodnoprávnej povahy vzťahu medzi sporovými stranami žalobca poukazoval na istinu ktorá vznikla z obchodnej zmluvy, uzatvorenej podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka (išlo o zmluvu, ktorou si žalobca a žalovaný vysporiadali vzťahy vyplývajúce im z účasti na obchodnej spoločnosti EDOS, s.r.o.). Žalobca poukázal na to, že počas konania ohľadne istiny nebolo ani medzi účastníkmi konania ani pri posudzovaní súdom sporné, že nároky žalobcu sú nárokmi z obchodnej zmluvy a to aj napriek tomu, že žalobca ani žalovaný nie sú podnikateľmi, ale sú fyzickými osobami, ktoré však uzatvorili zmluvu v súlade s obchodnými zákonníkom. Žalobca súdu prvej inštancie vytkol, že napriek tomu, že existuje aj celý rad iných právnych vzťahov, ktoré sa spravujú obchodným zákonníkom i keď subjekty nie sú podnikateľmi, súd prvej inštancie nelogicky a v rozpore s povahou istiny ako obchodnoprávnym nárokom, posúdil príslušenstvo ako občianskoprávny nárok. Žalobca namietal, že aj z akcesority úroku z omeškania vyplýva ,že pokiaľ je istina obchodnoprávnym nárokom, jej príslušenstvo nemôže byť v režime občianskoprávnom. Žalobca vytkol súdu prvej inštancie názor vo veci plynutia premlčacej doby nároku na úrok z omeškania. Poukázal na logický rozpor medzi tým, že súd prvej inštancie mal za to že úrok z omeškania bol premlčaný dňa 19.03.2009, pričom nevzal do úvahy že omeškanie plynulo až do 08.03.2013, kedy bola zaplatená istina, z čoho vyplynula absurdná situácia, kedy úrok z omeškania mal byť už premlčaný, i keď omeškanie a teda nárok na úrok z omeškania trval až do zaplatenia. Žalobca poukázal na samostatnú povahu úroku z omeškania, ktorého nárokovateľnosť nastáva každým dňom, kedy je dlžník v omeškaní a nepremlčí sa skôr ako istina. Žalobca poukázal na Rozsudok NSSR sp zn. 2Obdo 36/201, z ktorého vyplýva že úrok je právom, ktoré vzniká každým dňom omeškania a premlčuje sa každý deň samostatne, pričom pre tento názor je možné priznať úroky z omeškania v časovo uzavretom intervale ohraničenom 4 rokmi odo dňa podania žaloby spätne. Žalobca s poukazom na nesprávne právne posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, žiadal odvolaním, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a návrhu vyhovel. Žalobca tiež žiadal, aby mu odvolací súd priznal náhradu trov konania na súde prvej inštancie, ktoré trovy vyčíslil v sume 1416,86 EUR. 12. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril. 13. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie žalobcu bolo podané v rámci účinnosti zákonnej úpravy procesného konania podľa Občianskeho súdneho poriadku. č. 99/1963 Zb., avšak o odvolaní rozhodoval odvolací súd dňa 01.07.2016, teda už za účinnosti právnej úpravy Civilného sporového poriadku č. 160 /2015 Z.z. (ďalej ako „CSP“) a postupoval tak v súlade s § 470 ods. 1 CSP a § 473 CSP, podľa ktorého sa počnúc účinnosťou CSP, ruší úprava Občianskeho súdneho poriadku z.č. 99/1963 Zb. a aj na konania začaté pred účinnosťou CSP, sa počnúc dátumom 01.07.2016, vzťahuje aktuálna procesná úprava CSP. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov odvolania, rozsahu odvolania a vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 379 CSP a § 380 CSP), nakoľko neboli splnené zákonné podmienky pre posudzovanie napadnutého rozsudku v inom rozsahu, alebo z hľadiska iných odvolacích dôvodov, ako tých ktoré žalobca v odvolaní uviedol. 14. Pokiaľ ide o skutkový stav veci, v štádiu v akom dospel v dokazovaní súd prvej inštancie, odvolací súd má za to, že skutkový stav bol zistený dostatočne a na základe vykonaných dôkazov dospel súd prvej inštancie k správnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd má za to, že nie je daný zákonný dôvod na opakovanie alebo doplnenie dokazovania v súlade s § 384 CSP a preto je viazaný skutkovým stavom veci tak ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s § 383 CSP. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť v súlade s § 388 CSP. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a ods. 2 CSP v spojení s § 255 a ods. 2 CSP. 15. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalobcu dospel k záveru, že nárok ktorý si žalobca uplatňoval, bol po právnej stránke čiastočne dôvodný. Odvolací súd konštatuje, že nárok na úrok z omeškania je akcesorickým nárokom vo vzťahu k istine. Akcesorickosť príslušenstva pohľadávky je vo viacerých aspektoch. Prvým aspektom je právna úprava primárneho záväzku, ktorá musí byť súladná s právnym režimom odvodeného záväzku. Odvolací súd sa teda stotožnil s názorom žalobcu, že nie je v súlade so zákonom posudzovať primárny záväzok, Dohodu medzi sporovými stranami podľa obchodného práva a úrok z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. Je irelevantné či si účastník uplatnil istinu spolu s príslušenstvom v rámci jedného návrhu, alebo si ich uplatnil osobitne. Súd prvej inštancie nevyhodnotil po právnej stránke správne režim posudzovania úroku z omeškania, keď usúdil že sa jedná o občianskoprávny nárok žalobcu a teda nesprávne vyhodnotil premlčanie v lehote 3 rokov. Povaha záväzkového vzťahu medzi účastníkmi ani nebola sporná, žalovaný namietal premlčanie v režime obchodnoprávnej úpravy. I keď v závere odôvodnenia súd prvej inštancie polemizuje s alternatívou posudzovania úroku z omeškania podľa predpisov obchodného práva a tým pádom jeho názor na tento vzťah nie je jasný, odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu ako občianskoprávny z dôvodu, že tento nárok si žalobca uplatnil v osobitnom konaní. Takýto rozhodovací postup považuje odvolací súd za nesprávny a odvolanie žalobcu je tomto smere dôvodné. Akcesorickosť má na príslušenstvo pohľadávky aj vplyv pokiaľ ide o premlčanie ako také. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalobcu, ktorý argumentoval v odvolaní aj odkazom na judikát NSSR č. 2Obdo 36/2010, že príslušenstvo pohľadávky ktorým je úrok z omeškania sa nepremlčí skôr ako samotná pohľadávka a že nárok na úrok z omeškania vzniká každý deň omeškania samostatne (str. 6 piata veta zospodu odôvodnenia rozhodnutia NSSR), teda od vzniku nároku sa aj premlčuje každý deň samostatne. 16. Odvolací súd k tomuto názoru, ktorý považuje za správny dodáva, že v súlade s princípmi premlčania uvedenými v § 391 ods. 2 prvá veta Obchodného zákonníka, pri práve na čiastkové plnenie plynie premlčacia doba pre každé čiastkové plnenie samostatne. Úrok z omeškania je čiastkovým a opakujúcim sa plnením, ktoré narastá každým dňom omeškania a veriteľovi každý deň omeškania vzniká nový, samostatný nárok. Je nesporné že právo na úrok z omeškania nie je možné požadovať v neobmedzenom časovom horizonte. Časové obmedzenie v podobe premlčacej doby, ktorá je 4 roky v súlade s Obchodným zákonníkom, platí pri úrokoch z omeškania tak, že pokiaľ omeškanie stále trvá a nie je premlčaný primárny záväzok, v rámci 4 ročnej premlčacej doby od uplatnenia, patrí veriteľovi nárok na úrok z omeškania za každý deň omeškania. Názor ktorý prezentoval žalovaný a súd prvej inštancie, že nárok na úrok z omeškania sa premlčuje spolu s istinou pohľadávky s pevne stanoveným časom od momentu kedy sa mohlo právo prvý raz uplatniť na súde, nie je správny a nie je aplikovateľný na opakujúce sa plnenia akým úrok z omeškania nepochybne je. Nárok na úrok z omeškania sa nepremlčuje naraz ako taký, ale premlčujú sa postupne jednotlivé nároky, pokiaľ sú staršie ako 4 roky spätne. K uvedenému názoru odkazuje aj spomínaný judikát NSSR č. 2Obdo 36/2010 na strane 7 odôvodnenia, druhý odstavec zhora. 17. Pokiaľ ide o uplatnenie nároku na úrok z omeškania, odvolací súd konštatuje že žalobca si nesprávne uplatňoval úrok z omeškania od 18.03.2009 teda od podania žaloby ohľadne istiny. V tomto smere žalobca nepostupoval správne a preto bolo potrebné jeho návrh čiastočne nepriznať. Odvolací súd priznal žalobcovi nárok v rozsahu 11 317,76 EUR. Táto suma predstavuje vyčíslený úrok z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 33 193,92 EUR od 06.08.2009 - teda spätne v rámci 4 ročnej premlčacej doby od podania žaloby v tejto veci dňa 06.08.2013 a do dňa úhrady istiny 08.03.2013. Časový úsek od 06.08.2009 do zaplatenia 08.03.2013 predstavuje 1310 dní omeškania a pri istine 33 193,92 EUR a sadzbe 9,50 % ročne, predstavuje priznaný nárok žalobcovi 11 317,76 EUR. Vo zvyšnej časti, teda úrok z omeškania za obdobie medzi 18.03.2009 a 06.08.2009, bol nárok na úrok z omeškania premlčaný a odvolací súd prihliadol na vznesenú námietku premlčania žalovaného. 18. Pokiaľ ide o trovy konania, odvolací súd rozhodoval v súlade s § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP, ako o trovách odvolacieho, tak aj o trovách na súde prvej inštancie. Pokiaľ ide o trovy konania na súde prvej inštancie, trovy priznal žalobcovi v súlade s § 255 ods. 2 CSP ako strane v spore úspešnejšej. Z uplatňovanej sumy 12 518,65 EUR, priznal žalobcovi nárok v rozsahu 11 317,76 EUR, čo je v percentuálnom vyjadrení úspech na 90,41 %. Tejto úspešnosti v spore zodpovedá náhrada trov konania vo výške dvojnásobku percent, ktoré prevyšujú 50% úspechu. Pri úspechu 90,41 % sa jedná o 40,41 %, ktoré prevyšujú 50 % sporu a teda keď na jedno percento úspešnosti pripadajú 2 % náhrady trov konania, sporovej strane prináleží náhrada trov konania určená percentom ako 80,82 %. Z uplatnenej náhrady trov konania na súde prvej inštancie, ktorú vyčíslil žalobca v odvolaní v sume 1416,86 EUR ako štyri úkony právnej služby po 287,14 EUR a 4 x režijný paušál 8,04 EUR plus DPH 20%, odvolací súd priznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu 80,82 %, teda v absolútnom vyjadrení vo výške 1 145,11 EUR. 19. Rovnako postupoval odvolací súd pri priznaní trov odvolacieho konania, pričom priznal žalobcovi náhradu za jeden úkon právnej služby v odvolacom konaní a to za spísanie a podanie odvolania na súd. Pri hodnote úkonu právnej služby 287,14 EUR a 8,39 EUR ako režijný paušál v roku 2015, predstavuje 100% náhrady 295,53 EUR. Pri úspechu 90,41 % ktoré mal žalobca v konaní, priznal súd náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 80,82 % a to je v absolútnom vyjadrení suma 238,85 EUR. 20. Odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie, bolo potrebné podľa § 388 CSP zmeniť, keďže neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie. 21. Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. ) Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).