Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/332/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316209190 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 08. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1316209190.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a členov senátu JUDr. Michaely Královej a Mgr. Patrície Železníkovej, vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti: S.: P., nar. XX.XX.XXXX, štátny občan SR a V., nar. XX.XX.XXXX, štátny občan SR, deti rodičov: matka - M. S., rod. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T. F. XX, XXX XX A., toho času bytom X E. W., W2 XNP, R., M. A., štátny občan SR, zastúpená Q.. Milan Ficek, advokát s.r.o., so sídlom Žilinská 14, 811 05 Bratislava, a otec - W.. V. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XX, XXX XX A., štátny občan SR, zastúpený JUDr. Evou Kubaskou, advokátkou so sídlom Miletičova 3/a, 821 08 Bratislava, o návrhu otca na nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie otca proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III zo dňa 26.05.2016, č.k. 37P/142/2016-20, jednohlasne (pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Uznesenie súdu prvej inštancie sa z r u š u j e a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava III uznesením zo dňa 26.05.2016, č.k. 37P/142/2016-20, vyhlásil, že nemá právomoc konať vo veci a nemá právomoc prijať predbežné opatrenie podľa článku 17 v spojení s článkom 20 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000. 2. Rozhodnutie právne odôvodnil čl. 1 ods. 1 písm. b/, čl. 1 ods. 2 písm. a/, c/, čl. 8 ods. 1, čl. 17 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a bodom 12 odôvodnenia Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „Nariadenie Brusel IIa), dôvodiac, že nevzhliadol v súdenej veci takú naliehavú potrebu úpravy pomerov vo vzťahu k maloletým, ktorá by prelomila i absenciu kritéria právomoci súdov Slovenskej republiky založenej na obvyklom pobyte maloletých detí vo M. A., naviac na území SR sa v čase rozhodovania zdržiaval výlučne otec maloletých detí, matka sa spolu s deťmi nachádzala na území M. A. a teda nebola splnená žiadna z podmienok na postup slovenského súdu podľa čl. 20 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa. 3. Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu podal odvolanie otec maloletých detí, žiadajúc, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil podľa § 221 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016 (ďalej len „O.s.p.“) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súdu prvej inštancie vytkol, že neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Uviedol, že výrok napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie považuje za nedostatočný a z hľadiska právnej istoty účastníkov za zmätočný, pretože v ňom absentuje ďalší výrok o tom, ako bude súd postupovať ďalej, či konanie zastaví alebo či postúpi vec inému orgánu. S poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ, osobitne na rozhodnutie C-532/2007, bol toho názoru, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s otázkou obvyklého pobytu maloletých detí, ako aj rodičov, keď vôbec túto otázku neskúmal, pričom sa uspokojil len so zhodným tvrdením rodičov. V tejto súvislosti opísal genézu a dôvody pobytu jeho rodiny vo M. A., pričom zdôraznil jeho dočasnosť. Poukázal na to, že dňa 12.08.2015 pracovne odišiel spolu s matkou a s ich maloletými deťmi na územie M. A., v R. si prenajali byt na dobu určitú od 12.08.2015 do 05.08.2017, nakoľko bolo zrejmé, že do A. sa sťahujú iba dočasne počas výkonu jeho a matkiných činností pre vysielajúcu spoločnosť Z., a.s. V roku 2016 spoločnosť rozhodla o prerušení ich pracovných činností vo M. A., avšak na Slovensko sa matka s deťmi už nevrátila. Ďalej uviedol, že za účelom realizácie styku s maloletými deťmi počnúc júnom 2016 odchádza z Bratislavy do M. A., kde zistil, že k matke a maloletým deťom sa nasťahoval partner matky V. P. pochádzajúci z A.. Zdôraznil, že maloleté deti sú štátnymi občanmi SR, matka naďalej poberá rodičovský príspevok a uplatňuje si Daňové bonusy v zmysle slovenského právneho poriadku. Pokiaľ ide o naliehavú potrebu úpravy pomerov vo vzťahu k maloletým deťom, mal za to, že táto je daná, keďže deti ťažko znášajú odlúčenosť od neho, majú nočné mory a podľa jeho názoru im psychickú ujmu spôsobuje to, že aktuálne majú mexickú opatrovateľku, ktorá nehovorí slovenským jazykom. Taktiež mal za to, že matka sa rozhodla zostať spolu s maloletými deťmi na území M. A. a keďže nedal súhlas s takýmto trvalým vysťahovaním detí, zadržiavanie detí na území M. A. označil za neoprávnené, s tým, že dňa - 17.06.2016 predložil Centru pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže v Bratislave Žiadosť o návrat maloletých detí v zmysle Haagskeho dohovoru z roku 1980. 4. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 65 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku a prejednal vec bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie otca je dôvodné. 5. Podľa ust. § 395 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku v znení účinného od 01.07.2016 (ďalej len „CMP“), ak § 396 CMP neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 6. Podľa ust. § 395 ods. 2 CMP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 7. Podľa ust. § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení účinného od 01.07.2016 (ďalej len „CSP“), ak tento zákon neustanovuje inak. 8. Podľa § 471 ods. 1 CSP, predbežné opatrenie nariadené predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa spravujú ustanoveniami tohto zákona o neodkladných opatreniach a zabezpečovacích opatreniach. 9. Podľa § 329 ods. 2 CSP, pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie. 10. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 11. Podľa § 389 ods. 1 písm. d/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak, nejde rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali. 12. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť, aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať. 13. Podľa čl. 2 ods. 11 Nariadenia Brusel IIa, pojem „neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie“ znamená premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa, ak a/ je porušením opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá má právne účinky, podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním a b/ za predpokladu, že v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto opatrovnícke právo aj skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností. 14. Podľa článku 8 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa, súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. 15. Podľa čl. 10 písm. b/ podpísm. i/ Nariadenia Brusel IIa, v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte a do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané. 16. Podľa článku 20 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa, v naliehavých prípadoch nebránia ustanovenia tohto nariadenia súdom členského štátu prijať predbežné opatrenia, vrátane ochranných opatrení, s ohľadom na osoby alebo majetok v tomto štáte, ktoré sú dostupné podľa práva tohto členského štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mal právomoc rozhodovať vo veci samej súd iného členského štátu. 17. V predmetnej veci sa otec maloletých detí domáhal návrhom doručeným na Okresný súd Bratislava III dňa 24.05.2016 nariadenia predbežného opatrenia v zmysle ust. § 74 a nasl. O.s.p., ktorým by boli na čas do rozvodu manželstva obe maloleté deti odovzdané do jeho osobnej starostlivosti. Z obsahu predloženého spisu odvolací súd pritom zistil, že matka sa spolu s maloletými deťmi zdržiava na území M. A. od 12.08.2015 až po súčasnosť. Premiestnenie detí z územia Slovenskej republiky na územie M. A. bolo odsúhlasené obidvomi rodičmi, ktorí pricestovali do A. len dočasne za výkonom svojich pracovných povinností. Situácia sa zmenila na jar roku 2016, kedy sa výkon pracovných povinností rodičov skončil a otec sa v priebehu mesiaca apríl 2016 vrátil na Slovensko. Dňa 07.03.2016 sa otec návrhom doručeným súdu prvej inštancie domáhal aj rozvodu manželstva, ako aj úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode. Poukázal na to, že s trvalým vysťahovaním detí do zahraničia, ktoré majú slovenské štátne občianstvo, nikdy nesúhlasil. 18. Ako prvoradé odvolací súd konštatuje, že konanie vo veci začalo dňa 24.05.2016, pričom na konanie sa aplikoval procesnoprávny kódex, ktorý bol v čase rozhodovania odvolacieho súdu zrušený. Týmto kódexom bol zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, účinný do 30.06.2016, zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý svoju účinnosť nadobudol dňa 01.07.2016. Procesné ustanovenia v konaniach v niektorých rodinnoprávnych veciach (akým je i súdená vec) boli však upravené zákonom č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku, ktorý nadobudol účinnosť taktiež dňa 01.07.2016. Z uvedeného dôvodu odvolací súd skúmal časovú koexistenciu skoršej právnej úpravy (zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku) a novej právnej úpravy (zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku). V tejto súvislosti konštatuje, že procesné právo na rozdiel od hmotného práva v prípade stretu novej a starej právnej úpravy je charakterizované princípom okamžitej aplikability nových procesnoprávnych noriem na všetky konania prebiehajúce na súde a začaté podľa doterajších (zrušených) predpisov. Naviac princíp okamžitej aplikability procesných noriem je komplementárny s osobitným pravidlom v podobe zachovania účinkov procesných úkonov vykonaných v „živých“ konaniach podľa zrušenej právnej úpravy, nazývaný aj ako princíp justifikácie účinkov procesných úkonov. Obsahom tohto princípu je skutočnosť, že procesné úkony subjektov súdneho konania vykonané počas platnosti a účinnosti skoršieho právneho predpisu sa vo sfére svojich účinkov prejavujú s relevanciou pre konanie samostatné aj počas účinnosti nového procesného predpisu. 19. Vzhľadom na zakotvenie uvedených princípov do samotného paragrafového znenia CMP (§ 395 ods. 1, 2 CMP), ako aj vzhľadom na vzťah subsidiarity medzi CMP a CSP (§ 2 ods. 1 CMP), odvolací súd uvádzal namiesto pojmov „súd prvého stupňa“ a „predbežné opatrenie“ použitých v rozhodnutí súdu prvej inštancie a i v následných podaniach účastníkov, pojem „súd prvej inštancie“ a „neodkladné opatrenie“, ktoré boli zavedené CSP a CMP. V zmysle uvedených zásad, najmä v zmysle princípu justifikácie účinkov procesných úkonov, postupoval odvolací súd aj pri prejednávaní námietky otca maloletých detí týkajúcej sa nedostatočnosti a zmätočnosti výroku napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, v ktorom absentoval ďalší výrok o tom, ako bude súd postupovať ďalej, či konanie zastaví alebo či postúpi vec inému orgánu. Odvolací súd predmetnú výtku vyhodnotil za dôvodnú a dodáva, že ust. § 104 ods. 1 O.s.p. jasne zakotvovalo, že po zistení nedostatku podmienky konania, ktorú nemožno odstrániť, bol súd povinný ex offo zastaviť konanie. 20. Pokiaľ ide o samotné odvolacie námietky otca maloletých detí týkajúce sa pochybenia súdu prvej inštancii pri ustálení obvyklého pobytu maloletých detí vo M. A., odvolací súd udáva, že definícia pojmu obvyklý pobyt nie je nikde obsiahnutá, súd pri posúdení otázky, či má osoba obvyklý pobyt na území určitého štátu, musí zobrať do úvahy všetky relevantné skutočnosti konkrétneho prípadu. Pre koncept obvyklého pobytu je totiž typickým jeho objektívny charakter. Podstatným je, kde sa osoba fakticky prevažne zdržiava a kde je ťažisko jej každodenného života, ako aj úmysel osoby zdržiavať sa na nejakom mieste. V tomto smere je teda významná najmä skutočnosť, kde sa osoba zdržuje, kde pracuje, študuje a pod. Pri posudzovaní obvyklého pobytu dieťaťa je navyše potrebné vziať do úvahy v závislosti od veku dieťaťa aj skutočnosť, kde je obvyklý pobyt osoby, ktorá sa stará o dieťa, kde dieťa navštevuje školské zariadenie a pod. Zároveň nemožno pri posudzovaní obvyklého pobytu opomenúť ani cieľ, ktorý prijatie tohto pojmu ako kritéria určujúceho právomoc súdov sledovalo. Týmto cieľom bola predovšetkým snaha o aplikáciu kritéria, ktoré je voči dotknutej osobe najspravodlivejšie a ktoré zabezpečuje, aby o veci týkajúcej sa určitej osoby konal súd štátu, ktorý je k danej osobe „najbližší“. Prihliadajúc na skutočnosť, že maloleté deti majú slovenské štátne občianstvo, ako i na skutočnosť, že maloleté deti sa nenachádzajú na území M. A. ani jeden rok, s tým, že od apríla 2016 sú tam bez súhlasu otca, je potrebné pri ustálení ich obvyklého pobytu rozlišovať medzi oprávneným a neoprávneným zadržiavaním dieťaťa. Na rozdiel od pojmu obvyklý pobyt, samotný pojem neoprávnené zadržiavanie dieťaťa definuje Nariadenie Brusel IIa vo svojom článku 12 ods. 11. Keďže otec ako jeden z rodičov maloletých detí S. má k nim na základe Zákona o rodine opatrovnícke právo a toto právo aj skutočne vykonával vo M. A., možno uzavrieť, že vzhľadom na jeho nesúhlas s pobytom detí v cudzine, na terajší pobyt maloletých detí treba nazerať ako na neoprávnené zadržiavanie. Pritom je zrejmé, že v danej veci neboli splnené podmienky predpokladané čl. 10 písm. b/ Nariadenia Brusel IIa, nemožno dospieť k záveru, že v prípade neoprávneného zadržiavania maloletých detí S. matkou na území M. A., tieto tam nadobudli svoj obvyklý pobyt. 21. V nadväznosti na uvedené, odvolací súd sa stotožnil s odvolacími argumentmi otca o tom, že obvyklý pobyt maloletých detí je stále na území Slovenskej republiky a teda v zmysle čl. 8 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa má právomoc vo veci konať slovenský súd. Z uvedeného dôvodu nebol súd prvej inštancie oprávnený posudzovať podmienky na prijatie predbežného alebo ochranného opatrenia podľa čl. 20 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa, ale mal skúmať podmienky na nariadenie neodkladného opatrenia podľa vnútroštátneho práva. Predmetný článok Nariadenia Brusel IIa totiž predstavuje výnimku zo systému právomocí upraveného Nariadenia Brusel IIa a stanovuje, že súdy členského štátu, kde sa nachádza dieťa, sú oprávnené za určitých podmienok prijať predbežné alebo ochranné opatrenia stanovené zákonom tohto štátu, napriek tomu, že uvedené Nariadenia Brusel IIa zveruje súdu iného členského štátu právomoc rozhodnúť vo veci samej. 22. V zmysle ust. § 391 ods. 3 CSP odvolací súd udáva, že z dôvodu právomoci slovenských súdov konať o návrhu otca na nariadenie neodkladného opatrenia, bude súd prvej inštancii povinný posúdiť jeho návrh v zmysle ust. § 360 a nasl. CMP v spojení s § 324 a nasl. CSP. 23. Možno preto uzavrieť, že postupom súdu prvej inštancie došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, pretože vyhlásením o nedostatku právomoci súdu v rozpore s Nariadením Brusel IIa sa jeho účastníkovi (otcovi maloletých detí) znemožnila realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. 24. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b/, d/ CSP zrušil a v zmysle ust. § 389 ods. 2 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutie odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).