Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/118/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1409205891 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1409205891.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: H.. Q. C., D.., O. O., W. XX, zastúpený JUDr. Irenou Dubravčíkovou, advokátkou, Bratislava, Slovinec 73, proti žalovanému: Slovenská národná akreditačná služba, Bratislava, Karloveská 63, IČO : 30 809 673, o neplatnosť končenia pracovného pomeru výpoveďou a náhradu mzdy, na odvolania žalobcu i žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 9. 10. 2013 č.k. 5C 119/2009 - 228, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : 1/ Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie určil, že výpoveď z pracovného pomeru v zmysle ust. § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny zo dňa 21. 1. 2009 doručená žalobcovi žalovaným dňa 22. 1. 2009 je neplatná a že pracovný pomer naďalej trvá. Zároveň uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 15.527,52 € spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 1.293,96 € od 11. 6. 2009 až do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 1.293,96 € od 11. 7. 2009 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 1.293,96 € od 11. 8. 2009 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 1.293,96 € od 11. 9. 2009 až do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 1.293,96 € od 11. 10. 2009 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 1.293,96 € od 11. 11. 2009 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 1.293,96 € od 11. 12. 2009 až do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 1.293,96 € od 11. 1. 2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 1.293,96 € od 11. 2. 2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 1.293,96 € od 11. 3. 2010 až do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 1.293,96 € od 11. 4. 2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 1.293,96 € od 11. 5. 2010 do zaplatenia; vo zvyšku návrh žalobcu na náhradu mzdy zamietol. Vyhradil si právo rozhodnúť o trovách konania samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2/ V odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca u žalovaného pacoval od r. 1999; dňa 28. 7. 2008 obdržal žalobca od žalovaného list, ktorým ho tento upozornil na porušenie pracovnej disciplíny a dňa 22. 1. 2009 bola žalobcovi na pracovisku doručená výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny v zmysle ust. § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce. Žalobca namietal neplatnosť výpovede z dôvodu jej neprerokovania vopred s odborovou organizáciou v zmysle ust. § 74 Zák. práce. Žalovaný uznal z tohto dôvodu neplatnosť výpovede danej žalobcovi, súd prvej inštancie sa vzhľadom na uvedené touto otázkou ďalej nezaoberal a vychádzal z toho, že pracovný pomer žalobcu nebol skončený platne. 3/ Následne sa zaoberal žalobcom uplatneným nárokom na priznanie mu náhrady mzdy. Vychádzal z toho, že žalobca oznámil žalovanému dňa 23. 4. 2009, že trvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával, čo mal súd prvej inštancie preukázané z listu žalobcu zo dňa 23. 4. 2009. Súd prvej inštancie preto žalobcovi priznal náhradu mzdy počnúc uvedeným dátumom, za celkom 12 mesiacov. Za prevyšujúce obdobie žalobcovi náhradu mzdy nepriznal a v tejto časti preto žalobu žalobcu zamietol. Priznanú náhradu mzdy za 12 mesiacov vo výške 15.527,52 € považoval za dostatočnú, keď zohľadnil skutočnosť, že žalobca je poberateľom starobného dôchodku, pričom poberateľom starobného dôchodku je už niekoľko rokov, t.j. aj v čase ( neplatného ) skončenia pracovného pomeru. Žalobca teda ani v období po neplatnom skončení pracovného pomeru nezostal bez príjmu. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v tejto časti odôvodnil ďalej celkovou nepriaznivou hospodárskou a finančnou situáciou žalovaného ako príspevkovej organizácie štátu a dospel k záveru, že priznanie žalobcom požadovanej náhrady mzdy v rozsahu viac než 53 mesiacov by bolo neprimerané. Pri výpočte priznanej náhrady mzdy súd prvej inštancie postupoval s poukazom na ust. § 134 Zák. práce, keď za rozhodujúce obdobie považoval obdobie mesiacov október až december 2008, kedy brutto mzda žalobcu predstavovala celkom 3.636,52 €; žalobca v tomto období odpracoval spolu 397,5 hodín. Súd prvej inštancie zistil priemerný mesačný zárobok žalobcu vo výške 1.293,96 €, za 12 mesiacov potom 15.527,52 €. Keďže nevyplatením náhrady mzdy v lehote splatnosti sa žalovaný dostal do omeškania, vznikla mu tiež povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania z jednotlivých súm náhrady mzdy zodpovedajúcich priemernému mesačnému zárobku žalobcu, odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti náhrady mzdy, t.j. 10.deň kalendárneho mesiaca, vo výške 9 % ročne ( § 3 ods. 1 nar. vlády č. 87/1995 Z.z. ). Svoje rozhodnutie o priznaní úrokov z omeškania žalobcovi oprel súd prvej inštancie o závery Najvyššieho súdu SR v jeho uznesení zo dňa 17. 12. 2009 sp. zn. 1 Cdo 116/2008. 4/ Súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodný návrh žalovaného, aby rozhodol o skončení pracovného pomeru žalobcu, nakoľko od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával, keďže pozícia žalobcu je dlhodobo obsadená kvalifikovaným zamestnancom. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v tejto časti odôvodnil tým, že žalovaný v konaní nijako nepreukázal, že by pracovné miesto žalobcu bolo obsadené, pričom nezistil ani žiadne iné dôvody, pre ktoré by nebolo možné od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. 5/Uvedený rozsudok napadli včas podaným odvolaním ako žalobca, tak i žalovaný. Žalobca napadol predmetný rozsudok vo výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol jeho žalobu o náhradu mzdy vo zvyšku ( t.j. nad rámec priznaných 12 mesiacov ). Žalobca poukazoval v odvolaní na ust. § 97 ods. 1 Zák. práce v znení platnom ku dňu doručenia výpovede, ako aj ust. § 79 ods. 2 Zák. práce. Žalovaný v konaní navrhol, aby súd prvej inštancie žalobcovi priznal náhradu mzdy iba za 12 mesiacov, keď mal za to, že vyššia náhrada mzdy by bola v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko žalobca je poberateľom starobného dôchodku a teda nezostal bez príjmu. Tejto žiadosti súd prvej inštancie vyhovel. Žalobca potvrdil, že bol poberateľom starobného dôchodku už dlhšiu dobu pred tým, ako s ním žalovaný neplatne skončil pracovný pomer, a teda popri dôchodku mu bola vyplácaná aj mzda. Žalovaný v tom čase túto situáciu za rozpornú s dobrými mravmi nepovažoval, preto jeho postoj, že po daní neplatnej výpovede táto skutočnosť má byť v rozpore s dobrými mravmi, je nelogický. Žalovaným použitý argument preto nemôže obstáť. Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že aplikácia ust. § 79 ods. 2 Zák. práce v znení platnom ku dňu doručenia výpovede, v čo do možnosti zníženia alebo nepriznania náhrady mzdy, má byť výnimočná. To preto, aby zamestnávatelia, ktorí porušia právnu úpravu pri skončení pracovného pomeru, nekalkulovali automaticky s možnosťou zníženia resp. nepriznania náhrady mzdy. Preto žalobca trval na priznaní náhrady mzdy za celé obdobie. V tejto súvislosti poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 157/2010, ktoré vykladá ust. § 79 ods. 2 Zák. práce s prihliadnutím na spoločensko-politické zmeny, ku ktorým došlo po r. 1989. Poukazoval v ňom na č. 2 ods. 3 Ústavy SR, ktorý stanovil, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Ústava tak stanovila zásadu rešpektujúcu hodnotu slobody konania. Jej zmyslom je, že právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom a v jeho medziach. Interpretácia vychádzajúca z predpokladu, že zamestnanec, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, je povinný zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s čl. 2 ods. 2/ Ústavy SR, pretože táto povinnosť neexistuje. Z nejestvujúcej povinnosti nemožno pre zamestnanca vyvodzovať nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, resp. nepriznania náhrad mzdy. Žalobca k uvedenému dodal, že potom ust. § 79 ods. 2 Zák. práce je nutné vykladať tak, že súd môže náhradu mzdy znížiť, resp. nepriznať iba výnimočne, ak by výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce, pričom rozpor s dobrými mravmi podľa h.u. judikátu nemôže spočívať v tom, že sa zamestnanec počas súdneho sporu nezamestnal. Ust. § 79 ods. 2 Zák. práce nemôže byť aplikované tak, že sa tým bude negovať poskytnutie ochrany zamestnancovi, ktorá mu vyplýva z ods. 1 tohto paragrafu, a aby sa vyplatilo konať protiprávne. Touto obranou žalobcu sa súd prvej inštancie nezaoberal, spomínaný judikát NS SR vôbec nevyhodnotil. Žalobca tiež doložil do spisu dôkaz, že riešil otázku svojho zamestnania v priebehu súdneho konania a o tejto skutočnosti informoval súd listom zo dňa 30. 9. 2013, ktorý súd nevzal na vedomie pri rozhodovaní o výške náhrady mzdy a nevyhodnotil ho ako dôkaz. Argument súdu prvej inštancie o celkovej nepriaznivej hospodárskej a finančnej situácii žalovaného neobstojí, keďže v tomto smere nebol vykonaný jediný dôkaz, nie je preto jasné, ako súd k takémuto záveru dospel. Navyše v súvislosti s priznaním náhrady mzdy je úplne irelevantné aká je hospodárska situácia žalovaného - tento stav nemôže mať vplyv na hodnotenie žalovaného nároku. Žalovaný nie je príspevková ( ani rozpočtová ) organizácia. Ako akreditačný a kontrolný orgán je samofinancujúcou organizáciou, nezávislou od všetkých zainteresovaných strán vrátane orgánov štátnej správy. Žalobca dodal, že ako hlavný dôvod neplatnosti výpovede namietal vykonštruovanosť výpovedného dôvodu. svoju prácu vykonával zodpovedne a s najväčšou kvalifikáciou po celú dobu 15 ročného pôsobenia u žalovaného ako jeden z jej zakladateľov. Aj preto postup vtedajšieho vedenia žalovaného považoval za nekorektný až urážajúci. Žalobca v ním napadnutej časti navrhoval rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 6/ Žalovaný napadol rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, že pracovný pomer žalobcu naďalej trvá, a to z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm.c/, d/ a f/ O.s.p. Žalovaný namietal, že prvoinštančný súd nedostatočne prihliadal ku skutočnosti, uvádzané v jeho stanovisku zo dňa 4. 10. 2013 a ani nezisťoval žiadne iné dôvody, pre ktoré by bolo potrebné rozhodnúť, že sa pracovný pomer končí, ani uložením povinnosti predložiť listinné dôkazy ani vypočutím štatutára žalovaného. Pracovný pomer žalobcu sa neplatne skončil dňa 30. 4. 2009; dovtedy žalobca vykonával funkciu referenta na odbore akreditácie certifikačných orgánov, inšpekčných orgánov a overovateľov. Na túto pracovnú pozíciu nastúpil dňa 12. 5. 2010 H.. K., ktorého pracovný pomer sa skončil dňa 12. 5. 2011. Dňa 1. 9. 2011 bola uzatvorená pracovná zmluva s H.. F. V.. Táto bola poverená výkonom funkcie vedúcej sekcie ( podľa nového organizačného poriadku žalovaného ide o funkciu odborného garanta ). Na miesto referenta ( podľa nového organizačného poriadku ide o funkciu špecialistu / gestora /) nastúpil dňa 1. 9. 2013 H.. W. Q.. Na základe vnútorného listu riaditeľa č. 05/12 sa odbor akreditácie certifikačných a inšpekčných orgánov a overovateľov premenoval na odbor akreditácie certifikačných orgánov a overovateľov. Žalovaný ďalej vo svojom odvolaní poukazoval na to, že rozhodnutím riaditeľa RR-Š2 Organizačný poriadok SNAS zo dňa 10. 5. 2013 žalovaný uskutočnil rozsiahlu organizačnú zmenu, ktorá mala za následok zmenu organizačnej štruktúry, organizácie práce, zmenu pracovných funkcií vrátane pracovných náplní zamestnancov. Organizačným poriadkom boli vytvorené nové funkcie odborného garanta, špecialistu ( gestora ) a špecialistu ( posudzovateľa ) s novou pracovnou náplňou a žiadna z týchto novovytvorených pozícií nezodpovedá funkcii referenta, ktorú vykonával žalobca. Od 30. 4. 2009 uplynuli viac ako štyri roky, počas ktorých došlo k zmenám mnohých dokumentov vrátane príslušných technických noriem, ktorých dobrá znalosť je základným predpokladom vykonávania činnosti špecialistu ( gestora ), špecialistu ( posudzovateľa ) a odborného garanta. Zásadná zmena v oblasti akreditácie nastala aj na európskej úrovni ( nariadenie Európskeho parlamentu a Rady /ES/ č. 765/2008 ), ktorá bola implementovaná na národnú úroveň v podobe zákona č. 505/2009 Z.z. Žalobca bol 13. 8. 2009 vyradený z evidencie vedúcich posudzovateľov; už počas trvania pracovného pomeru dlhšiu dobu nespĺňal požiadavky na vykonávanie činnosti vedúceho posudzovateľa v oblasti akreditácie orgánov certifikujúcich osoby, produkty a systémy manažérstva. V evidencii bol ponechávaný len z dôvodu, že počas trvania pracovného pomeru existoval predpoklad, že si obnoví plnenie všetkých podmienok, ktoré musí spĺňať vedúci posudzovateľ. U žalobcu v súčasnosti nie sú splnené predpoklady na výkon vyššie uvedených funkcií v zmysle platných interných predpisov žalovaného, ktoré sú v súlade s medzinárodnými požiadavkami kladenými na osoby pôsobiace v procese akreditácie. Na výkon funkcie špecialistu ( gestora ) je potrebné úspešne absolvovať zaškolenie a mať minimálne znalosť príslušných dokumentov upravujúcich poskytovanie akreditačných služieb vrátane znalosti príslušných právnych predpisov, najmä zákona č. 71/1967 Zb. Vytvorenie predpokladov na plnenie príslušných požiadaviek na výkon funkcie špecialistu ( posudzovateľa ) by si vyžadovalo minimálne rok pre jednu oblasť akreditácie ( napr. akreditácie orgánov certifikujúcich osoby ), keďže by bolo potrebné úspešne absolvovať základné školenie posudzovateľov v danej oblasti akreditácie, vykonať pozorovanie posudzovateľa pri posudzovaní, po vymenovaní za posudzovateľa vykonať trikrát posudzovanie ako posudzovateľ zaradený do posudzovanej skupiny s kladným hodnotením. Na výkon funkcie vedúceho posudzovateľa je nevyhnutné v súlade s internými predpismi žalovaného úspešne absolvovať základné školenie vedúcich posudzovateľov, vykonať pozorovanie vedúceho posudzovateľa pri posudzovaní, vykonať posudzovanie ako asistent vedúceho posudzovateľa s kladným hodnotením. Uvedené by si vyžadovalo opäť minimálne jeden rok pre jednu oblasť akreditácie. Na výkon funkcie odborného garanta je nevyhnutné pôsobiť ako aktívny vedúci posudzovateľ. Viac než štvorročná absencia žalobcu v oblasti poskytovania akreditačných služieb je závažným nedostatkom a prekážkou toho, aby trval pracovný pomer žalobcu; jeho návrat by pre žalovaného znamenal zamestnanca, ktorého nemožno použiť na plnenie pracovných povinností z dôvodu absencie potrebných kvalifikačných predpokladov. Žalovaný navrhoval v ním napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že odvolací súd rozhodne, že pracovný pomer žalobcu sa končí. 7/ Na odvolanie žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný tak, že žiadal rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bol návrh žalobcu vo zvyšku zamietnutý, ako vecne správny potvrdiť. Zopakoval, že v priebehu konania pred súdom prvej inštancie navrhol, aby bola žalobcovi priznaná náhrada mzdy v rozsahu najviac 12 mesiacov, keďže žalobca po skončení pracovného pomeru nezostal bez príjmu a nehľadal si aktívne zamestnanie. Na základe rozhodnutia Sociálnej poisťovne sa žalobca stal od 5. 10. 2005 poberateľom starobného dôchodku už od 1. 2. 2005. Žalobca teda poberal okrem mzdy aj dôchodok, čo žiadny právny predpis nezakazoval, preto takúto situáciu žalovaný ani nemohol vnímať ako rozpornú s dobrými mravmi. Tiež by porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak by k žalobcovi ako poberateľovi dôchodku, pristupoval iným spôsobom ako k ostatným zamestnancom. požiadavku žalobcu, aby mu bola priznaná náhrada mzdy až do právoplatného skončenia veci, čo vtedy predstavovalo viac ako 53 mesiacov, považuje žalovaný za cielenú snahu žalobcu zabezpečiť si bezprácny príjem, čo je v rozpore s dobrými mravmi. Rozsah priznanej náhrad mzdy žalovaný považuje za dostatočný, v konečnom dôsledku to pre žalobcu bude znamenať vyšší príjem ako v súčasnosti. Nie je pravdou, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnutý dôkaz a zároveň nesprávne posúdil vec vo vzťahu k písomnému potvrdeniu o hľadaní si zamestnania. Žalobca na pojednávaní dňa 11. 9. 2013 na otázku súdu, či si po skončení pracovného pomeru u žalovaného hľadal zamestnanie, odpovedal, že si zamestnanie nehľadal. Žalovaný sa od 1. 1. 2010 transformoval zo štátnej príspevkovej organizácie na verejnoprávnu inštitúciu. Súd prvej inštancie hospodársku a finančnú situáciu žalovaného opísal správne. Žalovaný nie je žiadnym spôsobom napojený na štátnym rozpočet a musí byť v plnom rozsahu samofinancovaný, t.j. na úhradu nákladov si musí zarobiť len vlastnou činnosťou. K zhoršeniu hospodárskeho výsledku nesporne povedie aj uloženie povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy s príslušenstvom; avšak priznanie náhrady mzdy na d rozsah 12 mesiacov by sa negatívne odrazilo nielen na hospodárskom výsledku žalovaného, ale by malo aj negatívny dopad na zamestnancov, ktorí prispeli k vytvoreniu hospodárskeho výsledku. Tvrdenie, že výpoveď žalobcu bola vykonštruovaná a že spôsobila diskreditáciu osoby žalobcu nebola v konaní preukázaná, ide len o osobné a subjektívne dojmy žalobcu, preto nebolo potrebné aby sa s nimi súd prvej inštancie vysporiadaval v rozsudku. Žalobca na pojednávaniach namietal neplatnosť výpovede prevažne z dôvodu jej neprerokovania s odborovou organizáciou , t.j. porušenia § 74 Zák. práce. Tento nedostatok výpovede žalovaný aj uznal. 8/ Na odvolanie žalovaného sa písomne vyjadril žalobca tak, že navrhoval odvolanie ako neopodstatnené zamietnuť. Žalobca uviedol, že považuje rozhodnutie prvoinštančného súdu v časti, v ktorej vyslovil, že pracovný pomer trvá, za správne, keďže žalovaný svoje tvrdenie nijako nepreukázal. Obrana žalovaného uvedená v jeho odvolaní je irelevantná, nakoľko dokazovanie bolo skončené a nové dôkazy už predkladať nemožno. Aj keď u žalovaného došlo k organizačným zmenám a k zmene v pracovných náplniach, neznamená to, že by vysoká odborná kvalifikácia žalobcu nebola pre obsadenie niektorej z pozícií dostatočná. 9/ Dňa 9. 11. 2015 doručil žalobca odvolaciemu súdu doplňujúce stanovisko k odvolaniu žalovaného, v ktorom uviedol, že svoju prácu u žalovaného vykonával len pri výkone iných činností vyplývajúcich z pracovnej zmluvy, a to prakticky od založenia organizácie žalovaného, na ktorom sa osobne podieľal. Plnil pritom celý rad úloh systémového i odborného charakteru v oblasti akreditácie na úrovni vrcholového manažmentu SNAS. Preto žalobca nepripúšťa akékoľvek spochybňovanie a degradáciu výsledkov jeho práce pre žalovaného. Nedeliteľnou súčasťou uvedených funkcií bola o.i. aj aktívna účasť na práci v medzinárodných organizáciách v oblasti akreditácie ( EA - v rámci Európskej únie, ILAC, IAF - na celosvetovej úrovni ), aktívna účasť na práci ich výborov s priamou účasťou na ich valných zhromaždeniach organizovaných v rôznych krajinách ako oficiálne menovaný zástupca SNAS a SR. Aj v súčasnosti tu existuje celý rad úloh, na plnení ktorých je žalobca aj dnes spôsobilý aktívne spolupracovať. Po náhlom a neodôvodnenom odvolaní z uvedených funkcií žalobca ponúkal využitie svojich odborných vedomostí a skúseností vtedajšiemu novému riaditeľovi žalovaného, ale bezúspešne. Neboli akceptované ani požiadavky iných vtedajších vedúcich pracovníkov na využitie jeho odbornosti. Uvedené predstavuje ďalší nezvratný dôkaz žalobcovho úsilia pri hľadaní práce s maximálnym využitím odborných vedomostí, skúseností a schopností a to priamo u žalovaného, bez rizika akéhokoľvek konfliktu záujmov. Výkon posudzovania žalobca vykonával z veľkého záujmu o uvedenú činnosť, bol bývalým pracovníkom metrologického laboratória Slovenského metrologického ústavu. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného s poukazom na jeho hospodársku a finančnú situáciu, žalobca uviedol, že súčasné ohrozenie činnosti žalovaného si žalovaný zavinil sám, keď nové vedenie žalovaného po odvolaní žalobcu vyplatilo za audity 2 milióny korún, ktoré neboli spočiatku zahrnuté v rozpočte žalovaného na rok 2008; audity boli značne predražené a aj neopodstatnené. Žalobca ako vtedajší riaditeľ nesúhlasil s odporúčanou výškou úhrady na vykonanie uvedených auditov. Ďalšia vysoká suma bola vyčlenená na nezmyselný a predražený prieskum činnosti žalovaného a na vypracovanie nového návrhu zákona o akreditácii. To všetko dostalo organizáciu žalovaného v hospodárení v r. 2008 a 2009 do straty a zamestnancom neboli vyplatené odmeny. Úsilie žalobcu tomu zabrániť ho stálo pozíciu riaditeľa, následnú perzekúciu a vykonštruovanú výpoveď. Na obhajobu žalobcovho postupu vtedy nevystúpil nikto. Oprávnené nároky žalobcu na plnú náhradu mzdy tak nemožno považovať za ohrozenie hospodárenia a činnosti organizácie žalovaného. Žalovaný má právo na refundáciu výdajov spojených s auditmi, prieskumom a pod., túto si ale žalovaný doteraz neuplatnil. Žalovaný je tiež povinný vytvoriť a udržiavať rezervný fond, do ktorého po dobu súdneho sporu mohol odvádzať predpokladaný objem finančných prostriedkov na prípadnú úhradu náhrady mzdy a príslušenstva. 10/ Na písomné vyjadrenia žalobcu reagoval žalovaný písomným podaním ( č.l. 262 spisu ), v ktorom zopakoval, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie ohľadom priznania náhrady mzdy v rozsahu len 12 mesiacov; žalobca je starobný dôchodca, vyššia náhrada mzdy by zhoršila finančnú situáciu žalovaného s negatívnym dosahom na poskytovanie akreditačných služieb. Dodal, že podnikol viacero krokov za účelom uzavretia zmieru vo veci. Žalobca ale záujem o dohodu neprejavil a trval na rozhodnutí súdu. Žalovaný svoju žiadosť o rozhodnutie súdu o skončení pracovného pomeru z dôvodov, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával, čo žalovaný odôvodňoval rozsiahlymi organizačnými zmenami a obsadením relevantných pozícií kvalifikovanými zamestnancami. Zopakoval, že od skončenia pracovného pomeru so žalobcom došlo k zásadným zmenám v právnej úprave v oblasti akreditácie, a to aj medzinárodných dokumentov. Medzi požiadavky na potvrdenie odbornej spôsobilosti patria napr. odborné referencie, certifikáty, vykonané posudzovania, atestácie. Žalovaný sa preto nestotožňuje s tvrdením žalobcu o jeho vysokej odbornej kvalifikácii; žalobca nie je zamestnaný od r. 2009, ako bolo preukázané v konaní, nepokúšal sa nájsť si prácu. Nepredložil tiež žiadne dôkazy o udržiavaní si dostatočnej odbornosti a kvalifikácii pre výkon činností pre žalovaného. Žalovaný pravidelne organizuje školenia a semináre pre udržiavanie odbornosti, informácie o nich sú prístupné verejnosti na webovom sídle žalovaného. Žalobcovi nikto od r. 2009 nebránil zúčastniť sa na týchto školeniach a seminároch, prípadne sa zúčastniť na iných, ktoré organizovali iní organizátori ( napr. Slovenský metrologický ústav ). Žalobca nepredložil žiadny dôkaz o vykonávaní činnosti v oblasti akreditácie a posudzovania zhody, o udržiavaní si odbornosti formou školení a seminárov alebo inej činnosti, ktorá by mohla preukazovať jeho aktuálnu kvalifikáciu, nemá žalovaný žiadne dôkazy o údajnej odbornosti žalobcu. Dodal, že tvrdenia žalobcu o jeho údajnej perzekúcii, vykonštruovanej výpovedi sa neopierajú o žiadne dôkazy. 11/ Na ostatné vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca písomným podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 10. 11. 2016 ( č.l. 271 spisu ), v ktorej zotrval na svojich doterajších prednesoch a vyjadreniach. Dodal, že mal záujem na uzavretí zmieru vo veci, avšak žalovaný nebol ochotný stiahnuť výpoveď a podmienky zmieru ( náhrada mzdy, krátenie dôchodku ) a súvisiace ujmy nepovažoval za korektné. Žalovaný podmienky zmieru postupne menil v jeho neprospech a vyvolával tak narastajúcu pochybnosť o ich splnení pri mimosúdnom urovnaní veci. Žalobca si uvedomuje svoju situáciu aj situáciu žalovaného, on však nezavinil, že súdne konanie stále nie je ukončené. Domnieva sa, že by mohol byť stále pre žalovaného užitočný. Žalovaný poukazuje na jeho súčasnú neinformovanosť o platných novoprijatých dokumentoch. Tieto sú však prevzaté alebo rozpracované na základe medzinárodných dokumentov, pričom na príprave ich návrhov sa v minulosti žalobca osobne zúčastňoval. Oboznámenie sa s konečným alebo aktualizovaným znením predmetných dokumentov pre žalobcu nepredstavuje žiadny problém. Dodal, že si nevie dobre predstaviť svoje pôsobenie v organizácii za terajších vzájomných vzťahov s vedením žalovaného. Nemá v úmysle zotrvávať nasilu v organizácii, ktorá o jeho prácu nestojí, považuje ale za nespravodlivé, aby z nej odchádzal na základe súdneho rozhodnutia o neplatnosti výpovede; preto považuje rozhodnutie súdu o pokračovaní pracovného pomeru za spravodlivé. Tiež považuje za oprávnené, aby o svojom odchode z organizácie rozhodol on sám. Uvedené vyjadrenie odvolací súd už žalovanému nedoručoval, nakoľko neobsahovalo žiadne informácie podstatné pre rozhodnutie veci, a teda to nebolo potrebné pre zachovanie práva na spravodlivý proces. 12/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 13/ Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaných odvolaní žalobcu aj žalovaného ( t.j. vo výroku o tom, že pracovný pomer naďalej trvá a vo výroku o zamietnutí návrhu vo zvyšku náhrady mzdy ) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolania ako žalobcu tak i žalovaného nie sú dôvodné. 14/ K nepriznaniu náhrady mzdy v rozsahu prevyšujúcom zákonný nárok 12 mesiacov ( ust. § 79 ods. 2 Zák. práce, platného v rozhodnom období ) odvolací súd uvádza, že zamietnutie návrhu žalobcu v tejto časti považuje za rozhodnutie vecne správne, hoci nemožno súhlasiť so všetkými dôvodmi, o ktoré súd prvej inštancie oprel svoje rozhodnutie v tejto časti. Predovšetkým obrana žalovaného - s ktorou sa súd prvej inštancie stotožnil - že priznanie náhrady mzdy za obdobie aj nad 12 mesiacov by mala na ekonomické a finančné postavenie žalovaného nepriaznivý dopad, je irelevantná. Posudzovanie nároku na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru nemožno robiť závislým od ekonomickej či finančnej kondície povinného zamestnávateľa. Pokiaľ ide o ďalší dôvod, a to že žalobca je a aj bol v čase dania mu ( neplatnej ) výpovede z pracovného pomeru dôchodcom, vyhodnotil tento odvolací súd ako opodstatnený. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca sa po skončení pracovného pomeru nikde nezamestnal, pričom prácu si ani nehľadal, s jedinou výnimkou, kedy sa krátko po skončení pracovného pomeru zaujímal o možnosť získať prácu v spoločnosti Q-TEST plus, s.r.o. ( čestné vyhlásenie obchodnej spoločnosti Q-TEST plus, s.r.o. zo dňa 18. 9. 2013, č.l. 221 spisu ), avšak bez úspechu. Žalobca sa rozhodol v tomto smere pasívne čakať na výsledok súdneho konania, s tým, že svoje životné náklady financoval z príjmu, ktorý predstavoval starobný dôchodok. Z výpovede žalobcu na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 7. 11. 2012 ( č.l. 177 spisu ) vyplýva, že žalobca odmietol uviesť konkrétnu výšku starobného dôchodku, ktorá mu bola priznaná. Aj keď je nutné dať za pravdu argumentácii žalobcu, že po skončení pracovného pomeru nebol povinný sa zamestnať, resp. to, že sa nezamestnal, nemôže mať pre neho nepriaznivé následky v podobe zníženia náhrady mzdy alebo nepriznania mu náhrady mzdy vôbec ( uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 157/2010 ), informácia o výške jeho príjmu ( napr. v podobe dôchodku ) je podľa odvolacieho súdu skutočnosťou s významnou relevanciou pre posúdenie dôvodnosti takéhoto nároku, resp. jeho výšky. Ustanovenie § 79 ods. 2 Zák. práce totiž dovoľuje súdu za určitých podmienok náhradu mzdy nad rámec zákonného nároku ( v prejednávanej právnej veci nad rámec 12 mesiacov ) nielen nepriznať vôbec ale napr. tiež znížiť. Odvolací súd preto konanie žalobcu - neoznámiť údaj o výške ním poberaného dôchodku - pre účely rozhodnutia o jeho nároku na náhradu mzdy za obdobie presahujúce zákonný nárok 12 mesiacov - považuje za účelový a ako taký odporujúci dobrým mravom, čo bol dôvod, pre ktorý vyhodnotil rozhodnutie súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku ako vecne správne. 15/ Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného, smerujúce proti výroku o tom, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného naďalej trvá, posúdil odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v tomto výroku ako vecne správne. Žalovaný svoju obranu postavil na argumentácii, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával na tom, že od odchodu žalobcu z organizácie žalovaného prešla organizácia hlbokými organizačnými zmenami, pracovné pozície v organizácii sú obsadené kvalifikovanými zamestnancami, ktorým sa zásadným spôsobom zmenili pracovné náplne a že žalobca z hľadiska kvalifikácie nedisponuje aktuálnymi vedomosťami a poznatkami. Uvedené argumenty ale podľa odvolacieho súdu nie sú relevantné. Odvolací súd zastáva názor, že od žalovaného by nebolo možné spravodlivo požadovať, aby naďalej zamestnával žalobcu v prípadoch, kedy by sa napr. organizácia žalovaného nachádzala v konkurze, likvidácii, alebo pokiaľ by žalovaný napr. zo zdravotných dôvodov nebol schopný vykonávať prácu pre žalovaného. Žiadny z takýchto dôvodov ale v konaní zistený nebol ( ani ich žalovaný netvrdil ). Organizačná zmena, či zmena v pracovnej náplni, obsadenie pôvodného pracovného miesta iným zamestnancom nie je takou prekážkou, ktorá by mohla brániť žalovanému v ďalšom zamestnávaní žalobcu. 16/ Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil ( hoci čiastočne z iných dôvodov ). 17/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, keď o tomto rozhodne súd prvej inštancie podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. 18/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 CSP ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 CSP ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta CSP ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 CSP ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 CSP ).