Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/645/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512219780 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1512219780.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobkyne: U. Š., F. C. XX, F., zastúpenej JUDr. Michalom Huttom, advokátom so sídlom Bezekova 13, Bratislava, proti žalovanému: Y. Š., F. C. XX, F., o zaplatenie 17.372,80 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 15.mája 2014, č.k. 15C 133/2012-146, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej p o t v r d z u j e . Vo výroku o náhrade trov konania rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania vo výške 4.150,12 eur, na účet právneho zástupcu žalobkyne, do troch dní. Žalobkyni priznáva náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom zo dňa 15. mája 2014 č.k. 15C 133/2012 - 146 uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 17.372,80 eur k spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 03. 07. 2012 do zaplatenia a trovy konania vo výške 3.851,29 eur a z toho súdny poplatok 1.042,- eur s tým, že vo zvyšku príslušenstva žalobu zamietol. Vychádzal z nesporného zistenia, že žalobkyňa zaplatila za žalovaného, ako dlžníka, nesplatenú časť dvoch jeho úverov voči veriteľovi VÚB a.s. v celkovej výške 17.372,80 eur. Dospel k záveru, že splnenie dlhu žalobkyňou za žalovaného je v zmysle § 454 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením na strane žalovaného získaného na úkor žalobkyne, ktoré je povinný žalovaný vydať žalobkyni. Poukázal na to, že žalovaný v spore svoju obranu založil na tvrdení o zániku žalobkyňou uplatňovanej pohľadávky s poukazom na skutočnosť, že dňa 04. 05. 2012 uzavrel zmluvu o pôžičke s p. M. a na základe tejto zmluvy požičanú sumu 17.000,- eur dňa 04. 05. 2012 žalobkyni vrátil. Vo vzťahu k uvedenej obrane žalovaného poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, ktorými mal preukázané, že vzťahy medzi stranami sú dlhodobo narušené a od kolaudácie v decembri 2011 boli takmer úplne prerušené, nerozprávali sa spolu, nenavštevovali sa spolu a príčinou konfliktu bola skutočnosť, že rodičia po kolaudácii nepreviedli do vlastníctva žalovaného skolaudovanú prístavbu ich rodinného domu. S poukazom na vykonané dokazovanie dospel k záveru, že žalovaný v spore neuniesol dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že žalobkyni dlh splatil. V tomto smere konštatoval, že žalovaný mal zaplatenie dlhu preukázať potvrdením žalobkyne o prevzatí peňazí, potvrdením nestranného svedka prítomného pri odovzdávaní peňazí, prípadne zaplatením dlhu na bankový účet žalobkyne. Za účelovú vyhodnotil výpoveď svedkyne - manželky žalovaného, a poukázal aj na tú skutočnosť, že zmluva o pôžičke sa nespomína ani v liste žalovaného zo dňa 02. 07. 2012. Uviedol, že svedok M. síce potvrdil, že pôžičku poskytoval žalovanému na splatenie dlhu matke, avšak dôvod poskytnutia pôžičky v písomnej zmluve už neuviedol a nebol ani prítomný pri odovzdávaní peňazí žalobkyni. Konštatoval, že pokiaľ aj pôžička existovala, sama osebe nepreukazuje, že ňou bol splnený dlh žalobkyni. Ani výpoveďou svedkyne p. V. nemal preukázané, že pôžička bola použitá na zaplatenie dlhu žalobkyni, keď svedkyňa vedela len sprostredkovane od žalovaného a svojej dcéry, že p. M. mal žalovanému požičať peniaze, a že z nich mal zaplatiť dlh svojej matke. Vzhľadom na omeškanie žalovaného s platením peňažného záväzku priznal žalobkyni aj úroky z omeškaniam po uplynutí štrnásťdňovej lehoty, určenej vo výzve na plnenie, ktorú žalovaný prevzal dňa 18. 06. 2002 a vo zvyšku uplatneného príslušenstva žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej žalobkyni priznal trovy právneho zastúpenia vo výške 2.809,29 eur, vychádzajúc zo základnej sadzby tarifnej odmeny vo výške 303,74 eur a zároveň jej priznal náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok v sume 1.042,- eur. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote žalovaný domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bola žaloba zamietnutá, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie dôvodiac tým, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav veci, nevyporiadal sa s predloženými dôkazmi ani s jeho tvrdeniami, nepripustil ďalšie dôkazy a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazoval na to, že po vynesení rozsudku našil dôkaz, a to list podpísaný jeho rodičmi adresovaný správe katastra zo dňa 14. 09. 2005, kde urgujú správu katastra v súvislosti so zápisom súpisného čísla stavby realizovanej na parcele číslo XXX XXX v katastrálnom území R. z dôvodu, že im to ovplyvňuje čerpanie finančných prostriedkov už poskytnutého úveru, na čerpanie úveru potrebujú banke predložiť doklad o pridelení súpisného čísla rodinného domu, ktorý dokončujú pomocou úveru, aby mohla byť stavba skolaudovaná. V tejto súvislosti uviedol, že jeho rodičia počas celej výstavby prístavby so samostatnou bytovou jednotkou k existujúcemu rodinnému domu nemali uzavretú žiadnu zmluvu s bankou na čerpanie úveru a skutočnosť, že nemali peniaze, potvrdzuje aj priebeh samotnej výstavby tejto prístavby. Z uvedeného je zrejmé, že kvôli jeho hypotekárnym úverom, z ktorých peniaze boli použité na výstavbu prístavby k rodinnému domu, bola založená nehnuteľnosť - byt otca žalobkyne na ulici E. Y. XX U. F., lebo žalobkyňa s jej manželom žiadny úver nečerpali, a aj odmietli založiť svoj rodinný dom nachádzajúci sa na C. XX U. R.. Vytýkal súdu prvej inštancie , že sa nezaoberal účelom flexihypoték, kde pri prvej zo dňa 4. 10. 2005 je napísané, že jej účelom je zmena dokončenej stavby a objektom úveru je rodinný dom v R. a pri druhej flexihypotéke je síce napísané, že účelom je údržba nehnuteľnosti vo vlastníctve starého otca, avšak značná časť týchto prostriedkov sa použila na dokončovacie práce súvisiace s úpravou vonkajších priestorov. Vytýkal súdu prvej inštancie, že odmietol ním navrhnutý dôkaz, a to doklady o nákupe materiálu, kde cena tohto materiálu pokrýva, resp. prekračuje výšku poskytnutých úverov, a teda vyčerpané úvery sú v materiálnej podobe zabudované v nehnuteľnosti, ktorá zostala vo vlastníctve žalobkyne a jej manžela. Poukazoval na to, že flexihypotéky si zobral a zriadil k nim záložné právo v prospech banky na byt so súhlasom svojho starého otca z dôvodu, že žalobkyňa so svojím manželom mu dala ústny prísľub, že stavba prístavby samostatnej bytovej jednotky k rodinnému domu bude v jeho vlastníctve. Žalobkyňa mala aj inú možnosť predčasne splatiť úvery banke, a to predniesť záložné práva na rodinný dom a prístavbu, ktoré má v bezpodielovom spoluvlastníctve s manželom a on tak mohol pokračovať v splácaní úverov, takéto založenie nehnuteľnosti však odmietli. Poukázal na to, že na súde je vedené konanie pod sp.zn. 4C 444/2013 o vložené investície, v ktorom si uplatňuje nárok na zaplatenie sumy 156.821,73 eur. Zotrval na tom, že peňažné prostriedky žalobkyni vrátil a v tomto smere poukazoval na zmluvu o pôžičke uzatvorenú dňa 04. 05. 2012, na základe ktorej si požičal sumu 17.000,- eur, aby tieto žalobkyni mohol vrátiť, keďže ich vrátenie podmieňovala prepisom prístavby. Poukazoval na to, že o vrátení peňazí sa zmienil už v liste zo dňa 02. 07. 2012, ako aj vo svojom vyjadrení k žalobe doručeného súdu dňa 21. 12. 2012. Argumentoval, že na vrátenie poskytnutého plnenia bez právneho dôvodu je nárok iba vtedy, ak ten kto plnil, nemal vedomosť o tom, že nie je povinný plniť, žalobkyňa však mala vedomosť o tom, že plní dlh za neho, urobila to dobrovoľne bez nátlaku a v tejto súvislosti uviedol, či by sa súd nemal zaoberať otázkou, či nedošlo medzi stranami ku skrytému darovaniu. Uviedol, že právna zástupkyňa žalobkyne pripravila predvolané svedkyne na pojednávanie tak, že zhodne na neho útočili, a že právna zástupkyňa žalobkyne útočila na svedka M.. Poukázal tiež na to, že časový priestor na výpoveď svedkýň žalobkyne bol zo strany súdu poskytnutý iný ako napríklad u poslednej svedkyne T.. Y. V.. Zotrval na tom, že žalobkyni peniaze za prítomnosti svojej manželky dňa 04. 05. 2012 vrátil, v tejto súvislosti by mal súd prihliadnuť k tomu, že z jeho strany ide o nepriame dôkazy, ktoré však majú väčšiu výpovednú hodnotu ako výpovede svedkov žalobkyne, ktorí o vzniknutej situácii majú informácie iba sprostredkovane. Od svojej matky si potvrdenie nepýtal z dôvodu, že jej dôveroval. Poukázal na to, že s manželkou dostal od žalobkyne výpoveď z nájmu nehnuteľnosti a rodičia požadujú súdnou cestou ich vypratanie z nehnuteľnosti, požadujú od nich nájomné za niekoľko rokov a v januári 2014 mu zrušili trvalý pobyt. Súd by mal tak prihliadnuť k tomu, že vyčerpané úvery, ktoré riadne splácal až do ich predčasného vyplatenia žalobkyňou, sú v materiálnej podobe zabudované v nehnuteľnosti, ktorá zostala v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobkyne a jej manžela, a preto tu existujú dôvody pre ktoré je žalobu potrebné zamietnuť s poukazom na jej rozpor s dobrými mravmi. 3. Proti tomuto rozsudku, do výroku o náhrade trov konania, podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa dôvodiac tým, že súd prvej inštancie nesprávne určil výšku základnej sadzby tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby z hodnoty sporu 17. 372,80 eur, ktorá mala byť správne vypočítaná vo výške 336,94 eur a pochybil aj v tom, že právnemu zástupcovi nepriznal odmenu za pojednávanie dňa 27. marca 2014 vo výške 673,88 eur, ktoré trvalo 3 hodiny a 10 minút a nesprávne ustálil aj výšku odmeny za účasť na pojednávaní dňa 23. 01. 2014, za ktoré patrí jej právnemu zástupcovi odmena 336,94 eur a nie vo výške 607,48 eur. Z uvedených dôvodov žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a priznať jej trovy konania vo výške 4.150,12 eur, z toho trovy právneho zastúpenia vo výške 3.108,12 eur a zaplatený súdny poplatok vo výške 1.042,- eur. 4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. , Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 01.07.2016; preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej (vyhovujúcej) časti a v medziach stranami uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, zatiaľ čo žalobkyňa dôvodne vytýka súdu prvej inštancie, že výrok jeho rozsudku o náhrade trov konania nie je vecne správny. 5. Hoci z ust. § 470 ods. 1 CSP vyplýva, že aj v konaní pred odvolacím súdom, sa uplatní tzv. princíp okamžitej použiteľnosti novej právnej úpravy, teda po nadobudnutí účinnosti zák. č. 160/2015 Z.z. dňom 01.07.2016 sa postupuje podľa novej právnej úpravy, odvolací súd je však toho názoru, že v súlade s ust. § 470 ods. 2 vety prvej CSP, je nevyhnutné na základe odvolania podaného do 01.07.2016, preskúmať správnosť ním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a zákonnosť jeho postupu podľa právnej úpravy, platnej a účinnej v čase jeho vydania a v čase podania odvolania, t.j. podľa Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016, rešpektujúc; so zreteľom na čl. 2 CSP; zásadu spravodlivej ochrany porušených práv a právom chránených záujmov a naplnenie princípu právnej istoty, aby tak nedošlo k zásahu do legitímneho očakávania strán, ktoré sa spoliehali, že ich vec bude rozhodnutá a posúdená za účinnosti skoršej právnej úpravy. 6. V preskúmavanej veci vykonal súd prvej inštancie náležité dokazovanie, v rozsahu dôkazných návrhov strán sporu, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žalobkyňou uplatňovaného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení žalovaného, z hľadiska skutočností, ktoré uvádzal na svoju obranu, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 451, § 454, § 456), ktoré aj správne aplikoval na zistený skutkový stav a svoje úvahy vedúce k záveru, že žalovanému vznikla povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie, ktoré mu vzniklo na úkor žalobkyne tým, že táto za neho splnila banke záväzky, ktoré mu; ako dlžníkovi; vyplývali z úverových zmlúv, aj dostatočne odôvodnil, keď svoj myšlienkový postup vysvetlil s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti tak aj s poukazom na prijaté právne závery. Obsah odvolania žalovaného tak nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, keďže v odvolacom konaní už nebolo možné uplatňovať žiadne nové rozhodujúce skutočnosti a ani nové dôkazy, ktoré by mohli mať za následok zmenu skutkového stavu alebo by mohli spochybniť správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. V odvolacom konaní nevyšlo ani najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. 7. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia vo veci samej, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. 8. Na zdôraznenie jeho správnosti poukazuje odvolací súd na niektoré podstatné sporné otázky z hľadiska námietok tvrdených žalovaným v rámci ním uplatňovaných odvolacích dôvodov. 9. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal ním navrhované dôkazy, a to listinnými dokladmi o nákupe materiálu investovaného do prístavby nehnuteľnosti, ktorého cena pokrýva, resp. prekračuje, výšku poskytnutých úverov. Tieto doklady tak žalovaný súčasne založil do spisu s podaným odvolaním. 10. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p, keď mu bolo dňa 12.12.2012 doručené poučenie z č.l. 56 spisu. Na pojednávaní dňa 27.03.2014 žalovaný ďalšie dôkazy nenavrhoval (č.l. 115) a rovnako na pojednávaní dňa 15.05.2014; po poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p.; žalovaný nemal ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania (č.l. 124), na čo súd prvej inštancie uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené. Pokiaľ teda žalovaný; riadne poučený o povinnosti predložiť alebo označiť všetky dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie v súlade s ust. § 120 ods. 4 O.s.p.; v prvoinštančnom konaní dôkazy riadne (označením konkrétneho dôkazného prostriedku a právne významnej skutočnosti) a včas (do vyhlásenia uznesenia) nepredložil ani neoznačil, potom nedôvodne vytýka súdu prvej inštancie, že zistil neúplne skutkový stav, pretože nevykonal ďalšie dôkazy. Odvolací súd taktiež na tieto dôkazy nemohol prihliadnuť, nakoľko nešlo o nové dôkazy podľa ust. § 205a ods.1 O.s.p., vo vzťahu ku ktorým navyše ani nebol žalovaným odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2, písm. e/ O.s.p. uplatňovaný. 11. Žalovaný svoje odvolacie dôvody oprel aj o nový dôkaz, o ktorom sa dozvedel až po vynesení rozsudku, a to list podpísaný jeho rodičmi adresovaný správe katastra zo dňa 14.09.2005, ktorým urgujú zápis súpisného čísla stavby. Vzhľadom na to, že žalovaný bol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neuviedol žiadne skutočnosti, pre ktoré tento dôkaz nemohol bez svojej viny predložiť alebo označiť do rozhodnutia súdu prvej inštancie, nebol spôsobilý byť tento nový dôkaz odvolacím dôvodom podľa § 205a ods.1, písm. c/, d/ O.s.p. 12. Z uvedených dôvodov odvolací súd nemohol na dôkazné návrhy žalovaného predložené až v podanom odvolaní prihliadnuť a skutkový stav tak, ako bol zistený súdom prvej inštancie na základe tých dôkazov, ktoré boli navrhnuté a označené stranami do skončenia dokazovania pred súdom prvej inštancie, bolo potrebné považovať za úplný. Z uvedených dôvodov žalovaný neopodstatnene namieta, že súd prvej inštancie rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. 13. Dokazovanie je časťou civilného súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Hodnotenie dôkazov je myšlienková činnosť súdu, v rámci ktorej vykonaným dôkazom prisudzuje určitú hodnotu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má dôkazy hodnotiť; uplatňuje sa zásada voľného hodnotenia dôkazov; iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov. Pri hodnotení dôkazu z hľadiska jeho závažnosti (dôležitosti) súd posudzuje, či je dôkaz významný na preukazovanie takých skutkových zistení, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie, pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich zákonnosti súd skúma, či bol dôkaz vykonaný zákonu zodpovedajúcim spôsobom a napokon z hľadiska jeho pravdivosti, teda či dôkaz preukazuje skutočnosti z neho vyplývajúce, hodnotí dôkaz na základe jeho vierohodnosti. 14. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak samostatne, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej výpovedi súd hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej prihliada na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie určitých udalostí, na spôsob akým ich reprodukuje, na celkové správanie sa pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom súd porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov, a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery strana splnila svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre stranu, ktorej pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná. 15. Súd prvej inštancie správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci, logicky vysvetlil postup, na základe ktorého dospel z vykonaných dôkazov k svojim skutkovým záverom a odvolací súd nezistil, že by považoval za zistené niečo, čo sa v spise nenachádzalo, resp. že by opomenul niečo podstatné, čo z obsahu spisu vyplývalo, alebo že by v jeho úvahách existovali logické rozpory. Len odlišný názor žalovaného na hodnotenie vierohodnosti svedeckých výpovedí, nie je, s ohľadom na zásadu voľného hodnotenia dôkazov, spôsobilý spochybniť správnosť skutkových záverov súdu prvej inštancie . 16. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplývalo, akú výpovednú, resp. dôkaznú hodnotu, má súd tomu ktorému vykonávanému dôkazu priradiť, keďže pri hodnotení dôkazov je súd zásadne slobodný. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplývalo z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Súd prvej inštancie takýmto spôsobom postupoval, dôsledne vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie vykonaných dôkazov a jeho odôvodnenie je z tohto hľadiska presvedčivé. 17. Dôkazným bremenom treba rozumieť procesnú zodpovednosť strany za to, že v konaní nebolo preukázané jej tvrdenie, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, pre nečinnosť strany alebo vôbec (objektívne vzaté) nemohla byť preukázaná. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje tú stranu, na ktorej spočívalo dôkazné bremeno, a ktorá sa dostala do dôkaznej núdze (neponúkla alebo nevedela ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti). Záver o tom, že strana neuniesla dôkazné bremeno, možno urobiť len vtedy, ak hodnotenie dôkazov, ktoré boli v spore vykonané, neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia strany, ale ani o tom, že by boli nepravdivé. 18. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré konkrétne musí strana preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá sa má na sporný vzťah aplikovať, a z ktorej potom vyplýva, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda kto zo strán je povinný stanovený okruh skutočností preukázať, a ktorú potom pri nesplnení tejto povinnosti postihuje nepriaznivý následok v podobe neúspechu v spore. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností spočíva na tej strane, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. 19. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne posúdil a uplatnil zodpovednosť strán sporu za splnenie procesnej povinnosti preukázať svoje tvrdenia, a jeho záver o neunesení dôkazného bremena žalovaným vo vzťahu k ním tvrdenej skutočnosti o zániku žalobkyňou uplatňovanej pohľadávky jej uspokojením, považuje odvolací súd za správny. 20. V spore bolo dôkaznou povinnosťou žalobkyne preukázať zaplatenie úverov za žalovaného, ktorá skutočnosť napokon v konaní ani nebola sporná. Dôkaznou povinnosťou žalovaného bolo preukázať svoje tvrdenie, že dňa 04.05.2012 žalobkyni peňažné prostriedky vrátil z pôžičky poskytnutej mu na tento účel svedkom M.. Za danej dôkaznej situácie tak bolo dôkaznou povinnosťou žalovaného predložiť v konaní taký priamy dôkaz, resp. viacero vzájomne si korešpondujúcich nepriamych dôkazov, na základe ktorých by bolo možné jednoznačne vyvodiť spoľahlivý záver o reálnom odovzdaní peňazí žalobkyni. 21. Odvolací súd dospel zhodne so súdom prvej inštancie k záveru, že dôkazy vykonané v prospech žalovaného (zmluva o pôžičke zo dňa 04.05.2012, výpovede svedkov - jeho manželky K.. A. Š., jeho veriteľa p.M. a jeho svokry T.. V.) nepostačovali na vyvodenie jednoznačného záveru o odovzdaní peňažných prostriedkov žalobkyni dňa 04.05.2012, vzhľadom na ďalšie konkrétne okolnosti a následné správanie žalovaného. 22. Len samotnú výpoveď žalovaného a jeho manželky o tom, že k vráteniu peňazí došlo dňa 04.05.2012 popoludní v ich prístavbe rodinného domu; ktorú skutočnosť žalobkyňa vo svojej výpovedi poprela; nepovažoval odvolací súd za dostatočnú pre spoľahlivé a bezpečné preukázanie odovzdania peňazí žalobkyni a v tomto smere rovnako vyhodnotil ako nedôveryhodnú svedeckú výpoveď manželky žalovaného vzhľadom na dlhodobo vážne narušené vzájomné rodinné vzťahy so žalobkyňou. Za stavu, keď sú medzi stranami dlhodobo napäté rodinné vzťahy, ktoré vyústili až do vzájomných súdnych sporov; dokonca bolo žalobkyňou podané aj oznámenie o priestupku; sa javí ako nepravdepodobné, že by žalovaný vrátil žalobkyni peňažné prostriedky bez súčasného vystavenia písomného potvrdenia. 23. Pri hodnotení výpovede žalovaného a jeho manželky správne súd prvej inštancie prihliadol aj na tú skutočnosť, že žalovaný vo svojom liste zo dňa 02.07.2012 a vo vyjadrení k žalobe zo dňa 20.12.2012, na svoju obranu proti uplatňovanému nároku neuviedol konkrétny deň, kedy mal peniaze žalobkyni vrátiť; hoci už v tom čase malo dôjsť k vráteniu peňazí. Rovnako okolnosti poskytnutia pôžičky žalovanému veriteľom M.; ktorý je jeho známy, a ktorému synovi je žalovaný krstným otcom; nevyznievajú dôveryhodne v tom, že svedok mal mať u seba doma hotovosť (neuviedol v akej výške), z ktorej odovzdal žalovanému sumu 17.000,- eur ako pôžičku a zvyšok v sume 70.000,- eur v ten deň vložil na svoj účet. Svedkovia p. M. E. T.. V. odvodzovali svoju vedomosť o odovzdaní peňazí žalobkyni len zo sprostredkovaných informácií od žalovaného, resp. jeho manželky, a preto neboli spôsobilé dostatočne presvedčivo preukázať zánik záväzku žalovaného splnením. Napokon dôveryhodne nevyznieva ani tá skutočnosť, že žalovaný ešte veriteľovi žiadne peňažné prostriedky zo zmluvy o pôžičke nevrátil. 24. Výpovede svedkov, ktorí vypovedali v prospech žalobkyne o tom, že žalovaný jej peniaze nevrátil, nepovažoval odvolací súd za relevantné vzhľadom k tomu, že nebolo dôkaznou povinnosťou žalobkyne preukazovať, že peniaze od žalovaného neprevzala. Rešpektujúc negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) sa zásadne nepreukazuje, nebolo možné od žalobkyne spravodlivo žiadať, aby preukazovala v spore reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti, t.j., že peniaze od žalovaného nedostala. Za takej dôkaznej situácie, keď sa žalovanému nepodarilo s náležitou starostlivosťou preukázať ním tvrdenú skutočnosť o odovzdaní peňazí žalobkyni, nedošlo k tzv. presunutiu dôkazného bremena na žalobkyňu v tom smere, že by ju v spore zaťažovala dôkazná povinnosť vyvrátiť dôkazne podložené tvrdenie žalovaného, že peniaze od neho prevzala. Totiž až v prípade, ak by žalovaný pravdivosť svojho tvrdenia o odovzdaní peňazí žalobkyni riadne preukázal, mohlo dôjsť v spore k presunutiu dôkazného bremena na žalobkyňu v tom smere, aby predložila dôkazy vo svoj prospech v rozsahu dostatočne spôsobilom na vyvrátenie pravdivosti preukázaného tvrdenia žalovaného o vrátení peňazí. 25. So zreteľom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie plne zodpovedal pravidlám logického myslenia, a preto možno uzavrieť, že jeho skutkové zistenia majú dostatočnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a ich zhodnotením dospel súd prvej inštancie k správnym skutkovým záverom, a preto žalovaným uplatnený odvolací dôvod, v rámci ktorého namietal správnosť skutkových záverov, nemôže obstáť. 26. Do obsahu základného práva strany podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane práv a ľudských slobôd, nepatrí právo dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. 27. Základnými pojmovými znakmi skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia podľa ust. § 454 Obč. zák. je, aby ten kto plnil za iného nemal sám právnu povinnosť na toto plnenie, ktoré plnenie je však právnou povinnosťou iného, a ten, kto vedome plnil záväzok za iného, má právo požadovať bezdôvodné obohatenie iba od toho, za koho plnil a nie od toho, komu plnil; medzi tým, kto plnil a tým, komu bolo plnené /tretia osoba/, musí byť zrejmé, že je plnené za iného. Nie je rozhodujúce, že k poskytnutiu plnenia došlo so súhlasom dlžníka, avšak nemôže dôjsť k plneniu proti jeho vôli; predpokladom tu totiž je, že prijatím plnenia veriteľom zanikol dlh dlžníka. 28. Podľa ustálenej súdnej praxe (R 1/1979) je potrebné rozlišovať medzi plnením bez právneho dôvodu a plnením za iného, keď pri plnení bez právneho dôvodu sa obohatením nadobúdajú nové hodnoty, zatiaľ čo pri plnení za iného dochádza k obohateniu spočívajúcom v tom, že majetok obohateného sa nezmenšil; pri plnení bez právneho dôvodu vzniká nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia tomu, kto plnil, voči tomu, komu sa plnilo, zatiaľ čo pri plnení za iného vzniká nárok tomu, kto plnil, voči tomu, za koho sa plnilo; pri plnení bez právneho dôvodu je predpokladom, aby ten kto plnil, konal v domnienke, že plní svoj vlastný záväzok, avšak pri plnení za iného musí byť medzi tým, kto plnil a tým, komu sa plnilo, zrejmé, že sa plnenie uskutočňuje za iného. Nárok na vrátenie poskytnutého plnenia bez právneho dôvodu je daný iba vtedy, ak ten, kto plnil nemal vedomosť o tom, že nie je povinný plniť, alebo že ten, komu plní, nie je oprávnený plnenie prijať. 29. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ niekto plnil v omyle, že plní veriteľovi svoj vlastný dlh, ide o plnenie bez právneho dôvodu, v tomto prípade - plnenia omylom, dlh nezaniká a ten, kto plnil má právo na vydanie bezdôvodného obohatenia proti tomu, kto toto plnenie prijal. Rovnako je to v prípade, ak niekto plní inému v domnienke, že plnení za dlžníka hoci ten, za koho plnil, nemal žiaden dlh alebo svoj záväzok už skôr splnil. Predpokladom obohatenia toho, za koho sa plnilo je to, že poskytnutým plnením jeho dlh zanikol. 30. Z hľadiska odvolacieho dôvodu týkajúceho sa nesprávneho právneho posúdenia veci je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie aplikoval na zistený skutkový stav správne ustanovenie Občianskeho zákonníka (§ 454), ktoré aj správne vyložil so zreteľom na skutočnosť, že žalobkyňa nekonala v omyle, že plní svoj dlh, ale s vedomím plnenia záväzku za žalovaného ako dlžníka z úverových zmlúv s účinkami zániku záväzku žalovaného voči banke, a preto v tomto smere zo správnych skutkových záverov vyvodil aj správny právny záver, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu, ktoré je povinný žalobkyni; ktorá za neho zaplatila banke jeho dlh vyplývajúci z úverových zmlúv; vydať. Žalovaný v tomto smere nenamietal, že by súd prvej inštancie nepoužil správny právny predpis, alebo že by nesprávne interpretoval jeho príslušné ustanovenia, alebo že by zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre záver, že by mohlo ísť v danom prípade zo strany žalobkyne o skryté darovanie vylučujúce jej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a námietka žalovaného je v tomto smere absolútne nenáležitá. 31. V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nesmie byť výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov v rozpore s dobrými mravmi. Toto ustanovenie je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť, bez ohľadu na to, aby sa tým niečo zmenilo na existencii tohto práva. 32. Podľa ustálenej súdnej a výkladovej praxe dobré mravy (boni mores) patria k zásadám súkromného práva, bývajú používané ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv. Dobré mravy hoci sú zákonným pojmom, a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované. Ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. Za dobré mravy treba považovať súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť (stálosť), sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Ide teda o súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, zabezpečujúcich, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti (slušnosti, poctivosti, čestnosti, tolerancie, dôvery, vzájomnej úcty). 33. Úvaha súdu o tom, či výkon práv a povinností je v rozpore s dobrými mravmi, musí byť podložená konkrétnymi zisteniami v konaní. Súlad výkonu práv a povinností s dobrými mravmi musí vychádzať z komplexného hodnotenia konkrétnej situácie, a to na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a miestne a časové súvislosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. Postačuje, že výkon práva je - objektívne posudzované, v rozpore s dobrými mravmi a zavinenie zo strany konajúceho, resp. jeho vedomosť tohto rozporu s dobrými mravmi, nie je relevantná. 34. Za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi sa považuje aj šikanózny výkon, ktorým sa nesleduje dosiahnutie určitého predpokladaného hospodárskeho cieľa a účelu sledovaného právnou normou, ale výkon práva sa zneužíva zámerne na poškodenie iného, na oslabenie jeho postavenia či znevýhodnenie. 35. Z doterajšieho priebehu konania, ako aj z obsahu spisu, možno usudzovať, že rodinné vzťahy sú medzi stranami dlhodobo vážne narušené, avšak nemožno prijať jednoznačný záver o tom, že výlučne žalobkyňa má podiel na vzniknutej situácii v rodine a že by z jej strany išlo o uplatňovanie peňažného nároku vo vzťahu k žalovanému, ako jej synovi, v rozpore s dobrými mravmi. Skutočnosť, že žalobkyňa nesplnila svoj prísľub (morálny záväzok) previesť na žalovaného prístavbu k rodinnému domu, do ktorej žalovaný investoval peňažné prostriedky získané z úverov, ktoré žalobkyňa za neho predčasne splatila, nie je dôvodom na odopretie ochrany jej uplatňovanému nároku, keď žalovaný má samostatný nárok voči žalobkyni na vrátenie vložených investícií; ktorými zhodnotil nehnuteľnosť v jej bezpodielovom spoluvlastníctve; a tieto si napokon aj uplatňuje v inom súdnom spore. 36. Vzhľadom na skutkové okolnosti konkrétneho prípadu v danej veci odvolací súd nedospel k záveru, že by celkový postoj žalobkyne a jej správanie voči žalovanému predstavovalo zneužitie práva na súdnu ochranu, teda že by podanou žalobou primárne nesledovala ochranu svojho porušeného práva. Uplatňovanie práv žalobkyňou v tomto spore nemožno považovať za šikanózny výkon práv, ktorý by odôvodňoval stratu jej nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného pre rozpor so všeobecne akceptovateľnými v spoločnosti prevládajúcimi mravnými zásadami a princípmi vo vzájomných vzťahov medzi blízkymi osobami, na ktorých je príbuzenský vzťah založený (dodržiavanie elementárnych zásad slušnosti, ohľaduplnosti, vzájomnej úcty a tolerancie). 37. Vo výroku o náhrade trov konania súd prvej inštancie pochybil, pokiaľ právnemu zástupcovi žalobkyne priznal odmenu za jeden úkon právnej služby v sume 303,74 eur z hodnoty sporu 17.372,80 eur, ktorá mala byť správne podľa § 10 ods. 1 vyhl.č. 655/2004 Z.z. priznaná vo výške 336,94 eur, za účasť na pojednávaní dňa 27.03.2014 v trvaní 3 hodiny a 10 minút mala byť správne priznaná odmena vo výške 673,88 eur (2x 336,94 eur) a za účasť na pojednávaní dňa 23.01.2014 mala byť správne priznaná odmena 336,94 eur, a nie odmena 607,48 eur. Z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil výrok rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania podľa § 388 CSP tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov (prvostupňového) konania vo výške 4.150,12 eur, z toho náhradu trov právneho zastúpenia v sume 3.108,12 eur a náhradu trov za zaplatený súdny poplatok za návrh v sume 1.042,- eur. 38. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní úspech v celom rozsahu, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s uplatňovaním jej práva. 39. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) ( § 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( § 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( § 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.1 CSP) . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( § 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( § 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 430 CSP).