Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/497/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1713207585 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1713207585.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: Y. S., Š. XX, O., zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Hladkou, Röntgenova 8, Bratislava, proti odporcovi: Ringier Axel Springer Slovakia, a.s., Prievozská 14, Bratislava, zastúpenému advokátom JUDr. Jánom Havlátom, Rudnayovo nám. 1, Bratislava, o návrhu na obnovu konania, na odvolanie odporcu proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok č.k. 37C/139/2013-82, zo dňa 16.5.2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania 99,33 eura titulom trov právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu navrhovateľa, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa návrh na obnovu konania vo veci navrhovateľa: Y. S. proti odporcovi: Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. o ochranu osobnosti, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 9C/142/2009 a ktoré bolo skončené právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11Co/91/2011, 11Co/92/2011, zo dňa 12.2.2013 zamietol. Navrhovateľovi obnovy konania (odporcovi) uložil povinnosť uhradiť odporcovi obnovy konania (navrhovateľovi) trovy konania 337,37 eura titulom trov právneho zastúpenia. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ obnovy konania (odporca) sa návrhom z 10.5.2013 domáhal obnovy konania vedeného Okresným súdom Pezinok pod sp. zn. 9C/142/2009 z dôvodu podľa § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p. t.j., že sú tu dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní a môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Novými dôkazmi boli výsluchy svedkov Y. U. a V. X., ktorí sú spôsobilí preukázať skutočnosť, že odporca obnovy konania (navrhovateľ) svoju exmanželku (H. S.) fyzicky a psychicky týral, ktoré skutočnosti považovali súdy za nepravdivé, resp. nepreukázané. Navrhovateľ obnovy konania (odporca) sa o dôvode obnovy konania dozvedel po uverejnení ospravedlnenia v denníku K. Č. z XX.X.XXXX, kedy ho kontaktovala Y. U.. Súd prvého stupňa ohľadom samotného inštitútu obnovy konania poznamenal, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má povahu výnimky zo zásadnej nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia. Vzhľadom na to je jeho prípustnosť vo viacerých smeroch obmedzená. Cieľom obnovy konania je dosiahnuť nové prejednanie veci a nové meritórne rozhodnutie a smeruje k náprave vád skutkovej povahy. Výklad § 228 ods. 1 O.s.p. mal v právnej teórii a praxi za ustálený v tom, že návrh na obnovu konania je právnym inštitútom, pomocou ktorého možno dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom konaní zistený úplne alebo správne; návrhom na obnovu konania sa pritom nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom posúdení veci alebo procesných vád, ktorých sa v pôvodnom konaní súd dopustil. Podľa vyjadrenia navrhovateľa obnovy konania (odporcu) ho po uverejnení ospravedlnenia 12.4.2013 kontaktovala Y. U., a to konkrétne 17.4.2013. Uviedol, že súd prvého stupňa v pôvodnom konaní rozsudkom č.k. 9C/142/2009-212, zo dňa 4.5.2011, uložil povinnosť navrhovateľovi obnovy konania (odporcovi) uverejniť ospravedlnenie s označeným znením v príslušnom periodiku a súčasne zaplatiť odporcovi obnovy konania (navrhovateľovi) náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť 2.4.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 11Co/91/2011-303, zo dňa 12.2.2013; vychádzal pritom zo skutkového zistenia, že zverejnené informácie o násilnej povahe odporcu obnovy konania (navrhovateľa) neboli preukázané ako pravdivé. Odvolací súd rozsudkom č.k. 11Co/91/2011-303, 11Co/92/2011, zo dňa 12.2.2013, rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, keď mal zhodne so súdom prvého stupňa za to, že v citovaných článkoch boli uverejnené nepravdivé a difamujúce údaje týkajúce sa osoby odporcu obnovy konania (navrhovateľa) a jeho rodinného a súkromného života (str. 14 rozsudku). Súd prvého stupňa na základe uvedeného konštatoval existenciu právoplatných rozhodnutí o tom, že skutok (násilie odporcu obnovy konania voči H. S.) nebol preukázaný; naproti tomu existujú podľa tvrdenia navrhovateľa obnovy konania (odporcu) svedkovia, ktorí sú spôsobilí preukázať skutočnosť, že odporca obnovy konania (navrhovateľ) svoju bývalú manželku fyzicky a psychicky týral. Podľa názoru súdu prvého stupňa prípadná výpoveď označených svedkov o prípadných útokoch odporcu obnovy konania (navrhovateľa) nie je spôsobilá v spojení s vykonaným dokazovaním (súdom prvého stupňa v pôvodnom konaní) privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci; pre súd prvého stupňa (v pôvodnom konaní) boli absolútne podstatnými listinnými dôkazmi - uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave - okolie zo dňa 12.6.2008, ČVS: ORP - 1526/1-OVS-BH-2008, ktorým bola vec prečinu ublíženia na zdraví odovzdaná Obvodnému úradu v Pezinku, nakoľko konanie páchateľa nie je trestným činom, uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave - okolie zo dňa 19.12.2007, ČVS: ORP - 3165/1-OVS-BH-2007, ktorým bola vec prečinu ublíženia na zdraví odovzdaná Obvodnému úradu v Pezinku, pretože nejde o trestný čin, ďalej rozhodnutie Obvodného úradu v Pezinku zo dňa 3.12.2008, č. OVVS-Pr 85/2008-HRA, ktorým bolo konanie zastavené z dôvodu, že spáchanie skutku nebolo obvinenému z priestupku preukázané. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa zastával názor, že záver zistený príslušnými orgánmi nie je možné zvrátiť prípadnou výpoveďou svedka o útokoch odporcu obnovy konania (navrhovateľa) v konaní o ochranu osobnosti. V tejto súvislosti sa mu javila minimálne ako zarážajúca skutočnosť, že H. S. ako oznamovateľka trestného činu, uvedené osoby neoznačila ako svedkov v trestnom konaní, príp. v priestupkovom konaní; a to o to viac, že domáce násilie sa väčšinou deje za zatvorenými dverami a bez svedkov, kedy nie je možné toto násilie účinne dokázať. V prípade, že označené osoby majú vypovedať k iným útokom odporcu obnovy konania (navrhovateľa) ako k tým, ktoré boli šetrené príslušnými orgánmi a ktorých sa týkali uverejnené články, považoval za nutné poukázať na vyjadrenie odporcu obnovy konania (navrhovateľa), že Y. U. sa pozná s H. S. až od roku 2011 a V. X. žije v K. a s odporcom obnovy konania (navrhovateľom) sa stretli asi trikrát pred rokom 2007, pričom ani jedna z označených osôb nemohla byť priamym svedkom údajného domáceho násilia a všetky informácie, ktoré majú, získali sprostredkovane od H. S.. Na uvedenom základe súd prvého stupňa konštatoval, že prípadná výpoveď svedkov Y. U. a V. X. o skutočnostiach, že odporca obnovy konania (navrhovateľ) fyzicky a psychicky týral svoju bývalú manželku, nespĺňala v spojení s dôkazmi vykonanými v základnom konaní o ochranu osobnosti atribút spôsobilosti privodiť pre navrhovateľa obnovy konania (odporcu) priaznivejšie rozhodnutie vo veci a preto návrh na obnovu konania v zmysle § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p. zamietol. O náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi obnovy konania (navrhovateľovi) priznal v podrobnej špecifikácii náhradu trov konania 337,37 eura. Proti uzneseniu podal odporca odvolanie a žiadal napadnuté uznesenie zmeniť a povoliť obnovu konania o ochranu osobnosti. Uviedol, že súd prvého stupňa sa v napadnutom rozhodnutí oprel jedine o rozhodnutia o postúpení veci na priestupkové konanie a o rozhodnutie Okresného úradu v Pezinku č. OVVS-Pr 85/2008-HRA o zastavení konania z dôvodu, že spáchanie skutku nebolo obvinenému preukázané s tým, že tento záver nie je možné zvrátiť výpoveďou svedka o útokoch odporcu. Zdôraznil, že vyššie citované rozhodnutia sa nezaoberajú všetkými skutkami, ktoré boli popisované v článku; navyše môžu existovať aj ďalšie skutky fyzického alebo psychického týrania, ktoré sú naopak vo veci samej relevantné - z hľadiska základnej otázky, či odporca svoju bývalú manželku fyzicky alebo psychicky týral. Vyššie označené rozhodnutia sa môžu týkať len skutkov, ktoré boli predmetom konania a naopak nevylučujú, že sa udiali iné skutky, ktoré o fyzickom alebo psychickom týraní nasvedčujú. Z uvedeného dôvodu považoval za nesprávne, aby súd prvého stupňa kládol na uvedené rozhodnutia absolútny dôraz. Mal za to, že bez toho, aby boli novo označení svedkovia vypočutí, nemožno bezpečne ustáliť, že sa ich výpoveď má týkať rovnakých skutkov, aké boli predmetom konania. Nesúhlasil s argumentom súdu prvého stupňa, že výpovede uvedených svedkov nemôžu zvrátiť rozhodnutie o zastavení priestupkového konania, pretože ani netvrdil, že by označení svedkovia mali vypovedať o tých istých skutkoch, aké boli predmetom priestupkového konania. Skutočnosť, že bývalá manželka neoznačila uvedené osoby ako svedkov, nevylučuje relevantnosť navrhnutých svedkov vo vzťahu k návrhu na povolenie obnovy konania. Súdu prvého stupňa vyčítal, že sa nekriticky stotožnil s tvrdením odporcu, že Y. U. sa s jeho bývalou manželkou pozná až od roku 2011 a že V. X. žije v Nemeckej spolkovej republike a že sa s ním stretol asi trikrát pred rokom 2011, pričom ani jedna z označených osôb nemohla byť priamym svedkom údajného domáceho násilia a všetky informácie, ktoré majú, získali sprostredkovane od jeho bývalej manželky. Na uvedenej skutočnosti postavil súd prvého stupňa aj tvrdenie, že prípadná výpoveď novooznačených svedkov by v spojení s inými dôkazmi nebola spôsobilá privodiť priaznivejšie rozhodnutie. Takýto spôsob posudzovania návrhu na obnovu konania, hoci ide o inštitút umožňujúci výnimočne zasiahnuť do právoplatne skončeného konania, považoval za neakceptovateľný, pretože jednak zbavuje inštitút obnovy konania jeho podstaty a zmyslu a súčasne tak robí spôsobom, ktorým nerešpektuje základné zásady občianskeho súdneho konania a právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces garantované čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd prvého stupňa sa stotožnil s tvrdeniami navrhovateľa, ktoré neboli preukázané, pričom odporca ich ako nepreukázané namietol a namieta. Postup súdu prvého stupňa, ktorý sa bezdôvodne (bez dokazovania) a bez akéhokoľvek relevantného odôvodnenia priklonil k tvrdeniam jednej z procesných strán, ktoré druhá strana namieta, označil za porušujúce zásadu rovnosti strán. Ďalej uviedol, že tvrdenie súdu prvého stupňa nie je (okrem iného) preskúmateľné. Pokiaľ dospel k záveru, že iné dôkazy vykonané v konaní by mali údajne vylučovať priaznivejšie rozhodnutie pre navrhovateľa obnovy konania (odporcu), tak tento svoj záver vôbec neodôvodnil a ak už k takému tvrdeniu dospel, mal presne označiť konkrétne dôkazy vykonané v pôvodnom konaní, ktoré mal na mysli, uviesť, čo z nich vyplynulo a prečo podľa jeho názoru tieto dôkazy vylučujú to, aby výpovede novo označených svedkov mohli obstáť a prečo je teda vylúčené priaznivejšie rozhodnutie pre navrhovateľa obnovy konania (odporcu). Ak mal na mysli výpovede svedkov svedčiacich v prospech navrhovateľa, v tejto súvislosti zdôraznil napr. to, že voči nim predložil konkrétne námietky. Podotkol, že ak je dôvodom pre povolenie obnovy konania možnosť (pravdepodobnosť), že novo označené dôkazy môžu pre účastníka konania privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, tak potom logicky súd musí dospieť k istote (a aj ju odôvodniť), ak je toho názoru, že táto možnosť je vylúčená. Navyše skutočnosť, že súd prvého stupňa svoje tvrdenia vôbec neodôvodnil spôsobuje, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a došlo k vade podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., ktorá spočíva v tom, že sa mu v dôsledku absencie odôvodnenia odňala možnosť konať pred súdom v tom, že pre nedostatok konkrétnych dôvodov nemal možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Záverom uviedol, že súd prvého stupňa vyhodnotil výpovede navrhnutých svedkov bez toho, aby bol takýto dôkaz vôbec vykonaný, čo považoval za neprípustné. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdiť. Uviedol, že ako vyplýva z výpovede jeho exmanželky H. S., skutky, ktorých sa mal dopustiť, podľa jej tvrdení oznámila jednak polícii a jednak odporcovi, ktorý následne jej nepodložené tvrdenia bez overenia si ich pravdivosti a relevantnosti publikoval. Mal za zjavné, že odporcom novo navrhovaní svedkovia mali vypovedať k tým skutkom, ktoré boli prejednávané v rámci pôvodného konania. Ak by aj mali vypovedať k iným skutkom, ako k tým, ktoré boli predmetom ukončených priestupkových konaní, potom by išlo iba o ich jednostranné tvrdenia, ktoré by boli nanajvýš nevierohodné, a to jednak z dôvodu ich preukázanej zaujatosti voči odporcovi, a jednak z dôvodu, že ak sa také skutky mali udiať, je úplne nelogické, prečo by v relevantnom čase nepodali o týchto skutkoch oznámenie orgánom na to určeným, a prečo by tak neučinila jeho exmanželka. Opätovne poukázal na skutočnosť, že uvedené osoby jeho exmanželka ani len neoznačila ako svedkov v priestupkových konaniach a ani v pôvodnom konaní; uvedené osoby pritom neuviedla ani odporcovi, ktorý s ňou komunikoval jednak pred zverejnením dotknutých článkov a aj v priebehu konania, počas ktorého bol uskutočnený jej výsluch. Na tieto skutočnosti súd prvého stupňa správne v napadnutom uznesení poukázal a mal za to, že súd prvého stupňa nemusel vykonať výsluch navrhnutých svedkov, aby zistil dôvodnosť tvrdení o ich zaujatosti, pretože disponoval dôkazmi založenými v súdnom spise (zápisnica o výsluchu exmanželky odporcu z 24.1.2013, zápisnica o podaní trestného oznámenia na Y. U. zo 16.4.2013, záznam o podaní vysvetlenia zo strany maloletej zo 16.4.2013). Z uvedených zápisníc mal za zrejmé, že navrhnutá svedkyňa Y. U. je voči nemu zaujatá; samotná H. S. potvrdila, že Y. U. bývala spolu s ňou v rodinnom dome. Podotkol, že jeho exmanželka sama na neho podala niekoľko trestných oznámení, ktoré boli zastavené z dôvodu, že sa nezúčastňovala ich priebehu, nereagovala na výzvy na súčinnosť, nikdy neprejavovala znaky naozaj týranej ženy. Uviedol, že V. X. patrí do rodiny jeho exmanželky a nikdy nebol v jeho prítomnosti a v prítomnosti jeho exmanželky v čase, keď boli spolu na jednom mieste. Vyjadril presvedčenie, že uvedené osoby sa navrhovateľovi obnovy konania (odporcovi) prihlásili účelovo a ich výsluch zo strany súdu by bol zbytočný, nakoľko by nepriniesol nové zistenia, ktoré by boli takého charakteru, že by odôvodňovali zasiahnuť do právoplatne rozhodnutého stavu v uvedenej veci - berúc do úvahy princípy právnej istoty. Poukázal na to, že Y. U.Á. veľmi aktívne vystupovala na strane jeho exmanželky v priebehu konania vo veci starostlivosti o ich maloletú dcéru a krátko pred tým, ako sa mala sama prihlásiť ako svedkyňa, podal na ňu trestné oznámenie pre správanie sa voči jeho dcére, z čoho vyvodil jej zjavnú zaujatosť voči nemu a nedôveryhodnosť jej prípadnej výpovede. Mal za to, že súd prvého stupňa nemusel v procese posudzovania dôvodnosti návrhu na obnovu konania menovať v odôvodnení všetky dôkazy vykonané v základnom konaní, v ktorom bolo vykonaných množstvo dôkazov, bolo vypočutých 9 svedkov; súd prvého stupňa sa oboznámil s listinnými dôkazmi ako aj s rozhodnutiami orgánov príslušných rozhodovať o priestupkoch. Bolo preukázané, že odporca publikoval nepodložené obvinenia bez ich dostatočného preverenia a nepýtal sa na výsledky priestupkových konaní, pritom práve tieto sú, ako správne uviedol súd prvého stupňa, vo veci dôležité. Úvahu súdu prvého stupňa, že vypočutie dvoch navrhnutých svedkov neodôvodňuje obnovu konania považoval za správnu a dostatočne zdôvodnenú. Vyjadril presvedčenie, že v konaní o obnove konania súd skúma, či navrhnutí svedkovia sú vierohodní a či ich výpoveď v závislosti od toho, k čomu majú byť vypočutí, je spôsobilá privodiť zmenu právoplatného rozhodnutia tak, aby bolo priaznivejšie pre navrhovateľa obnovy konania (odporcu). Je úlohou súdu, aby posúdil vierohodnosť zdroja informácie - svedka, nakoľko musí posúdiť, či má tento dôkaz takú váhu, že možno zasiahnuť do právoplatne rozhodnutého stavu. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. V rozhodnutiach o návrhu na obnovu konania je potrebné označovať účastníkov podľa ich procesného postavenia v pôvodnom konaní (viď R V/68). Podľa § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p. právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno za podmienok ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom konaní zistený úplne alebo správne. Návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom posudzovaní veci alebo nesprávností procesnej povahy; na nápravu týchto nesprávností slúžia podľa povahy rozhodnutia a charakteru namietanej nesprávnosti iné opravné prostriedky. Vecná nesprávnosť rozsudku napadnutého návrhom na obnovu konania nie je dôvodom zakladajúcim procesnú prípustnosť obnovy konania podľa § 228 ods. 1 O.s.p. (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 15/2000). Konanie o obnove prebieha v dvoch fázach. V prvej z nich (iudicium rescindens) súd skúma, či je obnova konania procesne prípustná; návrhu na obnovu konania v tejto fáze súd buď vyhovie alebo ho zamietne. Druhá fáza (iudicium rescissorium) predstavuje nové prerokovanie a rozhodnutie vo veci. Jedným z predpokladov procesnej prípustnosti návrhu na obnovu konania, na ktoré sa zameriava súd v prvej z uvedených fáz, je medziiným existencia skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré ten, kto navrhuje obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní (§ 221 ods. 1 písm. a) O.s.p.) a ďalej možnosť vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní (§ 221 ods. 1 písm. b) O.s.p.). V oboch prípadoch je procesná prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku podmienená tým, že ten, kto navrhuje obnovu konania, nemal žiadny podiel na tom, že sa v pôvodnom konaní nemohli použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, prípadne že sa nemohli vykonať dôkazy. Táto podmienka nie je splnená, ak určitá skutočnosť, rozhodnutie alebo dôkaz existovali už v pôvodnom konaní a ten, kto navrhuje obnovu konania, o ich existencii vedel a mal aj dostatok podkladov potrebných na ich označenie a na splnenie svojej dôkaznej povinnosti v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p., avšak v pôvodnom konaní nimi nenavrhol vykonať dokazovanie. Odporca ako navrhovateľ obnovy konania sa návrhom z 10.5.2013 domáhal vydania uznesenia, ktorým súd prvého stupňa povolí obnovu konania vo veci navrhovateľa: Y. S. proti odporcovi: Ringier Axel Springer Slovakia, a.s., o ochranu osobnosti, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 9C/142/2009 a ktoré bolo skončené právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.2.2013, sp. zn. 11Co/91/2011, 11Co/92/2011 z dôvodu, že po tom, ako uverejnil v denníku K. Č. ospravedlnenie v zmysle právoplatného rozsudku (12.4.2013), ho kontaktovala Y. U., ktorá uviedla, že bola svedkom toho, ako navrhovateľ na H. S. fyzicky útočil; Y. U. súčasne označila ďalšieho svedka V. X., ktorý by bol spôsobilý podať svedectvo o tom, ako navrhovateľ H. S. ubližoval. Právne pritom argumentoval tým, že návrh na obnovu konania podáva podľa § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p. t.j., že sú tu dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní a môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Navrhovateľ obnovy konania (odporca) nemožnosť použitia navrhovaných dôkazov v pôvodnom konaní (výsluchy svedkov Y. U. a V. X.) odôvodnil tým, že nevedel o tom, že uvedení svedkovia prichádzajú do úvahy ako svedkovia, pretože sa prihlásili až po právoplatnom skončení konania. Skutočnosti a dôkazy sú nové vtedy, ak ich účastník konania (napriek ich objektívnej existencii v čase pôvodného konania) nemohol bez svojej viny použiť (preto, že o nich nevedel, a ani inak z procesného hľadiska nezavinil, že si nesplnil povinnosť tvrdenia alebo dôkaznú povinnosť). Podľa názoru odvolacieho súdu je v posudzovanej veci nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že ak sa výpovede nových svedkov Y. U. a V. X. majú týkať fyzického násilia navrhovateľa na jeho bývalej manželke H. S., je tomu tak preto, že prítomní svedkovia vnímali fyzické ataky svojimi zmyslami a preto o nich, ako o nezastupiteľných a nezameniteľných osobách, ktoré o tom mohli podať svedectvo, musela mať vedomosť „obeť“ týchto útokov, H. S.. V tejto súvislosti je preto prinajmenšom zvláštne, že títo svedkovia neboli H. S. označení za svedkov (najprv v trestných a potom v priestupkových konaniach), a že ich neuviedla ani odporcovi, ktorý si podľa jeho vlastných slov tvrdenia H. S. o fyzickom a psychickom násilí jej manžela preveroval pred zverejnením dotknutých článkov. Odporcovi za týchto okolností, po zistení všetkých do úvahy prichádzajúcich svedkov od H. S. (pri zákonnej koncentračnej zásade vo veciach ochrany osobnosti podľa § 118a ods. 1 O.s.p. účinnej od 15.10.2008), nič nebránilo, aby okrem S. Z. (matky H. S.) a samotnej H. S.R., navrhol súdu výsluch svedkov Y. U. a V. X. už v pôvodnom konaní. S ohľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd postráda zo strany navrhovateľa obnovy konania (odporcu) hodnoverné objasnenie toho, prečo výpovede svedkov Y. U. a V. X. nemohol bez svojej viny použiť už v pôvodnom konaní, keď títo svedkovia museli byť známi H. S.Č. a jeho argumentáciu, že o týchto svedkoch nevedel, lebo sa prihlásili až po právoplatnom skončení konania, odvolací súd považoval za nedostatočnú a účelovú v snahe vyhnúť sa zodpovednosti za nesplnenie si dôkaznej povinnosti v pôvodnom konaní (vo vzťahu k posúdeniu otázky, či bol zásah primeraný alebo nie, teda, či tvrdenie odporcu v uverejnených článkoch bolo pravdivé, alebo či jeho hodnotiaci úsudok bol primeraný z hľadiska formy a obsahu, alebo, či jeho hodnotiaci úsudok logicky vyplýval z pravdivých premís, v dôsledku ktorého zásah nebol neoprávnený, ťažilo dôkazné bremeno odporcu, ktorý pre úspech v spore mal tieto skutočnosti preukázať); niet totiž rozumného argumentu, prečo by H. S. nebola odporcovi navrhla ako možných svedkov aj Y. U. a V. X., ak by skutočne, ako tvrdia, boli svedkami fyzického násilia voči nej; v ich prípade tak neexistovala v priebehu pôvodného konania žiadna objektívna prekážka toho, aby mohli byť vypočutí súdom v pôvodnom konaní. Nezodpovedanou otázkou tiež zostáva, prečo H. S. ako oznamovateľka trestného činu navrhovaných svedkov neoznačila ako svedkov v trestnom, príp. v priestupkovom konaní, keď je všeobecne známe, že domáce násilie sa väčšinou deje za zatvorenými dverami a bez svedkov, kedy nie je možné toto násilie účinne dokázať, ako správne poznamenal aj súd prvého stupňa; obdobne, prečo, keď sa neobrátili na orgány činné v trestnom konaní za účelom poskytnutia svedeckej výpovede v čase, keď boli vedené trestné a priestupkové konania iniciované H. S., by sa navrhovaní svedkovia mali aktívne prihlásiť odporcovi s takým časovým odstupom až po zverejnení ospravedlnenia, aby vypovedali ako svedkovia k tvrdenému násiliu voči H. S.Á. a to až v obnovenom konaní. Odhliadnuc od záveru odvolacieho súdu, že sa nejedná o dôkazy, ktoré navrhovateľ bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn. 9C/142/2009, odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa zastáva názor, že ani prípadná výpoveď označených svedkov o možných fyzických útokoch navrhovateľa nie je spôsobilá v spojení s vykonaným dokazovaním (v pôvodnom konaní) privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Neexistuje pravdepodobnosť, že by svedecké výpovede Y. U. a V. X. mohli privodiť pre navrhovateľa obnovy konania (odporcu) priaznivejšie rozhodnutie, pretože ako poznamenal aj súd prvého stupňa, rozhodujúcimi dôkazmi pre rozhodnutie v pôvodnom konaní boli uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave - okolie zo dňa 12.6.2008, ČVS: ORP - 1526/1-OVS-BH-2008, ktorým bola vec prečinu ublíženia na zdraví odovzdaná Obvodnému úradu v Pezinku, nakoľko konanie páchateľa nie je trestným činom, uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave - okolie zo dňa 19.12.2007, ČVS: ORP - 3165/1-OVS-BH-2007, ktorým bola vec prečinu ublíženia na zdraví odovzdaná Obvodnému úradu v Pezinku, pretože nejde o trestný čin, ďalej rozhodnutie Obvodného úradu v Pezinku zo dňa 3.12.2008, č. OVVS-Pr 85/2008-HRA, ktorým bolo konanie zastavené z dôvodu, že spáchanie skutku nebolo obvinenému z priestupku preukázané; z uvedených rozhodnutí mal súd v pôvodnom konaní za zrejmé, že navrhovateľ bol na základe trestných oznámení jeho bývalej manželky opakovane vyšetrovaný v rámci trestného a priestupkového konania, avšak vždy s negatívnym výsledkom a ďalej vychádzal z toho, že význam svedeckých výpovedí pre rozhodnutie značne ovplyvnila skutočnosť, že svedkovia boli osoby blízke tak navrhovateľovi, ako aj jeho bývalej manželke a preto obsah týchto výpovedí nebol pre súd v pôvodnom konaní nosným dôkazným materiálom a bol braný do úvahy iba podporne. Z uvedeného dôvodu by ani výpovede odporcom navrhovaných svedkov (Y. U. - priateľka bývalej manželky navrhovateľa, V. X. - príbuzný bývalej manželky navrhovateľa) nemali takú váhu, aby zásadným spôsobom spochybnili skutkový stav založený právoplatným rozsudkom a vykonanie dôkazu ich výsluchom by neprinieslo zistenia, ktoré by v kontexte s ostatným dokazovaním vykonaným v pôvodnom konaní mohli priniesť pre navrhovateľa obnovy konania (odporcu) priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Vychádzajúc z podporného hodnotenia svedeckých výpovedí súdom v pôvodnom konaní, nejde totiž o také dôkazy, ktorými by mohla byť podstatným spôsobom oslabená vierohodnosť svedkov, ktorých navrhol v pôvodnom konaní navrhovateľ. Čo sa týka odvolacieho dôvodu odporcu, že súd prvého stupňa nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým zamietol návrh na obnovu konania, čím mu odňal možnosť pred ním konať, odvolací súd poznamenáva, že dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť odvolania podľa § 205 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., je chybný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré mu zákon priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O významnú vadu v zmysle uvedeného ustanovenia ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Musí ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia opísal rozhodné skutočnosti, na základe ktorých sa odporca domáhal obnovy konania, argumenty navrhovateľa, pre ktoré návrhu nie je možné vyhovieť, uviedol, ako vec právne posúdil, aj dôvod, pre ktorý návrh zamietol. Námietka odporcu, že súd prvého stupňa mu odňal možnosť pred ním konať nie je opodstatnená; z odôvodnenia napadnutého uznesenia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p., ktorá by bola popretím jeho účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd preto v tejto časti argumentácie odporcu dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a že odôvodnenie odvolaním napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa ako celok spĺňa požiadavky zákonného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka konania (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 165/2011). Keďže nové dôkazy odporcu ako navrhovateľa obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p. nezakladajú dôvodnosť návrhu na obnovu konania vedeného na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 9C/142/2009, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal náhradu trov odvolacieho konania 99,33 eura, pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia, vyčíslených v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z.z.; za 1 úkon právnej služby - písomné podanie na súd z 5.8.2014 (§ 13a ods. 1 písm. c) vyhl.) priznal 91,29 eura (§ 10 ods. 8 vyhl.) a režijný paušál 8,04 eura (§ 16 ods. 3 vyhl.), spolu trovy právneho zastúpenia 99,33 eura. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.