Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11Co/91/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1709207384 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1709207384.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a členov senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľa: E. M., bytom v P., M. XX, zastúpeného JUDr. Evou Hladkou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Röntgenova 8, proti odporcovi: E. F. R..F.., so sídlom v V., P. XX, zastúpeného HAVLÁT & PARTNERS, advokátska kancelária so sídlom v Bratislave, Rudnayovo námestie 1, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 04.05.2011, č.k. 9C 142/2009-212 a na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok zo dňa 26.05.2011, č.k. 9C 142/2009-234, jednohlasne (pomerom hlasov 3:0), takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 04.05.2011, č.k. 9 C 142/2009-212 sa p o t v r d z u j e. Uznesenie Okresného súdu Pezinok zo dňa 26.05.2011, č.k. 9C 142/2009-234 sa m e n í tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť na účet Okresného súdu Pezinok vedený v Štátnej pokladnici, č.ú. 7000315020/8180, VS : 1741181811 súdny poplatok za odvolanie vo výške 876,- euro, a to v lehote 10 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : V napadnutom rozsudku zo dňa 04.05.2011, č.k. 9C 142/2009-212 súd prvého stupňa: - uložil odporcovi povinnosť uverejniť v najbližšom piatkovom vydaní Y. O. Č. po právoplatnosti tohto rozsudku, so zvýrazneným titulkom Ospravedlnenie B. E. M. s textom: "Vydavateľ Y. O. Č. sa týmto ospravedlňuje E. M. za uverejnenie nepravdivých a difamujúcich údajov týkajúcich sa jeho osoby, rodinného života a súkromného života, uvedených v článku "C. M. o W.: Y. E. U. U." s podtitulkom "Y. X. K. Š.É. P. po E." publikovaného v Y. O. Č. dňa XX.XX.XXXX a v článku "P. B." s podtitulkom "E. M. (XX) V. U." publikovanom v dW. O. Č. XX.XX.XXXX. - uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 8.238,- euro ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, - vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol. Rozhodnutie vo veci právne odôvodnil § 11, § 13 ods.1,2 Občianskeho zákonníka, čl. 19 ods.1, 2, čl. 26 ods. 1, 2 Ústavy SR, čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru, keď po vykonanom dokazovaní a zhodnotení skutkového stavu dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti uplatneného návrhu. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že dňa 16.04.2009 zverejnil Y. O. Č. na titulnej strane titulok: "B. M. Y. D. K. Z. Š.: ". Z. U. P.", s fotografiami navrhovateľa a jeho exmanželky. Na strane Y. potom zverejnil článok: C. M. D. W.: ". E. U. U." s podtitulkom: "Y. X. Š. P. po E." a článok: "B. E. M.: M. R. X. F. V článku "Y. E. U. U." F. H. X. W. navrhovateľa: ". U. V. P.Í. K., H. F. F. K., D. U. X. Z. Y. V. R. P. F. N. N. M.."., ". R. U. U., M. F. X. O.. P. Y. N. T. D. U. B. R. X.Ž. F., Ž. U. K.. X. U. R. P. na E., F. M. U. P. Y. , ". U. N. X. K. D..". V článku: B. E. M. : ". R. X. F." je uverejnená reakcia navrhovateľa na obvinenia exmanželky : "X. F. U. X., Ž. Z. Y.Á. Y. O.. R. F. U. F. za O. P. R. U. K.. O. K. Z. X. O. L. P., P. V. F. L. U. Z.. N. F. E. R. Z. X. Š. B. na U.."., ". F. na U. Ú. W. F. L. U.. O. F. F., R. R. L. F. F. O.. R. Z. X. P.. P. R. Y., X. U. R. Y. za P. U.." Na záver je uvedený podtitulok: "P. X. P." s textom: Podľa informácií O. Č. prípad nezhôd v manželstve M. v rokoch 2007 a 2008 vyšetrovala prokuratúra v P.. Trestné oznámenie za ublíženie na zdraví zamietla a prípad postúpila Obvodnému úradu v P.C. na prerokovanie priestupku proti občianskemu spolunažívaniu. Dňa 03.05.2009 zverejnil Y. O. Č. článok: "E. M. (XX) V. U." s textom: O. Z. N.. W. C. (XX) B. D., Ž. L. K. Ž. E. P.." Y. E. U. U. R. X.R. F. U. K.,". P.. ". F. F. K., D. U. Y. V. R. P. F. M..". X. C. Y. X. G. X. K. P., P. X. Z. D. K.. Článok je zaradený na stranu s titulkom: ". B., F. P.: ". F. X. M., Ď. U. D. F. P..". Pod titulkom ". B. F. K. C. Č.: ". Y.: V. X., ". Š.: K. F. O., U. B.: K. M.. Posúdiac samotnú koncepciu článku z XX.XX.XXXX dospel súd prvého stupňa k názoru, že odporca vychádzal z tvrdení pani C. M., tieto zverejnil a poskytol priestor na vyjadrenie navrhovateľovi. Jeho stanovisko však zverejnil napriek tomu, že navrhovateľ si jeho publikovanie neželal, teda nerešpektoval súkromie a vôľu navrhovateľa. Uviedol, že je možné stotožniť sa s tvrdením odporcu, že téma domáceho násilia je otázkou verejného záujmu. Avšak spájať túto problematiku s konkrétnou osobou je možné až na základe relevantných dôkazov, za súčasného rešpektovania prezumpcie neviny. Tvrdenia odporcu, že konal v dobrej viere, že navrhovateľ je verejne známou osobou a musí zniesť väčšiu mieru kritiky, že zverejnené informácie môžu byť i znepokojivé a šokujúce, konajúci súd posúdil ako účelové a vytrhnuté z kontextu predkladaných rozhodnutí ESĽP. Pri individuálnom skúmaní navrhovateľom tvrdeného zásahu do osobnostných práv bolo (podľa názoru súdu prvého stupňa) jediným zámerom odporcu publikovať článok za účelom vyvolania senzácie. Absolútnym spochybnením dobrej viery odporcu je najmä článok zo dňa XX.XX.XXXX s názvom "P. B." kde odporca navrhovateľovi už definitívne prisúdil nálepku násilníka a problémovej osoby tým, že ho zaradil medzi podtitulky: "V. X.Ý." ; "K. F. O."; K. M.". Vo vzťahu k odporcom tvrdenej dobrej viere informovať o problematike domáceho násilia, mohol tento čerpať z odborne spracovaných a najmä preukázaných informácií a legitímnych obetí naozaj páchaného domáceho násilia. Navrhovateľ bol v rámci tak trestného konania, ako aj priestupkového konania vypočutý vo veci trestných oznámení pani M. v súvislosti s podozrením z domáceho násilia, avšak ani spáchanie trestného činu, ani priestupku mu nebolo preukázané. Súd prvého stupňa nepovažoval navrhovateľa za verejnú osobu a ani za verejného činiteľa i napriek tomu, že je to Š., známy v kruhoch fanúšikov B. a možno širšej Š. verejnosti. Podľa jeho názoru nie je osobou, ktorá má skladať "účty" verejnosti a jeho súkromie nie je vecou verejnou. Informovanie o páchaní domáceho násilia by bolo plne legitímne iba vtedy, ak by bolo páchanie takéhoto skutku navrhovateľovi preukázané. Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že zverejnený článok zo dňa XX.XX.XXXX preukázateľným spôsobom zasiahol do cti, dobrého mena a súkromia navrhovateľa a zasiahol do jeho profesionálneho života. Konanie odporcu nezmierňuje ani fakt, že navrhovateľ, podľa tvrdenia odporcu zamlčal pred redaktorom stav a výsledky rozhodnutí v rámci priestupkového konania a to z dôvodu, že navrhovateľ nebol povinný uvádzať redaktorovi Y. žiadne skutočnosti týkajúce sa jeho osoby a bolo výlučne na ňom, ako daný priestor na vyjadrenie využije. Výklad zásady vigilantibus iura, na ktorú v priebehu konania poukazoval odporca s odkazom na judikatúru Ústavného súdu SR (o.i. uznesenia sp.zn. I. ÚS 459/2010 zo dňa 08.12.2010) posúdil ako účelovú. V tejto súvislosti poukázal na to, že navrhovateľ dbal na ochranu svojich práv, keď v rozhovore s rW. komentoval obvinenia jeho U. ako lož a následne sa radil s právnikom o ďalších krokoch. Na radu právnika kontaktoval opäť redakciu a uviedol, že sa nechce k veci vyjadrovať, keďže takýto postup považoval v danej chvíli za najúčelnejší spôsob ochrany svojich práv. Želanie navrhovateľa odporca nerešpektoval a stanovisko navrhovateľa napriek tomu uviedol. Nemožno bez skúmania ďalších súvislostí veci jednoducho vyvodiť, že navrhovateľ nedbal na ochranu svojich práv tým, že redaktorovi neuviedol výsledky trestných a priestupkových konaní. Pokiaľ ide o zhodnotenie vykonaných dôkazov, súd prvého stupňa vychádzal najmä z koncepcie a obsahu oboch zverejnených článkov a priamych dôsledkov týchto článkov na osobu navrhovateľa a jeho okolie. Spôsob koncepcie článku zo dňa XX.XX.XXXX posúdil ako tendenčný, palcové titulky na úvodnej strane Y. O. Č.: B. M.: ". D. K. Z. R. Z. Č.: ". E. U. U." graficky podporujú vyjadrenia exmanželky navrhovateľa. Komentár redaktora: "O.", navodzuje dojem, akoby exmanželka C. M. musela pred navrhovateľom utiecť - túto verziu napokon dopĺňa i jej záverečné vyjadrenie: "P. F. F. Z. X., R. L. Z. Ť.. Y. Y. U. O. P." ktorým sa celý článok uzatvára. Po prečítaní článku musí nezainteresovaná osoba nadobudnúť dojem, že navrhovateľ bije svoju partnerku, táto musela pred ním vycestovať do E., čo zanechalo na nej i maloletej dcére psychické následky. Článok zo dňa XX.XX.XXXX popiera akúkoľvek dobrú vieru odporcu pravdivo informovať verejnosť o otázkach verejného záujmu, kedy bez akýchkoľvek nespochybniteľných dôkazov zaradil osobu navrhovateľa, dosiaľ bezúhonného občana a športovca, medzi osoby s kriminálnou minulosťou. Uvedený článok, svojím kontextom, robí z navrhovateľa osobu, ktorá má problém so zákonom. Komentár: "K. O. F. X. O. R. V., K. C. K. G., Č. O. Š.. Z. O. L. F. F.X., R. B." hrubo zasahuje do cti a dobrého mena navrhovateľa. Posúdiac listinné dôkazy, najmä zápisnice o trestných oznámeniach a rozhodnutia, či už Okresného riaditeľstva PZ V. - okolie a Obvodného úradu v P., súd prvého stupňa konštatoval, že na objektivizáciu správania sa, ktoré je možné charakterizovať ako domáce násilie nestačí zápisnica o trestnom oznámení, keďže je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní prijímať podnety občanov a následne ich prešetrovať. Rovnako nepreukázateľný charakter má záznam o lekárskom vyšetrení, keďže lekár zaznamenáva to, čo pacient deklaruje, a teda zápis lekára o pacientom udávanom mechanizme vzniku zranenia, nemá výpovednú hodnotu. Znalecký posudok vyhotovený do určitej miery objektivizoval zranenie pani C. M., keď pripustil ňou udávaný mechanizmus jeho vzniku, zároveň však konštatoval nízku intenzitu sily pôsobiacej na ruku poškodenej a nezávažnosť zranenia. Obsah svedeckých výpovedí navrhovaných svedkov a ich význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní ovplyvnila skutočnosť, že svedkovia boli osoby blízke tak navrhovateľovi, ako aj jeho exmanželke (svedkovia navrhnutí navrhovateľom boli jeho blízki priatelia, známi, či dokonca príbuzní, druhý okruh svedkov z okolia manželského páru tvorila najmä exmanželka navrhovateľa a jej matka) - preto obsah týchto výpovedí bral do úvahy iba podporne. Súd prvého stupňa pri poukázaní na rozhodnutie ústavného súdu ÚS 152/2008 v danom prípade dospel k záveru, že pred právom na slobodu slova a prejavu je nutné uprednostniť právo na ochranu osobnosti, teda právo na ochranu dobrého mena, cti a dôstojnosti a tiež súkromia navrhovateľa. Rodinný život navrhovateľa, hoci možno búrlivý, nie je vecou, o ktorej sa má viesť verejná diskusia a médium, akým je denník s celoslovenskou pôsobnosťou, nemá byť sprostredkovateľom manželských problémov navrhovateľa, širokej verejnosti. V odôvodnení uviedol, že sloboda slova a prejavu je jedným zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a právneho štátu, rovnako ako právo na ochranu mena, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti a právo na súkromie. Medzi týmito právami však musí existovať vyváženosť a táto nebola konaním odporcu dodržaná. Jeho tvrdenie, že konal legitímne , keď realizoval svoje práva garantované v čl. 10 Dohovoru a čl. 26 Ústavy SR, sú zjednodušujúce. Vychádzajúc z výkladu odporcu by bolo potom legitímne uverejniť hocičo a o hocikom, bez ohľadu na následky a takého konanie zdôvodňovať realizáciou práv zakotvených v Dohovore. S poukazom na uvedené súd prvého stupňa dospel k záveru, že práva navrhovateľa na ochranu osobnosti boli konaním odporcu porušené. Odporca neprezentoval zverejnené informácie v polemickej rovine, bez akejkoľvek polemiky zaradil navrhovateľa medzi ľudí, ktorí majú vzťah k násiliu, a to predovšetkým v článku: "P. B.". Neexistoval žiaden legitímny verejný záujem na tom, aby osoba navrhovateľa bola v uvedenom článku spájaná s trestnou činnosťou. Jediným zámerom odporcu bolo získanie článku, ktorým by vyvolal senzáciu a pritiahol palcovými titulkami pozornosť čitateľa. Preto uverejnenie ospravedlnenia za zverejnenie nepravdivých a difamačných údajov mal za plne opodstatnené. Za nedôvodný posúdil návrh tej časti petitu, v ktorej navrhovateľ požadoval zverejnenie článku na titulnej strane, so zvýrazneným titulkom D. B. E. M. s textom, poukazujúc na miesto zverejnenia článkov (v Š. rubrike), hoci s upútavkou na titulnej strane, a preto v záujme zachovania proporcionality, mal za postačujúce, ak i ospravedlnenie bude zverejnené na obdobnom mieste. Za nedôvodnú považoval i časť petitu, ktorým navrhovateľ požadoval oprávnenie zverejniť v ktoromkoľvek periodiku s celoslovenskou pôsobnosťou výrokovú časť rozsudku na náklady odporcu v prípade, že odporca nesplní povinnosť uloženú rozhodnutím súdu s poukazom na to, že ak odporca nesplní povinnosť uloženú súdom dobrovoľne, je možné vymáhať si jej splnenie v rámci exekučného konania ukladaním pokút. Pokiaľ ide o návrh na náhradu nemajetkovej ujmy, súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní ktorého výsledky podrobne odôvodnil v napadnutom rozhodnutí, posúdiac závažnosť následkov zásahu odporcu do osobnostných práv navrhovateľa, jeho momentálne postavenie, kedy sa opäť stal profesionálnym hráčom a následky konania odporcu boli aspoň čiastočne zhojené, teda nie sú nemenné a trvalé, ustálil, že postačujúcou a adekvátnou výškou náhrady nemajetkovej ujmy bude suma 8.238,- euro, pričom vo zvyšku návrh v tejto časti zamietol. Proti rozsudku v jeho zamietajúcich výrokoch podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, že žalobnému návrhu v celom rozsahu vyhovie, alternatívne, aby ho v časti napadnutej odvolaním zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Pokiaľ ide o rozhodnutie na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 8.238,- euro, je správna úvaha súdu prvého stupňa v tom že nedobrovoľná strata zamestnania predstavuje značnú ujmu, ktorá zasahuje nielen do ekonomickej istoty dotknutej osoby tým, že dôjde k strate pravidelného príjmu, ale i do istoty psychickej. Názor súdu prvého stupňa o tom, že vzhľadom na momentálne postavenie navrhovateľa následky konania odporcu boli aspoň čiastočne zhojené, považoval za nesprávny, nakoľko nevychádza z reálnych skutkových okolností. Z vykonaných dôkazov nevyplynulo, že by uzavrel profesionálnu hráčsku zmluvu obdobnú tej, ktorú mal mať uzavretú (a mala byť predĺžená) s B. F. V. alebo, že by táto alebo obdobná zmluva trvala doposiaľ. Navrhovateľ v odvolaní uviedol prehľad svojho pôsobenia po skončení a nepredĺžení zmluvy s B. F. V. z ktorého vyplýva, že pôsobil iba v troch kluboch - 4 mesiace pôsobil ako hráč v U. G. U., 3 mesiace v U. Ž. a 1 mesiac v B. F. O. X.. Poukázal i na to, že sa vyše dvoch rokov nevie domôcť na Okresnom súde Pezinok zníženia neúmerne vysokého výživného na maloletú dcéru v sume 663,88 euro a musí čeliť neustálym súdnym konaniam, trestnému stíhaniu pre zanedbanie povinnej výživy, ako aj exekučným následkom. V konaní bolo preukázané, že jedným z hlavných dôvodov, pre ktoré sa mu nepodarilo získať hráčsku zmluvu, je informácia o jeho násilnom správaní sa, ktorá bola o ňom nešetrne a bez akéhokoľvek relevantného overenia si tvrdených skutočností publikovaná. Mal za to, že z dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané je preukázané, že následky, ktoré zanechali nepravdivé a difamujúce články na jeho ďalšom živote sú tak závažné, že adekvátnou výškou náhrady nemajetkovej ujmy je ním žiadaná suma 35.000,- euro, ktorá je spôsobilá odčiniť následky, ktoré odporca spôsobil svojim neodôvodneným a nedobromyseľným konaním. Pokiaľ ide o zamietavé rozhodnutie súdu v rozsahu ospravedlnenia sa odporcu navrhovateľovi v navrhovanom znení na prvej stránke Y.Í. O. Č. a určenia, že navrhovateľ je oprávnený pre prípad dobrovoľného nesplnenia týmto rozsudkom uloženej povinnosti odporcom zverejniť výrokovú časť rozsudku na náklady odporcu v ktoromkoľvek periodiku s celoslovenskou pôsobnosťou poukázal navrhovateľ na to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je v tomto smere nesprávne. Článok zo dňa XX.XX.XXXX bol síce zverejnený na strane XX/XX Y., avšak na titulnej strane bola umiestená rozsiahla upútavka o rozmeroch 20 x 7,5 centimetra s textom „B. M. : Y. D. K. Z.“. Zároveň uvedená zvýraznená upútavka vyzýva čitateľa, že predmetný difamujúci a nepravdivý článok nájde na strane XX - XX. Je celkom legitímne, ak sa domáha ochrany svojho porušeného práva minimálne v takej intenzite, v akej bolo do jeho práva na ochranu osobnosti, dobrého mena, povesti a cti zasiahnuté. Nie je preto vôbec nad rámec spravodlivého posúdenia veci ak článok, ktorým sa mu odporca ospravedlní, sa bude nachádzať na titulnej strane, hoci aj v menších rozmeroch, ale tak, aby si ho čitatelia, ktorí študujú titulnú stranu ako prvú určite všimli, presne tak, ako si museli okamžite všimnúť upútavku na článok nachádzajúci sa na XX - XX vydania Y. O. Č. zo XX.XX.XXXX. Naviac, odporca sa mal ospravedlniť aj za druhý článok o navrhovateľovi, ktorý zverejnil v Y. O. Č., a to vo vydaní zo dňa XX.XX.XXXX. Vo vzťahu k uvedeným častiam zamietajúceho rozhodnutia nebral súd prvého stupňa ohľad ani na skutočnosť, že exekučný poriadok v prípade, ak je ukladanie pokút bezvýsledné (a to len do súhrnnej výšky 3.310,- euro), exekučný súd exekúciu na návrh exekútora zastaví a navrhovateľ sa nedomôže zverejnenia ospravedlnenia odporcom v prípade jeho dobrovoľného nezverejnenia. Uvedená navrhovaná časť petitu má preto svoje opodstatnenie, nie je nadbytočná a nie je ani zmätočná. Proti rozsudku súdu prvého stupňa v častiach, v ktorých uložil odporcovi povinnosť uverejniť ospravedlnenie a povinnosť zaplatiť peňažnú sumu vo výške 8.238,- euro, podal v zákonnej lehote odvolanie odporca navrhujúc, aby odvolací súd rozsudok súdu v napadnutej časti zmenil, návrh v celom rozsahu zamietol a priznal mu náhradu trov konania. V odvolaní zopakoval právnu argumentáciu ohľadne slobody prejavu a práva na informácie. Poukázal na štandard ochrany slobody prejavu a práva na informácie podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a súvisiacu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu, ktorý je pre Slovenskú republiku záväzný. Podľa jeho názoru sú mnohé zaužívané schémy uplatňované vnútroštátnymi súdmi vo veciach ochrany osobnosti práve s poukazom na tento medzinárodný štandard prekonané. V súvislosti s obsahom ochrany slobodu prejavu a práva na informácie poukázal na čl. 26 ods. 1, 2 Ústavy SR, čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru a na príslušnú judikatúru Európskeho súdu (vec Observer a Guardian proti Spojenému kráľovstvu z r. 1991, vec Handyside proti Spojenému kráľovstvu z r. 1976, vec Lingens proti Rakúsku z r. 1986, vec Oberschlick proti Rakúsku z r. 1991, vec Vogt proti Nemecku z r. 1995, vec Door a Dublin Well Woman proti Írsku z r. 1992, vec Lehideux a Isorni proti Francúzsku z r. 1998 a pod.). Mal za to, že v danom prípade nedošlo k neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľa, keď konal v súlade s čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru a realizoval garantované základné práva a slobody. Mal za nepochybné, že navrhovateľ je osoba verejného záujmu (je verejne činný športovec) a predmetom informovania v označených článkoch boli otázky legitímneho verejného záujmu, a to téma domáceho násilia. Obsahom článku zo dňa XX.XX.XXXX je výpoveď pani C. M., kde svojho bývalého manžela obviňuje z fyzického násilia a vyhrážania sa, reakcia navrhovateľa na jej obvinenie a súčasne stručná informácia o priebehu konania ohľadne týchto obvinení. Téma podozrenia z domáceho násilia bola spracovaná takým spôsobom, že obom stranám bola daná rovnocenná možnosť sa vyjadriť k veci. Autor článku si preveroval tvrdenia pani C. M. a dospel k záveru, že jej tvrdenia (obvinenia) nie sú zjavne nepodložené alebo vymyslené. Čo sa týka upútavky na článok, jej obsah plne zodpovedá skutočnosti, keď je nepochybné a nespochybniteľné, že pani C. M. obvinila svojho bývalého manžela z fyzického a psychického týrania. Rovnako je nepochybné, že odporca poskytol rovnocenný priestor aj dotknutej osobe, keď uverejnil aj obsiahle stanovisko navrhovateľa k veci. Skutočnosť, či sú obvinenia C. M. opodstatnené alebo nie, je v zmysle čl. 10 Dohovoru (rozsudku vo veci Goodwin proti Spojenému kráľovstvu z r. 1993 a Fressaz a Roire proti Francúzsku z r. 1999) právne irelevantné, keďže v tomto prípade novinári postupovali v dobrej viere s cieľom poskytnúť presné a dôveryhodné informácie. Pokiaľ ide o článok z XX.XX.XXXX, tento obsahuje obvinenie pani C. M. z fyzického násilia a informáciu o činnosti polície a prokuratúry. Odporca ďalej poukázal na to, že v danom prípade je nepochybné, že predmetom informovania boli otázky legitímneho verejného záujmu, a to téma domáceho násilia. Navrhovateľ nepredložil žiadny dôkaz, ani súd nezistil takú skutočnosť, ktorá by nasvedčovala tomu, že by odporca v nich nekonal v dobrej viere, t.j. že by sledoval nejaký zavrhnutiahodný cieľ. Je nepochybné, že odporca postupoval v súlade s novinárskou etikou, keď tému podozrenia z domáceho násilia spracoval takým spôsobom, že obom stranám bola daná rovnocenná možnosť vyjadriť sa k veci, autor článku si preveroval tvrdenia pani C. M. dostupnými možnosťami, uverejnil vyjadrenie navrhovateľa k obvineniam jeho bývalej manželky a poskytol mu minimálne rovnaký, ak nie väčší priestor na prezentáciu jeho vlastného stanoviska. Odporca vyslovil názor, že vyhovením návrhu došlo k neprimeranému obmedzeniu slobody prejavu a práva na informácie. Dôvodmi, ktoré spravodlivú rovnováhu medzi konfliktnými právami posúvajú v prospech slobody prejavu a práva na informácie je v posudzovanom prípade to, že predmetom informovania bola téma legitímneho verejného záujmu, navrhovateľ ako aktívny športovec je osoba verejného záujmu, ktorý musí strpieť širšie zásahy do svojej osobnostnej sféry ako takzvané súkromné osoby, odporca netvrdil, že navrhovateľ týral svoju bývalú manželku a obmedzil sa len na uverejnenie verzií oboch zainteresovaných strán, verifikoval tvrdenia bývalej manželky navrhovateľa, a tieto sa vo svetle získaných informácií javili tak, že majú diskutovateľný vecný základ, odporca si možnosťami, aké mal k dispozícii, informácie overoval, uverejnil vyjadrenia navrhovateľa k obvineniam jeho bývalej manželky a poskytol mu minimálne rovnaký, ak nie väčší priestor na prezentáciu jeho vlastného stanoviska. Navrhovateľ nepreukázal žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že by došlo k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti. Súd prvého stupňa neprípustným a nelogickým a spôsobom spojil články zo dňa XX.XX.XXXX a zo dňa XX.XX.XXXX a neposudzoval ich dôsledne individuálne. Nevedno z čoho vyvodil záver o tom, že jediným zámerom odporcu bolo údajne vyvolanie senzácie čoho dôsledkom je jeho nepreskúmateľnosť. Odporca mal za to, že súd zjavne nerozumie úlohe tlače v demokratickej spoločnosti, ktorej úlohou je verejnosti sprostredkovať informácie týkajúce sa verejného záujmu. Je pochopiteľné a celkom legitímne, že tlač sa snaží upútať pozornosť čitateľov a tento zámer je legitímny, ak slúži popri podpore predaja novín aj na určité objasnenie udalostí, a teda jeho zámerom je upútať verejnosť na riešenie určitej spoločenskej otázky. Záver súdu o tom, že navrhovateľ nie je osobou verejného záujmu, je v rozpore so stanoviskom judikatúry a i právnej doktríny - je popretím aj výpovede svedka M. o tom, že jeho syna poznajú v celej Európe, Kanade a Amerike. Svojvoľné a arbitrárne je i tvrdenie súdu o tom, že odporca údajne neinformoval vo veci v polemickom tóne, kedy porušil základnú zásadu, ktorá je súčasťou európskeho štandardu ochrany slobody prejavu a práva na informácie, keď neposudzoval výroky uvedené v článku v ich kontexte, ale izolovane. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, aj keby v danom prípade došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, navrhovateľovi by nebolo možné požadovanú náhradu priznať. Predpokladom uplatnenia inštitútu podľa § 13 Obč. zákonníka je, aby ujma vznikla, inak nie je čo reparovať. Pri určení výšky náhrady súd prihliadne na závažnosť vzniknutej ujmy, ktorá musí byť v konaní preukázaná, a nielen deklarovaná na základe domnienok a hypotéz. Pre aplikáciu § 13 ods. 2 Obč. zákonníka musí z dokazovania vyplynúť bezpečný záver, že k zníženiu vážnosti v značnej miere aj došlo, pretože súd môže priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch iba vtedy, ak k takejto ujme skutočne došlo. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže priznať iba vtedy, ak by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie vo forme morálnej, preto musí byť preukázané, že došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti spoločnosti v značnej miere, resp. že negatívny účinok neoprávneného zásahu je značný. Náhrada nemajetkovej ujmy má voči morálnemu zadosťučineniu subsidiárnu funkciu. Aj keď je určenie jej výšky predmetom voľnej úvahy súdu neznamená to, že je jeho ľubovôľou, pretože súd musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu a na základe neho musí založiť svoje rozhodnutie na celkom konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách a relevantných dôkazoch. Konanie o ochranu osobnosti je konaním návrhovým a je na navrhovateľovi, aby uniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo. Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí byť primeraná. Navrhovateľ netvrdil ani nepreukázal skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že mu je nutné priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, t.j. že morálne zadosťučinenie nie je postačujúce. Je úplne nepochybné, že navrhovateľ nestratil angažmán B. klube B. F. V. v dôsledku uverejnenia článku a písomné potvrdenie v tomto smere je zjavne klamlivé. V rozhovore s redaktorom sám navrhovateľ jasne uviedol, že z hokejového klubu F. V. odchádza. Nepreukázané je aj tvrdenie navrhovateľa o tom, že v hokejovom klube F. mal za sebou najlepšiu sezónu. Navrhovateľ nevyužil možnosť, ktorú mu odporca ponúkol, aby boli uverejnené príslušné časti rozhodnutí v priestupkových veciach, ohľadne, ktorých namietal, že o nich odporca neinformoval, čím mohol zmierniť údajné dopady uverejnených článkov a jeho konanie je v tomto smere logicky nevysvetliteľné. Argumenty súdu, na ktorých založil výrok o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch, sú čiastočne irelevantné, čiastočne nekonkrétne a nepreskúmateľné. Jeho záver o tom, že navrhovateľ údajne v dôsledku uverejnenia článkov nedobrovoľne stratil zamestnanie nie je správna, keďže navrhovateľ stratil zamestnanie v dôsledku uplynutia doby, na ktorú bola hráčska zmluva uzavretá - sporným bolo len to, či k predĺženiu zmluvy nedošlo v dôsledku uverejnenia článkov. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch čo do výšky nie je primeraná z dôvodu, že navrhovateľ v konaní nepreukázal žiadne trvalé alebo dlhotrvajúce negatívne dôsledky spojené s uverejnením článkov. Navrhovateľ v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu odporcu navrhol, aby mu odvolací súd nevyhovel. Poukázal na to, že ak by odporca skutočne sledoval legitímne informovanie verejnosti o tvrdenom násilí osoby verejného záujmu, bol by si riadne zistil skutkový stav veci a neuspokojil by sa so subjektívnymi a nepodloženými tvrdeniami C. M., s oboznámením sa s textom trestných oznámení a lekárskych potvrdení, s informáciou, že v dome navrhovateľa a C. M. bola policajná hliadka (čo nič nevypovedá) a s postojom obvodného úradu, že ako ne - účastníkovi konania mu neposkytnú informácie. Na základe takýchto informácií vydavateľ, ktorý tvrdí, že postupuje s náležitou starostlivosťou a vedomím zodpovednosti za vlastné články, mal považovať tvrdenie o násilí navrhovateľa za nepreukázané a nepodložené a publikovanie tvrdení o násilnom správaní navrhovateľa za vysoko rizikové. Odporca namiesto hlbšieho pátrania po pravdivosti tvrdenia C. M. pokladá za jednoduchšie a ekonomickejšie ich publikovanie na základe ich skromného preverenia. Odporca na jednej strane realizoval svoje právo na slobodu prejavu, avšak na strane druhej porušil povinnosti vyplývajúce mu z etického kódexu novinára a z pravidiel náležitej starostlivosti a v konečnom dôsledku neoprávnene a bezdôvodne zasiahol do práv navrhovateľa a spôsobil mu ujmu, za ktorú zodpovedá. Sloboda prejavu nie je absolútna a chráni sa len do tej miery, pokiaľ jej uplatnením nedôjde k neprimeranému zásahu, či dokonca popretiu práva na ochranu osobnosti. Skutočnosť, že odporca použil uvedený spôsob informovania o obvineniach C. M. nasvedčuje, že konal v snahe publikovať senzácie, ktoré zaujímajú tisíce čitateľov viac, ako skutočne overené správy dňa. Odporca uvádzaním desiatok rozhodnutí a citáciami z kontextu vytrhnutých viet z nich vytvára dojem, že ochrana osobnosti, cti, či dobrého mena pred nepravdivými, nepodloženými a vyfabulovanými skutočnosťami, ktoré sa vydavateľ rozhodne uverejniť je druhoradá, že prvoradá je vždy jeho sloboda prejavu, a že všetky uvedené rozhodnutia to len potvrdzujú. Opomína však, že každé z predpokladaných rozhodnutí rieši iný prípad a že aj prípadná podobnosť medzi prípadmi je nepostačujúca, lebo nezohľadňuje okolnosti konkrétneho prípadu. Navrhovateľ v tejto súvislosti poukázal na obsah nálezu Ústavného súdu ČR sp.zn. I . ÚS 453/03. Pokiaľ ide o zásadu vigilantibus iura, nemožno súhlasiť s jej interpretáciou odporcom z dôvodu, že bežný a bezúhonný občan, ktorý nie je verejným činiteľom ani predstaviteľom orgánu štátnej moci alebo správy, nemá povinnosť sa neustále brániť, vyjadrovať, preukazovať vždy, keď sa odporca rozhodne, že bude o ňom publikovať akékoľvek nepravdivé skutočnosti, a tak zasahovať do jeho osobnostnej sféry. Je to práve vydavateľ periodika, ktorý je povinný zistiť riadne skutkový stav veci a až následne o ňom informovať verejnosť. Fakt, že mu bol daný priestor na vyjadrenie, neprenáša bremeno zistenia skutkového stavu z vydavateľa na navrhovateľa. Odporca nemôže preniesť svoju zodpovednosť za publikované články tým, že neustále poukazuje na to, že iba publikoval tvrdenia pani M. a že to, že dané tvrdenia vyriekla, je nesporné. Odporca v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhovateľa poukázal na svoj právny názor uvedený v odvolaní podanom proti rozsudku a navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti ako vecne správny potvrdiť. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch uviedol, že navrhovateľ v odvolaní poukazuje na skutočnosti, ktoré sú neprípustné z dôvodu zákazu novôt podľa § 205a ods.1 O.s.p., jednak sú irelevantné a jednak sú nepreukázané. Tvrdenie o uzavretí novej profesionálnej zmluvy, ktorá nebola obdobná tej, ktorú mal uzavretú s B. F. V., skutočnosť, že v príčinnej súvislosti s uverejnením článkov je nezamestnaný, jeho príjem je nulový a nedarí sa mu získať hráčsku zmluvu, uplatnil navrhovateľ až v priebehu odvolacieho konania. Nespornou skutočnosťou je, že sa po uverejnení článkov dokázal v krátkom čase zamestnať v troch kluboch čo znamená, že uverejnené články nemali vplyv na jeho pôsobenie v herných kluboch. Jeho hráčska kariéra zrejme skončila z dôvodu jeho momentálnej hráčskej výkonnosti, a nie v príčinnej súvislosti s uverejnenými článkami. Uvedené znamená, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ohľadne potreby priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej výška bola zjavne premrštená. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) t.j. v celom rozsahu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) keďže sa nejednalo o prípad, kedy je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, v danej veci súd prvého stupňa nerozhodol podľa § 115a O.s.p., nejedná sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie odvolacieho pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolania proti rozsudku, ktorým súd prvého stupňa vyhovel návrhu na uverejnenie ospravedlnenia, čiastočne vyhovel návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy a v prevyšujúcej časti ho zamietol a zamietol návrh v časti , v ktorej navrhovateľ požadoval zverejnenie ospravedlnenia na titulnej strane Y. a oprávnenie zverejniť výrokovú časť rozsudku v ktoromkoľvek periodiku s celoslovenskou pôsobnosťou, nie sú navrhovateľom a ani odporcom podané dôvodne. Súd prvého stupňa v danom prípade riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj veľmi dôsledne a presvedčivo odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 219 ods.2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom súd prvého stupňa po dokazovaní vykonanom v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov (§ 118a O.s.p.) vyhovel návrhu na uverejnenie ospravedlnenia, čiastočne vyhovel návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy a v prevyšujúcej časti ho zamietol a zamietol návrh v časti, v ktorej navrhovateľ požadoval zverejnenie ospravedlnenia na titulnej strane Y. a oprávnenie zverejniť výrokovú časť rozsudku v ktoromkoľvek periodiku s celoslovenskou pôsobnosťou. Keďže vo svojom rozhodnutí podrobne a vyčerpávajúco zodpovedal na v konaní nastolené otázky relevantného charakteru, ktoré obaja odvolatelia zopakovali i v odvolaní podanom proti rozsudku, odvolací súd osvojac si dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia . Vychádzajúc z odvolaní navrhovateľa a i odporcu, z ktorých obsahu je možné vyvodiť námietku o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vykonaným dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu, a to osobitne ku každému z nárokov uplatnených v tomto konaní. Na základe uvedeného potom okolnosti namietané navrhovateľom a odporcom v odvolaniach vo vzťahu k vyhodnoteniu vykonaných dôkazov týkajúcich sa posúdenia, či v danom prípade došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti a splnenia zákonných predpokladov na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, ako i posúdenia dôvodnosti návrhu na zverejnenie ospravedlnenia na titulnej strane Y. a oprávnenia zverejniť výrokovú časť rozsudku v ktoromkoľvek periodiku s celoslovenskou pôsobnosťou nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Podľa § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Podľa článku 26 ods. 1, 2 zák.č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky v platnom znení (ďalej len Ústava SR), sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Podľa článku 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci. K vecnoprávnemu posúdeniu prípadu odvolací súd pre doplnenie a k podpore odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu udáva nasledovné. Ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem relevantných zásahov, stanovuje ale znaky správania zasahujúceho do osobnosti (objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým správaním a porušením alebo ohrozením osobnostných práv). Ak sú v konkrétnom prípade tieto znaky dané, má fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Obč. zákonníka). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Obč. zákonníka). Výšku tejto náhrady určuje súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (viď § 13 ods. 3 Obč. zákonníka). Priznanie zadosťučinenia v peniazoch predpokladá splnenie zákonom kvalifikovaných podmienok - aby sa morálne zadosťučinenie javilo ako nepostačujúce a neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti značnej miere. Odvolací súd poukazuje na to, že v prejednávanej veci došlo ku kolízii (vzájomnému stretu) dvoch chránených záujmov (práv). Na jednej strane ide o právo navrhovateľa domáhať sa zákonu zodpovedajúcim spôsobom ochrany v prípade neoprávneného zásahu. Napriek zvýšenej ochrane slobody prejavu masovokomunikačnými prostriedkami je potrebné v konaniach o ochranu osobnosti vo všeobecnosti nájsť rovnováhu medzi ochranou súkromného života fyzickej osoby a slobodou prejavu. Novinárska sloboda prejavu musí ustúpiť právu na ochranu súkromného života fyzickej osoby v prípadoch, keď masovokomunikačné prostriedky informujú verejnosť o súkromnom živote a aktivitách fyzických osôb len za účelom vyvolania senzácie a zvýšenia sledovanosti masovokomunikačného prostriedku bez toho, aby sledovali legitímny cieľ prispieť k debate o otázkach verejného záujmu (porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Von Hannover v. Nemecko z 24. júna 2006). Zároveň je však potrebné rešpektovať určité špecifiká bežnej periodickej tlače určenej pre informovanie najširšej verejnosti, ktorá sa musí v konkrétnych prípadoch uchyľovať k istým zjednodušeniam. Nemožno pritom bez ďalšieho tvrdiť, že každé zjednodušenie (či skreslenie) musí viesť nutne k zásahu do osobnostných práv dotknutých osôb. V tomto prípade nemožno trvať na absolútnej presnosti skutkových tvrdení a klásť týmto vo svojich dôsledkoch nesplniteľné nároky na novinárov. Významné však v tejto súvislosti je, aby celkové znenie podávanej informácie zodpovedalo pravde (nález ÚS ČR sp.zn. I. ÚS 156/1999). V prípade stretu subjektívneho práva navrhovateľa na ochranu osobnosti a práva slobody prejavu, ku ktorému v posudzovanej veci došlo, je predpokladom správneho rozhodnutia súdu test pomernosti, ktorý zohľadní okolnosti na oboch procesných stranách. Na strane osoby domáhajúcej sa ochrany osobnosti a s nimi súvisiacich nárokov ide predovšetkým o to, do akého práva, koho, čím, s akou intenzitou a s akými dôsledkami bolo zasiahnuté, na strane osoby, proti ktorej smeruje návrh na ochranu osobnosti a s ním súvisiace nároky ide a to, aké boli ciele a zvolené prostriedky uplatnenia slobody prejavu. Vychádzajúc zo skutkových okolností prípadu zistených vykonaným dokazovaním podrobne uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, pri súčasnom zohľadnení okolností na oboch procesných stranách je i odvolací súd toho názoru, že v článku "C. M. D. W.: Y. E. U. U." s podtitulkom "Y. X. K. Š. P. po E." publikovanom v Y. O. Č. dňa XX.XX.XXXX a v článku "P. B." s podtitulkom "E. M. (XX) V. U." publikovanom v Y. O. Č. XX.XX.XXXX boli uverejnené nepravdivé a difamujúce údaje týkajúce sa osoby navrhovateľa a jeho rodinného a súkromného života. V prejednávanom prípade súd prvého stupňa správne prihliadol i k tomu, že navrhovateľ nebol v čase zverejnenia článkov osobou verejného záujmu, ktorej činnosť môže byť posudzovaná verejne, u ktorých judikatúra ESĽP pri riešení konfliktu medzi ochranou osobnosti a slobodou prejavu zachováva benevolentnejší postoj vo vzťahu k tlači za predpokladu, ak ide o informovanie verejnosti o politických a celospoločenských udalostiach. K námietkam odporcu poukazujúcemu na to, že navrhovateľ bol v čase uverejnenia oboch článkov osobou verejného záujmu je treba uviesť, že verejnou vecou sú všetky agendy štátnych inštitúcií, ako aj činnosť osôb pôsobiacich vo verejnom živote, t.j. napr. činnosť politikov, miestnych aj celoštátnych úradníkov, sudcov, advokátov (resp. čakateľov na tieto funkcie ), verejnou vecou je však aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť . Tieto verejné záležitosti resp. verejná činnosť jednotlivých osôb môže byť verejne posudzovaná (Ná ÚS ČR z 11.11.2005, sp.zn. I.ÚS 453/03). Vychádzajúc a posudzujúc individuálne okolnosti posudzovaného prípadu však (i bez ohľadu na obsah svedeckej výpovede svedka M. - otca navrhovateľa) nemožno jednoznačne konštatovať, že aktívny profesionálny športovec je bez ďalšieho vždy osobou verejného záujmu. Navrhovateľ bol síce v čase uverejnenia článkov profesionálny hráč ľadového hokeja , ktorý bol (a naďalej je) známy u fanúšikov ľadového hokeja a športovej verejnosti čo neznamená, že je verejnou osobou upútavajúcou na seba verejnú pozornosť. Odvolací súd sa v plnej miere stotožňuje s testom pomernosti vykonaným súdom prvého stupňa zohľadňujúcim okolnosti na oboch procesných stranách a považuje jeho úvahu o tom, že oba zverejnené články svojim obsahom, spôsobom zverejnenia, ako i celkovým znením podávanej informácie nezodpovedajúcej pravde, zasiahli do cti, dobrého mena, súkromia a profesionálneho života navrhovateľa, a to v takej intenzite, ktorú v demokratickej spoločnosti už nemožno tolerovať. K odporcom v jeho odvolaní citovaným rozhodnutiam Ústavného súdu SR, ČR, ako i judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je treba uviesť, že každé súdne rozhodnutie je treba posudzovať individuálne s prihliadnutím na konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu. Uvedené znamená, že na daný prípad nie je možné aplikovať právne vety vytrhnuté z kontextu citovaných rozhodnutí bez súčasného posúdenia individuálnych okolností toho - ktorého posudzovaného prípadu. Pokiaľ ide o rozhodnutie o priznaní zadosťučinenia v peniazoch je treba uviesť, že priznanie zadosťučinenia v peniazoch súdom predpokladá splnenie určitých zákonom kvalifikovaných podmienok (citovaných v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Týmito kumulatívne stanovenými podmienkami sú, že a) morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade nepostačujúce (musí byť splnená v každom prípade), b) neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere (pravidelná podmienka). Zo znenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka treba vyvodiť, že súdu nebráni nič v tom, aby pri svojej úvahe o priznaní zadosťučinenia v peniazoch prihliadol prípadne i k iným aspektom konkrétneho prípadu. To platí ale len za predpokladu, že tieto aspekty budú svojím významom a váhou zrovnateľné s uvedenými podmienkami zákonom výslovne stanovenými. Z obsahu uvedených zákonných podmienok stanovených v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zadosťučinenie v peniazoch plní len podpornú (subsidiárnu) funkciu, t.j. nastupuje vždy až potom, keď sa morálne zadosťučinenie ukázalo (úplne alebo sčasti) nepostačujúce. Zadosťučinenie v peniazoch možno považovať za občianskoprávny prostriedok výnimočného charakteru v tom zmysle, že jeho použitie prichádza do úvahy len v tých kvalifikovaných prípadoch, keď - objektívne posudzované - došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Občiansky zákonník nestanovuje pre vznik občianskoprávnej sankcie vo forme zadosťučinenia v peniazoch vedľa objektívnych predpokladov (neoprávnený zásah, vznik nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby predstavujúce zníženie jej dôstojnosti alebo vážnosti v značnej miere) žiadny subjektívny predpoklad na strane pôvodcu neoprávneného zásahu, t.j. konkrétne zavinenie (či už vo forme úmyslu či nedbanlivosti). Odvolací súd poukazuje na to, že nevyhnutnou podmienkou pre priznanie peňažného zadosťučinenia súdom je, že sa priznanie žiadnej inej formy morálneho zadosťučinenia nejaví s ohľadom na okolnosti prípadu postačujúcimi. Teda ide o prípad, kedy vzniknutú ujmu nemožno z nejakého dôvodu prostredníctvom žiadnej z foriem morálneho zadosťučinenia primerane zmierniť. Toto posúdenie je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorý ale bude musieť vychádzať z jednotlivých okolností, tak z celkovej povahy konkrétneho prípadu. Ďalšou podmienkou je, že v dôsledku neoprávneného zásahu došlo ku zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere. Kedy o takto vymedzenú nemajetkovú ujmu na osobnosti fyzickej osoby pôjde a kedy nie, hodnotí súd vždy tak podľa celkovej povahy, tak i podľa jednotlivých okolností každého konkrétneho prípadu zvlášť. Keďže uloženie zadosťučinenia v peniazoch plní satisfakčnú funkciu, je treba pociťovanie a prežívanie tejto nemajetkovej ujmy, spočívajúcej v znížení dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere, hodnotiť vždy objektívne prihliadnuc ku konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo (tzv. konkrétne uplatnenie objektívneho kritéria), ako i k osobe postihnutej fyzickej osoby, hlavne k jej veku a k jej postaveniu (tzv. diferencované uplatnenie objektívneho kritéria). Uplatnenie konkrétneho a diferencovaného objektívneho hodnotenia znamená, že o znížení dôstojnosti postihnutej fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere pôjde len tam, kde za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, ako i s prihliadnutím k záujmom dotknutej fyzickej osoby možno spoľahlivo vyvodiť, že by vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvania ako závažnú pociťoval každý, nachádzajúci sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby. Takto chápané objektívne kritérium vylučuje, aby sa pre hodnotenie, či došlo alebo nedošlo k naplneniu zákonných podmienok podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, stali rozhodujúcimi subjektívne pocity samotnej postihnutej osoby (subjektívne kritérium). S poukazom na uvedené, zohľadniac okolnosť, že zadosťučinenie priznané podľa ust. § 13 ods.1 Občianskeho zákonníka nie je spôsobilé a schopné vzhľadom na okolnosti danej veci zmierniť ujmu vzniknutú navrhovateľovi, je odvolací súd zhodne s prvostupňovým súdom toho názoru, že v danej veci je namieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka . V tejto súvislosti podotýka, že právne závery prvostupňového súdu vyjadrené v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku (v časti týkajúcej sa priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch) sú v plnom rozsahu podložené správnym výkladom ustanovení § 11 až 13 OZ, kedy súd prvého stupňa dostatočne právne posúdil otázky, ktoré boli v danom prípade rozhodujúce, t.zn. ktoré z chránených čiastkových osobnostných práv navrhovateľa boli dotknuté neoprávneným zásahom odporcu, v ktorých smeroch alebo sférach a oblastiach sa prejavila ujma spôsobená navrhovateľovi a aký bol stupeň závažnosti spôsobenej ujmy. Je treba uviesť, že za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti navrhovateľa došlo, ako i s prihliadnutím k jeho záujmom, možno bez akejkoľvek pochybnosti vyvodiť, že by vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvania ako závažnú pociťoval každý, nachádzajúci sa na mieste a v postavení navrhovateľa. Odvolací súd potom na základe uvedeného dospel k záveru, že súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav veci a jeho právny záver o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 8.238,- euro s prihliadnutím na okolnosti prípadu, neoprávnený zásah odporcu, v dôsledku ktorého došlo k priamemu porušeniu práv na ochranu osobnosti u navrhovateľa, k závažnému zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti v značnej miere a do zásahu do jeho súkromia vrátane čiastočného ovplyvnenia možností na rozvoj jeho profesijnej aktivity, je zákonu zodpovedajúci. Navrhovateľ a ani odporca v odvolaní neargumentovali skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu, alebo jeho právneho hodnotenia. Z konania pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iným než rozsudkom v tejto časti návrhu vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaniach uvedené argumenty odvolací súd nepovažoval za spôsobilé privodiť iné právne a skutkové hodnotenie stavu veci. Za správne považuje i rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh v časti, v ktorej navrhovateľ žiadal zverejnenie ospravedlnenia na titulnej strane Y. a oprávnenia zverejniť výrokovú časť rozsudku v ktoromkoľvek periodiku s celoslovenskou pôsobnosťou. Pokiaľ ide o miesto ospravedlnenia v Y. O. Č. je treba sa zhodnúť s názorom súdu prvého stupňa o tom, že v záujme zachovania proporcionality bude postačujúce, ak ospravedlnenie bude zverejnené na rovnakom mieste, ako články o navrhovateľovi, t.j. v športovej rubrike. Pokiaľ ide o návrh navrhovateľa, v ktorom požadoval oprávnenie zverejniť výrokovú časť rozsudku na náklady odporcu v ktoromkoľvek periodiku s celoslovenskou pôsobnosťou (v prípade nesplnenia súdom uloženej povinnosti odporcom) je zamietajúce rozhodnutie rovnako správne. K odvolacím námietkam navrhovateľa je treba uviesť, že návrh v tejto časti nekorešponduje s ust. § 155 ods. 4 O.s.p.. Pre úplnosť poznamenáva, že ak vykonateľné rozhodnutie ukladá inú povinnosť, exekútor na základe poverenia súdu (§ 44) uloží za každé porušenie alebo nesplnenie tejto povinnosti povinnému pokutu, ktorú stupňuje až do úhrnnej sumy 30.000,- euro (§ 192 ods. 1 zák.č. 233/1995 Zb.). Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 04.05.2011, č.k. 9 C 142/2009-212 podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Keďže v rozhodnutí súdu prvého stupňa nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p., o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods.4 O.s.p.). Uznesením zo dňa 09.06.2011, č.k. 9C 142/2009-263 bola súdom prvého stupňa navrhovateľovi uložená povinnosť v lehote 10 dní od doručenia uznesenia zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 1.116,- euro vyrubeného podľa § 6 ods. 2 zák.č. 71/1992 Zb. a Sadzobníka súdnych poplatkov. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ poukazujúc na to, že znenie § 6 ods. 2 zák.č. 71/1992 Zb. považuje poplatok za konanie na jednom stupni iba vtedy, ak je sadzba poplatku ustanovená „za konanie„, nie teda „z návrhu“. Mal za to, že poplatok sa v uvedenom prípade platí iba za návrh na začatie konania, a to vo výške, ako bol správne určený v uznesení OS Pezinok č.k. 9C 142/2009-233. V prípade neprijatia tohto záveru odvolacím súdom poukázal na nesprávne vyrubenie výšky súdneho poplatku za odvolanie, keďže sa odvolal iba v rozsahu zamietajúceho výroku rozhodnutia prvostupňového súdu. Podľa ust. § 1 ods. 1, 2 zák.č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a za výpis z registra trestov, súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. Podľa § 2 ods. 4 vety prvej cit. zákona, v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie. Podľa § 7 ods. 10 cit. zákona, v odvolacom konaní je základom poplatku cena nároku uplatňovaného v odvolaní. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu odvolací súd posúdil za dôvodnú námietku navrhovateľa o nesprávnej výške súdom prvého stupňa vyrubeného súdneho poplatku za podané odvolanie nezohľadňujúceho, že v odvolacom konaní je základom poplatku cena nároku uplatneného v odvolaní. Na základe uvedeného napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 220 ods.1 O.s.p. zmenil tak, že navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v celkovej výške 876,- euro, ktorý mu uložil uhradiť na účet Okresného súdu Pezinok vedený v Štátnej pokladnici, č.ú. 7000315020/8180, VS : 1741181811, do 10 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Súdny poplatok určil podľa položky 7b Sadzobníka súdnych poplatkov v sume 876,- euro (66,- euro + 3% zo sumy 26.702,- euro - zamietnutá časť návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.