Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/33/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5411201552 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Haitová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:5411201552.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Haitovej a členiek senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej v právnej veci žalobcu: Marianna Babinská - Autoservis - Maxo, miesto podnikania: Párnica č. 211, PSČ: 02 601, IČO: 35 078 944, zastúpený: JUDr. Jozef Polák, advokát, Radlinského 1718, 026 01 Dolný Kubín, proti žalovanému: DIN - TECHNIK spol. s r.o., so sídlom Pekná cesta 15, 831 52 Bratislava, IČO: 35 690 496, zastúpený: Mgr. Barbora Hlavatá, advokát, SNP 1445/41-9, 017 07 Považská Bystrica, o návrhu žalobcu na zaplatenie sumy 860,12 EUR s príslušenstvom a o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 24Cb/52/2011-212 zo dňa 17.10.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 24Cb/52/2011-212 zo dňa 17.10.2014 p o t v r d z u j e . Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom č.k. 24Cb/52/2011-212 zo dňa 17.10.2014, ktorý rozsudok bol napadnutý odvolaním žalobcu aj žalovaného, Okresný súd Bratislava III čiastočne vyhovel návrhu žalobcu a zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 410 EUR spolu s úrokom z omeškania v výške 14,75 % ročne zo sumy 205,- EUR od 01.05.2007 do zaplatenia a s úrokom z omeškania 14,25 % ročne zo sumy 205,- EUR od 03.07.2007 do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V ostatnej časti Okresný súd Bratislava III návrh žalobcu voči žalovanému zamietol. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žiadnemu zo sporových strán náhradu trov konania nepriznal. 2. Žalobca sa návrhom doručeným Okresnému súdu Dolný Kubín dňa 21.04.2011, domáhal, aby súd prvej inštancie vydal platobný rozkaz, ktorým zaviaže žalovaného k úhrade žalovanej sumy vo výške 860,12 EUR s príslušenstvom tvoriacim zákonný úrok z omeškania vo výške 14,75 % ročne zo sumy 652,59 EUR od 11.04.2007 do 30.04.2007, zo sumy 205 EUR od 01.05.2007 do zaplatenia a zo sumy 450,11 EUR od 23.04.2007 do zaplatenia a s úrokom z omeškania 14,25 % ročne zo sumy 205,01 EUR od 03.07.2007 do zaplatenia. Žalobca si voči žalovanému uplatnil náhradu trov konania v sume uhradeného súdneho poplatku a náhradu trov právneho zastúpenia v konaní. Žalobca svoj návrh dôvodil tým, že na základe objednávky žalovaného, poskytol žalobca žalovanému služby a dodal tovar. Dodaný tovar a poskytnuté služby vyúčtoval žalobca vo faktúrach: č. 2007012 zo dňa 30.03.2007 na sumu 652,59 EUR (19 660,- SK) splatná 10.04.2007, č. 2007015 zo dňa 12.04.2007 na sumu 450,11 EUR (13 560,- SK) splatná 22.04.2007, č. 2007025 zo dňa 22.06.2007 na sumu 205,01 EUR (6 176,- SK) splatná 02.07.2007. Podľa vyjadrenia žalobcu, žalovaný vykonal len čiastočnú úhradu faktúry č. 2007012 a to v sume 447,59 EUR dňa 30.04.2007 a vo zvyšku tvoriacom sumu 205,- EUR ostala táto faktúra neuhradená. Ostatné faktúry žalovaný neuhradil ani v čiastočnom rozsahu. Nakoľko sú všetky faktúry po splatnosti, žalobca si uplatňoval okrem istiny v sume faktúr, tiež zákonný úrok z omeškania, počnúc splatnosťou tej ktorej faktúry a vo výške v súlade s § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalobca poukázal na to, že zaslal žalovanému upomienku, napriek ktorej žalovaný doposiaľ dlžnú sumu 860,12 EUR neuhradil. Žalobca svoj návrh preukazoval ftk. listinných dokladov: faktúra č. 2007012 na sumu 19 660,- SK (652,59 EUR) vystavená dňa 30.03.2007 splatná dňa 10.04.2007 s poznámkou o čiastočnej úhrade dňa 30.04.2007 vo výške 13 484,- Sk, faktúra č. 2007015 na sumu 13 560 SK (450,11 EUR) vystavená dňa 12.04.2007 splatná dňa 22.04.2007, faktúra č. 2007025 na sumu 6 176,- SK (205,01 EUR) vystavená dňa 22.06.2007 splatná dňa 02.07.2007, ftk. predžalobnej upomienky adresovanej žalovanému s pripojeným dokladom o doručení. 3. Okresný súd Dolný Kubín ako súd prvej inštancie vydal platobný rozkaz, sp. zn. 8Rob/49/2011 - 16, ktorým návrhu navrhovateľa vyhovel v plnom rozsahu. Proti platobnému rozkazu podal žalovaný odpor, ktorý dôvodil jednak miestnou nepríslušnosťou Okresného súdu Dolný Kubín a vo veci samej namietal, že si žiadne služby od žalobcu neobjednal, respektíve že žalobca nepreukázal objednanie služieb zo strany žalovaného, ako ani nepreukázal dodanie týchto služieb. Žalovaný taktiež poprel, že by mu boli nejaké faktúry od žalobcu doručené. Žalovaný tiež vzniesol námietku premlčania a to ohľadne faktúry s najskoršou splatnosťou, teda fa č. 2007012 na sumu 19 660,- SK (652,59 EUR) vystavená dňa 30.03.2007 splatná dňa 10.04.2007 s poznámkou o čiastočnej úhrade dňa 30.04.2007 vo výške 13 484,- Sk. Žalovaný uviedol, že faktúra mala splatnosť ako uviedol žalobca dňa 10.04.2007 a žalobca podal žalobný návrh 21.04.2011, teda až po uplynutí zákonnej premlčacej lehoty 4 roky, odo dňa kedy si mohol svoje právo uplatniť po prvý raz, deň nasledujúci po splatnosti, čo predstavuje 11.04.2007. Žalovaný žiadal platobný rozkaz zrušiť, vo veci nariadiť pojednávanie a následne žalobu žalobcu zamietnuť a uplatnil si voči žalobcovi náhradu trov konania a trov právne zastúpenia. 4. Po zrušení platobného rozkazu vydal Okresný súd Bratislava III rozsudok č. 24Cb/52/2011-76 dňa 09.12.2011. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok v plnom rozsahu, keď zaviazal žalovaného k zaplateniu žalovanej sumy 860,12 EUR s príslušenstvom v zmysle návrhu a tiež ho zaviazal k úhrade trov konania v sume 1010,15 EUR, všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Pri rozhodovaní predmetný súd vychádzal jednak z listinných dôkazov predložených žalobcom, ako aj zo svedeckej výpovede svedka G. R., ktorý ako zamestnanec žalobcu k veci vypovedal k spôsobu uzatvárania záväzkových vzťahov medzi žalobcom a žalovaným, nakoľko spornou otázkou medzi zmluvnými stranami bolo to, či medzi nimi vznikol zmluvný vzťah. Žalovaný namietal existenciu zmluvy o dielo, zatiaľ čo žalobca argumentoval dlhodobou spoluprácou počnúc rokom 2005, počas ktorej boli zmluvy o dielo bežne uzatvárané na ústnej báze. Súd vo veci konštatoval že žalovaný žiadne dôkazy nenavrhol. Súd okrem fotokópií faktúr a upomienky vykonal dokazovanie tiež výdavkovým a príjmovým dokladom zo dňa 30.04.2007, ktoré doklady predložil žalobca s tým, že uvedenými preukazoval čiastočné uhradenie faktúry č. 2007012. K výdavkovému dokladu žalovaný uviedol, že tento neobsahuje zákonné údaje (namietal nečitateľnosť údajov a absenciu pečiatky na výdavkovom doklade) a teda výdavkový doklad, ktorý síce bol podpísaný zamestnankyňou žalovaného, podľa názoru žalovaného nepreukazuje, že by čiastočne uhradil faktúru č. 2007012, ako to tvrdil žalobca. Súd tiež vykonal dokazovanie výsluchom p. R., ktorý pracuje ako zamestnanec u žalobcu, pričom je zároveň manželom p. R., ktorá je ako živnostník žalobcom. Svedok k veci uviedol že dlhodobá spolupráca medzi sporovými stranami prebiehala od roku 2005 a on konkrétne preberal vozidlá k oprave, ako aj sám vykonával servis vozidiel a odovzdanie vozidiel objednávateľom. Podľa výpovede svedka, zamestnanci žalovaného, ktorým boli vozidlá pridelené, tieto vozidlá priviezli k žalobcovi, po oprave si prišli vozidlá vyzdvihnúť a prevzali si faktúru, pričom zmluva o rozsahu vykonania prác bola ústna alebo písomná v závislosti od rozsahu opravy. V prípade väčších opráv vypracoval žalobca rozpočet, ktorý zaslal žalovanému na schválenie. Platenie za servis sa podľa výpovede svedka uskutočňovalo buď v hotovosti, alebo zápočtom s pohľadávkami žalobcu voči žalovanému, nakoľko žalovaný dodával žalobcovi tovar. Svedok k veci tiež uviedol, že v roku 2007 vykonal opravy pre žalovaného, konkrétne išlo o vozidlá Volkswagen Touran a Toyota Yaris. Vozidlá do ich servisu priviezol zamestnanec žalovaného, pán R. a ešte iný pán, ktorého meno si svedok nespomenul. Ohľadne faktúr, ktoré s návrhom predložil žalobca, svedok uviedol, že sa jedná o opravy ktoré on vykonal na vozidlách žalovaného, VW Touran a Toyota Yaris. O príjmovom pokladničnom doklade zo dňa 30.04.2007, o ktorom uviedol žalobca, že sa jedná o čiastočnú úhradu faktúry, svedok uviedol že spoznáva manželkin podpis. Žalovaný k tejto veci uviedol, že spolupráca síce prebiehala od roku 2005, avšak len na základe písomných objednávok. Žalovaný tiež opäť rozporoval akékoľvek objednanie servisných služieb u žalobcu. Žalovaný k veci uviedol, že od roku 1996 platí v ich firme vnútorný poriadok, podľa ktorého len určití zamestnanci majú oprávnenie vykonávať objednávky na opravu vozidiel a títo zamestnanci sú z nákupného oddelenia. K veci sa následne vyjadril žalobca písomne. V písomnom podaní sa vyjadril k tvrdeniu žalovaného, že k objednávkam servisu boli na základe interných predpisov oprávnení len určití zamestnanci žalovaného. Žalobca vyjadril názor, že uvedené obmedzenie, za predpokladu že skutočne existovalo, nie je účinné voči tretím osobám. Žalobca argumentoval tým, že obmedzenia rozsahu právomoci zamestnancov konať v mene žalovaného vyplývajúce z interných predpisov, ktoré nie sú žalobcovi známe, nie sú voči nemu ani účinné. Žalobca k veci citoval § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého, kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza. Osoby, ktoré uzatvorili v mene žalovaného právny vzťah so žalobcom boli p. R. a p. R., ktorí u žalovaného pracovali na pozícii obchodného zástupcu pre región Oravy a na pozícii obchodného manažéra, pričom obaja mali v dispozícii uvedené vozidlá, ktorých servis vykonal žalobca. Žalobca k veci tiež argumentoval § 15 ods. 2 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého ak osoba svojím konaním prekročí rozsah poverenia podľa odseku 1, toto konanie podnikateľa zaväzuje len vtedy, ak tretia osoba o prekročení rozsahu poverenia nevedela a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu ani nemohla vedieť. Keďže podľa vyjadrenia žalovaného, obmedzenia kompetencií zamestnancov pri vykonávaní objednávok na servis vozidiel, boli interné, žalobca nemal možnosť o týchto obmedzeniach získať vedomosť a teda ako dobromyseľný, týmto obmedzeniami nie je viazaný. Objednávky ktoré vykonali zamestnanci žalovaného, sú teda vo vzťahu k žalobcovi záväzné. Súd mal z vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi, ako aj s výpovede svedka za preukázané, že medzi sporovými stranami prebiehala spolupráca od roku 2005, v rámci ktorej žalobca ako zhotoviteľ vykonával pre žalovaného ako objednávateľa servisné služby a zároveň žalobca nakupoval určitý tovar u žalovaného. V roku 2007 používali dvaja zamestnanci vozidlá značky VW Touran, evč. R. XXXIO a Toyota Yaris evč. R. XXXJG. Títo zamestnanci odovzdávali vozidlá na opravu žalobcovi, ktorú opravu vykonával manžel žalobcu. Servisované vozidlá si preberali zamestnanci žalovaného, ktorým boli vozidlá pri práci pridelené. V rámci tejto spolupráce vykonal žalobca servis vozidiel, ktorého cenu vyúčtoval vo faktúrach 2007012, 2007015 a 2007025 v celkovej výške 860,12 EUR. Súd mal za preukázané, že žalovaný vykonal na faktúru 2007012 čiastočnú úhradu, pričom o tejto skutočnosti svedčí žalobcom predložený výdavkový doklad a príjmový doklad. Na námietku žalovaného, ohľadne formálnych nedostatkov týchto dokladov, súd konštatoval, že tieto môžu byť problémom pri účtovaní, avšak pre preukázanie skutočnosti o čiastočnej úhrade sú postačujúce. Súd prvej inštancie posúdil vzťah sporových strán ako záväzok v zmysle § 536 a nasl. Obchodného zákonníka, teda ako záväzok zo zmluvy o dielo. Na základe vykonaných dôkazov, mal súd dostatočne preukázané že došlo k ústnemu uzatvoreniu zmlúv o dielo, ktoré dielo žalobca vykonal a žalovaný ako objednávateľ cenu tohto diela neuhradil. Nakoľko žalovaný nenavrhol žiadne dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, že si služby u žalobcu neobjednal, súd skutkový stav ustálil na listinných dôkazoch predložených žalobcom a tiež svedeckej výpovedi manžela žalobcu, ktorú výpoveď považoval za dostatočne vierohodnú. Súd prihliadol aj na to, že žalovaného márne vyzýval na predloženie výdavkovej knihy, ktorá ako účtovný doklad mohla preukázať aké mal žalovaný výdavky, k čomu prišlo na základe toho, že žalovaný poprel preukaznosť výdavkového dokladu o čiastočnej úhrade z 30.04.2007. S námietkou premlčania, ktorú vzniesol voči zvyšku faktúry 2007012 v sume 205,- EUR, ktorej splatnosť bola dňa 10.04.2007, sa súd vysporiadal tak, že na túto námietku neprihliadol, práve vzhľadom na čiastočné uhradenie faktúry. Nakoľko žalovaný dňa 30.04.2007 uskutočnil podľa názoru súdu čiastočnú úhradu faktúry s pôvodnou splatnosťou 10.04.2007, v zmysle § 323 ods. 2 a § 407 obchodného zákonníka, je potrebné toto jeho konanie vykladať ako uznanie zostatku dlhu. V súvislosti s tým, že žalovaný plnil čiastočne dlh, konkludentne uznal aj zvyšok tohto dlhu a pôvodná lehota premlčania, ktorá začala plynúť od 11.04.2007 (deň po splatnosti), sa vo vzťahu k zvyšku 205 EUR posunula na deň po čiastočnej úhrade, na 01.05.2007. V dôsledku posunu plynutia premlčacej doby, nebolo možné akceptovať procesnú obranu žalovaného. Súd tiež akceptoval názor žalobcu ohľadne obmedzenia právomoci a výklad v súlade § 15 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého aj keby na strane žalovaného existovali určité obmedzenia právomocí zamestnancov, nevedomosť žalobcu o tomto obmedzení znamená, že záväzky ktoré tieto osoby i keď pri prekročení právomoci dojednali, sú účinné. Na základe uvedeného súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 09.12.2011 v celom rozsahu vyhovel návrhu žalobcu. 5. Voči rozsudku zo dňa 09.12.2011 sa žalovaný odvolal s poukazom na odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a), b), c), d), f) a podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. Žalovaný namietal nepreukázanie objednania služieb, nepreukázanie prevzatia vozidiel žalovaného zamestnancami, ako ani nepreukázanie čiastočnej úhrady, ktorú tvrdil žalobca. Žalovaný súdu prvej inštancie vytkol, že rozhodnutie bolo založené na svedeckej výpovedi jediného svedka, ktorý je manželom žalobkyne, pričom žalobcov nárok nebol jednoznačne ani dôveryhodne preukázaný. Žalovaný žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie, ako aj si voči žalobcovi uplatnil náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia. 6. Na základe podaného odvolania, Krajský súd v Bratislave dňa 09.05.2013 vydal uznesenie č. 1 Cob/135/2012-110, ktorým napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa stotožnil s názorom odvolateľa, že skutkový stav a tvrdený nárok žalobcu nebol dostatočne preukázaný, keď súd prvej inštancie vykonal dokazovanie len výsluchom jedného svedka (okrem listinných dôkazov, ktoré predložil žalobca a ktoré žalovaný všetky popieral). Výslovne odvolací súd uviedol, že pre úplné zistenie skutkového stavu veci, je vecou súdu zvážiť, ktoré dôkazy vykoná, aj keď ich účastníci nenavrhli a to najmä vtedy, ak odporca uzavretie zmlúv popieral. V situácii keď jeden účastník tvrdil ústne uzatvorenie zmlúv a druhý toto popieral, bolo úlohou súdu zabezpečiť také dokazovanie, ktoré jednoznačne zistí skutkový stav veci, čo podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie nevykonal. Pre zistenie skutkového stavu bude potrebné vykonať dokazovanie v rámci návrhov účastníkov tak, aby boli dostatočne zistené okolnosti uzatvorenia zmluvného vzťahu, ktoré je základným sporovým momentom konania. 7. Súd prvej inštancie po vrátení konania, doplnil dokazovanie o výsluch svedkov G. E., B.. G. R., B.. R. G. a Ľ. R.Ž.. Súd prvej inštancie tiež doplnil dokazovanie o ďalšie listinné dôkazy a to faktúry spoločnosti SLOV TOP s.r.o., ktoré predložil žalovaný. Z takto vykonaného dokazovania vyplynul pre súd prvej inštancie skutkový stav, na základe ktorého mal za preukázanú spoluprácu medzi žalobcom a žalovaným, ktorá prebiehala od roku 2005. Medzi stranami bola táto spolupráca písomná aj ústna, pričom žalobca vykonával pre žalovaného servisné služby automobilov a zároveň v opačnom postavení dodával tovar žalovaný žalobcovi. V roku 2007 dvaja zamestnanci žalovaného pacovali v pozícii oblastného riaditeľa a obchodného zástupcu prácu pre žalovaného. Pri práci používali vozidlá VW Touran, evč. R. XXXIO a Toyota Yaris evč. R. XXXJG. V rámci už zavedenej spolupráce, na základe ústnej dohody medzi G.. R. a Ľ.. R. došlo k objednaniu servisu dvoch uvedených vozidiel. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané že žalobca vykonal servis automobilov vo vlastníctve žalovaného v rozsahu úkonov, o ktorých vypovedal svedok zo strany zamestnancov žalobcu. Tieto servisné služby boli vyúčtované faktúrou č. 2007012, 2007015 a 2007025 v celkovej výške 860,12 EUR s tým, že súd mal tiež za preukázané, že ohľadne faktúry 2007012 došlo dňa 30.04.2007 k jej čiastočnej úhrade, o čom svedčí príjmový doklad a výdavkový doklad, ktoré oba síce disponujú určitými nedostatkami z účtovného hľadiska, avšak dostatočne preukazujú čiastočnú úhradu smerovanú voči faktúre 2007012. Súd vzťah účastníkov posúdil ako záväzok zo zmluvy o dielo podľa § 536 a nasl. Obchodného zákonníka vzhľadom na postavenie oboch subjektov ako podnikateľov. Pokiaľ ide o príslušenstvo uplatnené žalobcom, zákonný úrok z omeškania, tento bol správne žalobcom vyčíslený ako 10 % plus k % základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska k 31.12.2006 vo výške 4,75 % a k 30.06.2007 vo výške 4,2%. Pokiaľ sa jedná o svedecké výpovede, o ktoré bolo doplnené dokazovanie po vrátení konania z odvolacieho súdu, súd prvej inštancie vzal do úvahy jednak časový odstup a tiež fakt, že ani jeden zo svedkov s výnimkou G. E., nie je nestranný nakoľko sa jedná buď o zamestnancov žalobcu, alebo žalovaného. Zhodnotením svedeckých výpovedí jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach dospel súd prvej inštancie k záveru, že k dojednaniu servisných služieb prostredníctvom zamestnancov žalovaného skutočne došlo. Súd konštatoval, že objednané servisné služby boli žalobcom vykonané v rozsahu, ako uvádzajú faktúry a vzhľadom na dlhodobú spoluprácu, i keď nie je cena medzi sporovými stranami výslovne dojednaná, žalobca účtoval cenu obvyklú a teda takéto dojednanie je platné. Súd mal tiež za preukázané, že dňa 30.04.2007 došlo zo strany žalovaného k čiastočnému uhradeniu faktúry č. 2007012, kedy uhradil žalovaný sumu 13 484,- Sk. Z výdavkového dokladu vyplýva že sa jedná o úhradu faktúry č. 12/2007 a tento doklad je opatrený podpisom zamestnankyne žalovaného, p. W.. Z tohto dokladu tiež vyplynulo, že výdavok bol zaúčtovaný v apríli 2007 pod č. PHV 532005 a spolu s podpisom zamestnankyne žalovaného, napriek vytknutiu formálnych nedostatkov tohto dokladu zo strany žalovaného, podľa názoru súdu, doklad svedčí tvrdeniu žalobcu o čiastočnej úhrade faktúry 2007012. Tvrdenie žalovaného, že pod uvedeným číslom má zaúčtovaný iný výdavok, nebolo potvrdené, nakoľko žalovaný k tomuto tvrdeniu nepredložil žiaden dôkaz. Vzhľadom k čiastočnej úhrade faktúry 2007012, nemohla obstáť námietka premlčania ohľadne jej zvyšku 205,- EUR, nakoľko súd prvej inštancie, zhodne s názorom predchádzajúceho napadnutého rozsudku, posúdil čiastočnú úhradu záväzku ako konkludentný prejav vôle k uznaniu zvyšku záväzku, v dôsledku čoho podľa § 323 ods. 2 a § 407 Obchodného zákonníka, uznaním dlhu, došlo k posunu začatia plynutia premlčacej doby na nový dátum a to 01.05.2007 (deň nasledujúci po čiastočnej úhrade) ohľadne zvyšku dlhu. Za daných okolností nemohlo dôjsť k premlčaniu zvyšku faktúry 2007012, keďže 4 ročná premlčacia lehota začala plynúť až dňa 01.05.2007 a teda podanou žalobou dňa 21.04.2011, žalobca splnil povinnosť uplatniť svoj nárok v rámci 4 rokov. Žalovaný v rámci konania ešte rozšíril námietku premlčania aj na faktúru č. 2007015 na sumu 450,11 EUR. Žalovaný dôvodil tým, že síce faktúra 2007015 bola vystavená dňa 12.04.2007 a na jej texte sa píše o splatnosti 10 dní, teda dňa 22.04.2007, vzhľadom k ústnemu dojednaniu zmlúv, nebolo preukázané že si zmluvné strany túto 10 dňovú lehotu platenia skutočne dohodli. Žalovaný poprel že by medzi ním a žalobcom došlo k dohode o 10 dňovej splatnosti záväzkov. Žalobca síce tvrdil, že desať dňová splatnosť bola medzi sporovými stranami dojednaná, avšak toto tvrdenie ničím nepreukázal. Za daných okolností súd prvej inštancie posúdil, že nakoľko nedošlo k dohode o splatnosti, nárok z faktúry ktorá bola vystavená dňa 12.04.2007, mohol byť uplatnený na súde už nasledujúci deň po vystavení teda dňa 13.04.2007 a teda tento nárok bol v čase podania žaloby žalobcom dňa 21.04.2011 premlčaný. Nárok z faktúry 2007015 v sume 450,11 EUR teda súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal, vzhľadom na úspešne uplatnenú námietku premlčania žalovaného. Pokiaľ ide o obranu žalovaného v zmysle obmedzenia kompetencií jeho zamestnancov, kedy len určití zamestnanci z marketingového oddelenia boli oprávnení vykonávať objednávky servisu podľa interných predpisov, súd prvej inštancie túto obranu neuznal vzhľadom na aplikáciu § 15 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka. Pokiaľ mal žalovaný v organizačných dokumentoch podrobnejšie vymedzené kompetencie svojich zamestnancov, mal o týchto obmedzeniach informovať žalobcu. Inak sa dá predpokladať že títo zamestnanci vykonávali úkony, ktoré sú s ich postavením obvyklé (nechávali servisovať vozidlá ktoré im boli pri práci pridelené) a keďže žalobca o takýchto obmedzeniach nevedel, úkony ktoré s ním zamestnanci žalovaného (i keď prekračujúc svoje kompetencie) dojednali, sú pre obe strany záväzné. Súd prvej inštancie s ohľadom na uvedené priznal žalobcovi návrh čiastočne a to v rozsahu nároku z faktúry 2007012 v sume 205,- EUR ako zvyšok, ktorý čiastočnou úhradou žalovaný uznal a tiež nárok z faktúry 2007025 v sume 205,- EUR, spolu teda priznal žalobcovi sumu 410 EUR. V zvyšku sumy z faktúry 2007015, súd prvej inštancie nárok zamietol pre premlčanie. Pokiaľ ide o príslušenstvo, súd prvej inštancie priznal v zmysle návrhu žalobcovi zákonný úrok z omeškania 14,75% zo sumy 205,- EUR od 01.05.2007 do zaplatenia a 14,25 % ročne zo sumy 205,- EUR od 03.07.2007 do zaplatenia, teda od splatnosti faktúr. Nakoľko sporové strany boli v spore úspešné, respektíve neúspešné takmer rovnakým dielom (47,7% k 52,3 %), súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 2 O.s.p. rozhodol že žiadny účastník nemá právo na náhradu trov konania. 8. Voči rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca aj žalovaný. Žalovaný napadol rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I. ktorým súd vyhovel žalobnému návrhu, keď zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 410,- EUR s príslušenstvom - zákonný úrok z omeškania 14,75% zo sumy 205,- EUR od 01.05.2007 do zaplatenia a 14,25 % ročne zo sumy 205,- EUR od 03.07.2007 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ako odvolacie dôvody uviedol žalovaný dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a),b),c),d),f) a dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) O.s.p. V argumentácii odvolania vyčíta žalovaný súdu prvej inštancie, že nevzal do úvahy výpovede svedkov, konkrétne svedka B.. R. a p. R.Y.. Konkrétne poukázal na výpoveď svedka R., ktorý mal k dispozícii v predmetnom čase vozidlo zn. VW Touran EVČ. R. XXXIO, a ktorý vo svojej svedeckej výpovedi poprel, že by toto vozidlo nechal servisovať u žalobkyne, pričom dodal že toto vozidlo bolo opravené v servise spoločnosti SLOV TOP, s.r.o. Žalovaný poukázal na svedeckú výpoveď p. R., ktorý vo výpovedi uviedol, že ako pracovné vozidlo mal pridelené vozidlo zn. Opel Meriva a nie Toyota Yaris, pričom tiež potvrdil, že v roku 2007 si žalovaný nechával automobily servisovať v spoločnosti SLOV TOP, s.r.o. Žalovaný nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý tieto svedecké výpovede označil ako nedôveryhodné. Žalovaný súdu vytkol, že sa vôbec nevysporiadal s listinnými dôkazmi, ktoré dodatočne žalovaný predložil, majúc na mysli faktúry č. S 186/07 a S 189/07 vystavené spoločnosťou SLOV TOP, s.r.o., z ktorých vyplýva že táto spoločnosť v roku 2007 vykonala pre žalovaného servis vozidiel VW Touran EVČ: R. XXXIO a Toyota Yaris EVČ : R. XXX C. v rozsahu totožných prác, ktoré tvrdí žalobca. Žalovaný namietal, že v odôvodnení rozsudku chýba hodnotiaca úvaha ohľadne týchto listinných dôkazov. Zároveň súdu žalovaný vyčíta, že napriek tomu že svedok G. E. bol taktiež zamestnancom žalobcu, bol ako jediný zo svedkov posúdený súdom ako nestranný a jedine jeho výpoveď bola súdom konštatovaná ako dostatočne dôveryhodná. Na základe uvedeného žalovaný konštatoval, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež vytkol súdu že neprihliadal na žiadne dôkazy predložené žalovaným, či už išlo o svedkov, alebo o listinné dôkazy. Žalovaný súdu tiež vytýka, že napriek skutočnosti že počas celého súdneho konania namietal pravosť dokumentov, ktoré mali svedčať čiastočnej úhrade faktúry, teda išlo o výdavkový a príjmový pokladničný doklad, súd tieto dokumenty posúdil ako hodnoverné a vyvodil z nich úsudok o čiastočnej úhrade. Podľa názoru žalovaného formálne nedostatky, ktoré sú v rozpore s § 10 Zák. č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve a tiež popretie týchto dokumentov žalovaným, súd vôbec nevzal do úvahy, obmedzujúc sa na konštatovanie, že tieto okolnosti nie sú podstatné. Žalovaný k formálnym nedostatkom pokladničných dokladov uviedol, že ich rozpor s uvedeným zákonným ustanovením spôsobuje ich nepreukaznosť, nakoľko tieto dokumenty neobsahujú zákonné obligatórne náležitosti a teda nemôžu preukazovať existenciu tvrdenej úhrady. Žalovaný tiež namietal postup súdu, kedy súd odmietol vykonať dôkaz - odborné vyjadrenie č. 010/2014, ktoré nechal žalovaný vyhotoviť u znalca z odboru ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo. Súd tento postup dôvodil tým, že žalovaný nedodržal sudcovskú lehotu na prekladanie dôkazov, pričom podľa názoru žalovaného nedodržanie sudcovskej lehoty môže mať za následky len opatrenia poriadkového charakteru, avšak nemôže viesť k odňatiu možnosti konať pred súdom, akým odmietnutie dôkazu je. Žalovaný nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý ho ako žalovaného vyzýval na vyvrátenie tvrdenia o čiastočnej úhrade tým, že mal žalovaný predložiť svoju účtovnú evidenciu s cieľom preukázania, že výdavok zo dňa 30.04.2007 nesmeroval na čiastočnú úhradu faktúry žalobcu. Podľa názoru žalovaného bol oprávnený takýto dôkaz nepredložiť, vzhľadom k obchodnému tajomstvu, ktoré chráni účtovné doklady. Odhalením obchodného tajomstva protistrane, s ktorou je už viacero rokov v súdnom spore, mohlo privodiť žalovanému ujmu. Preto odmietnutie predloženia takéhoto dokladu, ktorým by sa žalovaný ohrozil, mal súd akceptovať. Žalobca podľa žalovaného neuniesol v konaní dôkazné bremeno tvrdenia o tom, čo bolo medzi účastníkmi sporné a bolo základom sporu, teda preukázanie uzatvorenia zmluvného vzťahu, ako ani žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o čiastočnej úhrade, keďže túto preukazoval dokladmi, ktoré boli nezákonné pre absenciu obligatórnych náležitostí. Žalovaný považoval za nesprávny postup súdu, ktorý ho vyzýval na predloženie dôkazu o neexistujúcej skutočnosti, teda keď od neho požadoval preukázanie toho, že so žalobcom neuzatvoril záväzkový právny vzťah. Podľa názoru žalovaného súd zvolil nesprávny procesný postup, nakoľko dôkazné bremeno prináležalo počas celého konania žalobcovi. Žalovaný žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť na opätovné prejednanie, respektíve alternatívne žiadal o zmenu rozhodnutia tak, že súd návrh žalobcu v celom rozsahu zamietne a zaviaže žalobcu na uhradenia trov konania žalovaného vo výške 1279,52 EUR. Zároveň si žalovaný uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania v sume 62,42 EUR, z čoho 24,50 EUR ako súdny poplatok a 27,92 EUR ako náhrada trov právneho zastúpenia v rozsahu jedného úkonu. 9. Voči rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie tiež žalobca. Žalobca mieril odvolanie voči výroku II a III, teda voči časti výroku, ktorým súd zamietol návrh žalobcu v časti ohľadne úhrady faktúry č. 2007015 v sume 450,11 EUR v dôsledku premlčania a voči výroku o trovách. Žalobca dôvodil odvolanie odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) a podľa § 205 ods. 2 písm. c), d), f) O.s.p. Žalobca poukázal na to, že v konaní súd posúdil ako oprávnený nárok z faktúry č. 2007012 a č. 2007025, pričom v oboch faktúrach bola splatnosť pohľadávky daná na lehotu 10 dní od jej vystavenia. Žalobca poukázal na dlhodobú spoluprácu sporových strán, v rámci ktorej bola splatnosť vždy nastavená na 10 dní a v konaní žalovaný nikdy túto splatnosť nenamietal, pričom namietal výhradne voči oprávnenosti faktúr. Podľa názoru žalobcu, žalovaný čiastočným uhradením faktúry č. 2007012, ktorá mala nastavenú tiež 10 dňovú splatnosť, došlo k dohode o termíne splatnosti aj na ostatné faktúry ktoré sa splatnosťou nelíšili. Okrem dohody o termíne splatnosti poukázal žalobca na dlhodobú spoluprácu, v rámci ktorej si zmluvné strany ako obchodnú zvyklosť ustálil 10 dňovú splatnosť. Vzhľadom na uvedené žalobca mal za to, že súd prvej inštancie posúdil námietku premlčania ohľadne faktúry č. 2007015 nesprávne. Súd prvej inštancie tak rozhodol rozporne s obchodnou zvyklosťou, ktorú si medzi sebou sporové strany ustálili a na ktorú v súlade s § 266 Obchodného zákonníka súd mal prihliadať. Žalobca žiadal napadnutý rozsudok v časti výroku II zmeniť tak, že zaviaže žalovaného k zaplateniu sumy 450,11 EUR spolu s úrokom z omeškania 14,75 % ročne z tejto sumy od 23.04.2007 do zaplatenia a v časti výroku III žiadal zmenu rozsudku tak, že sú zaviaže žalovaného k úhrade trov konania a trov právneho zastúpenia v rozsahu 100%, alebo alternatívne žiadal žalobca napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť, s tým že po vrátení súd prizná žalobcovi návrh v plnom rozsahu. Žalobca si zároveň voči žalovanému uplatnil náhradu trov v odvolacom konaní v rozsahu 71,39 EUR. 10. Žalovaný sa vyjadril k odvolaniu žalobcu prípisom dňa 28.01.2015, v ktorom uvádza že považuje žalobcom napadnutý výrok č. II za správny. Podľa názoru žalovaného, žalobca nepreukázal počas konania uzatvorenie dohody o splatnosti faktúr, ktorá mala byť podľa jeho tvrdenia 10 dní. Žalobcom tvrdenú splatnosť nepotvrdili ani svedkovia, ani listinné dôkazy. Navyše žalovaný po celý čas v konaní namietal faktúry, o ktorých existencii sa dozvedel až v konaní, respektíve z predžalobnej výzvy a teda keď namietal samotnú existenciu záväzkového vzťahu so žalobcom, nemohlo dôjsť k dohode o splatnosti. Pokiaľ ide o obchodné zvyklosti, ktorých sa žalobca dovoláva, žalovaný má za to, že žalobca nepreukázal ani čiastočnú úhradu faktúry skôr splatnej a teda nepreukázal že by medzi nimi ako zmluvnými stranami bola určitá obchodná zvyklosť zaužívaná. 11. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca prípisom dňa 23.02.2015. Žalobca k odvolaniu žalovaného uvádza, že je nedôvodné a skutočnosti uvádzané žalovaným považuje za zavádzajúce. Vo veci výsluchu svedkov, ktoré súd považoval za nedôveryhodné, poukázal žalobca na rozporné vyjadrenia svedkov p. R. a p. R.. Pre ich vzťah k žalovanému bola dôvodná domnienka súdu o ich nie celkom určitej nestrannosti, vzhľadom na ich momentálny zamestnanecký pomer k účastníkovi konania. Naopak ohľadne svedka G. E., súd podľa názoru žalobcu správne konštatoval, že nakoľko už v čase výsluchu nebol zamestnancom účastníka v konaní, jeho výpoveď nemala byť prečo spochybňovaná. Podľa názoru žalobcu sa súd správnym spôsobom vysporiadal s výsledkami svedeckých výpovedí, ako aj s posúdením odmietnutia žalovaného predložiť výňatok z účtovníctva, ktorým mohol žalovaný vyvrátiť tvrdenie žalobcu o tom, že výdavok zo dňa 30.04.2007 bol zaúčtovaný ako platba žalobcovi, avšak žalovaný takýto doklad neposkytol. Pokiaľ ide o odmietnutie vykonania dôkazu odborného vyjadrenia, tento postup považoval žalobca za súladný s § 120 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktorý umožňuje súdu rozhodnúť sa, ktoré dôkazy vykoná. Následne sa žalobca vyjadril ďalším prípisom zo dňa 08.08.2016, v ktorom zotrval na svojich predchádzajúcich tvrdeniach, pričom zároveň doplnil, že považuje námietku premlčania vznesenú žalovaným za rozpornú s dobrými mravmi. Námietku premlčania považoval žalobca za výraz zneužitia objektívneho práva na úkor žalobcu, pričom odkázal na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky č. II ÚS 309/1995. V zmysle uvedenej judikatúry, „výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku môže byť považovaný v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, len ak bol prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu. Jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo by o výraz zneužitia subjektívneho práva (označovaného ako šikana) na úkor druhého účastníka a teda o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v takej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania.“ 12. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie žalobcu bolo podané v rámci účinnosti zákonnej úpravy procesného konania podľa Občianskeho súdneho poriadku. č. 99/1963 Zb., avšak o odvolaní rozhodoval odvolací súd dňa 14.09.2016, teda už za účinnosti právnej úpravy Civilného sporového poriadku č. 160 /2015 Z.z. (ďalej ako „CSP“) a postupoval tak v súlade s § 470 ods. 1 CSP a § 473 CSP, podľa ktorého sa počnúc účinnosťou CSP, ruší úprava Občianskeho súdneho poriadku 99/1963 Zb. a aj na konania začaté pred účinnosťou CSP, sa počnúc dátumom 01.07.2016, vzťahuje aktuálna procesná úprava CSP. 13. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov odvolania, rozsahu odvolania a vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 379 CSP a § 380 CSP), nakoľko neboli splnené zákonné podmienky pre posudzovanie napadnutého rozsudku v inom rozsahu, alebo z hľadiska iných odvolacích dôvodov, ako tých ktoré žalobca a žalovaný v odvolaní uviedli. Pokiaľ ide o skutkový stav veci, v štádiu v akom dospel v dokazovaní súd prvej inštancie, odvolací súd má za to, že skutkový stav bol zistený dostatočne a na základe vykonaných dôkazov dospel súd prvej inštancie k správnym skutkovým a právnym zisteniam. Odvolací súd má za to, že nie je daný zákonný dôvod na opakovanie alebo doplnenie dokazovania v súlade s § 384 CSP a preto je viazaný skutkovým stavom veci tak ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s § 383 CSP. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 396 CSP ods. 1 v spojení s § 255 a ods. 2 CSP. 14. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na neho poukazuje. 15. Odvolací súd k odôvodneniu vecne správneho napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom odvolateľov dodáva: 16. Súd prvej inštancie správne posúdil skutočnosť, ktorá bola počas konania medzi sporovými stranami zásadná a to či medzi žalobcom a žalovaným vznikol záväzkový vzťah. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že medzi zmluvnými stranami existovala dlhodobá obchodná spolupráca, na čom sa napokon účastníci konania zhodli, od roku 2005. V konaní bolo problematické rozhodnúť, na akom princípe a s akými pravidlami spolupráca prebiehala, keďže zmluvy o servise vozidiel boli na ústnej báze. Na základe kombinácie svedeckých výpovedí, ako aj na základe listinných dôkazov, odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že zamestnanci žalovaného dojednali servis vozidiel, ktoré vozidlá mali ako zamestnanci k dispozícii a servisné práce boli žalobcom vyúčtované v žalovaných faktúrach. Pokiaľ sa žalovaný bránil tým, že od roku 1996 mal ako zamestnávateľ interné predpisy ohľadne kompetencií vo veci zadávania objednávok, odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie a žalobcu odkazuje na aplikáciu zákonného ustanovenia § 15 obchodného zákonníka. Odvolací súd nerozporuje tvrdenie žalovaného, že mohlo existovať interné pravidlo pre zamestnancov, v dôsledku ktorého, zamestnanci ktorí dojednali servis u žalobcu, na takéto úkony neboli oprávnení vo vzťahu k zamestnávateľovi. Odvolací súd však zdôrazňuje že práve spomínaný § 15 Obchodného zákonníka chráni dobromyseľného obchodného partnera, v tomto prípade žalobcu, ktorý nevedel o kompetenciách zamestnancov žalovaného a konal v súlade s § 15 Obchodného zákonníka, teda úkony ktoré v mene žalovaného vykonali jeho zamestnanci, sú právne záväzné. Konzekvencie z hľadiska prekročenia právomoci môže žalovaný vyvodiť voči svojim zamestnancom, avšak vo vzťahu k tretím osobám, ktoré pri dojednaní úkonu nemali ani nemohli mať vedomosť o tomto excese, majú tieto úkony právny účinok. Pokiaľ ide o čiastočnú úhradu faktúry 2007012, ktorú čiastočnú úhradu žalovaný popieral a odvolával sa na formálne nedostatky výdavkového pokladničného dokladu, odvolací súd opäť zhodne s názorom súdu prvej inštancie poukazuje na to, že aj v prípade že tento doklad mal nedostatky z hľadiska účtovného a bol aj v rozpore so zákonom o účtovníctve, bol tento i keď nedokonalý doklad, preukazný vo vzťahu ku skutočnosti či uhrádzal alebo neuhrádzal žalovaný svoj záväzok z faktúry č. 2007012. Pokiaľ chcel žalovaný vyvrátiť preukaznosť výdavkového dokladu, mal súdu poskytnúť aspoň výňatok zo svojho účtovníctva, ktorým by preukázal, že platba bola smerovaná na iný výdavok. Žalovaný sa odvolal na ochranu obchodného tajomstva, ktoré mu súd ani neodopiera. Súd však považuje za prehnané, že by poskytnutím výňatku z účtovnej evidencie, pre účely preukázania svojho tvrdenia, žalovaný natoľko ohrozil svoje obchodné tajomstvo, že mu táto hrozba takýto doklad neumožnila predložiť. Žalovaný súdu prvej inštancie tiež vytkol, že sa nijako nevysporiadal s listinnými dôkazmi ktoré predložil žalovaný a to faktúry č. S 186/07 a S 189/07, ktoré vystavila spoločnosť SLOV TOP, s.r.o. Odvolací súd k týmto listinným dôkazom uvádza, že boli predložené žalovaným až na pojednávaní 18.10.2013, teda už v pokročilej fáze konania a neargumentoval týmito dokladmi od začiatku, čo sa môže javiť ako nedôveryhodné alebo účelové. Napokon aj pokiaľ by si žalovaný skutočne nechal servisovať vozidlá v danom čase aj u spoločnosti SLOV TOP, s.r.o., táto skutočnosť nijako nevylučuje, že mu servis vykonával aj žalobca. Odvolací súd tiež posudzoval námietku žalovaného, kedy namietal nevykonanie dôkazu, ktorý nechal vyhotoviť, čím mu súd prvej inštancie odňal možnosť konať pred súdom. Odvolací súd k tomuto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v intenciách svojho oprávnenia podľa § 120 ods. 1 O.s.p. 17. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. platného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. 18. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie nie je viazaný návrhmi strán na dokazovanie, teda je na jeho úvahe či vykoná všetky dôkazy, ktoré účastníci navrhujú. Uvedenú kompetenciu je tiež potrebné chápať v súvislostiach a okolnostiach, najmä treba vziať do úvahy, že žalovaný navrhol dôkaz na poslednom pojednávaní, po niekoľkých rokoch konania, kedy ho súd opakovane vyzýval na predloženie dôkazov. Žalovaný mal teda dostatok času na predkladanie dôkazov, nie na poslednom pojednávaní, kedy zmeškal lehotu na predloženie dôkazov, ako aj zmeškal ním požiadanú predĺženú lehotu. Takýto postup sporovej strany nie je možné hodnotiť ako správny a následné rozhodnutie súdu o nepripustení dôkazu, nie je možné interpretovať ako odňatie procesného práva účastníka. Odvolací súd poukazuje na str. 2 odôvodnenia napadnutého rozsudku, predposledný odstavec, v ktorom súd prvej inštancie vysvetľuje, z akého dôvodu tento dôkaz pripustený nebol. Súd tam konštatuje, že odborné vyjadrenie účtovníka k výdavkovému dokladu súd k rozhodnutiu nepotreboval, nakoľko otázkou nebola formálna perfektnosť dokladu, ale jeho preukaznosť vo vzťahu k tomu, či žalovaný uhradil alebo neuhradil časť záväzku voči žalobcovi. Odborné skúmanie by na otázku, ktorá bola pre konanie zásadná, nedalo odpoveď a preto súd prvej inštancie oprávnene a dôvodne, takýto dôkaz na poslednom konaní už nevykonával. Súd aj bez odborného vyjadrenia má možnosť oboznámiť sa so znením príslušného zákona a spraviť si názor, či spĺňa doklad formálne náležitosti. Predmetom skúmania však nebola účtovná stránka dokladov. 19. Odvolací súd taktiež považuje za potrebné vyjadriť sa k námietke premlčania, ktorú úspešne využil žalovaný vo vzťahu k faktúre č. 2007015. Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že síce medzi zmluvnými stranami bol dojednaný záväzkový vzťah, ale tým že bol tento vzťah neformálny, bolo problematické určiť jeho podrobnosti. Naviac žalobca nijako nepreukázal že splatnosť bola zmluvnými stranami dojednaná v lehote 10 dní, keďže aj platby ktoré preukázal boli v inej lehote a nie v lehote 10 dní od vystavenia faktúr. Z daného dôvodu bolo potrebné konštatovať že splatnosť dojednaná nebola a teda žalobca sa mohol už nasledujúci deň po vystavení faktúry domáhať jej splnenia a teda premlčacia lehota začala plynúť už deň po vystavení faktúry 2007015 a preto námietka premlčania bola účinná. Žalobca sa o námietke premlčania vyjadril, že táto je v rozpore s dobrými mravmi a poukázal na šikanózny výkon práva, pričom svoj názor opieral o judikatúru Ústavného súdu ČR č. č. II ÚS 309/1995. Odvolací súd nepopiera názor judikátu, ktorým sa žalobca snažil zvrátiť účinok námietky premlčania. Odvolací súd však poukazuje na výňatok z predmetného rozhodnutia, ktorý považuje za zásadný a to „Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v takej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania“. Odvolací súd tak zhodne s názorom žalovaného uvádza, že zásah do tak zásadného a silného prostriedku procesnej obrany akým je námietka premlčania, musí byť ojedinelý, aby sa chránila právna istota účastníkov. Výnimka z pravidla premlčania a účinku námietky premlčania teda musí byť natoľko zásadná, aby sa nestalo, že dobré mravy sa budú namietať účastníkmi pri každej bežnej situácii, akou bezpochyby platenie faktúr v obchodnom styku je. Z odbornej literatúry, ktorá sa zaoberá takouto výnimkou, odvolací súd uvádza, že námietka premlčania bude prejavom šikanózneho výkonu práva a zneužitia práva vtedy, ak bude strana vykonávajúca toto právo sledovať zároveň poškodenie druhého účastníka v tak závažnej situácii, akou je napríklad poškodenie zdravia, spôsobenie dopravnej nehody, pri ktorej z dôvodu hospitalizácie a plynutia času, poškodený objektívne nemal možnosť svoje právo uplatniť voči škodcovi na súde a po jeho uplatnení, škodca namietal premlčanie. Pôjde teda o tak výnimočné a závažné prípady, pri ktorých aj výkon formálneho práva účastníka bude musieť byť „zjemnený“ zásahom súdu, v záujme zásady spravodlivosti. Z daného dôvodu bola námietka premlčania žalovaného v tomto konaní posúdená správne ako účinná a súd prvej inštancie správne nepriznal žalobcovi jeho nárok v plnom rozsahu. Pokiaľ ide o trovy konania, súd prvej inštancie postupoval súladne s ustanovením § 142 ods. 2 O.s.p. keď vzhľadom na pomerný úspech oboch účastníkov vo veci, ktorý bol takmer v rovnakej výške, žiadnemu účastníkovi trovy nepriznal. 20. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie rozhodol v súlade so zákonom a teda nemal inú možnosť ako rozhodnutie potvrdiť v plnom rozsahu. 21. Odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie, bolo potrebné podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť ako vecne správny. Odvolací súd rozhodol o potvrdení rozsudku súdu prvej inštancie č. 24Cb 52/2011-212 jednohlasne, to znamená 3 hlasmi z 3 členov senátu. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP. Vzhľadom na potvrdenie rozsudku prvej inštancie, pomer úspechu sporových strán ostal nezmenený, teda percentuálne vyjadrený 47,7 % k 52,3% a teda v súlade s § 255 ods. 2 CSP, žiadnemu účastníkovi súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať dovolanie ak to Civilný sporový poriadok č. 160/2015 Z.z. pripúšťa a to na základe zásad a pravidiel prípustnosti dovolania, ktoré podrobne uvádza v §§ 419 - 423. Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z.z. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie je možné dôvodiť len na základe dovolacích dôvodov podľa § 431 a nasl. CSP. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom sa nevyžaduje len v prípade, že je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo že je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo že je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.