Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/7/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200052 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Degma ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1015200052.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu a členov senátu JUDr. Andrey Kriškovej a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: M.. Ľ. A., bytom N. XX, XXX XX K., zastúpený: Mgr. JUDr. Zoltán Perhács, PhD., advokát, so sídlom Tichá 45, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, 813 11 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 55RM/2014-34-I zo dňa 30.12.2014, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. V zákonnej lehote podanou žalobou zo dňa 15.01.2015 sa domáhal žalobca zrušenia rozhodnutia žalovaného číslo: 55RM/2014-34-I vydaného dňa 30.12.2014, ako aj rozhodnutia povinnej osoby - prvostupňového správneho orgánu - Krajského súdu v Bratislave číslo: Spr. 6264/14 zo dňa 01.12.2014, vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a priznania náhrady trov konania. Priebeh administratívneho konania. 2. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že dňa 22.08.2014 doručil žalobca prvostupňovému správnemu orgánu (Krajský súd v Bratislave) ako povinnej osobe žiadosť o sprístupnenie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 211/2000 Z. z.), v ktorej požadoval sprístupniť nasledovné informácie: 1/ či boli vo vzťahu k jeho osobe použité informačno-technické prostriedky podľa ustanovení V. hlavy I. časti zákona č. 301/2005 Z. z. (ďalej len Trestný poriadok) alebo ustanovení zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 166/2003 Z. z.), a to v období od 01.01.2009 do dňa podania tejto žiadosti, 2/ či boli dve účastnícke stanice registrované na jeho osobu odpočúvané v období od 01.01.2009 do dňa podania tejto žiadosti. K predmetnej žiadosti sa vyjadril bezpečnostný pracovník povinnej osoby, ktorá následne časť vyššie uvedenej žiadosti o použití informačno-technických prostriedkov podľa ustanovení V. hlavy I. časti Trestného poriadku postúpila dňa 02.09.2014 Okresnému súdu Bratislava I ako povinnej osobe príslušnej na konanie o tejto časti žiadosti žalobcu. 3. Dňa 02.09.2014 Krajský súd v Bratislave vydal o žiadosti žalobcu (v zostávajúcej časti) rozhodnutie pod číslom: Spr. 6264/14, ktorým podanú žiadosť odmietol. Spis ďalej obsahuje odvolanie žalobcu voči tomuto rozhodnutiu, o ktorom rozhodol žalovaný dňa 08.10.2014 tak, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. Po opätovnom vyjadrení bezpečnostného pracovníka Krajského súdu v Bratislave prvostupňový správny orgán vo veci rozhodol dňa 15.10.2014 a znova odmietol žalobcovi sprístupniť ním požadované informácie. V dôsledku žalobcom podaného odvolania žalovaný rozhodnutím zo dňa 19.11.2014 zrušil aj druhé vo veci vydané rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. Rozhodnutia správnych orgánov. 4. Prvostupňový správny orgán - Krajský súd v Bratislave svojím tretím rozhodnutím o žiadosti žalobcu č.: Spr. 6264/14 zo dňa 01.12.2014 podľa § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z., z dôvodu § 8 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. a s poukazom na § 2 písm. a), b) bod 1, písm. e) zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 215/2004 Z. z.), § 2 ods. 2 zákona č. 166/2003 Z. z. a § 1 písm. j) Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 216/2004 Z. z., ktorým sa ustanovujú oblasti utajovaných skutočností (ďalej len nariadenie č. 216/2004 Z. z.) žiadosť žalobcu o poskytnutie informácií odmietol. 5. Po stručnom zrekapitulovaní dovtedajšieho priebehu správneho konania o žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácii svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že požadované informácie spadali pod režim utajovaných skutočností, nakoľko sa týkali rozhodovania o používaní informačno-technických prostriedkov, ktoré sú utajovanou skutočnosťou so stupňom utajenia Vyhradené, resp. Dôverné. Konštatoval, že nebol pôvodcom utajovaných skutočností uvedených v rozhodnutiach o udelení, resp. neudelení súhlasu na použitie informačno-technických prostriedkov s tým, že on ako povinná osoba vyhotovuje rozhodnutie, ktoré preberá časti textu žiadosti o použitie informačno-technických prostriedkov do rozhodnutia, ktoré sa označuje rovnakým stupňom utajenia akým bola označená pôvodná utajovaná písomnosť a potom on nebol oprávnený rozhodnúť o zmene alebo zrušení utajenia. Povinná osoba môže zmeniť alebo zrušiť označenie stupňa utajenia len na základe rozhodnutia pôvodcu utajovanej skutočnosti o zmene alebo zrušení utajenia. Prvostupňový správny orgán konštatoval, že žiadosti o použitie informačno-technických prostriedkov boli utajené celé a takisto aj jeho rozhodnutia boli vedené v listinnej podobe. Žalobcom požadované informácie sa v jeho spisoch so zrušeným stupňom utajenia za uvedené obdobie nenachádzali. Mal za to, že potvrdenie skutočnosti, či podmienky utajenia v čase podania predmetnej žiadosti stále trvali, by bolo potvrdením, že vo vzťahu k žiadateľovi (žalobcovi) bola podaná žiadosť o udelenia súhlasu na použitie informačno-technických prostriedkov a bolo o nej vydané rozhodnutie. Utajenie sa vzťahuje na celú žalobcom žiadanú informáciu. Záverom uviedol, že v súlade s ust. § 119 ods. 2 Trestného poriadku žalobcom požadované informácie boli utajovanými skutočnosťami a ich sprístupnením by sa poprel základný účel trestného konania pri trestných činoch charakteru vysoko organizovaného používania konšpiračných metód prác, zasahujúcich do práv občanov. Prípadným sprístupnením požadovaných informácií by mohla nastať potenciálna hrozba nedodržania ustanovení zákona č. 215/2004 Z. z., v zmysle ktorého tieto informácie boli utajovanou skutočnosťou, s ktorou žalobca nebol oprávnený sa oboznámiť. 6. V dôsledku žalobcom podaného odvolania vo veci rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím číslo: 55RM/2014-34-I zo dňa 30.12.2014 a odvolanie žalobcu voči vyššie uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu zamietol a toto rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení po opise skutkových okolností predchádzajúcich začatiu správneho konania, priebehu správneho konania, obsahu prvostupňového rozhodnutia, odvolacích dôvodov žalobcu voči nemu a citácii na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov (zákon č. 211/2000 Z. z., zákon č. 215/2004 Z. z. nariadenie č. 216/2004 Z. z. a Správneho poriadku) žalovaný uviedol, že rozhodujúcou otázkou bolo posúdenie, či požadované informácie mali charakter utajovanej skutočnosti a teda, či bol naplnený dôvod pre ich nesprístupnenie žalobcovi (§ 8 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z.) ako aj to, či v prvostupňovom rozhodnutí povinná osoba dostatočne presvedčivo vymedzila dôvody, pre ktoré nebolo možné požadované informácie sprístupniť. Utajovaná skutočnosť v zmysle definície podľa § 2 písm. a) zákona č. 215/2004 Z. z. musí kumulatívne spĺňať materiálnu a formálnu podmienku. Odôvodnenie rozhodnutia o nesprístupnení informácie musí obsahovať zdôvodnenie naplnenie formálnej podmienky utajenia, t. j. zaradenie predmetnej informácie pod konkrétnu položku s uvedením konkrétnej formulácie tejto položky v oblasti utajovaných skutočností, ako aj materiálnu podmienku, t. j. uvedenie v čom spočíva potreba chrániť danú informáciu v záujme Slovenskej republiky. 7. Žalovaný dospel k záveru, že povinná osoba sa v dostatočnom rozsahu vysporiadala s odôvodnením splnenia tak formálnej, ako aj materiálnej podmienky utajenia, keď označila oblasť, v ktorej utajovaná skutočnosť vznikla (skutočnosti týkajúce sa rozhodovania o používaní informačno- technických prostriedkov) a zároveň zdôvodnila potrebu utajovania predmetnej skutočnosti v záujme Slovenskej republiky, keď uviedla, že sprístupnením požadovaných informácií by sa poprel základný účel trestného konania pri niektorých trestných činoch. Vo vzťahu k preukázaniu formálne podmienky utajenia žalovaný osobitne zdôraznil, že vymedzenie utajovaných skutočností určuje vedúci v zmysle § 8 ods. 2 písm. h) zákona č. 215/2004 Z. z. a tento zároveň vymedzuje zoznam utajovaných skutočností vznikajúcich pri činnosti právnickej osoby. 8. Žalovaný sa priklonil k odvolacím dôvodom žalobcu z hľadiska určenia pôvodcu utajovaných skutočností a mal za to, že povinnú osobu bolo potrebné považovať za pôvodcu utajovaných skutočností, nakoľko pri svojej rozhodovacej činnosti vytvorila utajované skutočnosti spracovaním iných (primárnych) utajovaných skutočností, ktorými boli predovšetkým príslušné žiadosti o použitie informačno-technických prostriedkov. Zároveň povinná osoba ako pôvodca utajovaných skutočností bola následne povinná neprestajne a ex offo skúmať trvanie podmienok utajenia, t. j. či podmienky trvajú a či sa utajenie vzťahuje na všetky požadované informácie alebo na ich časť. Táto povinnosť trvá bez ohľadu na prípadnú žiadosť o sprístupnenie informácií. Potom povinná osoba pri svojom rozhodovaní o trvaní potreby ochrany utajovaných skutočností musela zohľadniť predovšetkým existenciu potreby ochrany primárnych utajovaných skutočností a správne vychádzala z tvrdenia, že posudzovanie trvania potreby ich ochrany bolo zverené výlučne ich pôvodcovi a ona nemala oprávnenie ich samostatne posúdiť. Pretrvávanie potreby ochrany primárnych utajovaných skutočností bolo pre povinnú osobu činnosťou pre rozhodovanie o trvaní potreby ochrany ňou vytvorených utajovaných skutočností. Ak by povinná osoba rozhodla a sprístupnila ďalej vytvorené požadované informácie jej postup by bol nezákonný a viedol by k popretiu účelu zákona č. 215/2004 Z. z. ako aj k popretiu výlučnej právomoci pôvodcu primárnej utajovanej skutočnosti rozhodnúť o zmene alebo zrušení jej stupňa utajenia. 9. Nakoľko povinná osoba zistila skutkový stav v tom zmysle, že žiadateľom (žalobcom) požadované informácie stále predstavovali utajované skutočnosti bolo potrebné vychádzať z prezumpcie zákonností jej postupu, pokiaľ išlo o posúdenie existencie dôvodov ich ochrany (materiálna podmienka). Povinná osoba potom preskúmala trvanie potreby ochrany utajovaných skutočností, o čom však nevydáva osobitné rozhodnutie. Žalovaný konštatoval, že napriek tomu, že povinná osoba nesprávne v rozhodnutí uviedla, že je pôvodcom utajovaných skutočností bolo potrebné vychádzať z toho, že potreba ich ochrany naďalej trvala. 10. Ohľadom námietky absencie možnosti kontroly a ochrany proti prípadnému nelegálnemu použitiu informačno-technických prostriedkov žalovaný poukázal na oznámenie o zničení záznamu (§ 114 ods. 8 a § 115 ods. 8 Trestného poriadku) a tiež na znenie § 7 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. Potom informácie majúce charakter utajovanej skutočnosti sa utajujú len po dobu potreby ich ochrany a on mal za to, že o prípadnom zásahu do práv a slobôd bude osoba proti, ktorej sa informačno-technické prostriedky použili, oboznámená. 11. Záverom žalovaný uviedol, že podstatou režimu utajovaných skutočností je zabránenie neoprávnenej manipulácii s nimi, a to ich fyzickým izolovaním a stanovením zásad prístupu k nim. Toto by však bolo popreté a nerealizovateľné pri akomkoľvek slabšom obmedzení sprístupnenia. Akékoľvek sprístupnenie vrátane nahliadnutia, by poprelo zásadu administratívnej bezpečnosti stanovenej zákonom č. 215/2004 Z. z. zaručujúcej, že s utajovanou skutočnosťou sa môžu oboznámiť len osoby spĺňajúce požiadavky personálnej bezpečnosti, u ktorých existuje konkrétny dôvod oboznámenia. Žaloba. 12. Žalobca považoval obe preskúmavané rozhodnutia za nezákonné, dôvodiac nesprávnym právnym posúdením veci, nedostatočne zisteným skutkovým stavov pre posúdenie veci ako aj ich nepreskúmateľnosťou pre zmätočnosť a nedostatok dôkazov. Mal za to, že nesprístupnením žiadaných informácií došlo k porušeniu jeho práva na slobodný prístup k informáciám vyplývajúceho zo zákona č. 211/2000 Z. z., ako aj k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor). 13. V úvode žaloby bol opísaný celý priebeh správneho konania, stručný obsah napadnutých rozhodnutí správnych orgánov ako aj odvolacích dôvodov (celkom 28 bodov) uvedených v jeho odvolaní podanom voči prvostupňovému správnemu rozhodnutiu. Žalobca vyjadril názor, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného bolo paušálne (abstraktné), zaoberajúce sa iba citovaním zákonných ustanovení, čo už samo osebe zakladalo jeho nepreskúmateľnosť. Mal za to, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vyhol posúdeniu ním uvedených skutočností ako aj právnej argumentácie, ktorú vôbec nevzal do úvahy a úplne odignoroval odôvodnenie, prečo nevzal do úvahy ním namietané skutočnosti, ale len stroho odcitoval jeho argumentáciu, ako aj argumentáciu povinnej osoby bez akéhokoľvek preskúmania a hodnotenia. Žalobca konštatoval, že ani od prvostupňového ani od druhostupňového správneho orgánu nedostal žiadne informácie k svojim konkrétnym bodom uvedeným v jeho žiadosti o poskytnutie informácií a odpoveď nedostal ani k námietkam uvedených v jeho odvolaní podanom proti prvostupňovému rozhodnutiu a preto obe preskúmavané rozhodnutia považoval za svojvoľné, arbitrárne a zmätočné. Vyjadril presvedčenie, že k jeho minimálnym základným právam patrí informácia, či bol orgánmi verejnej moci tajne sledovaný (odpočúvaný), nakoľko sprístupnenie takejto minimálnej informácie nemôže spôsobiť ujmu Slovenskej republike. Napriek tomu, že podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky sa rozhodnutia o tajnom sledovaní dotknutým osobám vôbec nedoručujú a dotknutá osoba nedostane ani len informáciu o tom, či boli proti nej vydané rozhodnutia na tajné sledovanie, nesprístupnením takejto minimálnej informácie došlo k porušeniu práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru. Správne orgány v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí neposkytli odpovede na jeho právne relevantné námietky a z odôvodnení napadnutých rozhodnutí nebolo zrejmé, akými úvahami sa správne orgány riadili pri uzatváraní záverov o skutkovom stave a prečo nepovažoval za dôvodnú jeho argumentáciu. Preto považoval obe napadnuté rozhodnutia za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Vyjadrenie žalovaného. 14. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním z 12.02.2015 a žiadal ju ako nedôvodnú zamietnuť, keďže bolo zrejmé, že žalobcom požadované informácie nebolo možné sprístupniť. Zároveň sa vyjadril k vzneseným námietkam v podanej žalobe ako aj k priebehu správneho konania, ktoré jej podaniu predchádzalo. Konštatoval, že o žiadosti žalobcu prebehlo riadne konanie, pričom napadnuté prvostupňové ako aj druhostupňové rozhodnutia boli vydané včas, zákonom predpokladaným postupom a nebolo možné im vytknúť žiadne formálne ani obsahové nedostatky. Rozhodnutia boli vydané v zákonných lehotách. 15. K jednotlivým žalobným námietkam žalovaný uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia pokladá za plne postačujúce, pričom istá forma zovšeobecnenia vychádzala práve z predmetu informácií, ktoré žiadal žalobca sprístupniť. Prvostupňový správny orgán sa nemohol podrobne zaoberať odôvodnením toho, či a kedy boli vydané žiadané rozhodnutia dotýkajúce sa osoby žalobcu, respektíve účastníckych staníc registrovaných na jeho osobu a či vo vzťahu k ním trvajú dôvody utajenia, keďže takýmto odôvodnením by de facto boli žalobcovi požadované informácie sprístupnené, a to napriek tomu, že podľa povinnej osoby sa na ne vzťahovali dôvody obmedzenia prístupu podľa § 8 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z.. Potom, ak povinná osoba dospela k záveru, že požadované informácie predstavovali utajované skutočnosti bolo zrejmé, že akákoľvek bližšia identifikácia skutkových okolností by viedla k sprístupneniu informácií, ktoré tvoria utajovanú skutočnosť. Postup prvostupňového správneho orgánu a rozsah odôvodnenia jeho rozhodnutia bol vyvolaný potrebou chrániť utajované skutočnosti pred ich vyzradením. 16. Žalovaný mal za to, že prvostupňový správny orgán zrozumiteľným spôsobom odôvodnil, prečo ani minimálnu informáciu o tom, či bol žalobca orgánmi verejnej moci sledovaný alebo odpočúvaný považuje, za ktoré ...skutočnosť, keďže žalobca ako žiadateľ by sa mohol dozvedieť o skutkových okolnostiach a právnych záverov týkajúcich sa závažnej trestnej činnosti, čo nebolo v záujme Slovenskej republiky. Ohľadom námietky žalobcu poukazujúceho na rozpor s článkom 13 Dohovoru žalovaný uviedol, že orgán rozhodujúci o žiadosti oprávnenej osoby v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. nemá povinnosť posudzovať rozpor platného právneho poriadku Slovenskej republiky s ustanovením Dohovoru, navyše v časti, ktorá sa slobodného prístupu k informáciám vôbec netýka. Taktiež ako nedôvodnú žalovaný považoval námietku porušenia práva žalobcu na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Účelom zákona č. 211/2000 Z. z. je iba stanovenie podmienok a pravidiel ústavného práva na slobodný prístup k informáciám, ale nie ochrana pred nezákonným používaním informačno-technických prostriedkov. Povinná osoba po prijatí žiadosti o informáciu len vyhodnotí, či má požadované informácie k dispozícii, či neexistujú dôvody obmedzenia prístupu k nim. Akékoľvek iné skutočností alebo právne úvahy by boli pre povinnú osobu nadbytočné a neviedli by k dôslednej aplikácii zákona, ale k neprípustnej svojvôli. 17. Žalovaný poukázal na to, že nebolo podstatné v prípade posudzovania žiadosti o informáciu kto bol osobou žiadateľa, nakoľko každý žiadateľ o informáciu by mal dostať informáciu v rovnakej kvalite a kvantite. Potom v prípade, ak by žalobcovi ako žiadateľovi boli požadované informácie sprístupnené, totožné informácie by museli byť sprístupnené aj každému inému žiadateľovi, ktorý by požadoval totožné informácie o osobe žalobcu, a preto jeho námietky z dôvodu, že informácie žiadal sprístupniť ohľadom nevyhnutnosti ochrany svojich práv neboli dôvodné. 18. Záverom žalovaný konštatoval, že správny orgán musel zvažovať a vziať do úvahy len tie skutočnosti, ktoré boli pre jeho rozhodnutie v danej veci relevantné, a preto nepochybil, ak vo svojom rozhodnutí nereagoval na každú zo žalobcových 28 námietok uvedených v jeho odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu, nakoľko mnohé z nich obsahovali právne názory, ktoré neboli pre prijaté rozhodnutie relevantné. Posúdenie skutkových tvrdení a právnej argumentácie. 19. Krajský súd v Bratislave ako správny súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 11 ods. 1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní konanom za prítomnosti oboch procesných strán a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v medziach žaloby bolo vydané v súlade so zákonom. 20. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 21. Podľa § 6 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 22. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 23. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 24. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z., ak požadovaná informácia tvorí utajovanú skutočnosť podľa osobitného zákona alebo je predmetom bankového tajomstva alebo daňového tajomstva podľa osobitného zákona, ku ktorým žiadateľ nemá oprávnený prístup, povinná osoba ju nesprístupní s uvedením odkazu na príslušný právny predpis. 25. Podľa § 22 ods. zákona č. 211/2000 Z. z., ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. 26. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 215/2004 Z. z. utajovanou skutočnosťou je informácia alebo vec určená pôvodcom utajovanej skutočnosti, ktorú vzhľadom na záujem Slovenskej republiky treba chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, neoprávneným rozmnožením, zničením, stratou alebo odcudzením (ďalej len „neoprávnená manipulácia“) a ktorá môže vznikať len v oblastiach, ktoré ustanoví vláda Slovenskej republiky svojím nariadením. 27. Podľa § 4 ods.1 písm. a) zákona č. 215/2004 Z. z. utajovanou skutočnosťou nemôže byť informácia o nezákonnom alebo nesprávnom postupe alebo nezákonnom rozhodnutí verejných činiteľov a orgánov verejnej moci. 28. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z., ak pominula potreba ochrany informácie alebo veci obsahujúcej utajované skutočnosti v určenom stupni utajenia, pôvodca utajovanej skutočnosti rozhodne o zmene stupňa utajenia alebo zrušení utajenia. Ak uplynula ustanovená lehota utajenia informácie alebo veci obsahujúcej utajované skutočnosti, pôvodca rozhodne o predĺžení lehoty alebo o zmene stupňa utajenia, alebo o zrušení stupňa utajenia. 29. Podľa § 1 písm. j) nariadenia vlády SR č. 216/2004 Z. z. utajovaná skutočnosť môže vzniknúť v oblasti používania informačno-technických prostriedkov a informačno-operatívnych prostriedkov a prostriedkov operatívno-pátracej činnosti. 30. Podľa § 2 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 216/2004 Z. z. vedúci vymedzí podľa § 1 tohto nariadenia utajované skutočnosti vznikajúce v právnickej osobe v rámci pôsobnosti ustanovenej podľa osobitného predpisu. Určené utajované skutočnosti vedúci zaraďuje do zoznamu utajovaných skutočností právnickej osoby. 31. Podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností. 32. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. 33. Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. 34. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 35. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdenie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu v rozsahu a dôvodov vyplývajúcich z podanej žaloby. 36. Právo na informácie je základné ústavné právo, ktoré ustanovuje Ústava SR a tiež Listina základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.). Podľa čl. 26 Ústavy SR je zaručená sloboda prejavu a právo na informácie. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR z čl. 26 ústavy vyplýva každému právo na prístup k informáciám, ktoré sú k dispozícii štátnym orgánom a orgánom verejnej moci. Orgán verejnej moci je povinný strpieť právo na informácie, pokiaľ je riadne uplatnené, a to na základe žiadosti. Zákon č. 211/2000 Z. z. vymedzuje subjekty, ktoré sú povinné sprístupňovať informácie. Ide o tzv. povinné osoby (§ 2 zákona č. 211/2000 Z. z.). Základným pilierom, na ktorom je zákon č. 211/2000 Z. z. založený, je princíp, podľa ktorého musia byť sprístupnené všetky požadované informácie okrem tých, ktoré zákon zo sprístupnenia vylučuje (§ 8 až 11). Medzi také informácie patria aj utajované skutočnosti. Utajovanými skutočnosťami sú informácie, ktorých sprístupnenie by mohlo štátu spôsobiť ujmu. Utajovaná skutočnosť musí spĺňať dve základné podmienky, a to materiálnu a formálnu. Materiálnou podmienkou sa rozumie charakter požadovanej informácie, pri ktorej existuje potreba jej ochrany v záujme Slovenskej republiky. To znamená, že jej sprístupnením by došlo alebo mohlo dôjsť k ujme na záujmoch štátu. Formálnou podmienkou sa rozumie zákonný rámec utajovaných skutočností. To znamená, že oblasti, do ktorých môžu spadať jednotlivé utajované skutočnosti, stanovuje všeobecne záväzný právny predpis. V tomto prípade sa jedná o zákon č. 215/2004 Z. z. a nariadenie vlády SR č. 216/2004 Z. z. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. ochranu utajovaných skutočností je povinný zabezpečiť v štátnom orgáne štatutárny orgán. Inými slovami, štatutárny orgán štátneho orgánu zabezpečuje označenie informácie za utajovanú. Iba samotné označenie informácie za utajovanú však samo o sebe nie je dôvodom na jej nesprístupnenie podľa zákona č. 211/2000 Z. z.. Aby utajovanú informáciu nebolo možné sprístupniť, musia byť splnené vyššie uvedené materiálne a formálne predpoklady. Okrem toho takáto informácia nesmie spadať do kategórie zákazu utajovania informácií a zároveň pri nej nesmie uplynúť lehota utajenia. 37. Rozhodnutie, ktorým by povinná osoba nesprístupnila požadovanú informáciu z dôvodu jej utajenia, musí spĺňať prísne požiadavky. Jeho odôvodnenie musí obsahovať zdôvodnenie, prečo je naplnená materiálna podmienka (prečo skutočne existuje potreba chrániť požadovanú informáciu v záujme Slovenskej republiky) a tiež formálna podmienka (zaradenie tejto informácie pod konkrétnu položku oblastí utajenia). V danom prípade je zrejmé, že v oboch preskúmavaných rozhodnutiach bolo splnenie týchto podmienok náležitým spôsobom zdôvodnené, a to z hľadiska splnenia, tak formálnej podmienky utajenia - t. j. zaradenia predmetných informácií pod konkrétnu položku oblastí utajovaných skutočností (povinná osoba označila oblasť, v ktorej utajovaná skutočnosť vznikla - išlo o skutočnosti týkajúce sa rozhodovania o používaní informačno-technických prostriedkov), ako aj materiálna podmienka - t. j. uvedenie skutočností, prečo existuje potreba chrániť predmetné informácie v záujme Slovenskej republiky (sprístupnením požadovaných informácií by sa poprel základný účel trestného konania pri niektorých trestných činoch charakteru vysoko organizovaného používania konšpiračných metód prác, zasahujúcich do všeobecných práv občanov). V odôvodnení rozhodnutia o nesprístupnení požadovaných informácií sa žalovaný dostatočne zrozumiteľným spôsobom a v adekvátnom rozsahu vyjadril, keď poukázal na konkrétny záujem Slovenskej republiky, pre ktorý je treba žalobcom požadované informácie chrániť pred neoprávnenou manipuláciou a takáto formulácia je podľa presvedčenia súdu primeraná. 38. Ohľadom námietky nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 170/2005 a nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06, ktoré dôvodili, že správne odôvodňovanie súdnych rozhodnutí z hľadiska zachovania základného práva účastníka podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (vzťahuje sa to aj na rozhodnutia správnych orgánov) sa nemôže chápať tak, že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý vznesený argument. V rámci odôvodnenia rozhodnutia sa vyžaduje, aby sa súd, resp. správny orgán jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie podstatné a právne relevantné. 39. Súd uvádza, že je výsostným právom každej povinnej osoby, aby v prípade nevyhovenia žiadosti o poskytnutie informácie si zvolila taký postup a odôvodnenie svojho rozhodnutia, ktorý považuje za adekvátny a správny. Nie je jej povinnosťou a ani vadou rozhodnutia, ak v ňom správny orgán nereaguje na všetky vznesené námietky oprávnenej osoby. V dôvodoch rozhodnutia je potrebné sa vysporiadať len s tými námietkami, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné. 40. Je však dôležité, aby rozhodnutie správneho orgánu spĺňalo všetky zákonom naň kladené formálne náležitosti (v danom prípade vyplývajúce zo Správneho poriadku - § 46, § 47), t. j. preskúmavané rozhodnutie musí byť vydané v písomnej forme, vecne príslušným správnym orgánom. Zároveň rozhodnutie musí vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci a obsahovať náležitosti určené všeobecnou právnou úpravou správneho konania ako aj osobitnými právnymi predpismi (v danom prípade zákonom č. 211/2000 Z. z.). Odôvodnenie rozhodnutia musí opisovať a hodnotiť všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia, primerane sa vysporiadať s návrhmi, námietkami a vyjadreniami účastníkov konania. Medzi výrokom a odôvodnením musí byť logická zhoda. Odôvodnenie musí byť presvedčivé. 41. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti, znamenajúcej porušenie ústavou garantovaného základnému práva majúcej za následok nepreskúmateľnosť takéhoto rozhodnutia. 42. V prejednávanej veci je súd názoru, že odôvodnenie rozhodnutia žalovaného poskytuje dostatočný základ na jeho vecné preskúmanie. Skutočnosti, ku ktorým správny orgán dospel na základe svojej zákonom povolenej voľnej úvahy, boli v rozhodnutí dostatočne odôvodnené. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplývalo, aké skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, ako žalovaný vyhodnotili vykonané dôkazy, pri použití akých právnych predpisov a k akým došiel záverom. Pre súd je rozhodujúce posúdiť, či vydané rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. V danom prípade, po zohľadnení vyššie uvedeného, súd musí konštatovať, že nezistil žalobcom namietanú nezákonnosť (nepreskúmateľnosť) napadnutého rozhodnutia. So všetkými relevantnými námietkami vznesenými žalobcom v podanom odvolaní sa žalovaný náležite zaoberal a v rozhodnutí patrične vysporiadal. Je zrejmé, na základe akých skutočností dospel k svojmu právnemu záveru. Vzhľadom na uvedené súd považuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za súladné s § 47 ods. 3 Správneho poriadku, keďže žalovaný sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými právne významnými dôvodmi odvolania žalobcu proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu. Prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí dostatočne presvedčivým spôsobom odôvodnil, prečo sú informácie požadované žalobcom zaradené do skupiny utajovaných, a to s poukazom na účel trestného konania pri niektorých trestných činoch charakterizovaných vysokou organizovanosťou a používaním konšpiračných metód práce, ktorými sa závažným spôsobom konania zasahuje do ústavných práv občanov. Preto vznesenej námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia podľa súdu nie je možné prisvedčiť. 43. Súd je tiež názoru, že správne orgány v dostatočnom rozsahu zistili skutkový stav, ktorý im umožnil vec náležite posúdiť. 44. Ústava Slovenskej republiky v čl. 26 ods. 1 zakotvuje právo na informácie, ktoré predstavuje právo na prijímanie informácií - získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná (viď. nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 236/06 - 59 z 28. júla 2007) a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu voči neidentifikovanej skupine subjektov. Obsah tohto záväzku je ozrejmený v čl. 26 ods. 5 Ústavy SR ako povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti, pričom podmienky a spôsob poskytovania informácií ustanoví zákon. Obdobnú úpravu obsahuje taktiež Listina základných práv a slobôd (čl. 17 ods. 1, 5). Podľa čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy SR, medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Obmedziť základné práva a slobody možno iba na základe podmienok ustanovených ústavou, ktorá ďalej odkazuje na zákonom upravené podmienky, a to podmienky všeobecné (čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy SR) alebo osobitné, vzťahujúce sa na konkrétne práva a slobody (v danom prípade čl. 26 ods. 4 Ústavy SR). 45. Z ustanovenia čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR možno vyvodiť ústavné právo každého slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie. Zároveň sa stanovuje aj povinnosť orgánov verejnej moci poskytovať každému informácie o svojej činnosti, ktorá však zároveň môže byť obmedzená len zákonom v prípade, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné (čl. 26 ods. 4, čl. 13 ods. 2 Ústavy SR). Pri takomto obmedzovaní základného práva treba prihliadať na to, aby zákonné obmedzenia základného práva platili rovnako pre všetky prípady, spĺňajúce ustanovené podmienky. Pri uplatnenia obmedzenia základného práva je potrebné dbať na jeho podstatu a zmysel, pričom obmedzenie sa môže použiť len na ustanovený cieľ (čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy SR). 46. Ústava SR vymedzuje základné práva a slobody len rámcovo s odkazom na podrobnejšiu právnu úpravu uskutočnenú zákonom, v danom prípade zákonom č. 211/2000 Z. z.. Zákonodarca v zákone č. 211/2000 Z. z. podrobne upravuje právo na prístup k informáciám, ktorými disponujú orgány verejnej moci a iné verejné inštitúcie a je vykonaním základného práva na informácie. Zákon č. 211/2000 Z. z. je postavený na princípe otvorenosti. Povinná osoba v zásade sprístupní žiadané informácie, s výnimkou informácií, ktoré sú zákonom vyňaté zo sprístupnenia. Zákonodarca nesprístupňujúce sa informácie vymedzil v § 8 až 11 zákona. Vo všeobecnosti ide o informácie, na ktorých je verejný záujem na ich nesprístupnení, resp. obmedzení ich sprístupnenia. 47. V § 8 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. je zakotvená povinnosť nesprístupnenia informácií tvoriacich utajovanú skutočnosť podľa osobitného zákona, čo predstavuje jeden zo zákonom definovaných trvalých obmedzení prístupu k informáciám. 48. K námietke žalobcu o neexistencií právne akceptovateľného argumentu na to, aby nedostal od povinnej osoby aspoň minimálnu odpoveď, či je orgánmi verejnej moci odpočúvaný alebo nie súd považuje za potrebné uviesť, že konanie začaté na základe žiadosti o sprístupnenie informácií nemožno zamieňať s konaním, ktorým sa chce žalobca brániť proti prípadnému oprávnenému, či neoprávnenému použitiu informačno-technických prostriedkov proti jeho osobe. Účelom zákona č. 211/2000 Z. z. je iba stanovenie podmienok a pravidiel ústavného práva na slobodný prístup k informáciám, nie však ochrana pred nelegálnym používaním informačno-technických prostriedkov. Preto ani povinné osoby pri svojej činnosti a konaní podľa zákona č. 211/2000 Z. z. nezohľadňujú skutočnosť, či žalobca, alebo ktorákoľvek iná osoba, má iný relevantný prostriedok pre zistenie, či voči jeho osobe boli v minulosti alebo sú v súčasnosti použité informačno-technické prostriedky zo strany orgánov štátu. Súd prisvedčil žalovanému, že povinná osoba po prijatí žiadosti o informácie len vyhodnotí, či má požadovanú informáciu k dispozícii, a či neexistujú dôvody obmedzenia prístupu k požadovanej informácii. Akékoľvek iné právne úvahy sú pre povinné osoby neprípustné, nevedú totiž k dôslednej aplikácii zákona, ale k neprípustnej svojvôli a teda k porušeniu zásady zákonnosti správneho konania. 49. Zásada zákonnosti (§ 3 ods.1 Správneho poriadku) je jednou z najdôležitejších zásad nielen správneho konania, ale právneho poriadku ako celku. Je správno-právnym vyjadrením ústavného princípu legality a jedným z prejavov princípu právneho štátu. V rámci hierarchie právnych predpisov požaduje súlad zákonov a všeobecne záväzných právnych predpisov s Ústavou SR, právom EÚ a medzinárodnými zmluvami, ktorými je SR viazaná a zároveň aj ich dodržiavanie. 50. Zásada zákonnosti má dva rozmery, hmotnoprávny a procesnoprávny. Procesnoprávny rozmer nemôže byť naplnený bez dodržania hmotnoprávneho, a to v zmysle zásady nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege, zásady materiálnej pravdy, spoľahlivo zisteného skutkového stavu bez dôvodných pochybností. Z článku 2 ods. 2 Ústavy SR, ktorý stanovuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon vyplýva procesnoprávny rozmer tejto zásady, t. j. že každé konanie správneho orgánu je obmedzené a podmienené - kompetenciami tohto správneho orgánu - stanoveným procesným postupom, v súlade s ktorým sa konanie uskutočňuje - hmotnoprávnymi predpokladmi stanovenými zákonmi a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi na realizáciu správneho konania. 51. Na základe čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy SR by sa dalo konštatovať, že pre správny orgán je zakázané všetko, čo nie je mu zákonom dovolené. V kontexte uvedeného potom prvostupňový správny orgán postupoval správne, v súlade so zásadou legality. 52. Ak by bolo o žiadosti žalobcu vydané zo strany povinnej osoby rozhodnutie, v ktorom by kladne alebo záporne odpovedala na žiadané informácie podľa názoru súdu by došlo jednoznačne k porušeniu režimu utajovaných skutočností, nakoľko aj takáto informácia sa bezpochyby týka zaujatia stanoviska o použitiu informačno-technických prostriedkov, voči žalobcovi, ktoré sú bez ďalšieho utajovanou skutočnosťou (§ 2 písm. a/ zákona č. 215/2004 Z. z. a § 1 písm. j/ Nariadenia), čo povinná osoba a aj žalovaný správne vyhodnotili. 53. Ďalej bolo potrebné zaujať stanovisko k otázke, kto bol pôvodcom žalobcom žiadaných utajovaných skutočností. Podľa názoru súdu je treba rozlíšiť medzi pôvodcom primárnych utajovaných skutočností (bol ním orgán, ktorý požiadal Krajský súd v Bratislave o vydanie príslušných rozhodnutí o udelenie súhlasu na použitie informačno-technických prostriedkov). Zo žiadosti žalobcu tak, ako bola koncipovaná a doručená povinnej osobe nie je celkom jasné, o ktoré utajované skutočnosti by sa malo jednať (primárne alebo novovytvorené na ich podklade). Rozhodnutia vydané Krajským súdom v Bratislave o žiadostiach o udelenie súhlasu na použitie informačno- technických prostriedkov sú celkom zjavne odvislé od primárnych utajovaných skutočností, ktorých pôvodcom Krajský súd v Bratislave nebol. Potom bez súhlasu pôvodcu primárnych utajovaných skutočností by nemohol Krajský súd v Bratislave sprístupniť žalobcovi ako žiadateľovi ani ním vydané rozhodnutia o žiadostiach o udelenie súhlasu na použitie informačno-technických prostriedkov, ktoré však žalobca sprístupniť nežiadal. Rozhodnutia povinnej osoby o žiadostiach o udelenie súhlasu na použitie informačno-technických prostriedkov boli vytvorené na ich základe, preberali text týchto žiadostí majúcich charakter utajovaných skutočností so stanoveným stupňom utajenia. O zmene alebo zrušení stupňa utajenia utajovaných skutočností je oprávnený rozhodnúť len jej pôvodca. Utajované skutočnosti vytvorené Krajským súdom v Bratislave museli obsahovať utajované skutočnosti žiadateľa o udelenie súhlasu na použitie informačno-technických prostriedkov a tento ako ich pôvodca bol jediný oprávnený rozhodnúť o zmene alebo zrušení stupňa ich utajenia. Súd poukazuje na to, že povinná osoba v svojom rozhodnutí uviedla, že samotné žiadosti o použitie informačno-technických prostriedkov boli utajené v celosti a ich stupeň utajenia bol zachovaný. Potom prvostupňový správny orgán vyvodil správny záver o tom, že podmienky utajenia v čase podania žiadosti žiadateľa (žalobcu) trvali a ak by bola žalobcovi poskytnutá odpoveď na jeho žiadosť o poskytnutie informácie (či už kladná alebo záporná) podľa názoru súdu by došlo jednoznačne k porušeniu režimu utajovaných skutočností, nakoľko aj takáto informácia sa bezpochyby týka zaujatia stanoviska o použitiu informačno-technických prostriedkov, voči žalobcovi, ktoré sú bez ďalšieho utajovanou skutočnosťou (§ 2 písm. a/ zákona č. 215/2004 Z. z. a § 1 písm. j/ Nariadenia), čo povinná osoba a aj žalovaný správne vyhodnotili. Zároveň by došlo v podstate k odtajneniu primárnych utajovaných skutočností, t. j. bolo by jasné, čo obsahovali žiadosti daného orgánu, ktorý o nich žiadal rozhodnúť. Súd tiež poukazuje na to, že žiadosť žalobcu sa týkala nielen informácií o minulom období, ale aj súčasného obdobia - ku dňu podania žiadosti o sprístupnenie informácií. 54. Námietka nezákonnosti postupu a napadnutého rozhodnutia z dôvodu rozporu s čl. 13 Dohovoru a čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR nie sú podľa názoru súdu dôvodné. Žalobca, tak v správnom konaní, ako aj po jeho právoplatnom skončení mal k dispozícií príslušné účinné právne prostriedky nápravy, ktoré aj riadne využil. Proti prvostupňovému rozhodnutiu povinnej osoby podal opravný prostriedok (odvolanie), a to celkom tri krát a bolo o ňom vždy aj riadne odvolacím orgánom (žalovaným) rozhodnuté. Žalobca právoplatné rozhodnutie žalovaného podrobil súdnemu prieskumu, podal voči nemu žalobu, ktorá je predmetom tohto súdneho konania. Súd nemohol prisvedčiť ani námietke rozporu s čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR, nakoľko žalobcovi nebolo nijakým spôsobom bránené uplatniť svoje právo preskúmať vydané rozhodnutie žalovaného na správnom súde, čo aj využil, podaním predmetnej žaloby. 55. Zároveň súd uvádza, že žiadosť o sprístupnenie informácií nemôže slúžiť ako náhrada prostriedku právnej ochrany proti prípadnému neoprávnenému použitiu informačno-technických prostriedkov. Účelom zákona č. 211/2000 Z. z. je výlučne stanovenie podmienok uplatňovania ústavného práva na slobodný prístup k informáciám a jeho účelom a ani možnosťou nie je meniť stupeň utajenia, resp. odtajniť utajované skutočnosti. Inštitút infožiadosti nemôže slúžiť ako prostriedok k uplatneniu práv žalobcu napr. na ochranu pred neoprávneným zásahom do súkromia. Súd nepopiera Ústavou SR zakotvené práva občanov, avšak zámerom zákonodarcu pri prijatí zákona č. 211/2000 Z. z. určite nebolo dať verejnosti nástroj, ktorým by jej bolo umožnené získavať také informácie, ktorých sprístupnenie je vylúčené osobitným zákonom. 56. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že žaloba v rozsahu podaných námietok dôvodná nie je, a preto ju podľa § 190 SSP zamietol. 57. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, ide o orgán štátnej správy, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 58. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).