Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/79/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200573 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1015200573.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: KLIMEX STONE SLOVAKIA, s.r.o., IČO: 35 945 044, so sídlom v Bratislave, Na Hrebienku 30, zastúpený: Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., IČO: 36 731 544, so sídlom v Bratislave, Miletičova 5B, v mene ktorej koná advokát Mgr. Juraj Bugala, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/ X/XXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 23.1.2015, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Účastníkom sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Právny predchodca žalobcu (JANSON SK, s.r.o.) podal dňa 25.8.2011 riadne daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie júl 2011; za toto zdaňovacie obdobie nepodal dodatočné daňové priznanie. Uplatnil si právo na odpočet dane z pridanej hodnoty (ďalej len DPH) podľa § 49 ods. 2 písm. d/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 222/2004 Z.z.) v celkovej sume XX.XXX,- € na základe dodávateľských faktúr od spoločnosti MEAT, s.r.o., č. 11053 zo dňa 7.7.2011 vystavenej na sumu XXX.XXX,- € (z toho základ dane v sume XXX.XXX,- € a DPH v sume XX.XXX,- €; predmetom fakturácie bolo opracovanie konglomerátu v rozsahu 18 700 kg), č. XXXXX zo dňa 15.7.2011 na sumu XXX.XXX,- € (z toho základ dane v sume XXX.XXX,- € a D. v sume XX.XXX,- €; predmetom fakturácie bolo opracovanie dlažby z prírodného kameňa, XX XXX kg) a č. XXXXX zo dňa 29.7.2011 na sumu XX.XXX,- € (z toho základ dane v sume XX.XXX,- € a DPH v sume XX.XXX,- €; predmetom fakturácie bolo tiež opracovanie dlažby z prírodného kameňa, 7 500 kg). Daňový úrad Nitra, pobočka Komárno (ďalej aj len správca dane) vykonal u žalobcu ako platiteľa DPH a právneho nástupcu spoločnosti JANSON SK, s.r.o., daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XX/Dá zo dňa 24.9.2014. Daňová kontrola sa začala dňa 19.11.2013 a bola ukončená dňa 1.10.2014 doručením protokolu žalobcovi. V účtovníctve daňového subjektu sa nenachádzali žiadne dodávateľské faktúry, ktoré by preukazovali nadobudnutie granitových dosiek, mramorových dosiek alebo konglomerátu, ktoré by bolo potrebné ďalej priemyselne opracovávať. Ide teda o fiktívne doklady formálne vyhotovené bez reálnych plnení. Obchodné transakcie sa neuskutočnili tak, ako je to deklarované, dodávateľom nevznikla daňová povinnosť z dodania služieb, išlo len o fiktívne opracovanie fiktívneho materiálu bez reálneho opodstatnenia, pri ktorom reálna pridaná hodnota nevznikla a kontrolovanému daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane. Cieľom týchto transakcií bolo uplatnenie odpočítania DPH a čerpanie nadmerných odpočtov v reťazci obchodníkov so žulovou dlažbou alebo žulovými doskami. Reťazec obchodníkov s kameňom tvorili nasledovné spoločnosti: a. MARTIN HENDRIX SOCIETE ANONYME, Seyšelská republika, ktorá v transakcii označila tovar ako dlažbu (teda leštenú žulu), b. SONEX BUSSINES INC., Nevada, USA, tovar označila v transakcii tiež ako dlažbu, c. LAMAC d.o.o., Srbsko, Subotica, (vstup do zóny voľného obchodu Subotica), tovar v transakcii označený ako dlažba, d. WILLIAM PROCUREMENT LLC, Seridan, USA, tovar v transakcii označený ako dlažba, rovnako tak v colnom konaní, e. ATTERTON INVESTMENTS SOCIETE ANONYME, Victoria, tovar v transakcii aj v colnom konaní označený ako dlažba, f. Edwards Procurement LLC, Wyoming, USA, tovar v transakcii aj v colnom konaní označený ako dlažba, g. JANSON SK, s.r.o. (právny predchodca žalobcu), ten istý tovar vo svojej skladovej evidencii zaevidoval ako granitové dosky (teda neopracovaný kameň), napriek tomu, že v skutočnosti išlo o dlažbu (leštenú žulu), h. MARSONERI, s.r.o., Česká republika, Praha, ktorej právny predchodca žalobcu predal kameň ako dlažbu (leštenú žulu). Konateľom spoločnosti MARSONERI, s.r.o., je Jozef Ježek, bytom v Novej Dubnici (SR), ktorý nemá žiadne vedomosti o tejto spoločnosti, je to bezdomovec už päť rokov, nevlastní žiaden majetok, nepozná konateľa právneho predchodcu žalobcu Jána Klimeka, nikdy nevidel pečiatky spoločnosti, ktorej má byť sám konateľom. Prepis spoločnosti v Brne vykonal kvôli peniazom, za podpisy dostal 350,- €. Správca dane preto vyhodnotil H. H. ako bieleho koňa. 2. Správca dane dospel k záveru, že právny predchodca žalobcu dovozom tovaru, dlažby (leštenej žuly), na základe faktúr od dodávateľa Edwards Procurement LLC, Wyoming, USA, následného úmyselného zaevidovania v skladovej evidencii ako granitové dosky, nemohol nevedieť, že sa zúčastňuje na dodávkach tovarov v reťazci obchodníkov so žulovou dlažbou alebo žulovými doskami, keďže všetky zúčastnené spoločnosti obchodovali medzi sebou navzájom viac rokov a skladovali tovar na rovnakom mieste v SR. V reťazci spoločností, ktoré obchodovali s komoditou kameň, sa vyskytovali spoločnosti, ktoré sú personálne prepojené s kontrolovaným daňovým subjektom - napríklad spoločnosti SONEX BUSSINES INC. a LIGNO WOOD, Inc. prostredníctvom H. X. (konateľ, štatutárny orgán, resp. osoba oprávnená konať za spoločnosti). Spoločnosti sú prepojené aj ekonomicky prostredníctvom pôžičiek (Transeuropa, s.r.o., a SONEX BUSSINES INC.) aj miestne (administratívne priestory sú v Bratislave, Na F. XX, skladovo-výrobný areál je v Piešťanoch na M. ceste XXX, slobodné colné pásmo FREE ZONE v Brne, zóna voľného obchodu v Subotici, a i.). Formálne vyhotovené doklady predložené žalobcom správca dane vyhodnotil ako nedostatočné, a bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, s cieľom zabrániť tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení. Neobstojí žalobcovo spoliehanie sa na zásadu neutrality DPH, ani tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode. Uskutočnenie zdaniteľných obchodov musí preukázať daňový subjekt, nie správca dane. Ak tak neurobí, správca dane môže vyrubiť daň podľa dôkazov, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti daňového subjektu. Správca dane preveril celý obchodný reťazec daňových subjektov, ktoré sa zúčastnili na deklarovaných zdaniteľných obchodoch a zistené informácie uviedol aj do protokolu o výsledku zistení z daňovej kontroly zo dňa 24.9.2014. 3. Na základe výsledkov zistených v priebehu daňovej kontroly vydal správca dane dodatočný platobný výmer č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XX/Rig zo dňa 27.10.2014, ktorým žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty a právnemu nástupcovi spoločnosti JANSON SK, s.r.o., IČO: 43 971 318, určil rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2011 v sume XXX.XXX,XX €; zároveň mu nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie júl 2011 v sume XX.XXX,XX € a vyrubil mu vlastnú daňovú povinnosť na dani z pridanej hodnoty v sume XX.XXX,XX € podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len DP alebo daňový poriadok). Podľa správcu dane daňový subjekt porušil § 19, § 21, § 49 ods. 1, ods. 2, § 43 ods. 1, § 51 a § 69 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. Správca dane vychádzal aj z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vo veci C-255/02 (Halifax plc), C-440/04 (Recolta Recycling SPRL), C-273/11 (Mecsek-Gabona) a z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/32/2012 zo dňa 27.11.2012. 4. Žalovaný rozhodnutím č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 23.1.2015 podľa § 74 ods. 4 v nadväznosti na § 165b ods. 1 DP potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie Daňového úradu Nitra, pobočka Komárno, č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XX/Rig zo dňa 27.10.2014. Uviedol, že všetci svedkovia potvrdili, že spoločnosti, v ktorých pôsobili ako konatelia, skladovali predmetný tovar v Piešťanoch na Žilinskej ceste alebo v iných skladových priestoroch patriacich niektorej zo spoločností, kde bol konateľom H. X.. Žiaden svedok nevedel konkretizovať skladové priestory a všetci sa odvolávali na zmluvy o bezodplatnom uložení tovaru alebo iné obdobné zmluvy so spoločnosťami, v ktorých bol konateľom H. X.. Nákup a predaj tovaru sa uskutočňoval bez prepravy a len v rámci skladu, kde sa mal nachádzať. Spôsob, ako, kedy a odkiaľ sa granit (žula), mramor, keramická dlažba a konglomerát dostali do skladových priestorov, svedkovia nevedeli uviesť. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/97/2009, 2Sžf/11/2009 a na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 401/2009. Transakcie deklarované účtovnými dokladmi získanými prostredníctvom dožiadaní v preverovaných spoločnostiach na strane dodávateľov i žalobcu ako odberateľa nenesú znaky základných obchodných princípov a podporujú správnosť názoru správcu dane, že k dodávkam granitových dosiek nedošlo. Tovar (granitová dlažba) je na faktúrach uvedený len všeobecným spôsobom bez bližšej špecifikácie druhu, farby, kvalitatívnej triedy, rozmeru, hrúbky a iných charakteristík, ktoré by ho presne určovali. Pohyb tovaru v reťazci tuzemských ale i zahraničných spoločností prebehol len formálne - papierovo. Všetky spoločnosti na území SR zapojené v reťazci deklarujú, že skladovali svoj tovar v priestoroch spoločnosti S&J PRESSBURG plus, s.r.o., ktorá patrí H. X. a sídli v Bratislave, Na F. 30 (rovnako ako sídlo žalobcu), a ktorého právnym nástupcom je od 1.1.2014 tiež žalobca. Na tejto adrese boli zaistené aj zmluvy, podpisy a pečiatky ostatných spoločností zapojených v reťazci, ale aj spoločností, ktoré nemali žiadne prepojenie na adresu Na Hrebienku XX, Bratislave, ale obchodovali s komoditou „kameň“. Rozhodnutie správcu dane teda považoval za správne a skutkový stav za dostatočne zistený. 5. Spoločnosť JANSON SK, s.r.o., IČO: 43 971 318, naposledy so sídlom v Bratislave, Na F. XX, bola zrušená dňa 31.12.2013 a jej právnym nástupcom sa od 1.1.2014 stal žalobca. Na základe zmluvy o zlúčení vo forme notárskej zápisnice č. N 2096/2013, NZ 57345/2013, NCRls 58151/2013 zo dňa 23.12.2013 bola obchodná spoločnosť JANSON SK, s. r. o., vymazaná z obchodného registra (výpis z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I , oddiel: Sro, vložka č.: 50670/B). II. Zhrnutie argumentov žalobcu 6. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré žiadal zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Namietal, že daňová kontrola bola vedená v rozpore so zákonom a protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly zo dňa 24.9.2014 je nezákonným dôkazom, pretože daňová kontrola bola vykonávaná dlhšie ako to ustanovuje zákon; o predĺžení lehoty na vykonanie daňovej kontroly nebol vôbec upovedomený. 7. Uviedol, že preskúmavané rozhodnutie je nesprávne, založené na nesprávnom a nedostatočnom hodnotení zistených dôkazov a s tým súvisiacich nesprávnych skutkových zisteniach, zmätočné a nepreskúmateľné, pričom správne orgány porušili § 3, § 44, § 59, § 25, § 27, § 21, § 37, § 11, § 63, § 65 a nasl. § 68 a nasl. DP. Skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na preukázanie právnych vzťahov týkajúcich sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a daňový subjekt nemôže z týchto skutočností znášať dôkaznú núdzu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžf/4/2013). Ďalej žalobca citoval rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2010 zo dňa 19.8.2010, z ktorého okrem iného vyplýva, že nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali výrobné a obstarávacie procesy tovaru u iných subjektov, ale dôkazné bremeno je na správcovi dane, ktorý musí preukázať, že u iného daňového subjektu došlo k podvodnému konaniu. Poukázal tiež na rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veciach C-440/04 (Recolta recycling), C-80/11 (Mahagében), v spojených veciach C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-484/03 (Bond House), kde Súdny dvor EÚ vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť. Tvrdenia a prijaté závery o preukazovaní zdaniteľného plnenia zo strany žalobcu potvrdili aj závery Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 (Mahagében kft) a C-142/11 (Péter Dávid), z ktorých vyplýva, že daňový orgán nemôže od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH všeobecne požadovať jednak preverenie, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar a služby, na základe ktorej požaduje vykonanie tohto nároku, spĺňa podmienky zdaniteľnej osoby, disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a splnila si svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, z dôvodu ubezpečenia sa, že na strane predchádzajúcich subjektov nedošlo k nezákonnostiam, a jednak aby disponovala takýmito dokumentmi. Vykonanie kontroly nevyhnutnej na odhaľovanie nezákonností a daňových podvodov na DPH a uloženie trestu zdaniteľnej osobe prináleží daňovým orgánom. 8. Žalobca predložil správcovi dane všetky relevantné dôkazy, ktoré mu ukladá zákon a z ktorých vyplýva uskutočnenie zdaniteľného plnenia, teda aký tovar tvoril predmet obchodu, v akom množstve, za akú cenu a komu bol predaný. Boli predložené doklady týkajúce sa jeho prepravy a vývozu do Českej republiky. Túto skutočnosť potvrdili aj daňové a colné orgány Českej republiky. 9. Popierať dôveryhodnosť predložených dokumentov len z dôvodu existencie domnienky o prípadnom nekalom konaní iných subjektov, je v prísnom rozpore nielen s citovanými daňovými predpismi, ale aj Ústavou SR, pretože ide o neprimeraný a ničím nepodložený zásah do súkromnej sféry daňového subjektu. Namietal, že správca dane porušil daňové tajomstvo, keď v protokole o výsledku zistenia z daňovej kontroly zo dňa 24.9.2014 zverejnil informácie aj o iných daňových subjektoch. 10. Nepostačuje konštatovanie o nedostatočnej hodnovernosti preukázania ekonomickej činnosti uvedenej na faktúrach. Právo na odpočet DPH môže byť zamietnuté iba vtedy, ak je objektívne preukázané, že zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet DPH je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho dodávateľského reťazca. 11. Počas výkonu daňovej kontroly správca dane nevyslovil jedinú pochybnosť o vierohodnosti predkladaných písomných dokumentov, dôkazov a vyjadrení. Z vykonaných dôkazov, ktoré priamo súvisia s obchodným prípadom žalobcu, ako aj z výpovedí svedkov vyplýva, že k reálnemu obchodu došlo. 12. Napokon žalobca namietal, že napriek rozsiahlemu dokazovaniu a poskytnutiu medzinárodných informácií nie je možné vyvodiť záver, že k reálnemu zdaniteľnému plneniu zo strany žalobcu nedošlo. Výpovede svedkov prepravnej spoločnosti jednoznačne potvrdili, ako sa s tovarom manipulovalo, kde ho naložili, previezli a kde ho vyložili a toto bolo zároveň preukázané aj listinnými dôkazmi (CMR). III. Vyjadrenie žalovaného 13. Žalovaný vo vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu DPH (z dôvodu, že bolo dôvodné podozrenie, že prostredníctvom neho prebieha fakturácia tovaru - granitových a mramorových dosiek v reťazci obchodných spoločností v tuzemsku a v rámci EÚ bez reálneho dodania). Žalobca je v reťazci daňových subjektov konečným daňovým subjektom na území SR, kde si uplatňuje a aj odpočítava daň z nadobudnutého tovaru (v podaných daňových priznaniach aj za iné zdaňovacie obdobia vykazuje nadmerné odpočty). Tovar žalobca deklaroval ako dodanie tovaru v rámci Európskeho spoločenstva, kde nebola potvrdená jeho fyzická existencia. Zistenia správcu dane nasvedčujú tomu, že ide o typický obchodný reťazec, ktorý má všetky znaky karuselového obchodu. 14. Nepodarilo sa zistiť pôvod a fyzickú existenciu deklarovaného tovaru v reťazci spoločností, a preto v rámci procesu dokazovania správca dane vykonal šetrenia zamerané na preverenie, na aký účel použil kontrolovaný daňový subjekt zdaniteľný obchod. Správca dane zistil, že granitová dlažba bola fakturovaná v reťazci tuzemských podnikateľov bez akýchkoľvek ostatných súvisiacich služieb. Fakturované nákupy a predaje tovaru medzi tuzemskými podnikateľmi „prebiehali“ na tom istom mieste v sklade v Piešťanoch, ktorého majiteľom je spoločnosť S&J PRESSBURG plus, s.r.o., čiže daňový subjekt - dodávateľ, ktorá predmet fakturácie dodal žalobcovi bez prepravy a za bezodplatné skladovanie, tovar sa v rámci nákupu a predaja z miesta uloženia nikam v tuzemsku neprepravoval a ani sa nespracoval v rámci výrobného procesu. Prostredníctvom žalobcu prebiehala fakturácia tovaru v reťazci obchodných spoločností v tuzemsku a v rámci Európskej únie (Česká republika), avšak bez reálneho dodania. Žalobca bol v reťazci konečným daňovým subjektom v tuzemsku, ktorý si uplatnil odpočítanie dane v zdaňovacom období júl 2011. Daňový subjekt deklaroval dodanie preverovaného tovaru (mramorová dlažba) českej spoločnosti MARSONERI, s.r.o. 15. Správca dane vykonaným šetrením nezistil pôvod tovarov, ktoré boli uvedené na faktúrach, nezistil konečného spotrebiteľa, krajinu spotreby tovarov a teda krajinu odvedenia dane. Preverovaný pohyb tovarov podporuje tvrdenie, že spoločnosti zapojené do reťazových obchodov obchodovali s fiktívnym tovarom. Správca dane v procese vedenia dokazovania nezistil relevantný dôkaz o reálnej existencii tovarov deklarovaných na faktúrach. Platitelia zúčastnení v obchodnom reťazci v tuzemsku nepreukázali vznik daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. z titulu reálneho dodania tovarov. 16. Preukázanie dodávok tovaru iba listinnými dokladmi správca dane nemohol považovať za dôkaz, na základe ktorého vzniká daňovému subjektu právo na odpočítanie dane. Faktúra je relevantným dokladom len vtedy, ak sú v nej uvedené údaje odrážajúce reálne plnenie. Fakt, že doklad spĺňa formálne náležitosti, a je riadne zaúčtovaný, nie je dôkazom o tom, že žalobca je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane. 17. Z preverovania sa nepotvrdilo tvrdenie žalobcu, že existenciu tovaru hodnoverne preukázal, o čom mala svedčiť ucelená sieť dôkazov, ktoré v rámci kontroly poskytol správcovi dane, pretože fyzická existencia fakturovaného tovaru nebola preukázaná a nepreukázalo sa ani, že s fakturovaným tovarom disponoval. 18. Pri dôkaznej povinnosti platiteľa platí, že ak správca dane na základe určitých informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti, hodnovernosti predložených dokladov (napr. faktúry, CMR, skladových kariet, atď.), či vyjadrení, nemusel tieto uznať ako relevantné, ak kontrolovaný daňový subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp. neodstránil pochybnosti zistené správcom dane. Nárok na odpočítanie dane je podmienený nevyhnutnosťou priameho a bezprostredného vzťahu medzi príslušným tovarom alebo službami a zdaniteľnými plneniami, ktoré platiteľ vykonáva v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Žalovaný sa stotožnil so záverom správcu dane, že daňový subjekt nepreukázal prijatie zdaniteľného obchodu, ktorý je deklarovaný vo faktúre. 19. Žalovaný ďalej uviedol, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso DPH podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH na vrátenie DPH nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. V tomto ohľade je úprava DPH vnímaná ako právo každého platcu DPH na odpočet DPH zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky operácie výroby a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu, pričom otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého tovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na právo platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. 20. Uvedený výklad zásady neutrality DPH vyplýva z judikatúry Súdneho dvora EÚ, napr. rozsudky v spojených veciach Kittel (C-439/04) a Recolta Recycling (C-440/04) a v spojených veciach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C-355/03), Bond House Systems (C-484/03). Avšak, Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre taktiež konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť (spojené veci Kittel a Recolta Recycling C-439/04, C-440/04). 21. Taktiež Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky vo veciach napr. Teleosplc. a spol.: C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV: C-499/10). Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností daného prípadu vo veci samej (rozsudok v spojených veciach Mahagébenkft, a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). 22. Žalovaný k námietkam žalobcu, ktorý poukazuje na rozsudky Súdneho dvora EÚ uviedol, že danou problematikou sa v rámci rozhodcovskej činnosti zaoberal Najvyšší súd SR napr. v rozsudkoch sp. zn. 3 Sžf/24/2012 a 2Sžf/19/2011, z ktorých vyplýva, že: „Pokiaľ sa žalobca v daňovom konaní alebo v súdnom prieskumnom konaní odvolával na niektoré rozsudky Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora, a nielen uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené. Pokiaľ sú jeho tvrdenia len všeobecné, nemôže na ne súd v správnom súdnictve prihliadať." 23. Najvyšší súd SR už opakovane judikoval, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, zákon to neustanovuje ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré zákon pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. 24. Záver správcu dane zodpovedá zásadám správneho uváženia. Daňová kontrola môže trvať maximálne jeden rok (§ 46 ods. 10 DP), čo v tomto prípade správca dane dodržal. Žalobca počas výkonu daňovej kontroly nepredložil žiadne dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia, teda neuniesol dôkazné bremeno, keď sa mu právne relevantným spôsobom nepodarilo preukázať prijatie zdaniteľných obchodov od spoločnosti S&J PRESSBURG plus s.r.o. ako aj jeho následné dodanie v rámci Európskeho spoločenstva. 25. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadril. IV. Pojednávanie 26. Krajský súd v Bratislave rozhodol na pojednávaní dňa 8.2.2017 v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a žalovaného podľa § 114 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP). Obaja boli na pojednávanie riadne a včas predvolaní; právny zástupca žalobcu svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil, ani nežiadala o jeho odročenie, žalovaný svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil a súhlasil, aby súd konal v jeho neprítomnosti. V. Posúdenie veci 27. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 28. Daňový poriadok v § 3 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa tohto ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní. 29. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy SR. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. 30. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. 31. Podľa § 3 ods. 2 DP správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 32. Podľa § 3 ods. 6 prvá veta DP pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. 33. Podľa § 44 ods. 1 DP daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných zákonov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. 34. Podľa § 45 ods. 2 DP Kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu (písm. a/), zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly (písm. b/), poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou (písm. c/), predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia (písm. d/), predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia (písm. e/), umožňovať vstup do sídla, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom (písm. f/), zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie (písm. g/), umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré daňový subjekt používa na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným dátam z týchto softvérov (písm. h/). 35. Podľa § 46 ods. 1 DP daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole. 36. Podľa § 46 ods. 8 DP zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b/ a c/. Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu. 37. Podľa § 46 ods. 9 DP daňová kontrola je ukončená dňom doručenia protokolu podľa odseku 8 (písm. a/), doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2 (písm. b/), alebo zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu (písm. c/). 38. Podľa § 46 ods. 10 DP lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 mesiacov. 39. Podľa § 24 ods. 1 DP daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov (písm. a/), skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania (písm. b/), vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť (písm. c/). 40. Podľa § 24 ods. 2, ods. 3 DP správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (ods. 2). Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti (ods. 3). 41. Podľa § 24 ods. 4 DP ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 42. Podľa § 8 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z., dodaním tovaru je dodanie hmotného majetku, pri ktorom dochádza k zmene vlastníckeho práva, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na slovenskú menu podľa kurzu vyhlasovaného Národnou bankou Slovenska. 43. Podľa § 19 ods. 1 veta prvá a druhá zákona č. 222/2004 Z. z. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. 44. Podľa § 49 ods. l zákona č. 222/2004 Z. z. právo na odpočítanie dane z tovarov a služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tejto službe vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. 45. V prípade žalobcu správca dane správne vyhodnotil obchodné prípady tak, že takýto deň nenastal, pretože v rámci dokazovania sa nepreukázala skutočnosť, že dodávateľ, ktorý je uvedený v predmetných faktúrach, aj fakturované zdaniteľné obchody skutočne dodal žalobcovi, a zároveň nebolo preukázané, že žalobca deklarované zdaniteľné obchody reálne prijal a následne použil na účely svojej podnikateľskej činnosti. 46. Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. V zmysle písm. a/ citovaného ustanovenia platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku, z tovaru a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané a v nadväznosti na ustanovenie § 51 citovaného zákona. 47. Kľúčovou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z § 24 ods. 1 DP, keď z vykonaného dokazovania v rámci celého obchodného reťazca tuzemských, ako aj zahraničných spoločností vyplynula nepreukázateľnosť pôvodu obchodovaného tovaru a jeho samotná existencia, pričom všetky okolnosti jednoznačne nasvedčujú tomu, že prostredníctvom žalobcu prebiehala fakturácia tovaru - granitových dosiek v reťazci obchodných spoločností v tuzemsku a v rámci EÚ, avšak bez reálneho dodania, čiže ide o tzv. karusel. 48. V prvom rade správny súd uvádza, že protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly č. 9410401/5/4363323/14/Dá,Dur zo dňa 24.9.2014 je zákonným dôkazom a podkladom rozhodnutia správcu dane a žalovaného. Daňová kontrola sa začala dňa 19.11.2013, tak ako je uvedené v oznámení o výkone daňovej kontroly č. 9410402/5/4601461/13/Dur zo dňa 10.10.2013, čo zodpovedá požiadavke ustanovenia § 46 ods. 1 DP. Daňová kontrola môže trvať najviac jeden rok (§ 46 ods. 10 DP) a v tomto prípade by jej posledný deň mal pripadnúť na 19.11.2014. Správca dane ukončil daňovú kontrolu podľa § 46 ods. 9 písm. a/ DP doručením protokolu žalobcovi dňa 1.10.2014, teda včas v zákonnej jednoročnej lehote. Daňový poriadok v ustanovení § 46 ods. 10 neukladá povinnosť správcovi dane oznamovať daňovému subjektu dĺžku trvania daňovej kontroly presahujúcu pol roka, tak ako to upravoval už neúčinný zákon č. 511/1992 Zb. v ustanovení § 15 ods. 17 a ods. 18. Správca dane poskytol žalobcovi priestor na vyjadrenie sa k začatiu daňovej kontroly, aj k zisteniam uvedeným v protokole, ktorý reálne využil. Správca dane teda neodňal žalobcovi právo podávať v daňovom konaní návrhy na vykonanie dokazovania a vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam, a preto je námietka žalobcu o nezákonnosti protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly právne irelevantná. 49. Podľa názoru súdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, pričom najmä správca dane vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Preskúmavané rozhodnutie obsahuje dostatok relevantných dôvodov, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné. Postupom správnych orgánov taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi, pričom správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane dôsledne postupoval podľa daňového poriadku, ktorý je procesnou právnou normou, prostredníctvom ktorej správca dane a daňové subjekty vykonávajú úkony na dosiahnutie relatívne spoločného cieľa - správne určiť a vybrať daň v súlade s hmotnoprávnymi predpismi (daňovými zákonmi), určuje pravidlá postupu správcu dane v daňovom konaní na jednej strane a na strane druhej určuje povinnosti a priznáva práva daňovému subjektu. Je teda zárukou zákonného postupu správcu dane a ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. 50. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/32/2012 zo dňa 27.11.2012, z ktorého vyplýva, že: „Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie prevádzaného tovaru, a teda reálnosti na všetkých stupňoch obchodného reťazca deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH. Nie je nič neobvyklé, ba je to potrebné, že pri tovare s tak špecifickými vlastnosťami závislými od kvality prírodného materiálu, spôsobu a precíznosti jeho opracovania, akým predmetný tovar bez pochyby mal byť, podnikateľ investujúci do jeho kúpy so zámerom jeho ďalšieho predaja, a teda s potrebnou zodpovednosťou za kvalitu voči odberateľom, takýto tovar aspoň minimálnym spôsobom skontroluje. Minimálne touto bežnou obchodnou aktivitou sa dá vylúčiť situácia, že nakúpi tovar, ktorého existencia je vážnym spôsobom spochybnená. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu, neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode". 51. Podľa názoru súdu správca dane ako aj žalovaný pri skúmaní podmienok pre žalobcom uplatnené odpočítanie DPH správne zistili skutkový stav veci a vec správne právne posúdili. Správne orgány pritom postupovali v súlade s § 24 ods. 1 až ods. 4 a § 3 DP. 52. Správny súd sa stotožnil so záverom žalovaného, že prostredníctvom žalobcu prebiehala fakturácia tovaru - granitových dosiek v reťazci obchodných spoločností v tuzemsku a v rámci EÚ, avšak bez reálneho dodania. Žalobca je v reťazci daňových subjektov konečným daňovým subjektom na území SR, kde si uplatňuje a aj odpočítava nadmernú DPH z nadobudnutého tovaru. Tovar následne deklaroval ako dodanie tovaru v rámci Európskeho spoločenstva, avšak jeho fyzická existencia sa nepotvrdila. 53. Správca dane preveroval opodstatnenosť nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dodávateľských faktúr č. 11053 zo dňa 7.7.2011, č. 11056 zo dňa 15.7.2011 a č. 11065 zo dňa 29.7.2011 od spoločnosti MEAT, s.r.o., formou dožiadania, ktorým žiadal preveriť reálnosť uskutočnenia predmetu zdaniteľného obchodu - granitovej dlažby - prepravu tovaru, skladovanie tovaru, ako aj platby za zdaniteľný obchod. Správca dane konštatoval porušenie § 51 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v nadväznosti na § 49 ods. 1 citovaného zákona tým, že žalobca si odpočítal daň z tovaru, pri ktorom nevznikla daňová povinnosť. Správca dane podľa názoru súdu veľmi dôsledne preveroval všetky podstatné skutočnosti a súvislosti ohľadom tovaru. 54. Všetko nasvedčuje tomu, že skutočným účelom v tomto prípade bolo iba profitovať na nadmerných odpočtoch DPH. 55. Samotné preukázanie dodávok tovaru len listinnými dokladmi nemožno považovať za dôkaz, na základe ktorého si môže daňový subjekt uplatniť odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z. Skutočnosť, že žalobca má doklady od svojho dodávateľa, ešte nedokazuje, že dodávky boli aj skutočne realizované. Reálne plnenie predmetu zmluvy totiž nebolo preukázané, keďže zo všetkých dôkazov objektívne vyplýva, že žiaden tovar neexistoval, takže nebolo s čím obchodovať. Faktúra je relevantným dokladom len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce reálne plnenie. Zaúčtovanie faktúr v účtovníctve ešte nie je dôkazom reálneho dodania tovaru dodávateľom, ktorý ich vystavil, ale len tvrdením o takejto skutočnosti. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. 56. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. V daňovom konaní je dôkazné bremeno na platiteľovi, ktorý preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. 57. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011 vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 o správe daní v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“. 58. Správca dane na základe šetrení v reťazci dodávateľov a odberateľov v tuzemsku a na základe získaných informácií z medzinárodných dožiadaní od českej finančnej správy vyhodnotil tento obchodný prípad dôvodne tak, že k prijatiu a následnému dodaniu tovaru nedošlo. 59. Súd sa stotožňuje s názorom, že transakcie deklarované účtovnými dokladmi v preverovaných spoločnostiach na strane dodávateľov i odberateľa žalobcu nenesú znaky základných obchodných princípov a podporujú správnosť názoru, že k dodávkam tovaru nedošlo a to z nasledujúcich dôvodov: · Tovar je na faktúrach uvedený len všeobecným spôsobom bez bližšej špecifikácie druhu, farby, kvalitatívnej triedy, rozmeru, hrúbky a iných charakteristík, ktoré by ho presne určovali. · Pohyb tovaru v reťazci tuzemských ale i zahraničných spoločností prebehol len formálne - papierovo. Všetky spoločnosti na území SR, ktoré boli zapojené v reťazci, deklarujú, že skladovali svoj tovar v priestoroch spoločnosti S&J PRESSBURG plus, s.r.o. Tovar je následne fakturovaný ako intrakomunitárne dodanie v rámci EÚ a následne na územie tretích štátov (USA a Srbsko), kde sa reálnosť dodania nepotvrdila. · Z odpovede na medzinárodnú žiadosť od českej daňovej správy vyplýva, že bola vykonaná iba dokladová kontrola tovaru. · Pôvod tovarov uvedených na dodávateľských faktúrach nie je známy a ich vysoká cena na faktúrach vylučuje konečného spotrebiteľa, o čom svedčí aj skutočnosť, že žiadna spoločnosť v reťazci nepoužije ani časť dodávok na konečnú spotrebu, ale tovar je niekoľkokrát za sebou predávaný ďalším spoločnostiam, pričom reálne neopustí sklad, v ktorom bol zložený. 60. Pri dôkaznej povinnosti platiteľa je potrebné uviesť, že ak správca dane na základe určitých informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti predložených dokladov, či vyjadrení, nemusí tieto uznať ako relevantné, ak daňový subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp. neodstránil pochybnosti zistené správcom dane. Nárok na odpočítanie dane je podmienený nevyhnutnosťou priameho a bezprostredného vzťahu medzi príslušným tovarom alebo službami a zdaniteľnými plneniami, ktoré platiteľ vykonáva v rámci svojej podnikateľskej činnosti. 61. Právo na odpočítanie dane si pritom môže daňový subjekt uplatniť len prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, čo nebolo preukázané. Správca dane na základe šetrení v reťazci dodávateľov a odberateľov v tuzemsku a na základe získaných informácií z medzinárodných dožiadaní vyhodnotil obchodné prípady dôvodne tak, že k prijatiu a následnému dodaniu tovaru v skutočnosti nedošlo. 62. Žalobca tým, že predložil ku kontrole faktúry, CMR ako aj iné doklady, ešte nepreukázal, že mu vzniklo právo na odpočítanie dane, pričom správca dane nevychádzal len z dokladov predložených daňovým subjektom, ale vykonal dokazovanie formou dožiadaní a medzinárodných žiadostí smerujúcich k prevereniu a získaniu dôkazov o existencii fakturovaného tovaru, pretože samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne bolo poskytnuté. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia. 63. Argumentácia svedčiaca právu na odpočet dane nemôže vychádzať len z jazykového výkladu ustanovení § 8 ods. 1 písm. a/, resp. § 9, § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z., ale je potrebné vo vzájomných súvislostiach s využitím teleologického a systematického výkladu prihliadnuť i na základné princípy, na ktorých je výber DPH postavený (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/64/2015 zo dňa 7.9.2016). 64. Pre úplnosť treba uviesť, že vo svetle judikatúry Súdneho dvora EÚ treba každý jeden prípad posudzovať individuálne s prihliadnutím na všetky jeho okolnosti, čo správne orgány aj urobili a dospeli k záveru, že žalobca skutočne nepreukázal samotnú existenciu a dodanie tovaru a správny súd sa s týmto názorom stotožnil. 65. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (rozsudok v spojených veciach C-439/04, C-440/04 Kittel a Recolta Recycling, bod 51). 66. Naopak, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky zo dňa 27.9.2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj zo dňa 21.12.2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10, bod 25). 67. Určenie opatrení, ktoré možno v tom-ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). 68. Súdny dvor EÚ konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. 69. Žalobca namietal nezákonnosť dokazovania a nesprávnosť vyhodnotenia výsledkov dokazovania, pričom mal za to, že správca dane nad rámec zákona prenášal na žalobcu neprimerané dôkazné bremeno, keď od neho požadoval dôkazy týkajúce sa iných subjektov, ktoré nemohol zabezpečiť. Žalobca mal to, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno tým, že predložil zákonom požadované daňové doklady. Na podporu svojej argumentácie poukazoval aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ. V súvislosti s poukazom žalobcu na judikatúru Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ súd konštatuje, že v uvádzaných rozsudkoch nešlo o obchod, v ktorom by bola spochybnená samotná existencia jeho predmetu, t. j. existencia tovaru a s tým spojený reálny základ deklarovaného zdaniteľného plnenia. 70. Z obsahu rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2010 zo dňa 19.8.2010 napríklad vyplýva, že v konaní bolo zásadnou právnou otázkou posúdenie rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt ako platiteľa DPH a správcu dane, ak prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú pochybnosti o osobe dodávateľa (taktiež platiteľa), keď práve dodávateľ v rámci miestneho zisťovania nevie preukázať, že dodaný tovar vyrobil, respektíve ako ho obstaral a následne reálne dodal platiteľovi. Z rozsudkov Súdneho dvora EÚ vyplýva, že dotknuté plnenia boli súčasťou dodávateľských reťazcov, do ktorých patril bez vedomia žalujúcich obchodných spoločností vo veciach samých subjekt, ktorý si neplnil záväzky, teda subjekt povinný platiť DPH, ale zmizol bez toho, aby túto daň príslušným orgánom uhradil, alebo subjekt, ktorý neoprávnene používal identifikačné číslo platiteľa DPH, teda číslo, ktoré mu nepatrilo, pričom tieto praktiky sú podľa Commissioners (kontrolné daňové orgány na úseku spotrebných daní v Spojenom kráľovstve) podvodmi typu „kolotoč“. Súdny dvor EÚ vychádzal z predpokladu, že príslušné daňové orgány a ani vnútroštátne súdy nespochybňovali reálny základ kontrolovaných zdaniteľných plnení, ale vychádzali z predpokladu, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo tak, ako to vyplývalo z predmetných faktúr, a že faktúry obsahovali všetky zákonom požadované údaje a teda boli splnené vecné a formálne podmienky práva na odpočet dane. To znamená, že sporné daňové kontroly sa týkali reálnych zdaniteľných obchodov. 71. V prípade týkajúcom sa žalobcu bola spochybnená samotná existencia tovaru, ktorý mal byť predmetom obchodovania, a tu je namieste otázka, s akou odbornou starostlivosťou žalobca pristupoval k realizácii zdaniteľného obchodu, keď obchodoval s niečím, čo neexistovalo. Takýto obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov (ktoré žalobca skutočne má), nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. V takom prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality DPH všetkými vyššie uvádzanými zúčastnenými článkami obchodného reťazca. Z obsahu preskúmavaných rozhodnutí nevyplýva, že by orgány daňovej správy od žalobcu požadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu v kontrolovanom obchodnom reťazci. Samotná skutočnosť, že tieto doklady boli v rámci dožiadaní preverované ako i iné súvisiace daňové doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení obchodovaním so sporným tovarom medzi jednotlivými článkami obchodného reťazca neznamená, že bolo povinnosťou žalobcu v daňovom konaní vo veci preverenia jeho nároku na nadmerný odpočet takéto daňové doklady týkajúce sa iných subjektov predkladať. Správca dane mal právo preveriť pôvod tovaru ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že so sporným tovarom skutočne obchodoval. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že predmet obchodu skutočne existoval. Mohol predložiť dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ kontrolovaného zdaniteľného obchodu a spôsob jeho prevedenia ako i komunikácia s klientmi, prípadne odberateľmi, sa nijako neodlišuje od iných ním vykonávaných obdobných obchodov s uvedeným typom tovaru alebo jeho obchodných zvyklostí, spôsob komunikácie s potenciálnymi zákazníkmi alebo záujemcami o predmetný tovar, spôsob preverovania množstva a kvality tovaru. Žalobca však v skutočnosti reálne neobchodoval, pretože mal iba snahu získať profit na nadmerných odpočtoch DPH. 72. Vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 DP s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z.z. Vzhľadom na spochybnenie existencie prevádzaného tovaru, a teda reálnosti na všetkých stupňoch obchodného reťazca deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti na dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH. Nie je nič neobvyklé, ba je to potrebné, že pri tovare s tak špecifickými vlastnosťami závislými od kvality prírodného materiálu, spôsobu a precíznosti jeho opracovania, akým predmetný tovar bezpochyby mal byť, podnikateľ investujúci do jeho kúpy so zámerom jeho ďalšieho predaja, a teda s potrebnou zodpovednosťou za kvalitu voči odberateľom, takýto tovar aspoň minimálnym spôsobom skontroluje. Minimálne touto bežnou obchodnou aktivitou sa dá vylúčiť situácia, že nakúpi tovar, ktorého existencia je vážnym spôsobom spochybnená. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality DPH a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode. 73. Pri rozhodovaní je potrebné vykladať relevantné právne normy eurokonformným spôsobom s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora EÚ prípadne Európskeho súdu pre ľudské práva, ak je to v tom-ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať povinnosť prihliadať na osobitné okolnosti každého prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú konečné rozhodnutie v tej ktorej veci. Pokiaľ sa týka spoločenských podmienok a vývoja v daňovej oblasti, súd nemôže nespomenúť zistenia Inštitútu finančnej politiky Ministerstva financií SR, podľa ktorých príjem z DPH do štátneho rozpočtu dlhodobo nekopíruje vývoj ekonomiky, čo je dôsledok vysokých daňových únikov. Najväčší podiel na objeme daňových únikov na DPH na Slovensku majú karuselové podvody. Spoločným menovateľom týchto podvodov je reťazec obchodníkov, ktorí svojimi aktivitami vytvárajú neprehľadnú sieť spoločností, ktoré medzi sebou vystavujú fiktívne faktúry bez reálneho plnenia. Aj takéto informácie odrážajúce stav spoločnosti, predovšetkým vo vzťahu k dodržiavaniu daňových predpisov a deformácii podnikateľského prostredia, dávajú signál pre dôsledné skúmanie reálnosti obchodov pre odpočet DPH. Samozrejme, aj znalosť súdu o týchto pomeroch v spoločnosti v spojení s obsahom administratívneho spisu ako i výsledkami dokazovania v ich vzájomnej súvislosti, je jedným z podkladov pre spravodlivé rozhodovanie vo veci. 74. Záverom treba spomenúť rozsudky Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/2534/2012-62 zo dňa 11.09.2014 a č. k. 6S/2325/2012-90, 6S/2333/2012 a 6S/2334/2012 zo dňa 06.06.2013, ktorými boli zamietnuté žaloby v obdobných veciach týkajúcich sa žalobcu a rovnakého tovaru. Najvyšší súd SR predmetné rozsudky krajského súdu rozsudkom sp. zn. 8Sžf/108/2014 zo dňa 29.09.2016 a rozsudkom sp. zn. 8Sžf/22/2014, 8Sžf/23/2014 a 8Sžf/24/2014 zo dňa 17.09.2015 potvrdil citujúc rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžf/125/2013 zo dňa 25.11.2014, že „Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z. z.), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia.“ 75. Po preskúmaní veci súd konštatoval, že neboli zistené žiadne také porušenia zásad daňového konania, ktoré by spôsobili nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí, pričom daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie preskúmavaného rozhodnutia. Postup žalovaného ako aj preskúmavané rozhodnutie bolo v súlade so zákonom, a preto súd žalobu zamietol. 76. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 SSP a v konaní neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal, rovnako ani žalovanému, ktorý nemá v takomto prípade právo na náhradu trov konania. 77. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP, § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 S.s.p.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 S.s.p. zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.