Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/232/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015201791 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1015201791.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jennette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: Partner R.B. spol. s.r.o., IČO: 35 783 729, Račianska 96, Bratislava, zastúpený: GIMTERKO & PARTNERS advokátska kancelária s.r.o., IČO: 47 244 810, Zámocká 32, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: 1320331/2015 zo dňa 21.08.2015, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančné riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1320331/2015 zo dňa 21.08.2015 ako aj rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 443727/2015/9104403 zo dňa 13.05.2015 z r u š u j e podľa § 191 ods. 1 písm. e/ SSP a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úplnú náhradu trov konania, ktorá bude vyčíslená v samostatnom uznesení po právoplatnosti rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : I. Rozhodnutia správnych orgánov 1. Žalobou napadnutým rozhodnutím č. 1320331/2015 zo dňa 21.08.2015 žalovaný rozhodol podľa § 74 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Daňový poriadok“) tak, že potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 443727/2015/9104403 zo dňa 13.05.2015, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku určil rozdiel dane za zdaňovacie obdobie júl 2013 v sume 105.056,- eur, t.j. znížil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie júl 2013 zo sumy 182.631,56 eur na sumu 77.575,56 eur. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný uviedol, že Daňový úrad Bratislava vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti podľa zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako zákon „zákon o DPH“) za zdaňovacie obdobie júl 2013. O výsledku kontroly vyhotovil protokol č. 9104403/5/4302769/2014/MicŠ zo dňa 18.09.2014, ktorý konateľ žalobcu osobne spolu s výzvou na vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole prevzal dňa 29.09.2014. K zisteniam správcu dane uvedeným v protokole z vykonanej kontroly sa žalobca písomne vyjadril podaním doručeným správcovi dane dňa 10.10.2014. Správca dane na základe vykonanej kontroly a výsledkov následného vyrubovacieho konania vydal rozhodnutie č. 9104403/5/4930792/2014/MicŠ zo dňa 06.11.2014, ktorým žalobcovi znížil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie júl 2013 o vyššie uvedenú sumu. Správcom dane nebolo žalobcovi priznané právo na odpočítanie DPH v sume 105.056,- eur z nákupu tovaru - repka olejná, úroda 2013, fakturovaného dodávateľskou faktúrou 13122, interné číslo faktúry 471/13, vystavenou spoločnosťou PNZ, s.r.o., IČO: 36 462 896, Železničná 4, Vranov nad Topľou dňa 25.07.2013 vo výške základu dane 525.280,- eur a 20% DPH v sume 105.056,- eur. Správca dane vyhodnotil skutkový stav tak, že doklady o nákupe tovaru boli predložené iba u dodávateľa PNZ, s.r.o., ktorú táto spoločnosť fakturovala žalobcovi. V snahe zistiť pôvod tovaru správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie aj u subdodávateľa z tovaru, v spoločnosti AGROOBCHOD SK, s.r.o., ako i u deklarovaného prepravcu tovaru, spoločnosti INTRASPEDITION, s.r.o., avšak tvrdené a žalobcom deklarované skutočnosti nebolo možné preveriť z dôvodu zániku tejto spoločnosti v dôsledku zlúčenia spoločnosti so spoločnosťou MHM - SERVIS, s.r.o., v ktorej v súčasnosti figuruje ako konateľ osoba bez domova. Správcovi dane sa taktiež nepodarilo preveriť a potvrdiť prepravu tovaru medzi spoločnosťami AGROOBCHOD SK, s.r.o. a spoločnosťou PNZ, s.r.o., pretože prepravná spoločnosť INTRASPEDITION, s.r.o. taktiež zanikla v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou STRENDREZ, s.r.o., kde taktiež v súčasnosti figuruje ako konateľ osoba bez domova. Správca dane preto prijal záver, že vykonaným preverovaním deklarovaných transakcií sa nepreukázal pôvod tovaru, ani to, že pri tomto plnení vznikla daňová povinnosť. Obchodné transakcie deklarované účtovnými dokladmi predloženými k výkonu daňovej kontroly alebo získanými prostredníctvom dožiadaní a ďalších zisťovaní v preverovaných spoločnostiach na strane dodávateľov nenesú znaky základných a reálnych princípov obchodnej činnosti a podporujú názor správcu dane, že k dodávke repky olejnej nedošlo tak, ako je deklarované faktúrami u jednotlivých daňových subjektov v reťazci dodávateľov. V reťazci spoločností obchodujúcich s repkou olejnou sa na začiatku nachádzajú rizikové subjekty, ktoré sú nekontaktné, so správcom dane nekomunikujú, nepreberajú poštu, nepredkladajú doklady, ich konatelia sú osoby bez domova. Týmto konaním zúčastnených daňových subjektov bola vytvorená situácia, že nebolo možné získať dôkazy o pôvode fakturovaného tovaru a tak vylúčiť možnosť, že by tovar mohol pochádzať z trestnej činnosti. 3. Je nevyhnutné pre účely § 49 ods. 1 a nadväzne § 51 ods. 1 zákona o DPH kumulatívne splnenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, t.j. preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia. Pre spojenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (dodávateľská faktúra, vážne listy, nákladný list CIM, odberateľská faktúra) s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia daňového dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti. V zmysle ust. 24 Daňového poriadku dôkazné bremeno leží na daňovom subjekte. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy posudzuje. Ak správca dane získa oprávnené pochybnosti o tom, či bol predmetný tovar dodaný, daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predloženej faktúre, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Ak daňovník neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH. II. Žaloba 4. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutia žalovaného i správcu dane za nezákonné, žiadal ich zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 5. Namietal nesprávne právne posúdenie podmienok na odpočítanie DPH podľa príslušného zákona. Poukázal na § 49 ods. 1 zákona o DPH, podľa ktorému platiteľovi vzniká právo na odpočítanie dane v deň, keď pri tomto tovaru vznikla daňová povinnosť. K dodaniu tovaru (§ 8 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH) od spoločnosti PNZ, s.r.o. došlo tak, ako to preukazujú žalobcom predložené dôkazy počas daňovej kontroly. Žalobca použil v súlade s § 49 ods. 2 zákona o DPH tovar na dodávku ako platiteľ spoločnosti Glencore Grain Czech s.r.o. do Českej republiky. Uvedené dokazuje naplnenie hmotnoprávnej podmienky na odpočítanie dane na vstupe. Žalobca uvedené preukázal nielen formálnym predložením daňového dokladu, ale tento nárok podložil aj ďalšími dôkazmi, akými boli vážne listy, nákladný list CIM, dodávateľské faktúry, výpovede svedkov, dožiadania medzinárodnou výmenou informácií, pričom všetky tieto vykonané dôkazy jednoznačne potvrdili prijatie zdaniteľného plnenia a ani jedno z týchto dôkazov ho ani náznakom nespochybnil. Žalovaný vo svojom rozhodnutí neuviedol, prečo tieto dôkazy nepovažuje za vierohodné na preukázanie stavu, v čom a z akých dôvodov ich spochybňuje a ako ich jednotlivo hodnotil. 6. Žalobca považoval za účelovú argumentáciu žalovaného, že obchody deklarované faktúrami od dodávateľa PNZ, s.r.o. nesledovali skutočný obchodný cieľ a boli len nástrojom na získanie daňovej výhody. Žalovaný sa v rámci dokazovania zameral výlučne na preukazovanie pôvodu tovaru, pričom vôbec nerešpektoval dôkazy predložené žalobcom o tom, že tovar bol reálne dodaný spoločnosti Glencore Grain Czech s.r.o.. Uvedené žalobca preukázal dodacími listami, prepravnými dokladmi, nezávislou spoločnosťou prostredníctvom železničnej dopravy, vážne lístky, doklady o úhrade za tovar žalobcovmu dodávateľovi ako aj doklady o úhrade tovaru žalobcovmu odberateľovi. Žalobca tiež v rámci odvolacieho konania navrhol vykonanie dokazovania u nezávisle prepravovanej spoločnosti zabezpečujúcej prepravu tovaru z Vranova nad Topľou do Ústí nad Labem, ktorá prevzala tovar od spoločnosti PNZ, s.r.o. a odovzdala ho odberateľovi žalobcu. Tento navrhovaný dôkaz však správca dane nevykonal a považoval ho za irelevantný. Podľa žalobcu prepravca by mohol potvrdiť prevzatie tovaru od spoločnosti PNZ, s.r.o., t.j. presne tú skutočnosť, ktorú žalovaný spochybnil. 7. Žalobca spochybnil záver žalovaného o tom, že v danom prípade išlo zo strany žalobcu len o získanie daňovej výhody. Žalobca uhradil plnú sumu faktúry za tovar vrátane príslušnej DPH svojmu dodávateľovi a v súlade s princípmi neutrality DPH si uplatnil nárok na odpočet, keďže odviedol DPH do štátneho rozpočtu z ním vystavenej faktúry jeho dodávateľovi. Z pohľadu žalobcu sa jednalo o typický obchodný prípad s overeným dodávateľom a nemal dôvod z vyššie uvedených dôvodov detailne preverovať, ako to naznačil žalovaný vo svojom rozhodnutí. 8. Podľa žalobcu žalovaný neuviedol ani jeden dôkaz, ktorý by preukazoval tvrdenia o nereálnosti dodávky. Nebral účelovo do úvahy dôkazy, ktoré reálnosť dodávky jednoznačne preukazovali, pričom však ani jeden z týchto dôkazov predložených žalobcom v rámci daňovej kontroly nespochybnil. Rozhodnutie žalovaného je založené len na domnienkach správcu dane bez predloženia akýchkoľvek objektívnych dôkazov, že by sa žalobca dopustil akéhokoľvek nezákonného konania, alebo že by vedel alebo mohol vedieť o prípadnom podvodnom konaní na predošlých stupňoch obchodného reťazca, resp. že sa vôbec nejaké nezákonné konanie na predchádzajúcom stupni vôbec udiali. 9. Žalobca v tejto svojej argumentácii poukázal na rozhodnutie ESD v spojených veciach Mahageben kft a Peter Dávid č. C-80/11 a C-142/11, z ktorého vyplýva, že daňový orgán nemôže zamietnuť zdaniteľnej osobe právo na odpočet DPH z dôvodu, že sa dodávateľ dopustil nezákonnosti a bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet DPH je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Poukázal tiež na rozsudok ESD v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03, Optigen Ltd, Fulcrum Electronics Ltd, Bond House Systems Ltd proti Commissioners of Custom´Excise, podľa ktorého právo odpočítať DPH nemôže byť daňovému subjektu upreté z dôvodu, že plnenie, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa DPH je poznačené podvodom vo vzťahu k DPH, o ktorom platiteľ nevedel. K rovnakému záveru dospel ESD aj vo veci C-285/11 Bonik EOOD. 10. Podľa žalobcu sa žalovaný neriadil uvedenou judikatúrou a jeho rozhodnutie je s ňou v rozpore. II. Vyjadrenie žalovaného 11. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 17.12.2015, zotrval na svojom doterajšom právnom názore, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. 12. Pre účely § 49 ods. 1 a § 51 ods. 1 zákona o DPH je nevyhnutné preukázať kumulatívne splnenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, t.j. preukázať vecný súvis medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje, prijatie zdaniteľného plnenia. Žalobca ako dôkaz reálneho dodania tovaru svojim dodávateľom predkladal iba listinné dôkazy ako faktúra, vážne listy, nákladný list CIM, ale žiadne iné relevantné dôkazy preukazujúce materiálnu podstatu veci, t.j. reálne dodanie tovaru dodávateľom uvedeným na faktúre nepredložil. Aj keď konateľ spoločnosti PNZ, s.r.o. Ján Biroš slovne potvrdil fakturované dodanie tovaru pre žalobcu a uvedenú skutočnosť preukázal odberateľskou faktúrou, vzhľadom k tomu, že spoločnosť PNZ, s.r.o. nebola prvotným dodávateľom tovaru a tovar mala nadobudnúť od spoločnosti AGROOBCHOD SK, s.r.o., ktorá mala vykonať i prepravu tovaru k žalobcovi, správca dane vykonal šetrenie vo veci aj u subdodávateľa. Subdodávateľ žiadnym spôsobom nepreukázal nielen reálne dodanie tovaru dodávateľovi žalobcu, ale nepreukázal ani existenciu fakturovaného tovaru, pretože táto spoločnosť správcovi dane nepredložila žiadne dôkazy, nepredložila žiadne daňové ani účtovné doklady z dôvodu, že bola zrušená bez likvidácie a zlúčená so spoločnosťou MHM- SERVIS, s.r.o., ktorá sa na adrese sídla spoločnosti nenachádza a v ktorej v súčasnosti figuruje ako konateľ pán Peter Vojtáš, ktorej ako vyplynulo zo zistenia správcu dane je osobou bez domova a podľa jeho vyjadrenia sa na činnosti spoločnosti žiadnym spôsobom nepodieľal, žiadne doklady spoločnosti neprevzal, žiadne doklady tejto spoločnosti nemá, neznámy ľudia mu ponúkli zárobok, aby pred notárom podpísal nejaké papiere, ktoré podpísal bez toho, aby ich prečítal. Uvedené zistenie správcu dane je v rozpore s tvrdením Imricha Radvanského, ktorý bol v čase realizácie spornej obchodnej transakcie jediným konateľom spoločnosti AGROOBCHOD SK, s.r.o., ktorý taktiež správcovi dane nepredložil žiadne doklady ani iné dôkazy preukazujúce realizáciu spornej obchodnej transakcie s odôvodnením, že všetky doklady odovzdal Petrovi Vojtášovi - konateľovi nástupníckej spoločnosti MHM - SERVIS, s.r.o.. Pán Imrich Radvanský napriek tomu, že slovne potvrdil realizáciu dodávok tovaru pre dodávateľa žalobcu v zmysle správcom dane predložených faktúr, slovne potvrdil ich zúčtovanie a v účtovníctve spoločnosti, tvrdil, že boli zaplatené a DPH bol odvedená avšak tieto skutočnosti žiadnym dokladom ani dôkazom nepreukázal. K preprave tovaru, ktorú mala spoločnosť AGROOBCHOD SK, s.r.o. vykonať sa vyjadril, že dopravu tovaru realizovala firma INTRASPEDITION, s.r.o., ktorú objednával on sám a dopravca potom spoločnosti AGROOBCHOD SK, s.r.o. vystavil faktúru za dopravu. Ani tvrdenia pána Imricha Radvanského v súvislosti s prepravou tovaru nebolo možné overiť, pretože spoločnosť INTRASPEDITION, s.r.o. dňa 15.01.2014 zanikla v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou STRENDREZ s.r.o., ktorá sa na adrese sídla nenachádza a konateľ spoločnosti Ján Kochan je vedený ako osoba bez domova, pričom sa nepodarilo správcovi dane na uvedenú osobu kontaktovať. S dôrazom na existenciu daňového bremena za situácie, kedy priamym dodávateľom označený subdodávateľ žalobcu ako i deklarovaný prepravca tovaru sú neexistujúce spoločnosti zapísané len v obchodnom registri, ktoré nevykonávajú žiadnu ekonomickú činnosť, účtovné a daňové doklady týchto spoločností neexistujú, konatelia boli len účelovo zapísanými osobami, ktoré sú osobami bez domova, tieto sú nekontaktné, alebo o činnosti spoločnosti nemajú žiadne informácie, s prihliadnutím na rozsah a objem spornej obchodnej transakcie, je nepostačujúce, keď žalobca preukazuje reálnosť dodávky len dokladmi. Dôkazy vyhotovené v súvislosti s deklarovaným predajom tovaru do Českej republiky nepreukazujú skutočnosť, že dodávateľ žalobcu uvedený na dodávateľskej faktúre skutočne fakturovaný tovar žalobcovi dodal. Nebola spochybnená existencia tovaru predávaného do Českej republiky a nebola spochybnená ani jeho preprava do Českej republiky, čo však neznamená, že uvedený tovar bol žalobcovi dodaný osobou uvedenou na dodávateľskej faktúre. Pokiaľ ide o žalobcom navrhovaný dôkaz u nezávislej prepravnej spoločnosti zabezpečujúcej prepravu tovaru od dodávateľa žalobcu priamo k odberateľovi žalobcu do Českej republiky, nepovažoval správca dane za potrebné vykonať, pretože sporné v tomto prípade nie je dodanie tovaru Českej spoločnosti a nie je sporná ani súvisiaca preprava tohto tovaru zo skladu dodávateľa nachádzajúcom sa na území Slovenskej republiky do Českej republiky. 13. Žalovaný vyjadril právny záver, že žalobca sa deklarovaním zdaniteľného obchodu zapojil do reťazového obchodu, ktorého výsledkom bolo získanie daňovej výhody a zneužitie práva európskeho spoločenstva. Žalovaný mal za preukázané, že napriek rozsiahlemu dokazovaniu, ktoré vykonal prvostupňový správca dane sa nepodarilo zistiť samotný pôvod fakturovaného tovaru v reťazci AGROOBCHOD SK, s.r.o. - PNZ, s.r.o. - Partner R.B., spol. s.r.o. - Glencore Grain Czech, s.r.o. (Česká republika) a taktiež vo vnútrozemskej časti reťazca nebola potvrdená preprava tovaru. Z uvedeného vyplýva, že žalobca bol súčasťou dokladmi deklarovaných obchodných transakcií s tým istým tovarom v nezmenenom stave, pričom v reťazci zainteresovaných daňových subjektov bol posledným článkom na území Slovenskej republiky, kde si uplatnil odpočítanie dane z deklarovaného nákupu tovaru a súčasne k predajným cenám tohto tovaru do iného členského štátu Európskej únie neuplatnil daň a predaj tovaru vykázal s oslobodeným od DPH. 14. K námietke žalobcu, že žalovaný nevzal do úvahy vyššie opísanú judikatúru ESD, žalovaný uviedol, že odpočítanie dane nebolo zamietnuté z dôvodu nezákonnosti na strane vystavovateľa faktúr, t.j. deklarovaného dodávateľa žalobcu, ale z dôvodu nesprávneho postupu samotného žalobcu pri uplatnení odpočítania dane v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH v nadväznosti na § 19 ods. 1 a § 8 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH. V tomto prípade, kedy deklarovaný tovar mal byť priamo odovzdaný dodávateľom žalobcu z jeho skladu priamo odberateľovi žalobcu a to prostredníctvom prepravnej spoločnosti určenej a hradenej odberateľom žalobcu, sám žalobca vystupuje v tomto obchode ako formálny odberateľ a formálny dodávateľ tovaru. Uvedeným konaním nedošlo k dodaniu tovaru od dodávateľa k žalobcovi v zmysle § 8 ods. 1 písm. / zákona o DPH, teda nedošlo k vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, čo je základnou podmienkou vzniku nároku na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH. Žalovaný záverom svojho vyjadrenia poukázal na závery Súdneho dvora, z ktorých vyplýva, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligance), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky ESD vo veciach Teleos plc. a spol. C- 409/04, Vlaanse Oliematschappi NV C-499/10). Určenie opatrení, ktoré možno v tomto prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolnosti toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahageben kft. a Péter Dávid č. C-80/11 a C-142/11). IV. Konanie na správnom orgáne 15. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach. Správca dane vo vyrubovacom konaní a žalovaný v konaní o odvolaní vydali v úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutia, pričom odôvodnenia týchto rozhodnutí sú obdobné ako vyjadrenie k žalobe. K jednotlivým častiam týchto rozhodnutí a k skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení tohto rozsudku. V. Posúdenie veci 16. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 11 ods. 1 S.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu daňovými orgánmi bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. 17. Podľa § 2 ods. 1 S.s.p. v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 18. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p. správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 19. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa S.s.p. je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. 20. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 21. Daňový poriadok zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní. 22. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. 23. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov. 24. Žalovaný a tiež správca dane vo svojich rozhodnutiach tvrdili, že v konaní (daňovou kontrolou) bolo preukázané, že obchody deklarované žalobcom ako titul na zdaniteľné plnenia, z ktorých mu vznikol nárok na odpočítanie DPH, neprebehli spôsobom tvrdeným žalobcom a žalobca nepreukázal ich reálnosť, pretože nepredložil žiadne dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia, neuniesol dôkazné bremeno, keď sa mu právne relevantným spôsobom nepodarilo preukázať prijatie zdaniteľných obchodov deklarovaných vo faktúrach od dodávateľa, ktorých vierohodnosť a pravdivosť bola správcom dane spochybnená. 25. V danej súvislosti súd poukazuje na početnú judikatúru Súdneho dvora EÚ zaoberajúcu sa výkladom záväzných dokumentov EÚ v oblasti spoločného system DPH (rozsudok vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében a Dávid, rozsudok vo veci C - 285/11 z 06.12.2012 - Bonik, rozsudok vo veci C-18/13 z 13.02.2014 - Maks Pen,...). Vyplýva z nej, že právo zdaniteľných osôb odpočítať DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH splatnú alebo už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného právnou úpravou Únie. Ako Súdny dvor opakovane zdôraznil, právo na odpočítanie dane uvedené v článku 167 a nasl. smernice 2006/112 je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Predovšetkým sa toto právo uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce plnenia uskutočnené na vstupe (pozri rozsudok Bonik, už citovaný, bod 26 a citovanú judikatúru). Na odpočítanie je potrebné, aby dotknutá osoba bola jednak zdaniteľnou osobou v zmysle tejto smernice a jednak, aby zdaniteľná osoba využívala uvedené tovary a služby zakladajúce toto právo na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení, a že na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou (pozri rozsudok Bonik, už citovaný, bod 29 a citovanú judikatúru). Ak sú tieto podmienky splnené, právo na odpočítanie dane nemôže byť v zásade zamietnuté. 26. Na druhej strane však osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie. Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Tak je to v prípade, ak daňový podvod spácha samotná zdaniteľná osoba, ako aj v prípade, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že svojou kúpou sa zúčastnila na plnení, ktoré bolo súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Zdaniteľná osoba sa totiž musí na účely smernice 2006/112 považovať za účastníka na tomto podvode, a to bez ohľadu na otázku, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru alebo poskytnutia služieb v rámci jej uskutočnených zdaniteľných plnení na výstupe. Právo na odpočítanie dane tak možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb. 27. Keďže zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú predstavuje toto právo, je povinnosťou príslušných daňových úradov predložiť dostatočné objektívne dôkazy, že skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku sú splnené. Vnútroštátnym súdom napokon prináleží overiť, či dotknuté daňové úrady preukázali existenciu takýchto objektívnych skutočností. Vnútroštátnemu súdu potom prináleží vykonať celkové posúdenie všetkých skutočností a skutkových okolností veci, aby bolo vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi možné určiť, či daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, ktorého sa dopustili jeho dodávatelia. 28. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že zdaniteľná osoba si nemôže odpočítať DPH, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené, no v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom (napr. preto, že títo nedisponovali potrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, že náklady na poskytnutie plnenia neboli zaznamenané v ich účtovníctve a totožnosť osôb, ktoré podpísali niektoré dokumenty ako dodávatelia, sa ukázala ako nejasná), avšak až za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, pričom prislúcha vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť. 29. V preskúmavaných rozhodnutiach, ako vyplýva z administratívneho spisu, zisťovali daňové orgány aj samotnú existenciu vyššie uvedených zdaniteľných plnení týkajúcich sa dodávky dodávateľovi žalobcu - obchodnej poločnosti PNZ, s.r.o. od obchodných spoločností AGROOBCHOD SK, s.r.o. a INTRASPEDITION, s.r.o. Žalovaný sa pritom zameral na preukazovanie uskutočnenia len časti celkového toku tovaru a pri tom ignoroval skutočnosť, že na tvrdenie o neexistencii tovaru resp. o dôvodnej pochybnosti o jeho existencii uvedené nemôže postačovať. Súd zdôrazňuje, že samotná skutočnosť, že v prejednávanej veci nebolo plnenie poskytnuté žalobcovi skutočne vykonané dodávateľom uvedeným na faktúrach alebo jeho subdodávateľmi, ešte nepostačuje na vylúčenie práva na odpočet, na ktoré má žalobca nárok. (rozsudok Súdneho dvora EÚ, vo veci C -18/13, bod 31, 32). Daňové orgány si vytvorili nesprávny záver o tom, že reálnosť dodania zdaniteľného plnenia bola spochybnená zo zistenia, že subdodávatelia žalobcu takéto dodanie nemohli uskutočniť. 30. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 31. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 32. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. 33. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 34. Poukazujúc na vyššie uvedené zákonné ustanovenia súd pripomína, že v daňovom konaní platí zásada, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov ním vedených. Avšak nie je možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v podobe stanovenia výsledku zo strany správcu dane, že „daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno“. Daňový subjekt vyčerpá vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Plnenia, ktoré nie sú samé osebe poznačené podvodom vo vzťahu k DPH, predstavujú dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani a hospodársku činnosť v zmysle čl. 2 bodu 1, čl. 4 a čl. 5 ods. 1 šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17.5.1977, ak spĺňajú objektívne kritériá bez ohľadu na úmysel iného subjektu ako dotknutého platiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca, a/ alebo prípadnú podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je súčasťou tohto reťazca a ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom platiteľom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.3.2011, rozsudky Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Elektronics a C-484/03 Bond House). 35. V obchodnom styku je predpokladaná dobromyseľnosť konania a nadobudnutia práv. Akokoľvek by bol podnikateľ pri uzatváraní obchodov obozretný, nemôže absolútne vylúčiť, že sa stane v niektorom prípade obeťou podvodu. Dopredu podvodné konanie nemožno predvídať, až následne možno podvedenému vytknúť nedôslednosť (nepozornosť) v tom či inom ohľade. Súd vzhľadom na dôkaznú situáciu nemohol považovať postup žalobcu za nedobromyseľný v kontexte skúmania zákonnosti jeho počínania ako účastníka reťazca firiem, kedy plnenie v niektorej časti reťazca mohlo byť poznačené protiprávnosťou konania niektorého z jeho účastníkov. Prípadné dôkazy o protiprávnosti konania obchodných partnerov žalobcu nemožno považovať za objektívny dôkaz protiprávnosti jej konania, ani v tom nemožno badať jej vedomosť o existencii porušenia daňových právnych predpisov, či jej priamu, cielenú a úmyselnú participáciu na daňovom podvode. V danom prípade navyše správcovi dane a žalovanému postačovalo na konštatovanie dôvodnej pochybnosti o reálnosti predmetného obchodu len zistenie, že obchodné spoločnosti. Ktoré boli subdodávateľmi žalobcu boli v čase výkonu daňovej kontroly nekontaktné a ich súčasní štatutárni zástupcovia sú osoby bez domova. Uvedené zistenia však súd nepovažoval za dostatočné na konštatovanie takého záveru, ku ktorým dospeli daňové orgány v preskúmavaných rozhodnutiach. 36. Ako už súd vyššie naznačil, daňové orgány pri vyrubovacom konaní mali v predmetnej preskúmavanej veci na výber z dvoch alternatív, ktoré záviseli od skutočného stavu veci zisteného pri daňovej kontrole. 37. Pokiaľ by sa v konaní preukázalo, že zdaniteľné obchody neprebehli vôbec, že plnenia deklarované v dôkazoch produkovaných žalobcom nezanechali žiadnu stopu svojej existencie, teda mu neboli nikdy dodané, potom by bolo namieste konštatovať, že žalobca bol súčasťou skupiny vzájomne prepojených platiteľov dane, pričom títo vykonali viac súvisiacich plnení, ktoré ako celok vytvorili umelú situáciu, ktorej jediným cieľom bolo vytvoriť podmienky potrebné na vrátenie DPH zaplatenej na vstupe. Vtedy by na takéto plnenia daňové orgány neprihliadali a žalobcovi by bolo možné odoprieť vrátenie príslušnej DPH na vstupe. 38. Pokiaľ by sa v konaní preukázalo, že zdaniteľné obchody síce prebehli, avšak žalobca bol pritom súčasťou reťazca firiem, v ktorom sa vyskytol daňový podvod, resp. jedna z osôb poskytujúcich zdaniteľné plnenia (alebo viaceré osoby) z reťazca, ktorá vystavila faktúru, sa dopustila nezákonnosti, v takom prípade mohli daňové orgány zamietnuť žalobcovi právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej DPH, avšak len za predpokladu, že tieto orgány objektívne preukázali, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében a Dávid, čl. 50). 39. Z administratívneho spisu celkom jednoznačne vyplýva, že daňové orgány nezisťovali, či žalobcom deklarovaná dodávka tovaru bola naozaj uskutočnená, ale vychádzali pri tom len zo skutočnosti, že deklarované plnenia nemali za preukázané medzi žalobcovým dodávateľom a jeho subdodávateľmi, hoci ten potvrdil, že predmetný tovar dodal žalobcovi tak, ako je uvedené na daňovým orgánom známych účtovných dokladoch. Skutočnosť, že žalobca nepredložil doklady, ktoré by obchod v (priamo žalobcovi nepredchádzajúcich) začiatkoch reťazca preukázal, nemohlo v zmysle zákona o DPH byť jediným dostatočným právne relevantným argumentom pre konštatovanie, že sa predmetný zdaniteľný obchod neuskutočnil. 40. Takýmto pochybnosti o správnosti úsudku žalovaného vyvracajúcim argumentom by bolo len zistenie, že sa tovar k odberateľovi žalobcu nedostal, teda že mu žalobcom v deklarovanom obsahu a objeme nebol dodaný. V takom prípade by žalobca nemohol preukázať vecný súvis medzi tvrdeným prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým sa prijatie zdaniteľného plnenia deklaruje a zároveň by bolo možné zo strany daňových orgánov konštatovať, že sa jednotlivé subdodávky a ani celý obchod v rámci predmetného reťazca neuskutočnili. Len vtedy by žalobcov odpočet DPH na vstupe v zmysle § 49 ods. 1 v spojení s § 51 ods. 1 zákona o DPH nemusel byť akceptovaný. Z preskúmavaných rozhodnutí a ani z administratívneho spisu však nevyplýva, že by sa daňové orgány uvedenou otázkou dostatočne zaoberali. 41. Súd poukazuje aj na to, že žalobca, ktorý tvrdil, že mu dodávka bola dodaná tak, ako sa deklaruje na ním predložených účtovných dokladoch, požaduje vrátenie DPH na vstupe, ktorú aj zaplatil. Súd je preto toho názoru, že k spochybneniu nároku žalobcu na vrátenie DPH zaplatenej na vstupe nepostačuje ani konštatovanie, že nie je možné vylúčiť, že žalobca vedel alebo mohol vedieť, že plnenie je poznačené protiprávnosťou konania v niektorej časti reťazca firiem, ktorého súčasťou sa žalobca stal, ale uvedené bude potrebné zistiť bez pochybností. Je neakceptovateľné, že žalovaný žalobcu v podstate sankcionoval za to, že v reťazci spoločností obchodujúcich s predmetným tovarom sa na začiatku nachádzajú (podľa žalovaného) nekontaktné subjekty. Nemožno sa stotožniť ani zo záverom žalovaného, že tento stav vytvoril žalobca. Tvrdenie žalovaného, že nemožno vylúčiť možnosť, že by tovar mohol pochádzať z trestnej činnosti je takisto len domnienkou, ktorú v konaní ničím nepodložil. 42. V nadväznosti na uvedené, pre prípad, keby správca dane zistil, že predmetný tovar bol žalobcom dodaný jeho odberateľovi Glencore Grain Czech s.r.o., teda by bola jeho existencia preukázaná, potom by bolo na správcovi dane preveriť, či žalobca vedel alebo mal vedieť, že bol článkom v reťazci firiem, v ktorom došlo k porušeniu predpisov týkajúcich sa DPH. Pokiaľ by bol žalobca takýmto pasívnym alebo dokonca aktívnym účastníkom daňového podvodu, právo na odpočet DPH by mu nad všetky pochybnosti nemalo byť priznané. V súdenej veci však daňové orgány nedisponovali dôkazmi, na základe ktorých by boli oprávnené tvrdiť, že by žalobca bol účastníkom (spolupáchateľom) daňového podvodu, alebo, že by páchateľom podvodu pomáhal, pričom na základe žiadnych právne relevantných dôkazov nebol preukázaný vzťah žalobcu k zámeru získať v rámci súvisiacich dodávok medzi účastníkmi reťazca firiem nenáležitú daňovú výhodu, na základe čoho by daňovým orgánom (súdu) prináležalo odmietnuť žalobcovi priznanie práva na odpočet DPH. Uvedené pochybnosti, môžu byť odstránené iba v daňovom konaní a nie v konaní pred správnym súdom. 43. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude odstrániť vyššie uvedené rozpory. Jeho úlohou bude opätovne posúdiť všetky v konaní zistené skutočnosti (vykonané dôkazy), zhrnúť ich a podrobnejšie zhodnotiť z hľadiska ich právnej relevancie. Zároveň v zmysle vyššie naznačeného bude jeho úlohou zadovážiť dôkazy, z ktorých bude zrejmé, či došlo k dodávke predmetného tovaru zo strany žalobcu k jeho odberateľovi Glencore Grain Czech s.r.o.. Len na základe takto zisteného skutkového stavu bude môcť žalovaný komplexne rozlíšiť, či sa dodanie tovaru deklarované žalobcom na ním predložených daňových dokladoch i skutočne uskutočnilo a aký vzťah (resp. interes) mal žalobca v danom reťazci firiem ku konaniu jeho jednotlivých článkov k porušeniu daňových právnych predpisov. 44. Súd opakuje, že odporuje právu EÚ a tiež zákonu o DPH, aby sa ako tomu bolo v súdenej veci, zdaniteľnej osobe zamietlo právo odpočítať DPH za dodanie tovaru alebo služby z dôvodu, že so zreteľom na podvody alebo nezrovnalosti spáchané v rámci reťazca zdaniteľných obchodov sa toto dodanie nepovažuje za skutočne uskutočnené, a to bez toho, aby sa na základe objektívnych dôkazov preukázalo, že zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočítanie dane je súčasťou podvodu týkajúceho sa DPH spáchaného na vstupe alebo na výstupe v rámci dodávateľského reťazca. Je možné zhrnúť, že uvedené prináleží preveriť nezávislým daňovým orgánom, ktoré v danom prípade k tejto svojej povinnosti nepristúpili komplexne, náležite starostlivo a dostatočne zodpovedne. 45. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že žaloba je dôvodná a preto rozhodnutie žalovaného ako nezákonné podľa § 191 ods. 1 písm. e/ S.s.p. zrušil a vec vrátil v súlade s 191 ods. 4 S.s.p. žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom, súc viazaný v tomto rozsudku vysloveným právnym názorom súdu, bude postupovať v naznačenom smere. 46. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 175 ods. 1 S.s.p. a vzhľadom na úspech v konaní bol žalobcovi tento nárok priznaný, pričom podľa § 175 ods. 2 S.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením. 47. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 ods. 2 a § 145 ods. 2 písm. a/ SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/20160701.html> SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/20160701.html> SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).