Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/286/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015201934 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dáša Filová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1015201934.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dáši Filovej a členiek senátu JUDr. Viery Šebestovej a JUDr. Evy Fulcovej, v právnej veci žalobcu: Mgr. C. T., bytom L. 9, XXX XX R. zastúpený: advokátskou kanceláriou Škubla & Partneri s.r.o., so sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KM-OLVS-93/2015/RK zo dňa 16.09.2015, takto r o z h o d o l : Žaloba sa z a m i e t a. Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie na orgánoch verejnej správy 1. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako povinnej osobe bolo dňa 01.07.2015 doručená žiadosť žiadateľa o poskytnutí informácií podľa zákona o slobode informácií v znení: a) prosíme o potvrdenie, resp. vyvrátenie, že pôvodcom Materiálu je ÚBPK, b) prosíme o uvedenie či Materiál je úplne, alebo čiastočne totožný s dokumentom s názvom „Vyhodnotenie bez podnetu na trestné stíhanie“, ktorý mal byť vypracovaný ÚBPK pod č. PPZ-106-14/ BPK-Z-OPC/2009 dňa 21.01.2010. V prípade čiastočnej obsahovej totožnosti prosíme o uvedenie častí, ktoré sú totožné, prípadne uvedenie odchýlok medzi Materiálom a predmetným dokumentom UBPK č. PPZ-106-14/PBK-Z-OPC-2009 zo dňa 21.01.2010, c) v prípade, že UBPK nebol pôvodcom Materiáli ani s časti, potom prosíme o uvedenie, kto bol, resp. je pôvodcom Materiálu a prípadne aj v akej časti. 2. Žiadateľ požadoval vyššie uvedené informácie v súvislosti s tzv. kauzou Gorila, boli v priebehu roka 2012 viacerými osobami z novinárskeho, policajného či politického prostredia zverejnené na internete informácie o existencii a obsahu materiálu s názvom „Vyhodnotenie bez podnetu na trestné stíhanie“, ktorý mal byť vyhotovený operatívnym pracovníkom ÚVBP, odboru boja proti korupcii - západ dňa 21.01.2010 pod č. PBZ-106-14/BPK-Z-OPC-2009 a mal sa týkať operatívneho preverovania informácií v súvislosti s podozreniami so spáchania viacerých trestných činnou, v súčasnosti označovanej tzv. kauze Gorila. Nadväznosti na vyššie uvedenú medializáciu existencie a obsahu Materiálu a jeho šírenie naprieč širokou verejnosťou a sa nám do rúk dostal nepodpísaný dokument s názvom „Vyhodnotenie bez podnetu na trestné stíhanie“ č. p. PPZ-106-14/BPK-Z-OPC-2009 zo dňa 21.01.2010, pričom z obsahu ako aj z formálnych náležitostí tohto dokumentu sa zdá, že pôvodcom Materiálu je ÚBPK a Materiál predstavuje totožný dokument ako dokument o existencii a obsahu ktorého verejne informovali vyššie uvedené osoby z novinárskeho, policajného či politického prostredia. S ohľadom na dôležitosť skutočnosti, ktoré sa v Materiály uvádzajú, o ktoré sa dotýkajú osobných práv nášho klienta. Právny zástupca v mene klienta požiadal v súlade s ustanovením § 14 a nasledujúcich zákonov o slobode informácií o sprístupnenie vyššie uvedených informácií. 3. O žiadosti žiadateľa rozhodol orgán verejnej správy prvého stupňa a to Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, kancelária Ministra vnútra SR, tlačový odbor Bratislava rozhodnutím č. KM- TO-2015/003179-004 zo dňa 08.07.2015, ktorým nevyhovel žiadosti žiadateľa a nesprístupnil požadované informácie, nakoľko požadované informácie nemali k dispozícii a nemá vedomosť o tom, kde možno požadovanú informáciu získať. 4. Proti tomuto rozhodnutiu žiadateľ podal rozklad o ktorom rozhodol orgán verejnej správy druhého stupňa dňa 16.09.2015 pod č. KM-OLVS-93/2015/RK, ktorým zamietol rozklad žiadateľa a potvrdil správnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa. II. Žalobné dôvody 5. Včas podanou žalobou na tunajšom súde dňa 20.11.2015 sa žalobca domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. KM-OLVS-93/2015/RK zo dňa 16.09.2015, ktorým zamietol rozklad žalobcu a potvrdil správnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa zo dňa 08.07.2015 č. KM- TO-2015/003179-004, ktorým nevyhovel žiadosti žalobcu a nesprístupnil požadované informácie, nakoľko ich nemal k dispozícii a nemal vedomosť o tom kde možno požadovanú informáciu získať. 6. Žalobca má za to, že obe rozhodnutia orgánu verejnej správy sú nezákonné a vydaním týchto rozhodnutí a postupom orgánom verejnej správy bol žalobca významne ukrátený na svoju s.... a to z dôvodu, že požadované informácie neboli žalobcovi sprístupnené v rozpore so zákonom o slobode informácií. 7. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že požadované informácie nepredstavujú informáciu podľa zákona o slobode informácií, žalobca považuje za potrebné uviesť, že podľa odbornej literatúry „pri výklade pojmu informácia na účely zákona o slobode informácií musia súdy a orgány verejnej moci zohľadňovať skutočnosť, že zákon o slobode informácií je vykonaním ústavného práva na prístup k informáciám a že prostredníctvom neho sa realizuje ústavná povinnosť orgánu verejnej moci poskytovať informácie o svojej činnosti“. 8. Pre účely rozlíšenia vytvárania novej informácie o spracovanie odpovede na žiadosť je v literatúre uvádzané, že o vytvorenie úplne novej informácie môže ísť napr. v situácii, keď žiadatelia požadujú od povinných osôb vypracovanie rozborov, analýz, referátov, poskytnutie odborných alebo politických stanovísk a prognóz a pod. 9. Žalobca ďalej v žalobe poukazuje na to, že žiadosti obdobného charakteru už žalovaný v minulosti vyhovel, pričom v tejto súvislosti odkazuje na odpoveď UBPK č. p.KM-421-001/SI-2011 zo dňa 15.04.2011 na žiadosť o sprístupnenie informácií v zmysle info zákona zo dňa 07.04.2011, ktoré žiadateľ žiadal ÚBPK o potvrdenie či bol Ministerstvu vnútra SR doručený anonymný list v takej podobe, v akej sa dostal žiadateľovi. ÚBPK v odpovedi žiadateľovi požadované informácie sprístupnil, keď uviedol, že predmetný list s totožným znením bol Ministerstvu vnútra SR doručený. 10. Pokiaľ aj žalovaný dospel k záveru, že sprístupnenie informácií v bode ii žiadosti vyžaduje intelektuálne náročnú činnosť, mal žalobcovi sprístupniť aspoň informácie požadované v bode i žiadosti, teda či je alebo nie ÚBPK pôvodcom materiálu. Zodpovedanie takejto otázky totiž nemôže prestavovať intelektuálne náročnú činnosť, nakoľko si túto skutočnosť môže jednoducho overiť s prihliadnutím napríklad na dátum, číslo materiálu. 11. Čo sa týka aplikácie ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií na daný prípad žalobca uviedol, že v právnej veci týkajúcej sa priamo sprístupnenia veľkého materiálu Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn.3Sži/16/2014 zo dňa 01.04.2015 uviedol, že na sprístupnenie veľkému materiálu a nevzťahuje obmedzenie sprístupnenia v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií. Ak by aj veľkému materiálu bol výsledkom operatívno- pátracej činnosti alebo by obsahoval operatívno- pátracie informácie, tak ani predmetná charakter informácií by nebol automatickým dôvodom pre nesprístupnenie. Vo všeobecnosti je nutné uviesť, že v spoločnosti existuje nesprávny pohľad na charakter a vecný obsah operatívno-pátracích informácii, keď si spoločnosť zvyčajne pod uvedeným automaticky predstavuje rôzne tajné spôsoby sledovania, získavania a vyhodnocovania informácií, čo však môže, ale nie vždy musí byť. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že podľa medializovaného obsahu veľkému materiálu by tento mal obsahovať len operatívne preverovanie skutkových okolností, tvrdených v tzv. spise Gorila, najmä formou dožiadaní a vysvetlení, t.j. v danom prípade by sa malo jednať len o určitú administratívnu činnosť bez použitia akýchkoľvek tajných či iných neverejných prostriedkov činnosti polície. 13. Z ohľadom na vyššie uvedené žalobca má za to, že rozhodnutia orgánu verejnej správy sú v celom rozsahu nezákonné, pretože vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko neexistovali zákonné podmienky pre nesprístupnenie požadovaných informácií. Na základe uvedeného žalobca žiada, aby súd zrušil obe rozhodnutia orgánu verejnej správy a vec vrátil na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie žalovaného 14. Žalovaný žiadosti žalobcu nevyhovel z dôvodu podľa § 15 ods. 1 zákona o slobode informácií v zmysle ktorého, ak povinná osoba, ku ktorej žiadosť smeruje nemá požadované informácie k dispozícii, a ak má vedomosť o tom, kde možno požadovanú informáciu získať, postúpi žiadosť do 5 dní odo dňa doručenia žiadosti povinnej osobe, ktorá má požadované informácie k dispozícii, inak žiadosť odmietne rozhodnúť. 15. Žalovaný k tomuto záveru dospel na základe interpretácie pojmu informácia v kontexte jej vnímania právnym predpisom upravujúcim právo na informácie, prihliadajúc na podstatu poskytovania informácií, ktoré má skutočne povinná osoba k dispozícii a ktoré nie je povinná vytvárať z dôvodu požiadavky a podľa predstavy žiadateľa. Vychádzajúc z pojmu informácia bol za informáciu žalovaným poňatý určitý prejav vo vonkajšom svete, zachytený a zhmotnený, sprístupniteľný verejnosti pokiaľ sa na neho nevzťahuje obmedzujúci dôvod podľa § 8 - 11 zákona o slobode informácií. Žalovaný vychádzajúc z týchto dispozícií, nevzhliadol ani v jednom z bodov žiadosti žalobcu o informácie taký, ma ktorý by sa mohol vzťahovať pojem informácia, napĺňajúc elementárny predpoklad, ktorým je existencia informácie prejavená vo vonkajšom svete, vychádzajúc z postulátu práva na informácie, podľa ktorého nie všetko, čo sa expenzívne vníma ako informácia všeobecne, je informáciou podľa zákona o slobode informácií. 16. Čo sa týka oneskorene podaného rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa na poštovú prepravu, žalovaný uviedol, že posledný deň na vybavenie žiadosti žiadateľa pripadol na 13.07.2015 to je deň, kedy malo byť rozhodnutie podané na poštovú prepravu. Orgán verejnej správy prvého stupňa tak mal urobiť až 14.07.205, t.j. 9 deň, čo znamená zmeškanie zákonnej lehoty a fakticky vydania fiktívneho rozhodnutia. K tomuto žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5 Sži/21/2013 z 21.11.2013 v ktorom sa okrem iného uvádza, že faktické vybavenie žiadosti aj po lehote ustanovenej zákonom má vždy prednosť pred fiktívnym rozhodnutím. 17. Žalobca v žalobe uviedol, že podľa odbornej literatúry pri výklade pojmu informácia na účely zákona o slobode informácií musia súdy a orgány verejnej moci zohľadňovať skutočnosť, že zákon o slobode informácií je vykonaním ústavného práva na prístup k informáciám a že prostredníctvom neho sa realizujú ústavná povinnosť orgánov verejnej moci poskytovať informácie o svojej činnosti. Žalovaný jednoznačne neaplikoval reštriktívny výklad pojmu informácia. Naopak jeho snahou bolo postupovať spôsobom, ktorý je výrazom zadozučinenia právu a zároveň výrazom toho, že štátne orgány sú povinné bez akýchkoľvek odchýlení akceptovať a striktne dodržiavať čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Preto výklad, ktorý použili je prísne doslovný, právnou teóriou považovanú za najsprávnejší, keďže tento dôsledkov postihuje zámer zákonodarcu. Zákon o slobode informácií, navonok sa javiaci ako benevolentný k sprístupňovaniu informácií, avšak má svoje presné pravidlá a intencie, v ktorý je nevyhnutné s plnou hodnotou zachovávať právo. Požiadavka žiadateľa smeroval k činnostiam povinnej osoby na ktoré nie je povinná. Žalovaný preto vykonal šetrenie vo svojich podmienkach zo zistením, že žiadnu informáciu nemá vo svojej dispozícii, pretože túto nevytvoril, ak k jeho činnosti nie je potrebná. Ak by mal žalovaný žiadosti žalobcu vyhovieť, musel by vykonať činnosť, na ktorú nie je povinný. Znamenalo by to vytvorenie právnej neistoty v činnosti povinných osôb a kreovanie presvedčenia verejnosti o možnosti získať prostredníctvom zákona o slobode informácií údaje, na ktoré nejestvuje právny nárok. Žalovaný dáva do pozornosti, že žalobcom požadovaná komparácia sa dotýka činnosti, ktorá má špecifický charakter, ktorá by verejnosti za žiadnych podmienok nebola prístupná. Ak by povinná osoba vykonala komparáciu, nemohla by identitu - rozpornosť potvrdiť ani vyvrátiť, nakoľko by týmto vlastne nepriamo sprístupnila dokument, na ktorý sa viaže obmedzujúci dôvod sprístupnenia. 18. Ďalej žalovaný uviedol vo svojom vyjadrení, že žalobca na podporu svojho tvrdenia o nezákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy uviedol, že v minulosti úrad boja proti korupcii sprístupnil informáciu o totožnosti anonymného podania s podaním, ktoré mal žiadateľ vo svojej dispozícii. V tomto smere žalovaný uviedol a dal do pozornosti časovú disproporciu medzi rokom 2011 a 2015 s poukazom na zásadu, že orgán verejnej správy má skutkovo o obdobných veciach rozhodovať rovnako. Žalovaný plne rešpektuje uvedenú zásadu, avšak je nutné vnímať ju rovnako z pozície časových propozícií a určitého vývoja v činnosti správnych orgánov pri posudzovaní žiadosti podľa zákona o slobode informácií. Preto novšie rozhodnutie v žiadnom prípade nemožno považovať za rozhodovanie rozporné s touto zásadou. 19. Žalobca vyjadril záver, že pokiaľ žalovaný dospel k záveru, že sprístupnenie informácii v bode ii žiadosti vyžaduje intelektuálne náročnú činnosť, mal žalobcovi sprístupniť aspoň informácie požadované v bode i, teda či je alebo nie je úrad boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru pôvodcom materiálu. Toto podľa žalobcu nevyžaduje intelektuálne náročnú činnosť, nakoľko túto skutočnosť možno verifikovať jednoducho napr. s prihliadnutím na dátum alebo číslo materiálu. Žalovaný k tomuto uviedol, že otázky položené v bode ii a v bode i žiadosti žalobcu spolu kauzálne a neoddeliteľne súvisia a nie je možné ich posúdenie realizovať zvlášť. Zodpovedanie otázky i predpokladá totožnú aktivitu povinnej osoby, ako v prípade otázky uvedenej v bode ii žiadosti. Nakoľko takáto činnosť povinnou osobou nebola uskutočnená, nebol z nej realizovaný výstup do formy informácie, ktorú predvída zákon o slobode informácií. Na základe uvedených skutočností žalovaný žiada, aby súd žalobu v plnom rozsahu zamietol ako nedôvodnú. IV. Právne posúdenie krajského súdu. 20. K 01.07.2016 boli prijaté tri samostatné kódexy a to Civilný sporový poriadok, Civilný mimosporový poriadok a Správny súdny poriadok. Podľa prechodných ustanovené § 491 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté podľa tretej časti OSP pred dňom nadobudnutia jeho činnosti. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že súd rozhodol danú vec uspo.... správneho súdneho poriadku. 21. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánu verejnej správy, opatrenie orgánu verejnej správy a iných zásahov orgánu verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánu verejnej správy a rozhodujú o ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 22. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatrení orgánu verejnej správy. 23. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konaní vo veci (§ 10 SSP) na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsah dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 SSP) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy boli v súlade so zákonom. 24. Úlohou danej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č.KM-OLBS-93/2015/RK zo dňa 06.09.2015, ktorým zamietol ... žalobcu a potvrdil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa č. KM-TO-2015/003179-004 zo dňa 08.07.2015, ktorým nevyhovel žiadosti žalobcu a nesprístupnil ním požadované informácie. 25. Súd po preskúmaní spisového materiálu administratívneho spisu orgánu verejnej správy, ako aj rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy dospel k záveru, že neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu, alebo zrušenie napadnutých rozhodnutí. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, ktoré uviedol vo svojom rozklade. 26. Súd vyhodnotil žalobné námietky uvedené v žalobe ako nedôvodné. Žalobca v žalobe namietal, že rozhodnutia orgánu verejnej správy vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko neexistovali zákonné podmienky pre nesprístupnenie požadovaných informácií. 27. Podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií, osobami povinnými sprístupňovať informácie sú štátne orgány, obce, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon ich varuje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb, alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. 28. Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií, má každý prá.... prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 29. Podľa § 6 ods. 6 zákona o slobode informácií, na obmedzenia zverejňovania informácií sa použijú ustanovenia § 8 až 12. 30. Podľa § 15 ods. 1 zákona o slobode informácií, ak povinná osoba, ku ktorej žiadosť smeruje nemá požadované informácie k dispozícii, a ak má vedomosť o tom, kde možno požadovanú informáciu získať, postúpi žiadosť do piatich dní odo dňa doručenia žiadosti povinnej osobe, ktorá ma požadované informácie k dispozícii, inak žiadosť odmietne rozhodnúť. 31. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. 32. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pri tom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 33. Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že informácie tak ako ich uviedol žalovaný vo svojej žiadosti nebolo možné sprístupniť a to z ohľadom na ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o slobode informácií. 34. Súd poukazuje na to, že v judikatúre slovenských súdov sa vyvinula právna koncepcia implicitného obmedzenia prístupu k informáciám, ktorú formulovali súdy vo svojich rozhodnutiach. Napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej lej ústavný súd) sp. zn. III. ÚS 96/2010 zo dňa 09.03.2010, ktorom je uvedené: „Vo všeobecnej rovine preto ústavný súd uzatvára, že pre obmedzenie základného práva na prístup k informáciám nie sú relevantné len ustanovenia § 8 až § 11 zákona o slobode informáciách explicitne vymedzujúce obmedzenia v prístupe k informáciám, ale ja ustanovenia iných zákonných právnych predpisov chrániace práva a slobody iných, bezpečnosť štátu, verejný poriadok verejné zdravie a mravnosť. 35. Ústavný súd sa tak stotožňuje s názorom sťažovateľa, že zo zákona o slobode informácií je výrazom zásady „čo nie je tajné, je verejné“, avšak rozsah toho, čo je „tajné“, nemusí nevyhnutne vplývať len zo zákona o slobode informácií.“ 36. Uvedenú právnu koncepciu možno nájsť aj v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu napr. sp.zn. 5Sži/2009 zo dňa 21.04.2010: „Riešiac tiež otázku, čo podľa zákona o slobode informácií okrem povinného zverejňovania informácií (§ 5 zákona č. 211/2000 Z.z.) možno ich nezverejňovanie zúžiť len na podmienky obmedzenia k ich prístupu podľa § 8 až 13 zákona č. 211/2000 Z.z., Najvyšší súd Slovenskej republiky má zato, že aj extenzívny výklad zákona o slobode informácií má svoje medze a neznamená, že povinné osoby musia zverejňovať úplne všetko. Široko vykladané právo na prístup k informáciám, ako ho prezentuje žaloba, by znamenalo, že akákoľvek tretia osoba, by mala mať právo domáhať sa vydania dokumentov aj z neverejných rokovaní, teda napr. aj z rokovania pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky (§ 4 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov) či neverejných porád senátu súdu a pod. Takýto rozširujúci výklad nezohľadňuje v systematike právneho poriadku charakter neverejnosti zasadnutí vlády s ohľadom na jej činnosti.“ 37. Skutočnosť, že ústavný súd uznal právny názor, že obmedzenia prístupu k informáciám sa nevzťahuje iba na explicitné prípady zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ale aj na zákazy z iných právnych predpisov verejného práva, potvrdzuje súdnu prax, ktorá je v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu označená ako implicitné obmedzenie prístupu k informáciám, vyplávajúce z iných právnych predpisov. Práve tieto obmedzenia prístupu k informáciám, môžu byť spochybňované žalobami nielen laickou verejnosťou, ale aj odbornou verejnosťou, ktorej právne vedomie vychádza z princípov právneho normativizmu a právneho pozitivizmu. Je však úlohou vrcholných súdnych inštancií zabezpečiť vnútornú logiku právneho systému tzv. dilatačným rozhodnutiami. Právna dilatácia je pojem prevzatý z mechaniky a analogicky aplikovaný na právny poriadok. „Aby fyzikálne a mechanické danosti konkrétneho materiálu alebo konštrukcie s ohľadom na podmienky expozície a zaťaženia nespôsobili neželaný stav. Ich návrhu by sa mala venovať náležitá pozornosť, pretože zväčša prestavujú alebo vytvárajú slabé miesto konštrukcie“. Právny pozitivizmus a normativizmus svojimi rigidnými prvkami, ktorí samy o sebe sú pevné, spôsobuje, že vo vzájomnej interakcii vytvárajú slabé miesta právneho poriadku. Tým, že ústavný súd odmietol sťažnosť žalobcu proti rozsudku najvyššieho súdu, nepriamo potvrdil správnosť právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý ústavný súd nepovažuje za arbitrárny a nepociťuje potrebu do neho vstúpiť vlastnými právnymi úvahami. Ústavný súd potvrdil, že medze práva na informácie sú určované aj princípom dobrej verejnosti správy. Implicitné obmedzenie prístupu k informáciám môže vyplývať u zo zachovania princípu dobrej verejnej správy. (Rumana, I., Šingliarová, I.: Judikatúra vo veciach slobodného prístupu k informáciám, prvé vydanie, Bratislava, Wolters Kluwer, 2014, s. 34). Zákon o slobodnom prístupe k informáciám je založený na princípe generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, čo znamená, že povinné osoby sprístupňujú všetky informácie, okrem tých, u ktorých to zákon zakazuje. Zákaz však nemusí byť explicitne stanovený priamo zákonom o slobodnom prístupe k informáciám, ale môže vyplávať i z iných právnych predpisov verejného práva. V tomto prípade vláda, ktorá pripravuje návrhy zákonov, bola konfrontovaná s tým, že „žiadateľ o informáciu iba chcel, aby vláda doslovne dodržala text zákona.“ Ide teda o ten prístup, ktorý mnohokrát aplikujú pracovníci orgánov štátnej správy voči účastníkom konania. Postup striktne spôsobom a v rozsahu zákona. Takýto izolovaný prístup k výkladu a aplikácii zákona nie je možný, pretože zákony pôsobia v systéme právneho poriadku kde sa navzájom obmedzujú a dopĺňajú. Úlohou správneho súdnictva je preskúmavanie zákonnosti, t.j. aplikácie a výkladu v systéme právneho poriadku. Z tohto dôvodu bola súdmi deklarovaná koncepcia implicitného obmedzenia prístupu k informáciám, ktoré obmedzenie vyplýva aj z iných právnych predpisov, o ktorom žiadateľ poznajúci iba text zákona o slobodnom prístupe k informáciám nemusí vedieť. Orgány štátnej správy a správne súdy však tieto implicitné zákazy musia poznať. Pretože od nich sa už vyžaduje právne myslenie v systéme práva. Keď je určité konanie neverejné, je odporujúce elementárnej logike aby údaje z tohto konania mohli vyť sprístupňované cez zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Pri takomto výklade by porada a hlasovaní senátu v súdnych veciach boli verejne prístupné, keďže zákon o slobodnom prístupe k informáciám o výslovne nezakazuje. (Rumana, I., Šingliarová, I: Judikatúra vo veciach slobodného prístupu k informáciám, prvé vydanie Bratislava, Wolters Kluwer, 2014, s. 60). 38. Súd odkazuje aj na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu napr. sp. zn. 3SŽI/29/2013 zo dňa 11.02.2014, sp. zn. 8SŽI/2/2010 zo dňa 09.12.2010, sp. zn. 6 SŽI/8/2012 zo dňa 31.07.2013 a najmä na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/16/2014 zo dňa 01.04.2015, z ktorého rozhodnutia už konajúci súd v tomto rozsudku citoval. 39. Rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sži/16/2014 bol potvrdený rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 1S/190/2012-67 zo dňa 12.12.2013, ktorým krajský súd zamietol žalobu žalobcu. Predmetom tohto konania bolo sprístupnenie informácie a to písomnosti s názvom „Vyhodnotenie bez podnetu na trestné stíhanie“ spracovaných operatívnym pracovníkom ÚBPK zo dňa 21.01.2010 pod č. PBZ-106-14/BPK- Z-OPC-2009, kde v rozsudku konajúci súd uviedol, že nepredstavuje negatívny zásah do práva žalobcu na informácie, pretože zodpovedá zákonným obmedzeniam uvedených v ustanovení § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Tento názor bol aj potvrdený už spomenutým rozhodnutím Najvyššieho súdu SR. 40. Zákon o informáciách pojem „informácie“ nedefinuje. Podľa obsahu slova je informácia o správach, údaj alebo poučenie, ktoré fyzická osoba alebo právnická osoba odovzdala inej fyzickej alebo právnickej osobe a dovtedy jej nebol známa. Informácia je základom vzájomného vymieňania údajov, ktoré má za cieľ získanie nového poznania. Informáciou je aj štatistické spracovanie údajov. Povinná osoba môže podávať také informácie, ktoré ma skutočne k dispozícii a ktoré nie je povinná vytvárať z dôvodu požiadavky a podľa predstavy žiadateľa. Súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že to čo malo byť predmetom žiadanej informácie žalovaný nedisponuje formou, ktorá je pre informáciu podľa zákona o slobode informácii vyžadovaná a práve ustálená. Žiadosť žalobcu smerovala k vytváraniu záverov a stanovísk, ktoré v momente podania žiadosti nejestvovali a nenachádzali svoj reálny výraz. 41. Keďže rozhodnutím sp.zn. 3Sži/16/2014 bolo skonštatované, že nemožno sprístupniť informáciu s názvom „Vyhodnotenie bez podnetu na trestné stíhanie“ nebolo možné ani vyhovieť a sprístupniť informáciu pod bodom i, ii, iii, ktoré žiadal žalobca v danej veci, nakoľko išlo o porovnanie tohto materiálu z materiálom, ktorý sa šíril, ako uviedol žalobca na internete. 42. Vzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že orgány verejnej správy dostatočne zistili skutkový stav veci a tento aj po podanej stránke správne posúdili. Súd má za to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj orgánu verejnej správy prvého stupňa bolo z pohľadu žalobných dôvodov v súlade so zákonom a nakoľko námietky žalobcu neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia, žaloba v celom rozsahu podľa § 190 SSP zamietol. 43. O trovách konania súd rozhodlo podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že neúspešnému žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko nemal vo veci úspech. 44. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 S.s.p.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 S.s.p. zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.