Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/15/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016200141 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1016200141.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: Retail Value Stores, a.s., so sídlom Panónska cesta 16, 851 04 Bratislava IČO: 47 256 770, zastúpeného spoločnosťou JUDr. Michal Matulník, advokát, s. r. o., AK so sídlom Kýčerského 5, 811 05 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, so sídlom Dobrovičova č. 12, 812 66 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 3286/2015-420 zo dňa 13.01.2016 v spojení s rozhodnutím č. 1703/2015-024 zo dňa 24.08.2015 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky č. 3286/2015-420 zo dňa 13.01.2016 a rozhodnutie Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR č. 1703/2015-024 zo dňa 24.08.2015 z r u š u j e a vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobcovi s a p r i z n á v a úplná náhrada trov konania voči žalovanému, o výške ktorej rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. o d ô v o d n e n i e : 1. Minister pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky (ďalej len „Minister'), podľa § 61 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok") a na základe návrhu osobitnej (rozkladovej) komisie (ďalej len „Osobitná komisia"), vo veci rozkladu účastníka konania: spoločnosti Retail Value Stores, a.s., IČO: 47 256 770 so sídlom Panónska cesta 16, Bratislava 851 04, zapísanej v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka č. 6092/B (ďalej len „Účastník konania RVS"), ako nástupníckej spoločnosti Retail Value Stores, a.s., IČO: 43 768 083 so sídlom Panónska cesta 16, 851 04 Bratislava, ktorá vznikla dňa 1. februára 2015 na základe zmluvy o cezhraničnom splynutí vyhotovenej vo forme notárskej zápisnice N 17/2015 Nz 445/2015 NCRIs 454/2015 z 9. januára 2015 (ďalej len „Spoločnosť RVS, IČO: 43 768 083"), proti rozhodnutiu Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, číslo 1703/2015-024, Z: 20571/2015 z 24. augusta 2015 (ďalej aj „Napadnuté rozhodnutie") rozhodol tak, že podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku rozklad zamietol a rozhodnutie Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky č. 1703/2015-024, Z: 20571/2015 z 24.08.2015 potvrdil. 2. Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky rozhodnutím č. 1703/2015-024, Z: 20571/2015 z 24.08.2015 ako vecne príslušný správny orgán vo veci uloženia pokuty za správne delikty podľa § 8 ods. 2 zákona č. 362/2012 Z. z. o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch, ktorých predmetom sú potraviny a podľa § 5, § 46 a § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní spoločnosti Retail Value Stores, a.s., IČO: 47 256770 so sídlom Panónska cesta 16, Bratislava 851 04 (žalobca), zapísanej v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka č. 6Ó92/B ako nástupníckej spoločnosti Retail Value Stores, a.s., IČO: 43 768 083 so sídlom Panónska cesta 16, 851 04 Bratislava, ktorá vznikla dňa 01.02.2015 na základe zmluvy o cezhraničnom splynutí vyhotovenej vo forme notárskej zápisnice N 17/2015 Nz 445/2015 NCRIs 454/2015 zo dňa 09.01.2015 za dohodnutie neprimeranej podmienky vo svoj prospech podľa § 4 ods. 4 písm. t) zákona č. 362/2012 Z. z. o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch, ktorých predmetom sú potraviny, za uplatňovanie neprimeraných podmienok vo svoj prospech podľa § 4 ods. 2 písm. f), § 4 ods. 3, § 4 ods. 4 písm. f) a § 4 ods. 4 písm. h) zákona č 362/2012 Z. z. o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch, ktorých predmetom sú potraviny v obchodnom vzťahu so spoločnosťou framipek s.r.o., IČO- 31 425 062 so sídlom Poľná 77, 900 81 Šenkvice, zapísanou v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka č. 13137/B a vo veci odstránenia neprimeranej podmienky v lehote určenej ministerstvom podľa § 8 ods. 3 zákona č. 362/2012 Z. z. uložilo spoločnosti Retail Value Stores, a.s. (žalobca) podľa ustanovenia § 8 ods. 2 zákona č. 362/2012 Z. z. pokutu vo výške 225.200 €. II. námietky žalobcu 3. Žalobou doručenou Krajskému súdu dňa 03.02.2016 sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky č. 3286/2015-420 zo dňa 13.01.2016 a rozhodnutie Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR č. 1703/2015-024 zo dňa 24.08.2015. Uviedol, že ako odberateľ spolu s dodávateľom (spoločnosť framipek, s.r.o.) uzatvorili Zmluvu o kúpe a predaji tovaru potraviny (ďalej len „Zmluva"). Podľa ustanovenia či. V bod 5.5.2 Zmluvy bol dodávateľ povinný dodávať žalobcovi tovar tak, aby ku dňu jeho dodania uplynula maximálne 1/3 doby jeho použiteľnosti a zároveň pri každom dodaní tovaru bol dodávateľ povinný informovať žalobcu v písomnej forme o tom, kedy bol tovar vyrobený. Podľa Prílohy číslo 3 Zmluvy bolo medzi zmluvnými stranami dohodnuté, že zmluvná pokuta pre prípad porušenia povinností podľa článku V bod 5.5.2. Zmluvy je vo výške 100 € za každé porušenie povinnosti. Podľa označeného ustanovenia Zmluvy teda vznikla dodávateľovi zmluvná povinnosť (jednoznačná/zrozumiteľná/nezameniteľná) informovať (ďalej len „Informačná povinnosť") žalobcu pri každom dodaní tovaru, v písomnej forme o tom kedy (dátum) bol tovar (jednotlivé to vary/výrobky) vyrobený. Táto zmluvná povinnosť bola dojednaná v či. V bod 5.5.2 Zmluvy, pričom sankcia za jej porušenie bola medzi zmluvnými stranami dojednaná v Prílohe č. 3 Zmluvy obsahujúc odkaz na či. V bod 5.5.2 Zmluvy. Záväzok dodávateľa informovať žalobcu o skutočnostiach uvedených v bode 5.5.2 Zmluvy (informačná povinnosť) má svoje opodstatnenie jednak v obchodnej rovine, jednak je splnenie informačnej povinnosti nevyhnutným predpokladom pre to, aby si žalobca mohol plniť svoje zákonné povinnosti. Z ustanovenia § 12 ods. I písm. p) zákona č. 152/1995 Z. z. o potravinách (ďalej taktiež „Zákon o potravinách") ako aj § 4 ods. 4 písm. u) bod. 2 ZNP je zrejmé, že bez toho, aby žalobca poznal dátum výroby tovaru nie je schopný postupovať spôsobom súladným s uvedenými zákonmi. Pokiaľ žalobca pri dodaní tovaru nedisponuje informáciou o dátume jeho výroby, má žalobca v takom prípade iba informáciu o tom, kedy sa skončí tzv. doba spotreby, resp. doba minimálnej trvanlivosti takéhoto tovaru. Pokiaľ disponuje iba informáciou o skončení príslušného časového úseku (v tomto prípade doby spotreby) a nemá informáciu o momente jeho začiatku, nedokáže stanoviť jednotlivé časti daného časového úseku, resp. určiť jeho dĺžku (napr. určiť, či došlo k uplynutiu 1/3 doby spotreby, 3 doby spotreby a nedokáže určiť, či je doba spotreby jeden, päť alebo pätnásť dní). Rovnako ak má žalobca zákonnú povinnosť nakladať kvalifikovaným spôsobom s tovarom, ktorého trvanlivosť je viac ako štyri dní, musí vedieť, či daný tovar má trvanlivosť štyri dni alebo viac, ale túto informáciu sa nedozvie z tzv. dátumu expirácie. Preto Zmluva obsahuje ustanovenie bodu 5.5.2 Zmluvy, ktoré zakladá tzv. informačnú povinnosť dodávateľa. Dodávateľ je totiž subjektom, ktorý touto nevyhnutnou informáciou disponuje resp. ju dokáže zabezpečiť a zároveň žalobca nemá inú možnosť, ako by takúto informáciu získal. 4. Dodávateľ si však svoju informačnú povinnosť nesplnil, Zmluvu porušil a žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty. V priebehu celého správneho konania nikto - ani správny orgán (ministerstvo/minister), ani dodávateľ vyššie uvedenú skutočnosť nespochybňoval, dodávateľ porušenie svojej povinnosti priznával, v konaniach paralelne prebiehajúcich so Správnym konaním porušenie svojej povinnosti obhajoval a vysvetľoval ba pokúšal so ho bagatelizovať. V správnom konaní teda nebola táto skutočnosť (teda či došlo k porušeniu Zmluvy zo strany Dodávateľa a tým k vzniku nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty) sporná. Na základe žalobcom vystavených faktúr fakturoval dodávateľovi tam uvedenú sumu titulom zmluvnej pokuty. Dodávateľ fakturovanú sumu v lehote splatnosti faktúry a ani následne nezaplatil. Žalobca ho preto listom vyzval na zaplatenie zmluvnej pokuty, avšak dodávateľ zmluvnú pokutu ani na základe listu nezaplatil. Žalobca preto vykonal jednostranné započítanie vzájomných pohľadávok podľa ustanovenia § 580 Občianskeho zákonníka a to v súlade s ustanovením či. IV bod 4.12 Zmluvy. Žalobca si teda svoj nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty od dodávateľa uplatnil riadne a včas, v súlade so Zmluvou ako aj aplikovateľnými právnymi normami. 5. Podaním Ministerstva označeným ako „Oznámenie o začiatku kontroly' zo dňa 14, februára 2014 bolo žalobcovi oznámené začatie kontroly (ďalej len „kontrola") ministerstva vykonávanej na základe poverenia ministra č. 15/2014 z 11. februára 2014 (ďalej len „Poverenie"). Žalobcovi bolo následne v súvislosti s jednou kontrolou (kontrolou vykonanou na základe poverenia) doručených nepochopiteľne celkom až devätnásť (19) protokolov o vykonanej kontrole. Jedným z týchto protokolov bolo aj podanie ministerstva označené ako „Protokol o vykonanej kontrole" z 15. mája 2014, č.j.: 1998/2014-020/13918/2014 (ďalej len „protokol"). V protokole ministerstvo uviedlo, že kontrolná skupina identifikovala, že v obchodnom vzťahu medzi žalobcom a dodávateľom došlo k porušeniu tam špecifikovaných ustanovení zákona o neprimeraných podmienkach. K protokolu sa žalobca vyjadril podaním označeným ako „Vyjadrenie účastníka konania k oznámeniu o začatí správneho konania". Dňa 28. augusta 2015 bolo žalobcovi doručené prvostupňové rozhodnutie, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 225 200 € s poukazom na to, že sa žalobca mal dopustiť správneho deliktu podľa ustanovenia § 8 ods. 1 ZNP a to údajne uplatňovaním neprimeraných podmienok vo svoj prospech podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. f) ZNP; ustanovenia § 4 ods. 3 písm. b) ZNP; ustanovenia § 4 ods. 4 písm. f) ZNP; a ustanovenia § 4 ods. 4 písm. h) ZNP. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca proti prvostupňovému rozhodnutiu rozklad, kde uviedol a opísal procesné pochybenia ministerstva, ktoré predchádzali vydaniu prvostupňového rozhodnutia ako aj hmotné a procesné nedostatky samotného prvostupňového rozhodnutia, kedy v závere žalobca vzniesol aj námietku predpojatosti ministra a navrhol, aby bolo rozhodnuté o vylúčení ministra z prejednania a rozhodovania v predmetnej veci. O rozklade rozhodol minister rozhodnutím tak, že rozklad zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 6. Súdne konania vedené na Krajskom súde v Bratislave pod spis. zn. 5S/48/2015, 5S/89/2015, 5S/90/2015, 5S/91/2015, 5S/92/2015, 6S/83/2015, 2S/80/2015 a 2S/81/2015 predstavujú obsahovo takmer identické veci a všetky súdne konania majú svoj pôvod v jednom poverení, teda v jednej kontrole. Napriek tomu ministerstvo v jednotlivých správnych konaniach elasticky aplikovalo ustanovenia zákona o neprimeraných podmienkach (ďalej len ZNP), keď v niektorých prípadoch subsumovalo niektoré zložky vzťahu medzi žalobcom a jeho príslušným dodávateľom pod neprimeranú podmienku podľa § 4 ods. 4 písm. t) ZNP a podľa § 4 ods. 4 písm. y) ZNP, v niektorých prípadoch (čo je aj prípadom prvostupňového rozhodnutia) naopak takúto subsumpciu vylúčilo a dokonca v odôvodnení argumentovalo v prospech nemožnosti jej aplikácie. Celkovo je teda postup ministerstva zjavne zmätočný, nepredvídateľný a tendenčný. O vyššie uvedenej skutočnosti svedčí aj spôsob, akým minister odôvodnil resp. neodôvodnil svoje druhostupňové rozhodnutie, ktoré sa takýmto neodôvodnením stalo nepreskúmateľným správnym aktom. Abstrahujúc podstatné, odôvodnenie druhostupňového rozhodnutia obsahuje jednak deskriptívnu časť, kde vskutku detailne opisuje správne konanie predchádzajúce vydaniu druhostupňového rozhodnutia jednak dogmaticky - konfirmačnú časť, kde vcelku stroho a bez hlbších úvah alebo vysporiadania sa so skutočnosťami uvedenými v rozklade minister konštatoval, že sa stotožnil so závermi ministerstva uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí a že nesúhlasí so skutočnosťami uvedenými v rozklade. 7. Z listín, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu, osobitne z obsahu zmluvy regulujúcej zmluvný vzťah medzi žalobcom a dodávateľom v období do 28. februára 2013 je zrejmé, že žalobca postupoval v súlade s touto zmluvou. Z druhostupňového rozhodnutia je zároveň zrejmé, že ministerstvo porušenie ustanovenia § 4 ods. 2 písm. f) ZNP po dni 28. februára 2013 neidentifikovalo. Záver ministra v druhostupňovom rozhodnutí ako aj záver ministerstva v prvostupňovom rozhodnutí, že zo strany žalobcu došlo k správnemu deliktu z dôvodu postupu podľa zmluvy platnej a súladnej so zákonom je teda dôsledkom celkom nesprávnej interpretácie prechodného ustanovenia uvedeného v § 10 ZNP. Pokiaľ má totiž dodávateľ a odberateľ zákonnú povinnosť zmluvu „uviesť do súladu s ním najneskôr do 28. februára 2013" je zrejmé, že až do prijatia takejto zmeny zmluvy resp. najneskôr do uplynutia v ZNP uvedenej quasi legisvakačnej doby, sú zmluvné strany povinné postupovať podľa „pôvodného" zmluvného rámca. Ostatne, opačný výklad by negoval zmysel zaradenia prechodných ustanovení do zákona. Nesprávne právne posúdenie a nezákonnosť aplikácie ustanovenia § 4 ods. 2 písm. f) ZNP taktiež dokumentuje skutočnosť, že ani Ministerstvo, ani Minister vo svojich správnych rozhodnutiach nerozlišovali, na základe akého dvojstranného právneho aktu (Zmluvy) Žalobca v relevantnom období postupoval, či bola Zmluva jedna alebo dve, kedy došlo k zániku zmluvného vzťahu regulovaného „prvou" zmluvou a kedy k vzniku zmluvného vzťahu regulovaného „druhou" zmluvou a pod. V druhostupňovom rozhodnutí absentuje akýkoľvek súvis s ustanovením § 10 ZNP, ktoré do tejto normy implementuje quasi legisvakačnú dobu. Aj po opätovnom prečítaní príslušnej časti druhostupňového rozhodnutia nebolo možné dospieť k záveru, aký zmysel má mať ustanovenie § 10 ZNP. Správny orgán dogmaticky tento „zmysel“ vymedzil negatívne a teda, že ním rozhodne nie je aplikácia uvedená v rozklade. Uvedený prístup nie je možné považovať za riadne a so zákonom súladné odôvodnenie rozhodnutia ústredného orgánu štátnej správy. Za zmienku osobitne stojí skutočnosť, že práve správny orgán bol gestorom - predkladateľom zákona o neprimeraných podmienkach. Správny delikt je definovaný v ust. § 8 ods. 1 ZNP. Akokoľvek ambiciózne môže vyznieť pokus ministerstva o výklad zákona, je nevyhnutné dospieť k záveru, že výkladom normy nemožno do právneho poriadku inkorporovať nové skutkové podstaty správnych deliktov. V opačnom prípade by to mohlo viesť až k zvrátenému výkladu (zakladajúceho napríklad novú skutkovú podstatu správneho deliktu spočívajúceho v omeškaní s peňažným plnením), že napr. omeškanie jedného z účastníkov zmluvného vzťahu možno popri zákonnom úroku z omeškania sankcionovať aj zákonnou" pokutou do výšky 300.000 €, pričom na omeškanie druhého účastníka synalagmatického vzťahu sa takáto zákonná" sankcia nevzťahuje. 8. K tvrdenému porušeniu ustanovenia § 4 ods. 3 písm. b/ ZNP žalobca uviedol, že samotné prvostupňové rozhodnutie ministerstva resp. príslušná časť jeho odôvodnenia je nadmieru zmätočná, nezrozumiteľná a nepreskúmateľná. Ministerstvo ani vo výroku ani v odôvodnení neuviedlo z akých faktúr a prečo počítalo prekročenie hranice 3%. Pokiaľ by malo ísť o faktúry uvedené na str. 17 prvostupňového rozhodnutia, je potrebné uviesť, že je zrejmé, že ministerstvo do „vzorca" započítalo aj hodnotu faktúr vystavených v období od 31. januára 2013 do 28. februára 2013. Po odpočítaní ich hodnoty možno bez ďalšieho dospieť k záveru, že k porušeniu ustanovenia § 4 ods. 3 ZNP, už len z dôvodu nedosiahnutia hranice 3% (popri ďalších dôvodoch vedúcich k záveru, že opísaným postupom účastníka nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 8 ods. 1 ZNP) dôjsť nemohlo. Dôvodom je existencia prechodného ustanovenia v § 10 ZNP. Žalobca sa v ďalšom odvolával na svoju argumentáciu uvedenú v bode 2.1.3 rozkladu. Bez ohľadu na túto skutočnosť je však potrebné uviesť, že z rozhodnutia vôbec nebolo zrejmé, ako ministerstvo dospelo či už k číslu 2 488,23 €, alebo 4 637,91 €, alebo 1 916,89 € resp. k akejkoľvek inej sume nesúrodo uvádzanej na str. 18 rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa. Správny orgán v druhostupňovom rozhodnutí sa vôbec nezaoberal počtom zmlúv uzavretých medzi žalobcom a dodávateľom, ich časovou pôsobnosťou, spôsobom a dôvodom zániku jednotlivých zmluvných vzťahov. Jediné, čím sa správny orgán v danej súvislosti zaoberal bolo vysvetlenie faktickej neopodstatnenosti existencie ustanovenia § 10 ZNP. 9. Ohľadne tvrdeného porušenia ustanovenia § 4 ods. 4 písm. f/ uviedol, že jeho postup bol v celom rozsahu v súlade so zákonom v platnom znení, lehota splatnosti bola v Zmluve dohodnutá v súlade so ZNP, najmä znením § 3 ods. 2 ZNP a teda nedošlo k porušeniu ustanovenia § 4 ods. 4 písm. f/ ZNP. Zákon za správny delikt nepovažuje omeškanie so splnením si peňažného záväzku (účastník túto skutočnosť konštatuje bez toho, že by vyjadroval akýkoľvek súhlas so záverom ministerstva, že v omeškaní bol). Je preto celkom zrejmé, že nakoľko boli príslušné ustanovenia Zmluvy dohodnuté medzi účastníkom a dodávateľom v súlade s ustanovením §3 ods. 2 ZNP, nemôže dôjsť k aplikácii ustanovenia §4 ods. 4 písm. f) ZNP. V žiadnom prípade nie je možné sa stotožniť so s právnym názorom, že „za neprimeranú obchodnú podmienku sa považuje, zjednodušene povedané, oneskorená úhradu kúpnej ceny". K tomuto záveru jednoducho nemožno dospieť nakoľko: odporuje zákonnej definícii správneho deliktu vymedzenej v § 8 ods. 1 ZNP; odporuje logickému výkladu ustanovenia § 3 ods. 2 ZNP v spojení s § 8 ods. 1 ZNP a § 4 ods. 4 písm. f) ZNP (je zrejmé, že žalobca si s dodávateľom nedojednal dlhšiu dobu splatnosti a teda dodržal lehotu podľa § 3 ods. 2 ZNP); by tým došlo k zásadnému narušeniu vyváženosti súkromnoprávneho vzťahu, keď iba omeškanie jednej zo strán by bolo sankcionovateľné pokutou až do výšky 300.000 €, pričom omeškanie druhej zmluvnej strany by takýto postih neasociovalo; Taktiež je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ by mal zákonodarca záujem sankcionovať omeškané platby, nepochybne by tak urobil priamo, jasne a zrozumiteľne a nie cez dva zmätočné odkazy v jednej norme. 10. V prípade tvrdeného porušenia ustanovenia § 4 ods. 4 písm. h/ ZNP žalobca namietal, že z pojmového vymedzenia neprimeranej podmienky podľa § 4 ods. 4 písm. h) ZNP ako aj zákonných definícií pojmov peňažné a nepeňažné plnenie je celkom zrejmé, že zmluvnú pokutu, už z jej samotnej podstaty, nie je možné považovať ani za peňažné ani za nepeňažné plnenie a teda legitímnym uplatnením si nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty nemohlo dôjsť zo strany žalobcu k spáchaniu správneho deliktu. V kontexte s vyššie uvedeným je potom potrebné poukázať najmä na konštatovanie správneho orgánu, že ,minister v zhode s názorom prvostupňového orgánu nepopiera legitimitu dohodnutia zmluvnej pokuty ...". Prirodzene, ostatne z obsahu administratívneho spisu celkom jednoznačne a nikým nespochybnené vyplýva, že žalobca a dodávateľ si riadne, platne a legitímne dohodli zmluvnú pokutu pre prípad porušenia zabezpečovanej povinnosti a zároveň, že k porušeniu zabezpečovanej povinnosti v skutočnosti došlo. Záver, že zmluvná pokuta je peňažným plnením podľa § 2 písm. d) ZNP je celkom zjavne nesprávny. Pokiaľ by tomu tak bolo, de facto každá zmluvná pokuta by bola Zákonom o neprimeraných podmienkach zakázaná (nakoľko by z logiky veci musela byť dodatočným peňažným plnením po prevzatí potraviny). Takýto záver však zo Zákona o neprimeraných podmienkach vôbec nevyplýva (ZNP zmluvné pokuty nezakazuje), naopak Zákon o neprimeraných podmienkach s existenciou zmluvných pokút počíta, v ustanovení § 4 ods. 4 písm. t) ZNP len kvalifikuje také zmluvné pokuty, ktorých výška je zjavne neprimeraná s ohľadom na hodnotu a význam porušenej zmluvnej povinnosti, ktorej splnenie je zabezpečené touto zmluvnou pokutou. O takú pokutu však v prípade žalobcu nejde, keďže k tomuto záveru dospel aj samotný správny orgán, keď konštatoval, že o neprimeranú podmienku podľa § 4 ods. 4 písm. t/ ZNP v prípade žalobcu nešlo. Pokiaľ teda správny orgán o uvedenom nároku pojednával ako o zmluvnej pokute, logicky nemôže aplikovať ust. § 4 ods. 4 písm. h) ZNP. 11. Podľa žalobcu akokoľvek mätúco až čudne môže ustanovenie § 8 ods. 1 ZNP znieť, rozhodne z neho nemožno vyvodiť, že by do právneho poriadku SR zavádzalo nový pojem „správny delikt spáchaný formou uplatnenia". Podľa § 8 ods. 1 ZNP sa kvalifikovaný subjekt môže dopustiť správneho deliktu iba tak, že niečo vo svoj prospech dohodne. Predpokladom dohody je potom aspoň formálny, v relevantnej forme zachytený a preukázaný, konsenzus aspoň dvoch subjektov (v prípade ZNP pravdepodobne dodávateľa a odberateľa). Je zrejmé, že v konkrétnom prípade k ničomu takému nedošlo. Zo skutočností uvedených v žalobe vyššie vyplýva, že pokiaľ žalobcovi vznikol z platnej zmluvy nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty a žalobca si tento nárok uplatnil, nemohol žalobca spáchať žiaden správny delikt podľa Zákona o neprimeraných podmienkach. V tejto súvislosti ešte žalobca zdôraznil, že ani správny orgán, ani dodávateľ nespochybňujú, že Zmluva bola platne uzavretá; Zmluva obsahuje platné ustanovenie ukladajúce dodávateľovi informačnú povinnosť; dodávateľ Zmluvu (informačnú povinnosť) porušil; pre prípad porušenia informačnej povinnosti si strany platne dohodli zmluvnú pokutu, ktorej výška nebola neprimeraná; porušením povinnosti dodávateľa vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty; žalobca si nárok uplatnil riadne a včas. 12. Žalobcovi bolo v súvislosti s jednou kontrolou (kontrolou vykonanou na základe poverenia) doručených celkom devätnásť (19) protokolov o vykonanej kontrole a následne vyše pätnásť oznámení o začatí správneho konania. Postup ministerstva opísaný vyššie je s prihliadnutím na obsah relevantných právnych noriem postupom svojvoľným, protizákonným a protiústavným a predstavuje zjavne arbitrárny zásah do jeho práv. Uvedenú skutočnosť naviac umocňujú mediálne výstupy ministra, ktorý takýto postup avizoval (dokonca pred ukončením kontroly) a odôvodňoval ho výlučne snahou o udelenie kumulovaných pokút v čo možno najväčšom rozsahu. Či už ustanovenie § 6 ods. 7 ZNP alebo ustanovenie § 13 ods. 1 Zákona o kontrole, predpokladajú, že výsledkom kontroly je buď jeden záznam alebo jeden protokol, ktorý sa má vzťahovať na všetky kontrolou zistené porušenia. Rozhodnutie vydať pre každé, jednou kontrolou identifikované, porušenie zákona samostatný protokol a na základe neho začať samostatné správne konanie výlučne z dôvodu snahy udeliť čo možno najvyššiu pokutu (naviac takýto zámer verejne vyhlásiť - Minister verejne vyhlásil, že z jednej začatej kontroly odvodí 19 správnych konaní, aby mohol uložiť čo najvyššie pokuty) je jednoducho protiústavné. V kontexte s vyššie uvedeným potom jednoducho nemožno súhlasiť so záverom správneho orgánu, že „Citované ustanovenie však nevylučuje ukončenie jednej kontroly viacerými protokolmi". Naopak, vylučuje. Pokiaľ zákon hovorí o jednom protokole (použijúc jednotné číslo), nemožno, v súlade s Ústavou (ČI. 2 ods. 2 Ústavy), vydať v rámci jednej kontroly protokolov viac. A už vôbec nie preto, aby správny orgán mohol uložiť kumulovanú pokutu nad rámec hornej hranice určenej zákonom (naviac, ak takýto postup vopred verejne avizuje). Takýto postup orgánu verejnej moci je svojvôľou absolútne neprípustnou v právnom štáte. 13. Konanie predchádzajúce vydaniu prvostupňového aj druhostupňového rozhodnutia trpelo vadou spočívajúcou v porušení ust. § 11 ods. 2 písm. g) Zákona o kontrole, keď protokol nebol prerokovaný s vedúcim kontrolovaného subjektu. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, že jedným z podkladov pre rozhodnutie boli aj vyjadrenia účastníka konania - dodávateľa. Tento podklad pre rozhodnutie však žalobcovi nikdy doručený nebol a žalobca nemal možnosť sa k nemu vyjadriť, čím došlo k porušeniu práva žalobcu podľa § 33 ods. 2 SP. Žalobca v časti 5 rozkladu tiež uviedol relevantné skutočnosti a pripojil zodpovedajúce listinné dôkazy preukazujúce predpojatosť prof. Ing. Ľubomíra JAHNÁTKA, CSc. a zároveň navrhol, aby bolo rozhodnuté o jeho vylúčení z prejednania a rozhodovania v predmetnej veci. S uvedenou námietkou zaujatosti a návrhom na vylúčenie z prejednania a rozhodovania v predmetnej veci sa v druhostupňovom rozhodnutí vysporiadal sám (namietaný) Minister a to nadmieru stručne nasledovným konštatovaním: „Osobitná komisia k uvedenému návrhu uvádza, že vylúčenie Ministra prof. Ing. Ľubomíra Jahnátka, CSc. z prejednávania a rozhodovania vo veci možné nie je.". Vzhľadom na tvrdenia a skutočnosti uvedené v časti 5 rozkladu, s prihliadnutím na obsah listu ministerstva z 5. decembra 2014 a na obsah odpovede žalobcu na tento list - v druhostupňovom konaní rozhodoval a druhostupňové rozhodnutie vydal subjekt, ktorý mal byť pre predpojatosť vylúčený z prejednania a rozhodovania v predmetnej veci. Súčasne mohlo vadou, majúcou vplyv na zákonnosť rozhodnutia aj to, že správny orgán nerozhodol formálne o námietke zaujatosti v súlade so zákonom, teda zákonom predpísaným spôsobom-. Faktom síce je, že rozhodnutie o zaujatosti pracovníka správneho orgánu je rozhodnutím predbežnej povahy, ktoré nepodlieha súdnemu prieskumu, ale toto rozhodnutie predchádzalo vydaniu rozhodnutia, ktoré už súdom preskúmateľné je. 14. Z mnohých vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že druhostupňové rozhodnutie, okrem toho, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je rozhodnutím zmätočným, nezrozumiteľným a teda v podstate nepreskúmateľným. Osobitne sa táto nepreskúmateľnosť týka uloženej pokuty (jej výšky). Z druhostupňového rozhodnutia nie je zrejmé, akého správneho deliktu sa mal žalobca akým konaním dopustiť (teda akým spôsobom si mal žalobca dohodnúť akú neprimeranú podmienku), ako vlastne a kto (pravdepodobne nie „osobitná (rozkladová) komisia"} rozhodol o námietke zaujatosti ministra (pozn. konštatovanie, že ,návrh bol vybavený neformálnym spôsobom" zrejme nebude dostatočné) atď. a pod. V prípade nepreskúmateľnosti druhostupňového rozhodnutia v časti týkajúcej sa výšky loženej pokuty poukázal na časť 4 rozkladu, pričom toto odôvodenie vzťahujúce sa na prvostupňové rozhodnutie je taktiež odôvodnením konštatovania o nepreskúmateľnosti druhostupňového rozhodnutia v označenej časti. Uloženie vysokej sankcie v správnom konaní vyžaduje, aby správny orgán svoje rozhodnutie podrobne zdôvodnil s uvedením konkrétnych skutočností, ktoré odôvodňujú uloženie sankcie v určitej výške. Všeobecné konštatovanie protiprávnosti konania a rozsahu jeho následkov bez bližšej špecifikácie nie je podľa názoru najvyššieho súdu dostatočným pre uloženie pokuty (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 3. mája 2011, sp. zn. 3 Sžo 253/2010). V zmysle ustálenej judikatúry správnych súdov (napr. rozhodnutie č. Rs/89/2002, rozsudok NS SR vo veci 5Sžo/204/2010, alebo spis. zn. 3Sžo/64/2006, rozhodnutie č. 69/2008 ZSP alebo č. 58/2009 ZSP), v prípade správneho trestania súd sleduje, či správny orgán náležite zdôvodnil uloženie sankcie v určitej výške, ak zákon pripúšťa rozpätie sankcie, či prihliadol na okolnosti viazané na subjekt, samotný skutok a jeho následok. 15. Z obsahu druhostupňového rozhodnutia je zrejmé, že napriek viacerým všeobecným konštatovaniam uvedeným v jeho odôvodnení zostala výška uloženej pokuty v podstate neodôvodnená. Argumentácia, že "dôvodom uloženia pokuty v hornej časti rozpätia zákonnej sadzby je že identifikované porušenia zákona......mohli z vysokou pravdepodobnosťou spôsobiť zneužitie ekonomického postavenia odberateľa (spoločnosti Retail Value Stores, a,s.) na vnútornom trhu s potravinami z hťadiska štruktúry tohto trhu a podielu odberateľa ..." (str. 19, siedmy odsek druhostupňového rozhodnutia) je úplne scestná a druhostupňové rozhodnutie z tohto dôvodu absolútne nepreskúmateľné, keďže: (i) sa správny orgán vôbec nezaoberal, aké postavenie má žalobca na relevantnom trhu; (ii) pokiaľ by sa správny orgán takouto otázkou (ktorej zodpovedanie je pre vyššie uvedený záver nevyhnutné) zaoberal, dospel by k záveru, že podiel žalobcu je vskutku marginálny (menej ako 2%); (iii) vzhľadom na vyššie uvedené je potom potrebné položiť si hypotetickú otázku, akú pokutu by bol dostal konkurent žalobcu, ktorá má napr. 100 x viac prevádzok alebo 1Ox väčší trhový podiel. Preto žalobca upozornil, že v iných, avšak obsahovo takmer identických, prvostupňových rozhodnutiach mu boli zo strany ministerstva uložené napríklad nasledovné pokuty: pokuta 16.600,- Eur rozhodnutím číslo 3781/2014-024 z 29. septembra 2014 alebo pokuta 265.000,- Eur (teda takmer 16-násobne výchovnejšia) rozhodnutím číslo 3733/2014-024 z 29. septembra 2014. Neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 Ústavy SR je aj princíp právnej istoty. Ten spočíva okrem iného aj v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať. V tomto prípade bol ústavný princíp porušený. III. Zhrnutie argumentov žalovaného 16. Žalobca ako odberateľ uzatvoril dňa 28.02.2013 so spoločnosťou framipek s.r.o. so sídlom: Poľná 77, 900 81 Šenkvice, IČO: 31 425 062 ako dodávateľom Zmluvu okúpe a predaji tovaru (ďalej len „Zmluva"). Z dôvodu porušenia ustanovení § 4 ods. 2 písm. f), § 4 ods. 3 písm. b), § 4 ods. 4 písm. E), § 4 ods. 4 písm. h) zákona č. 362/2012 Z. z. o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch v znení neskorších predpisov, ktorých predmetom sú potraviny (ďalej len „zákon - 362/2012 Z. z.") žalobcom bolo začaté žalovaným ako vecne príslušný správny orgán správne konanie voči nemu doručením Oznámenia o začatí správneho konania zo dňa 20.04.2015 (ďalej len „Oznámenie"), ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 24.04.2015. V Oznámení súčasne vyzval žalobcu a tiež účastníka konania - spoločnosť framipek, s.r.o., aby sa podľa § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny oríadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok"), vyjadrili k podkladom pre vydanie rozhodnutia, ako i k spôsobu ich zistenia v lehote 5 dní odo dňa doručenia Oznámenia a aby poskytli žalovanému informácie, za aké plnenia podľa Rámcovej zmluvy o kúpe a predaji tovaru - R23, R 28 uzatvorenej dňa 30.03.2012 medzi žalobcom a spoločnosťou framipek s.r.o. došlo k vystaveniu faktúry č. S154443 a faktúry č. S155583, ktoré sú prílohou č. 8 Protokolu o vykonanej kontrole č.j.: 1998/2014-020/13918/2014 zo dňa 15.05.2014 (ďalej len „Protokol") za propagačné akcie žalobcu. Zároveň v Oznámení požiadal žalobcu o poskytnutie informácie, či zmluvný vzťah s účastníkom konania - spoločnosťou framipek s.r.o. naďalej trvá a ak áno, aby žalobca predložil platné a účinné zmluvy v znení ich dodatkov. Žalobca sa k výzve vyjadril listom č. 11227/15 zo dňa 29.04.2015, v ktorom uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava skutočností uvedených vo svojom vyjadrení k protokolu o vykonanej kontrole a námietkach ku kontrolným zisteniam. Rovnako sa odvolal na svoje podania urobené v konaniach vedených žalovaným. Ďalej žalobca uviedol, že "účastník konania framipek, s.r.o. už žalobcovi potraviny resp. iný tovar nedodáva a účastník (žalobca) teda neumiestňuje žiadne potraviny účastníka framipek na trh". Zároveň v závere listu uviedol, že "zistenia žalovaného uvedené v protokole považuje v celom rozsahu za nesprávne, ničím nepodložené, a z toho dôvodu navrhol, aby žalovaný konanie zastavil". 17. Účastník konania - spoločnosť framipek s.r.o. sa k výzve žalovaného nevyjadril, žalovaný preto opätovne listom č. 11789/2015 zo dňa 11.05.2015 vyzval účastníka konania -framipek s.r.o. o poskytnutie požadovaných informácii. Listom č. 12834/2015 zo dňa 18.05.2015 žalovaný následne požiadal žalobcu o poskytnutie informácií, týkajúcich sa spôsobu verifikovania uplynutia maximálne 1/3 doby použiteľnosti výrobkov dodaných spoločnosťou framipek s.r.o. po prevzatí tovaru, lehoty a výšky započítania faktúry na zmluvnú pokutu, informácie, či a v akej výške bola táto faktúra dobropisovaná, kedy došlo k j ej úhrade a kedy k ukončeniu zmluvného vzťahu žalobcu s účastníkom konania - spoločnosťou framipek, s.r.o. Dňa 19.05.2015 bol žalovanému doručený od spoločnosti framipek s.r.o. list. č. 12640/15 zo dňa 19.05.2015, v ktorom spoločnosť framipek s.r.o. uviedla, že jej nie je zrejmé, za aké plnenie boli žalobcom vystavené faktúry č. S154443 a č. S155583, nakoľko jej nebol zo strany žalobcu doručený schválený plán propagačných akcií a propagácia, či zvýhodnené umiestnenie jej produktov nebolo zo strany žalobcu nikdy dokladované. Z tohto dôvodu spoločnosť framipek s.r.o. ani nemohla faktúry rozporovať, nakoľko boli tieto okamžite započítavané zo strany žalobcu splnením za dodaný tovar a bolo cit. „doslova nemožné komunikovať s niekým kompetentným na strane RVS, pretože sa neustále menili nákupcovia, ktorí sa nestíhali zoznámiť ani s dennou agendou oddelenia, alebo nemali komepetenciu riešiť naše námietky a ich nadriadení s nami odmietali po prieťahoch komunikovať". 18. Žalovaný listami č. 12757/2015 a č. 12758/2015 zo dňa 20.05.2015 upovedomil žalobcu i účastníka konania - spoločnosť framipek s.r.o. o predĺžení lehoty na vydanie rozhodnutia v súlade s § 49 ods. 2 Správneho poriadku na 60 dní odo dňa začatia konania. Dňa 26.05.2015 zaslal žalobca listom č. 13525/15 žalovanému svoje vyjadrenie k žiadosti žalovaného zo dňa 18.05.2015, v ktorom okrem iného uviedol, že účastník konania spoločnosť framipek s.r.o. naposledy dodal tovar žalobcovi v mesiaci február 2014. K otázke úhrady faktúry č. S162731, vystavenej na sumu 67.600 € predložil kópiu započítacieho prejavu zo dňa 15.05.2015 a konštatoval, že čo sa týka dobropisovania predmetnej faktúry spoločnosti framipek s.r.o. žalobca plnil na základe rozhodcovského rozsudku Obchodného súdu sp. zn. OS 25/2014 zo dňa 14.06.2014. Ostatné plnenia, ako i propagačné ciele boli podľa žalobcu bližšie špecifikované v čl. II Zmluvy. V závere svojho vyjadrenia opätovne navrhoval žalovanému, aby bolo predmetné správne konania zastavené. Následne listom č. 13607/2015 zo dňa 01.06.2015 požiadal žalobcu doplnenie informácií, predloženie fotokópie započítacieho prejavu zo dňa 15.05.2014 a objasnenia spôsobu verifikácie uplynutia 1/3 doby použiteľnosti výrobkov pri dodaní tovaru. Žalovaný listom č. 13837/2015 zo dňa 03.06.2015 požiadal žalobcu, aby poskytol presnú informáciu týkajúcu sa predloženia relevantného dokladu preukazujúceho konkrétnu propagačnú akciu, za ktorú žalobca vystavil spoločnosti framipek, s.r.o. faktúru č. S154443 na sumu 442,25 € zo dňa 31.01.2013 a faktúru č. S155583 na sumu 408,83 € zo dňa 28.02.2013 v súlade s bodom 2.8.2 Rámcovej zmluvy o kúpe a predaji tovaru zo dňa 30.03.2012 (ďalej len „Rámcová zmluva"). Súčasne v tom liste žalovaný vyzval žalobcu, aby poskytol informácie a doložil fotokópie preukazujúce, kedy a k akým reklamným, marketingovým/promočným akciám súvisiacim s propagáciou tovarov došlo, ktoré zakladajú povinnosť spoločnosti fŕamipek s.r.o. ako účastníka konania uhradiť takto dohodnutú odplatu podľa bodu 2.8.2 Rámcovej zmluvy, ak je uskutočnených aspoň 12 takýchto akcií počas kalendárneho roka. Žalobca sa k žiadosti žalovaného vyjadril listom č. 14326/2015 zo dňa 08.06.2015, v ktorom požiadal žalovaného o určenie lehoty na poskytnutie požadovaných informácií a súčasne k tomuto listu predložil žalovanému fotokópiu požadovaného započítacieho prejavu zo dňa 15.05.2015. Žalovaný reagoval listom č. 14420/2015 zo dňa 10.06.2015, v ktorom žalobcovi určil 3 dňovú lehotu na poskytnutie požadovaných informácií a dokladov, vyplývajúcich z listu zo dňa 01.06.2015. Dňa 15.06.2015 bolo žalovanému doručené vyjadrenie žalobcu č. 14854/2015 zo dňa 12.06.2015, v ktorom uviedol, že ustanovenie bodu 2.8.2 Rámcovej zmluvy je nutné posudzovať v súlade s bodom 2.8 Rámcovej zmluvy, nakoľko za odplatu sa podľa citovanej zmluvy treba považovať cit. „..tzv. všeobecný marketing, ktorý zahŕňal rôzne širokospektrálne aktivity napríklad aktivity počnúc vydávaním letákov, cez tzv. in-store rádio, propagácie cez šwebové rozhrania alebo tzv. Carrefour drive, billboardy, organizácie súťaží, organizácie akcií zameraných na podporu predaja atď. a pod. ..." Zároveň dodal, že žalobcovi nie je jasné aké doklady od neho žalovaný v tejto súvislosti požaduje. K verifikácii plynutia doby použiteľnosti výrobkov sa žalobca následne vyjadril listom č. 15318/15 zo dňa 19.06.2015, v ktorom zopakoval svoje stanovisko, vyjadrené v liste č. 13525/15 zo dňa 26.05.2015 a liste č. 14854/15 zo dňa 12.06.2015. Žalovaný reagoval na tieto vyjadrenia listom č. 15209/2015 zo dňa 22.06.2015, v ktorom žiadal žalobcu o spresnenie svojich informácií a doloženie fotokópií dokladov zo dňa 03.06.2015, preukazujúcich pravidelné uskutočňovanie propagačných akcií, resp. aktivít za konkrétny tovar, za ktoré bol žalobca oprávnený vystaviť faktúry č. SI 54443 a č. S155583. Z dôvodu povahy a zložitosti tohto prípadu bol žalobcovi zaslaný list ministra č. 1703/2015-024 zo dňa 22.06.2015, ktorým v súlade s § 49 ods. 2 Správneho poriadku žalovaný oznámil žalobcovi predlženie lehoty pre vydanie rozhodnutia v správnom konaní o 60 dní. Žalovaný následne opakovane žiadal žalobcu (listom č. 16075/2015 zo dňa 6.06.2015, listom č. 16878/2015 zo dňa 07.07.2015 a listom č. 17574/2015 zo dňa 4.07.2015 o predloženie relevantných dokladov a poskytnutie súčinnosti v správnom konaní. Žalovaný reagoval na tieto žiadosti listami č. 16437/15 zo dňa 26.06.2015, . 16981/15 zo dňa 07.07.2015, č. 18719/15 zo dňa 27.07.2015, v ktorých okrem opakujúcich vyjadrení, týkajúcich sa danej veci uviedol, že zmluvu, na základe ktorej došlo k zabezpečovaniu vydávania letákov medzi ním a spoločnosťou framipek s.r.o. už žalovanému predložil a v liste č. 18719/15 zo dňa 27.07.2015 okrem opakujúcich sa vyjadrení týkajúcich sa verifikácie uplynutia 1/3 doby použiteľnosti dodal, že žalovaný kópiou Rámcovej zmluvy disponuje a inú osobitnú zmluvu týkajúcu sa vydávania predmetných letákov s účastníkom konania - spoločnosťou framipek s.r.o. neuzavrel. 19. Nakoľko bol žalovaný toho názoru, že žalobca dostatočne neobjasnil a nevyvrátil skutočnosti preukázané vykonanou kontrolou, opakovane vyzval žalobcu listom č. 18324/2015 zo dňa 31.07.2015 o poskytnutie informácií a zaslanie fotokópií dokladov, potrebných pre rozhodnutie v danej veci. Dňa 06.08.2015 žalovaný listom č. 19589/2015 zaslal žalobcovi oznámenie o ukončení dokazovania v správnom konaní, na čo reagoval žalobca listom č. 20018/15 zo dňa 07.08.2015 svojím vyjadrením. Dňa 24.08.2015 vydal žalovaný svoje Rozhodnutie č. 1703/2015-024, Z:20570/2015, ktorým rozhodol o uložení pokuty vo výške 225.200 € za správne delikty, špecifikované v bode I. citovaného rozhodnutia. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v určenej lehote rozklad spolu s návrhom na vylúčenie ministra z rozhodovania vo veci zo dňa 04.09.2015, doručený žalovanému dňa 09.09.2015. Po preskúmaní napadnutého prvostupňového rozhodnutia rozhodol minister pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky o podanom rozklade vydaním rozhodnutia č. 3286/2015-420 zo dňa 13.01.2016 tak, že podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku rozklad zamietol a rozhodnutie žalovaného č. 1703/2015-024, Z:20571/2015 zo dňa 24.08.2015 potvrdil. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 20.01.2016. V zákonom stanovenej lehote podal žalovaný dňa 03.02.2016 na KS Bratislava žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 3286/2015-420 zo dňa 13.01.2016 spolu s návrhom na odklad vykonateľnosti dňa. Žalovanému bola žaloba žalobcu doručená dňa 15.02.2016. 20. Žalovaný dôkladne preskúmal napadnuté rozhodnutie a dospel k záveru, že rozhodnutie č. 3286/2015-420 zo dňa 13.01.2016 bolo vydané na základe správneho právneho posúdenia, v konaní správny orgán prvého stupňa dostatočne zistil a preukázal skutkový stav, ktorý v napadnutom rozhodnutí takisto náležité odôvodnil, a teda napadnuté rozhodnutie je preskúmateľné, zrozumiteľné, dostatočne odôvodnené a v súlade s právnymi predpismi SR. Uvedené bolo dostatočne preukázané i v odôvodnení rozhodnutia č. 3286/2015-420 zo dňa 13.01.2016. Žalobcovi nehrozilo uloženie pokuty za porušenie § 4 ods. 4 písm. u) bod 2 zákona č. 362/2012 Z. z., keďže citované ustanovenie upravuje neprimerané podmienky v prípade predaja potraviny konečnému spotrebiteľovi odberateľom za nižšiu jednotkovú cenu, ako uhradil za dodávku toho istého druhu potraviny dodávateľovi okrem explicitne vymenovaných prípadov, z ktorých jedným je uplynutie % doby spotreby alebo doby minimálnej trvanlivosti. Povinnosťou žalobcu bolo v takom prípade umiestniť oddelene takýto výrobok a/alebo takýto výrobok označiť informáciou pre spotrebiteľa o blížiacom sa skončení doby spotreby, ktorá vyplýva zo zákona č. 152/1995 Z. z. o potravinách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 152/1995 Z. z."). Správne konanie vo veci uloženia pokuty za správne delikty bolo voči žalobcovi začaté z dôvodu porušenia zákona č. 362/2012 Z. z. a nie z dôvodu porušenia zákona č. 152/1995 Z. z. 21. Žalovaný bol ďalej toho názoru, že vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom neinkorporoval nové skutkové podstaty správnych deliktov, nakoľko v zmysle Ústavy SR nemá dostatok právomoci na takúto inkorporáciu či výklad. Poukázal na na názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR"), vyjadrený v Rozsudku NS SR č. 7Sžo/72/2014 zo dňa 28.01.2016, podľa ktorého „trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnvmi princípmi. Keďže čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd hovorí „o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia" je podľa názoru Najvyššieho súdu SR nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a v trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť. Napokon aj Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách, ktoré bolo schválené Výborom ministrov z 13. februára 1991 na 452. zasadnutí zástupcov ministrov, odporúča vládam členských štátov, aby sa vo svojom práve aj praxi riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto odporúčania. Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti tohto odporúčania, je v ňom uvedené, že sa vzťahuje na správne akty, ktorými sa ukladá postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami, či už ide o pokuty alebo iné opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú alebo inú povahu. Tieto druhy postihu sa považujú za správne sankcie. Ďalej okrem iného žalovaný uvádzal, že zákonná úprava je jednoznačná pokiaľ ide o konanie o trestných činoch, pretože podľa trestného zákona musí výrok presne označovať trestný čin, ktorého týka, o to nielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade i iných skutočností potrebných, by skutok nemohol byť zamenený s iným. U priestupkoch je obdobná právna úprava. Výrok rozhodnutia o priestupku musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času jeho spáchania, vyslovenie viny, druh a výmeru sankcie. Široká oblasť iných správnych deliktov 'ak takéto jednoznačné vymedzenie výroku rozhodnutia nemá. Odkazuje sa len na správny poriadok v § 47 ods. 2, podľa ktorého výrok rozhodnutia obsahuje rozhodnutie vo veci uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté, poprípade tiež zhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť plnenia, určí správny orgán na to lehotu." 22. V odôvodnení svojho rozhodnutia takto žalovaný riadne preukázal odôvodnenosť uloženia pokuty i hranice jej výšky žalobcovi, a tiež skutkovú, časovú i miestnu súvislosť žalobcom spáchaného správneho deliktu. Z podkladov pre vydanie napadnutého rozhodnutia bolo nepochybne preukázané, že žalobca v obchodnoprávnom vzťahu s dodávateľom - účastníkom konania framipek s.r.o. si dohodol neprimeranú podmienku v zmysle § 4 ods. 4 písm. t) zákona č. 362/2012 Z. z. tým, že dojednal zmluvnú pokutu, ktorej výška je zjavne neprimeraná s ohľadom na hodnotu význam porušenej zmluvnej povinnosti, ktorej splnenie je zabezpečené touto zmluvnou pokutou. Z bodu 5.4.3. Zmluvy vyplýva, že v prípade vád, ktoré budú zjavné pri dodaní tovaru, bude žalobca reklamovať vady tovaru na dodacom liste a na základe vlastného rozhodnutia je oprávnený uplatniť nároky zo zodpovednosti za vady, vrátane odmietnutia tovaru a jeho vrátenie dodávateľovi. Žalobca však nevyužil svoje právo na reklamovanie vád tovaru a po dobu deviatich mesiacov uvádzal podľa Zmluvy na trh tovar s vadami (podľa bodu 5.5.4 Zmluvy v spojení s bodom 5.5.2 Zmluvy). Žalobca teda mal možnosť výberu medzi uložením zmluvnej pokuty za porušenie zmluvnej povinnosti dodávateľa a odmietnutím prevzatia tovaru s vadami v zmysle Zmluvy, a teda účelovo uplatnil uloženie zmluvnej pokuty za porušenie zmluvnej povinnosti, z ktorej získal majetkový prospech. Čo sa týka legitimity dojednania ustanovení čl. V bodu 5.5.2 Zmluvy, v ktorej žalobca dohodol s účastníkom konania - so spoločnosťou framipek s.r.o. zmluvnú pokutu za neuvedenie dátumu výroby a doby použiteľnosti tovaru žalovaný poukazuje na spôsobe jej uplatnenia, ktorá nepochybne a preukázateľne vykazuje znaky neprimeranej podmienky ustanovené v § 4 ods. 4 písm. h) zákona č. 362/2012 Z. z. tým, že žalobca vyžadoval od spoločnosti framipek s.r.o. dodatočné peňažné plnenia po prevzatí potraviny a tiež tým, že vystavil jednu faktúru za opakované porušenie zmluvnej povinnosti týkajúcej sa viacerých dodávok tovaru až po uplynutí 9 mesiacov nasledujúcich po prvom porušení predmetnej zmluvnej povinnosti. V prípade žalobcom namietanej existencie závažného rizika uloženia pokuty za nedodržanie ustanovenia § 4 ods. 4 písm. u) zákona č. 362/2012 Z. z., ako aj nevyhnutnosti disponovať informáciou o dátume výroby bezprostredne po dodaní tovaru mal žalovaný za to, že žalobca neupozornil na porušenie povinnosti bez zbytočného odkladu. ale až po uplynutí deviatich mesiacov od prvého porušenia neuvedenia dátumu výroby dodávateľom. 23. Žalobca podľa žalovaného účelovo uplatnil zmluvnú pokutu v mesiaci december 2013, kedy bolo zrejmé, že dodávateľ nebude môcť vypovedať Zmluvu, keďže výpovedná doba bola zmluvne dohodnutá na dobu dvoch mesiacov ku koncu kalendárneho roka. Práve z tohto dôvodu sa platnosť Zmluvy predĺžila aj na nasledujúci kalendárny rok a takto účelovo uplatnenú zmluvnú pokutu zo strany žalobcu považoval sa neprimeranú, nakoľko o nárokovaní zaplatenia zmluvnej pokuty zo strany žalobcu môžeme hovoriť vtedy, ak by si žalobca uplatnil svoj nárok bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o porušení tejto povinnosti dodávateľom dozvedel. Pri vydávaní napadnutého rozhodnutia žalovaný skúmal všetky súvislosti, a teda i okolnosti, ktoré s výkonom práva v danom prípade súvisia, t. z. či sa nárok na zmluvnú pokutu neuplatňuje za takých okolností, ktoré odporujú zásadám poctivého obchodného styku. Na podporu tohto tvrdenia poukazujeme i na Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky č. 32 Odo 202/2006 zo dňa 28.05.2007, podľa ktorého citujem „....Nie je vylúčené konanie zmluvnej strany, ktorým vymáha zmluvnú pokutu, posudzovať ako rozporné so zásadami poctivého obchodného styku. Súd však musí hodnotiť toto konanie, a nie iné konanie (napr. právo na odstúpenie od zmluvy), a musí preskúmať všetky okolnosti tohto konania. Odoprieť ochranu možno len takej žiadosti, ktorá by opomínala zabezpečovací, sankčný a kompenzačný charakter inštitútu zmluvnej pokuty, nevychádzala by z jeho zmyslu, prípadne by ho dokonca zneužívala na poškodenie dlžníka. Zmluvná pokuta by sa napríklad účtovala v situácii, keď nemožno zrejmé, že záväzok nebude plnený, že zmluvnej pokute chýba je preventívna funkcia a nemožno očakávať, že bude plniť kompenzačnú funkciu." 24. Zákon č. 362/2012 Z. z. nadobudol platnosť vyhlásením v Zbierke zákonov dňa 27.11.2012 a účinnosť dňa 01.01.2013. V prechodnom období od 01.01.2013 do 28.02.2013 boli účastníci obchodnoprávneho vzťahu povinní vzájomne si zosúladiť existujúce zmluvy, na základe ktorých sa umiestňuje potravina na trh. Zároveň boli žalobca i dodávateľ (framipek, s.r.o) povinní od prvého dňa nadobudnutia účinnosti zákona č. 362/2012 Z. z. t.j. od 01.01.2013 upustiť od uplatňovania neprimeraných podmienok v súlade s ust. § 4 ods. až 4 zákona č. 362/2012 Z. z. Všetky faktúry, vystavené žalobcom v období od 01.01.2013 do 28.02.2013 boli vyhodnotené ako validné, porušujúce ustanovenia § 4 ods. 2 písm. í) zákona č. 362/2012 Z. z. K uplatneniu zákazu retroaktivity právnych noriem v tomto prípade nedošlo. Ustanovenie § 10 zákona č. 362/2012 Z. z. dáva priestor zmluvným stranám, aby zmluvy uzatvorené pred 01.01.2013 uviedli do súladu so zákonom č. 362/2012 Z. z. a v prípade, ak zmluva v prechodnom období obsahuje dohodnutú neprimeranú podmienku podľa ustanovenia § 4 ods. 2 až 4 zákona č. 362/2012 Z. z. žalovaný by nesankcionoval účastníkov vzťahu. Účel zákona č. 362/2012 Z. z. ale žalovaný videl v postihovaní uplatňovania neprimeraných podmienok, pri ktorých má jedna zmluvná strana neprimeraný prospech, a nie v samotnej dohode jednotlivých zmluvných strán tak, ako to prezentoval žalobca vo svojej žalobe. V prípadoch nejasností alebo nezrozumiteľností znenia ustanovenia právneho predpisu sa vo všeobecnosti uprednostňuje výklad „e ratione legis" pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Podstatou výkladu „e ratione legis" je predovšetkým skúmať, aký je úmysel zákonodarcu a aký je účel príslušného právneho predpisu. Z dôvodovej správy k zákonu č. 362/2012 Z. z. vyplýva, že: „Účelom zákona je upraviť posudzovanie, zamedzenie, kontrolu a konanie vo veciach uplatňovania neprimeraných obchodných podmienok v zmluvách medzi odberateľmi a dodávateľmi potravín." 25. Faktúry vystavené v období od 31.01.2013 do 28.02.2013 musia byť započítané do povoleného peňažného plnenia dodávateľa (3 %), keďže zákon i. 362/2012 Z.z. je účinný od 01.01.2013. Námietka žalobcu, že z prvostupňového rozhodnutia žalovaného nie je vôbec zrejmé, ako žalovaný dospel k číslu 2.488,23 EUR, 4.673,91 EUR alebo 1.916,86 EUR, resp. k akejkoľvek inej sume uvedenej na strane 18 prvostupňového rozhodnutia č. 1703/2015-024, Z:20570/2015 zo dňa 24.08.2015 je zavádzajúca a vágna, nakoľko zo samotného obsahu citovaného prvostupňového rozhodnutia jasne a zrozumiteľne vyplýva spôsob vyčíslenia jednotlivých súm. Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje na dôležitosť presnej aplikácie ustanovenia § 10 zákona č. 362/2012 Z. z., ktorú dostatočným spôsobom odôvodnil v rámci správnej úvahy pri vydávaní rozhodnutia v predmetnom správnom konaní. Podľa komentára prof. JUDr., DrSc. Petra Škultétyho k § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konám (ďalej len „správny poriadok"), zverejneného na stránke <http://www.epi.sk> je v plnej kompetencii správneho orgánu rozhodnúť o zadovážení a získaní dôkazných prostriedkov na zistenie skutkového stavu veci a zaobstaraní podkladov pre svoje rozhodntie, čo vyplýva i z jasnej formulácie daného ustanovenia: "správny orgán je povinný zistiť presne a úplne stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie." Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Dôkazné bremeno je práve na účastníkovi konania, ktorý je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe, ale ich vykonanie prislúcha správnemu orgánu. Pokiaľ žalobca v čase rozhodovania správneho orgánu disponoval dôkazmi, ktoré mohli mať vplyv na rozhodnutie č. 3286/2015-420 zo dňa 13.01.2016, resp. by relevantným spôsobom vyvrátili preukázané skutočnosti, ktoré boli podkladom na vydanie predmetného rozhodnutia, mal ich riadne a včas v priebehu správneho konania preukázať. 26. Pri každom správnom delikte, podstatou ktorého je uplatnenie zmluvnej pokuty je nutné okrem samotného inštitútu zmluvnej pokuty skúmať aj iné skutočnosti a okolnosti, ktoré vedu k uplatneniu zmluvnej pokuty, a to najmä naplnenie účelu zmluvnej pokuty, spôsob jej uplatnenia, úmyselného kumulovania a podobne. Žalovaný poukázal v tejto súvislosti na rozsudok NS ČR č. 32 Odo 202/2006 zo dňa 28.05.2007, v ktorom je dostatočne popísané skúmanie daných skutočností, a z ktorého jasne vyplýva, že nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v prípadoch, ktoré nespĺňajú podmienky vymedzené v judikáte. Po preskúmaní všetkých okolností a spôsobu konania, ktoré viedli žalobcu k uplatneniu zmluvnej pokuty dospel žalovaný k záveru, že išlo o porušenie ustanovenia § 4 ods. 4 písm. h) zákona č. 362/2012 Z. z., nakoľko žalobcom uplatnenú zmluvnú pokutu v zmysle vyššie citovaného judikátu žalovaný nemohol vyhodnotiť ako zmluvnú pokutu podľa § 4 ods. 4 písm. y) zákona č. 362/2012 Z. z., pretože nenapĺňalo jej zákonom ustanovené znaky, subsumujúce ju pod neprimeranú podmienku požadovania peňažného plnenia žalobcom po prevzatí potraviny. Usúdil, že účelom konania žalobcu bolo konanie skryté" pod inštitút zmluvnej pokuty a nie legitímne dohodnutá zmluvná pokuta v Zmluve, uzatvorenej so spoločnosťou framipek s.r.o. ako dodávateľom. Toto tvrdenie potvrdilo už samotné konanie žalobcu, ktorý neuplatňoval zmluvnú pokutu na všetky faktúry vystavené za dodávky tovarov. Správny delikt spáchaný žalobcom bol dostatočne špecifikovaný a dostatočne preukázaný s ohľadom na skutkovú, miestnu a časovú súvislosť spáchania tohto deliktu žalobcom. Žalobca mal počas celého správneho konania dostatočný priestor, i možnosť nahliadať do administratívneho spisu, čo však nevyužil. O procesnom postupe správneho orgánu ako i poskytnutiu priestoru pre jeho vyjadrenie sa k podkladom pred vydaním rozhodnutia žalovaného svedčí aj samotný originál administratívnych spisov. 27. Námietku týkajúcu sa predpojatosti prof. Ing. Ľubomíra Jahnátka, CSc., považoval za bezpredmetnú a neopodstatnenú. Nakoľko sa touto námietkou žalobca odvolával na rozklad a obsah listu "Oznámenie skutočnosti" zo dňa 05.12.2014, ktoré bolo žalobcovi zaslané dňa 05.12.2014 - t. j. ešte pred začiatkom správneho konania o uložení pokuty za správne delikty a odstránenie neprimeranej podmienky č. 1703/2015-024 a týkalo sa iných správnych konaní. Problematiku vylúčenia zamestnancov správnych orgánov alebo členov správny orgánov upravuje § 9 až § 13 Správneho poriadku, pričom tieto ustanovenia umožňujú vylúčenie len zamestnancov správnych orgánov alebo členov správnych orgánov. Pod §4 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácií ústrednej štátnej správy ministerstvo riadi a za jeho činnosť zodpovedá minister. Podľa § 61 ods. 2 Správneho poriadku má kompetenciu rozhodovať o rozkladoch proti rozhodnutiam ministerstva vedúci ústredného orgánu štátnej správy, teda v tomto prípad minister pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky. Z vyššie uvedeného vyplýva, že minister pôdohospodárstva a rozvoja vidiek Slovenskej republiky - prof. Ing. Ľubomír Jahnátek, CSc. ako vedúci ústredného orgánu štátnej správy má a v čase vydávania rozhodnutia aj mal postavenie správneho orgánu a teda nevystupuje/nevystupoval v pozícií pracovníka (zamestnanca) alebo člen: správneho orgánu. Zo stanovisko Konzultačného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pre aplikáciu Správneho poriadku c. 3 zo dňa 6.10.2003, publikovaného vo Vestníku vlády Slovenskej republiky, ročník 13, čiastka 7, vydaná 5.11.2003 vyplýva, že použitie ustanovení Správneho poriadku, ktoré sa týkajú príslušnosti na prijatie oznámenia o skutočnostiach nasvedčujúcich vylúčenie vedúceho ústredného orgánu štátnej správy a nadväzne na to príslušnosti na rozhodovanie o tom, či je takáto osoba vylúčená z konania nie je a z rovnakých dôvodov preto tieto skutočnosti ani nemôžu spôsobiť začatie konania vo veci. 28. Pri uložení výšky pokuty správny orgán v prvostupňovom rozhodnutí prihliadal tak na závažnosť protiprávneho konania, ako i na jeho následky a čas trvania. Dôvodom uloženia pokuty vo výške určenej vo výroku prvostupňového rozhodnutia je to, že identifikované porušenia zákona č. 362/2012 Z. z. boli takého charakteru, že spôsobili zneužitie ekonomického postavenia žalobcu na vnútornom trhu s potravinami z hľadiska štruktúry trhu a podielu odberateľa a dodávateľa na trhu, vyžadovaním jednostranne výhodných obchodných podmienok. Žalovaný pri určovaní výšky pokuty vychádzal i z toho, že žalobca sa dopustil viacerých správnych deliktov v obchodnom vzťahu s dodávateľom - spoločnosťou framipek s.r.o., pričom do úvahy bral i opakované páchanie správnych deliktov podľa zákona č. 362/2012 Z. z. v iných obchodných vzťahoch, v ktorých už boli takisto vydané právoplatné rozhodnutia, ktoré sú podľa našich dostupných informácií predmetom ďalších súdnych konaní, iniciovaných žalobcom. Pri určovaní výšky pokuty za porušenie ustanovení § 4 ods. 4 písm. f/ zákona č. 362/2012 Z. z. žalovaný vychádzal i z preukázanej skutočnosti, že žalobca z celkového počtu 684 kontrolovaných faktúr v 372 prípadoch nedodržal lehotu na úhradu kúpnej ceny podľa § 3 ods. 2 zákona č. 362/2012 Z. z., ktorá je najviac 30 dní odo dňa doručenia faktúry na základe riadne vystavenej faktúry, najneskôr 45 dní odo dňa dodania potraviny. Berúc do úvahy naplnenie účelu sankcie, predovšetkým zamedzenie opakovaného porušenia zákona č. 362/2012 Z. z. uložil žalovaný žalobcovi pokutu v takej výške, aby splnila represívny a výchovný účel udelenia pokuty a aby tak žalobcu v konečnom dôsledku motivovala konať výlučne v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi| SR. 29. Záverom žalovaný konštatoval, že napadnuté rozhodnutie č. 3286/2015-420 zo dňa 13.01.2016 bolo vydané v súlade s príslušnými právnymi predpismi národného a únijného práva, je zákonné, zrozumiteľné a riadne odôvodnené. Žalovaný neuvádza žiadne zásadne nové skutočnosti, ktoré by neboli obsahom napadnutého rozhodnutia. V správnom konaní sa riadil a postupoval v súlade so zákonmi a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi SR, dôkladne preskúmal všetky relevantné dôkazy, vyhodnotil ich, pričom s jednotlivými námietkami žalobcu sa v jednotlivých bodoch odôvodnenia svojho rozhodnutia riadne a dostatočne vysporiadal, čo dokazuje i samotné rozhodnutie. Pri posudzovaní žalobcom predložených podkladov napadnutého rozhodnutia postupoval v súlade tak s vnútroštátnym ako i medzinárodným právnym poriadkom, pričom dodržal zákonom stanovený postup v správnom konaní, žalobcovi bol v rámci správneho konania vytvorený a poskytnutý dostatočný priestor na uplatnenie jeho procesných práv, ním predloženými námietkami sa dostatočne zaoberal a následne i riadne vysporiadal, a to tak, že tieto neboli spôsobilé na to, aby žalovaný spochybnil správnosť vydaného rozhodnutia. Vzhľadom na vyššie uvedený skutkový a právny stav nepovažoval námietky žalobcu za dostatočne dôvodné pre zrušenie napadnutého rozhodnutia, nakoľko považoval rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ako i preskúmavané rozhodnutie o rozklade za vecne správne a vydané v súlade s platnou vnútroštátnou i medzinárodnou legislatívou. Závery prvostupňového, ako i druhostupňového správneho orgánu zodpovedajú zásadám logického myslenia, pričom podklady predložené pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym, zákonom stanoveným procesným postupom. III. Pojednávanie 30. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný § 9 ods. 1 SSP nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 SSP a rozhodol vo veci dňa 08.11.2017 v prítomnosti právneho zástupcov účastníkov konania rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil. 31. Zástupca žalobcu sa pred súdom pridržiaval na doterajšom právnom názore, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Výslovne uviedol ako príklad svojvôľu žalovaného pri výklade zákona č. 362/2012 Z. z., kedy správny orgán konštatoval porušenie § 4 ods. 4 písm. f/ cit. zákona a za správny delikt považoval dohodnutie lehoty splatnosti, ktorá bola dlhšia ako dovolená. Nesúhlasil s takouto interpretáciou zákona, nestotožnil sa s konštatovaním, že bola dohodnutá lehota splatnosti dlhšia a takýto výklad právnej normy konštatovaný v rozhodnutí bol podľa neho neprípustný. U žalobcu prebehla jedna kontrola, vyústením ktorej bolo 19 protokolov, následne bolo začatých 19 správnych konaní a 19 rozhodnutí o uložení pokuty. Pokiaľ ide o túto vec, žalobcovi bola uložená pokuta za 4 správne delikty vo výške 225.000 €, pričom však vo veci vedenej pod sp. zn. 2S/49/2016 to bolo vo výške 244.200 € za jeden delikt (§ 4 ods. 4 písm. h/). Na tomto je možné dokumentovať svojvôľu žalovaného pri určení výšky sankcie. Súhrnne bolo žalobcovi uložených viacero pokút vo výške cez 2.000.000 €. 32. Zástupca žalovaného považoval žalobu za nedôvodnú, pretože rozhodnutie vydané v prvom či druhom stupni bolo zákonné, skutkový stav bol dostatočne zistený a správne právne posúdený. Pokiaľ ide o množstvo administratívnych konaní správny orgán tak urobil z dôvodu, že žalobca zákon porušil voči viacerým subjektom, kde konanie bolo vždy samostatne vedené pri týchto účastníkoch zmlúv. Pri kontrole u žalobcu boli zistené viaceré porušenia, pričom správny orgán vo svojom rozhodnutí vymenoval tieto porušenia a nevybočil zo zákonných medzí skutkových podstát ustanovených právnym predpisom. Žalobca sa opakovane dopustil porušení zákona a správny orgán ukladal pokuty predovšetkým podľa tohto kritéria. V prípade príkladu, ktorý uviedol žalobca na pojednávaní nešlo o nesprávny výklad zákona. Ako vyplýva zo zistenej kontroly celkového množstva 684 faktúr bolo v 372 prípadoch zaznamenané porušenie lehoty splatnosti. V zmysle ust. § 3 ods. 2 zák. č. 362/2012 Z. z. je najdlhšia lehota splatnosti faktúry 30 dní odo dňa vystavenia a 45 dní od dodania tovaru. Vo všetkých prípadoch žalobca zvýhodnil sám seba, keď neuplatnil pri vadnom tovare možnosť sankcie ale urobil tak až po 9 mesiacoch, kedy nemala možnosť druhá strana zmluvy na to inak reagovať, napr. odstúpením od zmluvy. IV. Relevantné právne predpisy 33.Podľa § 3 ods. 1, ods. 2 zákona č. 362/2012 Z. z. o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch, ktorých predmetom sú potraviny, zmluva, na základe ktorej sa umiestňuje potravina na trh, musí obsahovať a) podmienky nákupu, b) určenie objemu a druhu potraviny umiestňovanej na trh a harmonogram plnenia s dohodnutou toleranciou, c) spôsob určenia kúpnej ceny, d) spôsob zníženia kúpnej ceny, e) lehotu na úhradu kúpnej ceny, f) druh služby súvisiacej s obchodnou spoluprácou pri ďalších marketingových aktivitách spojených s potravinou. Lehota na úhradu kúpnej ceny podľa odseku 1 písm. e) je najviac 30 dní odo dňa doručenia na základe riadne vystavenej faktúry, najneskôr však 45 dní odo dňa dodania potraviny; riadne vystavenou faktúrou je účtovný doklad obsahujúci náležitosti podľa osobitného predpisu, iné chyby a nesprávnosti neznamenajú, že nie je riadne vystavená. 34.Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 362/2012 Z. z., dohodnúť neprimeranú podmienku medzi odberateľom a dodávateľom sa zakazuje. 35.Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 362/2012 Z. z., neprimeranou podmienkou je peňažné plnenie alebo nepeňažné plnenie účastníka obchodného vzťahu za a) jeho zaradenie do registra dodávateľov u odberateľa, b) zaradenie potraviny dodávateľa do evidencie výrobkov predávaných odberateľom a úhradu za prevádzku elektronických zariadení, c) časovo obmedzené umiestnenie potraviny dodávateľa v prevádzkarni odberateľa, d) realizáciu obchodnej propagácie odberateľa, nákupu alebo investícií odberateľa hlavne v rámci obnovy prevádzkarní alebo v rámci rozširovania obchodnej siete odberateľa alebo na budovanie a prevádzku zúčtovacích alebo nákupných a logistických stredísk odberateľa, e) náhradu nižšieho zisku alebo nižšej marže odberateľa oproti plánovanému zisku alebo plánovanej marži odberateľa, f) propagačné akcie odberateľa bez toho, aby došlo k protiplneniu v rovnakej hodnote v prospech dodávateľa, g) vyšší ako plánovaný predaj potraviny dodávateľa, ako predpokladal odberateľ, so spätnou platnosťou, h) návštevy odberateľa u nových alebo perspektívnych dodávateľov, i) spotrebiteľský a trhový prieskum vykonávaný odberateľom. 36.Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 362/2012 Z. z., neprimeranou podmienkou je aj peňažné plnenie dodávateľa, ktorého celková suma je viac ako 3 % z ročných tržieb dodávateľa za potraviny dodané jednotlivému odberateľovi v kalendárnom roku, v ktorom došlo k peňažnému plneniu, a to za a) využitie distribučnej siete odberateľa, b) obchodné aktivity odberateľa zamerané na podporu predaja potraviny dodávateľa, najmä dary, bonusy, rabaty a skontá, c) obchodné aktivity odberateľa zamerané na podporu predaja potraviny umiestňovanej na trh a predávanej pod obchodnou značkou odberateľa, najmä dary, bonusy, rabaty a skontá, d) umiestnenie potraviny na určitom mieste v prevádzkarni odberateľa, e) služby poskytované treťou osobou zamerané na podporu predaja odberateľa a jeho propagáciu, f) dizajn súvisiaci s vonkajšou prezentáciou a zabalením. 37.Podľa § 4 ods. 4 písm. f/ zákona č. 362/2012 Z. z., za neprimeranú podmienku sa považuje aj nedodržanie lehoty podľa § 3 ods. 2 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2012/362/20130101>. 38.Podľa § 8 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona č. 362/2012 Z. z., správneho deliktu sa dopustí právnická osoba alebo fyzická osoba - podnikateľ, ktorá v obchodnom vzťahu dohodne vo svoj prospech neprimeranú podmienku uvedenú v § 4 ods. 2 až 4 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2012/362/20130101>. Ministerstvo uloží pokutu za správny delikt od 1 000 eur do 300 000 eur. 39.Podľa § 10 zákona č. 362/2012 Z. z., ak zmluva uzavretá pred 1. januárom 2013 nespĺňa podmienky podľa tohto zákona, dodávateľ a odberateľ sú povinní ju uviesť do súladu s ním najneskôr do 28. februára 2013. V. Posúdenie veci správnym súdom 40. V prípade tzv. vertikálnych administratívnoprávnych vzťahov, v ktorých orgány verejnej správy vystupujú voči účastníkom administratívneho konania v štátno-mocenskom postavení, teda rozhodujú o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb, tento mocenský prvok a nerovnomerné postavenie je vyvažovaný možnosťou dovolávať sa ochrany práv v správnom súdnictve. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu je v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Výrok rozhodnutia o postihu za iný správny delikt musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade aj uvedenie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený iným. Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie zákona o správnom konaní (§ 47 ods. 2 správneho poriadku). 41. Správny delikt nie je v slovenskom práve definovaný. Ide o početnú skupinu činov, ktoré majú spoločné, že ide o protiprávne konanie, ktorého znaky sú uvedené v zákone, za ktoré orgán verejnej správy, resp. správny orgán ukladá sankcie ustanovené administratívno-právnou formou. Tresty, resp. sankcie v správnom práve plnia represívnu funkciu a zároveň funkciu individuálnej a generálnej prevencie. Orgán verejnej správy je povinný prejednať zásadne každý správny delikt, o ktorom sa dozvie (princíp legality). Výnimkou princípu legality je napríklad prejednanie tzv. návrhových deliktov, keď sa ponecháva na úvahu poškodeného, či navrhne začatie správneho konania alebo vezme svoj návrh späť. Ďalšou výnimkou je prejednávanie správnych poriadkových deliktov. Deliktuálna spôsobilosť právnickej osoby sa spája s jej vznikom a existenciou. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že podľa Poverenia č. 15/2014 na vykonanie kontroly zo dňa 11.02.2014 č. j. 1998/2014-020 bola zamestnancami Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR konaná kontrola za účelom dodržiavania ustanovení zákona č. 362/2012 Z. z. o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch, ktorých predmetom sú potraviny u kontrolovaného subjektu (žalobcu). Predmetom kontroly bolo dodržiavanie ust. Zákona o neprimeraných podmienkach, a to najmä § 4 ods. 4 písm. f/, § 4 ods. 4 písm. s/, § 4 ods. 4 písm. t/ § 4 ods. 4 písm. y/ a § 4 ods. 4 písm. z/. Kontrolovaným obdobím boli roky 2013 a 2014. Dátum začatia kontroly bol stanovený na 14.02.2014. V súvislosti s touto kontrolou - vykonanou na základe Poverenia č. 15/2014 - žalobca dôvodne namietal, že žalovaný správny orgán nesprávne právne posúdil vec, keď mu doručil celkovo 19 protokolov o výsledkoch kontroly a následne viac ako pätnásť oznámení o začatí správneho konania, v nadväznosti na relevantný počet dodávateľov žalobcu. Bolo teda evidentné, že správny orgán pri súbehu správnych deliktov neaplikoval tzv. „absorpčnú zásadu“. Na rozdiel od Trestného zákona, právne predpisy, ktoré zakotvujú skutkové podstaty správnych deliktov neupravujú postup správnych orgánov pri postihu za súbeh viacerých deliktov. Pri súbehu viacerých správnych deliktov (viacčinný súbeh) pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné použiť “analogiae legis” tzv. absorpčnú zásadu. Jej podstata tkvie v absorpcii sadzieb (teda prísnejší trest pohlcuje miernejší). Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom určeným pre najťažší z nich, čo pri rovnakých sadzbách pokút znamená, že správny orgán posúdi závažnosť deliktu a úhrnný trest uloží podľa sadzby za najzávažnejší z týchto deliktov (závažnosť pritom treba posudzovať predovšetkým s ohľadom na charakter individuálneho objektu deliktu, čiže záujem, proti ktorému delikt smeruje a ku ktorému je ochrana právnym predpisom určená). Na základe analógie teda v danom prípade treba aplikovať pravidlá pre ukladanie úhrnného trestu, t.j. správny orgán uloží za viaceré delikty sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný /rozsudok NS SR 8Sžo/28/2007 z 6.marca 2008/. 42. Vychádzajúc z čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru, z Odporúčania výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách schváleného Výborom ministrov 13. februára 1991 (ďalej aj „odporúčanie o správnych sankciách“) ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976) Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej dnes už ustálenej judikatúre opakovane vyslovil názor, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 odporúčania o správnych sankciách, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77)31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. Nemožno pritom opomenúť, že hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a správnymi deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi /rozsudok NS SR 5Sžf/1/2013, resp. rozsudok NS SR 2Sžo/2/2012/. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky / napr. spis. zn. 3Sž/68/2004, spis. zn.3Sž/85/2007, spis. zn. 8Sžo/28/2007, spis. zn. 8Sžo/147/2008, spis. zn. 2Sžf/9/2010, spis. zn. 2Sžf/44/2011, spis. zn. 5Sž/21/2010/ je jednotná v tom, že tieto princípy sa v správnom trestaní v plnom rozsahu aplikujú, a že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Na vyššie uvedené závery správneho súdu nadväzuje aj dôvodná námietka žalobcu týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia a následného odôvodnenia uloženia výšky pokuty v rozhodnutiach správnych orgánov, ktoré ako správny súd uviedol - mali aplikovať pravidlo pre ukladanie úhrnného trestu. Správny orgán mal preto pri súbehu správnych deliktov uložiť za viaceré delikty sankciu podľa ustanovení cit. zákona vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný. Správne orgány rovnako postupovali nesprávne, ak kumulatívne sankcionovali žalobcu podľa počtu dotknutých dodávateľov. Rovnako bolo právne irelevantné zdôvodnenie žalovaného v napadnutom rozhodnutí, že postihoval druhovo odlišné správne delikty. Rozhodnutia správnych orgánov o uložení sankcie za súbeh správnych deliktov boli v rozpore so základnými princípmi správneho trestania. Išlo tak o podstatnú vadu konania, ktorá mala vplyv na zákonnosť vydaných rozhodnutí. 43. Z hmotnoprávneho hľadiska správne orgány nesprávne interpretovali aj transpozičné ustanovenie § 10 Zákona o neprimeraných podmienkach, ktorý dodávateľovi a odberateľovi ukladá povinnosť uviesť zmluvu uzavretú pred nadobudnutím účinnosti zákona do súladu s ním najneskôr do 28.02.2013. Správny súd konštatuje, že správne orgány pri interpretácii dotknutého ustanovenia zvolili extenzívny výklad, kde pod normatívne pôsobenie tohto zákonného ustanovenia svojou interpretáciou podradili aj inú situáciu - povinnosť dodávateľa a odberateľa zdržať sa konania v zmysle platnej zmluvy. Ak by mal zákonodarca záujem sankcionovať protiprávnosť nadobudnutím účinnosti predmetného zákona, nezakomponoval by do jeho znenia tzv. prechodné ustanovenie, ktoré by umožnilo zmluvným stranám uviesť svoje zmluvné práva a povinnosti do súladu s ním. Inak by transpozičné ustanovenie nemalo právne opodstatnenie. V dôsledku nesprávnej interpretácie daného ustanovenia, správne orgány nesprávne právne posúdili a aplikovali ust. § 4 ods. 3 písm. b/ zákona č. 362/2012 Z. z. Z odôvodnení napadnutých rozhodnutá totiž vyplýva, že správne orgány vôbec nerozlišovali hodnotu faktúr, ktoré boli vystavené do 28.02.2013 a teda či pri odpočítaní ich hodnoty došlo k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 4 ods. 3 písm. b/ cit. zákona. Správne orgány mali pritom dôsledne rozlišovať zmluvnú dokumentáciu uzavretú medzi dodávateľom a odberateľom, ich časovú pôsobnosť a na to nadväzujúcu úpravu ich vzájomných práv a povinností. Uvedené platí aj na skutkovú podstatu správneho deliktu upravenú v § 4 ods. 2 písm. f/ zákona č. 362/2012 Z. z. 44. Aktuálne je zmluvná pokuta jedným z najčastejšie využívaných zabezpečovacích prostriedkov, najmä v oblasti obchodného práva, čo kladie na zmluvné strany zvýšenú požiadavku dbať nato, aby dohoda o zmluvnej pokute mala všetky náležitosti vyžadované právnym poriadkom, najmä, aby v tejto dohode správne vymedzili povinnosť, ktorá má byť touto zmluvnou pokutou zabezpečená a nevystavovali sa riziku, že súd v konaní rozhodne o jej neplatnosti. Zmluvná pokuta - označovaná aj ako konvenčná pokuta je dohoda dvoch strán. Zväčša ide o dohodu o peňažnej sume (do úvahy prichádza aj iné ako peňažné plnenie), ktorú je ten, kto zmluvnú povinnosť porušil povinný na základe dohody zaplatiť oprávnenému bez ohľadu na to, či oprávnenému vznikla alebo nevznikla škoda. Zmluvná pokuta takto predstavuje osobitný zabezpečovací inštitút hmotného práva. Ustanovenie § 4 Zákona o neprimeraných podmienkach vymedzuje skutkové podstaty neprimeraných podmienok, ktoré budú v obchodnom vzťahu medzi odberateľom a dodávateľom potravín zakázané. Ide o taxatívny výpočet. V zmysle § 4 ods. 4 písm. t/ cit. zákona, za neprimeranú zmluvnú podmienku sa považuje dojednanie zmluvnej pokuty, ktorej výška je zjavne neprimeraná s ohľadom na hodnotu a význam porušenej zmluvnej povinnosti, ktorej splnenie je zabezpečené touto zmluvnou pokutou. Zákonodarca takto zveril posudzovanie súkromnoprávnych vzťahov pod právomoc správnych orgánov. Nie je možné však akceptovať výklad žalovaného, ktorým subsumoval výkon práva žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty pod legálnu definíciu peňažného plnenia podľa § 2 písm. d/ Zákona o neprimeraných podmienkach, podľa ktorého sa na účely tohto zákona rozumie peňažným plnením platba poskytnutá dodávateľom alebo odberateľom súvisiaca s dodaním potraviny vrátane platby na obchodné aktivity odberateľa potraviny, najmä zľavy, dary, bonusy, rabaty, skontá. 45. Ustanovenie § 3 ods. 2 zákona č. 362/2012 Z. z. upravuje formálne náležitosti zmluvy v obchodných vzťahoch. Účelom zákona teda je, aby zmluvy, na základe ktorej sa umiestňujú potraviny na trh, obsahovali presne stanovenú lehotu na úhradu kúpnej ceny. Zákon výslovne zakazuje dohodnúť neprimeranú podmienku. Z dôvodov uvádzaných v napadnutých rozhodnutiach však jednoznačne vyplýva, že správny orgán sankcionoval žalobcu za omeškanie pri plnení si svojho peňažného záväzku. Žalovaný preto nesprávne postupoval pri aplikácii ustanovenia § 4 ods. 4 písmeno f/ cit. zákona, ktorý za neprimeranú podmienku považuje aj prípad, ak nie je dodržaná lehota podľa § 3 ods. 2 obsiahnutá v zmluve. Za opodstatnenú námietku žalobcu považoval súd, že týmto postupom správnych orgánom došlo k výraznému narušeniu vyváženosti súkromnoprávnych vzťahov. Správny súd dodáva, že extenzívnym výkladom správne orgány prevzali na seba kompetenciu civilných súdov pri posudzovaní porušenia obsahu záväzkov zo strany zmluvných subjektov. 46. Za nedôvodnú vyhodnotil správny súd námietku zaujatosti žalobcu voči ministrovi ústredného orgánu štátnej správy, ktorý podľa § 4 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy riadi ministerstvo a zodpovedá za jeho činnosť. Ústredné orgány štátnej správy završujú organizačnú sústavu orgánov štátnej správy. Z toho dôvodu pri rozhodovaní týchto orgánov o individuálnych právach a povinnostiach neexistuje inštančne vyšší orgán, ktorý by mohol rozhodovať o riadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam uvedených orgánov. Preto správny poriadok upravuje špecifickú formu riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej správy - rozklad. Oproti odvolaniu je pre tento opravný prostriedok charakteristické, že sa pri ňom neuplatňuje devolutívny účinok odvolania, t. j. oprávnenie rozhodnúť o odvolaní neprechádza po vertikálnej línii na nadriadený správny orgán najbližšie vyššieho stupňa. Kompetenciu rozhodovať o rozklade správny poriadok zveruje vedúcemu ústredného orgánu štátnej správy. Podľa povahy môže ísť o ministra, predsedu iného ústredného orgánu štátnej správy a pod. Vo všetkých prípadoch v podstate ide o osobitný prípad funkčnej príslušnosti, pretože rozhodovanie v prvom i druhom stupni sa uskutočňuje na správnom orgáne toho istého stupňa. Minister pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR mal v čase vydania napadnutého rozhodnutia postavenie správneho orgánu, nie pozíciu pracovníka, resp. zamestnanca správneho orgánu, preto nie je možné aplikovať ust. § 11 Správneho poriadku upravujúce predpojatosť zamestnanca správneho orgánu. 47. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd podľa § 191 ods. 1/ písm. c/, d/ a f/ rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom viazaný vysloveným právnym názorom súdu v tomto rozsudku, bude postupovať v naznačenom smere. 48. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP. Prihliadol pritom na skutočnosť, že žalobca mal v konaní plný úspech. 48.Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).