Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 12C/2/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016201711 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Krišková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1016201711.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a JUDr. Ľubice Břouškovej v právnej veci žalobcu: Spolok právnej ochrany spotrebiteľa (SPOS), Čajakova č. 1, 040 01 Košice, IČO: 42 244 552, zast. JUDr. Vladimír Stanko, advokát, Obrody č. 25, 040 11 Košice, proti žalovanému: Centrálny depozitár cenných papierov SR, a.s., ul. 29. augusta 1/A, 814 80 Bratislava, IČO: 31 338 976, zast. Právne centrum s.r.o., sídlo: Mýtna 42, 811 05 Bratislava, IČO: 36 698 873, v konaní o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach, takto r o z h o d o l : Súd žalobu zamieta. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne samostatným uznesením súdny úradník po právoplatnosti tohto rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca sa žalobou podanou na Krajskom súde v Bratislave dňa 14.09.2016 domáhal, aby súd určil, že obchodná praktika žalovaného spočívajúca vo fakturovaní a vymáhaní odmeny za vedenie účtu majiteľa zaknihovaných cenných papierov bez zmluvného pristúpenia majiteľa zaknihovaných cenných papierov k prevádzkovému poriadku žalovaného je nekalá, nakoľko nebola dohodnutá individuálne a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán ku škode spotrebiteľa. Ďalej sa domáhal, aby súd určil, že obchodná praktika - reklama realizovaná žalovaným v RTVS a na internetovej stránke www.akciebezhodnoty.sk <http://www.akciebezhodnoty.sk> vyzývajúca majiteľov zaknihovaných cenných papierov a ich príbuzných na prevod cenných papierov s tým, že ak prevedú cenné papiere nebudú platiť poplatky a majú možnosť získať výhru je klamlivá a môže ovplyvniť majiteľov zaknihovaných cenných papierov a ich príbuzných, ich ekonomické správanie, pričom ich môžu poškodiť, je nekalá. 2. Žalobu odôvodnil tým, že pri abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach zistil, že žalovaný fakturuje a vymáha „poplatky“ za vedenie účtov majiteľov zaknihovaných cenných papierov, a to bez zmluvného pristúpenia majiteľov zaknihovaných cenných papierov k prevádzkovému poriadku žalovaného. Poukázal na to, že Centrálny depozitár cenných papierov vo svojej činnosti kontinuálne nadviazal na činnosť predošlého Strediska cenných papierov SR, a. s., ktoré podľa § 58 ods. 1 zákona č. 600/1992 Z.z. o cenných papieroch malo povinnosť zriadiť účet každému, kto sa stane majiteľom zaknihovaného cenného papiera na základe privatizácie s použitím investičných kupónov vykonanej podľa osobitných predpisov. Predpokladom pre spoplatnenie vedenia účtu je podanie príkazu na zriadenie účtu na expozitúre centrálneho depozitára (jednostranný právny úkon) a následne spísanie Zmluvy o zriadení a vedení účtu majiteľa zaknihovaných cenných papierov (dvojstranný právny úkon). Ak teda majitelia účtov cenných papierov neprejavili vôľu smerujúcu k zriadeniu účtu v depozitári cenných papierov, s ktorými právny poriadok spája vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností účastníkov právneho vzťahu, teda aj povinnosti platiť odmenu za vedenie účtu a neuzavreli ani zmluvu o zriadení a vedení účtu majiteľa zaknihovaných cenných papierov, platí, že účet, ktorý bol zariadený zo zákona, je bezodplatný. Účty majiteľov cenných papierov boli zriadené podľa § 58 ods. 1 zákona č. 600/1992 Z.z. o cenných papieroch, a to bezodplatne, preto ak majiteľ účtu nepristúpil zmluvne k prevádzkovému poriadku, pre majiteľa účtu cenných papierov sa prevádzkový poriadok nestal záväzným. Žalobca má za to, že nárok na bezodplatné vedenie účtu majiteľa cenných papierov zostal vzhľadom na ust. § 173p ods. 1 a § 173r ods. 1 ZoCp zachovaný. 3. Žalobca tvrdí, že určenie výšky odmeny za vedenie účtu majiteľa cenných papierov je v rozpore s dobrými mravmi, ktoré vyžaduje pri výkone práv § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. z 9. mája 2007 o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Podľa žalobcu žalovaný neprináša majiteľom účtov cenných papierov žiadnu pridanú hodnotu a za odmenu za vedenie účtov neposkytuje žiadne služby. Vo vzťahu vlastník účtu a depozitár sa prejavuje výrazná nerovnosť zmluvných strán a v tomto vzťahu absentuje aj zmluvná sloboda. Žalobca má preto za to, že povinnosť platiť odmenu za vedenie účtu majiteľa zaknihovaných cenných papierov nemá zmluvný charakter, a žalovaný by preto mohol vyberať „odmenu'' za vedenie účtu majiteľa cenných papierov len ako poplatok stanovený zákonom. 4. Žalobca má za to, že „takzvaný záväzkový vzťah“ ktorý podľa názoru žalobcu vznikol podľa Občianskeho zákonníka obsahuje neprimerané zmluvné podmienky, kde spotrebiteľ predtým, ako mu štát vytvoril účet majiteľa cenných papierov „grátis“ nemohol počítať s tým, že vedenie účtu majiteľa cenných papierov bude spoplatnené. Konaním žalovaného sú preto naplnené klamlivé obchodné praktiky vymedzené v prílohe I smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných praktikách“) (Ú. V. EÚ L 149, s. 22) pod názvom „OBCHODNÉ PRAKTIKY, KTORÉ SA ZA KAŽDÝCH OKOLNOSTÍ POVAŽUJÚ ZA NEKALÉ“ Žalobca má za to, že žalovaný vymáha „poplatky“ za vedenie účtov majiteľov zaknihovaných cenných papierov bez individuálneho uzatvorenia zmlúv s jednotlivými majiteľmi cenných papierov a ukladá povinnosti bez právneho dôvodu. 5. K nekalej obchodnej praktike uviedol, že obchodnou praktikou je konanie, opomenutie konania, spôsob správania alebo vyjadrovania, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu predávajúceho, priamo spojené s propagáciou, ponukou, predajom a dodaním výrobku spotrebiteľovi. Obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom, vrátane celkového prevedenia, uvádza do omylu alebo je spôsobilá uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa, a to aj keď je táto informácia vecne správna vo vzťahu k jednému alebo viacerým nasledujúcim prvkom, pričom v obidvoch prípadoch zapríčiňuje alebo je spôsobilá zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil. Žalobca má za to, že obchodná praktika žalovaného je klamlivá, nakoľko obsahuje nesprávne informácie o povinnosti platiť poplatky, pričom sa jedná o odmenu, aj celkové prevedenie postupu žalovaného, uvádza do omylu alebo je spôsobilé uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa - majiteľa účtu zaknihovaných cenných papierov, ktorý dôsledku tohto omylu prevedie zo svojho účtu aj akcie väčšej hodnoty a tým si spôsobiť škodu. 6. Ku klamlivej reklame uviedol, že podľa článku 2 Smernice rady z 10. septembra 1984 o klamlivej a porovnávacej reklame sa „klamlivou reklamou“ rozumie každá reklama, ktorá akýmkoľvek spôsobom, vrátane predvedenia, klame alebo pravdepodobne môže klamať osoby, ktorým je určená alebo ktoré zasiahne, a ktorá pre svoj klamlivý charakter pravdepodobne ovplyvní ich ekonomické správanie, alebo ktorá z týchto dôvodov poškodí alebo môže poškodiť iného súťažiteľa. Z masovokomunikačných prostriedkov, a to najmä z vysielania RTVS vyplýva, že žalovaný vyzýval majiteľov cenných papierov a ich deti k tomu, aby bezplatne prevádzali akcie na štát. Nekalá praktika v danom prípade spočíva v tom, že žalovaný nepravdivými tvrdeniami v masovo oznamovacích prostriedkoch vyzýva majiteľov účtov cenných papierov, aby previedli akcie na Fond národného majetku z dôvodu, že ak akcie neprevedú, budú platiť poplatky za vedenie účtov. Zároveň žalovaný uvádza nepravdivé tvrdenie a vytvára dojem, že majiteľ účtu zaknihovaných cenných papierov bude platiť poplatky, pričom žalovaný nie je oprávnený poplatky vyrubovať, a tak priviesť majiteľov cenných papierov a ich potomkov k prevodu cenných papierov. Žalobca má za to, že uvedené praktiky žalovaného podstatne narušili ekonomické správanie majiteľov účtov cenných papierov, ktorí pod nátlakom reklamných spotov najmä v Slovenskom rozhlase, previedli na Fond národného majetku akcie, pričom viacerí majitelia previedli aj akcie vo vysokej trhovej hodnote. 7. K žalobe sa vyjadril žalovaný písomným podaním doručeným súdu dňa 26.10.2016. Uviedol, že považuje žalobu v celom rozsahu za nedôvodnú a namieta proti tvrdeniam žalobcu o údajných nekalých a klamlivých obchodných praktikách žalovaného. Vzniesol námietku nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu na podanie žaloby o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach ako aj námietku nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného. Má za to, že vzťah medzi žalovaným a majiteľmi účtov cenných papierov nevznikol na zmluvnom, ale zákonnom základe, a teda nedošlo k uzatvoreniu ani plneniu žiadnej zmluvy, nie je možné v zmysle ustanovenia § 290 Civilného sporového poriadku definovať tento spor ako spotrebiteľský spor. 8. Poukázal na to, že prechodným ustanovením § 164a ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej iba zákon o CP) sa účty majiteľov cenných papierov, vedené bezplatne podľa zákona č. 600/1992, ex lege (priamo zo zákona, bez potreby uzavretia zmluvy alebo vykonania iného právneho úkonu) zmenili (transformovali) na účty vedené podľa zákona o CP, pričom zákon o CP oprávňuje žalovaného viesť predmetné účty odplatne. Toto tvrdenie potvrdzuje aj ustanovenie § 99 ods. 8 zákona o CP, ktoré oprávňuje žalovaného spoplatňovať všetky činnosti uvedené v povolení, vydanom žalovanému Úradom pre finančný trh. Cenník žalovaného je vyhotovovaný v zmysle platných stanov spoločnosti žalovaného a postupom podľa prevádzkového poriadku schváleného Národnou bankou Slovenska právoplatným rozhodnutím, a to z dôvodu, že výlučne Národná banka Slovenska je podľa zákona o CP orgánom dohľadu nad činnosťou žalovaného ako centrálneho depozitára. Napriek tomu, že cena služby, ktorej platenie majiteľmi účtov cenných papierov žalobca v celom rozsahu rozporuje, nie je určovaná dohodou účastníkov záväzkovo- právneho vzťahu, táto sa považuje za právne záväznú pre všetky právnické aj fyzické osoby, ktorým žalovaný ako centrálny depozitár zriadil účty majiteľov cenných papierov, keďže ide o postup určený zákonom a zároveň o postup realizovaný žalovaným zákonom určeným a predpokladaným spôsobom. 9. Žalovaný uviedol, že právny vzťah medzi majiteľom účtu cenných papierov a žalovaným ako centrálnym depozitárom vznikol zo zákona. Žalovanému vznikla zo zákona č. 600/1992 povinnosť zriadiť majiteľovi zaknihovaných cenných papierov na základe privatizácie účet majiteľa cenných papierov. Zákon o CP stanovil, že evidencia takéhoto účtu majiteľa cenných papierov je odplatná, pričom to platí aj pre účty zriadené pred účinnosťou zákona o CP. Určenie výšky odplaty žalovaného za vedenie účtu majiteľa cenných papierov je v súlade so zákonom o CP. Žalovaný ako centrálny depozitár prináša majiteľom cenných papierov službu a za odplatu za vedenie účtu poskytuje majiteľom protiplnenie vo forme služby - vedenie účtu. Tento záväzkovo-právny vzťah medzi majiteľom účtu cenných papierov a žalovaným je priamo v ustanovení zákona o CP, ktorým bol zriadený, podriadený pod ustanovenia Obchodného zákonníka. 10. Zdôraznil, že konanie žalovaného nenapĺňa legálnu definíciu obchodnej praktiky a že právny vzťah medzi majiteľom účtu cenných papierov a žalovaným nie je zmluvným vzťahom, ktorú žalobca ignoruje a prehliada v celom texte svojej žaloby. Majitelia účtov zaknihovaných cenných papierov nenapĺňajú legálnu definíciu pojmu spotrebiteľa. Právo žalovaného na odplatu za jeho činnosti centrálneho depozitára vyplýva z ustanovenia § 99 ods. 8 zákona o CP, ktorý je právnym titulom na vystavenie faktúry za odplatu žalovaného za vedenie účtu majiteľa zaknihovaných cenných papierov. 11. K tvrdeniam žalobcu o údajných nekalých praktikách žalovaného týkajúcich sa postupu pri bezodplatných prevodoch cenných papierov uviedol, že ponuka žalovaného nebola klamlivá, nakoľko neobsahovala nesprávne informácie, ani nebola nepravdivá, ani žiadnym spôsobom, vrátane celkového prevedenia, nemohla uviesť, ani nebola spôsobilá uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa. V každom jednotlivom prípade prevodu cenných papierov na Fond národného majetku, resp. na spoločnosť MH Manažment, a. s., šlo výlučne o slobodné rozhodnutie majiteľa cenných papierov (po jeho posúdení a vyhodnotení stavu), či považuje cenné papiere, ktorých je majiteľom, za bezcenné a či o ne má alebo nemá záujem. Žalovaný nijakým spôsobom neovplyvňoval majiteľov cenných papierov pri ich rozhodovaní. 12. K samotnému konaniu o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach uviedol, že predmetom žaloby zo dňa 10.09.2016 nie je spotrebiteľská vec, nakoľko nebola naplnená legálna definícia dodávateľa a spotrebiteľa. Vzhľadom k tomu, že vzťah medzi žalovaným a majiteľmi účtov cenných papierov nevznikol na zmluvnom základe ale zákonnom, a teda nedošlo k uzatvoreniu ani plneniu na základe zmluvy, nie je možné podľa § 290 CSP definovať tento spor ako spotrebiteľský. Vzhľadom na uvedené navrhuje žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 13. K písomnému vyjadreniu žalovaného zaslal dňa 27.12.2016 písomné stanovisko žalobca. Uviedol, že tvrdenie žalovaného, že vzťah medzi žalovaným a majiteľom cenných papierov nemožno definovať ako spotrebiteľský spor, je priamo vyvrátené závermi Ústavného súdu SR uverejnené v náleze sp. zn. PI. ÚS17/2014-32. Ústavný súd interpretoval vo svojej judikatúre čl. 123 ústavy, keď uviedol, že vláda ani ministerstvá a iné orgány štátnej správy nemôžu vydať všeobecne záväzný právny predpis upravujúci spoločenské vzťahy, ktoré národná rada neupravila zákonom. Žalobca má za to, že žalovaný ukladá povinnosti majiteľom účtov cenných papierov, o ktorých nemožno vyhlásiť, že by boli ukladané zákonom alebo na základe zákona, čím sa dostávajú do kontradikcie s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy. Žalovaný pri prijatí cenníka služieb nekonal spôsobom, ktorý ustanoví zákon, teda nekonal v súlade s princípom legality vyjadreným v čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý tvorí integrálnu súčasť princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Aplikáciou interného predpisu žalovaného - cenníka služieb „na majiteľov účtov cenných papierov, ktorí nepristúpili k prevádzkovému poriadku“ žalovaného, dochádza k odčerpaniu časti majetku majiteľov cenných papierov, ktorí nemajú uzatvorenú zmluvu o pristúpení k prevádzkovému poriadku žalovaného, čím dochádza k neústavnému zásahu do základného práva majiteľov účtov cenných papierov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Z uvedených dôvodov navrhuje žalobca žalobe v plnom rozsahu vyhovieť. 14. K vyjadreniu žalobcu zaslal dňa 29.03.2017 žalovaný písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že sa pridržiava svojho vyjadrenia k žalobe a má za to, že žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 27.12.2016 nijakým spôsobom vecne nespochybnil obranu a argumentáciu žalovaného. Argumentácia žalobcu citáciou dvoch nálezov Ústavného súdu SR nie je dôvodná, nakoľko sa nevzťahujú na prejednávanú právnu vec a ani skutkovo, ani právne nesúvisia s predmetom tohto súdneho konania. Z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.06.2016 sp. zn. PL. ÚS 17/2014-132, vyplýva, že sa týka práv a nárokov výrobcov elektriny (ktorí majú právne postavenie podnikateľov podľa Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. a ochrany ich vlastníckeho práva a práva na podnikanie), a teda že predmetný nález sa vôbec netýka ani ochrany postavenia a práv spotrebiteľov. Z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.12.2014, sp. zn. PL ÚS 10/2013, vyplýva, že sa týka právnej úpravy povinného očkovania prevencie a kontroly prenosných ochorení, a teda že predmetný nález sa netýka ochrany postavenia a práv spotrebiteľov. Poukázal na to, že všeobecné súdy Slovenskej republiky v súdnych konaniach o zaplatenie poplatkov za vedenie účtov majiteľov cenných papierov s príslušenstvom uznali právny nárok žalovaného na zaplatenie odplaty, a spôsob určenia poplatku ani v jednom prípade nevyhodnotili ako neplatný ako rozporný, resp. nesúladný s Ústavou Slovenskej republiky, so zákonom o CP alebo s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi. Považuje za preukázané, že právnym titulom (dôvodom), na základe ktorého si žalovaný uplatňuje od majiteľov účtov zaknihovaných cenných papierov odplatu, nie je zmluva podľa ustanovenia §§ 43 a nasl. Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením §§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka (tzv. spotrebiteľská zmluva), ale zákon o CP. Zákon č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch a neskôr zákon č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch stanovili aplikáciu Obchodného zákonníka na všetky vzájomné práva a nároky, povinnosti a záväzky a na všetky otázky, ktoré neupravuje zákon č. 600/1992, resp. ktoré neupravuje zákon o CP. Zákon o CP priznal žalovanému právo na odplatu, ktoré si mohol alebo nemusel uplatniť, ide teda o postup žalovaného v súlade so zákonom. Žalované nároky žalobcu považuje žalovaný za nepreukázané, a preto žiada, aby Krajský súd v Bratislave po vykonaní potrebného dokazovania žalobu zamietol. 15. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a kauzálne príslušný na konanie v sporoch z abstraktnej kontroly v spotrebiteľských veciach podľa § 12 a § 31 ods. 1 písm. a) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej iba CSP) vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 304 CSP), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke súdu v súlade s § 219 ods. 3 CSP dňa 15.11.2017. Po preskúmaní obsahu spisu a vykonaní dokazovania listinnými dôkazmi: výpis z registra žalobcu, cenníky, výpis z OR žalovaného, zakladateľská listina akciovej spoločnosti Stredisko cenných papierov SR a.s., rozhodnutie Úradu pre finančný trh, prevádzkový poriadok a právnom vyhodnotení súd dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. 16. Podľa § 301 CSP konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach je konanie, v ktorom súd skúma neprijateľnosť zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou a nekalé obchodné praktiky nezávisle od okolností konkrétneho prípadu. 17. Podľa § 302 CSP žalobu podľa § 301 môže proti dodávateľovi podať iba právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa a orgán dohľadu podľa osobitného predpisu. 18. Konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach sa týka novovytvoreného konania upraveného v § 301 až 306 CSP, ktorého podstatou je skúmanie neprijateľnosti zmluvnej podmienky spotrebiteľských zmlúv alebo iných zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou a nekalé obchodné praktiky nezávislé od okolností konkrétneho prípadu. Aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby proti dodávateľovi nie je priamo spotrebiteľ, ale iba právnická osoba založená a zriadená na ochranu spotrebiteľa a orgán podľa osobitného predpisu. 19. Súd zistil, že žalobca disponuje procesnou legitimáciou na uplatnenie žaloby z abstraktnej kontroly v spotrebiteľských veciach, keďže ide o právnickú osobu založenú na ochranu spotrebiteľa, čo preukázal výpisom z evidencie občianskych združení. Z definície predmetného konania však vyplýva, že abstraktnej kontrole môže podliehať iba spotrebiteľský spor a žaloba musí byť podaná proti dodávateľovi. Základným tvrdením žalobcu bolo, že pri abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach žalobca zistil, že žalovaný fakturuje a vymáha poplatky za vedenie účtov majiteľov zaknihovaných cenných papierov, a to bez zmluvného pristúpenia majiteľov zaknihovaných cenných papierov k prevádzkovému poriadku žalovaného. 20. Definícia spotrebiteľského sporu je upravená v § 290 CSP. Prvý oddiel (§ 290 až 300 CSP) upravuje osobitosti konania v individuálnych spotrebiteľských sporoch so zohľadnením potreby aktívnej kompenzácie nerovného postavenia dodávateľa a spotrebiteľa. Druhý oddiel (§ 301 až 306 CSP) upravuje konanie, v ktorom súd skúma neprijateľnosť zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou a nekalé obchodné praktiky nezávisle od okolností konkrétneho prípadu. S cieľom zachovať konzistentnosť v slovenskom právnom poriadku zvolil zákonodarca definíciu spotrebiteľského sporu vychádzajúc z predpisov hmotného práva. Za spotrebiteľský spor sa považuje spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom, vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. 21. Definícia dodávateľa a spotrebiteľa je upravená v Občianskom zákonníku zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej iba OZ). Dodávateľom podľa § 52 ods. 3 OZ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Nie je rozhodujúce, či ide o fyzickú alebo právnickú osobu. Spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 OZ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľskou zmluvou je podľa 52 ods. 1 OZ každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Pri posúdení, či nárok súvisí so spotrebiteľskou zmluvou treba vychádzať z hmotného práva, pričom musí byť naplnené kritérium, že ide o spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Za spory súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou môžu byť považované aj nároky z bezdôvodného obohatenia, nároky z mimozmluvnej zodpovednosti, nároky z nekalej súťaže a nekalých obchodných praktík. Aspekt sporu vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou je zachovaný aj v prípade, ak sa spor týka iných zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. Z definície spotrebiteľského sporu teda vyplýva základný predpoklad na to, aby súd mohol konať o abstraktnej kontrole a to, že spor sa týka spotrebiteľa a dodávateľa a vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy alebo ide o súvisiaci spor. 22. V predmetnom spore je podľa žalobcu spotrebiteľom fyzická osoba - majiteľ zaknihovaných cenných papierov a dodávateľom žalovaný, ktorý vymáha poplatky za vedenie účtov bez individuálneho uzatvorenia zmlúv s jednotlivými majiteľmi cenných papierov, ukladá povinnosti bez právneho dôvodu, dopúšťa sa nekalej obchodnej praktiky a klamlivej reklamy. Vzhľadom na vyššie uvedenú definíciu spotrebiteľského sporu nemožno súhlasiť so žalobcom, že právny vzťah medzi majiteľom cenných papierov a žalovaným predstavuje spotrebiteľskú zmluvu, resp. spor súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. Medzi majiteľmi účtu cenných papierov a žalovaným ako centrálnym depozitárom nedošlo k uzavretiu zmluvy podľa § 43 a nasl. OZ, ich právny vzťah vznikol priamo zo zákona. Právnym dôvodom vzniku týchto právnych vzťahov medzi majiteľmi účtov cenných papierov a žalovaným je samotný zákon (zákon č. 600/1992 Z.z. o cenných papieroch a zákon č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej iba ZoCP)) a nie zmluva podľa ustanovenia §§ 43 a nasl. OZ v spojení s ustanovením §§ 52 a nasl. OZ. 23. Právne postavenie a činnosť žalovaného v súvislosti s vedením účtov majiteľov zaknihovaných cenných papierov upravoval v rokoch 1992 až 2003 zákon č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch a od roku 2003 zákon č. 566/2001 Z.z. ZoCP. Právny vzťah medzi žalovaným a majiteľmi účtov cenných papierov z kupónovej privatizácia vznikol ex lege, teda priamo na základe zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch, nie na základe zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu. 24. Podľa § 58 ods. 1 zákona č. 600/1992 Zb. Stredisko zriadi účet každému, kto sa stane majiteľom zaknihovaného cenného papiera na základe privatizácie s použitím investičných kupónov vykonanej podľa osobitných predpisov. Podľa § 58 ods. 2 zákona č. 600/1992 Zb. ostatným osobám zriadi Stredisko účet na ich žiadosť alebo na žiadosť emitenta, obchodníka s cennými papiermi, burzy cenných papierov alebo organizátora mimoburzového trhu. Podľa § 56 ods. 7 prvá veta zákona č. 600/1992 Zb. činnosť podľa odseku 1 písm. c) podľa § 58 ods. 1 a § 60 ods. 1 vykonáva stredisko bezplatne. 25. Podľa § 58 ods. 5 zákona č. 600/1992 Zb. právny vzťah medzi majiteľom účtu a strediskom sa spravuje týmto zákonom a Obchodným zákonníkom. 26. Podľa § 163 ods. 1 ZoCP Stredisko cenných papierov (ďalej len stredisko), ktoré vykonávalo k 1. januáru 2002 činnosť podľa doterajších predpisov, je povinné do 31. decembra 2002 podať úradu žiadosť o povolenie na vznik a činnosť centrálneho depozitára podľa § 100. 27. Podľa § 161 ZoCP ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa však posudzujú podľa doterajších predpisov, ak tento zákon neustanovuje inak. 28. Podľa § 164a ods. 3 ZoCP účet majiteľa zriadený podľa doterajších predpisov sa považuje za evidenciu podľa § 99 ods. 3, ktorú centrálny depozitár vedie za odplatu. Účet majiteľa zriadený podľa doterajších predpisov vedie centrálny depozitár. Centrálny depozitár je oprávnený zmeniť číselné označenie tohto účtu, pričom spôsob prečíslovania je povinný uverejniť v dennej tlači s celoštátnou pôsobnosťou uverejňujúcou burzové správy. Činnosť podľa predchádzajúcej vety je centrálny depozitár oprávnený vykonať, len ak je spôsob a postup tejto činnosti upravený v prevádzkovom poriadku. 29. Z citovaných ustanovení vyplýva, že vzťah medzi majiteľmi zaknihovaných cenných papierov a žalovaným nevznikol na zmluvnom, ale zákonnom základe. Stredisko podľa citovaného ustanovenia zákona zriadilo bezplatne účet každému, kto sa stal majiteľom zaknihovaného cenného papiera, t.j. na základe prvej vlny kupónovej privatizácie, ostatným osobám na základe žiadosti. Medzi majiteľmi zaknihovaných cenných papierov a strediskom teda k uzatvoreniu zmluvného vzťahu ako dvojstranného právneho úkonu nedošlo. Stredisko cenných papierov SR a.s. požiadalo v súlade s § 163 ods. 1 ZoCP Úrad pre finančný trh o udelenie povolenia na vznik a činnosť centrálneho depozitára v zmysle zákona o cenných papieroch a investičných službách dňa 20. septembra 2002, pričom povolenie bolo udelené dňa 28.03.2003. Z predmetného povolenia vyplýva, že bolo udelené aj na vykonávanie činnosti podľa § 99 ods. 3 ZoCP, t.j. okrem iného „evidovať majiteľov zaknihovaných cenných papierov na účtoch majiteľov, a údaje o cenných papieroch na klientskych účtoch členov v rozsahu ustanovenom zákonom o cenných papieroch.“ Citovaným prechodným ustanovením ZoCP sa účty majiteľov zaknihovaných cenných papierov zriadených podľa doterajších predpisov zmenili na účty vedené podľa ZoCP bez potreby uzatvorenia zmluvného vzťahu, pričom tieto činnosti vedie žalovaný za odplatu. 30. Keďže súd dospel k záveru, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným nie je vzťahom spotrebiteľským, nemôžu byť predmetom prieskumu abstraktnej kontroly činnosti, resp. postupy žalovaného, ktoré popisuje obšírne vo svojej žalobe žalobca. Odmena za vedenie účtov zaknihovaných cenných papierov, ktorej samotný nárok a výšku žalobca spochybňuje, nie je uplatňovaná, nevznikla na zmluvnom základe a jej zmluvný základ ani zákon nepredpokladá. Preto absentuje základná podmienka, aby súd vykonal abstraktnú kontrolu. V predmetnom spore totiž absentujú zmluvné podmienky, ktoré by mohli byť predmetom prieskumu a z tohto dôvodu nemôžu byť predmetom prieskumu ani prípadné dokumenty, na ktoré sa odvoláva žalobca, t.j. cenník alebo činnosť žalovaného v súvislosti s obchodnými praktikami a reklamou. K argumentácii žalobcu, že tvrdenie žalovaného o neexistencii spotrebiteľského vzťahu je vyvrátený závermi Ústavného súdu SR (sp. zn. Pl.ÚS 17/24, Pl.ÚS 10/2013), súd uvádza, že nie je zrejmá súvislosť medzi nálezmi Ústavného súdu SR a predmetným sporom. Ani jeden z nálezov sa netýka problematiky spotrebiteľských sporov. Ak žalobca tvrdí, že žalovaný pri tvorbe Cenníka nekonal v súlade so zákonom, prípadný rozpor právneho predpisu nižšej právnej sily so zákonom, resp. ústavou nemôže byť predmetom abstraktnej kontroly, ak nesúvisí so spotrebiteľským vzťahom. Cena služby, ktorej platenie majiteľmi účtov cenných papierov žalobca v celom rozsahu rozporuje, nie je určovaná dohodou účastníkov tohto právneho vzťahu. Tvorbu Cenníka za poskytovanie služieb žalovaného upravuje ZoCP. 31. Ako už bolo uvedené, účty majiteľov zaknihovaných cenných papierov boli zriadené na základe zákona podľa § 58 ods. 1 zákona č. 600/1992 Zb. v spojení s prechodným ustanovením § 164a ods. 3 ZoCP. ZoCP zároveň oprávňuje viesť účty odplatne, pričom odplata prislúcha žalovanému v zmysle prevádzkového poriadku a cenníka, ktorých tvorbu a postup pri schvaľovaní upravuje tiež zákon. Právnym titulom medzi majiteľmi zaknihovaných cenných a papierov teda nie je zmluva, vedenie účtu upravuje samotný zákon. Vzhľadom na tieto skutočnosti nemožno takýto vzťah definovať ako spotrebiteľský a žalovanému priznať postavenie dodávateľa. 32. Súd poukazuje na rozhodovaciu prax súdov, ktoré sa v konaniach iniciovaných Centrálnym depozitárom cenných papierov SR a.s. proti majiteľom účtov o zaplatenie poplatkov za vedenie účtu priklonili k názoru, že pre podradenie uvedeného vzťahu pod ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách absentuje hlavná podmienka, ktorou je existencia zmluvy. Keďže vznik účtu je viazaný na samotné nadobudnutie akcií bez potreby uzatvorenia zmluvy, nespĺňa ani majiteľ týchto účtov zákonné kritériá, aby mu bolo priznané postavenie spotrebiteľa. 33. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody súd žalobu zamietol. 34. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Keďže v konaní bol úspešný žalovaný, súd mu priznal plnú náhradu trov konania. O výške tejto náhrady rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 35. Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania senátu v pomere hlasov za 3 : 0 proti. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje, písomne, a to vo troch vyhotoveniach. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.