Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/272/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016202565 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Peťovská PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1016202565.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave ako správny súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Peťovskej, PhD. a členiek senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci žalobcu: JOPI TRADE, spol. s r. o., so sídlom Vlčany č. 155, 925 84 Vlčany, IČO: 34 127 313, právne zastúpeného: AK GG, so sídlom: Agátová 2513/15, 924 01 Galanta, IČO: 50 954 709, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 103946983/2016 zo dňa 20. septembra 2016, takto r o z h o d o l : Správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 103946983/2016 zo dňa 20. septembra 2016 a rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č.: 103406411/2016 zo dňa 27. júna 2016 z r u š u j e podľa ust. § 191 ods. 1 písm. c), d), e) a g) SSP a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi súd p r i z n á v a voči žalovanému úplnú náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : I. Administratívne konanie a napadnuté rozhodnutie 1. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty (ďalej aj „správca dane" alebo „Daňový úrad", „DÚ") vykonal u daňového subjektu spoločnosti JOPI TRADE, spol. s r.o. daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január až december 2011 podľa zákona 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH"), začatú dňa 11.4.2014, na základe Oznámenia o daňovej kontrole č. 9900430/5/925107/2014/Krin zo dňa 11.03.2014. V oznámení bol žalobca vyzvaný v zmysle ust. § 46 ods. 1 Daňového poriadku na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly v lehote 8 dní od začatia kontroly. 2. Žalobca správcovi dane na pojednávaní konanom dňa 12.5.2014 oznámil, že dňa 15.04.2014 mu boli zaistené všetky doklady a písomnosti za roky 2009 až do 15.04.2014 Prezídiom Policajného zboru, Národnou kriminálnou agentúrou, Národnou jednotkou finančnej polície, o čom boli spísané zápisnice, ktoré správcovi dane na pojednávaní dňa 12.5.2014 aj predložil. Išlo o zápisnice: - Zápisnica PZ SR č. PPZ-585/NKA-FP-BA-2013 zo dňa 15.04.2014 - Zápisnica o vykonaní prehliadky iných priestorov alebo pozemkov zo dňa 15.04.2014 - Zápisnica o vykonaní prehliadky iných priestorov alebo pozemkov POKRAČOVANIE - ČASŤ PREHLIADKY II. - ARCHÍV zo dňa 15.04.2014. 3. Správca dane preto v zmysle § 26 ods. 1 Daňového poriadku požiadal Prezídium Policajného zboru o súčinnosť pri poskytovaní fotokópií dokladov potrebných k výkonu daňovej kontroly podaním zo dňa 16.5.2014. 4. Zo zabezpečených dokladov správca dane zistil, že žalobca si za zdaňovacie obdobie február 2011 uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty vo výške XX XXX,XX eur z dodávateľských faktúr od dodávateľa POLARON, s.r.o., Sv. Cyrila a Metoda 15, Vrútky, IČO: 45433836 (ďalej aj „POLARON"), za dodanie pohonných látok: - Fa č. 1102038 zo dňa 01.02.2011 v sume celkom XX XXX,XX EUR, - Fa č. 1102039 zo dňa 10.02.2011 v sume celkom XX XXX,XX EUR. 5. V zmysle nájomnej zmluvy zo dňa 31.01.2011, uzatvorenej medzi prenajímateľom - JOPI TRADE, spol. s r.o. a nájomcom POLARON, s.r.o., dodávku tovaru mal zabezpečiť predávajúci vozidlami na účet predávajúceho a predávajúci mal odovzdať vodičovi plniaci list z rafinérie - doklad o plnení/výdaji minerálneho oleja, dodací list - doklad o plnení minerálneho oleja, ktorý bude obsahovať okrem iných údajov vozidlo zabezpečujúce prepravu tovaru. 6. V zmysle kúpnej zmluvy zo dňa 15.01.2011 uzatvorenej medzi predávajúcim POLARON, s.r.o. a kupujúcim JOPI TRADE, spol. s r.o., je predmetom kúpy dodanie objednaných množstiev minerálnych olejov (bod II.), miesto a spôsob plnenia budú dohodnuté v príslušnej objednávke a ak nebude v budúcnosti dohodnuté inak, budú dodávky realizované podľa INCOTERMS 2000 na parite FCA a CPT podľa objednávok. Podľa bodu III. zmluvy spôsob dodania určí kupujúci v objednávke. Dodávku minerálnych olejov zabezpečí predávajúci cisternovými vozidlami na účet predávajúceho. Zo zmluvy tiež vyplýva, že predávajúci je povinný odovzdať príjemcovi pri každej dodávke dodací list a atest (ak o to kupujúci požiada). 7. Za účelom zistenia skutkového stavu veci správca dane dňa 02.02.2015 vypočul konateľa spoločnosti JOPI TRADE, spol. s r.o., ktorý uviedol, že spoločnosť sa v rámci svojho podnikania a vyhľadávania nových obchodných partnerov nakontaktovala na spoločnosť POLARON, s.r.o., za ktorú vystupoval konateľ pán K. s ktorým bola uzatvorená kúpna zmluva zo dňa 15.01.2011. Spoločnosť JOPI TRADE, spol. s r.o. nakupovala pohonné hmoty, lebo pravdepodobne ponúkali výhodnejšie podmienky, napr. cenu, dodacie podmienky a pod. Tovar bol ďalej predávaný tuzemským odberateľom a prepravu tovaru od spoločnosti POLARON, s.r.o. v prevažnej miere zabezpečoval dodávateľ (Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9900430/5/240650/2015/Krin zo dňa 02.02.2015). 8. Správca dane za účelom preverenia reálnosti dodania tovaru od dodávateľa POLARON, s.r.o., dožiadal miestne príslušného správcu dane daňového subjektu RICHI RESTAURANTS & CATERING s.r.o., ktorý je od 09.04.2014 právnym nástupcom spoločnosti POLARON. Miestne príslušný správca dane v odpovedi zo dňa 01.12.2014 uviedol, že počas miestneho zisťovania dňa 05.11.2014 bolo zistené, že na adrese sídla uvedenej v Obchodnom registri sa nenachádza označenie spoločnosti RICHI RESTAURANTS & CATERING s.r.o. a nenachádza sa tam ani poštová schránka s označením tejto spoločnosti, žiadosť o zapožičanie dokladov sa z adresy sídla tejto spoločnosti vrátila späť s poznámkou „adresát neznámy". Zároveň spoločnosti RICHI RESTAURANTS & CATERING s.r.o. bola ku dňu 15.10.2014 zrušená registrácia pre daň z pridanej hodnoty. Právnym nástupcom neboli predložené žiadne doklady dodávateľa pohonných látok POLARON, s.r.o. Z uvedeného dôvodu miestne príslušný správca nevedel potvrdiť uskutočnenie zdaniteľných obchodov medzi daňovými subjektmi POLARON s.r.o. a platiteľom JOPI TRADE, spol. s r.o. 9. Daňová kontrola bola prerušená rozhodnutím zo dňa 06.02.2015 č. 9900430/5/287689/2015/Krin, doručeným žalobcovi dňa 09.02.2015 z dôvodu preverenia dodania tovaru do iného členského štátu, uskutočnenia prepravy tovaru do iného členského štátu a podmienok prepravy súvisiacej s dodaním tovaru. 10. Správca dane listom z 10.08.2015, doručeným žalobcovi dňa 13.08.2015, oznámil žalobcovi, že dňa 07.08.2015 pominuli dôvody, pre ktoré bola daňová kontrola DPH za zdaňovacie obdobia mesiacov január až december 2011 prerušená. 11. Dňa 14.08.2015 bol žalobca oboznámený so skutočnosťami zistenými pri daňovej kontrole, o čom bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 20670104/2015 zo dňa 14.08.2015. 12. O výsledku daňovej kontroly boli spísané dva protokoly: - Protokol č. 20845372/2015 zo dňa 10.9.2015, týkajúci sa zdaňovacích období január 2011 a júl 2011 a - Protokol č. 20845374/2015 zo dňa 10.9.2015, týkajúci sa zdaňovacích období február až jún 2011 a august až december 2011. 13. Dňa 22.09.2015 správca dane doručil daňovému subjektu Protokol z daňovej kontroly č. 20845374/2015 zo dňa 10.09.2015 (ďalej aj len „Protokol") spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v Protokole a na jeho prerokovanie č. 20852384/2015 zo dňa 18.09.2015. 14. Žalobca vo vyjadrení k Protokolu zo dňa 13.10.2015 nesúhlasil so závermi správcu dane z dôvodov, že dodanie tovaru bolo preukázané nielen dokladmi, ale aj vyjadreniami konateľa. Žalobca vo vyjadrení tvrdil, že správca dane nevenoval dostatočnú pozornosť prevereniu skutkového stavu týkajúceho sa dodávok od spoločnosti POLARON, s.r.o., keď nedostatočne preveril, akým spôsobom bol tovar následne použitý a nevykonal výsluch svedkov bývalých konateľov K. R. a D. H.. Žalobca súčasne navrhol vypočuť aj svedkov C. J., bývalého zamestnanca spoločnosti POLARON, s.r.o., JUDr. S. H., právneho zástupcu spoločnosti POLARON, s.r.o. a K. D. bývalú zamestnankyňu daňového subjektu, ktorá môže poskytnúť informácie o dodaní tovaru. Vo vyjadrení tiež poukázal, že správca dane mal k dispozícií kúpne zmluvy, faktúry, príjemky, dodacie listy na vnútroštátnu prepravu nebezpečných vecí a žalobca vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, keď predložil všetky doklady, ktoré mal k dispozícii. K preukázaniu prepravy a predloženiu dokladov preukazujúcich prepravu poukázal, že jej preukazovanie pri tuzemských dodaniach sa štandardne nepreukazuje a nemá oporu v ustanoveniach zákona o dani z pridanej hodnoty. Dodanie bolo uskutočnené v Slovenskej republike a keďže prepravu zabezpečoval dodávateľ, daňový subjekt nemá povinnosť disponovať podkladmi a informáciami, ktoré požadoval správca dane. Tvrdí, že vecne a aj dokladmi o úhrade, skladovou, účtovnou a daňovou evidenciou (pre účely spotrebných daní) preukázal dodanie tovaru, a preto správca dane nemá dôvod uprieť daňovému subjektu právo na odpočítanie dane. Vo vyjadrení navrhol preveriť pohyb tovaru a jeho evidenciu v skladovom systéme. Žalobca tiež poukázal, že ak je dodávateľ nekontaktný v roku 2014, tak táto skutočnosť sama osebe nijako neodôvodňuje vyvodzovanie záverov vo vzťahu k dodaniam, ktoré nastali v roku 2011. 15. Správca dane na základe písomného Vyjadrenia k Protokolu a žalobcom navrhnutých dôkazov vypočul svedka p. K. R. - bývalého konateľa spoločnosti POLARON, s.r.o., o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 102527746/2016 zo dňa 10.02.2016. 16. Následne dňa 17.05.2016 bol žalobca oboznámený s priebehom a výsledkami vykonaného dokazovania a žalobca požiadal o dopočutie svedkov p. J. a p. H. na dovysvetlenie obchodu medzi spoločnosťou JOPI TRADE, spol. s r.o. a spoločnosťou POLARON, s.r.o., o čom bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 103155420/2016. 17. Dňa 14.06.2016 správca dane so žalobcom prerokoval pripomienky a dôkazy predložené v písomnom vyjadrení k protokolu, o čom bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 103336309/2016 zo dňa 14.06.2016. 18. Dňa 23.06.2016 žalobca doručil správcovi dane písomné Vyjadrenie k Zápisnici o ústnom pojednávaní č. 103336309/2016 zo dňa 14.06.2016, v ktorom k zisteniam týkajúcich sa spoločnosti POLARON, s.r.o. uviedol, že postupoval v súlade so všeobecnými záväznými predpismi v oblasti daní a účtovníctva, a že rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/55/2014 nemožno aplikovať automaticky na ostatné prípady. Opätovne navrhoval vypočuť svedkov Ing. C. J. a JUDr. S. H. a výpoveď svedka R. považoval za nedostačujúcu. 19. Na základe takto zisteného skutkového stavu Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty v rozhodnutí č. 103406411/2016 zo dňa 27.06.2016 podľa § 68 ods. 5 zák. č. 563/2009 Z.z. vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 13 980,70 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2011. Rozhodnutie odôvodnil tým, že z dokladov zabezpečených správcom dane v priebehu výkonu daňovej kontroly, t. j. z faktúr a dodacích listov, z nájomnej zmluvy zo dňa 31.01.2011 a z kúpnej zmluvy zo dňa 15.01.2011 nie je možné zistiť, či tovar bol skutočne dodaný platiteľovi JOPI TRADE, spol. s r.o. Na dodávateľských faktúrach č. 612013 a č. 612015 a ani na dodacích listoch nie je uvedené akým spôsobom bol tovar dodaný a akými motorovými vozidlami bol tovar prepravený. Z vyjadrení konateľa spoločnosti vyplynulo, že prepravu tovaru od spoločnosti POLARON, s.r.o. v prevažnej miere zabezpečoval dodávateľ. Správca dane tiež uviedol, že Daňovým úradom Bratislava nebolo možné potvrdiť uskutočnenie zdaniteľných obchodov platiteľom POLARON s.r.o., a že spoločnosť RICHI RESTAURANT&CATERING s.r.o. je nekontaktná, na adrese uvedenej v Obchodnom registri nesídli, na uvedenej adrese sa nenachádza ani poštová schránka s označením spoločnosti, uvedená spoločnosť so správcom dane nespolupracuje, zásielky nepreberá a na výzvy správcu dane nereaguje. Keďže nebolo preukázané reálne dodanie tovaru dodávateľom POLARON, s.r.o. a tým vznik daňovej povinnosti v tuzemsku podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, nevzniklo ani kontrolovanému platiteľovi JOPI TRADE, spol. s r.o. právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr č. 612013 a č. 612015 v celkovej výške XX XXX,XX Eur. Podľa správcu dane uvedeným postupom platiteľ JOPI TRADE, spol. s r.o. porušil ust. § 49 ods. 1 zákona o DPH, podľa ktorého právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 20. Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca dňa 15.07.2016 odvolanie, v ktorom žiadal, aby napadnuté rozhodnutie bolo zrušené v plnom rozsahu z nasledovných dôvodov: 1. Vydaniu rozhodnutia predchádzal nezákonný postup daňového úradu z dôvodu nezákonného prerušenia daňovej kontroly, keďže predmetom kontroly boli len tuzemské dodania, v dôsledku čoho je protokol nezákonným dôkazným prostriedkom. V kontrolovanom zdaňovacom období daňový úrad žiadne informácie z medzinárodnej výmeny informácií preto nepotreboval. 2. Daňový úrad nedostatočne zistil skutkový stav a porušil práva žalobcu, keď sa odmietol zákonným spôsobom vysporiadať s vyjadrením žalobcu k Zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 14.06.2016, pretože žalobca vo vyjadrení poukázal na skutočnosti a predložil doklady, ktoré spochybňovali spoľahlivosť zistení a preukazovali nesprávnosť záverov Daňového úradu. 3. Žalobca nesúhlasil s neuznaním práva na odpočítanie dane z nákupu pohonných hmôt od spoločnosti POLARON, s.r.o., nakoľko závery správcu dane vychádzajú z nedostatočne zisteného a nesprávne vyhodnoteného skutkového stavu a posúdenia veci. Poukázal, že - si splnil povinnosť preukázať skutočnosti, ktoré patria do jeho dôkazného bremena, - do dôkazného bremena žalobcu nepatria skutočnosti, ktoré nemohol ovplyvniť, pretože nemá kontrolu nad nákupnými procesmi dodávateľov, - prípadné podvodné konanie na predchádzajúcich stupňoch obchodného reťazca nemôže mať za následok odopretie práva na odpočítanie DPH žalobcovi, ak tento o tom nevedel alebo nemohol vedieť. 21. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím tak, že podľa ust. § 74 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len „Daňový poriadok") rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňového subjekty č. 103406411/2016 zo dňa 27.06.2016 potvrdil, pretože daňový subjekt nepreukázal a žiadnymi dôkazmi nedoložil skutkový stav preverovaných plnení inak, ako ich v daňovej kontrole zistil a vo vyrubovacom konaní doplnil a vyhodnotil správca dane. 22. Dňa 24. novembra 2016 podal žalobca podľa ust. § 77 Daňového poriadku podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky ako orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. 23. Ministerstvo financií SR listom č. MF/008575/2017-77 zo dňa 2.2.2017 označeným ako „Podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania - oznámenie" oznámilo žalobcovi, že preskúmaním rozhodnutia Finančného riaditeľstva č. 103946983/2016 zo dňa 20. septembra 2016 dospelo k záveru, že nie je dôvod na zmenu alebo zrušenie uvedeného rozhodnutia podľa § 77 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. II. Žaloba 24. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 25.11.2016 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 103946983/2016 zo dňa 20. septembra 2016, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 103406411/2016 zo dňa 27. júna 2016, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume XX XXX,X0 eur za zdaňovacie obdobie február 2011. 25. Uviedol, že podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH" alebo „daň") za zdaňovacie obdobie február 2011 a po takmer troch rokoch Daňový úrad začal u žalobcu daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie február 2011, ktorá začala dňa 11. apríla 2014. Daňová kontrola sa uskutočnila za špecifických okolností, keď dňa 15. apríla 2014 Prezídium Policajného zboru SR, Národná kriminálnej agentúra - expozitúra Bratislava („NAKA"), vykonala prehliadku kancelárskych a iných priestorov žalobcu. 26. Na základe výzvy NAKA žalobca odovzdal NAKA všetky účtovné, daňové a iné doklady týkajúce sa kontrolovaného zdaňovacieho obdobia. Odovzdané doklady sa počas daňovej kontroly nachádzali (a aj v čase spracovania žaloby) v priestoroch Prezídia Policajného zboru SR, v dôsledku čoho Daňový úrad vykonával daňovú kontrolu najmä na podklade dokladov zabezpečených NAKA pri prehliadke priestorov žalobcu. 27. Daňová kontrola vyústila dňa 27. júna 2016 do vydania rozhodnutia DÚ, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie február 2011 vo výške XX.XXX,XX eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal aj, že nepriznanie práva na odpočítanie dane z tuzemských nákupov tovaru žalobcovi bolo nesprávne z dôvodu nesprávne vyhodnoteného skutkového stavu, nesprávneho právneho posúdenia veci ako aj nesprávneho postupu Daňového úradu. Následne žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 20. septembra 2016 potvrdil rozhodnutie DÚ s tým, že sa stotožnil so závermi Daňového úradu, na námietky žalobcu uvedené v odvolaní neprihliadol a rozhodnutím potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie. 28. Žalobca má za to, že závery správneho orgánu vychádzajú z nedostatočne zisteného a nesprávne vyhodnoteného skutkového stavu a z nesprávneho právneho posúdenia veci. Naviac v konaní pred Daňovým úradom došlo k podstatnému porušeniu procesných predpisov, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. 29. S poukazom na uvedené žalobca je názoru, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné a sú dané dôvody pre jeho zrušenie podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) SSP a pre zrušenie rozhodnutia DÚ podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP. 30. Podľa žalobcu dôvody nezákonnosti napadnutých rozhodnutí spočívajú v tom, že 1. napadnuté rozhodnutia boli vydané na základe nedostatočne zisteného a nesprávne vyhodnoteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci a 2. správny orgán podstatne porušil procesné predpisy. 1. Nedostatočne zistený a nesprávne vyhodnotený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci žalobca odôvodnil tým, že: a) žalobca nemôže niesť zodpovednosť za dodávateľa, ktorý si nesplnil povinnosť voči orgánom finančnej správy. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa, znáša dôkazné bremeno ako aj dôkaznú núdzu správca dane. Žalobca k uvedenému poukázal, že správca dane, ako aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí spochybnili právo žalobcu na odpočítanie DPH z nakúpených pohonných látok tvrdiac, že pri predmetných dodávkach nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, pretože reálne dodanie dodávateľom POLARON nebolo preukázané, a preto žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH v nadväznosti na § 51 ods. 1 zákona o DPH. Žalobca nesúhlasí s argumentáciou žalovaného, ktorý tvrdí, že spoločnosť POLARON, resp. jej právny nástupca (spoločnosť RICHI RESTAURANT & CATERING s.r.o.) nepredložil žiadne doklady a dôkazy preukazujúce dodanie pohonných látok, na adrese sídla sa nenachádza, a preto nebolo preukázané dodanie pohonných látok dodávateľom POLARON, s.r.o. Podľa žalobcu argumentácia žalovaného je zjednodušujúca a nesprávna. K. R. v čase daňovej kontroly, resp. vyrubovacieho konania už nebol konateľom spoločnosti POLARON a nemal prístup k účtovným dokladom, preto nemohol Daňovému úradu predložiť príslušné doklady. Tiež skutočnosť, že správca dane nezískal žiadne dôkazy a doklady od dodávateľa, ktoré by potvrdzovali tvrdenia K. R., nemôže byť na ťarchu žalobcu. Tvrdí, že orgány finančnej správy nemôžu žalobcu zaťažiť preukazovaním skutočností, ktoré nezabezpečoval, keď prepravu tovaru v zmysle uzatvorenej kúpnej zmluvy zo dňa 15. januára 2011 so spoločnosťou POLARON, ako aj na základe informácií uvedených bývalým konateľom tejto spoločnosti, zabezpečoval dodávateľ. Na základe výpovede bývalého konateľa POLARON, prepravu tovaru od dodávateľa POLARON, do prenajatého skladu od žalobcu, zabezpečoval dodávateľ spoločnosti POLARON-u, od ktorého POLARON tovar nakúpil. Pri predaji tovaru žalobcovi sa predávaný tovar nachádzal v sklade prenajatom od žalobcu, kam si ho žalobca prišiel prevziať (stočiť do autocisterien), a preto preprava nebola realizovaná. Žalobca zdôraznil, že u spoločnosti POLARON neboli zo strany Daňového úradu zabezpečené žiadne dôkazy, a teda ani dôkazy, ktoré by mohli preukazovať, že dodanie tovaru žalobcovi nebolo uskutočnené. Daňový úrad nesprávne vyhodnotil existujúce dôkazy, resp. v dôkaznej núdzi, v akej sa nachádzal, rozhodol v neprospech žalobcu v rozpore so zákonom. b) žalobca si splnil povinnosť preukázať skutočnosti, ktoré patria do jeho dôkazného bremena. K rozloženiu dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 5Afs 131/2004 - 48 a tiež na rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Sžf 1/2011. Tvrdí, že nie je možné dôkazné bremeno žalobcu rozširovať na preukazovanie všetkých, resp. akýchkoľvek skutočností, teda i tých, ktoré sa týkajú iného subjektu. Žalobca postupoval v súlade s ust. § 24 ods. 1 a ods. 2 Daňového poriadku, k predmetným dodávkam tovaru od spoločnosti POLARON si zaevidoval dodávateľskú faktúru, potvrdenia o úhrade, dodací list a doklady skladovej evidencie, ktoré doklady preukázali nadobudnutie predmetného tovaru a boli počas daňovej kontroly Daňovému úradu k dispozícii, ktorý však skúmaniu skladovej evidencie nevenoval žiadnu pozornosť. Žalobca zdôraznil, že konateľ dodávateľa POLARON K. R. (v čase realizácie obchodov) vo svojej výpovedi potvrdil vystavenie faktúr, ako aj dodanie predmetného tovaru pre žalobcu (objednávky tovaru telefonicky, resp. osobne prijímali od zamestnancov žalobcu, prepravu tovaru zabezpečoval dodávateľ na svoj účet a bola zahrnutá do ceny tovaru, za dodávateľov sa zúčastňovali odovzdávania tovaru konatelia oboch spoločností). Žalobca počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania predkladal dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhoval vypočutie svedkov, čo Daňový úrad označil za nedostatočné. Daňový úrad však vlastné dokazovanie neviedol dôsledne, nevykonal navrhované výsluchy svedkov a neprihliadol na všetky skutočnosti, ktoré počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania vyšli najavo. Poukázal, že tvrdenie žalovaného je protichodné, pretože raz spochybňuje, že dodanie bolo uskutočnené dodávateľom uvedeným na faktúrach, inokedy spochybňuje samotnú existenciu fyzického plnenia, v dôsledku čoho nie je z textu rozhodnutia zrejmé, k akým skutkovým zisteniam Finančná správa skutočne dospela. Rozhodnutie žalovaného je preto nepreskúmateľné a malo by byť zrušené aj z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti. Žalobca počas daňovej kontroly a v nadväzujúcich konaniach poskytoval Daňovému úradu maximálnu súčinnosť a snažil sa o preukázanie všetkých skutočností a predloženie všetkých dokladov požadovaných Daňovým úradom (kúpnu zmluvu zo dňa 15. januára 2011, Nájomnú zmluvu zo dňa 31. januára 2011, príjemky tovaru, faktúry, dodacie listy, v ktorých žalobca ako odberateľ potvrdil prevzatie tovaru, príjemky tovaru, saldokonto záväzkov voči dodávateľovi, evidenciu príjmu a výdaja tovaru a zároveň bývalý konateľ dodávateľskej spoločnosti potvrdil realizáciu predmetných obchodov a popísal spôsob objednávania a prepravy tovaru). Evidencia príjmu a výdaja tovaru bola k dispozícii v dokladoch, ktoré zamestnanci žalobcu vydali Prezídiu Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúre - expozitúra Bratislava („NAKA") dňa 15.04.2014 pri prehliadke kancelárskych a iných priestorov žalobcu a ktorej boli odovzdané aj všetky účtovné doklady týkajúce sa kontrolovaného zdaňovacieho obdobia. Napriek dostupnosti všetkých dokladov žalovaný tvrdí, že: „Dodávateľom POLARON, s.r.o. ani samotným daňovým subjektom neboli predložené žiadne doklady, ktoré by preukázali, že skutočnosti uvádzané na faktúrach sú odrazom reálneho plnenia a ktoré by preukázali aj vznik daňovej povinnosti." Za účelom preukázania dodaní od spoločností POLARON žalobca navrhol vo Vyjadrení k Protokolu (bod 88) preverenie uskutočnenia dodaní realizovaných žalobcom u jeho tuzemských odberateľov, keďže žalobca dodaný tovar ďalej predával. Žalobca tiež navrhol preverenie fyzického pohybu tovaru (prijatie, naskladnenie, vykládka, dodanie) a jeho evidencie v skladovom systéme žalobcu a tiež výsluch osoby zodpovednej za skladovú evidenciu, ktorá by zamestnancov správcu dane informovala o skladovom systéme žalobcu, čo však daňový úrad nevykonal a odmietol s tým, že nespochybňuje skutočnosť, že žalobca ďalej s tovarom obchodoval. Žalovaný na námietky žalobcu k týmto skutočnostiam uvedeným v odvolaní tiež neprihliadol. c) Do dôkazného bremena žalobcu nepatria skutočnosti, ktoré žalobca ako daňový subjekt nemôže ovplyvniť. Žalobca nemá kontrolu nad nákupnými procesmi dodávateľa, nemôže preto preukazovať, akým spôsobom tovar nadobudol a ako ho prepravil. Žalobca nemal možnosť vedieť, overovať a zisťovať, akým spôsobom nadobudol tovar jeho dodávateľ a nemôže z týchto skutočností znášať dôkaznú núdzu. Rovnako žalobca nemal možnosť evidovať doklady k vnútroštátnej preprave tovaru, keď túto prepravu nezabezpečoval. Doklady o preprave tovaru tvoria účtovnú dokumentáciu iných daňových subjektov (dodávateľa a dopravcu). Zodpovednosť za prípadné nedostatky na predchádzajúcom stupni obchodu nemožno automaticky prenášať na žalobcu. Plnenie povinností iných subjektov nepatrí do dôkazného bremena žalobcu a nemožno ich od neho spravodlivo požadovať. V tej súvislosti poukázal na rozsudok NS SR 5Sžf/49/2010, 3Sžf/1/2011, 5Sžf/49/2010. Aj podľa Ústavy SR je možné vyžadovať len plnenie povinností uložených zákonom. Vo veci dodávok od spoločnosti POLARON žalobca navrhoval vypočutie ďalších svedkov, ktorí sa zúčastňovali rokovaní pri uzatváraní obchodov: Ing. C. J. a JUDr. S. H., čo Daňový úrad odmietol i napriek tomu, že svedeckú výpoveď K. R. považoval zjavne za nedostačujúcu, čo žalobca namietal už vo Vyjadrení k Zápisnici. d) V rámci rozloženia dôkazného bremena medzi správcu dane a daňový subjekt možno konštatovať, že žalobca ako daňový subjekt preukázal skutočnosti prislúchajúce jeho dôkaznému bremenu na rozdiel od daňového úradu ako správcu dane, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol, keď žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal, že dodávateľ tovar nedodal, resp. ho nedodal žalobcovi. V súvislosti s rozložením dôkazného bremena medzi správcu dane a daňový subjekt sa žalovaný odvoláva na uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 401/09-17. Podľa žalobcu na uvedené súdne rozhodnutie sa nemožno odvolávať, pretože správca dane nespochybnil preukázateľne vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených žalobcom. Nie je možné preto tvrdiť, že dôkazné bremeno sa presunulo z Daňového úradu na žalobcu. Dôkazné bremeno je na strane žalobcu len v rozsahu, v akom mu to zákon o DPH, Daňový poriadok alebo iný zákon ukladá. Tvrdenie žalovaného, že tovar nebol dodávateľom žalobcovi dodaný, je subjektívny názor žalovaného. Žalobca preukázal dodanie tovaru všetkými účtovnými a daňovým dokladmi, ktoré mal a mohol mať k dispozícii. Naproti tomu Daňový úrad ani žalovaný nepredložili žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že dodávateľ žalobcovi príslušný tovar nedodal alebo nemohol dodať. Hoci žalovaný a aj Daňový úrad mali pochybnosti o realizácii obchodu, nevyužili všetky relevantné dostupné dôkazné prostriedky a nezistili riadny stav vecí. Daňový úrad nepreveroval dodanie tovaru v rámci dodávateľsko-odberateľského reťazca na úrovni dodávateľov spoločnosti POLARON, hoci bývalý konateľ tejto spoločnosti identifikoval svojich dodávateľov. Pochybnosti Daňového úradu sa stali jediným argumentom napadnutého rozhodnutia. e) Prípadné podvodné konanie na predchádzajúcich stupňoch obchodného reťazca nemôže mať za následok odopretie práva na odpočítanie DPH žalobcovi, ak tento o tom nevedel alebo nemohol vedieť. Uvedené potvrdzuje aj žalovaný, keď poukazuje na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie, napr. vo veci Kittel a Recolta Recycling (C-439/04, C-440/04), Teleos plc. a spol. (C-409/04) a Halifax (C-255/02) a uvádza, že: „v rámci daňovej kontroly správca dane zistil objektívne skutočnosti, ktoré nasvedčujú zneužitiu práva v oblasti dane z pridanej hodnoty, pretože obchodné transakcie boli len deklarované s cieľom získať daňovú výhodu". Žalovaný však v rozhodnutí neuvádza žiadne konkrétne objektívne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali zneužitiu práva v oblasti DPH, a že žalobca vedel alebo musel vedieť o prípadnom podvodnom konaní svojho dodávateľa. Žalobca tiež tvrdí, že v čase realizácie obchodov dodávateľ tovaru nebol nekontaktný a skutočnosť, že dodávateľ v súčasnosti so správcom dane nespolupracuje, nie je možné pripísať na zodpovednosť žalobcovi. Daňový úrad žiadnym spôsobom nepreukázal, že dodávateľ POLARON bol v čase dodania tovaru nekontaktný. Žalobca v čase uskutočnenia zdaniteľných obchodov vykonal úkony odbornej starostlivosti zamerané na preverenie spoločnosti POLARON, preveril si existenciu dodávateľa v príslušných verejne dostupných registroch (obchodný register, register platiteľov DPH) a tiež, že dodávateľ nie je evidovaný v zoznamoch vedených finančnou správou alebo inými inštitúciami, ktoré by indikovali jeho nespoľahlivosť. Preto ak by aj k podvodnému konaniu na predchádzajúcich stupňoch obchodného reťazca došlo, nemôže to mať za následok odopretie práva na odpočítanie DPH žalobcu, keďže žalobca o takomto konaní nevedel a nemohol vedieť. Uvedený záver podporujú rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (C-642/11, C-78/12). K uvedenej skutočnosti sa vyjadril aj Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 5Sžf/49/2010, v ktorom poukázal na skutočnosť, že všeobecné dôkazné bremeno je modifikované právom EÚ, podľa ktorého je možné odoprieť nárok na odpočítanie dane na vstupe platiteľovi dane len v prípade, ak sa preukáže, že platiteľ dane o podvodnom konaní na predchádzajúcich alebo nasledujúcich stupňoch obchodného reťazca vedel alebo mohol vedieť. Správca dane ako aj žalovaný v danom prípade nesprávne vychádzali iba z vnútroštátnych predpisov a vec neposúdili aj z hľadiska komunitárneho práva. 2. podstatné porušenie procesných predpisov žalobca odôvodňuje tým, že : a) Vydaniu napadnutého rozhodnutia DÚ predchádzal nezákonný postup Daňového úradu. Napadnuté rozhodnutie DU preto vychádzalo z dôkazných prostriedkov získaných nezákonne vedenou daňovou kontrolou. Daňová kontrola kontrolovaného zdaňovacieho obdobia začala dňa 11. apríla 2014 na základe Oznámenia o daňovej kontrole č. 9900430/5/925107/2014/Krin zo dňa 11. marca 2014. Z dôvodu zaslania žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií správca dane vydal Rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly č. 9900430/5/287689/2015/Krin zo dňa 6. februára 2015, ktoré bolo spoločnosti žalobcu doručené dňa 9. februára 2015. Daňový úrad po doručení odpovedí k žiadostiam o medzinárodnú výmenu informácií pokračoval vo výkone daňovej kontroly dňa 7. augusta 2015, o čom upovedomil žalobcu Oznámením č. 20641473/2015 zo dňa 10. augusta 2015. Od začatia daňovej kontroly (11. apríla 2014) do skončenia daňovej kontroly, t.j. do dňa doručenia Protokolu (22. septembra 2015) uplynulo 529 dní, čo predstavuje 1 rok a viac ako 5 mesiacov. V kontrolovanom zdaňovacom období však daňový úrad žiadne informácie z medzinárodnej výmeny informácií nepotreboval, keďže predmetom kontroly neboli žiadne faktúry za dodanie tovarov do iných členských štátov (intrakomunitáme dodania tovaru), ale len tuzemské transakcie. Uvedené je zrejmé aj z Protokolu, ako aj z toho, že predmetom medzinárodnej výmeny informácií neboli žiadne transakcie uskutočnené v kontrolovanom zdaňovacom období. Resp., pokiaľ takéto transakcie aj boli predmetom medzinárodnej výmeny informácií, tak Daňový úrad dňa 7. novembra 2016 už dostal odpoveď z medzinárodného dožiadania, čo je ešte pred uplynutím jednoročnej lehoty na ukončenie daňovej kontroly. Uvedené je zrejmé podľa zistenia splnomocneného zástupcu žalobcu pri nahliadnutí do spisu dňa 7. novembra 2016. Tieto skutočnosti sú zrejmé z administratívneho spisu. Daňový úrad teda nemal dôvod predlžovať trvanie daňovej kontroly vo vzťahu ku kontrolovanému zdaňovaciemu obdobiu. Nebol preto dôvod na prerušenie plynutia lehoty na vykonanie daňovej kontroly za kontrolované zdaňovacie obdobie. Takýmto obštrukčným postupom došlo k obídeniu zákonom stanovenej lehoty, počas ktorej správca dane mohol daňovú kontrolu vykonať, a preto prerušenie daňovej kontroly nemôže spôsobiť právne účinky predpokladané zákonom. Žalobca nespochybňuje oprávnenie Daňového úradu prerušiť daňovú kontrolu, avšak daňová kontrola za zdaňovacie obdobia, v ktorých Daňový úrad žiadne informácie z medzinárodnej výmeny informácií nepotreboval z dôvodu, že predmetom kontroly boli len tuzemské transakcie (t. j. aj za zdaňovacie obdobie február 2011) mala byť ukončená v zákonnej lehote 1 roka. Argument žalovaného, že daňová kontrola bola vykonaná za jednotlivé zdaňovacie obdobia roku 2011 ako celok nemá opodstatnenie. Daňový úrad mohol a mal ukončiť daňovú kontrolu vo vzťahu k jednotlivým obdobiam samostatným protokolom. Takýto postup Daňový úrad napokon aj uplatnil vo vzťahu k zdaňovacím obdobiam január 2011 a júl 2011, ktoré vyčlenil do osobitného protokolu (Protokol 2). Hoci daňová kontrola začala na základe jedného oznámenia, Daňový úrad vydal dva protokoly a za každé kontrolované zdaňovacie obdobie roka 2011, v ktorom zistil rozdiel dane, vydal samostatné rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane. Argument Žalovaného, že Daňový úrad nemohol ukončiť daňovú kontrolu vo vzťahu k špecifickým zdaňovacím obdobiam skôr, je preto neopodstatnený. Poukázal, že ust. § 46 ods. 9 Daňového poriadku nevylučuje ukončenie daňovej kontroly pre každé zdaňovacie obdobie, ktoré je predmetom daňovej kontroly samostatným protokolom a v inom časovom rozmedzí. Dôsledkom vyššie uvedených skutočností je, že lehota na vykonanie daňovej kontroly nebola dodržaná, prerušenie daňovej kontroly vo vzťahu ku kontrolovanému zdaňovaciemu obdobiu bolo nezákonné a Protokol má preto charakter nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý nemôže byť použitý ako dôkaz v daňovom (vyrubovacom) konaní (viď nález Ústavného súdu SR sp. zn. HL ÚS 24/2010). b) Daňový úrad porušil práva žalobcu, keď sa odmietol zákonným spôsobom vysporiadať s vyjadrením žalobcu k zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 14. júna 2016, v dôsledku čoho vydal nezákonné rozhodnutie. Dňa 14. júna 2016 sa uskutočnilo ústne pojednávanie vo veci prerokovania pripomienok a dôkazov predložených žalobcom k protokolu, o čom bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 103336309/2016. K uvedenej zápisnici podal žalobca svoje Vyjadrenie na Daňový úrad dňa 23. júna 2016. Daňový úrad odmietol Vyjadrenie k Zápisnici ako celok bez toho, aby sa vysporiadal s jednotlivými skutočnosťami uvádzanými vo vyjadrení k zápisnici a v rozhodnutí uviedol len, že z predložených dôkazov nevyplývajú žiadne nové skutočnosti, ktoré by zakladali dôvod meniť závery uvedené v Rozhodnutí DÚ. Žalobca pritom vo vyjadrení poukázal na skutočnosti a zároveň predložil doklady, ktoré spochybňovali spoľahlivosť zistení a preukazovali nesprávnosť záverov Daňového úradu uvádzaných v Zápisnici. Takýto postup je nielen v rozpore so zásadou zakotvenou v ustanovení § 3 ods. 3 Daňového poriadku, ale zakladá zároveň a predovšetkým vady rozhodnutia DÚ z dôvodu jeho nezrozumiteľnosti pre nedostatočné odôvodnenie. Žalobca poukázal v odvolaní na skutočnosti a dôkazy predložené vo Vyjadrení k Zápisnici a žiadal, aby sa orgány finančnej správy s námietkami a návrhmi žalobcu vysporiadali zákonom predpísaným spôsobom podľa § 3 ods. 3 a § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Žalovaný sa však v rozhodnutí s uvedenými námietkami žiadnym spôsobom nevysporiadal. 31. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca žiadal správny súd, aby zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR č. 103946983/2016 zo dňa 20. septembra 2016, ako aj rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 103406411/2016 zo dňa 27. júna 2016 a vec vrátil Daňovému úradu pre vybrané daňové subjekty na ďalšie konanie a súčasne priznal žalobcovi právo na úplnú náhradu trov konania. III. Vyjadrenie žalovaného 32. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 4.1.2017 žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že žalobca v žalobe nepredložil skutočnosti, ktoré by preukázali zistený a posúdený skutkový stav inak ako bolo zistené v daňovej kontrole, v následnom vyrubovacom a odvolacom konaní. Správca dane pri vydávaní predmetného rozhodnutia vychádzal zo správne zisteného skutkového a právneho stavu, ktorý preveril u žalobcu a zároveň ho preveril u dodávateľa výsluchom svedkov, pričom počas daňovej kontroly aj vyrubovacieho konania umožnil žalobcovi, aby sa k preverovaným skutočnostiam vyjadril a predložil dôkazy preukazujúce právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z predmetných dodávateľských faktúr. Správca dane napriek tomu dôkazy o dodaní pohonných látok dodávateľom POLARON, s.r.o. nezískal. Tvrdí, že žalobca nepreukázal nákup pohonných látok od dodávateľa POLARON, s.r.o. uvedeného na dodávateľských faktúrach, z ktorých si uplatnil odpočítanie dane. K predmetným faktúram od dodávateľa POLARON, s.r.o. boli priložené dodacie listy, z ktorých nevyplývali žiadne bližšie skutočnosti o dodaní a preprave tovaru od dodávateľa POLARON, s.r.o. 33. Dodávateľom POLARON, s.r.o. ani samotným žalobcom neboli predložené stáčacie lístky, atesty, plniace listy ani nákladné listy, z ktorých by bolo zrejmé, akým spôsobom došlo k preprave a dodaniu pohonných látok od dodávateľa POLARON, s.r.o. Ani výpoveďou K. R. nebolo možné určiť, kto bol prepravcom pohonných látok a nebolo možné ani určiť dodávateľa pohonných látok pre spoločnosť POLARON, s.r.o. a zároveň z jeho výpovede vyplýva, že pohonné látky mali byť skladované v priestoroch žalobcu a dokonca s nimi mali manipulovať zamestnanci žalobcu. Samotným žalobcom však neboli predložené žiadne stáčacie lístky, resp. doklady o plnení/výdaji pohonných látok tak ako to vyplýva z kúpnej zmluvy, na základe ktorých by bolo možné určiť aj prepravcu pohonných látok. Zároveň tieto doklady sa nepodarilo získať ani správcovi dane v rámci vykonaného dokazovania, nakoľko právny nástupca spoločnosti POLARON, s.r.o. spoločnosť RICHI RESTAURANTS & CATERING s.r.o. v čase dokazovania bola nekontaktná, nespolupracovala so správcom dane a nepredložila žiadne doklady, ktoré by preukazovali dodanie pohonných látok žalobcovi a aj sama spoločnosť RICHI RESTAURANTS & CATERING s.r.o. zanikla a od 25.09.2015 sa jej právnym nástupcom stala spoločnosť DEBET INVEST, s.r.o. Spoločnosť DEBET INVEST, s.r.o. bola zrušená dňa 09.12.2015 a od 16.12.2015 sa jej právnym nástupcom stala spoločnosť RELCO s.r.o. Týmito zmenami bolo znemožnené správcovi dane preveriť skutočnosti a získať dôkazy vo veci dodania pohonných látok dodávateľom POLARON s.r.o. Na základe týchto skutočností správca dane požadoval od žalobcu len také doklady, ktorými mal pri dodaní tovaru disponovať a na základe ktorých bolo možné identifikovať, že k dodaniu tovaru došlo práve dodávateľom POLARON, s.r.o. Zásadnou skutočnosťou, ktorá z uvedených zistení vyplýva je, že nebolo preukázané dodanie pohonných látok práve dodávateľom POLARON, s.r.o., ktorý bol uvádzaný na dodávateľských faktúrach predložených k výkonu daňovej kontroly. 34. Podľa žalovaného nebola spochybnená reálna existencia pohonných látok, ktorú žalobca následne dodával svojim odberateľom v rámci svojich podnikateľských aktivít, ale správca dane preveroval nárok uplatnený žalobcom, a to nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa POLARON, s.r.o., na základe ktorých mali byť pohonné látky dodané. 35. K námietkam žalobcu vo veci nevypočutia svedkov Ing. C. J. a JUDr. S. H. žalovaný uviedol, že s dôvodom ich nevypočutia sa správca dane dostatočne vysporiadal či už v rámci prerokovania pripomienok predložených k protokolu z daňovej kontroly ako aj v napadnutom rozhodnutí. Žalovaný dodáva, že žalobcom neboli predložené žiadne špecifikácie, na základe ktorých by bolo možné navrhovaných svedkov vypočuť. Podľa správcu dane navrhovaní svedkovia nemali byť priamo účastní na dodaní pohonných látok dodávateľom POLARON, s.r.o., preto žalovaný hodnotil námietky žalobcu ako neopodstatnené. Ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte, no napriek tomu správca dane v prípade pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti predložených dokladov, zaobstaral konkrétne dôkazy, ktoré hodnotil jednotlivo, ale aj vo vzájomnej súvislosti. 36. Podľa žalovaného spoločnosť POLARON, s.r.o., u ktorej nebolo možné preveriť reálnosť obchodných transakcií, vystupovala v deklarovaných obchodných transakciách ako formálny dodávateľ a v priebehu konania nebolo žalobcom preukázané, že mu tovar táto spoločnosť skutočne dodala tak, ako to deklarujú dodávateľské faktúry. 37. K námietke žalobcu, že rozhodnutie neobsahuje zistenia, kto skutočne dodal pohonné latky žalobcovi resp. akým spôsobom boli plnenia uskutočnené, žalovaný uvádza, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžf/l 8/2011 a sp.zn. 6Sžf/14/2012 vo veci nepreukázania dodania tovaru dodávateľom uvedeným na faktúrach, v zmysle ktorého ak si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené, nepostačuje iba predloženie faktúry, dodacích listov, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou na faktúre uvedenou. V daňovom konaní je povinnosť daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane, resp. žalovaný, tieto dôkazy len vykonáva. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžf/l 22/2009, uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 401/09-17, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 78/2011-17. 38. Poukázal, že správca dane pri výkone daňovej kontroly postupoval v súlade s ust. § 3 Daňového poriadku, posudzoval všetky aspekty deklarovaných obchodov s cieľom chrániť záujmy štátu, pričom dbal na zachovávanie práv a právom chránených záujmov kontrolovaného daňového subjektu ako aj ostatných osôb zúčastnených v konaní. 39. K námietkam žalobcu vo veci prerušenia daňovej kontroly žalovaný uviedol, že daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január až december 2011 bola vykonaná ako jeden celok na základe jedného Oznámenia o daňovej kontrole č. 9900430/5/925107/2014/Krin zo dňa 11.03.2014, ktoré bolo daňovému subjektu doručené dňa 17.03.2014. Z uvedeného vyplýva, že za jednotlivé obdobia neboli vykonané samostatné daňové kontroly, ktoré by mali byť začaté samostatnými oznámeniami. Správca dane prerušil daňovú kontrolu dňa 09.02.2015 na základe Rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly č. 9900430/5/287689/2015/Krin zo dňa 06.02.2015 v zmysle § 61 ods. 1 a § 46 ods. 10 Daňového poriadku. Podľa žalovaného správca dane mal podľa procesnoprávnej úpravy oprávnenie na prerušenie daňovej kontroly, dôvodom ktorého bolo zaslanie žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií z dôvodu preverenia dodania tovaru do iných členských štátov v súvislosti s vykonávanou daňovou kontrolou dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január až december 2011. Žalovaný súčasne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/24/2012. 40. Ďalej žalovaný uvádza, že z ustanovení § 46 ods. 8 a 9 Daňového poriadku vyplýva, že z výsledku daňovej kontroly vyhotovuje zamestnanec správcu dane protokol, ktorý musí obsahovať aj vyhodnotenie dôkazov, ako aj vyjadrenia kontrolovaného daňového subjektu, ktoré predložil správcovi dane v priebehu daňovej kontroly, k zisteným skutočnostiam, ako aj k spôsobu ich zistenia. Ak bol daňovou kontrolou zistený rozdiel, zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. Vo výzve kontrolór určí aj lehotu na vyjadrenie, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 pracovných dní od jej doručenia. Kontrolovaný daňový subjekt má v tejto lehote možnosť vyjadriť sa k zisteniam a označiť dôkazy, ktoré preukazujú jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. V prípade, že sa daňovou kontrolou nezistil rozdiel v sume, ktorú daňový subjekt mal zaplatiť alebo vykázať, alebo na ktorú si uplatnil nárok, kontrolór vyhotoví protokol, ktorý doručí kontrolovanému daňovému subjektu. Výzvu správca dane nezasiela. Z uvedeného dôvodu bol postup správcu dane v súlade so zákonom, keď z daňovej kontroly vyhotovil protokol za zdaňovacie obdobia, pri ktorých došlo k zisteným rozdielom a za zdaňovacie obdobia pri ktorých nebol zistený rozdiel. Námietky žalobcu, že mal správca dane vyhotoviť za každé zdaňovacie obdobie samostatný protokol v inom časovom vymedzení, považuje žalovaný za irelevantné, nakoľko ani Daňový poriadok neumožňuje vyhotoviť zvlášť za každé zdaňovacie obdobie samostatný protokol v prípade kontroly viacerých období jedným oznámením, ale rozlišuje len protokol z daňovej kontroly v prípade zistených rozdielov a v prípadoch keď neboli zistené rozdiely. 41. K námietkam, že sa správca dane nevysporiadal s vyjadrením žalobcu k zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 14.06.2016 žalovaný uvádza, že v podanom vyjadrení neboli žalobcom predložené žiadne nové skutočnosti, na základe ktorých by bolo potvrdené dodanie tovaru dodávateľom POLARON, s.r.o., s čím sa správca dane vysporiadal vo vydanom Rozhodnutí č. 103406411/2016 zo dňa 27.06.2016 a zároveň aj žalovaný sa vo vydanom Rozhodnutí č. 103946983/2016 zo dňa 20.09.2016 vysporiadal so všetkými námietkami uvádzanými v podanom odvolaní voči rozhodnutiu prvostupňového orgánu. IV. Replika žalobcu 42. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného zo dňa 17.02.2017 nesúhlasil s vyjadrením žalovaného k žalobe a zotrval na všetkých dôvodoch uvedených v žalobe, ktoré bližšie rozviedol. V. 43. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo na pojednávaní konanom dňa 29.06.2017 a dospel k záveru, že žalobe je potrebné vyhovieť. 44. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 45. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. 46. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, najmä z toho pohľadu, či toto procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 47. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok), pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 48. Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane (ods. 2). 49. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo (ods. 3). 50. Správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti (ods. 5). 51. Daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti (ods.7). 52. Podľa § 24 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 53. Podľa § 24 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 54. Podľa § 24 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 55. Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. 56. Podľa § 46 ods. 8 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1)zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, 1)zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu. 57. Podľa § 46 ods. 9 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní, daňová kontrola je ukončená dňom a) doručenia protokolu podľa odseku 8, b) doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo c) zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu. 58. Lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, 36b) druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 kalendárnych mesiacov (ods.10). 59. Podľa § 61 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní, správca dane daňové konanie a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke, b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. 60. Podľa § 68 ods. 5 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní, správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani. 61. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH, predmetom dane je a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len "členský štát"), d) dovoz tovaru do tuzemska. 62. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zák. o DPH, dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí. 63. Podľa § 19 ods. 1 zák. o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. 64. Podľa § 49 ods. 1 zák. o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 65. Podľa § 49 ods. 2 zák. o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru. 66. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zák. o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 67. Podľa § 71 ods. 1 zákona o DPH, na účely tohto zákona a) faktúrou je každý doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej forme podľa tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie faktúry, b) elektronickou faktúrou je faktúra, ktorá obsahuje údaje podľa § 74 a je vydaná a prijatá v akomkoľvek elektronickom formáte; elektronickú faktúru možno vydať len so súhlasom príjemcu tovaru alebo služby, c) vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru, d) neporušenosťou obsahu faktúry sa rozumie zachovanie obsahu faktúry, e) elektronickou výmenou údajov sa rozumie prenos údajov elektronickou formou z počítača do počítača s využitím schválenej normy štruktúry odkazu elektronickej výmeny. 68. Za faktúru sa považuje aj každý doklad alebo oznámenie, ktoré mení pôvodnú faktúru a osobitne a jednoznačne sa na ňu vzťahuje (ods. 2). 69. Podľa § 71 ods. 3 zákona o DPH, zdaniteľná osoba je povinná zabezpečiť vierohodnosť pôvodu, neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúry od jej vydania do konca obdobia na uchovávanie faktúry. Ako spôsob zabezpečenia vierohodnosti pôvodu, neporušenosti obsahu a čitateľnosti faktúry možno použiť a) kontrolné mechanizmy podnikových procesov, ktoré spoľahlivo zabezpečia priraditeľnosť faktúry k dokumentom súvisiacim s dodaním tovaru alebo služby, b) zaručený elektronický podpis podľa osobitného predpisu 29) alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho použitie zaručeného elektronického podpisu, c) elektronickú výmenu údajov, ak zmluva týkajúca sa tejto výmeny ustanoví použitie postupov zabezpečujúcich vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu údajov, d) iný spôsob zabezpečujúci vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu faktúry. 70. Podľa § 191 ods. 1 SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. 71. Podľa § 191 ods. 3 SSP, ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne a) zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo, b) zrušiť aj skôr vydané rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak postupoval podľa § 27 ods. 1. 72. Podľa § 191 ods. 6 SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. 73. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného a predchádzajúceho postupu správneho orgánu, podľa SSP bolo posúdiť, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav dostatočne a riadne, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda musel skúmať procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 74. Daňový poriadok zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní. 75. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. 76. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne, ako aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov. 77. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1, 2 a § 51 zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane. Zákonodarca požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočítanie uplatňuje preukázal, že splnil podmienky, ktoré pre nárok na odpočítanie zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje právo na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľný obchod bol uskutočnený. 78. Dodanie tovaru, na základe ktorého vznikla daňová povinnosť, je základnou podmienkou uplatnenia odpočtu. Z dôvodu akceptovania odpočítania dane je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti, že pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť nielen po formálnej stránke (vystavenými dokladmi), ale aj obsahovej. Nestačí len formálne deklarovať dodanie tovaru faktúrou, ale je potrebné preukázať aj vecné naplnenie. Samotná faktúra nie je relevantným dôkazom o tom, že daňový subjekt skutočne kúpil tovar, pri ktorom vznikla daňová povinnosť a prešlo naň dispozičné právo. 79. Ustanovenie § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH určuje podmienky, za akých si daňový subjekt môže odpočítať daň, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovar, ktorý bol dodaný platiteľom dane uvedeným na faktúre. Správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného nároku na odpočítanie dane správne vychádza nielen z daňových dokladov predložených žalobcom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom nechýba materiálny podklad. 80. V danom preskúmavanom prípade žalovaný a tiež správca dane vo svojich rozhodnutiach dospeli k záveru, že daňovou kontrolou bolo preukázané, že obchody deklarované žalobcom ako titul na zdaniteľné plnenia, z ktorých mu vznikol nárok na odpočítanie DPH, neprebehli deklarovaným spôsobom, žalobca nepreukázal ich reálnosť, neuniesol dôkazné bremeno, keď sa mu právne relevantným spôsobom nepodarilo preukázať prijatie zdaniteľných obchodov od dodávateľa vystavujúceho faktúry, ktorých pravdivosť správca dane spochybňuje. 81. V danej súvislosti najprv súd poukazuje na početnú judikatúru Súdneho dvora EÚ zaoberajúcu sa výkladom záväzných dokumentov EÚ v oblasti spoločného systému DPH (rozsudok vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - K. a A., rozsudok vo veci C-285/11 z 06.12.2012 - Bonik, rozsudok vo veci C-18/13 z 13.02.2014 - Maks Pen...). Vyplýva z nej, že „právo zdaniteľných osôb odpočítať DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH splatnú alebo už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného právnou úpravou Únie". Ako Súdny dvor opakovane zdôraznil „právo na odpočítanie dane uvedené v článku 167 a nasl. smernice 2006/112 je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Predovšetkým sa toto právo uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce plnenia uskutočnené na vstupe" (pozri rozsudok Bonik, už citovaný, bod 26 a citovanú judikatúru). „Na odpočítanie je potrebné, aby dotknutá osoba bola jednak zdaniteľnou osobou v zmysle tejto smernice a jednak, aby zdaniteľná osoba využívala uvedené tovary a služby zakladajúce toto právo na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení, a že na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou (pozri rozsudok Bonik, už citovaný, bod 29 a citovanú judikatúru). Ak sú tieto podmienky splnené, právo na odpočítanie dane nemôže byť v zásade zamietnuté". 82. Na druhej strane však osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie. Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Tak je to v prípade, ak daňový podvod spácha samotná zdaniteľná osoba, ako aj v prípade, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že svojou kúpou sa zúčastnila na plnení, ktoré bolo súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Zdaniteľná osoba sa totiž musí na účely smernice 2006/112 považovať za účastníka na tomto podvode, a to bez ohľadu na otázku, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru alebo poskytnutia služieb v rámci jej uskutočnených zdaniteľných plnení na výstupe. Právo na odpočítanie dane tak možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb. 83. Keďže zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú predstavuje toto právo, je povinnosťou príslušných daňových úradov predložiť dostatočné objektívne dôkazy, že právo na odpočítanie dane a právo daňovému subjektu neprináleží. Vnútroštátnym súdom napokon prináleží overiť, či dotknuté daňové úrady preukázali existenciu objektívnych skutočností priznanie práva vylučujúcich. Vnútroštátnemu súdu potom prináleží vykonať celkové posúdenie všetkých skutočností a skutkových okolností veci, aby bolo vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi možné určiť, či daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, ktorého sa dopustili jeho dodávatelia. 84. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že zdaniteľná osoba si nemôže odpočítať DPH, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené, no v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom (napr. preto, že títo nedisponovali potrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, že náklady na poskytnutie plnenia neboli zaznamenané v ich účtovníctve a totožnosť osôb, ktoré podpísali niektoré dokumenty ako dodávatelia, sa ukázala ako nejasná), avšak až za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, pričom prislúcha vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť. 85. Žalovaný tvrdí, že reálnosť dodania zdaniteľného plnenia bola spochybnená, pretože z faktúr, dodacích listov k predmetným faktúram (č. 612013, č. 612015), nájomnej zmluvy, kúpnej zmluvy nie je možné zistiť, či tovar bol skutočne dodaný žalobcovi, keďže na dodávateľských faktúrach a ani na dodacích listoch nie je uvedené, akým spôsobom bol tovar dodaný, akými motorovými vozidlami bol tovar prepravený. Žalobca teda nepreukázal reálne dodanie tovaru dodávateľom uvedeným na faktúrach - POLARON a vznik daňovej povinnosti v tuzemsku, ktorá je zákonnou podmienkou vzniku práva na dopočítame dane v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 zákona o DPH. Žalovaný svoj záver oprel aj o skutočnosť, že v konaní tiež nebolo potvrdené, že tomuto dodávateľovi vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH a žalobcovi následné právo na odpočet DPH. 86. Žalovaný tvrdí, že reálnosť dodania zdaniteľného plnenia bola spochybnená aj zo zistenia, že p. K. R., bývalý konateľ spoločnosti POLARON, s.r.o. nepredložil v Zápisnici o ústnom pojednávaní č. 102527746/2016 zo dňa 10.02.2016 žiadne relevantné a konkrétne informácie a dôkazy týkajúce sa preukázania uskutočnenia prepravy predmetného tovaru. Pritom z výpovede žalobcu dňa 02.02.2015 vyplynulo, že prepravu tovaru od spoločnosti POLARON, s.r.o. v prevažnej miere zabezpečoval dodávateľ a podľa výpovede p. K. R., prepravu predmetného tovaru mal zabezpečiť dodávateľ spoločnosti POLARON, s.r.o. 87. Žalobca však nesúhlasil s takýmto záverom správcu dane, pretože prepravu tovaru od dodávateľa POLARON, do prenajatého skladu od žalobcu, zabezpečoval dodávateľ spoločnosti POLARON-u, od ktorého POLARON tovar nakúpil. Pri predaji tovaru žalobcovi sa predávaný tovar nachádzal v sklade prenajatom od žalobcu, kam si ho žalobca prišiel prevziať (stočiť do autocisterien), a preto preprava nebola realizovaná, čo potvrdil aj bývalý konateľ spoločnosti POLARON vo svojej výpovedi. 88. Zistenia správcu dane, ktoré pramenia z vykonaného dokazovania, nevylučuje možnosť, že dodávateľ žalobcu a jeho subdodávatelia mohli konať v rozpore so zákonom, avšak v žiadnom prípade to nie je objektívnym dôkazom protizákonnosti konania žalobcu. 89. Súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - K. a A., čl. 50, z ktorého vyplýva, že nemožno zdaniteľnej osobe zamietnuť právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z hodnoty DPH z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti a bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. 90. Zároveň platí, že daňový orgán nie oprávnený zamietnuť právo na odpočet dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe ktorej sa požaduje vykonanie nároku na odpočet dane, spĺňala podmienky zdaniteľnej osoby, že disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a že si splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, alebo z dôvodu, že uvedená zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha by preukazovala, že uvedené podmienky boli splnené (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - K. a A., čl. 51). 91. V obchodnom styku je predpokladaná dobromyseľnosť konania a nadobudnutia práv. Akokoľvek by bol podnikateľ pri uzatváraní obchodov obozretný, nemôže absolútne vylúčiť, že sa stane v niektorom prípade obeťou podvodu. 92. Dôkazy o prípadnej protiprávnosti konania obchodných partnerov žalobcu nemožno, podľa názoru súdu, považovať za objektívny dôkaz protiprávnosti jeho konania, ani v tom nemožno badať jeho vedomosť o existencii porušenia daňových právnych predpisov, či jeho priamu, cielenú a úmyselnú participáciu na daňovom podvode. 93. Dôkazné bremeno, že u daňového subjektu došlo k podvodnému konaniu, je na správcovi dane, resp. orgánoch činných v trestnom konaní. Žalobcovi ako daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Skutočnosť, či žalobca ako daňový subjekt vedel, alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov (3Sžf 1/2010 zo dňa 19.08.2010). 94. Súd len pripomína, že žalobca v čase uskutočnenia zdaniteľných dokladov vykonal úkony odbornej starostlivosti zamerané na preverenie spoločnosti POLARON a KOLO-KOMPANY, ktoré bolo možné v rámci dostupných informačných zdrojov vykonať a ktoré sa v rámci obvyklej hospodárskej praxe pred realizáciou obchodu bežne vykonávajú. Prijal všetky opatrenia, ktoré bolo možné od neho v čase realizácie dodávok tovaru rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvodnom konaní: preveril si existenciu dodávateľov v príslušne verejne dostupných registroch (Obchodný register, Register platiteľov DPH) a tiež preveril, že dodávatelia nie sú evidovaní v zoznamoch uvedených finančnou správou alebo inými inštitúciami, ktoré by identifikovali ich nespoľahlivosť. 95. Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí a zo zistení, ktoré vyplynuli súdu i z administratívneho spisu žalovaného sa javí súdu ako predčasný a nemajúci vo vykonanom dokazovaní materiálny podklad záver žalovaného i správcu dane prezentovaný v napadnutých rozhodnutiach, a to že nebolo preukázané reálne dodanie tovaru žalobcovi a žalobca nesplnil svoju dôkaznú povinnosť, keď právne relevantným spôsobom nepreukázal prijatie zdaniteľných obchodov od dodávateľa POLARON, s.r.o. a v doterajšom dokazovaní nemajúci materiálny podklad. Za tento nemožno považovať pochybnosti orgánov finančnej správy. Daňové orgány v konaní nedisponovali dôkazmi, na základe ktorých by boli oprávnené tvrdiť, že by žalobca bol aktívnym účastníkom (spolupáchateľom) daňového podvodu, alebo, že by páchateľom podvodu pomáhal, pričom na základe žiadnych právne relevantných dôkazov nebol preukázaný vzťah žalobcu k zámeru získať v rámci súvisiacich dodávok medzi účastníkmi reťazca firiem nenáležitú daňovú výhodu, na základe čoho by daňovým orgánom (tiež súdu) prináležalo odmietnuť žalobcovi priznanie práva na odpočet DPH. Súd opakuje, že odporuje právu EÚ a tiež zákonu o DPH, aby sa v súdenej veci zdaniteľnej osobe zamietlo právo odpočítať DPH za dodanie tovaru alebo služby z dôvodu, že so zreteľom na možné podvody alebo nezrovnalosti spáchané v rámci reťazca zdaniteľných obchodov sa toto dodanie nepovažuje za skutočne uskutočnené bez toho, aby sa na základe objektívnych dôkazov preukázalo, že zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočítanie dane je súčasťou podvodu týkajúceho sa DPH spáchaného na vstupe alebo na výstupe v rámci dodávateľského reťazca. Je možné zhrnúť, že uvedené prináleží preveriť nezávislým daňovým orgánom, ktoré v danom prípade k tejto svojej povinnosti nepristúpili komplexne, náležite starostlivo a dostatočne zodpovedne. 96. Žalovaný svoje skutkové zistenia, ktoré súd považuje za nedostatočné, zhrnul do tvrdenia, že nebolo preukázané dodanie pohonných látok dodávateľom uvedeným na faktúrach, t. j. spoločnosťou POLARON, nebola preukázaná preprava pohonných látok k žalobcovi, nebol preukázaný pôvod pohonných látok a tieto skutočnosti nepreukázal ani sám žalobca, teda tomuto dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH a existujú len formálne doklady, ktoré nepreukazujú fakturované plnenie, a preto jediným cieľom deklarovaných plnení na základe vyhotovených faktúr a podporných dokladov bolo získanie daňovej výhody pre podnikateľské subjekty zapojené do reťazca, čiže aj pre žalobcu. 97. Pokiaľ by sa v konaní preukázalo, že zdaniteľné obchody síce prebehli, avšak žalobca bol súčasťou reťazca firiem, v ktorom sa vyskytol daňový podvod, resp. iná nezákonnosť, v takom prípade mohli daňové orgány zamietnuť právo odpočítať hodnotu zaplatenej DPH len za predpokladu, že v konaní objektívne preukázali, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Najpodstatnejšou otázkou by v takomto prípade bolo, či žalobca s prihliadnutím na všetky objektívne okolnosti mohol vedieť, že jeho konanie smeruje resp. napomáha k neoprávnenému získaniu nároku na odpočet DPH. Súd konštatuje, že „či vedel" znamená, že existovali určité skutkové zistenia zakladajúce dôvodné pochybnosti o tom, že by žalobca o podvodnom konaní nevedel, a že bol tak s možnosťou existencie podvodného konania aspoň uzrozumený. 98. Z dôkazov, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise však uvedené preukázané rozhodne nebolo. Aj v napadnutom rozhodnutí sám správca dane svoj záver o nepreukázaní reálneho uskutočnenia obchodu vyvodil zo svojej pochybnosti, či tovar bol skutočne dodaný žalobcovi, pretože dodanie tovaru, ako sám uviedol, nie je možné zistiť. Napriek tejto pochybnosti správca dane odmietol vypočuť konkrétnych svedkov navrhnutých žalobcom, ktorí boli prítomní pri dodaní tovaru a mali tak jednoznačnú vedomosť, či transakcia prebehla tak, ako tvrdil žalobca a aj bývalý konateľ POLARON-u a vyvrátiť tým pochybnosti správcu dane. Správca dane odmietol vypočuť označených svedkov D. H., bývalých zamestnancov C. J. a K. D., právneho zástupcu žalobcu JUDr. S. H., dovypočuť svedka K. R. a iné, pretože žalobcom neboli predložené žiadne špecifikácie, na základe ktorých by bolo možné navrhovaných svedkov vypočuť a tiež z dôvodu, že z vykonaných dôkazov nevyplýva, že navrhovaní svedkovia by mali disponovať informáciami potrebnými na objasnenie predmetných skutočností, ktoré by mohli mať zásadný vplyv na posúdenie predmetných obchodov. Na druhej strane správca dane však v napadnutom rozhodnutí tvrdí, že bolo vo sfére vplyvu žalobcu preukázať uskutočnenie predmetných obchodných transakcií a zabezpečiť relevantné informácie a doklady preukazujúce uskutočnenie predmetných obchodných transakcií. Z uvedeného vyplýva nejednotnosť názoru správcu dane a takýto postup správcu dane je možné hodnotiť ako postup v rozpore s účelom daňovej kontroly, ktorej účelom je preverenie reálnosti uskutočnenia jednotlivých úkonov majúcich vplyv na daňové výdavky žalobcu. 99. Žalovaný svoj záver vyvodil aj zo skutočnosti, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal dodanie tovaru dodávateľom. Žalobca však tvrdí, že správca dane nemôže zaťažiť žalobcu preukazovaním skutočností, ktoré nezabezpečoval a nemôže ich ani ovplyvniť, keď prepravu tovaru zabezpečoval dodávateľ, čo potvrdil vo svojej výpovedi aj bývalý konateľ spoločnosti POLARON. V súvislosti s rozložením dôkazného bremena poukázal, že si splnil povinnosť preukázať skutočnosti, ktoré patria do jeho dôkazného bremena na rozdiel od správcu dane, ktorý nepreukázal, že tovar žalobcovi dodaný nebol. Ak správca dane nezískal žiadne dôkazy od dodávateľa, ktoré by potvrdzovali, resp. vyvracali dodanie tovaru, tak toto nemôže byť na ťarchu žalobcu. 100. S uvedenou námietkou žalobcu sa súd v plnom rozsahu stotožňuje. Zo skutkového stavu zisteného daňovými orgánmi je vylúčené tvrdiť, že by žalobca bol aktívnym účastníkom (spolupáchateľom) daňového podvodu (iného protiprávneho konania) alebo, žeby páchateľom pomáhal. Uvedené vyplýva aj z výpovede svedka R., bývalého konateľa spol. POLARON, ktorý potvrdil, že pri predaji tovaru spoločnosti JOPI TRADE, spol. s.r.o. -žalobcovi, si prepravu tovaru zabezpečoval žalobca sám tým spôsobom, že žalobca si stočil dohodnuté množstvo litrov do cisterny, keďže tovar sa nachádzal v prenajatom sklade od žalobcu, následne bol tovar vyfaktúrovaný a ako doklad o množstve stočených litrov dostala spoločnosť POLARON s.r.o. od žalobcu stáčací lístok. Za žalobcu tovar od spoločnosti POLARON s.r.o. prijali skladníci spoločnosti alebo zamestnankyne spoločnosti. Objednávky za žalobcu vybavovali telefonicky jeho zamestnanci, niekedy sa na dostupnosť tovaru opýtal aj skladník žalobcu. Na deklarované miesto fyzickej vykládky tovaru chodieval p. K. R.. Svedok R. sa vyjadril aj k predaju tovaru ostatným zákazníkom spoločnosti POLARON, s.r.o. (okrem spoločnosti JOPI TRADE spol. s r.o.), kedy prepravu pre spoločnosť POLARON, s.r.o. zabezpečovala spoločnosť JOPI TRADE, spol. s r.o. 101. K dodávateľom spoločnosti POLARON svedok R. uviedol, že prepravu tovaru od dodávateľa spoločnosti POLARON, s.r.o. do skladu, ktorý mala spoločnosť POLARON, s.r.o. prenajatý od spoločnosti JOPI TRADE, spol. s r.o., zabezpečoval dodávateľ spoločnosti POLARON, s.r.o. a prepravu tovaru pri nákupe objednával p. K. R. spolu s tovarom od svojho dodávateľa. Za spoločnosť POLARON, s.r.o. nebol na mieste fyzickej nakládky tovaru u dodávateľa prítomný nikto, tovar prišiel na sklad. Za spoločnosť POLARON, s.r.o. tovar odberateľovi odovzdal p. R.. 102. Podľa názoru súdu z výpovede p. R. ani z dôkazov zabezpečených správcom dane a z takto zisteného skutkového stavu žalovaný nemohol vyvodiť záver, že žalobca nepreukázal, že k reálnemu dodaniu tovaru zo strany dodávateľa - platiteľa POLARON, s.r.o. skutočne došlo, keď p. R. (konateľ spoločnosti POLARON, s.r.o. v čase obchodných transakcií) nepredložil dňa 10.02.2016 žiadne relevantné a konkrétne informácie a dôkazy týkajúce sa preukázania uskutočnenia prepravy predmetného tovaru. Práve naopak, p. R. jasne opísal transakciu dodania tovaru žalobcovi, pri preberaní tovaru bol prítomný skladník žalobcu, resp. iný zamestnanec, ktorého žalobca aj navrhol vypočuť, no správca dane aj tento výsluch odmietol zrealizovať. Tiež skutočnosť, že správca dane nezískal žiadne dôkazy a doklady od dodávateľa, ktoré by potvrdzovali tvrdenia K. R., nemôže byť na ťarchu žalobcu. 103. K preukázaniu dodania tovaru žalobcom súd má za potrebné ešte uviesť, že správcovi dane bolo známe, že žalobcovi boli Národnou kriminálnou agentúrou dňa 15.04.2014 zaistené všetky doklady a písomnosti za roky 2009 až do 15.04.2014, o čom boli spísané zápisnice, ktoré žalobca správcovi dane na pojednávaní dňa 12.5.2014 aj predložil. Správca dane preto ďalšie dokazovanie vykonával na základe dokladov, resp. ich fotokópií poskytnutých NAKA, keďže žalobca dokladmi týkajúcimi sa predmetného zdaňovacieho obdobia nedisponoval. Ak žalovaný mal aj napriek dôkazom zabezpečeným od NAKA stále pochybnosť o dodaní tovaru, pretože tieto doklady zabezpečené správcom dane nie sú dostatočnými dôkazmi, že obchodné transakcie boli uskutočnené tak, ako boli žalobcom deklarované, mal vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré by jeho pochybnosť úplne odstránilo. Pochybnosť ako taká nemôže mať za následok konštatovanie, že žalobca porušil ust.§ 49 ods. 1 zák. o DPH. 104. Taktiež ani z miestneho zisťovania vykonaného miestne príslušným správcom dane Daňovým úradom Bratislava dňa 05.11.2014 nie je možné vyvodiť záver, že žalobca nepreukázal, že k reálnemu dodaniu tovaru zo strany dodávateľa - platiteľa POLARON, s.r.o. skutočne došlo, keďže miestne príslušný správca nevedel potvrdiť uskutočnenie zdaniteľných obchodov medzi daňovými subjektmi POLARON s.r.o. a platiteľom JOPI TRADE, spol. s r.o. Takýto záver správca dane prijal zo zistenia, spoločnosť RICHI RESTAURANT&CATERING s.r.o., ktorá je od 09.04.2014 právnym nástupcom spoločnosti POLARON, s.r.o. je nekontaktná, na adrese uvedenej v Obchodnom registri nesídli, nenachádza sa tam ani poštová schránka s označením spoločnosti, uvedená spoločnosť so správcom dane nespolupracuje, zásielky nepreberá a na výzvy správcu dane nereaguje. Prípadná nekontaktnosť právneho nástupcu dodávateľa v čase daňovej kontroly (r. 2014) je ale vo vzťahu k obdobiu dodania tovaru - február 2011 bez právnej relevancie. 105. Podľa názoru súdu žalobcovi nie je možné ani vytýkať, že neuniesol dôkazné bremeno ohľadom skutočností týkajúcich sa daňovej povinnosti iného daňového subjektu; dôkazné bremeno ohľadom ním tvrdených skutočností naopak neuniesol žalovaný. Svoj záver o neunesení dôkazného bremena žalobcom nepodložil dostatočnými dôvodmi, a preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné (viď rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR sp.zn. 5Afs 131/2004). V zmysle uvedeného rozsudku „Důkazní břemeno stíhá daňový subjekt pouze ohledně skutečností, které tvrdí a uvádí ve svém účetnictví. ......... Má-li správce daně pochybnosti o důkazní hodnotě prostředků, jimiž daňový subjekt prokazuje ... svá tvrzení, přenáší se důkazní břemeno z daňového subjektu na správce daně. Jeho povinností ... je pak prokázat existenci takových skutečností, které věrohodnost, průkaznost, správnost či úplnost účetnictví, evidence či jiných záznamů zcela vyvracejí. Důkazní břemeno nelze pojímat extenzivně a rozšiřovat je na prokazování všech, resp. jakýchkoli skutečností, tedy i těch, ohledně kterých taková povinnost stíhá zcela jiný subjekt." Správca dane nakoniec aj sám nepopiera, že k plneniu skutočne došlo a že tovar bol ďalej žalobcom predávaný. Týmto žalovaný a správca dane v rozhodnutí si odporuje, čím sa stáva jeho rozhodnutie zmätočným, resp. nezrozumiteľným. 106. Aj z judikatúry, na ktorú poukázal sám žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe vyplýva, že na strane daňového subjektu je nevyhnutné primárne uniesť dôkazné bremeno, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty a ktorý si aj tento nárok uplatnil. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 78/2011-17). Z uvedeného vyplýva, že po tom, ako žalobca poskytol správcovi dane súčinnosť pri zisťovaní skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, pričom správca dane nespochybnil preukázateľne vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených žalobcom a ani samotný obchod, prenieslo sa dôkazné bremeno z daňového subjektu na správcu dane, ktorý mal pochybnosť o reálnom uskutočnení tovaru. S ohľadom na zaistenie dokladov NAKA žalobca predložil správcovi dane účtovné doklady, ktoré mal k dispozícii: Kúpnu zmluvu zo dňa 15. januára 2011, Nájomnú zmluvu zo dňa 31. januára 2011, príjemky tovaru, faktúry, dodacie listy, v ktorých žalobca ako odberateľ potvrdil prevzatie tovaru, príjemky tovaru, saldokonto záväzkov voči dodávateľovi, evidenciu príjmu a výdaja tovaru a zároveň bývalý konateľ dodávateľskej spoločnosti potvrdil realizáciu predmetných obchodov a popísal spôsob objednávania a prepravy tovaru. Žalobca tiež navrhol Daňovému úradu ďalšie úkony pre zaobstaranie dôkazov, ktorých vykonanie je v právomoci Daňového úradu, ale tomuto návrhu nebolo DÚ vyhovené. 107. Súdu sa preto uvedené závery žalovaného zdali jednak predčasné, vecne nesprávne a pre preskúmanie jeho rozhodnutí nedostatočne odôvodnené. Napriek obsiahlosti rozhodnutí, súd musí konštatovať absenciu riadneho odôvodnenia. 108. Je preto treba súhlasiť i s námietkami žaloby, že napadnuté rozhodnutia trpia vadami nepreskúmateľnosti. Zákonný rámec náležitostí rozhodnutia daňového úradu je zadefinovaný v ust. § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Týmto sa ale správca dane ani žalovaný postačujúco neriadil. V napadnutých rozhodnutiach správcu dane a žalovaného absentuje vecné posúdenie podporené ich úvahami a nie vždy je subsumované pod príslušné procesné či hmotnoprávne daňové predpisy. 109. Právna bezchybnosť rozhodnutia akéhokoľvek správneho orgánu, teda i žalovaného a správcu dane, spočíva v tom, že je vydané v písomnej forme, príslušným orgánom, v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci, obsahuje náležitosti určené všeobecnou právnou úpravou správneho konania i náležitosti ustanovené osobitnými právnymi predpismi. Odôvodnenie zahŕňa a hodnotí všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia, podáva celkový prehľad o priebehu konania, reaguje na pripomienky, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania. Medzi výrokom a odôvodnením musí byť logická zhoda. Odôvodnenie musí byť presvedčivé. Právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá ústavnému i zákonnému rámcu. Nevyžaduje sa síce, aby na každú zistenú skutočnosť alebo každý argument účastníka konania, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o skutočnosť alebo argument, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné, musí sa s nimi správny orgán v dôvodoch rozhodnutia vysporiadať. 110. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti znamenajúci porušenie Ústavou garantovaného základného práva. S uvedeným právom je v rozpore úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a skutkovými zisteniami, prípadne len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie a vyhodnotenia jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené, alebo situácia, kedy právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú. Absencia takéhoto odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Osobe dotknutej takýmto rozhodnutím je tým odňatá možnosť skutkovo, či právne argumentovať proti záverom rozhodnutia. 111. Správny súd nie je povinný a v podstate ani oprávnený nahrádzať činnosť správnych orgánov pri odôvodňovaní rozhodnutí. Platí, že vecne preskúmať zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je možné len za predpokladu jeho náležitého odôvodnenia, keď správny orgán náležitým spôsobom vyhodnotí námietky účastníka správneho konania. 112. Vo vzťahu k námietke nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí je treba súhlasiť, že správca dane sa vo svojom rozhodnutí zo dňa 27. júna 2016 nevysporiadal s obsiahlym Vyjadrením žalobcu k pojednávaniu konanom dňa 14.06.2016. Tieto odmietol so všeobecným odôvodnením, že neboli Vyjadrením predložené žiadne nové skutočnosti, na základe ktorých by bolo potvrdené dodanie tovaru dodávateľovi POLARON. I žalovaný v potvrdzujúcom rozhodnutí zo dňa 20. septembra 2016 vady prvostupňového rozhodnutia neodstránil, len uviedol, že v odôvodnení rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi otázkami majúcimi význam pre posúdenie prejednávanej veci. Takéto odôvodnenie rozhodnutia nemožno hodnotiť inak ako k predmetnej námietke arbitrárne. Bolo povinnosťou konajúcich orgánov uviesť v odôvodnení ich rozhodnutí, prečo konkrétne neuveril žalobcom predloženým listinným dôkazom, ktoré v zásade potvrdzuje výpoveď svedka K. R. vypočutého inak až na návrh žalobcu. 113. Za vzájomne si odporujúce a privodzujúce nezrozumiteľnosť rozhodnutia treba považovať i rozhodnutie žalovaného v časti, kde na str. 11 odsek šiesty žalovaný na jednej strane spochybňuje skutočnosť, že dodanie tovaru - pohonných hmôt, bolo uskutočnené dodávateľom žalobcu uvedeným na faktúrach, oproti tomu na str. 19 odsek tretí už spochybňuje samotnú existenciu fyzického plnenia a v ďalšom potom uvádza, že žalobca ďalej dodaný tovar dodával ďalším odberateľom. 114. Nepostačujúcim spôsobom vyhodnotil správca dane a potvrdzujúcim rozhodnutím i žalovaný návrhy predkladané žalobcom na doplnenie dokazovania, a to návrhy na výsluchy svedkov. 115. Žalobca ďalej v žalobe vytýka žalovanému i správcovi dane, že rozhodnutiu správcu dane, s ktorým sa žalovaný plne stotožnil, predchádzal nezákonný postup. Tvrdí, že daňové konanie vo veci začaté fakticky dňa 11. apríla 2014 správca dane rozhodnutím č. 9900430/5/287689/2015/Krin zo dňa 6. februára 2015 (doručené žalobcovi 9. februára 2015) en bloc za celé kontrolované obdobie január - december 2011 s odôvodnením, že zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácii nerozlišujúc zdaňovacie obdobia, kedy medzinárodná výmena informácia nebola potrebná, pretože predmetom fakturácie boli len tuzemské obchodné transakcie a nejednalo sa o interkomunitárne dodania tovaru, čo je i prípad zdaňovacieho obdobia november 2011. Prerušenie daňovej kontroly vo vzťahu k zdaňovacím obdobiam o predmete len tuzemských obchodných transakcií potom nemá oporu v zákone. Ak potom správca dane pokračoval v daňovej kontrole 7. augusta 2015 a Protokol bol žalobcovi doručený 22. septembra 2015, po dobu prerušenia konania bol správca dane nečinný nedôvodne, potom v uvedenom prípade daňová kontrola neúčelne, neopodstatnene a v rozpore so zákonom trvala 529 dní a Protokol zo dňa 10.09.2015, ktorým bola daňová kontrola ukončená, má povahu nezákonného dôkazného prostriedku a ako taký v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR, napr. nález vo veci sp., zn. III. ÚS 24/2010 z 29. júna 2010 nemôže byť použitý ako dôkaz v daňovom/vyrubovacom konaní. Správne mal správca dane podľa názoru žalobcu vo vzťahu ku konkrétnym zdaňovacím obdobiam bez potreby medzinárodnej výmeny informácii (a teda aj v zdaňovacom období február 2011), vydať samostatný protokol bez prerušenia konania. 116. Výkon daňovej kontroly ako jedného z kľúčových inštitútov daňového konania predstavuje nepochybne významný zásah do riadneho a bežného fungovania každého daňového subjektu. Jej výkon je spravidla spojený minimálne s administratívnou, ale i finančnou záťažou, a preto v kontexte zásady rýchlosti a procesnej ekonómie mal správca dane konať bez zbytočných prieťahov a tak, aby nikomu nevznikali zbytočné náklady. Z tejto premisy je treba vyvodiť, že trvanie daňovej kontroly je časovo potrebné obmedziť len na nevyhnutnú mieru a preto aj správca dane je povinný postupovať účelne a tak, aby daňovú kontrolu skončil najneskôr v zákonnej jednoročnej lehote, resp. lehote primeranej a zodpovedajúcej objektívne skutkovým okolnostiam. Správca dane preto vykonávanie daňovej kontroly ani nemôže svojvoľne prerušiť a odložiť jej pokračovanie, ale jednotlivé kroky správcu dane musia po sebe systematicky nasledovať a v primeraných časových intervaloch (bližšie pozri napr. rozhodnutie NSS ČR vo veci sp. zn. 7 Afs 22/2003 zo dňa 9.12.2004). 117. Aplikujúc uvedené na daný preskúmavaný prípad súd musí konštatovať, že správca dane postupoval a contrario s ust. § 46 ods. 9 Daňového poriadku, keď bezdôvodne výkon daňovej kontroly pre zdaňovacie obdobia bez interkomunitárnych obchodných prípadov, a teda aj v danom zdaňovacom období február 2011 prerušil. 118. Daňová kontrola, ako to už bolo vyššie a opakovane uvedené, bola začatá na základe Oznámenia zo dňa 11. marca 2014 (č. 99004300/5/925107/2014/Krin) fakticky dňa 11. apríla 2014. Správca dane predmet daňovej kontroly časovo zadefinoval ako zdaňovacie obdobie január - december 2011 a túto ukončil dňa 10. septembra 2015 vydaním dvoch protokolov: Protokolu č. 20845374/2015, v ktorom vyčíslil rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobia február - jún 2011, august - december 2011 a Protokolu č. 20845372/2015 za zdaňovacie obdobie január 2011 a júl 2011, v ktorých neidentifikoval rozdiel dane. 119. Súd s uvedenou námietkou žaloby sa plne stotožňuje. Administratívnym spisom a písomnou dokumentáciou žalobcu bezosporu je preukázané, že v zdaňovacom období február 2011 predmetom sporných faktúr sú len tuzemské obchodné prípady a nejedná sa o interkomunitárne obchodné transakcie žalobcu a dodávateľa spoločnosti POLARON. Preto prerušenie daňovej kontroly vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu február 2011 z dôvodu žiadosti o medzinárodnú výmenu informácii neobstojí. Na uvedenom nemôže meniť nijako ani skutočnosť, že správca dane zvolil daňovú kontrolu s časovým ohraničením ako zdaňovacie obdobie január - december 2011. Zvolený postup vedenia spoločnej daňovej kontroly má síce oporu v zásade hospodárnosti a procesnej ekonómie, ale súčasne musí byť v celom konaní zachovaná i primárna a napokon ústavná zásada platná v daňovom konaní, a v rámci neho i daňovej kontrole, zásada legality (zákonnosti). Správca dane nemôže pri výkone svojich právomoci postupovať svojvoľne, ale právomoc mu zverenú zákonom môže uplatňovať len v rozsahu, v akom mu bola zverená. Musí postupovať v súlade so zákonom a na základe zákona. Správca dane nemôže zákon ani nijako obchádzať. Zároveň je pri výkone daňovej kontroly povinný šetriť práva a právom chránené záujmy daňového subjekty i tretích osôb. 120. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva povinnosť vydať jeden spoločný protokol k daňovej kontrole vedenej spoločne k viacerým zdaňovacím obdobiam na základe jedného Oznámenia o zahájení daňovej kontroly, ako to bolo i v danom posudzovanom prípade. Súd nemôže súhlasiť preto s argumentáciu žalovaného, že v takomto prípade bolo jeho povinnosťou vyčkať v rozsahu celej daňovej kontroly (teda aj v rozsahu zdaňovacích samostatných období bez interkomunitárnych obchodných transakcií) na výsledky medzinárodnej výmeny informácii, pre tento dôvod daňovú kontrolu prešiť en bloc, a vydať jeden spoločný protokol. Takýto postup správcu dane nemá oporu v ust. § 46 Daňového poriadku a ani v inom ustanovení Daňového poriadku. Uvedenému napokon odporuje i prax samotného správcu dane, ktorý po takomto prerušení konania vydal dňa 10. septembra 2015 dva samostatné protokoly, Protokol č. 20845374/2015 k zdaňovaciemu obdobiu február - jún 2011, august - december 2011, v ktorom správca dane vyčíslil rozdiel na DPH a Protokol č. 20845372/2015 za zdaňovacie obdobie január 2011 a júl 2011, v ktorých rozdiel dane neidentifikoval. Správne a súladne s judikatúrou Ústavného súdu SR argumentoval preto žalobca, že vydaniu samostatného rozhodnutia o vyrúbení rozdielu dane žalobcovi ako kontrolovanému daňovému subjektu vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu február 2011 predchádzal nezákonný postup a ak daňová kontrola bola ukončená vydaním Protokolu dňa 10. septembra 2015 pri daňovej kontrole začatej dňa 11. apríla 2014, to znamená bez právneho dôvodu po uplynutí zákonnej jednoročnej lehoty na jej ukončenie (§ 46 ods. 9 Daňového poriadku), pri rešpektovaní rozhodovacej praxe ústavného súdu (napr. poukázaný nález ÚS ) je treba Protokol považovať za nezákonný dôkazný prostriedok. 121. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že žaloba je dôvodná a preto rozhodnutie žalovaného zrušil ako nezákonné podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e) a g) SSP a v spojení s § 191 ods. 3 písm. a) SSP a z dôvodu procesnej ekonómie zrušil i rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 103408097/2016 zo dňa 27. júna 2016 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom správny orgán je podľa § 191 ods. 6 SSP viazaný v tomto rozsudku vysloveným právnym názorom súdu. 122. Bude úlohou správneho orgánu po vrátení veci súdom, riadiac sa právnym názorom súdu, ktorý je pre správny orgán podľa § 191 ods. 6 SSP záväzný, predovšetkým doplniť dokazovanie ako už bolo súdom vyššie uznajúc dôvodnosť námietok žalobcu vo vzťahu k nedostatočne zistenému skutkovému stavu, preneseniu dôkazného bremena zo správcu dane na žalobcu, jeho nesprávneho vyhodnotenia a z neho vyvodenia predčasného a pritom nesprávneho právneho záveru, o opätovný výsluch svedka konateľa spoločnosti POLARON, s.r.o. v čase realizácie obchodných prípadov K. R., D. H., bývalých zamestnancov spoločnosti POLARON Ing. C. J. a K. D., tiež právneho zástupcu žalobcu JUDr. S. H., ktorý sa mal zúčastňovať pri obchodných rokovaniach žalobcu a dodávateľa POLARON, vypočuť i ďalších žalobcom navrhnutých svedkov - zamestnancov k otázke realizácie dodania tovaru a ich prepravy. 123. Tiež bude potrebné vzhľadom na námietky tak správcu dane, žalovaného, ale i samotného žalobcu vykonať dokazovanie k prevereniu pohybu tovaru a jeho evidencii v skladovom systéme v rozsahu - prijatie, naskladnenie, vykládka a dodanie a preverenia uskutočnenia dodaní realizovaných žalobcom u jeho tuzemských odberateľov. 124. Uvedené bude nevyhnutné v ďalšom konaní vykonať, a to bez pochybností vzťahu žalobcu k dodávateľovi, resp. k reťazcu, v rámci ktorého sa uskutočnili predmetné zdaniteľné obchody a bude žalovaný povinný riadne zisťovať, a to znova bez pochybností, či žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet DPH je súčasťou daňového podvodu. 125. Až následne správca dane vo veci opätovne rozhodne a svoje rozhodnutie súladne s požiadavkami preskúmateľnosti čo do dostatku dôvodov a zrozumiteľnosti odôvodnení a odstráni tak vadu arbitrárnosti zrušeného rozhodnutia zo dňa 27. júna 2016. 126. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ust. § 167 ods. 1 SSP tak, že správny súd priznal žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca mal vo veci plný úspech. Podľa ust. § 175 ods. 2 Správneho súdneho poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 127. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP) V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.