Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Sa/17/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200318 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1017200318.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci žalobcu: S. R., narodeného XX.X.XXXX (pôvodne udávaný dátum narodenia: XX.X.XXXX), štátneho príslušníka Pakistanskej islamskej republiky, bez cestovného dokladu, aktuálne s miestom pobytu v Ú. Z. Y. pre T. A., zastúpeného OZ Liga za ľudské práva so sídlom Štúrova 3, Bratislava proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava so sídlom Paulínska 13, Trnava v konaní o správnej žalobe vo veci zaistenia proti rozhodnutiu žalovaného Č. p.: PPZ-HCP-BA9-21-051/2017-AV zo 17.2.2017 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalobcovi nepriznáva náhradu trov konania. Trovy tlmočného, o výške ktorých rozhodne súd osobitným uznesením, znáša Slovenská republika. Prípadne vzniknuté trovy predvedenia žalobcu na pojednávanie znáša Slovenská republika. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozhodnutím Č. p.: PPZ-HCP-BA9-21-051/2017-AV zo 17.2.2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný z dôvodu § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil dňom 17.2.2017 žalobcu na nevyhnutný čas, najdlhšie do 17.7.21017 a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZC“). V odôvodnení tohto rozhodnutia poukázal na okolnosti prijatia žalobcu na slovenské územie z Českej republiky, na existenciu právoplatného rozhodnutia o vyhostení žalobcu a určení zákazu vstupu č. p.: PPZ-HCP-BA9-21-019/2017-AV z 10.2.2017 (ďalej len „vyhosťovacie rozhodnutie“), na dôvody a priebeh v poradí prvého zaistenia žalobcu v období od 10.2.2017 - 17.2.2017. V ďalšom tiež na existenciu potvrdenia o pobyte žalobcu v Pakistane č. 7009, vydaného 14.6.2016, na obsah výsluchov žalobcu uskutočnených za prítomnosti tlmočníka jazyka urdu, na disponovanie iba nepatrnej finančnej hotovosti žalobcom, na skutočnosť, že žalobca si podľa jeho vyjadrenia nevie zabezpečiť ubytovanie. Osobitne žalovaný poukázal na skutočnosť, že zaistenie žalobcu je nevyhnutné za účelom vykonanie všetkých úkonov, potrebných a nevyhnutných k faktickej realizácii - výkonu vydaného vyhosťovacieho rozhodnutia (zabezpečenie vydania náhradného cestovného dokladu prostredníctvom Veľvyslanectva Pakistanu vo Viedni, zabezpečenie leteckej prepravy žalobcu ak tomu nebudú brániť okolnosti, ktoré zatiaľ nie je možné predpokladať). Žalovaný skonštatoval, že na základe zistených skutočností nie je možné uplatniť alternatívne, menej prísne donucovacie prostriedky (§ 89 ods. 1 písm. a), b) zákona o pobyte cudzincov). 2. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu zo dňa 24.2.2017, ktorou sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného a svojho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. V jednotlivých žalobných bodoch namietal, že: a) Je maloletou osobou a v skutočnosti má iba 17 rokov a preto s poukazom na § 88 ods. 9 zákona o pobyte cudzincov nemôže byť zaistený. b) V konaní bolo porušené jeho právo na vedenie konania v jazyku ktorému rozumie tým, že tlmočenie v konaní pred žalovaným bolo vykonané v jazyku urdu, ktorým však nehovorí a ani nerozumie dostatočným spôsobom. c) Napadnuté rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, pričom v konaní sa vyskytla vada, ktorá mohla mať vplyv na jeho zákonnosť. V tejto súvislosti poukázal na vyhosťovacie rozhodnutie, ktorým mal byť vyhostený do Maďarska, pričom maďarské štátne orgány opakovane odmietli žiadosť o readmisiu žalobcu. Poznamenal, že žalovaný sa nezaoberal účelnosťou a efektívnosťou jeho zaistenia a poukázal na nevykonateľnosť vyhosťovacieho rozhodnutia. 3. Žalovaný navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 3.3.2017 k žalobe napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť, teda žalobu zamietnuť. Zotrval na jeho dôvodnosti a zákonnosti a na neopodstatnenosť podanej žaloby. K žalobnému bodu a) uviedol, že vzhľadom na námietku maloletosti žalobcu (uvedenej v žalobe) požiadal cestou ÚPZC o lekárske vyšetrenia žalobcu. Výsledok RTG vyšetrenia preukázal kostný vek žalobcu min. 18 rokov. Súčasne poukázal na obsah žalobcom vyplnenej žiadosti o vydanie náhradného cestovného dokladu, v ktorej žalobca ako dátum svojho narodenia uviedol dátum 10.1.1999. K žalobnému bodu b) poukázal na neodôvodnenosť tvrdenia žalobcu o tom, že v konaní nerozumel tlmočeniu. K žalobnému bodu c) poukázal na obsah vyhosťovacieho rozhodnutia v odôvodnení ktorého bolo uvedené aj to, že bude v konaní pokračovať - konať na základe odpovede dožiadanej strany (Maďarska). Žalovaný uviedol, že žalobca 6.3.2017 požiadal v priestoroch ÚPZC o azyl, ktorá skutočnosť však s poukazom na § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov nie je dôvodom na jeho prepustenie zo zaistenia. V tejto súvislosti poukázal tiež na skutočnosť, že predtým o azyl nehodlal požiadať, urobil tak až po stretnutí s jeho zástupkyňou. 4. V replike na vyjadrenie žalovaného žalobca uviedol, že od jeho umiestnenia v ÚPZC uvádzal, že jeho dátum narodenia - 10.1.1997 nie je správny a že má 17 rokov, že lekárska správa o RTG vyšetrení nie je znaleckým posudkom. Upozornil na skutočnosť, že podaním žiadosti o azyl sa zmenil jeho status a s poukazom na túto skutočnosť mal byť zo zaistenia prepustený - v tejto súvislosti citoval časť odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.. 10Szak/2/2017 z 1.2.2017. 5. 14.3.2017 doručil žalovaný súdu kópiu oznámenia Migračného úradu MVSR, z obsahu ktorého vyplýva, že žalobca 6.3.2017 podal vyhlásenie, ktorým požiadal o azyl. Ako dátum svojho narodenia v ňom uviedol dátum 10.1.1999 a podľa lekárskeho vyšetrenia žalobcu bol určený jeho kostný vek na minimálne 18 rokov. Súdu tiež doručil kópiu informácie ÚPZC z 13.3.2017, týkajúcej sa stavu a predpokladov vybavenia náhradného cestovného dokladu zastupiteľským úradom Pakistanu vo Viedni. Podľa tejto informácie je spolupráca s týmto zastupiteľským úradom na veľmi dobrej úrovni a je s veľkou pravdepodobnosťou dôvodný predpoklad, že náhradný cestovný doklad bude vydaný a teda že ÚPZC bude schopný zrealizovať vyhostenia žalobcu do Pakistanu. Žalovaný súčasne súdu tiež doručil svoje podanie zo 14.3.2017, v ktorom opísal (s poukazom na vyššie uvedené dokumenty) postup po zaistení žalobcu, poukázal na ekonomické dôvody odchodu žalobcu z Pakistanu a tiež na účelovosť tvrdenia obsiahnutého v žalobe, podľa ktorého žalobca nerozumel tlmočeniu v jazyku urdu. 6. Pojednávanie na súde, konané 15.3.2017 sa uskutočnilo za účasti účastníkov konania, na základe žiadosti žalobcu za jeho osobnej účasti a v prítomnosti tlmočníka jazyka paštúnskeho, ktorého prítomnosť žalobca požadoval. 7. Ako to vyplýva z informácie zverejnenej na internetovej stránke Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí, úradnými jazykmi v Pakistane je jazyk urdu a angličtina 8. Na základe požiadavky zástupcu žalobcu bol žalobca na pojednávaní vypočutý. Uviedol, že skutočný dátum jeho narodenia je 10.1.1999, že pri vyplnení žiadosti o vydanie náhradného cestovného dokladu, ktorú vlastnoručne vyplnil, bol prítomný tlmočník, že je paštúnskej národnosti, že jazyk urdu ovláda asi na 50 %, anglickému jazyku rozumie ale nevie v ňom písať, že absolvoval 10-ročnú školskú dochádzku. Ďalej že doklad odovzdaný v konaní žalobcovi (poznámka súdu: doklad o pobyte č. 7009, datovaný 14.6.2016) nie je dokladom o pobyte, ale ide o „akúsi kartičku zo školy“, ktorú dostal v Pakistane a s ktorou z Pakistanu vycestoval, že pokiaľ udával dátum svojho narodenia „10.1.1997“ urobil tak preto, lebo nerozumel dobre jazyku urdu. Na otázku, prečo počas svojich výsluchov na polícii nesignalizoval, že jazyku urdu dobre nerozumie uviedol, že si myslel, že iného tlmočníka polícia nemá a preto súhlasil s tlmočením v tomto jazyku. Na otázku, či porozumel otázkam počas jeho výsluchov na polícii uviedol, že otázkam rozumel. Na otázku jeho zástupkyne žalobca uviedol, že jazyku urdu dobre nerozumel a že tlmočník jazyka paštúnskeho nebol prítomný. Tiež uviedol, že obsah zápisníc, ktoré podpisoval, mu bol pred ich podpisom pretlmočený do jazyka urdu, ktorému trochu rozumel. I napriek tomu tieto zápisnice podpísal, lebo bol na jeho podpis vyzvaný, nevedel však načo tento „papier“ slúži. Na ďalšie položené otázky žalobca odpovedal, že nikdy pred políciou nepovedal, že chce na Slovensku pracovať a že tu nechce požiadať o azyl. V ďalšom uviedol, že z Pakistanu odišiel preto, lebo v roku 2009 k nim prišla pakistanská armáda, ktorá zobrala jeho otca, že pre túto armádu musel (žalobca) pracovať a často ho aj týrali, pričom sa obáva v prípade návratu do Pakistanu toho, že aj jeho by mohli „zobrať“. Následne na položenú otázku, prečo o okolnostiach týkajúcich sa jeho otca nehovoril počas svojho výsluchu dňa 10.2.2017 žalobca uviedol, že o nich hovoril aj počas tohto výsluchu. Tiež uviedol, počas výsluchu na polícii uviedol že má 17 rokov, avšak počas zaistenia v ÚPZC sa telefonicky rozprával s rodinou a vtedy sa dozvedel, že má 18 rokov, čo dovtedy nevedel. Následne žalobca opísal svoju cestu z Pakistanu, počas ktorej prechádzal Iránom, Tureckom, Bulharskom, Srbskom, Maďarskom, Slovenskom až do Českej republiky, odkiaľ bol vrátený na Slovensko. Uviedol, že v Iráne a Turecku nemohol požiadať o azyl, že ani v Bulharsku oň požiadať nemohol, lebo bol zavretý v nejakom dome, v Srbsku o azyl nežiadal lebo vedel, že tam azyl nedávajú. Cez Maďarsko iba prechádzal. V Česku o azyl nežiadal preto, lebo chcel ísť za rodinou, resp. známymi do Francúzska. 8. Na predmetnom súdnom pojednávaní zástupkyňa žalobcu prehlásila, že netrvá na žalobnom bode, týkajúcom sa veku žalobcu a to vzhľadom na skutočnosť, že sa preukázalo, že žalobca má skutočne 18 rokov. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. Podľa Článku 8 Smernice európskeho parlamentu a rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie): 1. Členské štáty nesmú zaistiť osobu len z toho dôvodu, že táto osoba je žiadateľom v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany. 2. Ak je to nevyhnutné, členské štáty môžu na základe individuálneho posúdenia každého jednotlivého prípadu žiadateľa zaistiť, ak nemožno účinne uplatniť iné, miernejšie donucovacie alternatívne opatrenia. 3. Žiadateľa možno zaistiť iba: a) na účely zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti; b) na účely zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko úteku žiadateľa; c) na účely rozhodovania v rámci konania o práve žiadateľa vstúpiť na územie; d) ak je žiadateľ zaistený a vzťahuje sa na neho konanie o návrate podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, s cieľom pripraviť návrat a/alebo výkon vyhostenia a príslušný členský štát môže na základe objektívnych kritérií vrátane skutočnosti, že žiadateľ už mal prístup ku konaniu o azyle, doložiť, že existuje odôvodnené podozrenie, že žiadateľ žiada o medzinárodnú ochranu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť vykonanie rozhodnutia o návrate; e) ak si to vyžaduje ochrana národnej bezpečnosti alebo verejného poriadku; f) v súlade s článkom 28 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Dôvody zaistenia sa stanovia vo vnútroštátnom práve. Podľa § 88a ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky a) na účel zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti, b) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku, c) ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, d) ak je to potrebné z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, alebo e) z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c). Ako to vyplýva z jednotlivých ustanovení zákona o pobyte cudzincov (napr. §§ 77, 90) žalobca konaná s cudzím štátnym príslušníkom v jazyku ktorému rozumie, alebo o ktorom sa dá odôvodnene predpokladať, že mu cudzinec rozumie. Podľa § 229 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 9. K žalobnému bodu, podľa ktorého žalobca je maloletou osobou a v skutočnosti má iba 17 rokov a preto s poukazom na § 88 ods. 9 zákona o pobyte cudzincov nemôže byť zaistený: Odhliadnuc od skutočnosti, že zástupkyňa žalobcu netrvala na preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v zmysle tohto žalobného bodu z dôvodu, že sa preukázalo, že žalobca v čase konania pred žalovaným mal 18 rokov a teda bol plnoletou osobou súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca počas celého konania pred žalovaným opakovanie tvrdil, že je plnoletou osobou a že sa narodil 10.1.1997. I keď aj aktuálne existuje rozpor medzi týmto jeho tvrdením (že sa narodil 10.1.1997), keď po jeho faktickom aktuálnom zaistení a tiež pred súdom uviedol ako dátum svojho narodenia dátum 10.1.1999, súd zdôrazňuje, že žalobcovo tvrdenie o jeho neplnoletosti bolo zjavne produkované s cieľom zabezpečiť pre seba výhodnejšie postavenie. Žalobcovo priznanie že je skutočne plnoletou osobou tiež korešponduje s výsledkom RTG vyšetrenia, ktoré zabezpečil ÚPZC po podaní žaloby. 10. K žalobnému bodu, podľa ktorého v konaní pred žalovaným bolo porušené jeho právo na vedenie konania v jazyku ktorému rozumie tým, že tlmočenie bolo vykonané v jazyku urdu, ktorým však nehovorí a ani nerozumie dostatočným spôsobom: Ani tento žalobný bod súd nevyhodnotil ako dôvodný. Ako to je súdu známe a ako to vyplýva aj z oficiálnej internetovej stránky Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí, úradnými jazykmi v Pakistane je jazyk urdu a angličtina. Žalovaný vykonal so žalobcom jednotlivé úkony v jazyku urdu za prítomnosti tlmočníka tohto jazyka. Žalobca na jasne položené otázky v konaní pred žalovaným, či tlmočníkovi rozumie, opakovane uvádzal, že tlmočeniu rozumie a tiež súhlasil s týmto tlmočením. Skutočnosti, že žalobca tlmočeniu v jazyku urdu rozumel svedčí bez akýchkoľvek pochybnosti aj to, že jeho odpovede na jednotlivé otázky boli relevantné - odpovede jednoznačne reagovali na položené otázky. Naviac, žalobca má podľa svojho vyjadrenia ukončené 10-ročné základné vzdelanie (ktoré je postavené na úroveň stredoškolského vzdelania nižšieho stupňa), teda jazyk urdu ako úradný jazyk ovládať musel. Súd tiež poukazuje na fakt, že v tomto jazyku boli tlmočené jeho slovné prejavy aj počas konania pred štátnymi orgánmi Českej republiky. Žalobca počas svojho výsluchu pred konajúcim súdom jednoznačne uviedol, že otázkam položeným v konaní pred žalovaným a tlmočeným v jazyku urdu rozumel, že jednotlivé zápisnice mu boli pred ich podpísaním pretlmočené. Preto jeho námietky uvedené v podanej žalobe (a dokonca aj v konaní pred súdom), že totižto tlmočeniu dobre nerozumel, sú podľa názoru súdu účelovými, cieľom ktorých bolo dosiahnuť zrušenie napadnutého rozhodnutia žalobcu a svojho prepustenia zo zaistenia. 11. K žalobnému bodu, podľa ktorého napadnuté rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, pričom v konaní sa vyskytla vada, ktorá mohla mať vplyv na jeho zákonnosť, že vyhosťovacím rozhodnutím mal byť vyhostený do Maďarska, pričom maďarské štátne orgány opakovane odmietli žiadosť o readmisiu žalobcu: Aj tento žalobný bod súd nevyhodnotil ako dôvodný. Výrok, ako aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia sú formulované jasne a zrozumiteľne. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zjavné, akú správnu úvahu žalovaný použil pri jeho vydaní, pričom žalovaný vyhodnotil všetky v konaní preukázané skutočnosti. Pokiaľ ide o námietku, prezentovanú vo vzťahu k vydanému vyhosťovaciemu rozhodnutiu súd osobitne poukazuje na jeho výrok, podľa ktorého žalovaný neučil (v súlade s ust. § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov) krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený. Z jeho odôvodnenia vyplýva, že v čase vydania tohto rozhodnutia predpokladal žalobcovo navrátenie do Maďarska (t. j. do krajiny z ktorej sa dostal na slovenské územie), pričom však tiež uviedol, že ak by táto krajina vyhostenia (readmisie) žalobcu neprijala: „Správny orgán bude následne pokračovať resp. konať na základe odpovede od dožiadanej strany.“ V ďalšom odôvodnenie uvádza: „Účastníka konania nie je možné bezodkladne odovzdať do štátu z ktorého pricestoval nelegálne, pretože to neumožňuje Dohoda medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Maďarska o readmisii osôb na spoločnej hranici číslo 30/2004 Z.z. Je preto potrebné zaslať žiadosť o prevzatie účastníka konania a následne postupovať podľa rozhodnutia príslušných orgánov Maďarska.“ Teda, inak povedané, ak by k vyhostenie (formou readmisie) do Maďarska nebolo možné, bude skúmať ďalšie možnosti vyhostenia žalobcu. Práve s poukazom na obsah odôvodnenia tohto vyhosťovacieho rozhodnutia odporcu súd konštatuje, že poukaz žalobcu na rozsudok tunajšieho súdu sp. zn.: 4Sp/14/2016 z 22.2.2016 nie je dôvodný. I keď žalobca tvrdí, že ide o totožné veci, nie je tomu tak. 12. I napriek nedôvodnosti žalobcom prezentovaných žalobných bodov súd skúmal, či v čase od vydania napadnutého rozhodnutia nedošlo k podstatnej zmene okolností, ktorá skutočnosť by mohla mať vplyv na rozhodnutie súdu (§ 206 ods. 5 SSP). Ako to vyplýva z obsahu listín, doručených súdu žalovaným 14.3.2017, žalobca požiadal 6.3.2017 o azyl na území Slovenskej republiky. Nepochybne týmto vyhlásením žalobcu došlo po vydaní napadnutého rozhodnutia k zmene okolností. Vyvstáva však otázka, či ide o podstatnú zmenu okolností, v dôsledku ktorej by bolo potrebné zrušiť napadnuté rozhodnutie a prepustiť žalobcu zo zaistenia súdom postupom podľa § 230 ods. 1 SSP v rámci plnej jurisdikcie. 13. Podľa názoru súdu podanie vyhlásenia, ktorým žalobca požiadal o azyl nie je takou podstatnou zmenou okolností, ktorá by súd viedla k zrušeniu napadnutého rozhodnutia. Je tomu tak preto, lebo sám zákonodarca v ust. § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov predpokladá, že zaistený cudzinec môže podať počas svojho zaistenia žiadosť o azyl, pričom “Podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny.“ Z citovaného znenia tohto zákonného ustanovenia teda vyplýva, že zákonodarca podanie žiadosti o azyl zaisteným cudzincom nepokladá za tak závažnú skutočnosť - zmenu okolností, ktorej dôsledkom by malo byť prepustenie zaisteného zo zaistenia. Ak by túto skutočnosť pokladal za závažnú, v tomto konkrétnom ustanovení by (práve naopak od znenia zákona) uviedol, že dôsledkom podania žiadosti o azyl je prepustenie zaisteného zo zaistenia. 14. V replike žalobcu z 13.3.2017 na vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe žalobca poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.. 10Szak/2/2017 z 1.2.2017 s poukazom na skutočnosť, že žalobca by mal byť zo zaistenia prepustený a napadnuté rozhodnutie žalovaného by malo byť zrušené. Súd sa oboznámil s týmto označeným rozsudkom a dospel k presvedčeniu, že postup súdu v zmysle tohto citovaného rozsudku nie je možný. Je tomu tak preto, lebo Najvyšší súd slovenskej republiky sa v tomto konkrétnom rozsudku nevysporiadal s citovaným ustanovením § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. 15. Nad rámec uvedeného súd poznamenáva, že pokiaľ sa žalovaný oboznámi s obsahom vyhlásenia, ktorým žalobca o azyl požiadal a tiež s obsahom pohovoru vykonaného s ním Migračným úradom MVSR (§ 6 zák. č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov) a dôjde k presvedčeniu, že existuje dôvod pre jeho zaistenie ako žiadateľa o azyl, bude oprávnený postupovať podľa § 88a ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. 16. Súd si pokladá za povinnosť poukázať na okolnosť, ktorá vyplynula z obsahu výsluchu žalobcu súdom na súdnom pojednávaní. Ako to je zrejmé z obsahu spisu žalovaného, žalobca na preukázanie svojej totožnosti predložil žalovanému (a predtým aj príslušnému štátnemu orgánu Českej republiky) doklad - potvrdenie o pobyte (Certificate of domicile) č. 7009, datované 14.6.2016, ktorým žalobca (ako sa výslovne vyjadril pred súdom na položenú otázku) disponoval už v čase, keď z krajiny svojho pôvodu vycestoval. Tak pred českými štátnymi orgánmi (viď protokol o výsluchu z 9.2.2017), ako aj pred žalovaným (viď zápisnice z výsluchov žalobcu z 10.22017, 17.2.2017) žalobca uvádzal, že z Pakistanu ako krajiny svojho pôvodu vycestoval do Iránu asi pred rokom - teda cca vo februári roku 2016. S poukazom na uvedené je zrejmé, že začiatkom roku 2016 nemohol disponovať dokladom, ktorý bol vydaný až v júni roku 2016. Z uvedeného vyvstáva otázka, či identita žalobcu prezentovaná práve predloženým dokladom o pobyte č. 7009 je skutočnou. 17. Pretože žalobcom prezentované žalobné body súd vyhodnotil ako nedôvodné, pričom súd nezistil, že by v čase po vydaní napadnutého rozhodnutia došlo k tak podstatnej zmene okolností, ktoré by viedli k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a prepusteniu žalobcu zo zaistenia, súd žalobu zamietol. 18. O trovách žalobcu súd rozhodol s poukazom na výsledok konania pred súdom. 19. O trovách tlmočného súd rozhodne osobitným uznesením po ich vyčíslení ustanoveným tlmočníkom. Prípadné trovy predvedenia žalobcu z ÚPZC pred súd znáša Slovenská republika. 20. Záverom súd poznamenáva, že žalobca i keď bol v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdnych poplatkov za toto konanie (§ 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 71/1992 Zb.), a preto ho súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Poučenie: Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. (§ 146 ods. 3 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d) SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a) sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b) sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c) smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 ods. 3SSP). Podľa § 440 SSP: (1) Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).