Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Sa/28/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200564 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1017200564.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci žalobkyne: E. U., narodenej X.X.XXXX, štátnej príslušníčky Ukrajiny, bez platného dokladu totožnosti, aktuálne umiestnenej v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpenej: Liga za ľudské práva, občianske združenie so sídlom Štúrova 3, Bratislava proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava so sídlom Hrobákova 44, Bratislava v konaní o správnej žalobe z 10.4.2017 o prepustenie žalobkyne zo zaistenia takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalobkyni n e p r i z n á v a náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1/ Dňa 13.4.2017 bola Krajskému súdu v Bratislave ako správnemu súdu (ďalej len „súd“) doručená prostredníctvom žalovaného správna žaloba žalobkyne datovaná 10.4.2017, ktorou sa v zmysle § 221 ods. 2 zák. č. 162/2015 Z.z. správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) domáhala svojho prepustenia zo zaistenia, uskutočneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZC“) od 27.2.2017 na základe rozhodnutia žalovaného o zaistení žalobkyne č.: PPZ-HCP-BA6-50-012/2017- AV z 27.2.2017 (ďalej len „žaloba“). Namietala v nej, že podaním žiadosti o azyl zo dňa 9.3.2017 došlo k podstatnej zmene skutkových okolností, ktoré mali za následok zánik účelu jej zaistenia a že bolo povinnosťou žalovaného v zmysle § 88a ods. 1písm. c) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) vydať nové rozhodnutie o zaistení žalobkyne, pokiaľ ju z jestvujúceho zaistenia neprepustil. 2/ Žalovaný navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 12.4.2017 k žalobe túto zamietnuť. Poukázal pritom na skutočnosť, že žalobkyňa sa dlhú dobu pred jej zaistením zdržiavala na slovenskom území bez povolenia a o azyl požiadala aj napriek tomu, že v konaní pred ním sa vyslovila, že v krajine jej pôvodu jej nič nehrozí a súhlasila s návratom do nej. Poukázal tiež na znenie § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého podanie žiadosti o azyl nie je dôvodom na prepustenie zo zaistenia. 3/ Súd prejednal podanú žalobu na pojednávaní za účasti účastníkov konania. Zástupca žalobkyne zotrval ne jej dôvodoch a dodal, že žalobkyňa je matkou 8-ročného syna, ktorý sa nachádza na Ukrajine v Luganskej oblasti, že v Slovinsku (odkiaľ pricestovala na Slovensko) sa zdržiavala legálne a že na Slovensku sa pokúsila i naďalej získavať prostriedky na živobytie pre seba a pre svojho syna. Tiež, že jej žiadosť o azyl nie je účelovou a že udelenie azylu je vzhľadom na bezpečnostnú situáciu na Ukrajine vysoko pravdepodobným. Do súdneho spisu založil vyjadrenie žalobkyne určené súdu, v ktorom poukazuje na to, ako prežíva svoje zaistenie. Toto vyjadrenie, ako to uviedol zástupca žalobkyne, bolo nadiktované žalobkyňou pracovníčke jej zástupcu, pretože nevie dobre písať po slovensky. Do súdneho spisu zástupca žalobkyne tiež založil dokument - podľa jeho označenia „ ... časť nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 147/2013 ...“, na ktorý nález poukázal žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe Žalovaný na pojednávaní poukázal na účelovosť podania žiadosti o azyl a tiež poznamenal, že žalobkyňa po vydaní rozhodnutia o jej zaistení požiadala o dobrovoľný návrat. 4/ Súd za účelom overenia skutočnosti podania žiadosti o azyl žalobkyňou požiadal Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „MÚ MVSR“) o zaslanie vyhlásenia, ktorým žalobkyňa o azyl požiadala, ako aj dotazníka, ktorý s ňou bol spísaný. Zo zaslaných dokumentov je zrejmé, že žalobkyňa skutočne v priestoroch ÚPZC dňa 9.3.2017 požiadala o azyl z dôvodu obavy o život, nakoľko situácia v jej domovskej krajine je nestabilná. V spísanom dotazníku o. i. uviedla, že v mieste jej bydliska na Ukrajine je vojnový konflikt, že keď požiadala o azyl má možnosť odvrátiť vyhostenie a zatiaľ sa pokúsiť vybaviť si pobyt. Uviedla, že z Ukrajiny do Slovinska vycestovala koncom roku 2010. 5/ Z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že žalobkyňa asi pred piatimi rokmi na základe víza pricestovala do Slovinska, kde pracovala do októbra 2016. V roku 2014 jej skončilo vydané povolenie na pobyt a tiež platnosť cestovného pasu. V októbri 2016 prišla na Slovensko, prespávala u známych, zarábala si občasnou prostitúciou. Domov ísť nechcela, chcela si ešte zarobiť peniaze. Uviedla, že v krajine jej pôvodu jej nič nehrozí. Slovenčinu ovláda slovom aj písmom. Nakoľko sa na slovenskom území nachádzala neoprávnene, po vykonaných procesných úkonoch žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-50-10/2017-AV z 27.2.2017 žalobkyňu podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostil, uložil jej zákaz vstupu na územie všetkých členských štátov na dobu 3 rokov, neurčil jej lehotu na vycestovanie a vylúčil odkladný účinok prípadne podanému odvolaniu. Žalobkyňa sa vzdala svojho práva podať voči tomuto rozhodnutiu o jej zaistení opravný prostriedok. Po vykonaní ďalších procesných úkonov rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-50-012/2017-AV z 27.2.2017 žalobkyňu zaistil z dôvodu § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, umiestnil ju v ÚPZC najdlhšie do 27.5.2017. Fyzicky bola žalobkyňa umiestnená do ÚPZC 27.2.2017, kde 9.3.2017 požiadala o azyl. Dňa 4.4.2017 prostredníctvom svojej zástupkyne požiadala o svoje okamžité prepustenie zo zaistenia. Žalovaný listom z 5.4.2017 zástupkyni žalobkyne oznámil, že z dôvodu § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov žiadosti žalobkyne nevyhovuje. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Podľa § 77 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov ak cudzinec podá žiadosť o udelenie azylu po nadobudnutí vykonateľnosti rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo rozhodnutia o zákaze vstupu, policajný útvar rozhodnutie nevykoná až do rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie azylu; to neplatí, ak cudzinec nie je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu. Ak bola v rozhodnutí o administratívnom vyhostení určená lehota na vycestovanie, táto lehota začne plynúť znova po vykonateľnosti rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie azylu alebo ak nastane skutočnosť podľa osobitného predpisu. Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. Podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Podľa § 90 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, 1. ak zanikol účel zaistenia, 2. na základe rozhodnutia súdu, 3. ak uplynula lehota zaistenia, 4. ak rozhodnutie o zaistení stratilo platnosť podľa § 88 ods. 9, 5. ak na základe rozhodnutia policajného útvaru zložil peňažnú záruku na účet Policajného zboru alebo ak policajný útvar rozhodol o uložení povinnosti podľa § 89 ods. 1 písm. a), 6. ak policajný útvar, ktorý rozhodol o zaistení, vydá príkaz na prepustenie. Podľa § 90 ods. 2 písm. d) zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Podľa § 221 ods. 2 SSP žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. Podľa § 229 SSP ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 6/ Súd po posúdení podanej žaloby dospel k presvedčeniu, že aktuálne niet dôvodu na prepustenie žalobkyne zo zaistenia a preto žalobu s poukazom na § 229 SSP zamietol. 7/ Ako to je zrejmé z obsahu podanej žaloby, žalobkyňa sa svojho prepustenia zo zaistenia domáhala s poukazom na skutočnosť, že medzičasom požiadala o azyl a teda zanikol účel jej zaistenia (§ 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov - výkon administratívneho vyhostenia), pričom žalovaný, ak ju hodlal i naďalej držať v zaistení, mal tak urobiť za použitia § 88a ods. 1 písm. c) zákona o azyle. 8/ Rozhodujúcou otázkou, s ktorou sa súd pri prejednaní podanej žaloby musel vyrovnať bolo, či účel zaistenia žalobkyne (výkon administratívneho vyhostenia) za situácie keď žalobkyňa počas zaistenia požiadala o azyl, trvá, alebo či zanikol. Tiež, či bolo povinnosťou žalovaného vzhľadom na skutkový stav zaistiť žalobkyňu za použitia § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. 9/ Podľa názoru súdu účel zaistenia žalobkyne (výkon administratívneho rozhodnutia) nepominul, konanie o vyhostení žalobkyne prebieha, i keď aktuálne vzhľadom na podanú žiadosť o azyl v podstate spočíva - rozhodnutie (o vyhostení) sa nevykoná a to až do rozhodnutia MÚ MVSR, ako to jednoznačne vyplýva z cit. § 77 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. Ak by totižto zákonodarca podaniu žiadosti o azyl zaisteným cudzincom priradil absolútnu prioritu, v príslušných ustanoveniach zákona o pobyte cudzincov by bez akýchkoľvek pochýb s podaním takejto žiadosti o azyl spojil zastavenie konania o administratívnom vyhostení a teda aj prepustenie zaisteného cudzinca zo zaistenia. Takéto ustanovenie však zákon o pobyte cudzincov neobsahuje - naopak v § 88 ods. 3 výslovne ustanovuje, že (vo vzťahu k prebiehajúcemu zaisteniu) podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. V tejto súvislosti súd opätovne poukazuje aj na § 77 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, ktoré ustanovenie spája s podaním žiadosti o azyl zaisteným cudzincom iba spočívanie vykonania rozhodnutia o administratívnom vyhostení (a to bez ohľadu na skutočnosť, či výkon takéhoto rozhodnutia ešte nebol, resp. už bol nariadený). 10/ K otázke existencie účelu zaistenia na výkon administratívneho vyhostenia cudzinca za situácie, keď počas zaistenia cudzinec požiada o azyl zaujal Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) jednoznačné stanovisko vo svojom náleze II. ÚS 147/2013-50 z 9.10.2013 a to konkrétne v jeho bodoch 6. - 9. Ústavný súd v tomto náleze prioritne riešil otázku urýchleného rozhodnutia o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, avšak v rámci posúdenia podanej sťažnosti sa podrobne vyjadril k otázke, či konanie o žiadosti o azyl podanej v priebehu zaistenia sťažovateľa je integrálnou súčasťou konania o administratívnom vyhostení. Ústavný súd v podstate jednoznačne konštatoval, že konanie o azyle na základe žiadosti cudzinca, zaisteného v rámci vyhosťovacieho konania, je integrálnou súčasťou vyhosťovacieho konania a teda niet dôvodu k tomu, aby podanie žiadosti o azyl (a konanie o nej) viedlo k prepusteniu z prebiehajúceho zaistenia. I napriek tomu, že citovaný nález ústavného súdu reagoval na právnu úpravu zákona o pobyte cudzincov č. 48/2002 Z.z., jeho závery vo vzťahu k posúdeniu účelu zaistenia na výkon administratívneho vyhostenia cudzinca za situácie, keď počas zaistenia cudzinec požiada o azyl sú plne akceptovateľné, aktuálne a teda použiteľné, i keď medzičasom došlo k zrušeniu zákona č. 48/2002 Z.z., ktorý bol nahradený aktuálnym zákonom o pobyte cudzincov. Je tomu tak preto, lebo: - k zmene čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nedošlo; - znenie § 62 ods. 1 písm. a) zákona č. 48/2002 Z.z. (ktoré je v predmetnom náleze citované) je totožným so znením § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov; - znenie § 62 ods. 2 zák. č. 48/2002 Z.z. (ktoré je v predmetnom náleze citované) je totožným so znením § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. 11/ Ako to je zrejmé z obsahu bodov 6. - 9. odôvodnenia vyššie citovaného nálezu ústavného súdu: „Z toho vyplýva, že sám dohovor predpokladá, že osoba môže byť zaistená i za stavu, keď jej vyhostenie nie je jednoznačné, teda keď ešte o ňom nebolo právoplatne rozhodnuté. Postačuje, že prebieha konanie o jej vyhostenie, teda také konanie, ktoré môže skutočne k vyhosteniu viesť.“ (časť znenia bodu 7.2. odôvodnenia nálezu ústavného súdu). 12/ Podľa bodu 7.3. citovaného nálezu ústavného súdu: „Z hľadiska posúdenia vzťahu konania o žiadosti o udelenie azylu podľa zákona o azyle a konania o vyhostenie podľa zákona o pobyte cudzincov je tak kľúčovým výklad spojenia „proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie“ použitého v čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Naopak, pojem „konanie o vyhostení“ podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru je podľa názoru ústavného súdu a v súlade s praxou samotného ESĽP potrebné chápať autonómne (porov. k iným pojmom čl. 5 ods. 1 dohovoru napríklad Charin proti Rusku, sťažnosť č. 37345/03, rozsudok z 3. februára 2011, ods. 34 a 37) ako súbor takých úkonov orgánov štátu, ktoré sú podľa vnútroštátneho práva potrebné na to, aby skutočne došlo k realizácii vyhostenia dotknutej osoby, teda jeho fyzickému odovzdaniu alebo odoslaniu do iného štátu. Z pohľadu dohovoru nemusí ísť nevyhnutne o konanie len jedného orgánu štátu, resp. len jednej sústavy orgánov, ale môže ísť aj o viacero vzájomne previazaných konaní, na konci ktorých stojí konečný úkon vyhostenia dotknutej osoby. Podľa názoru ústavného súdu tak za takéto konanie, teda za súčasť „konania o vyhostení“ na účely čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru možno a treba považovať aj konanie o žiadosti osoby, o ktorej vyhostenie ide, o udelenie azylu, ak takáto osoba takúto žiadosť podala. V tomto zmysle i ESĽP vo svojej judikatúre uznáva za prípustné zaistenie i za situácie, že cudzinec požiadal v príslušnom štáte o azyl, na čas vybavenia jeho azylovej žiadosti a obdobie konania o tejto žiadosti považuje za obdobie, kedy „prebieha konanie o vyhostení “v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru (porov. už citované rozhodnutie Saadi proti Spojenému kráľovstvu, ods. 65, ale napríklad i Gündogu proti Rakúsku, sťažnosť č. 33052/96, rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva zo 6. marca 1997, časť „The Law“, ods. 4, alebo Longa Yonkeu proti Litve, sťažnosť č. 57229/09, rozsudok z 15. novembra 2011, ods. 123), za predpokladu, že sú dodržané ostatné podmienky, najmä zákonnosť, nearbitrárnosť a primeraná dĺžka zaistenia.“ 13/ Podľa bodu 8. citovaného nálezu ústavného súdu: „Ústavný súd preto nemôže akceptovať názor sťažovateľa, že ustanovenie § 22 ods. 1 zákona o azyle bráni reálnemu vyhosteniu sťažovateľa do tej miery, že by jeho zaistenie nemohlo byť považované za vykonané v konaní o vyhostenie, teda na účel umožnený v čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Citované ustanovenie zákona o azyle totiž bráni vyhosteniu len počas konania o udelenie azylu, po skončení tohto konania (ak nedôjde k udeleniu azylu) však táto ochrana žiadateľa o azyl zaniká a žiadateľ sa principiálne stáva administratívne vyhostiteľným. Ako však už bolo uvedené, možno konanie o žiadosti o udelenie azylu považovať na účely čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru za súčasť prebiehajúceho konania o vyhostenie, nie za jeho prekážku. To platí o to viac, že podľa názoru ústavného súdu možno rozumne predpokladať, že cudzinec, ktorému hrozí vyhostenie, spravidla požiada o udelenie azylu, aby svoje vyhostenie oddialil.“ 14/ Súd poznamenáva, že na aktuálnosti vyššie citovaného názoru ústavného súdu nič nemí fakt, že do zákona o pobyte cudzincov bolo ustanovenie § 88a zaradené až jeho novelizáciou zákonom č. 495/2011 Z.z. 15/ Žalobkyňa v ďalšom namietala, že ak ju žalovaný hodlal i naďalej držať v zaistení, mal tak urobiť za použitia § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Podľa názoru súdu i keď i takýto postup zákon o pobyte cudzincov pripúšťa (§ 88a), zákon o pobyte cudzincov ho žalovanému neprikazuje, čo je zrejmé z textu jeho ods. 1.: „Policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak ...“. 16/ Na riešenie situácie, ktorá je predmetom tohto súdneho konania zákon o pobyte cudzincov nedáva jednoznačnú odpoveď. V ust. § 88 ods. 3 uvádza, že: „Podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.“, pričom v ust. § 88a ods. 1 písm. c) uvádza: „Policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.“ S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu súdu (bod 8. - 14. tohto rozsudku) ako aj vzhľadom na znenie § 88a zákona o pobyte cudzincov je teda výlučne na žalovanom, ako bude konať vo veci zaistenia žalobkyne. Teda či ju v existujúcom zaistení ponechá, alebo zo zaistenia prepustí zjavne postupom podľa § 90 zákona o pobyte cudzincov a následne ju opätovne zaistí postupom podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov. S poukazom na uvedené ani súd nemá právomoc nariadiť žalovanému, aby (v danom prípade) žalobkyňu zaistil a to z akéhokoľvek dôvodu. Súd je však toho názoru, že ponechanie žalobkyne v zaistení i napriek podanej žiadosti o azyl je hospodárnejším (nie je potrebné vydať rozhodnutie o prepustení zo zaistenia, rozhodnutie o opätovnom zaistení, v prípade vydania právoplatného negatívneho rozhodnutia MÚ MVSR nie je potrebné opätovné prepustenie zo zaistenia a ani vydanie nového rozhodnutia o zaistení za účelom výkonu rozhodnutia o jej administratívnom vyhostení). Za daného stavu je ponechanie žalobkyne v zaistení priaznivejším postupom aj pre samotnú žalobkyňu, nakoľko jej opakovaným prepustením zo zaistenia a opakovaným zaisťovaním by bola vystavovaná opakovaným psychickým záťažiam, ktorými by bez pochýb bola opakovane vystavovaná. 17/ Záverom súd poznamenáva, že v prípade poskytnutia medzinárodnej ochrany na to príslušným správnym orgánom (MÚ MVSR) rozhodnutie o vyhostení žalobkyne stráca platnosť (§ 84 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov), čím súčasne zaniká účel jej zaistenia a teda žalobkyňa bude zo zaistenia prepustená. V prípade vydania právoplatného a vykonateľného negatívneho rozhodnutia vo veci žiadosti o azyl môže pokračovať v konaní vo veci výkonu rozhodnutia o vyhostení žalobkyne. 18/ Pretože žalobné body, prezentované žalobkyňou v podanej žalobe súd nevyhodnotil ako dôvodné, pričom dospel k záveru, že podaním žiadosti o azyl žalobkyňou nedošlo k zániku účelu jej aktuálneho zaistenia, súd podanú žalobu zamietol. 19/ O trovách žalobkyne súd rozhodol za použitia ust. § 167 ods. 1 SSP s poukazom na výsledok konania. Žalobkyňa v konaní úspech nemala (tieto ani nepožadovala, ako to vyjadril jej zástupca na pojednávaní) a preto jej ich náhradu súd nepriznal. Poučenie: Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Rozsudok je vykonateľný, len čo uplynie lehota na splnenie povinnosti, ktorú správny súd vo výroku určil, inak jeho právoplatnosťou (§ 146 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d) SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a) sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b) sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c) smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 ods. 3SSP). Podľa § 440 SSP: (1) Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).