Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8SaZ/4/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201028 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1017201028.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: L. P. J. P., nar. XX.XX.XXXX, egyptskej štátnej príslušnosti, č. CD J., aktuálne pobytom PT Rohovce, zast. Ligou za ľudské práva, občianske združenie so sídlom Štúrova 3, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-43-29/2017-Ž zo dňa 30. mája 2017, v konaní o žalobe žalobcu zo dňa 28. júna 2017 takto r o z h o d o l : Rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Migračného úradu zo dňa 30. mája 2017 ČAS: MU-PO-43-29/2017-Z, vo veci neudelenia azylu a neposkytnutia doplnkovej ochrany cudzincovi: L. P. J. P., nar. XX.XX.XXXX, Arabskej národnosti Egyptskej štátnej príslušnosti, kresťanovi ortodoxného vierovyznania, číslo cestovného dokladu J., t.č. Pobytový tábor Rohovce, SR, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. Žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Správnou žalobou doručenou súdu v zákonnej lehote sa žalobca s odkazom na ust. § 191 ods. 1 písm. c/, d/ a f/ zákona č. 162/2016 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“), teda z dôvodu, že rozhodnutie orgánu verejnej správy vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom, domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného v celom rozsahu a vrátenia veci na ďalšie konanie. Vo svojej žalobnej argumentácii poukázal na náboženské dôvody svojej žiadosti o udelenie azylu, ktorými sú obava o život, pretože je kresťan a tí sú v Egypte prenasledovaní. Poukázal na konanie pred žalovaným, už v ktorom uvádzal, že doma mal opakovane nepríjemné skúsenosti, nakoľko jeho kresťanské meno Mina, ako aj tetovanie, kríž z vnútornej strany zápästia, hneď navonok prezrádzajú jeho náboženské presvedčenie a vierovyznanie, sa v Egypte zaznamenáva do občianskeho preukazu a aj formulárových žiadostí o prijatie do zamestnania. V priebehu posledných rokov sa niekoľkokrát ocitol v situácii, v ktorej mu zo strany moslimských spoluobčanov hrozilo nebezpečenstvo práve pre jeho meno, tetovanie a krátke oblečenie, ktoré je v rozpore s odievaním moslimov ako aj pre prácu čašníka v turistickom hoteli, kde sa bežne podáva alkohol a kde traja neznámi muži s dlhými bradami žiadali, aby im zaplatil peniaze za to že je kresťan, alebo aby konvertoval na moslimskú vieru. Počas poslednej práce plavčíka v aquaparku bol dokonca neznámymi mužmi fyzicky napadnutý a keďže tieto udalosti sa opakovali, rozhodol sa opustiť Egypt. V uvedených súvislostiach žalovanému vytkol, že ak ako podmienku na preukázanie opodstatnenosti jeho obáv z prenasledovania vyžaduje preukázanie minulého prenasledovania, ide o nesprávne právne posúdenie veci a táto podmienka presahuje nielen znenie ust. § 8 ale aj samotný zákon o azyle ako aj Ženevský dohovor, keďže ani v jednom z nich sa takáto podmienka nevyžaduje. Poukázal na to, že žalovaný je pri posudzovaní žiadosti povinný vyhodnocovať opodstatnenosť obáv z prenasledovania prospektívne (do budúcnosti), t.j. pre prípad návratu do krajiny a nie retrospektívne. Vychádza pritom z výpovedí žiadateľa o azyl, ako aj z relevantných a aktuálnych správ o krajine pôvodu, ktoré súvisia s tvrdeniami žiadateľa a jeho postavením, v ktorej súvislosti dal do pozornosti rozsudky Najvyššieho správneho súdu ČR z 26.02.2008, č. j. 2AZS 100/2007 - 64, z 27.03.2008, č. j. 4AZS 103/2007 - 63, či rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.07.2014 sp. zn. 1Sža/17/2014 a sp.zn. 1Sža/17/2016 zo dňa 11.10.2016. Za nesprávne právne posúdenie veci považuje aj argument žalovaného, ktorým uznal, že kresťania sú v Egypte vystavení sektárskemu násiliu, vypaľovaniu kostolov, teroristickým útokom, únosom a iným porušeniam ich práv, avšak v prípade žalobcu - koptského kresťana pôvodom z Egypta - nepovažoval jeho strach z prenasledovania z náboženských dôvodov za opodstatnený, pretože žalobcovi sa doteraz nič podobné ako teroristický útok, únos a alebo iné porušenie jeho práv nestalo. Tento právny záver považuje žalobca za nesprávny, podporiac ho Príručkou UNHCR - Kritériá a postupy pri udeľovaní štatútu utečenca podľa Dohovoru z roku 1951, bod. 45. „opodstatnené obavy“ sa nevzťahuje len na osoby, ktoré už boli v skutočnosti prenasledované, ale tiež na tie osoby, ktoré sa chcú vyhnúť situáciám prinášajúcim riziko prenasledovania.“ 2. Žalobca ďalej poukázal na to, že v krajine pôvodu nemá zo strany štátnych orgánov prístup k účinnej a efektívnej ochrane pred prenasledovaním zo strany neštátnych aktérov rôzneho pôvodu (ISIS, iné militantné skupiny pôsobiace v Egypte, radikálni veriaci, rozhnevané davy moslimov atď.). Samotný štát postupuje voči kresťanom diskriminačným spôsobom tým, že páchatelia útokov na kresťanov nie sú v prevažnej väčšine účinne potrestaní. V tejto súvislosti dal do pozornosti, vydanie napadnutého rozhodnutia dňa 30.05.2017 a dňa 26.05.2017 ozbrojenci Islamského štátu opätovne zaútočili na koptských kresťanov cestujúcich na bohoslužbu, pričom zastrelili 29 koptov, medzi nimi aj ženy a deti. Za posledných šesť mesiacov sa jednalo už o štvrtý teroristický útok, pričom súhrnne v týchto útokoch zomrelo viac ako 100 koptov a desiatky bolo zranených. Tieto útoky sú realizované v súlade s vyhlásením Islamského štátu z februára roku 2017, o vyhladení všetkých egyptských koptských kresťanov a oslobodení Káhiry. K útoku došlo napriek tomu, že v krajine je vyhlásený výnimočný stav, čo v praxi znamená, že ani napriek opatreniu tohto typu sa nepodarilo predísť zopakovaniu teroristických útokov a opatrenia zo strany štátu sú neefektívne a neúčinné. Podľa ďalších informácií, dva dni pred týmto útokom Veľvyslanectvo USA v Káhire varovalo pred možným teroristickým útokom zo strany Islamského štátu, avšak egyptské štátne orgány napriek tomu neprijali žiadne opatrenia. V nadväznosti na tieto udalosti austrálsky premiér nariadil opätovné prehodnotenie žiadostí koptských kresťanov v Austrálii a do času rozhodnutia im poskytol protekčné víza. Uvedené jednoznačne preukazuje neschopnosť (niekedy neochotu) egyptských štátnych orgánov poskytnúť potrebnú ochranu pre koptov v Egypte a nevyhnutnosť poskytnutia ochrany žalobcovi v zmysle Ženevského dohovoru a § 8 zákona o azyle. S poukazom na tieto skutočnosti vyslovil žalobca názor, že žalovanému sa nepodarilo zhromaždiť dostatok dôkazov o tom, že by mu v prípade núteného návratu do krajiny pôvodu nehrozilo prenasledovanie, resp. že by mal prístup k účinnej a efektívnej ochrane zo strany štátu pred prenasledovaním zameraným proti koptským kresťanom v Egypte, tak ako to vyžaduje kvalifikačná smernica 2011/95/EÚ zo dňa 13.12.2011 v bode 29 Preambuly a čl. 7 ods. 1 a 2 (primerané opatrenia na zabránenie prenasledovania, fungovanie účinného právneho systému na odhalenie, stíhanie a potrestanie činov prenasledovania a prístup žiadateľa k takejto ochrane). Žalobca vytkol žalovanému aj postup v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu SR, keď za situácie nedostatku dôkazov o tom, že v budúcnosti nemôže dôjsť k jeho prenasledovaniu žalobcu v krajine pôvodu, nezohľadnil u neho uplatnenie princípu, v pochybnostiach v prospech žiadateľa. Uzavrel potom, že nakoľko u neho existuje, resp. bola preukázaná primeraná pravdepodobnosť (požiadavka pre opodstatnenosť) obáv z prenasledovania v prípade návratu do krajiny pôvodu za situácie, kedy štátne inštitúcie nedokážu poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu koptským kresťanom v Egypte, žalovaný dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré sú v rozpore s obsahom spisu a nesprávne právne posúdil možnosť a dostupnosť efektívnej a účinnej ochrany pre žalobcu v zmysle bodu 29 Preambuly a čl. 7 kvalifikačnej smernice 2011/95/EÚ zo dňa 13.12.2011. Svoje závery o existencii efektívnej ochrany naviac aj nedostatočne odôvodnil. 3. Žalobca ďalej poznamenal, že napriek nástupu kresťanmi podporovaného prezidenta Al-Sissiho k moci, nedošlo vo vzťahu k situácii kresťanov v Egypte k žiadnej viditeľnej zmene. Prenasledovanie kresťanov, či už zo strany štátnych orgánov v rôznych formách (de iure i de facto, obmedzovanie výstavby a rekonštrukcie kostolov, obmedzený prístup k výkonu určitých povolaní, k vzdelaniu, k sociálnym službám, problémy spojené s konverziou z islamu na kresťanstvo a jej registráciou, rastúci trend stíhania kresťanov zo strany štátnych orgánov za rúhanie sa a opovrhovanie náboženstvom, pravidelná realizácia „zmierovacích stretnutí,“ ktorými sa vláda snaží mimosúdnym spôsobom zabrániť riešeniu útokov na kresťanov a ktorých výsledky sú pre kresťanov nevýhodné, často vedúce k nútenému presídleniu obetí a beztrestnosti páchateľov, neochota zložiek polície realizovať úkony smerujúce k stíhaniu a potrestaniu páchateľov) ako aj zo strany rôznych neštátnych subjektov (ISIS, iné militantné islamistické skupiny, radikálni veriaci v spoločnosti, davy ľudí) je naďalej vo väčšej či menšej miere a rôznych formách (únosy, vydieranie, kradnutie pozemkov a domov kresťanov, ničenie obydlí kresťanov, poškodzovanie majetku, rabovanie, podpaľačstvo, verbálne a fyzické útoky niekedy vedúce k usmrteniu, teroristické útoky, bombové útoky, nenávistné prejavy v médiách) prítomné vo všetkých častiach Egypta. 4. Žalovaný vo vyjadrení žiadal správnu žalobu zamietnuť. Poukázal na vstupný pohovor žalobcu zo dňa 10.03.2017, i na jeho výpoveď, z ktorej vyplýva, že nikdy nebol fyzicky napadnutý, ani inak vážne prenasledovaný, a to ani zo strany štátnych orgánov. Ak by aj k žalobcom opisovaným okolnostiam došlo, nemožno ich podriadiť dôvodom uvedeným v § 8 zákona o azyle. Vo vzťahu k opodstatnenosti strachu žalobcu z prenasledovania, žalovaný zotrval na odôvodnení ním vydaného rozhodnutia, s poukazom na to, že dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom, ako aj vnútroštátnom kontexte uznávané. Uviedol, že inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov v zmysle § 8 ZoA, pričom udelenie azylu je viazané na prítomnosť prenasledovania v zmysle definície ust. § 2 ZoA a žalobca v krajine pôvodu nečelil žiadnemu konaniu uvedenému v bodoch 1 až 6 tohto ustanovenia a nepreukázal ani, že by konkrétne jemu v budúcnosti takéto skutočnosti reálne hrozili. Svedčí o tom aj to, že na územie SR pricestoval v januári 2017, ale o azyl požiadal až v marci 2017. Ak by mal do budúcnosti opodstatnené obavy z prenasledovania z náboženských dôvodov, pre ktoré odišiel z krajiny pôvodu, do ktorej má obavy sa vrátiť, tak by v dôsledku týchto obáv logicky požiadal o medzinárodnú ochranu hneď po príchode na územie SR. To však neurobil, a o ochranu požiadal účelovo až tesne pred skončením platnosti slovenských víz, čo uviedol ako prvý a hlavný dôvod. V krajine pôvodu, resp. v časti, v ktorej býval spolu s rodičmi, nemal opodstatnenú obavu z prenasledovania ani nebol reálne ohrozený vážnym bezprávím. O tom svedčí aj jeho tvrdenie, že je v dennom telefonickom styku s rodičmi, ktorí sa tam majú dobre a nemajú žiadne problémy. Navyše žalobca nevyužil možnosť obrátiť sa na príslušné štátne orgány s požiadavkou o ochranu, teda nemohol vedieť ako by tieto konali. V tejto súvislosti poukázal na čl. 8 ods. 1 písm. a/ smernice európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13.11.2011 kde sa uvádza, že ako súčasť posudzovania žiadosti o medzinárodnú ochranu môžu členské štáty určiť, že žiadateľ nepotrebuje medzinárodnú ochranu, ak má v niektorej časti krajiny pôvodu neopodstatnenú obavu z prenasledovania alebo nie je reálne ohrozený vážnym bezprávím a môže bezpečne a legálne odcestovať a získať možnosť prijatia do tejto časti krajiny a je možné reálne očakávať, že sa tam usadí. Žalobca takúto možnosť má. Žalovaný uviedol, že žalobca v priebehu konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, ani v žalobe, neuviedol a nepreukázal také skutočnosti, ktoré by umožňovali vydať rozhodnutie o udelení azylu podľa § 8 zákona o azyle alebo rozhodnutie o poskytnutí doplnkovej ochrany podľa § 13a tohto zákona, s presvedčením, že objektívne a individuálne posúdil všetky relevantné okolnosti týkajúce sa predmetnej veci. Povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. má správny orgán len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ o udelenie azylu‚ v priebehu správneho konania uvádza, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenia azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany žiadateľom neuplatnené a na základe toho vykonal príslušné skutkové zistenia. Napadnuté rozhodnutie preto považuje za vydané v súlade so zákonom o azyle a Ženevským dohovorom z r. 1951 o právnom postavení utečencov. Záverom zdôraznil, že žalobca bol riadne poučený o jeho právach a povinnostiach, pohovor bol vykonaný za prítomnosti tlmočníka v jazyku, ktorému rozumel, napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti a je z neho zrejmé, akou správnou úvahou sa žalovaný riadil. 5. Prípisom zo dňa 18.09.2017 žalobca založil do spisu správy o krajine pôvodu osvetľujúce situáciu kresťanov v Egypte z obdobia posledných troch mesiacov, so zmapovaním rôznych foriem útokov voči koptským kresťanom - trestné stíhanie za hanobenie náboženstva, únosy žien za účelom získania výkupného, úmrtia koptov počas výkonu vojenskej služby, diskriminácia v rôznych sférach života, násilie spojené s výstavbou kostolov, teroristické útoky zamerané na koptov, násilné vyháňanie z domov, podpaľačstvo, nespravodlivé zmierovacie tradičné stretnutia a rôzne iné incidenty sektárskeho násilia. 6. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.) preskúmal vec postupom podľa prvého dielu štvrtej hlavy S.s.p. v rozsahu a medziach dôvodov odvolania, na nariadenom pojednávaní. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu dôvodov podanej žaloby dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná a rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (ust. § 220 S.s.p.). 7. Podľa § 206 ods. 3 S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Podľa § 206 ods. 4 S.s.p. pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Podľa § 206 ods. 6 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 8. Podľa § 211 ods. 1, 2 S.s.p. správna žaloba podľa § 207 ods. 1 musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia alebo opatrenia, ak tento zákon neustanovuje inak. Správna žaloba proti rozhodnutiu, ktorým bola žiadosť o udelenie azylu zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená, proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného štátu alebo proti rozhodnutiu o zastavení konania o azyle musí byť podaná v lehote 20 dní od doručenia rozhodnutia. 9. Podľa § 214 S.s.p. žalovaný je na výzvu povinný v určenej lehote predložiť správnemu súdu vyjadrenie k žalobe. 10. Podľa § 220 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti. 11. Z rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-43-29/2017-Ž zo dňa 30.05.2017, ktoré právne odôvodnil ust. § 2 pís. d/, e/, f/, § 10, § 13 ods. 1, § 13a, 13b, § 13c, § 19a ods. 1, 2, § 20 ods. 4 zák. č. 480/2002 Z.z. Zákon o azyle (ďalej len „ZoA“) súd zistil, že žalovaný žalobcovi neudelil azyl a neposkytol mu ani doplnkovú ochranu. V dôvodoch svojho rozhodnutia sa zameral na tvrdenia žalobcu, ktorý dňa 04.03.2017 pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR: „z dôvodu obavy o svoj život, pretože som kresťan a títo sú v mojej domovskej krajine prenasledovaní. O udelenie azylu žiadam z náboženských dôvodov.“ Žalovaný uviedol, že za týmto účelom bol so žalobcom vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého uviedol, že v krajine pôvodu nebol nikdy trestne stíhaný, nemal žiadne problémy s bezpečnostnými či inými zložkami štátu, nikdy nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia či inej organizácie, vojenskú službu nevykonal a v žiadnych ozbrojených zložkách neslúžil, v roku 2012 ukončil na Fakulte turizmu a hotelierstva na univerzite Fayoum v meste Al-Fayoum bakalárske štúdium v odbore turizmu a hotelierstva. Následne asi rok, do mája 2013, pracoval v hoteli Marriott Renaissance v turistickom letovisku Šarm aš- Shaykh, v ktorom sa neskôr <https://www.google.sk/url? sa=t&rct=j&q=&esrc=s&source=web&cd=10&ved=0ahUKEwipgOPgwPnTAhXBB5oKHegACNoQtwIIajAJ&url=https %3A%2F%2Fwww.youtube.com%2Fwatch%3Fv %3Dl_FevUImSAk&usg=AFQjCNFC7upLjG4GJle4os2Wk9MH99oy9w> zamestnal v hoteli Ghazala Beach, kde pol roka pracoval ako recepčný. Potom sa vrátil do svojho trvalého bydliska v meste Šubra El-Kheima a pomáhal otcovi v jeho obchode s drogériou. Vzhľadom k nízkemu zárobku sa však po siedmych mesiacoch rozhodol opäť vycestovať do letoviska Šarm aš-Shaykh, kde sa zamestnal ako plavčík v Aquaparku Tirana. Krátko na to však prácu zanechal a vrátil sa do miesta svojho bydliska, kde sa zdržal asi tri týždne. Následne vycestoval za prácou do Kuvajtu a v hlavnom meste Kuvajt sa zamestnal na sekretariáte riaditeľa projektu výstavby nemocnice, kde pracoval od januára 2015 do 18. januára 2017. Prácu mu sprostredkoval jeho strýko M. Y., ktorý niekoľko rokov žije a pracuje v Kuvajte. Potom prostredníctvom agentúry AISEC, o ktorej sa dozvedel v Kuvajte, vycestoval na Slovensko. Býval na ubytovni v Bratislave, bývanie mu zabezpečila agentúra a pracoval ako dobrovoľník v škôlke v Čuňove, kde vyučoval anglický jazyk. Na Slovensko pricestoval legálne, letecky cez Dubaj dňa 20.01.2017, na svoj platný cestovný pas Egypta, opatrený schengenským vízom vydaným Veľvyslanectvom SR v Kuvajte, s dobou platnosti od 20.01.2017 do 19.04.2017, s dĺžkou pobytu 45 dní. O medzinárodnú ochranu na území SR sa rozhodol požiadať preto, lebo sa mu tu páči, Slovensko má rád a cíti sa tu bezpečne. V krajine pôvodu mal problémy pre svoje vierovyznanie. Uviedol, že v roku 2012, keď išiel z práce domov, cestou na zastávku autobusu na neho po mene volali jeho kamaráti. Na zastávke stáli nejakí mladíci, ktorý sa ho začali vypytovať prečo nemá moslimské meno ale sa volá Mina, čo je kresťanské meno. Počas práce v jednom z hotelov, keď ukazoval turistom okolie hotela, traja z nich si všimli, že na ruke má vytetovaný kríž a začali sa ho vypytovať, prečo nie je moslim a prečo v hoteli predávajú ľuďom alkohol. Raz za ním prišli neznámi ľudia s dlhými bradami a za to že je kresťan žiadali od neho aby im zaplatil peniaze alebo aby konvertoval na islam. On tak neurobil, ale rozhodol sa zanechať vtedajšiu prácu v hoteli. V čase keď pracoval ako plavčík, prišli za ním neznámi muži a vypytovali sa ho, prečo chodí v krátkych nohaviciach, že to odporuje ich náboženstvu a fyzicky ho napadli. Oznámil to svojej rodine a následne sa rozhodol prácu plavčíka zanechať. V minulosti tiež hrával futbal, pričom chcel nastúpiť do futbalového klubu ale bolo mu povedané, že ako kresťana ho nevezmú. Údaj o vierovyznaní sa uvádza v občianskom preukaze a aj vo formulároch a tlačivách do zamestnania. Preto sa v Egypte, ako v moslimskej krajine, kresťanom nežije dobre. Sám sa tam bál o život, na bezpečnostné zložky štátu sa ale neobrátil, tieto svoje problémy tam nijako neriešil, jeho cieľom bolo opustiť krajinu. Od rodičov počul, že islamisti chodia po krajine a kresťanov vyháňajú z domovov. 12. Žalovaný poznamenal, že iné dôvody žalobca neuviedol, do konania predložil osvedčenie o absolvovaní štúdia na univerzite Fayoum a certifikát organizácie AISEC, potvrdzujúci jeho účasť na projekte vzdelávania v materských školách. Poukázal aj na to, že dňa 03.05.2017 bolo v zmysle § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov splnomocnenej zástupkyni žalobcu umožnené oboznámiť sa so spisovým materiálom, bol jej poskytnutý priestor na vyjadrenie a zároveň určený termín na doručenie stanoviska pred vydaním rozhodnutia, v lehote do 09.05.2017. V stanovisku splnomocnená zástupkyňa okrem iného uviedla, že žalobca spĺňa zákonné predpoklady pre udelenie azylu, a to z dôvodu, že má v krajine pôvodu ako kresťan opodstatnené obavy z prenasledovania z náboženských dôvodov; štátne inštitúcie nedokážu poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu koptským kresťanom v Egypte a žiadateľ z tohto dôvodu nemá možnosť domáhať sa ochrany zo strany štátnych orgánov krajiny; vnútroštátne presídlenie v jeho prípade nie je efektívnym riešením jeho obáv z prenasledovania z náboženských dôvodov; poukázala na sektárske násilie v Egypte, únosy kresťanov a ich diskrimináciu v každodennom živote. V prílohe stanoviska doložila fotografiu zápästia žiadateľa s vytetovaným krížom - symbolom koptských kresťanov a CD obsahujúce videá o útokoch moslimov na kostoly a kresťanské bytovky, o bombových útokoch na koptské kostoly, dokument Russia TV o situácii kresťanov, o návšteve pápeža Františka v Egypte, a videá s rozhovormi obetí útokov a únosov. 13. Žalovaný uviedol, že v priebehu správneho konania boli všetky skutočnosti uvedené žalobcom objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené a z jeho výpovede a všetkých dostupných informácií dospel k záveru, že žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu na území SR. Nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, či za uplatňovanie politických práv a slobôd ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle. Z výpovede žalobcu je zrejmé, že v krajine pôvodu nikdy nečelil žiadnym problémom zo strany štátu ani neštátnych pôvodcov, ktoré by mohli byť považované za prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d/ zákona o azyle. Keďže z jeho vyjadrení je zrejmé, že so žiadnymi štátnymi zložkami nemal nikdy v Egypte problémy, resp. z ich strany nečelil prenasledovaniu v zmysle jeho definície podľa § 2 písm. d/ zákona o azyle, možno teda skonštatovať, že objektívne nečelil ani prenasledovaniu v zmysle § 8 zákone o azyle, resp. Ženevského dohovoru z roku 1951. Z jeho výpovede je tiež zrejmé, že v krajine pôvodu pred jej opustením nečelil žiadnym problémom ani zo strany neštátnych pôvodcov, ktoré by bolo možné subsumovať pod pojem prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle, t. j. prenasledovanie z dôvodu jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k sociálnej skupine alebo z dôvodu jeho politického názoru, či za uplatňovanie politických práv a slobôd. Aj keď on sám mohol považovať údajné vypytovanie sa hostí hotelov, kde pracoval a cudzích ľudí na jeho kresťanské meno, náboženské presvedčenie, či otázky týkajúce sa predaja alkoholu v hoteli, v ktorom pracoval, vyhrážky neznámych ľudí, aby zaplatil alebo konvertoval na islam, údajné fyzické napadnutie jeho osoby neznámymi mužmi za istú formu obťažovania, v konečnom dôsledku tieto však nemožno vyhodnotiť ako prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d/ zákona o azyle a už vôbec ich nemožno subsumovať pod pojem prenasledovania v zmysle § 8 ZoA. Okrem udalostí, ku ktorým došlo pred rokom 2015, t. j. údajného jedného fyzického útoku, ktorý navyše menovanému nespôsobil žiadnu vážnu ujmu a údajnej ústnej vyhrážke, menovaný v krajine pôvodu nečelil absolútne žiadnym závažným a opakovaným konaniam, ktoré by akokoľvek spôsobili vážne porušenie jeho ľudských práv. Preto tieto akty nemožno subsumovať ani pod pojem prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle. Žalovaný skonštatoval, že žalobca do styku s týmito neznámymi osobami nikdy viac neprišiel, po týchto údajných problémoch sa vždy rozhodol zmeniť zamestnanie, sám sa nikdy nepokúsil žiadnym spôsobom tieto problémy riešiť a ak ich aj považoval skutočne za závažné, nehľadal žiadnu možnosť ich vnútroštátneho riešenia. Nepokúsil sa ich riešiť napríklad so zamestnávateľom, v zariadení nachádzajúcom sa v jednej z najvýznamnejších turistických oblastí Egypta, kde sa oficiálne predával alkohol a neobrátil sa ani na bezpečnostné zložky Egypta. Konštatovanie žalobcu, že jediné riešenie videl vo vycestovaní z krajiny pôvodu, vyhodnotil ako nedostatočné a nepresvedčivé. 14. Žalovaný skonštatoval, že existencia istých problémov alebo špecifík v niektorej krajine, napr. konkrétne v Egypte, problémy vo vzťahu moslimovia - kresťania, resp. sektárske násilie či teroristické útoky militantov napojených na Islamský štát alebo konfesionálne zloženie obyvateľstva s dominantnou moslimskou väčšinou, ešte sama o sebe nie je dôvodom pre poskytnutie azylu, pokiaľ osoba priamo a konkrétne nečelila niektorej z foriem prenasledovania v zmysle § 8 zákona o azyle. Skonštatoval aj to, že údajným problémom žalobca čelil počas pracovných pomerov v turistickom letovisku v Šarm aš- Shaykh na polostrove Sinaj, ktorý je dlhodobo najproblematickejší z hľadiska bezpečnosti, keďže tam Egypt dlhé roky bojuje s militantmi napojenými na Islamský štát a kde dochádza k značnej trestnej činnosti, teroristickým útokom na bezpečnostné zložky a k sektárskemu násiliu voči kresťanom. Na druhej strane však samotnú oblasť Šarm aš-Shaykh možno z tohto pohľadu považovať za jedinú bezpečnú na Sinaji, ktorá nefiguruje napríklad ani na zozname cestovných odporúčaní Ministerstva pre zahraničné záležitosti a Commonwealth ako riziková oblasť. Jedná sa o významnú a obľúbenú turistickú oblasť, ktorú navštevuje množstvo zahraničných turistov aj z Európy a zo zámoria. Poukázal na výpoveď žalobcu, z ktorej vyplýva, že v mieste bydliska nečelil v minulosti žiadnym obdobným problémom, jeho rodina je v poriadku, dodnes žije v mieste jeho trvalého bydliska, je s nimi prakticky v každodennom kontakte. O tom, že sám v krajine svojho pôvodu, resp. v mieste jeho trvalého bydliska nikdy osobne nečelil žiadnym problémom, svedčí aj jeho výpoveď, že od rodičov počul, že islamisti chodia po krajine a vyháňajú kresťanov z ich domovov. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že ani on, ani jeho rodina, nikdy nemali osobnú skúsenosť s uvádzanými skutočnosťami. To, že kresťania v mnohých oblastiach Egypta čelia sektárskemu násiliu, vypaľovaniu kostolov či teroristickým útokom na kostoly alebo aj únosom, ešte samo o sebe neznamená, že v prípade žalobcu existuje opodstatnený dôvod považovať ho za prenasledovaného, keďže sám v minulosti nečelil prenasledovaniu v zmysle § 8 zákona o azyle. Guvernorát Kaljubija aj podľa Ministerstva pre zahraničné záležitosti a Commonwealth nepatrí medzi vysoko rizikové oblasti, hoci príležitostne aj tam dochádza k bezpečnostným incidentom, k niekoľkým útokom na egyptské bezpečnostné zložky došlo aj v tomto roku. Žalovaný nepoprel, že bezpečnostné zložky Egypta nedokážu vždy a v dostatočnej miere ochrániť kresťanov pred sektárskym násilím, resp. vyšetriť útoky na kresťanov či ich únosy, no tento stav nemožno podľa neho zovšeobecniť, nakoľko podľa dostupných informácií sa polícii v niektorých prípadoch podarilo úspešne zabezpečiť prepustenie unesených kresťanov, alebo zmariť pokus o ich unesenie, či rozložiť zločineckú sieť zameranú na tieto únosy. Do pozornosti dal aj to, že od rozsiahlej vlny útokov na koptov a ich kostoly v roku 2013, boli desiatky páchateľov stíhaných a uväznených. Bombové útoky na kresťanské kostoly však možno pripísať islamistom zo sinajskej odnože Islamského štátu, o čom svedčia aj posledné útoky z tohto roku, v mestách Alexandria a Tantá, kde zahynulo 46 kresťanov. Reakciou na uvedené násilnosti a snahou o ich elimináciu je napokon aj vyhlásenie trojmesačného výnimočného stavu a sprísnenie bezpečnostných opatrení a podľa posledných medializovaných informácií, podozrivých z posledných útokov postavia pred vojenský súd. Ide o 48 osôb. Podľa vyhlásenia generálneho prokurátora sú obvinení príslušníkmi Islamského štátu, ktorí získali vojenský výcvik v táboroch tejto organizácie mimo Egypta. Islamistickí extrémisti vystupňovali svoje útoky v Egypte, keď armáda v roku 2013 zvrhla riadne zvoleného, islamisticky orientovaného prezidenta Muhammada Mursího zo zakázaného Moslimského bratstva. Odvtedy zabili veľký počet príslušníkov egyptských bezpečnostných síl, pričom k násiliu dochádza najmä v provincii Severný Sinaj (https://www.aktuality.sk/clanok/489909/podozrivych- z-utokov-proti-krestanom-v-egypte-postavia-pred-sud/). Od svojho nástupu do funkcie v roku 2014 prezident Sísí s egyptskými kresťanmi nadviazal úzke styky, aké v krajine nezažili celé desaťročia. Sám je odporcom radikálneho islamu. Kresťania v posledných voľbách v roku 2015 získali 36 kresiel v parlamente, čo je bezprecedentný úspech. 15. K otázke diskriminácie kresťanov - koptov, na ktorú vo svojom stanovisku poukázala aj právna zástupkyňa žalobcu, žalovaný uviedol, že samotnú diskrimináciu ako takú nemožno považovať za prenasledovanie v zmysle § 8 ZoA a z výpovede žalobcu nevyplýva, že by v minulosti akejkoľvek diskriminácii čelil. V krajine pôvodu si bez problémov vybavil cestovný doklad, niekoľkokrát legálne a bez najmenších problémov krajinu pôvodu opustil a aj sa do nej vrátil, na vysokej škole získal titul bakalára, v turistickom letovisku Šarm aš-Shaykh vystriedal niekoľko zamestnaní a z jeho výpovedí nevyplýva, že by mal problém zamestnať sa pre jeho vierovyznanie. Uviedol len to, že vo formulároch do zamestnania sa vypisuje aj údaj o vierovyznaní, pričom tento údaj sa uvádza aj v identifikačných dokladoch (občiansky preukaz). To, že pracoval „načierno,“ bez pracovných zmlúv, je predovšetkým otázka pracovnoprávneho vzťahu medzi ním a zamestnávateľom a aké boli skutočné dôvody jeho práce „načierno“ v turisticky vychytenej oblasti, ktorú mimochodom navštevujú kvantá nemoslimkých turistov nie sú známe. Preto ani konštatovanie, že jeho vierovyznanie mu znemožňovalo sa zamestnať oficiálnou cestou, nekorešponduje s jeho vyhláseniami a je v podstate len domnienkou. Žalovaný ďalej poukázal na ústavu, v súlade s ktorou sú islam, kresťanstvo a judaizmus oficiálne uznané náboženstvá v Egypte a preto sa tieto na príslušných dokladoch, prípadne aj iných tlačivách uvádzajú. To samo o sebe však nedokazuje žiadnu diskrimináciu. Uzavrel, že eventuálny problém so zamestnaním (ktorý v skutočnosti žalobca nemal), resp. diskrimináciu v tejto oblasti, nemožno v zmysle § 8 ZoA vyhodnotiť ako prenasledovanie, aj keď všeobecná situácia a postavenie kresťanov predstavuje v Egypte problém. 16. K predloženým materiálom doručeným spolu so stanoviskom, teda k fotografii zápästia žiadateľa, na ktorom má vytetovaný kríž - symbol koptských kresťanov žalovaný uviedol, že nijako nespochybňuje skutočnosť, že žalobca je egyptským kresťanom - koptom a k CD nosiču, obsahujúcemu videá uviedol, že tieto žiadnym spôsobom nesúvisia s osobou žalobcu, ktorý nie je ani na jednom z nich, ani jedno s ním nesúvisí a ani jedno nie je lokalizované do oblasti jeho bydliska, do guvernorátu Kaljubija a tieto videá naviac žiadnym spôsobom nedokazujú jeho tvrdenia a v konkrétnej súvislosti s ním nepreukazujú ani opodstatnenosť jeho žiadosti. Navyše islamský kazateľ Abu Islam, vlastným menom Ahmed Abdallah, o ktorom taktiež jedno z videí pojednáva a ktorý v minulosti verejne hanobil kresťanstvo, či zničil Bibliu bol za zneuctenie a pohŕdanie náboženstvom a za narúšanie mieru a bezpečnosti odsúdený na 5 rokov (<http://www.dailynewsegypt.com> /2013/12/17/ abu-islams-prison-verdict-reduced/). Tento rozsudok bol v roku 2015 potvrdený Najvyšším súdom Egypta (http://en.wataninet.com/coptic-affairs-coptic- affairs/sectarian/abu-islam-sentenced-for-disdain-of-christianity/13399/). Uvedené teda nenasvedčuje tomu, že by zo strany egyptských štátnych orgánov pri výkone bezpečnosti, spravodlivosti, či ochrany civilného obyvateľstva dochádzalo k absolútnym zlyhaniam, resp. že by dochádzalo k ich nečinnosti. 17. Žalovaný s odkazom na ust. § 19a ods. 1 ZoA v rozhodnutí skonštatoval, že žalobca po opustení krajiny pôvodu nevyvíjal činnosť, ktorej jediným alebo hlavným cieľom bolo vytvorenie nevyhnutných podmienok na požadovanie medzinárodnej ochrany. Na Slovensko pricestoval dňa 20.01.2017 na schengenské vízum vydané Veľvyslanectvom SR v Kuvajte s dobou platnosti od 20.01.2017 do 19.04.2017, s dĺžkou pobytu 45 dní. O udelenie azylu požiadal až dňa 04.03.2017, t. j. na 43 deň svojho pobytu na Slovensku a tesne pred skončením platnosti oprávneného pobytu. Predtým pracoval ako dobrovoľník agentúry AISEC, pričom ako sám uviedol, navštívil niekoľko krajín Európy, napr. Nemecko, Holandsko či Maďarsko. Z uvedeného vyplýva, že žalobca nehľadal útočisko pred bezprostredne hroziacim nebezpečenstvom, išlo len o spôsob, ako sa dopraviť do Európy a jeho žiadosť ako snahu o legalizáciu svojho pobytu na Slovensku, pričom inštitút azylu tomuto účelu neslúži. Žalovaný poukázal aj na to, že dňa 03.03.2017 sa najprv dostavil na Oddelenie cudzineckej polície Bratislava, kde predložil fotokópiu svojho egyptského cestovného pasu, pričom do zápisnice o podaní vysvetlenia uviedol, že svoj cestovný doklad stratil. Následne dňa 04.03.2017 na Oddelení azylu v Humennom pri spisovaní vyhlásenia žiadateľa a po vykonaní prehliadky mu bol odobratý originál cestovného dokladu. Aj toto konanie podľa žalovaného vzbudzuje vážne pochybnosti o jeho dôveryhodnosti. Žalobca si otázku svojho pobytu musí riešiť využitím iných právnych inštitútov právneho poriadku SR, predovšetkým prostredníctvom zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Žalovaný skonštatoval, že po zohľadnení a individuálnom posúdení žiadosti žalobcu dospel k záveru, ním prezentované dôvody žiadosti, resp. obavy v žiadnom prípade nekorešpondujú s definíciou utečenca v zmysle zákona o azyle a Ženevského dohovoru. Žalobca objektívne nečelil v krajine pôvodu žiadnej forme prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, resp. nepreukázalo sa, že by v nej bol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle, resp. zo Ženevského dohovoru alebo že by mu takéto prenasledovanie hrozilo. Nepreukázalo sa ani posúdenie podľa ust. § 19a ods. 2 ZoA, v zmysle ktorého skutočnosť, že žiadateľ už bol prenasledovaný alebo utrpel vážne bezprávie alebo bol vystavený priamym hrozbám prenasledovania alebo vážneho bezprávia, je dôležitým znakom opodstatnenosti obavy žiadateľa z prenasledovania alebo hrozby vážneho bezprávia, ak nie sú závažné dôvody domnievať sa, že prenasledovanie alebo vážne bezprávie sa už nebude opakovať. Nakoľko žalobca nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom, nebola naplnená ani možnosť udelenia azylu v zmysle § 10 ZoA, t. j. na účel zlúčenia rodiny. 18. Vzhľadom k nesplneniu podmienok na udelenie azylu, žalovaný posudzoval aj spĺňanie podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. Dospel k záveru, že v prípade žalobcu možno vylúčiť uloženie trestu smrti alebo jeho výkonu, nakoľko nikdy nemal problémy so žiadnymi štátnymi orgánmi, bezpečnostnými či inými zložkami Egypta, nikdy nebol trestne stíhaný, väznený, ani hľadaný a teda neexistuje žiaden objektívny predpoklad, že by po návrate do krajiny pôvodu takémuto trestu čelil. V prípade návratu do krajiny pôvodu mu nehrozí ani mučenie, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest a z jeho výpovede je zrejmé, že v minulosti nebol zo strany egyptských štátnych orgánov ani neštátnych aktérov takému to konaniu vystavený a nevykonával ani žiadnu činnosť, ktorá by viedla oficiálne egyptské orgány k neprimeraným opatreniam voči jeho osobe ani v budúcnosti. Zákon zaručuje slobodu pohybu v rámci krajiny, cestovania do zahraničia, emigrácie a repatriácie a štát vo všeobecnosti tieto práva dodržiava. Úrady vedú zoznam osôb, ktoré majú zakázané opustiť krajinu (napr. obžalovaní). Podľa Ústavy, žiadnemu občanovi nemôže byť zabránené opustiť územie štátu ( s výnimkou mužov, ktorí ešte nedokončili povinnú vojenskú službu, tí nesmeli vycestovať do zahraničia alebo emigrovať). To že žalobca nie je na žiadnom takom zozname svedčí aj skutočnosť, že v Egypte si bez akýchkoľvek problémov vybavil cestovný doklad a krajinu viackrát legálne a bez problémov opustil aj sa do nej vrátil. Aj keď sa inštitút doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa, teda čiastočne k iným skutočnostiam, nastavajúcim v odlišnom čase ako je to v prípade posúdenia prenasledovania v zmysle § 8 zákona o azyle, je nevyhnutné v zmysle § 19a ods. 2 zákona o azyle zobrať do úvahy, či žiadateľ už utrpel vážne bezprávie alebo bol vystavený priamym hrozbám vážneho bezprávia, ako dôležitého znaku opodstatnenosti obavy žiadateľa z hrozby vážneho bezprávia v budúcnosti, čo sa u žalobcu nepreukázalo. Neexistujú ani žiadne dostupné informácie o tom, že by egyptské orgány v posledných rokoch trestne stíhali, alebo akokoľvek inak penalizovali svojich občanov iba z dôvodu ich žiadosti o medzinárodnú ochranu v zahraničí, naviac ak migračný úrad neposkytuje žiadne údaje o žiadateľoch ich domovským krajinám, ktoré je možné potenciálne považovať za pôvodcov prenasledovania, o čom bol žalobca informovaný dňa 04.03.2017, kedy bol poučený o svojich právach a povinnostiach počas konania o udelenie azylu v zmysle § 4 ods. 2 ZoA a ako to vyplýva z ustanovenia § 49 ods. 3 ZoA. Žalobcovi v prípade návratu do krajiny podľa žalovaného bezprostredne nehrozí ani vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, nakoľko v Egypte teraz neprebieha žiaden vnútroštátny ani medzinárodný ozbrojený konflikt. Na Sinajskom polostrove, ktorý je z hľadiska bezpečnosti na tom najhoršie, egyptská vláda dlhodobo bojuje proti militantom z extrémistickej organizácie Islamský štát, zodpovednej za viacero útokov na príslušníkov egyptských bezpečnostných síl a preto v severnej časti Sinaja platí naďalej výnimočný stav, vrátane zákazu nočného vychádzania. Žalobca trvalo s celou rodinou žije v guvernoráte Kaljubija, kde dochádza len k minimálnym bezpečnostným incidentom a ktorý napríklad podľa Ministerstva pre zahraničné záležitosti a Commonwealth nepatrí medzi vysoko rizikové oblasti. Navyše teroristické a bezpečnostné incidenty nemožno považovať za vnútroštátny ozbrojený konflikt a v tejto súvislosti poznamenal, že v súčasnosti je už aj Európa zasiahnutá vlnou početných teroristických útokov s mnohopočetnými obeťami na životoch, a nemožno tvrdiť, že v Európe prebieha ozbrojený konflikt. Žalovaný zdôraznil, že pri posudzovaní každej jednej žiadosti o azyl, ako vyplýva zo Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ v č. (35) ako aj z § 19a ods. 1 zákona o azyle, je nevyhnutná individualizácia a v konaní sa nepreukázalo, že by bol žalobca bezpečnostnou situáciou v Egypte akokoľvek špecificky dotknutý, z dôvodu skutočností vlastných jeho osobnej situácii. Žalovaný uzavrel, že nebolo preukázané, že by žalobca bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 13a zákona o azyle a že nesplnil ani podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR v zmysle §13b zákona o azyle, t. j. na účel zlúčenia rodiny, a to z objektívnych dôvodov, keďže žalobca na území SR nemá žiadnych rodinných príslušníkov s poskytnutou doplnkovou ochranou. Zo všetkých uvedených dôvodov žalobca podľa žalovaného nesplnil podmienky ani pre udelenie azylu uvedené v § 8 alebo v § 10 zákona o azyle, ani podmienky uvedené v § 13a a v § 13b zákona o azyle, preto mu neudelil azyl ani mu neposkytol doplnkovú ochranu. 19. Konanie o udelenie azylu na území SR prebieha vo väzbe na splnenie podmienok taxatívne uvedených v § 8 ZoA, ako zákonného vyjadrenia ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). Právo na azyl je právom len cudzinca a to takého, ktorý bol mimo územia SR prenasledovaný kvôli uplatňovaniu politických práv a priznáva sa v rozsahu dvoch kumulatívnych materiálnych podmienok. Prvou je prenasledovanie, druhou je uplatnenie politických práv a slobôd. Prvou podmienkou sa zaručuje ochrana až vo fáze reálneho prenasledovania a na jej splnenie nestačí ohrozenie, resp. možnosť, že osoba bude v kratšej alebo vzdialenejšej budúcnosti ohrozená prenasledovaním. Druhá podmienka práva na azyl je splnená, ak žiadateľ o azyl uplatnil slobodu prejavu, slobodu zhromažďovania, slobodu združovania, volebné právo alebo právo na odpor a za to je v zahraničí prenasledovaný. Udelenie azylu podľa § 8 ZoA je objektívne viazané na prítomnosť prenasledovania, ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu. 20. Podľa ust. § 8 ZoA ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a/ má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b/ je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 21. Podľa ust. § 2, písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 22. Prenasledovanie, ktoré je jedným z kľúčových prvkov definície utečenca podľa čl. lA Ženevského dohovoru ako aj ust. § 8 ZoA, je vážnym porušením základných ľudských práv. Ktoré z nich je v individuálnom prípade dotknuté, závisí od konkrétnych okolností každej veci. V zmysle ustanovenia § 2 písm. d/ bod 6. zákona o azyle je prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom a ktoré spočíva najmä v konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. Pod pojem prenasledovanie je tiež možné podriadiť prenasledovanie páchané štátnymi orgánmi krajiny, závažnú diskrimináciu alebo iné útoky či násilie páchané miestnym obyvateľstvom alebo jednotlivcami, v prípade ak je toto konanie všeobecne a preukázateľne tolerované štátnymi orgánmi alebo ak štátne orgány odmietnu alebo nie sú schopné poskytnúť účinnú pomoc. 23. Posudzovanie odôvodnenosti strachu z prenasledovania je úzko spojené s ďalšími kritériami, pretože prieskum udelenia azylu je prospektívnym konaním, postaveným na potencionalite prenasledovania v budúcnosti, po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu. K samotnému pojmu strach treba uviesť, že ust. § 8 pís. a/ ZoA pracuje s prvkom subjektívnych pocitov žiadateľa, pri odôvodnenosti strachu z prenasledovania ako objektívneho prvku, pričom neurčuje podmienku faktického prenasledovania v minulosti ale vyvstáva potreba skúmania možnosti budúceho prenasledovania, za využívania štandardu primeranej pravdepodobnosti. 24. Podľa § 19a ods. 7 zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu vychádza z toho, že ochrana pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím je v krajine pôvodu spravidla poskytovaná, keď štát, politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, prijmú primerané opatrenia na zabránenie prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu, najmä účinným právnym systémom na odhalenie, stíhanie a potrestanie činov predstavujúcich prenasledovanie alebo vážne bezprávie, pričom táto ochrana je účinná a nie je iba dočasná, a žiadateľ má prístup k takej ochrane. 25. Podľa § 19c zákona o azyle, ministerstvo zabezpečí so súhlasom žiadateľa jeho lekárske vyšetrenie týkajúce sa príznakov prenasledovania alebo vážneho bezprávia v minulosti, ak to ministerstvo považuje za potrebné na posúdenie žiadosti o udelenie azylu. 26. Žalobca vo vyhlásení cudzinca, žiadateľa o azyl, v zápisnici o podaní vysvetlenia zo dňa 03.03.2017 pred oddelením cudzineckej polície PZ Bratislava, dňa 04.03.2017, na oddelení azylu PZ v Humennom, i na pojednávaní súdu, svoju žiadosť o udelenie azylu odôvodňoval konzistentne, totožnými dôvodmi založenými na prenasledovaní jeho osoby na báze náboženskej, ako koptského kresťana a kritickú situáciu kresťanov v Egypte, hoci jedného z troch ústavne uznaných náboženstiev, v konaní aj doložil dostatočným množstvom oficiálnych správ o útokoch na kresťanov, ktorí sú v Egypte vo všeobecnosti prenasledovaní. V súvislosti s uvedeným dáva súd do pozornosti, že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou. Táto vo veciach medzinárodnej ochrany zohráva mimoriadne dôležitú úlohu, pretože pravdivosť jeho tvrdení a dôveryhodnosť jeho osoby predstavujú základ, na ktorom je azylové konanie ukotvené. Pokiaľ sa teda žiadateľ o azyl po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie, jeho výpoveď je možné i napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentnú a za súladnú s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať a je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú. Obdobné závery vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR ( napr. rozsudok sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013). 27. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia) - správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť jeho tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 28. Žalovaný zhromaždil do spisu relevantné informácie o krajine pôvodu žalobcu, a ich rezumovaním súd dospel k poznatku o aktuálne prebiehajúcich násilných útokoch islamských militantov, kde sa terčom útokov stávajú aj koptskí kresťania, ktorých islamskí radikáli vinia z podielu na zosadení niekdajšieho islamistického prezidenta Muhammada Mursího, zo zakázaného Moslimského bratstva v roku 2013. Správa z februára 2017 uvádza, že predpokladaní islamskí militanti uniesli a zaživa upálili dvoch koptských kresťanov vo veku 45 a 65 rokov, pričom telá týchto mužov nechali pri ceste v blízkosti mesta Aríš, ktoré je administratívnym centrom provincie Severný Sinaj. V tomto meste bol v uvedenom čase dvoma atentátnikmi na motorke smrteľne postrelený do hlavy aj 50 ročný učiteľ miestnej školy, koptský kresťan. Za posledné týždne došlo k niekoľkým podobným útokom na egyptských kresťanov, ktorých v krajine žije cca 8 miliónov, čo je zhruba 10 % z celkového počtu obyvateľov krajiny. Odkedy sa v Káhire ujala moci islamistická a neskôr armádou podporovaná vláda, cítia sa kopti obzvlášť ohrození a množia sa správy o útokoch a vyháňaní koptských rodín z ich dedín. Okrem toho sa kopti sťažujú na diskrimináciu, keďže je pre nich prakticky nemožné získať vplyvné miesta v súdnictve, na vysokých školách či v policajných zložkách. Útoky na iných než koptských kresťanov sa v Egypte stávajú veľmi zriedka. Ústava síce vyhlasuje slobodu vierovyznania ako „absolútnu“, ale právo slobodne praktizovať svoje náboženstvo a budovať svätostánky dáva iba moslimom, kresťanom a judaistom, pričom v auguste t.r. parlament schválil zákon o cirkevných budovách, ktorý zahŕňa obmedzenia výstavby a rekonštrukcie kostolov, čím diskriminuje kresťanskú menšinu v krajine. Nový zákon umožňuje guvernérom odmietnuť vydanie stavebného povolenia na výstavbu, bez možnosti odvolania sa a tiež predpisuje, že počet kostolov musí byť „primeraný“ počtu kresťanov v danej oblasti a to napriek nedostatočným oficiálnym demografickým štatistikám. Obsahuje aj ustanovenia, ktoré umožňujú orgánom odmietnuť vydanie stavebného povolenia, ak by to údajne ohrozilo verejnú bezpečnosť. V správach sa uvádza, že výstavba nových kostolov sa môže stať terčom rozmarov násilných davov, ktoré napádali kostoly v minulosti. v období od mája do júla protikresťanské násilnosti z dôvodu podozrení niektorých lokálnych moslimov ohľadom výstavby kostolov, vyústili v jedno zabitie, niekoľko zranení a likvidáciu majetku kresťanov. Úrady naďalej nie sú schopné ochrániť kresťanské menšiny pred niekedy smrteľnými útokmi a nariaďovali „uzmierovacie stretnutia“, ktoré však umožňovali moslimským páchateľom uniknúť stíhaniu a podporovali beztrestnosť.“ „Polícia nedokázala efektívne zabrániť prenasledovaniu kresťanov v Hornom Egypte, a ako uviedli aktivisti za ľudské práva a kresťanskí vodcovia, tí sa stávali terčmi cielených únosov a vydieraní, aj keď boli prípady, v ktorých polícia úspešne zabezpečila prepustenie unesených kresťanov. Vláda stíhala a odsúdila páchateľov niektorých útokov na kostoly, v dôsledku násilného rozptýlenia protestných zhromaždení Moslimského bratstva v Káhire a Gize v r. 2013. Približne 78 kostolov a iných kresťanmi vlastnených objektov bolo napadnutých a poškodených davom islamistov. V priebehu roka pokračovalo sektárske násilie. Zahŕňalo zabíjanie konvertitov na kresťanstvo ich moslimskými rodinami a útoky na kresťanov v Severnom Sinaji kvôli ich náboženskej identite. Výstavba a rekonštrukcia kostolov sa naďalej stretáva s odporom moslimskej spoločnosti, niekedy vyúsťujúcom do násilností. V mnohých prípadoch jednotlivci obvinení z hanobenia náboženstva takisto čelili spoločenskému násiliu alebo vyhrážkam, ako uvádzali kresťanskí duchovní vodcovia. Kresťania v Severnom Sinaji boli obzvlášť terčmi násilných činov a pravidelne im boli adresované vyhrážky, aby opustili región, inak budú zabití, ako uviedla kresťanská občianska skupina v regióne.... Boli aj správy o množstve krádeží kresťanmi vlastnených pozemkov a to najmä v Hornom Egypte. Islamistické skupiny naďalej používali diskriminačnú alebo nenávistnú rétoriku voči kresťanom. 29. Správny súd dodáva, že konanie o medzinárodnej ochrane je konaním špecifickým tým, že je v ňom často nutné rozhodovať za situácie dôkaznej núdze (viď. rozsudky Najvyššieho správneho súdu z 26.02.2008 , č.j. 2 AZS 100/2007-64 a z 27.03.2008 , č.j. 4 AZS 103/2007-63, či rozsudok NS SR zo dňa 29.07.2014 sp.zn. 1Sža/17/2014), že ide o prospektívne rozhodovanie (t. j. posudzuje sa opodstatnenie strachu z prenasledovania či riziko vážneho bezprávia do budúcnosti) a že nesprávne rozhodnutie má pre žalobcu obzvlášť závažné dôsledky. 30. Správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Špecifikom konania vo veci medzinárodnej ochrany je rovnako zásada, že pri splnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo „v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu“ („benefit of doubt“). Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k porušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl došlo alebo mohlo by vzhľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názory, správanie atď. dôjsť a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo, alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl. Ak uvedie žiadateľ o udelenie azylu v priebehu správneho konania skutočnosti, ktoré by mohli nasvedčovať záveru, že opustil krajinu pôvodu pre niektorý z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle, je povinnosťou správneho orgánu viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené nejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu. 31. Krajský súd vyhodnocoval žalobné dôvody žalobcu v kontexte vecnej argumentácie žalovaného a ich uplatnenie vyhodnotil ako opodstatnené. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukázal na výpovede žalobcu, z ktorých vyplýva, že vyštudoval bakalárske štúdium na vysokej škole, napriek svojmu vierovyznaniu sa bez problémov zamestnal, krajinu za účelom cestovania opúšťal a opätovne sa do nej vracal, odišiel do Kuvajtu, kde bol dva roky zamestnaný a odtiaľ dobrovoľne, prostredníctvom agentúry AIESEC vycestoval na Slovensko, kde vyučoval anglický jazyk a o azyl požiadal až tesne pred ukončením platnosti jeho víz a naviac ani jeho rodina, s ktorou je v nepretržitom kontakte, nebola preukazne diskriminovaná, a nebola ani terčom násilia zo strany príslušníkov moslimského vierovyznania. On sám nikdy nečelil absolútne žiadnym problémom zo strany štátu a napriek ním uvádzaným verbálnym atakom zo strany príslušníkov moslimského vierovyznania pre jeho meno, kríž na ruke, či nosenie krátkeho oblečenia v letovisku Sharm aš-Shaykh, ani neštátnych pôvodcov, ktoré by mohli byť považované za prenasledovanie, podriadené kritériám stanoveným v ust. § 2 pís. d/ zákona o azyle. Napriek tomu, že žalovaný logicky a primerane vecnou argumentáciou podložil jednotlivé na vec sa vzťahujúce ust. zákona, súd na tomto mieste opätovne upriamuje pozornosť na špecifiká konania o medzinárodnej ochrane, keď dôkazné bremeno je rozložené medzi obe strany. Ako žiadateľa o azyl, tak aj správny orgán. V prípade ak ani jedna strana nie je schopná doložiť či vyvrátiť určitú skutočnosť, zostáva jediným dôkazným prostriedkom žiadateľa jeho výpoveď a kľúčovým faktorom posúdenie jeho celkovej dôveryhodnosti. Prenasledovanie koptských kresťanov, čo sám žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia akceptuje, je notoricky známou skutočnosťou v rámci aktuálneho politického diania. Z relevantných informácií o krajine pôvodu žalobcu, ktoré do spisu zabezpečil správny orgán a rovnako počas administratívneho konania a aj konania na súde zastúpený žalobca, je zrejmá veľmi nestabilná bezpečnostná situácia kresťanov v Egypte aj keď s výraznejšou mierou v severnej časti Sinajského polostrova. Správny orgán síce skonštatoval situáciu kresťanov, ktorí v mnohých oblastiach Egypta čelia sektárskemu násiliu ale bez opodstatneného dôvodu domnievať sa že prenasledovaným je aj žalobca. Za prenasledovanie podľa neho nemožno považovať problémy žalobcu spočívajúce vo vypytovaní sa na jeho kresťanské meno, náboženské presvedčenie vyhrážky od neznámych ľudí či otázky spojené s predávaním alkoholu v hoteli v ktorom pracoval. V uvedenom kontexte je správnemu orgánu potrebné vytknúť, že túto situáciu len skonštatoval, čím naplnil len objektívne atribúty stránky prenasledovania, bez ich prepojenia bez ohľadu na subjektívny prvok, strach žalobcu vyvolaný prežitými udalosťami, podmienený celkovou náboženskou situáciou v krajine pôvodu. Psychické násilie nie je v zákone o azyle definované, ide však o formu násilia vyznačujúcu sa tým, že obeť násilia je vystavená takému správaniu zo strany agresora, ktoré u nej môže vyvolať psychickú traumu, a to vrátane úzkosti, chronickej depresie, alebo posttraumatickej stresovej poruchy. Jedným zo znakov psychického násilia je jeho opakovaný a dlhodobý charakter. Potreba zaoberať sa úvahami v tomto smere je vyvolaná aj závermi rozsudku NS SR sp.zn. 1Sža/17/2016 zo dňa 11.10.2016, podľa ktorého „Vo všeobecnosti by mal byť strach žiadateľa o medzinárodnú ochranu opodstatnený, ak je schopný primeraným spôsobom dokázať, že jeho ďalší pobyt v krajine jeho pôvodu sa pre neho už stal z niektorého z dôvodov uvedených v definícii neznesiteľný resp. by sa stal neznesiteľným, keby sa tam vrátil. Takéto úvahy nemusia nevyhnutne vychádzať z osobnej skúsenosti žiadateľa,...., ale to čo sa stalo príbuzným, priateľom alebo iným príslušníkom tej istej sociálnej skupiny môže nasvedčovať tomu, že jeho obavy z toho, že sa sám stane obeťou prenasledovania, sú opodstatnené, preto pojem obavy a vzťahuje nielen na osoby, ktoré už boli prenasledované, ale tiež na osoby, ktoré sa chcú vyhnúť situáciám prinášajúcim riziko prenasledovania.“ 32. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 SžoKS 102/06 „môžu byť za prenasledovanie považované také znášané alebo obávané akty, ktoré musia byť dostatočne závažné svojím charakterom alebo opakovaním sa, musia pritom preukázateľne brániť osobe, ktorá ich znáša, ďalej žiť vo svojej krajine pôvodu, a tiež musia vychádzať zo skutočností uvedených v čl. 1A Ženevského dohovoru, teda z príslušnosti k rase, náboženstvu, národnosti, inej sociálnej skupine alebo politickým názorom. Ohrozenie slobody alebo života z vyššie uvedených dôvodov predstavuje perzekúciu - činnosť diskriminačného alebo veľmi urážlivého charakteru vykonávanú prostredníctvom úradov krajiny alebo realizovanú skupinami obyvateľstva, ak je úradmi tolerovaná alebo ak úrady nie sú schopné a ochotné zaistiť potrebnú ochranu perzekvovaných“. 33. Prítomnosť uvedených znakov je možné pozorovať aj v prípade žalobcu a z vyššie uvedeného je zrejmé, že tento skutočne nemal k účinnej ochrane pred prenasledovaním v krajine pôvodu prístup, čo vyplýva z predložených správ o krajine pôvodu. 34. Ak uvedie žiadateľ o udelenie azylu v priebehu správneho konania skutočnosti, ktoré by mohli nasvedčovať záveru, že opustil krajinu pôvodu pre niektorý z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle, je povinnosťou správneho orgánu viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené nejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu. Správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Špecifikom konania vo veci medzinárodnej ochrany je rovnako zásada, že pri splnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo „v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu“ („benefit of doubt“). 35. Krajský súd dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu vo vzájomných súvislostiach, najmä z pohľadu jeho prospektívneho charakteru tak bolo v preskúmavanej veci nedostatočné, čo malo za následok aj nesprávne právne posúdenie veci. Z uvedených dôvodov súd vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie. V tomto bude povinnosťou správneho orgánu vysporiadať sa so všetkými tvrdeniami žalobcu vo veci správneho vyhodnotenia jeho prenasledovania v krajine pôvodu v komplexe ním uvádzaných skutočností. Z celkového vykonaného dokazovania žalovaného podľa názoru krajského súdu nebolo možné bez pochybností vyvodiť záver, že žalobcovi v krajine pôvodu nehrozí prenasledovanie z dôvodu jeho vierovyznania koptského kresťana, a žalobcom uvádzanými následkami s tým spojenými, existujúcim dopadom na jeho rodinu a možnými hrozbami v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu a jeho výpovede vyhodnotil v kontexte celkovej bezpečnostnej situácie v Egypte. 36. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude takto získané informácie posúdiť jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, doplniť dokazovanie a až na základe všetkých týchto zistení urobiť záver a rozhodnúť o žiadosti žalobcu o udelenie azylu. Rovnakým spôsobom bude v súlade so zákonnými podmienkami postupovať aj pri preskúmavaní možnosti udelenia doplnkovej ochrany žalobcovi, s ohľadom na podmienky zakotvené ust. § 13a zákona o azyle. 37. O trovách žalobcu súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 S.s.p., za rešpektovania jeho prejavu, ktorým si nárok na náhradu trov konania neuplatnil. Poučenie: P o u č e n i e : Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 S.s.p.). Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1 S.s.p.) Prípadne podaná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu (§ 443 ods. 1 S.s.p.). Podáva sa krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (z kasačnej sťažnosti musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísaná a datovaná; kasačnú sťažnosť treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) označiť napádané rozhodnutie, údaj, kedy napádané rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností tak, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (§ 445 ods. 1 S.s.p.). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 S.s.p.).